ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

JEDLINSKÝ(Tučný, hlavu má zaviazanú uterákom, oblečený len v košeli a nohaviciach, papuče na nohách, vše sedí, vše chodí hore-dolu.): Svätá matička starohorská, ako sa mi ešte krúti hlava! Krpčeky svätého Floriána, čo som to všetko popil. Brr, ako mi je nanič. Celý svet mi smrdí muškátom a júj i starou bryndzou. (Strasie sa.) Brrr! No nech mi ešte niekto príde, aby som si išiel vypiť. Peňazí som opálil a paromvie, akých hlúpostí napáchal. Hop, veď som dnes zavolal k sebe celú tú bandu i na obed! No na moju pravdu. Slop človeče ďalej! Žena sakramentská nebude ti doma sedieť, musí po kúpeľoch peniaze vyhadzovať a ja tu trpím, trpím, neborák opustený. Oj, ženy, ženy, skaza jeruzalemská ste či tak či tak. Sekírujete nevinného človeka, keď ste tu, a do nešťastia ženiete, keď vás niet. No ale tá hlava ma predsa len diabolsky bolí. A žalúdok, ó kloaka maxima Flavia Oktaviána je pramienok, studnička proti nemu. Dobre by bolo vari trochu kapustnice, kapustničky (ľúbezne) kapustničôčky milej si chlipnúť! (Zacengá.) Hej, švacnem si trochu kapustničôčky, hehehe. Počkaj muškát s bryndzou, kapustnička ti dá rady.

Jedlinský, Uľa.

UĽA (obstarožná, chudá, nemilá): Čo rozkážu? Už zasa skapínajú! Pekne im pani veľkomožná nacengajú, keď prídu. Takto skoro deň za dňom lumpovať. Toto je už ôsmy raz, čo pani odišli.

JEDLINSKÝ (skrúšene): Ulička moja drahá, kapustničky mi trochu uvar, kapustničky. A daj mi druhý obkladok na hlavu. Ulička, ty si osoba verná, znamenitá. (Dá jej peniaze.) Tu máš, schovaj si to, dievka moja, dieťatko ružové, anjel môj radostný a nehovor pred paňou, že som tu i tu vystal. Nie pre mňa, ale vieš, pani by sa mrzeli, veď vieš. A tej kapustničky! Prosím ťa! (Poťapká ju po líci.) Joj, ty ruža sáronská, ty!

UĽA: No vidia, pán veľkomožný, keď sa nevedia šanovať. Oni sú človek primäkkého srdca. Ktože ich to zasa zviedol? Zasa ten naničhodný doktor. Neborák, neborák. (Pohladí ho po hlave.) Hlavička ubolená. No bude kapustnička, bude. Nech si len ľažkajú.

JEDLINSKÝ (plačlivo): Ale hej. Vieš aký som tichý. Ja len doma sedkať a s včeličkami sa bavkať, bylinky obzerať a ticho si gazdovať: to je moja radosť. Nuž tak.

UĽA: Veď hej, veď pravda, aj to niekedy robia.

JEDLINSKÝ: Čert chytí človeka za najlepšiu vlastnosť, aby ho do nešťastia doniesol. Prišiel ten huncútsky Čvok a povedal, že dostal nový atlas s kvetmi, aby som ho šiel pozrieť. Nuž šiel som ja dobrák, ja neviniatko nevinné. A koniec máš tu: idem skapať.

UĽA: Ale pán veľkomožný, oni majú len mnoho tých dobrých vlastností, keď ich behom troch týždňov ten čert za ôsmu chytil. Nuž a čože je to za dobrá vlastnosť pozerať hodváb s kvetmi? A bola hodná tá v tom hodvábe?

JEDLINSKÝ: Čo sa ti rozum čistí? Čože ty spomínaš za hodváby?

UĽA: Nuž veď povedali, že boli pozerať akýsi atlas s kvetmi.

JEDLINSKÝ: Ale veď je to kniha! No pravda, a tak sa potom ľažú klebety a my nevinní, opustení manželia trpíme!

UĽA: No nič to, nič, veď ja nepoviem pani veľkomožnej nič o tom hodvábe. Nech si len ľažkajú, ja ich už obriadim.

JEDLINSKÝ (ľahne si a pokrochkáva pritom ako prasa, keď ho škrabú): Ulička moja dobrá, čo by som si ja len počal bez teba.

UĽA (dá mu obkladok a hladí ho): No veď im ja už pomôžem. Ja sa v tom veľmi, veľmi vyznám. Môj nebohý muž bol železničný strážnik a chudák tiež často trpieval na túto chorobu. Ale on netrpel zo samopaše, ale ako obeť povinnosti, chudák.

JEDLINSKÝ: Zázrak zázračný! Z povinnosti sa nadieral?

