ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vravia, že sa po mestách rýchle žije, — a čo ešte u nás na dedine!

Štefan Zaťko, otec piatich detí, cez Vianoce pochoval ženu a na Tri krále prišiel o ohlášky.

„Deti nemôžu byť bez opatery, prosím pekne,“ vyhovára sa a vystiera svoju vychudnutú postavu. Je učesaný, ale podrastené fúzy visia mu, ako obyčajne — nedbalo. Vidno, neveľmi staráva sa o svoj zovňajšok. „Baby nedali mi pokoja, že deťom treba opatery, že sa musím oženiť. Nuž poradili mi tu, hľa, túto robku…“

„Ba povedzte, že sme si súdení — nuž to!“ smelo vraví ona a zasmiala sa veselo. Je to nie robka, ale roba akurátna. Oddanca prevyšuje o hlavu, on takrečeno tratí sa pri jej mocnej, na mužského upomínajúcej postave. Ba i v jej zdravím kypiacej tvári je čosi mužského: energia, prejavujúca rovno prebytok sily fyzickej. Keď sa zasmeje, zjavia sa rady zdravých bielych zubov. Nie je už mladá, podľa vrások okolo očú súdiac, má už vyše tridsať, ale oči jej svietia takrečeno detskou, krotkou dobrotou, kontrastujúcou s celým jej mohutným zjavom.

„Že sa nebojíš, Iva…!“

„Ale ja?! A prečo?“ a zasa zasmiala sa zvonivo, ani čo by trávu žala vo svojom rodisku pod Javorinou.

„Je sprostá…“ povrávajú si ženy na ulici. „Nedarmo vravia, že je sprostá! Ba kto to len naradil neborákovi?! On človek nanič, ona ani hora, bez rozumu… Keby aspoň detí nebolo — a toľko! Veď sirôtky z rozumu vyženie — taký dragún…!“

Deti naozaj zľakli sa novej matere. Sedelo učupených na peci všetkých pätoro, najstaršia, desaťročná, na kraji, aby menšie nepopadali. Päť strapatých hlávok s bledými, ušpinenými tváričkami, desatoro zľakaných očiek, upretých na príchodziu — nebol to ani trochu vábny obrázok pre mladuchu, ktorej, ako sa bežne vraví, „trafilo sa šťastie“. Tu aspoň ani taká optimistická povaha ako Iva nemohla vravieť o šťastí… Zarazila sa i ona, ale hneď energicky pohodila hlavou.

„Vy ste cigáň, Štefan,“ vraví a meria oddanca opovržlivo. „Vraveli ste, že sú štyri, a hľa, je ich pätoro!“

„Var’ ich poškrtím, keď sú, či čo?!“ vyhovára sa hriešnik, a násilne posmeliac sa, dodáva: „Ak sa ti nepáči, vo meno božie: ja ťa nasilu neťahám. Ja sa preto ožením, čo som i vdovec a mám deti. Vezme si ma ešte i onakvejšia ako ty…“

„Čert si vás vezme, viete! Ak sa ja na vás neohriešim, zahyniete i s touto drobázňou. Vás by tuším veľká škoda nebola — ale detí… Lebo vy ste za ne pred Bohom zodpovedný — aby ste vedeli!“ dovtŕdza s iskriacimi očami. A nečakajúc odvety, zhadzuje kabanicu a vysukuje rukávy, ani čo by šla do boja. Ale v tvári už zračí sa uspokojenie, povedomie, že je tu potrebná a na svojom mieste.

„Vidíte, taká vám je to osoba,“ vraví jej brat (ktorý prišiel s mladou ako svedok) a rozpačite škrabe sa za ušami. „Musím vám riecť, švagre, ak ste slabej nátury, radšej sa vy vráťte z kratšej cesty. Srdce má ona dobré, ani kuraťu by neublížila. Ale nátura trochu „obyčajná“. Hovorím vám, že budete tancovať, ako ona bude chcieť.“

„A už nech je, ako Boh dá,“ posmelil sa mladý zať, skôr uspokojený ako zlákaný. Oddanica začína sa mu páčiť. Vybehla von a zhľadáva po dvore snehom zasypané raždie. Jemu nechcelo sa ho vyťahovať, radšej čakal, kým mu útrpné ženy doniesli po viazaničke zo svojho. Ona ho vyťahuje, a hoci jej ruky očerveneli od zimy, hneď tam láme ho na krátke kusy, ani sekery nezhľadúva. Pritom sa smeje, ako sa povie „na celé kolo“, a vykrikuje čosi cez plot ženám, ktoré zbehli sa ta prizrieť sa novej susede. A šumná je takto, s usmiatou tvárou, otočenou červenou šatkou, s obnaženými ramenami, ktoré i pri mužskej sile sú plné a okrúhle.

„A už nech je, ako chce,“ opakuje už celkom zmierený; „nech by len bola k deťom — a pracovitá…“

„Jajajaj!“ rozosmial sa nový švagor. „O to veru nemusíte mať strachu! U nás, chvalabohu, o robotu niet núdze. Ale Ive je nikdy nie dosť. Statok sama riadi — my chlapi sme nanič, ako vraví — kuchyňu, ako ju po nebohej mamičke prevzala, ešte nepopustila. Tejto zimy napriadla zo štyridsať rífov priadze a do hory nasilu ide s nami, po drevo. Ja sa zato i hanbím — ale keď je ona taká čudná! A ešte šomre, že jej je u nás dlhý čas.“

Tvár vdovcova vyjasnila sa už úplne. Boh ju stvoril zrovna pre neho! Práca odjakživa nebola jeho silnou stránkou. Lump je nie, zmárniť nezmárni, ale za prácou sa tiež netrhá. K nebohej priženil sa do tejto chalupy; mali i zopár kúskov rolí, ale pomaly ich popredali. Chodievali do Viedne „kšeftovať“ a prichodili domov len na žatvu. Pozdejšie presťahovali sa ta celkom, lebo rolí ubúdalo zakaždým, ako detí pribúdalo. Obchod vyniesol vždy toľko, že sa žilo zo dňa na deň. Nebožká, čo i trochu podobala sa mužovi, bola dobrou materou, o deti starala sa, ako sa patrí, a pritom sa i on priživil… Horšie bolo, keď obľahla. On už nevládal, sám na seba odkázaný, potratil i tej trochu energie, ktorej i pre riadne pomery bolo primálo. Chorú s deťmi vystrojil domov a on sa živil, ako mohol. Dobrí ľudia za týždne sa starali, aby drobázeň nepohynula hladom. Ba krajania ešte i jeho, opusteného, privinuli. Žilo sa ľahšie, a keby ju Boh bol živil, aspoň kým by deti boli trochu odrástli… No prišiel telegram — neostávalo iné, ako brať sa domov. Ženu našiel už na postlaní — „vykašlala si pľúca“. A tak, hoci milosrdné ženy starali sa o siroty i po pohrebe, navalila sa mu veľká starosť. Bol síce tuhým fatalistom, veril, že čo sa má stať, stane sa, ale jednako robilo mu veľkú starosť, kde nájsť bohabojnú dušu, ktorá by si zavesila na krk jarmo, pod ktorým nebožká vydala všetku silu.

