ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Črta

Slávna obec Krpčiarovce od istého času žila neobyčajne pohyblivým životom. Inokedy už večierkom tichá, teraz hlučná dlho do noci. Inokedy v čas práce i vo dne vymretá — teraz i v najsúrnejšie dni ženy vykukujú z vrát a baby sa tmolia po ulici a obzerajú sa na všetky strany…

Krátko rečeno: Krpčiarovce stoja v znamení očakávania, a to zimničného. Ba zrovna bezbožného! Lebo čoho sa v inej obci každá kresťanská duša bojí, to si tu všetci tajne žiadajú: požiar! Celé Krpčiarovce strežú, kedy sa zjaví niekde červený kohút na streche. Samo sebou sa rozumie, že nik si nežiada, aby to bola jeho strecha, ba ani susedova — ale požiar tajne a netrpezlivo žiadajú si všetci.

Dalo by sa teda súdiť, že sú Krpčiarovce nie poctivá, bohabojná obec, ale Sodoma — a preto musím vec náležite vysvetliť.

Je to vec veľmi vážna a zložitá.

Pred nedávnom bol sa v obci utvoril hasičský, či ako ho zvali, fajermanský spolok. Založil ho pán notár Bumbay. Vyhútal a usporiadal všetko slávne. Dal pošiť mužstvu mundúry, v ktorých by sa ani generál nebol musel hanbiť. Nakúpil sekeriek, trúbok a všelijakých krásnych vecí „z obce“ — takých krásnych, že keď fajermani prvý raz v tej paráde vyrukovali, nielen dievčatám, ale i starým babkám srdce poskočilo. Ale to všetko nebolo ešte nič: no fajermani zriadili po žatve majáles, ktorý trvale založiť mal slávu spolku… keby sa nebolo prihodilo všeličo „onakvého…“ Udalosti, ktoré veľmi účinkovali nielen na reputáciu mladého spolku, ale i na osud správy obce.

Majálesom spolok vlastne otvoril hasičskú činnosť: „hasil“ tak náležite, že veliteľ pán notáriuš, ako dvojnásobný predstavený dobrým predchádzajúc príkladom, už pred polnocou hrdinsky padol — pod sud. Musel ho Cigán Jožo zaviezť na tragači domov (kde ich, mimochodom rečeno, pani notáriuška v rozhorčení oboch obliala). Velenie plným právom prejal podveliteľ pisár Laskay, gavalier s ohnivými očami, ktoré sa vraj ženám vždy zdali, a tak tedy človek tiež v obci veľmi vplyvný. Ale zmenou sa stala osudná chyba: nový veliteľ, nebodaj, že to bolo potme, zmýlil komando a proti všetkému „reglamá“ zakomandoval (iba sebe síce) ku jednej z driečnych fajermaniek… Ako, ako nie, z toho ešte tam strhla sa veľká patália… Urazení fajermani zabubnovali na poplach — na chrbte veliteľovom — tak dôkladne, že mu na druhý deň babka Štrkáčka holbu špiritusu a za verdúnok starého sadla naň vymastila, čo je vierohodnejšie, ako visum repertum stoličného fyzikusa.

Ale od toho dňa, bohatého na radostné i smutné prípady, mladá sláva spolku neslávne počala padať…

Hneď na druhý deň sa roznieslo, že pán notáriuš Bumbay z obce zmizol. Nebodaj preto, že jeho veliteľská česť sa už viacej zreparovať nedá. Zmizol s mundúrom i so zlatou hviezdou. A keby len s hviezdou! Ale vysvitlo, že i s korunou — a či s korunami obce jeho správe zverenými. Zobral, čo mohol, zanechajúc v obci okrem ženy a kŕdľa detí iba galibu a chýr dobrého hazafíka, z ktorého už ničoho ťažiť netrúfal.

A že novopečený veliteľ spolku Laskay ani s dvojnásobne vymasteným chrbtom predbežne ku veslu súci nebol, slávny spolok zostal odrazu ani osol na ľade: neistý v trvaní a v ďalších zámeroch chúlostivý.

Ba ako zapadla hviezda nedotknuteľnej slávy veliteľskej, tak padla i reputácia a príťažlivosť spolku samého. Ako keď na sude popustí hlavná obruč: len-len že sa nerozpadol!

Iste by sa bol i rozpadol, keby kýsi dobrý duch nebol vzbudil človeka, ktorému česť obce ležala na duši. Vlastne keby nebol vzbudil ľudí dvoch; alebo ešte lepšie rečeno: muža a ženu. Miestneho ševca Dratvíka a ženu krajčíra Cvernu.