UĽA: No a či nemusel? Bol slabý na oči. Keď si vypil trochu tej slivovice alebo borovičky, videl znamenite, ako keď britvu poostríš. Aj to volal oči ostriť. No a oči musí mať strážnik znamenité, musí vidieť každý klinec na šínach, ináč aké nešťastie sa môže prihodiť! Nech si len pomyslia, veď je to hrôza. Nuž veru brúsil tie oči svedomite, tak, že často i ochorel, neborák. (Hladí Jedlinského po hlave, chrbte a díva sa zamilovane naň.) Keď ich tak vidím, nuž mi prichodí môj nebohý Adamko na um. Jój, aký sú len chutný, oni, oni, môj milý pán veľkomožný. (Schytí mu ruku, hladí ju a bozkáva.)

JEDLINSKÝ (najašený): Preboha, čo sa s tebou deje, baba?

UĽA: Celkom sú taký ako môj nebohý, jój, hneď a hneď ich vybozkávam. (Chce ho objať).

JEDLINSKÝ: Ale choď do pekla. Čože sa šalieš, ty stará haraburda.

UĽA: Ešte že stará haraburda! Človek ti s ním pekne a ono ti takto! No pekné veci počujú o nich pani veľkomožná a slečna, keď prídu, pekné, no pekné. (Urazená chce odísť.)

JEDLINSKÝ (zľaknutý): Do fajn škripca som sa dostal. Krpčeky svätého Floriána! Uľa, Ulička, veď nerob fígle. Majže rozum, nehnevaj sa. Poď sem. Veď vieš, že ťa rád, len teraz som taký nesvoj, brrrrr!

UĽA (s príšernou láskavosťou): Nuž môžem ich trochu pomaňúškať? Keď sú len taký, jój, taký chutnučký. (Ide k nemu špúliac ústa a vystierajúc ruky.) Ty, ty, ty moje zlato!

JEDLINSKÝ: Matička starohorská, zmiluj sa! Ulička, Ulička, preboha ťa prosím, najprv mi uvar trochu tej kapustničky, lebo darmo je, celý svet mi smrdí muškátom a ty k tomu aj cibuľou a čo ako vezmeme vec, muškát s cibuľou je predsa priveľa pre žalúdok napadnutý nemiernym užívaním liehových nápojov. Nestojím za nič, Ulička, nestojím za nič.

UĽA: No nič to, keby im aj zle prišlo. Musím ich najprv vymaňúškať a vybozkávať, lebo by mi srdce puklo, keď ich ja už darmo, z celého srdca ľúbim. Oni sú môj husár marcipánový. A panej nepovieme nič.

JEDLINSKÝ: No Ondrejko, z toho sa vysekaj! Krpčeky svätého Floriána! Nie, radšej smrť! Ulička, pre päť, pätnásť, päťdesiat rán Kristových! (Počuť strmé zaklopanie na dverách; Jedlinský radostne zakričí.) Voľno, voľno, nech sa páči!

UĽA: Všetko, všetko, všeculinko poviem pani veľkomožnej. (Bije si päsťou do dlane.) Aby si vedel, korheľ, lump!

Predošlí, Trnovec, Martényi (obaja v čiernych šatách).

JEDLINSKÝ (privíta ich s ohromnou radosťou): Á servus, pekne vás vítam, milí páni. (Chytá a trasie im ruky. Trnovec dáva svoje nazad a Martényi zdvihne s odmietavým posunkom hore.)

TRNOVEC (prísne): Ticho, pán Jedlinský, ticho! Neprišli sme ako priatelia, ale ako sekundanti pána Winkelmessera vyzvať vás na duel čiže súboj do poslednej kvapky krvi, do posledného dychu. Tak je, pán osvietený?

MARTÉNYI: Tak.

JEDLINSKÝ (radostne): A ja dbám? Vítam vás ešte raz. Sadnite si. Taký som rád! Veď z akého nebezpečenstva ste ma vyslobodili! Čo je proti tomu ten najkrvavejší duel do posledného dychu! Nuž mňa na duel. Hehehehehe. Mňa? No pekne od vás. Naozaj by vás nedal za neviemčo, moji milí páni. Uľa, dones chytro slivovicu, koňak, koantro, benediktíner, cigarety a vôbec, čo máš v dome!

UĽA (reve): Jój, nášho pána veľkomožného idú zabiť! Zabiť na smrť! Rata, ľudia! A takým ľuďom dávajú ešte koňak a cigarety!

JEDLINSKÝ: Nevrešti! Bež, po čo som ti kázal. Sadnite si zatiaľ.

MARTÉNYI (ostro): To je smiešna vec! Pane, my sme sa tu neprišli zabávať, ale vás brať na otázku, rozumiete?

JEDLINSKÝ: Dobre, dobre, môžeme sa porozprávať aj pri poháriku. No Uľa, ber sa! (Odíde a o chvíľu donesie pálenku, cigarety, zákusky a zasa nasrdená vyjde.)