Preto usmieval sa v duši pri reči švagrovej. Hľa, Boh vzbudil mu ju — a ešte inakšiu! Keď je Iva taká pracovitá, vo meno božie bude zasa, ako bude…

A s ľahkou dušou viedol švagra do krčmy, aby ho počastoval. Je síce vo zvyku ustrojiť hostinu v dome mladého zaťa, ale Iva sama vyhnala ich z izby. Ako sa prezvedelo, že sa smutný vdovec ide ženiť, horlivosť žien ochladla. Pätorka od troch dní sedela na peci neučesaná, neumytá… Iva, pohoršená neciteľnosťou ľudskou, posťahovala deti dolu a začala úlohu macochy, hrešiac cez celý čas. Zľakané deti šli pod hrebeň ako pod nôž; najmenší sa rozvrešťal, že musela prísť suseda a ho utíšiť, aby sa mu od ľaku niečo nestalo. Ale keď sa vdovec podvečer rozjarený vrátil z krčmy, deti vysmiate sedeli v riadku, čisté, hlavičky vyčesané ako makovičky.

„To ako na príučku, vy potvory!“ odľahčila si Iva utierajúc si pot z čela. Ale deti už bez strachu pozerajú do tváre budúcej macochy. Vedia, vycítili už, že pre jej reči srdiečko bolieť nemusí. Veď, hľa, usmieva sa i ona a dávno nezacítili takej starostlivosti, ako od tejto hrmotnej, veľkej tetky…

Bolo už tma, keď si Iva založila plachetku a poberala sa s bratom domov. Vdovec začal zhľadávať kabát a čiapku. Najstaršie dievča, vidiac otca zberať sa z domu, dalo sa plakať.

„A vy kam?“ spytuje sa Iva.

„Nuž s vami — k vám. Kamže inam?“ zasmial sa, bluskajúc zamilovane na Ivu.

„Ba ešte čo?! Nuž a deti? Vari ich necháte samotné?“

„Veď len príde ktosi, čo s nimi prenocuje. I včera prišla suseda, keď plakali.“

„Vy nás vždy odbiehate!“ rozžialilo sa dievča. Vysvitlo, že vdovec zvečera ide do krčmy a deti sa boja doma.

„Ja len preto, lebo nemôžem počúvať, keď plačete,“ vyhováral sa začervenený vdovec opravdive. „Srdce ma bolí, keď ich vidím, sirôtky, opustené. Radšej by som šiel svetom.“

Ale Iva opäť meria ho iskriacimi očami opovržlivo.

„Vy ste otec?! Horší ste ako nemé zviera! To by si iste svoje mladé neopustilo, ale chráni ho vo dne, v noci…“ A rozhodene zhadzuje plachetku i kabanicu. „Choďte si, ak chcete, ja prenocujem tu s deťmi.“

„Ba keby si mala rozum, Iva!“ nahneval sa brat. „To by bolo pekne, aby si tu ostala! Veď vieš, že sa to na oddanku nepatrí… Čo ľudia povedia?“

„Čo by povedali?! Keď musím, nuž musím. Aspoň im zajtra izbu vybielim. Veď je tu, s odpustením, ako v chlieve.“

Len ťažko dala sa prehovoriť, aby šla — ale vdovec musel zostať doma.

Suseda naozaj prišla. Zarazený vdovec sa požaloval, ako ho oddanica odbila — a na druhý deň smiala sa z neho celá dedina. Večer pribehla nevlastná sestra nebohej ženy, ktorá ináče nie veľmi sa starala o deti vdovca.

„Aleže ste sa vychýrili s tou svojou oddanicou! Či už nebolo inej, poriadnejšej osoby? Veď vám tá nemá ani rozumu, ani mravu, ako sa patrí. Ach, deti moje, deti nešťastlivé! Nikda vám s tou materou dobre nebude…“

A na doklad vyrozprávala zarazenému vdovcovi históriu z Ivinho života… Pred troma rokmi Iva odišla „na majere“ — ako keby doma nebola mala okolo čoho robiť. Gazda zaviedol ľudí kamsi dolu na Dolnú zem — roboty vyše práva, horúčava, div nesplaneli pri práci, a vody nič. A čo i bola, horšia ako u nás z kaluže. Prišla na ľudí božia dopusta, hodonka, tretina ležala ako pobitá. Len Ivy sa nechytilo… A, blázon, nie žeby si bola zdravie šetrila, lež celý deň v práci a v noci tmolí sa od lôžka k lôžku ako strašidlo. Nespí celú noc, ako omrkne, tak osvitne. Nuž ale ako taká osoba! Bol tam parobok z Orechova — chlapec od nej o desať rokov mladší — a ona sa ho chytila… Bol najviacej „zavezený“: hodonka popadla ho v prvé dni, trasie ho deň ako deň — a potom leží ako kus dreva. Prišiel i doktor, ale len k takým, čo si mali ako zaplatiť, lebo pán nedal, keďže pracovať sa nepracovalo. A Iva, hlúpa, zaplatila doktora, i po lieky sama bežala nocou — a do mesta veru nebolo blízko. Tak ho pekne liečila i vyliečila, a hoci bol zdravý, ešte vždy behá okolo neho, od úst si utŕha a kŕmi ho ako pavúka… Smiali sa jej všetci, i on, chorý, sa jej mimo očú smial, ale takto do očú pekne, lebo bol rád, že na neho drží. Nuž zbláznila sa milá Iva za ním, a on, ako taký, sľubuje jej, že si ju vezme, a prisahá, že ju nikdy neopustí… Ešte mu i cestu zaplatila a prišli pekne spolu — ale od toho času sa o ňu viacej neobzrel. Ešte sa smial, keď poslala za ním, aby ju, preboha, v jej veľkom nešťastí neopustil… Mala vraj nebyť sprostá… Zostala jej, hlúpej, pekná pamiatka!… Mať umrela jej od hanby a žiaľu, ale ona, ako taká, že ona svoju krivdu len na Boha nechá… A on bol by si ju musel vziať, keby bola nástojila. Ešte šťastie, že dieťa umrelo — teraz by ho istotne sem privliekla, akoby vdovec nemal dosť čo živiť…

Vdovec síce vedel o Ivinom nešťastí, ale teraz sa ozaj naľakal. Čo, ak je ozaj taká hlúpa?! A chudobný človek, keď nemáš majetku, aspoň rozumom keď ťa Boh obdaril, nezahynieš. Ale, hľa, Iva, do akého sa, hlúpa, vrútila nešťastia…! Nebožká nemala tiež rozumu nazvyš, ale predsa toľko, že sa i on pri ňom pretĺkol. Čo, ak táto bude naozaj sprostá?!