Ale keď vypisujem mená týchto dvoch poctivých osôb vedľa seba, hneď i musím podotknúť, že oni dvaja ináče nemali naskrze ničoho jeden s druhým spoločného. Ba práve: ich záujmy sa nielen rôznili, ale v istých bodoch nezmieriteľne sa križovali…

Ako už rečeno, po smutnom odpadnutí náčelníctva spolku mladý hasičský zbor zostal bez vodcu. A že sa pán farár s pánom rechtorom do toho vôbec nemiešali, bolo potrebné, aby si obec poriadok spravila sama. Touto „obcou“ boli vrchní a notáriuš súkenníckeho cechu, na ten čas švec Dratvík, ku ktorým sa teda pozeralo s očakávaním.

Keď raz po pohrebe cech zasadol „u Ozefa“, aby si dľa starého zvyku vypili „na slzy“, po mnohom sem-tam okolkovaní cechmajster Kotúlka vytasil sa s myšlienkou, ktorá dávnejšie všetkých zaujímala.

„Milí páni — starší, mladší!“ započal slušne, ako sa patrí, „dobre viete, čo sa u nás v našej poctivej obci stalo. Že nám náš notáriuš vykonal, čo nemal. Že nám všeličo ,zdepraudoval‘…“

„Tak, tak, veru nám zle pravdoval!“ prisviedčali starší so vzdychom a rozpačite škrabali sa za ušima. Obávali sa totiž, že pre notáriušove kúsky ešte i oni prídu „do galiby“.

„Keby len to, ale spolok — mundúry…!“ ohlásil sa ktorýsi z mladších, sediacich pri dverách. Starším na srdci ležala defraudácia, mladším mundúry, ktoré bez veliteľa, bez úžitku ležali po skriniach.

„Veru, veru hneď pri počiatku dožili sme sa ostudy neslýchanej. Už sa nám i na prespolí smejú…“

„Sme ako kuriatka bez kvočky, milí páni!“ nadhodil sa krajčír Cverna, ktorému to už dlho trvalo. On rád hovoril prosto k veci. „Ani komandanta nemáme, ani nič…“

„Cit! Co Bůh činí, vše dobré jest,“ prerušil ho cechmajster Kotúlka seriózne, ale láskavo: „čo nenie, môže byť. A nemusí to byť práve notáriuš obce,“ doložil a významne zamĺkol.

„Tak je!“ prisvedčili mladší ženáči a v očakávaní zahľadeli sa na krajčíra Cvernu. Cverna očervenel.

„Jako kedysi Židům na púšti, i nám Bůh vzbudí muže z lůna Izraela…“

„Ej, to už nechceme!“ zaprotestoval ktosi a celý poctivý cech vypukol vo veselý smiech. Porovnanie zlyhalo. V obci bol židák Izrael, kožkár, ryšavý, s krivými nohami.

„Ale ste ho našli! Ten by bol súci — akurát!“ posmeškoval Cverna natešený, že protikandidáta nateraz vážneho nemá.

„Tomu by ste museli koňa kúpiť…!“

„Azda preto, že má nohy na palečné koleso?! Ale zato má fúzy. Mysleli by ste, že pán notár,“ posmeškovali starší.

„Keby mu ich myši neboli obsekali!“

„Čo ty vieš, sprosták — to je engliš!“ poučil ho svetom zbehlý Srnka, a všetci sa hlučne rozosmiali.

Uškrnul sa i notáriuš cechu, švec Dratvík. Lebo čo i znal, že on sám rozumu má za všetkým, predsa, kde si neublížil, rád držal s obcou.

„Krem žartu…“ ohlásil sa cechmajster Kotúlka už zvážnelý; „že hovorím z Písma svätého, to ešte neznamená takého ozajstného Izraela. Ale že i niektorý z vás, milí páni starší, mladší…!“

„No z nás starších už sotva!“ pretrhol ho kostolník s červeným ušnupaným nosom; „ale nám by už čákov nepristal. Iba šľofaňa — však, brat Kotúž?!“ plesol po pleci svojho suseda, plechavého ani tekvica o Michale.