TRNOVEC (stále sa chystal na reč, skákal druhým do reči): Ja som, ako viete, socialista a odsudzujem duel. Ale: Grau ist jede Theorie! — z toho vyplýva, že prax je opak teórie. Preto vás v praxi podľa svojho najlepšieho presvedčenia vyzývam, aby ste môjmu priateľovi Winkelmeserovi, ktorého ste ústne a skutkom urazili, dali satisfakciu, čiže aby ste si s ním zmerali zbraň. Povedali ste mu, že nie je len hotová opica, ale že keby si sadol na lúku za mestom, kde sa vydržiavajú komédie, by ho ľudia považovali za celú menažériu. Okrem toho ste mu strhli z hlavy klobúk. Teda vec je čistá. Odpýtate, alebo sa budete biť?

MARTÉNYI: Lächerlich, odpýtať. Musí sa biť!

JEDLINSKÝ (žoviálne): Neodpýtam. A duelovať sa? Ale ja? To je lächerlich. Ani sa mi nesníva. Radšej si vypijeme.

MARTÉNYI: Teda ani neodpýtate ani sa nebijete?

JEDLINSKÝ: Uhádli ste navlas môj úmysel.

MARTÉNYI: Das ist ein Lump. Poďme, nemáme tu viac čo hľadať.

TRNOVEC (drme ho za rukáv): Počkajmeže, počkajme!

JEDLINSKÝ: Najprv si vypite. (Nalieva.) Delikátna slivovica, dvadsaťročná. A ten koňak: malvas! (Cmuká ústami.) A egyptské cigarety. Páni, to už teraz nikto nemá. (Zapáli si jednu a fúka dym Martényimu pod nos.)

MARTÉNYI: To je naničhodná podlosť. Fuj, hnusne mi je. (Vypije pohárik.) Poviem Egonovi všetko o tejto plebejskej čvarge. (Zapáli si cigaretu.)

TRNOVEC: To sa rozumie, ja ako socialista som proti alkoholu. Je to všeobecne známy strašný jed. Kazí telo-dušu. Jedisko, jedným slovom strašné jedisko. Takto hovorí teória. Ale: grau ist jede Theorie! Prax je opak teórie. (Vezme do ruky kalíštek, pozerá naň jedným okom, zavonia a jedným glgom vypije.) Skutočne malvas. Nuž nech žije prax! (Zase si naleje a vypije.) Hja, veru len prax!

MARTÉNYI: Ale to predsa nejde! Ak nedáte Winkelmesserovi zadosťučinenie, tak si ja osvojím jeho záležitosť a inzultujem vás, pane. So mnou nebudete frčky hádzať. Dáte satisfakciu?

JEDLINSKÝ: Nie a nie! Už som vám to povedal. Všetky vaše námahy sú daromné. Mňa na to nedostanete. Ja a biť sa! Čo si vy o mne myslíte, pán osvietený, že som ja nejaký komediant či čo? (Potľapká ho po pleciach.)

TRNOVEC (ktorý doteraz vypil päť-šesť kalíškov pálenky): Nuž pane, čo robíte, zle robíte. Radšej sa duelujte. Winkelmesser je divý človek, to je hotový tiger! Keď sme k nemu prišli, ostril práve ohromný kuchynský nôž, ako Shylok^[2] na podošve; pritom kričal: S tým ho prekolem, zarežem, zmámim. Sem ho, sem ho, dajte mi ho do rúk! Pusťte ma! Nedám špiniť svoju česť! Júj. (Držiac kalištek v ruke, vľúdne a milo hladí Jedlinského po pleci.) Bite sa, pán Jedlinský, prosím vás, bite sa. Lebo je to strach, čo ten človek s vami urobí. Najmenšie je, že vám hocikde na ceste rozpára brucho.

Predošlí, Čvok, Winkelmesser.

ČVOK (vrazí do izby bez klopania ešte počas posledných Trnovcových slov): Že mu brucho rozpára? Kontra, rekontra, mordkontra! Winkelmesser na front! (Chytí ho ako pajáca a postaví pred Jedlinského.)

WINKELMESSER (úbohý, ponížený človiečik): Veľkomožný pán Jedlinský, ráčte mi odpustiť, že som vám tejto noci ublížil. Uznám, bol som opitý ako vŕba. (Plačlivo.) Odpustíte mi, pán veľkomožný, alebo chcete, aby som si pred vami kľakol? Buďte šľachetný, pán Jedlinský, odpusťte mi.

MARTÉNYI: No to je škandál, heilige Veronika! To nestrpím. Pán Jedlinský, moja zemianska krv sa búri; sedemnásť pokolení mojich šľachtických predkov kričí na mňa, aby som sa zastal utlačenej neviny. Keď sa tento biedny červ nevie brániť, dáte mne satisfakciu za urážku, ktorá sa stala v mojej prítomnosti. (Hrozí palicou.) Alebo ho ponížene odprosíte alebo sa bijete so mnou.

ČVOK (zadrží Jedlinského, ktorý chcel odpovedať): Počkaj, netisni sa! (Pozerá v peňaženke peniaze, potom pokrúti hlavou.) Hop, skoro by som bol urobil hlúposť! Trnovec, daj mi päť korún, chytro, chytro, nemám čas!

TRNOVEC (ktorý dopíja osemnásty kalištek, prekvapene vyberie peňaženku a dá mu päť korún): Tu máš!