„Hádam keby som to radšej tak nechal?!“ vykĺzlo nerozhodnému vdovcovi.

„Veru bude najmúdrejšie,“ potešila sa vdovica.

Kým si Ivu nevynašiel, verila sa, že by za Zaťka nešla. No odvtedy svitlo jej v hlave. Keď sa taká driečna mladica nebojí, prečo by sa ona nechytila čo i na deti?! Dnes-zajtra rozlezie sa to svetom ani švítor. A Štefan je ešte súci chlap.

„Oženíte sa vy, švagrík, i tu v dedine. Var’ by sa nenašla, čo by tieto drobné sirôtky opatrila…?! Už i pre odplatu božiu…“

A vdova zbožne vzdychla.

Znepokojený, ale i posmelený vdovec na druhý deň vybral sa za svojou oddanicou. Ženy ho vyštuchali, aby šiel vypovedať svadbu. No on sa rozhodol najprv vec vyskúmať — a potom už bude, ako bude! Zastrájal sa, ako sa bude vyzvedať na Ivinu náturu. Ale keď konečne po dvojhodinovom brodení v snehu premrznutý zastal v príjemnej, prekúrenej izbe, vyšumelo mu z hlavy všetko.

V priestrannej, starodávne zariadenej chyži bolo živo. Dve driečne nevesty sedeli pri vrčiacich kolovratoch; gazdovia (boli dvaja bratia a hospodárili na jednu ruku) prostred chyže plietli opálky; najstarší z detí strúhal im na to lyká. Ivy medzi nimi nebolo. Varila obed a pritom zaskakovala do stodoly — rezať sečku. Chlapom škoda by bola pri pletke postávať…

Našiel ju v stodole. Vykasaná, s obnaženými ramenami v treskúcej zime nakladala do stolice slamu. Rezala podľa starodávneho spôsobu, kosierom, pristupujúc nohu stolice. Treba na to zručnosť i sila, a Ive nechýbalo ani jedno. Vdovec zastal ako stĺp: keby jeho do takej práce nahnali, ruky by mu skľaveli, odpadol by v prvú polhodinu. A Iva si ešte veselo vyspevuje!

„Ale ti je veselo!“ prejavil svoj obdiv, keď sa pozdravili.

„Čo by mi nebolo?“ rozosmiala sa Iva. „Var’ budem plakať, či čo!? Však som oddanka!“ zažartovala.

„Čože, ale keď mňa ženy poslali, aby som ti vypovedal,“ odvážil sa tam spriama. Celou cestou vyhutoval, ako ju vyskúma, a len potom rečie, a teraz, hľa, vybúšil odrazu.

Iva zastala — ale len preto, aby priložila do stolice.

„A to už prečo?“ spýtala sa ho, akoby mimochodom.

„Že si vraj nie pre mňa — čosi kdesi — že ani siroty neopatríš — že si sprostá…“ vyznával úprimne.

To bolo už priveľa. Iva vzplanula.

„Ale ja?! Ja že vaše siroty neopatrím? Ja že by som ich neopatrila…?“

„Nuž tak som prišiel, aby si sa na mňa nedržala… Ja si nájdem inú, a ty si vo meno božie hľadaj tiež…“

„Vy ste sprosták,“ prerušila ho Iva zapálená, ale už opäť svojím obyčajným, rozvažitým hlasom. „Vy poslúchate ženy, ale ja vám predsa ukážem, že ja vaše siroty opatrím. Ženám navzdory, aby videli, a vy tiež. A povedám vám, nijakých hlúpostí nerobte, lebo…“

Iva nedopovedala. Z otvoreného pitvora zavoňala, že dovára sa jej hrachová kaša. Pre ňu bolo zaiste dôležitejšie, aby hrach neprihorel, ako aby oddanec nespätkoval, lebo nechala ho v stodole a skokom bežala k ohnisku.

O tri týždne bola svadba.

Bratia, možno i trochu natešení, že ubudne im „kazar“ z domu, odbavili svadbu, ako sa patrí, i vystrojili Ivu náležite. Výstroja mala plné zvlačové sane: batoh perín s červenými, belasými a žltými kvetistými obliečkami a ťažkú skriňu pekne vyrezávanú od výmyslu sveta. A plnú šatstva, ešte po starej materi. I kolovrat, tiež ešte z ich nabývania. Viezla si toho ako ktorákoľvek najbohatšia gazdovská.

Štefan teda lapil šťastie, o akom sa mu iste ani nesnilo. A on i bol spokojný. Veď dobre zazrel, že Iva pod skriňu kladie hŕbu uzlíkov: v jednom trochu maku, v druhom fazuľu, v treťom i štvrtom zasa iná strova. Iva vedela, že do prednovku je ešte ďaleko, a deti neprespia zimu o hlade…

*

V prvé dni po svadbe Štefan cítil sa naozaj ani človek, ktorý po neistej plavbe dostane sa do prístavu. Starosť so ženbou, strach, či sa žena vydarí tak, aby opatrila nielen deti, ale i jeho, za posledné dni nedala mu pokoja. S príchodom Iviným toto všetko prestalo. Keď sa ráno prebudil, žena už čakala s misou horúcej polievky. Chyža bola vykúrená, deti ako myšky tiché sedeli kde-ktoré. Inokedy búrili už na svitaní a frnkali, ak boli hladné, a šantovali, ak sa najedli — nikdy nemal pokoja. S príchodom macochy i hlad i šanty prešli. Iva ozaj bola ani dragún: akurátna a prísna.

„Dobrá žena, dobrá!“ prichvaľoval si Štefan v krčme, keď sa ho kamaráti spytovali. Pochvaľoval si najmä, že on bol akosi von z dosahu Ivinej prísnosti, čoho pravá príčina, ako sa neskoršie ukázalo, bola, že Iva nemala kedy zaoberať sa mužom. V prvé časy čistila, riadila, obšívala, kŕmila novú svoju rodinu, takže na iné neostávalo jej času. Muž cez deň sedel pod pecou. Podvečer zaskočil si do krčmy — uspokojený, že je dom v dobrých rukách.

Keď bolo už všetko v novej domácnosti v poriadku, Iva všimla si mužovej nečinnosti.

„A čože, ty nikam nepôjdeš?“ spýtala sa ho raz za rána.

„Kam by som šiel?“ zadivil sa, nerozumejúc jej otázke.

„… Že kam? Nuž dakam — do práce. Kam si chodieval predtým.“

„Ja som nikam nechodieval — kam by som šiel?“ zadivil sa ešte raz, ale už nie tak úprimne.

Iva hľadela na neho akosi zlovestne — netušil nič dobrého.

„A čože si robieval takto celú zimu?“ divila sa ona.

„Nuž — nič, čože by som robil?! Žena bola chorá — i deti bolo treba opatriť…“

„Veď, veď… ale z čoho ste žili?!“

Štefan pokrčil plecami a usmial sa dobrodušne:

„Pán Boh nám nedal zahynúť — i dobrí ľudia sa postarali…“

„Ba ver’ tatíčko všetky role popredali, hovorievali mamička,“ ohlásilo sa najstaršie dievča.

Iva zmerala muža opovržlivo — a viacej sa už nespytovala. Ale keď podvečer bral kabát, chtiac, ako obyčajne, do krčmy, žena zastala mu cestu. Z toho povstala prvá zvada v mladom ich manželstve. Iva bola neústupná — Štefan tiež nebol nováčikom. Vedel, že prvá prehra alebo výhra rozhoduje nad jeho celou ďalšou osobnou slobodou. Do krčmy ušiel a viacej od strachu ako z víťazstva napil sa a vrátil sa domov neskoro v noci.

Ale Iva tiež nelenila. Kým muž bol v krčme, informovala sa u hodnoverných susediek o svojom mužovi. Ochotné susedky omaľovali jej nielen finančný, ale i málo spoľahlivý intelektuálny stav jej Štefana. Toto posledné bolo i trochu zbytočné: svojím zdravým čutím Iva poznala, že jej pán manžel je príkladný leňoch a nedbalec. Ale novinou jej bolo, že pred svadbou vypožičal si na dom sto korún u žida Ozefa. V ich okolnostiach bol to úder — no Iva nebola z tých, ktorým treba „robiť od ľaku“.

Prvým jej energickým činom bolo, že ešte v noci zrevidovala hnuteľnosti svojho muža. Našla mu vo vrecku niečo vyše dvadsať korún — sumu takú veľkú, že Iva od radosti zabudla na pôvod tohto pokladu.

Ráno sa Štefan prebudil, ako obyčajne, na príjemný zápach cesnakovej polievky. Iva bola akoby sa nič nebolo stalo, a toto len zvýšilo jeho uspokojivú náladu.

No príjemnosť premenila sa na veľkú nepríjemnosť. Včera mal ešte vo vrecku asi dvadsaťdve koruny, a teraz sotva niekoľko halierov! Vedel, že v krčme ešte boli, ale čo sa ďalej dialo, na to sa vôbec nepamätal. Ešte šťastie, že žena o nich nevedela!

Touto stratou, akoby sekol, skončili sa medové dni Štefanove. Akoby naprieky, práve minula sa i zásoba, ktorú bola Iva z domu priviezla. Iva ešte v ten deň pýtala peniaze na múku a masť. Štefan sa zľakol. Čo, ak žena vykutila, že mal peniaze, a teraz sa dozvie o veľkej strate? Aby odtiahol búrku, priznal sa, že má síce niekoľko halierov, ale veď sa ešte zídu, aby uvarila zemiakov.

Iva poslúchla, uvarila zemiakov a varila ich ešte i na druhý deň. Deti pozerali na nový poriadok ako v nedorozumení. I Štefanovi, privyknutému už na riadnu teplú stravu, skrúcalo v žalúdku. Len Iva bola ako vždy. Ba ešte začala novú obyčaj: po jedle dala sa veľmi zbožne spievať nábožnú pieseň o nasýtení rozličnými darmi. Na toto sa už Štefan rozsmútil. ,Predsa je ona len sprostá,‘ dumal, pozerajúc so súcitom na ňu, sediacu pokojne, ani čo by nič. ,Keby mala rozum, trápila by sa a šla by niečo obstarať — ale ona si sedí, ani čo by sa najedla paštéty, a vyspevuje!‘

Štefan, vidiac, že sa žena nestará, čo budú jesť, pocítil oproti sebe veľkú ľútosť — a podvečer, posmeliac sa, odhodlal sa za posledné peniaze ísť žiaľ si zaliať.

Iva uhádla jeho úmysel.

„Ideš do krčmy?“ spýtala sa ho spriama a už skladá šitie a berie sa spoza stola. Štefan sa zamrzel. Trochu sa i hanbil, no najmä nerád mal mrzutosti. Bol človek pokojamilovný, a Iva, ako už skúsil, bola baba herská nielen do práce.

„Ak si chceš vypiť, nechoď nikam, radšej domov donesiem,“ vraví krotko a hľadí na neho s tvárou vysmiatou. „Takto si i ja vypijem, i deti užijú…“

Štefan sa zadivil — ináč ani nie nemilo prekvapený. Čakal búrku — a miesto toho Iva sama zasvietila sklenicou! ,Predsa je nie sprostá, keď ma nekuníruje podaromne…‘ pomyslel si radostne.

Pálenka oživila všetkých. Iva pilne nalievala a dala i deťom. Štefanovi bolo sprvu onakve, no pálenka ho príjemne naladila.

Ale noci nemal pokojnej. Podchvíľkou niektoré z detí skríklo zo sna a potom dlho usedavo plakalo. Iva celú noc len čo deti tíšila, a podľa svojho zvyku nerobila to práve najtichšie. Štefan nespal celú noc.

„Čo sa im len porobilo?!“ divil sa i zlostil nad ránom, keď nevyspatý zberal sa radšej spod periny.

„Čo by sa im porobilo?! Sú hladné — nuž to!“ rozosmiala sa necitne. Štefan pochopil jej smiech a srdce stislo mu pritom. Len macocha môže sa takto smiať hladným sirôtkam.

„Mala si večer radšej uvariť niečo teplého,“ ohlásil sa po chvíli nesmelo, pociťujúc svoju vinu.

„Čože, však dostali pálenky!“ opäť zasmiala sa Iva.

Ale keď macocha vyšla z izby, najstaršia, zavesiac sa otcovi na hrdlo, pošepkala mu svoju tajnosť: že neplakala od hladu, lebo im macocha dala potajomky večer chleba, ani pre pálenku, ale preto, lebo ju mamička v noci štípali.

„Ako — štípali?“

„Nuž takto — hľa, aké mám belasé tu na rúčke!“

Štefan sa zarazil. Na útlom ramienku naozaj vidno bolo belasý fliačik, uštipnutie. Tie isté známky macochinej nežnosti mali aj ostatné deti.

Vzbúril sa v ňom cit otcovskej lásky.

„Počkaj len, počkaj, veď ona dostane, macocha zlá!“ zahrozil sa Štefan pred deťmi.