ČVOK: Martényi, tu máš päť korún a choď nazad ku Kohnovi, odkiaľ si prišiel a nerob tu nezbedu. Na a prac sa. Ale už!

MARTÉNYI (rozhorčene): Heilige Veronika! Za päť korún predať pravdu, zemiansku česť a sedemnásť pokolení predkov. To je málo. Daj aspoň desať korún.

ČVOK: Ani turák viac. Za druhých päť korún si môžeš ešte tu odpiť. Alebo múdrejšie, practe sa už odtiaľto. Aj tak máme sem prísť na obed. Ja prídem, Jedlinský, vieš, ja prídem. Mám robotu a nemôžem tu s vami lumpovať. Nota bene, v noci si mi sľúbil Oľginu ruku: reflektujem na ňu, reflektujem! Servus, servus, Winkelmesser marš! (Strká Winkelmessera do dverí.)

TRNOVEC (prekvapene a skormútene): No toto je škandál! Nehanebnosť. Za moje vlastné peniaze ma vyhodí von. Pán osvietený Martényi, prosím si tých päť korún nazad.

MARTÉNYI (obzrie ho od päty k hlave): Nemám s pánom nič do činenia. (Obráti sa na päte, pokloní sa Jedlinskému a ide von. Trnovec za ním chytajúc ho za rukáv a hundrúc pritom ide tiež preč.)

Jedlinský, Uľa.

UĽA (vo dverách sa zrazí s Trnovcom, rozpálená vtisne sa dnu; kričí): Čože je to za poriadok! Od Kohna z hotela doniesli kôš rozličných jedál.

JEDLINSKÝ (chlapiac sa): Zavolal som pánov na obed, a pretože som ťa nechcel unavovať, rozkázal som tam obed. (Prejde do druhej izby.)

UĽA (spraskne rukami): Pekný poriadok, pekný, namojpravdu. Len čo povedia na to veľkomožná a slečna, keď prídu. No pekné to bude, pekné.

Uľa, Jancko.

JANCKO (v žakete): Dobrý deň, pani kuchárka! Pán veľkomožný sú doma?

UĽA (fajne so zošpúlenými ústami): Áno, prosím, nech sa páči sadnúť, hneď prídu. (Odíde.)

JANCKO (chodí ako mačka na prstoch z kúta do kúta, všetko obzerá, poťažkáva, berie do rúk, pritom čosi mrmle. Vezme kalíštek, obzerá fľaše, nakoniec sa napije benediktínky len tak z fľaše): Delikátny, pravý. Musí mať groše ten pán Jedlinský, musí mať groše.

Jancko, Jedlinský.

JEDLINSKÝ (celkom oblečený): Pekne vítam, pán Jancko. Čo dobré mi nesiete?

JANCKO: Služobník. (Postaví sa do pózy, vyberie z bočného vrecka vreckovku a podá ju veľkým gestom Jedlinskému.) Pozrite!

JEDLINSKÝ (vezme šatku do ruky, krúti, obzerá ju, rozhrnie): Neviem čo s tým. Je to vreckovka, kedysi šnuptichľou menovaná. Utrieť si nos?

JANCKO (prestrašene): Pánbohchráň! Len pozrite dobre čo a aké to je.

JEDLINSKÝ (obzerá): Šnuptichľa, šnuptichľa. Vyzerá lepšie.

JANCKO: Pane, to je vreckovka z pravého rumburského plátna. Pane, z pravého rum-bur-ského, rozumiete? Takých vreckoviek mám šesť tuctov! Pozrite teraz túto šatôčku. (Podá mu hodvábny ručníček.)

JEDLINSKÝ (vezme, šúcha si s ním ruky a líce): Fajn. To je z hodvábu. No a takých máme koľko?

JANCKO (veľký): Pane, tiež šesť tuctov.

JEDLINSKÝ: Neborák. Musíte mať citlivý nos a vaša nádcha bude, zdá sa mi, stála. Jedna tetka radí na to cesnak. Alebo mi núkate tie šatky na predaj?

JANCKO: Boh zachovaj! Chcem vám ukázať, aké veci mám a aký som sporiadaný mládenec. Mládenec, hm, pane, mládenec. Mám bielizeň ako nevesta a dve postele perín. Pane, dve postele. Veru tak, hm. A keby ste videli moje šatstvo, pane! To je len čosi! Pozrite tento žaket! Čo je to za súkno! A pritom nie drahé. Hja, treba vedieť kúpiť, hm. To je to!

JEDLINSKÝ: No, no utíšte sa. Veď to nič nie je, konečne, nie je to hanba.

JANCKO: Hanba, božemôj, hanba! Okrem toho mám pár stokorún! Dnes-zajtra robím advokátsku skúšku. Jedným slovom, som človek seriózny, aby som nepovedal vzorný. Prosím vás teda. ja doktor Jancko o ruku vašej dcéry, slečny Oľgy Jedlinskej, ktorú ste mi aj tak túto noc prisľúbili, aby som neriekol — ponúkli.