„Mamička sú nie zlá,“ opravilo ho dieťa, „to nás oni preto, že sme neposlúchali. Mamička vždy vravia, aby sme nepili pálenku — a včera sme pili.“

„Keď nám sami mamička dali,“ ohlásil sa osemročný Janko.

Štefan sa tuho zamyslel… Sprvu opanovala ho zlosť proti žene, nocou trápiacej siroty. Veď i vlastná mať ubije, potresce, ale takto bez príčiny — na to treba ozaj neľudského, tvrdého srdca macochinho! No, hľa, deti majú macochu radi. I večer potajomky podelila im chleba a len potom im dala pálenky. Keby bola zlá, toho by neurobila! Čím viac o tom rozmýšľal, tým viac sa mu nemilosrdnosť macochina objasňovala. Nie je ináče, ako že Iva štípaním budila deti, aby plakali, sťaby od hladu… Objasniac si toto, zahanbil sa sám pred sebou. Keby večer nebol zmýšľal o pijatike, žena by bola uvarila polievky. Ale on nepomyslel na hladné deti… „Ty si otec?“ znie mu v duši výčitka, akoby ju nebohá žena privolávala. Stud opanoval ho i pri myšlienke, že takým ukázal sa pred ňou. S nebožkou neraz poharkali sa pre nedbalosť a či bezstarostnosť; neraz vyčítala mu akurátne. A Iva mu ani slova…

V Štefanovi pohlo sa svedomie…

Iva priniesla raňajky. Kde vzala, kde nie, navarila polievky. Štefanovi nechutilo, hoci vstal hladný. Zamyslený prešiel niekoľko ráz izbou — a začal zhľadávať teplejšiu zaodev. Zadivenej Ive povedal len toľko, že ide niekam do práce.

Ale keď ho natešená sama začala vyprávať, ukázalo sa, že čižmy sú nanič. Že sa v nich v takejto zime nemôže vybrať ani ľad lámať, ani stáť „pod múrom“ (posluhovať v meste). Štefan sa naozaj zarmútil, hoci ešte včera prekážka bola by ho len potešila.

„Vieš čo?“ ohlásila sa Iva po krátkom rozmýšľaní. „Nechoď ty dnes nikam, radšej ostaň pri deťoch. Vybehnem domov: u nás iste nájdu sa nejaké čižmy. Nebodaj budú ešte po tatíčkovi… I tak nemáš za čo nové kúpiť.“

Za chvíľu bola pripravená. Štefan si všimol, že ani ona nemá znamenitej obuvi. Lebo „parádne“ sobášne čižmy obuť nemohla. (Štefan sa ženil v požičaných.) Ale mala dobrý kožuch a zimy sa vôbec nebála. Štefan, pomysliac si, že žena v snehu pustým poľom a horou pôjde tri hodiny ta a toľko naspäť, poľutoval ju v duši. Ale zato on bude celý deň v teple sedieť. A Iva istotne donesie i niečo pod zuby, keď len hrachu a omasty. Tieto výhľady uspokojili ho úplne.

Ešte bolo kus do večera, keď žena prišla. A nie s prázdnym! Priniesla hrachu i omasty. Ubezpečený muž, vidiac stravy na niekoľko dní, skoro ľutoval, že priniesla i čižmy. No keď ich „na próbu“ večer obul, potešil sa i čižmám. Dávno nemal takej dobrej obuvi! Neboli síce nové, ale dobré a veľké. V radosti chtiac-nechtiac spriatelil sa s myšlienkou, že zajtra treba ísť na zárobok.

Ráno, práve sa obúval, prišiel ho kmotor Hurták ohlásiť. Mali spolu ľad lámať do krčmárovej pivnice. Ako to už býva, kamarát obzeral čižmy, omakal kožu, sproboval rukou zdnuka a zrazu zadivený sa spýta, kde vzal čižmy.

„Včera mi ich žena z kopaníc priniesla. Sú to ešte po jej otcovi.“

„Ba kieho…“ rozosmial sa Hurták. „Veď sú to moje vlastné čižmy. Vlastne boli moje. Dal som si ich ušiť u Šidlu v meste, ale boli mi dlhé, i chybu majú, nuž som ich vrátil. Radšej som škodoval zlatku… Mohol vám ich dať lacnejšie…“

„Ale čo vravíte!“ rozosmial sa zasa Štefan. „Grajciara na našom bydle nemáme, nie to na čižmy! No, povedz, Iva, či si ich včera z domu nedoniesla, či sú to nie po tatíčkovi?“ obrátil sa k mlčiacej žene.

„No, to mi nevravte! Var’ nepoznám čižmy, svoje čižmy?! Týždeň som ich nosil. A chybu majú: pozrite len, či je na jednej koža na priehlavku nie prerezaná?“

Štefan v nedorozumení nevedel, čo povedať. Čižma, ktorú mal už obutú, naozaj bola prerezaná. Diera bola pekne zatretá leštidlom, preto ju nespozoroval.

„No, či nemám pravdu?“ víťazoslávne spýtal sa Hurták.

„A predsa sme ich nekúpili, ale žena ich doniesla,“ tvrdil neopatrný Štefan, už nasršený, že mu neverí.

„Možno, že ste nekúpili, ale boli moje vlastné,“ a Hurták v podozrení podíval sa na Ivu a usmial sa.

Štefan porozumel pohľadu a nasrdil sa. Azda si len nemyslí, že ich žena ukradla! Štefan mal mnohé chyby, ale statočnosť držal nadovšetko. Už-už chcel Hurtákovi dobre odvetiť. Ale vtom pozrel na ženu. Zapálená v tvári kývla mu, aby čušal, a Štefan preľaknutý zamĺkol…

Čižmy síce obul, ale celý deň chodil v nich akoby nie po ľade, ale na ihlách. Hurták síce viacej ani slova o čižmách, ale kedykoľvek bľusol na Štefana, Štefan sa zapálil. Inštinktívne tušil, že ho kmotor upodozrieva. On sám so strachom začal rozmýšľať… Hurták tvrdí, že čižmy vrátil Šidlovi; žena vraví, že ich priniesla z kopaníc. Isté je, že Hurták má pravdu — ale kde ich vzala Iva?!

Trudil sa nad tým celý deň, a večer, ledva deti pospali, vzal ženu na otázku. Tajila síce, krútila sem-tam, ale napokon z nej vybúšilo:

„Kde som vzala, tam som vzala — nech ich len máš. Veď len nechceš odkapať hladom tu s touto drobázňou?! A ak nepôjdeš robiť, to ti nastáva akurát!“

„Žena, hriech máš!“ vybúšilo z nešťastlivého Štefana.

„Hriech-nehriech, keď žalúdok na zuby odkazuje!“ odvrkla Iva a rozosmiala sa.