JEDLINSKÝ (fučí): Strašne som musel byť dorúbaný. Hrôza, čo som to porobil. Viete čo, pán Jancko. Mne sa vidíte, ste poriadny chlapík. (Chytí mu gombičku na kabáte.) Ale zaopatrite si ešte jeden nákladný vlak šnuptichieľ a tritisíc sedemsto sedemdesiatsedem postelí a potom príďte zasa, áno? Rozumeli ste ma? Hja, pravda, koľko máte pančúch a fusakieľ? Zabudol som.

JANCKO (s opovržlivým úsmevom): Robíte si zo mňa posmech, pretože som sirota. Ale hneď budete ináč hvízdať, keď vám čosi pošepnem. Ako viete, ja som hlavný svedok vo váš prospech vo vašej pravote o dvestošesťdesiat jutár oráčiny proti Michalovi Kozinskému. Ak mi nedáte vašu dcéru, nuž ja sa jednoducho nepamätám na nič a vy si môžete ofúknuť dlaň. Čo poviete teraz, hm?

JEDLINSKÝ: Že je to podlosť a vydieračstvo, čo robíte. Len to.

JANCKO: Myslím, že tak volajú vo svete tento spôsob pritisnutia niekoho k stene. Ale to sú len daromné slová. To nikomu nepoláme rebrá a dvestošesťdesiat jutár oráčiny je dvestošesťdesiat jutár. A ja som sirota, hm, ja si musím sám kliesniť cestu, hm. Ja takú zlatú rybku, ako je vaša Oľga nepustím, keď ju raz mám v rukách. Pravda, ona má svoje chyby, nuž ale ja by som si ju vychoval. Nuž tak, pán Jedlinský, máte robotu so sirotou, hm.

JEDLINSKÝ: Krpčeky svätého Floriána, to je ostrý tabak! Viete čo? Dajte mi teraz pokoj. To je vážna vec. Hja, pravda! Požičajte mi jednu z tých prekliatych šnuptichieľ, čo si čelo utriem: paromovsky ste mi zakúrili. No, zbohom, zbohom! porúčam sa, služobník, dobrý deň vám vinšujem.

JANCKO (odíde, zdvorilo sa pokloniac a strčiac vreckovku do kapsy).

JEDLINSKÝ: No toto je jedna mršina. On vychová moju Oľu. No na pekný škripec by si ju vytiahol, chudiatko. Predsa je to len hanebná vec. Ale dvestošesťdesiat jutár do hroma, to nie je žart!

UĽA (vbehne s krikom): Zasa doniesli kôš jediva od Kohna. To je strašné, čo sa to len bude robiť. (Odbehne.)

Jedlinský, Malinka.

MALINKA (elegantne vyobliekaný v žakete; vidieť na ňom, že ho žena riadi; má peknú kravatu, kvietok v kabáte a hodvábna šatôčka mu vyzerá z bočného vrecka; hovorí jemne, je veľmi hladký, prizdvorilý): Služobník, pán Jedlinský. Dúfam, že vás nevyrušujem. Mám k vám úpenlivú prosbu, ktorá vás hádam neprekvapí.

JEDLINSKÝ (mrzuto): Vítam vás, keďže inak ani urobiť nemôžem. A prekvapiť ma? Mňa už na svete nič neprekvapí. Ja som sa už prebojoval do stavu nirvány, mne je všetko fuk. Sadnite si a diškurujte ako a koľko sa vám ľúbi. (Sadne si, preloží nohy na kríž a robí palcami mlynček, díva sa pred seba utrápene.)

MALINKA (stojí pred Jedlinským): Veľactený pane! Ráčite vedieť kto som, čo som. Pred vašimi ctenými očami som vyrástol. Viete, že mám dobrú advokátsku kanceláriu. Minulú noc ste mi láskavo dovolili, aby som sa uchádzal o ruku vašej krásnoduchej dcéry, slečny Olinky. Urobili ste ma šťastným človekom, lebo ja slečnu Olinku už dávno vysoko ctím a aby som sa s vaším dovolením aj podľa pravdy vyslovil — vrelo, áno, vrelo je pravý výraz — milujem. Preto som sa naskutku odhodlal, že porobím potrebné kroky, aby sa stala prípadne i družkou celého môjho života. Predložil som tú záležitosť mojej drahej mamičke, aby som obdržal jej súhlas. Moja drahá mamička — poznáte, aká je múdra a rozšafná osoba — povedala na to: „Jozefko, syn môj radostný, to dievča si môžeš vziať. Áno, z tej bude dobrá žena. Poviem ti prečo.“

JEDLINSKÝ: Som skutočne zvedavý. Poznamenávam, že vy ste pán fiškál vzácny mládenec, ktorého vedie mamička ani barančeka na stužtičke. Fajn dieťa. Poďme ďalej.

MALINKA: Moja drahá mamička je teda veľmi múdra osoba. Ozajstná Sybila. Nuž ona riekla toto: „Slečnu Oľgu si môžeš vziať, lebo robí tu na vidieku tie najlepšie tvarohové pukedlíky. I ja som bola kedysi mladá a teraz som už stará, ale nikdy som nevidela, aby z dievčaťa, ktoré robí dobré tvarohové pukedlíky, sa stala zlá žena, alebo aby jej deti chodili po žobraní.“ Nuž tak veru povedala moja drahá mamička. Poznamenala, pravda, že Olinka, pardon, slečna Oľga, má aj iné vlastnosti, ktoré ju určujú na to, aby sa z nej stala dobrá žena.

JEDLINSKÝ: Do smrti sa učíš a sprostý zomrieš! Že sú tvarohové pukedlíky takou próbou! Krpčeky svätého Floriána! Myslíte pukedlíky s hrozienkami či bez?

MALINKA: Dokonalé pukedlíky s hrozienkami.

JEDLINSKÝ: A prečo majú tie pukedlíky takú divotvornú moc?

MALINKA: Lebo malé príčiny, veľké následky. Múdry pozná z maličkostí veľké veci. Pukedlík vyžaduje znamenité cesto, chutnú plnku a vkusnú formu. To všetko môže dobre urobiť len taká osoba, ktorá má dobré srdce, vyvinutú pozornosť, akurátnosť a vkus.

JEDLINSKÝ: A otca s tisíc jutrami poľa. Hovoríte ako storočný kalendár: vždy pravdu. Panebože, vidieť, že si nikdy nemal dcéry, lebo by si bol celú vec s nimi inakšie zariadil. Viete čo?

UĽA (vbehne so zúfalým krikom): Toto je predsa len hrôza, čo sa robí! Zasa doniesli jedlá a teraz aj vína od Kohna. Čo to len bude, čo to len bude? (Zalamuje rukami.)

JEDLINSKÝ: Nešaľ sa a urob poriadok, aby bol poriadny obed pripravený. Pakuj sa von! (Uľa ide hroziac Jedlinskému za chrbtom päsťou.) Nuž viete čo? Pre mňa si Oľgu vezmite. Nie ste najhorší kandidát. Bude z vás manžel ako sa patrí, lebo vás sotva vidieť spod papuče vašej drahej mamičky. Lenže vás pytačov je už toľko, že budeme musieť zariadiť tombolu, aby som vedel, komu dať dieťa. A potom, milý synku, myslíte, že ja, už teda ja, rozhodujem o Oľginej ruke?

MALINKA: Som taký smelý predpokladať, že áno.

JEDLINSKÝ: Som taký smelý oznámiť vám, že nie. Viete, že v každej kapele majú vysoké tóny prím, však? Nuž ktože má vyšší tón, moja žena či ja? Vidíte, že moja vrelomilovaná manželka hrá prím, alt drží Olinka a ja mrmlem len bas. Tak prepletám, ako ony hrajú! Ja som človek náramne múdry a nenaťahujem sa so svojou ženou nikdy, keď viem, že podľahnem. A kedy podľahnem, to tiež viem celkom isto vopred, lebo v boji s mojou manželkou podľahnem vždy.

MALINKA: Navonok to vyzerá, že vy ráčite byť pánom vo vašom ctenom dome.

JEDLINSKÝ (pyšne): Som, som, milý priateľ. Pánom v dome som skutočne ja, pretože nohavice šije na mňa mužský krajčír. — Pokiaľ ide o zdanie, to máte tiež pravdu, lebo basa najďalej duní, ale v samom dome soprán srdce preniká. Nebojte sa, ani s vami to inakšie nebude.

MALINKA: Moja drahá mamička mi to nikdy neriekla. A ona je veľmi múdra osoba a mnoho skúsila v živote.

JEDLINSKÝ: Váš otec bol práve taký otrok, ako ste vy, ale vaša drahá mamička sa žalovala, že neborák Nácko je dobrý človek, ale ukrutný tyran.

MALINKA: So mnou to tak nebude. Mne moja drahá mamička vždy hovorí, že som charakter.

JEDLINSKÝ (posmešne): Nebezpečná mršina ste, to je pravda. Ide z vás strach. Notabene, dovolila vám mamička dnes fajčiť? Zapáľte si, tam sú cigarety.

MALINKA: Ďakujem, mamička povedala, že som ráno raz kašlal, aby som dnes nefajčil.

JEDLINSKÝ: Podarený chlapík!

Predošlí, Martényi, Jancko, Čvok.

MARTÉNYI (podnapitý): Následkom vášho včerajšieho pozvania sme sa dostavili.

JANCKO: Viem, že vás teší, že nás môžete privítať vo vašom príbytku, preto sa ani neustávajte so zbytočnými rečami.

JEDLINSKÝ: Sadnite si. Tam máte pálenky, cigarety, karty. Pokračujte v začatej práci.

ČVOK: Servus, servus. (Behá po izbe, rozhadzuje rukami a dudre čosi, ako človek nervózne rozmýšľajúci.)

MARTÉNY, JANCKO, MALINKA (obsadnú stôl s nápojmi, nalievajú si a štrngajú; Malinka strngá, ale nepije).