Zlosť a strach nedali Štefanovi prísť k slovu. Drzosť ženy ho úplne odzbrojila. Zhrozil sa, akú osobu si to vzal na krk. Nespal celú noc v úzkostiach a od odporu, aký v ňom budila prítomnosť ženina a zlodejkina. Lebo nemohlo byť ináče, ako že žena miesto na kopanice šla do mesta a čižmy ukradla. Grajciara nemala — ako by teda inak? Prežil všeličo, boli časy, že sa chytal i žobráckeho remesla (v cudzom svete), keďže robiť sa už bolo pri nebohej odvyklo a manna z neba padať nechcela… Ale kradnúť, len stebielko čo by zavážilo — to nikdy! A teraz vykázala to ona, jeho žena! Bože, bože, do akého nešťastia ho svojou sprostosťou prinesie! Noc zväčšuje strach, úzkosť maľovala mu obrázky, predstavy, ako ho vedú dedinou žandári. Čižmy má na pleci a ľudia zbehujú sa a ukazujú na neho, na zlodeja. V strachu skryl i hlavu pod perinu.

„Bože, bože, načo som ju len vzal, túto Ivu?!“ vzdychá celý spotený od strachu i horúčavy.

A čím väčšie bolo jeho súženie, tým cítil sa slabším oproti žene. Vidiac ju bezstarostnú, ba vyzývavo veselú, neodvážil sa jej vyčítať a celá jeho hrdinskosť bola v tom, že na všetko núkanie čižiem neobul. Ináče opäť stal sa fatalistom: nech sa robí, čo chce, bude, ako bude!

Hrdinsky preležal tri dni za pecou, nedbajúc na ženu, ktorá želela za zárobkom. Mohol to tým s ľahším svedomím, že deti nemali hladu. Ale keď sa minula Ivou prinesená zásoba, nielen žena, ale i jeho vlastný žalúdok energicky začal protestovať proti štrajku. Na štvrtý deň voľky-nevoľky zliezol z pece a šiel k ľadu. Na jeho chválu buď rečené, čižiem neobul, ale na svoje pookrúcal staré vrecia.

No nebolo ešte poludnie, keď sa už privliekol domov celý premrznutý. Zľaknutá Iva ledva mu mohla stiahnuť čižmy: prsty len-len že mu neodmrzli! V strachu priznala sa mužovi k svojej vine. Že ukradla síce, ale nie čižmy, lež jemu z vrecka dvadsať korún. Z toho kúpila i čižmy u Šidlu, i deťom potajomky chleba, a ešte má zo štyri koruny…

Neborák Števo odrazu ožil a tento prípad akoby bol posvietil navzájom do ich sŕdc. Ona doteraz videla v ňom iba leňocha a nedbalca, teraz však zaimponoval jej svojou statočnosťou. On zasa nemohol neuznať jej dobrého úmyslu a začal si vážiť nielen jej pracovitosť, ale i rozum. Za celý čas ich manželstva nezblížili sa k sebe tak ako v tomto vzájomnom ocenení sa.

Od toho času Štefan celkom dal sa pod vplyv svojej ženy. Vidiac, že ona pracuje (šila pre ženy), dal sa i on do práce. Pravda, pracoval v nádeji, že to nebude dlho trvať. Iva zberá sa na celé leto na majer, on pôjde kšeftovať, ako za nebohej. Je to predsa len ľahší život…!

Požúrili sa síce preto niekoľko ráz, ale konečne predsa Iva zvíťazila. V máji zahlobil okná, dvere chalupy a vybrali sa všetci na Moravu.

Je to ťažký život! Zrána vstáva sa na svite, cez deň v pohode-nepohode stojí sa v poli s motykou v ruke. Ak si „na dni“, strežie na teba „adjunkt“; ak pracuješ „na akord“, poháňa ťa výhľad na prázdnu chalupu a dlhú nemilosrdnú zimu. Dni sú ani rok, slnko páli, až ti jazyk v ústach vysychá. A práca honí ťa deň po deň, akoby jej nemalo byť ani konca.

Štefan nebol nikdy na majeroch, preto v prvé dni temer z nôh ho zrazil tamojší život. Nebol privyknutý ťažko pracovať. Bolela ho hlava od slnka, kríže od zohýnania, v ušiach mu zunelo od večného jazyčenia žien, ktoré ho vysmievali, keď nevládal. Ako zlámaný hodil sa hneď po večeri na „pričňu“. No ani vtedy ešte nebolo pokoja. Spalo ich šesťdesiat v šalande, mužskí, ženy, deti, mládež, všetko spolu. Zvečera frnkali deti, do polnoci mládež tancovala pred šalandou, kedy-tedy niektorý z chlapov v opilosti začal biť ženu, alebo dvaja-traja sklbčili sa medzi sebou. Pravda, ostatným takéto výjavy neboli ani trochu tragickými a končili sa obyčajne najkrajšou zhodou účastníkov. Ale Štefan trpel tým všetkým, čo ako bol biedou a ťažkým životom zaoceľovaný.

Zato Iva prišla do svojho živlu… Divá poézia tohto len povinnosťou práce viazaného života lahodila jej silnej povahe. Žilo sa bezstarostne.

Strava bola prostá, ale pre pracujúcich dobrá a riadna. Pracovali dvaja a živilo sa ich sedem. A vôbec všetko prichodilo plavne, akosi samo sebou. Práca, pod ktorou nezvyknutý Štefan klesal od únavy, jej nebola prácou, ale pohybom svalov, zodpovedajúcim jej neženskej sile. A vôbec, šťastlivá povaha, z pohyblivosti tohto života zachytávala jedine jasné, či zaujímavé momenty: náhodná zvada, či prekáranie sa mládeže a večné smiechoty, vŕzganie harmoniky cez polnoc, alebo surové výstupy rozvadených, to všetko ju bavilo, lebo zamestnávalo jej živú myseľ. Ona síce nemala kedy ani po večeriach miešať sa medzi iných: miesto odpočinku bolo treba oriadiť deti, oprať háby, zaplátať deravé košieľky pastorčatám. Robila to zväčša pri svetle mesiaca, snujúc s mužom plány do budúcej zimy. Len kedy-tedy nečinne sadla si na podstenu a podoprúc hlavu, načúvala zvukom harmoniky, pri ktorých vo dvore mládež tancovala, až sa múry otriasali. Šťastlivú mladosť i drsný a ťažký život zlátila si veselím a bezstarostnosťou. Zábavy improvizovali si najmä v jasné mesačné noci. Dobrák-mesiac uškŕňal sa na nebi dobrodušne a bohato lial striebristé svoje svetlo na skupiny ľudských tvorov, šťastlivých vo svojej prostote, skromných v žiadostiach a blahoslavených v chudobe ducha.