JANCKO (pri sadaní vyhrnie si kabát, aby ho nepokrčil a vytiahne si nohavice na kolenách): Nuž, keď sa do muziky nerozumieš, nehovor. Ty si myslíš, že keď vieš hrať na klavíri, už sa rozumieš do hudby? Musíš mať od prírody muzikálny dar, cit pre hudbu. Hm, tak hej, ale čo si sa mučil, to nie je hodno nič, vieš. Ja som sa napríklad nikdy muzikou nezaoberal, ale viem z nej viac, ako vy všetci spolu, lebo mám hudobný cit od nátury, hm.

MARTÉNYI: Heilige Veronika!

ČVOK (položí ruku na Janckovu hlavu): Jancko, ty si fenomén. Alebo, aby si vedel, čo je fenomén: ty si krava na strome.

MARTÉNYI (podnapito, plačlivo): Preto, že teraz nemám nič, ma urážaš. Ale ja som minul veľký majetok, aby som poznal život a ak niečo viem, tak je to hudba.

ČVOK: Martényi, vidieť, že si opitý, začínaš plakať. Ty si premárnil majetok, lebo si lump a do muziky sa rozumieš. Nedaj nič na to, čo ti fenomén hovorí.

JEDLINSKÝ: Páni, predbežne pite a fajčite. O chvíľku bude obed. Ale sa mi nevaďte. Čvok, poďže sem, čosi ti poviem. (Pri stole sediaci pripíjajú a diškurujú. Čvok a Jedlinský si sadnú nabok.)

JEDLINSKÝ: Poviem ti novinu. Uchádzaš sa o ruku mojej Oľgy?

ČVOK: A či sa uchádzam. Božemôj, celú noc som rozmýšľal, aký je vlastne ten mládenecký život mizerný. Čo som ja? Vyvrheľ, pes, vyhnaný do tmavej, búrlivej noci. Pomyslel som si, aký skvostný život by som mohol viesť, keby som mal žieňa, ako je tvoja Oľča. Keď mám ženu, prídem domov, čaká ma znamenitý obed, večera. V dome ticho, poriadok. Alebo počuješ klavír a milý spev, až ti tak srdce poskakuje. Naproti ti pribehne rozkošné stvorenie, anjel.

JEDLINSKÝ: Veď ja nie. Následky tvojho činu nech padnú na tvoju hlavu. Lenže vec má jeden hák. Jancko sa tiež k nej dotíska a vyhráža sa, že ak mu ju nedám, nebude svedčiť v mojej pravote proti Kozinskému.

ČVOK (ustrnutý): No to je podlosť.

JEDLINSKÝ: Aj on hovorí, že je to podlosť, ale keďže mu to osoží, neodhodí pre hlúpe slovo ženu s majetkom.

ČVOK: Čo s ním? Strašiť ho súbojom, to je nie. Musíme naň vymyslieť nejaký fígeľ.

JEDLINSKÝ: Fígeľ, fígeľ, ale aký?

Predošlí, Trnovec, Winkelmesser.

TRNOVEC (tisne Winkelmessera pred seba): Došikoval som tohto pána. Stojí tu pred dverami a pozerá dnu, či má vojsť, či nie. Pravda, obed ho vábi a predsa sa len trochu okúňal, lebo ešte má kus cti v sebe. Ale, hľa, vidím tu nápoje, nápoje, že by sme si vari drgli z príchodu po kalíšteku. (Naleje do pohárika a vypije z niekoľkých, potom sa víta s prítomnými.)

WINKELMESSER: Ponížený služobník, pán veľkomožný, akože slúži zdravie od rána? (Skromne si sadne na okraj stoličky a v tichosti popíja a fajčí.)

JEDLINSKÝ: Znamenite, najmä keď vás vidím.

ČVOK: Božemôj, čo je to za čvarga. Eh, parom uchytil všetko. Vieš, čo by sme mohli oprobovať s tým Janckom?

JEDLINSKÝ: Čo? Hovor!

ČVOK: Poznáš profesora Tomču z Hromnice?

JEDLINSKÝ: Nepoznám. Čože je to? Nejaký zázračný rabín, či čo?

ČVOK: Nie, ale má celý rad dcér, ktoré majú chýr, že si vedia každého muža, ktorého len chcú, tak obrobiť, že si ich musí vziať za ženu. Ja sám poznám tri či štyri Tomčatá, už vydaté, a to znamenite.

JEDLINSKÝ: A čo myslíš, že si dá taká dievčina rady s Janckom? To ti je mimoriadna potvora. A ani by som jej neprial, aby si vzala takú obludu.

ČVOK: Ja viem, že s jednou z týchto dievčat chodila Olinka do školy, mohla by ju zavolať na jeden-dva týždne, uvideli by sme, čo by sa dialo. A ak sú to naozaj také profesionálky v honbe na mužov? Nemôžeš vedieť. A čože riskuješ?

JEDLINSKÝ: Nuž neriskujem nič. Lenže nemám veľkú nádej na úspech. Napokon ešte jedného z vás lapí, keď uvidí, že si s Janckom nedá rady.

ČVOK: Ohohó, o mňa sa ty neboj. Ja som pevný ako helvétska viera. Mne je alebo Olinka, alebo nijaká.

JEDLINSKÝ: Ty Čvok, uvidíš, uvidíš, že s tou osobou zle pochodíš.

ČVOK: Čože zle pochodím? Ak nedostanem Oľu, vôbec na žiadnu nepozriem. Na to môžeš vziať otravu.

JEDLINSKÝ: No nedbám. Poviem Ole, nech jej odpíše. (Trnovec, Martényi, Winkelmesser, Jancko hrajú ferbľu a hovoria podľa potreby hry.)

TRNOVEC (prehral a hodil karty o stôl): No toto je škandál. (Odíde od stola.)

JANCKO: Zaplatiť, zaplatiť! Necigániť, tu ide o peniaze, a nie o česť.

TRNOVEC (hodí mu peniaze): Tu máš, Cigán je pán proti tebe.

JANCKO: Dve koruny sú mi viac hodno ako tvoje priateľstvo, teraz, keď som vo vašej banke vyplatil zmenku.

MARTÉNYI: Je to chlap akýsi, tento Jancko. (Krúti hlavou.) Verfluchtes Luder!^[3]

Predošlí, Niedermeyer Blau Lily.

LILY (fešná, švihácky oblečená dáma): Služobníčka, páni. Ja som Niedermeyer Blau Lily, cestujúca so šnurovačkami, mídrami každého druhu, pre pánov ako pre dámy.

TRNOVEC, WINKELMESSER, JANCKO (vyskočia): Haló, haló!

JANCKO: Hurá, to je niečo pre nás.

TRNOVEC: Jedlinskému šnurovačku.

ČVOK: Nerobte hlúposti.

JEDLINSKÝ: Moja žena nie je doma; a pre mňa nemáte míder, drahá pani, pre mňa?

LILY: Prosím, práve pre pánov vašej postavy mám najnovší patent, inštrument zvaný „Štihlotvor“. Je to geniálny vynález, ráčte skúsiť, to vás nič nestojí.

JEDLINSKÝ (obzerá svoju figúru): A budem vyzerať ako husársky poručík?

LILY (s presvedčením): Práve tak! (Vyberie šnurovačku a podá ju Jedlinskému.)

ČVOK (vezme míder): Ukážte tú mašinu. (Obzerá ju.) Rafinovaná sprava, čosi na tom je. Probuj to, Jedlinský! Veď ho nebudeš nosiť, ale som predsa zvedavý, či to stojí za niečo.

JEDLINSKÝ: Ale dajže mi pokoj! Probuj to sám, veď tvojej postave by sa tiež ušlo trochu štíhlosti. Ja nebudem robiť zo seba maškaru.

WINKELMESSER (naivne): Ba urobte to, pán Jedlinský, to vám bude tak dobre stáť. (Trnovec, Winkelmesser a Čvok spola nasilu zvlečú žartovne sa brániacemu Jedlinskému kabát a vestu a oblečú mu šnurovačku. Martényi, Malinka spievajú nejakú odrhovačku, ostatní im k tomu kontrujú).

LILY (napráva míder na Jedlinskom): Stojí ako uliaty.

Predošlí, Uľa, Cilka, Oľga.

UĽA (vrazí víťazoslávne do dverí): Prišla pani veľkomožná so slečnou, už sú tu. (Bije si päsťou do dlane.)

CILKA, OĽGA (v cestovných šatách vo dverách): Á, á, á? Á, á, á, á! (Trnovec, Winkelmesser, Malinka, Jancko utekajú ako zdivení a výkrikmi hrôzy kadiaľ vedia).

MARTÉNYI (predstúpi gavaliersky pred dámy): Ruky bozkávam, milostivá pani, ruky bozkávam, slečna Oľga. Dúfame, že ste šťastne cestovali a že ste sa v kúpeľoch dobre cítili.

ČVOK: Pekná branža, ako to všetko utieklo. Ale ako ste vhodne prišli, milosťpani. Punkt navlas!

CILKA (pikírovane): Myslíte? (K Martényimu veľmi milo, vidieť, že jej lichotí, že jej osvietený pán bozkal ruku.) Ďakujem vám, Martényi. Teší nás, že vás tu nachádzame.

JEDLINSKÝ (trhá zo seba šnurovačku): Krpčeky svätého Floriána, Ciluška, Oľča drahá!

OĽGA: Otecko, čo s tebou porobili? (Oblápa ho a bozkáva.)

LILY (chladnokrvne): Dámske šnurovačky najnovšieho druhu, nech sa páči pozrieť.

CILKA (s opovrhnutím): Od vás? Nie!

ČVOK, MARTÉNYI: Ruky bozkávame. (Poklonia sa a odídu.)

LILY: Porúčam sa. Dovolím si tu nechať svoju adresu. Ten pán dobre vyzerá. (Ukazuje prstom na Jedlinského.)

CILKA (obzrie sa, či sú sami, potom s nevypovedateľným hlasom): Jedlinský! Ó ja nešťastná! (Hodí sa na fotel s rukami na tvári.)

(Opona.)