Či Iva, prístupná dojmom, s dušou z mladi otvorenou inštinktívnej radosti zo života, nerozmýšľala o minulosti? Či sa nerozpomínala na nevedomú síce, ale silnú poéziu svojej lásky? Či vo chvíľach ustatosti nezaujal jej dušu melancholický žiaľ za prežitým, hoci klamným šťastím, ktoré vyznelo pre ňu drsným sklamaním, tragikou ženskej, silnej v láske, i silnej v utrpení, zavinenom nesvedomitosťou…?

Či áno, či nie, ale Iva usínala vždy chytro a na svite vstávala svieža a vždy ochotná do práce, hoci v noci bolo jej vstávať každú chvíľu k deťom, ktoré, ak odospali večeru, frnkali od hladu, ak večerali, zasa od presýtenia.

Tak prežili leto.

Dňom pred Všechsvätými správca vyčítal im hromadu peňazí — toľko, koľko ešte ani jeden z nich v živote odrazu nevidel. Iva celú stovku zašila mužovi do podšívky kabáta. A ešte ostalo im na trovu i drobné výdavky. Štefan bol šťastlivý. Útrapy prešli, od práce zmocnel: cez leto telesne, potrebou práce zdisciplinoval sa duchovne. V predvečer odchodu Iva ustrojila osobitnú sviatočnú večeru. Slávnostné naladenie rušila len jedna nezhoda. Žena nástojila, aby stovku rozdelili na dlh a na vymenenie roľky, ktorú na pohreb nebožkej bol vdovec založil. Ale Štefan zastrájal sa energicky ponechať celú vo vrecku — na zimovisko.

Veď len nebude zas tak biediť ako pominulej zimy?! Denne zháňať „z ruky do úst“ — a ešte s deťmi „črevká sušiť“ (hladovať)?! Rozdielnosť náhľadov vyvolala nezhodu v ich úplnom šťastí. Iva bránila svoj plán statne. Ale Štefan bol si „na oldomáš“ vypil: poharkali sa tak „po manželsky“. Štefan žene na priek zobral sa a tašiel s niektorými chlapmi zabaviť sa do dediny.

Iva mrela strachom. Muž obliekol si kabát, v ktorom mal zašitú stovku…

Ešte v tú noc, hneď, ako prišiel, rozpárali podšívku kabáta. Vrecko, kam skryli si poklad, bolo prázdne… Dolu v podšívke bola neveľká, akoby nožom rozdrapená diera…

*

Zmiznutie celoletného zárobku bolo pre Štefana zrovna nešťastím.

V chalupe nastal boj chudobného človeka s neúprosnou skutočnosťou. Zasa len nastávalo robiť — robiť, celé dni, aby večer sedem ľudí nešlo spať o hlade.

Štefan v prvé dni bol sa stal od toho úderu apatickým. Nechápal sa ničoho. Iva musela použiť celú svoju nemalú výrečnosť, aby ho priviedla k rozmyslu. Najhoršie mu bolo, že žena ešte jeho tešila, čím len viacej cítil svoju vinu. Ba čo viac: z peňazí, čo im v rukách zostalo, proti jeho protestu, kúpila mu slušný, hoci lacný oblek. Jeho žiaľ za peniazmi, reprezentujúcimi pohodlný, bezstarostný život na celú zimu, bol by sa zmiernil, keby mu náležite bola nadala. Ale ona ešte jeho povzbudzuje:

„Už len toľko nežel. Ktozná, na čo je to dobré?! Co Bůh činí, vše dobré jest…“

„Ej, to už nie! Keby všetko, ale toto je nie dobré!“ neuznáva, zúfajúc si. Keby úder nebol ochromil jeho duchovnú silu, zúril by, rúhal proti Bohu. Takto, upadnúc znova do niekdajšej nevládnosti, len sa rozplače ako dieťa.

Do Vianoc chodil repu nakladať do železničných vozňov. Po Vianociach pracoval, čo sa trafilo: pri ľade, alebo drevo rúbal, alebo v nedostatku iného stával v meste pod múrom, čakajúc, kým ho niektorý kupec zavolal odniesť vrece múky, cukru zaniesť, alebo niekomu kone opatriť. Bol to krušný život! Ráno za tmy v krutom, až kosti štiepajúcom mraze šiel hodinu cesty do mesta. Večer vracal sa zasa potme. A bol šťastlivý, ak doniesol štyridsať — šesťdesiať grajciarov.

„Neprepil som ani haliera!“ pochválil sa žene zakaždým, sypúc zárobok na stôl, ktorý obstala večne nedojedená čeliadka. Cítil sa martýrom, ale zasa cítil v tom isté uspokojenie svedomia.

„Vidíš, vidíš, predsa je to len v niečom na dobre…“ podotkla Iva už s úplným uspokojením. On pochopil, ale preňho bolo v tom veľmi málo útechy… Vypiť si, čo pod mierou, a najesť sa i vtedy, keď preležal deň pod pecou na lavici, to bol pre neho ideál nepredstihnuteľný, najväčšou, jemu pochopiteľnou mravnou dokonalosťou…

Kto opisuje biedu chudoby na dedine ako stav trápny a bezútešný, alebo nepozná život ľudí biednych, alebo je sám pesimistom. Náš Slovák, v chudobe vyrastený, cíti ťažkosť svojho stavu len napríklad v prípadoch, ako bol Štefanov. I to skoro prejde ponad stratu istým filozofickým náhľadom, ktorému neučil sa v školách, ani nečerpá z príkladu cynikov. Ľud medzi sebou žije otvorene a vzájomne nesie svoje ťarchy. Nieto takého chudobného domu, aby nezvýšilo v ňom pre suseda jeho stavu tu trochu polievky, tu zemiak alebo iné. Prijať takúto ochotu nie je pre nich ani trochu ponižujúce: príchodzieho zavolajú medzi seba k stolu a zjedia spolu, čo práve „Boh požehnal“. Pravda, musia ho núkať i sto ráz, kým sa chytí lyžice.

Štefan síce za takýmto nechodil, lebo nemal kedy. A teraz sa už hanbil, keďže sa vedelo, že peniaze mu vzali v opitosti. Ale Iva šila ženám, a to prinášalo do domu viac, ako on zarobil. Nie tak plat, lebo v peniazoch bol chatrný, ale „pôdslinok“ útrpných gazdín veľa prispel, že Zaťkovci prežili zimu takrečeno v dostatku. A keď večer deti pospali a Štefan hovel si, zohrievajúc skrahnuté údy pri teplej peci, keby nie žiaľneho pomyslenia, že „mohlo byť ešte inak“, bol by sa cítil šťastlivejším ako kedy v živote. Takto, pozerajúc na Ivu, večne bodajúcu ihlou a pritom večne spokojnú, cítil veľkú ľútosť, nie ako predtým, nad sebou, ale nad svojou ženou. Iva obyčajne pochopila jeho duševné rozpoloženie… Netešila ho, len zamĺkla i ona. A kedy-tedy usmiala sa na neho svojím zvláštnym, akýmsi detským úsmevom…

Ak sa im zraky stretli, rozumeli sa: zračilo sa v nich vzájomné želenie druha…

„Keby si sa aspoň takto nedívala na mňa!“ nezdržal sa raz vytúžiť sa pred ženou. „Keby si sa radšej inak…“

„Ako?“ spýtala sa nezvyčajne mäkkým hlasom.

„Tak — inak. Ako by som zaslúžil… Lebo som nie hoden, aby si ma ľutovala…“

„Var’ ti mám zlorečiť, keď si môj,“ rozosmiala sa šťastlivým smiechom, „a keď ťa rada mám?“ doložila.

To bolo ich prvé vyznanie si lásky. Iva sa zapálila a Štefan bol rozpačitý ani mladoch…

*

V máji zasa len zahlobili chalupu a tašli na celé leto.

Bolo im už ľahšie. Najstaršie dievča už slúžilo, najmladšie zasa šlo „pánbožkovi húsky pásť“. Bolo vždy biedne, hoci zjesť vládalo za dvoch. Dobre, že si ho Boh povolal…

Štefan nešiel síce najvďačnejšie, ale skoro pracoval s chuťou dvojnásobnou. A mal sa čo usilovať. Lebo Iva zavše sa vystrie… Nieto v nej vlaňajšej bystrosti a energie. Ani večierkami neberie sa medzi ženy. Sedáva v šalande a pri lojovej sviečke šije čosi, šije…

O Jáne sa Iva rozhodla, že ide domov. Štefan mal vytrvať s dvoma deťmi do Všechsvätých (najmladšie vzala so sebou). Pri výplate vzali toľko, aby sa mohla doviezť na železnici — ale Iva v Uhorskom Brode, už ako doma, vzala decko na chrbát a pohla sa pešky. Šla celý deň a bolo k polnoci, keď vošla do prázdnej chalupy.

Ráno, keď susedia vstávali, počuli, ako Iva vyspevuje. Už bielila izbu. Do večera ešte háby oprala a večer ľahla si spokojne, ako človek, ktorý má i svedomie, i všetky veci v poriadku…

Pred polnocou sa zrazu prebudila. Nie prvou, ale druhou jej myšlienkou bolo, že ak Štefan zabudne, ako mu prikazovala… Ak by kamaráti — alebo ak by sa sám k sklenici potkol…

Zažala svetlo, vyňala z Biblie kúsok žltkastého papiera a hrubú ceruzu, a bystro, ako človek, ktorý nemá kedy meškať, písala nasledovne:

„List písaný… Nastotisíckrát ťa pozdravujem, manžel môj, ja Iva Zaťko. A na vedomie ti dávam, že som sa šťastlivo domov dostala, aj izbu som obielila, i šaty oprala. Ja ťa nastotisíckrát pozdravujem a to ti hovorím, aby si sa nejakým kamarátom nedal zviesť, ani sám nešiel do krčmy. Lebo ak sa dozviem, však ja ešte nazad potrafím a obarím ich strapaté kotrby, ale i teba, manžel môj milý, Štefan Zaťko. S tým ťa ešte raz nastotisíckrát pozdravujem. Tvoja verná až do smrti manželka…“

Iva nikdy dlho nerozmýšľala, ani hladkých fráz nezhľadávala — tým menej teraz, keď na také pletky vôbec nijakovsky času nemala. Bystro prehodila si na hlavu plachetku a vyšla do tmavej noci.

*

Všeobecne známa tetka Matuhová strhla sa z prvého sna. No nezľakla sa, hoci ktosi netrpezlivo trepal na vráta. Budili ju neraz i v noci, a preto ju to ani teraz nerozčúlilo. Pokojne zišla z postele, našmátrala zátvor a otvorila oblok.

„Ja som to…“ ohlásilo sa zvonku netrpezlivo, ani nečakajúc na otázku.

„Ja! I ja som ja! Čo ja viem, kto je to?“ durdila sa babka, mrzuto premýšľajúc, že je už tejto noci „sen v čerty“.

„Ja — Iva!“ ohlásilo sa zasa ešte netrpezlivejšie a dosť zreteľne, aby babka počula; zašepkala akúsi žiadosť.

„Ba kieho…?! A nemohla si dočkať do rána?“ rozosmiala sa chutne, už celkom rozobratá a ochotná.

Trvalo štvrť hodiny — pol hodiny, kým sa vybrala. Trvalo i hodinu, kým prešla tmavou dedinou. Všetko spalo… Iba v Zaťkovie chalupe v obloku svetielko ako iskierka. Žmurká, trasie sa svetielko, akoby za trpiace dušičky…

Matuhová šla za svetlom. Keď otvorila pitvorné dvere, z izby ozval sa výkrik novorodeniatka.

*

Skončím ako v povesti.

Môj hrdina vrátil sa zo sveta ako opravdivý hrdina. Sám na svoju mravnú silu zanechaný, šťastne premáhal i vrodenú nechuť do práce a nedbanlivosť. A sťa hrdina povesti, priniesol domov poklad: stovku. A našiel doma tiež poklad, o ktorom nevedel (ale tušil): syna.

Teraz Iva kolíše už tretieho. No Štefan preto nezúfa. Ba práve: otcovské starosti privádzajú ho k povedomiu povinnosti. Kedysi s príchodom každého decka odplávala roľka — teraz s každým pribúda zárobku. Pravda, do sporiteľne neuložia z toho ani haliera. Ale Štefan už cez zimu nestáva medzi najbiednejšími „pod múrom“. A čo viac: naučil sa stáť na vlastných nohách. Musí uznať, že len žena ho spravila iným človekom. Stavala ho, stavala, ani prázdne vrece, raz dobrotou, raz fortieľom, a keď bolo treba, i pozlotky. Pravda, teraz si ona veľa na tom zakladá a pri najmenšom vyčíta mu akurátne. Najmä ak by si tak mimo obyčaje trochu vypil. Ale Štefan tiež nedá si húsť za ušami. Zakríkne ju energicky — lebo on je pánom v dome. No potom obyčajne v dobrej nálade sníme z rôšta Bibliu, slávnostne usadí sa za stôl a vážne číta:

„Ženu statečnou kdo nalezne? Nebo nad perly dražší jest cena její. Důvěřuje se jí srdce muže jejího… dobře činí jemu a ne zle po všecky dni života svého… Ústa svá otvírá k moudrosti a naučení dobrotivosti vynáší jazykem svým…“

Možno, že Štefan číta si to pre vlastné úprimné potešenie, ale Iva sa pritom veľmi jeduje.