„Veď sme tu aj my — mladší!“ s dôrazom zahovoril nervózny krajčír Cverna, snažiac sa prekričať vzmáhajúcu sa vravu. Nápoj bol dobrý a po úradnej žalosti nad rakvou nebožtíka chutil znamenite. Ba bolo badať, že ozaj nieto „komandanta ani nič“ — vraveli i štyria odrazu, bez všetkej disciplíny. Dratvík pošepol čosi cechmajstrovi; cechmajster zaťukal fľaškou na stôl. Vrava na chvíľku stíchla.

„Čujme!“ volali zvedavo odo dvier, a všetci pozreli s očakávaním na cechmajstra.

„Milí páni — starší, mladší!“ započal dôstojne, keď si náležite odkašlal, „kedysi v Izraeli poslúchali starších lidu a držali sa jejich —“

„Však už len poraďte!“ ponúkol ho ktosi, keď cechmajster po tomto úvode zamĺkol a mlčal hodnú chvíľu; „aj my vieme, čo je poctivosť…!“

„… Aj sa patrí, aby ste vedeli a poslúchali starších. A preto vám len toľko poviem, že ja by vám radil —“

Cechmajster pozrel dookola a jazyk sa mu zasekol. Jeho zrak stretol sa s úzkostlivým prosebným pohľadom Cvernovým. Takým prosebným, že mu už-už srdce odmäkalo a ústa sa chystali narádzať slávnej obci tohto kandidáta. Ale vtom cítil, že mu švec Dratvík či notáriuš cechu, jeho pravá ruka, stúpil na nohu. Porozumel — a preto rýchle zakončil: „… ja by vám len radil: keď sa už má voliť ako ten — komandant, vyvoľte si koho chcete!“

„Koho chcete — z mladších!“ zavŕšil nedočkavý krajčír. Dratvík bol totiž od neho starší, i sa ku starším rozumom pridával.

„Hja, keby to bolo len tak! Ale keď my nemôžeme, ako by sme chceli. A čo ženy povedia!“ komicky rozvažoval boženík Hlôžik.

„Lebo hlavné, aby im bolo po vôli…“ významne smial sa iný. „Veď by nám ženy dali, keby im nebolo po chuti…!“

Táto reč bola už priame kortešovanie za Cvernu. Dratvík porozumel a zamrzel sa.

„Poneváč — žene patrí sedieť pod pecou!“ ohlásil sa urazený Dratvík seriózne, ale rozhodne.

„Veď je tak — ale aj ženu treba slúchať kedy-tedy. Však dobre viete, aké sú ženy… Ani vaša nenie lepšia — — no, povedzte, či je lepšia?!“ obrátil sa jeden priamo k Dratvíkovi. Dratvík očervenel. Pri všetkom jeho rozume a vážnosti v obci všeobecne sa vedelo, že v dome nie je on pánom.

„Ja viem, keby sme vás vyvolili — aj to by vám žena bránila,“ posmešne podotkol ktorýsi spoza stola. Mnohí z prívržencov Cvernových sa uškŕňali. Dratvík premáhal rozpačitosť.

„Ktorá má rozumu, tá by nebránila, milí páni!“ sebavedome udrel sa do pŕs Cverna a víťazoslávne pozrel na Dratvíka. „Moja žena je ako patrí, tá by mi nič nezbránila…“ doložil nesmelšie.

„Tak vyvolíme vás…“ skríkol jeden z mladších ženáčov.

„Poneváč — vy myslíte, že by mne moja bránila?“ vztýčil sa urazený Dratvík.

„Tak je, kmotre, vy budete komandant!“ potľapkal ho po pleci najstarší z prítomných, Svatúch. Človek veľmi vplyvný ešte z urbariálnych čias. Jeho slovo bolo toľko, ako slovo „obce“.

Po tomto za chvíľku nastalo chúlostivé ticho, ktoré prešlo v šepot a pozdejšie v hlučný rozhovor. Píšuc „v hlučný rozhovor“, musím prestať v ďalšom reprodukovaní vážnej porady, bo z hluku naozaj hlučného nič jasného sa vyrozumieť nedalo. Porada skončila sa pozde v noci s výsledkom akurátne takým, s akým skončilo sa v Londýne vyjednávanie o mier na Balkáne. Išlo o pokoj, a vznikli z toho nové zápletky. Ináče svorná obec práve na tejto porade rozčesla sa zásadne na dvoje, a to tak, že by ju ani všetka ševcovská smola dovedna neznôtila. Pred poradou šlo len o to, aby bol komandant, a nebolo to vôbec ani veľmi dôležité. Teraz utvorili sa strany. A každá s kandidátom takým dôležitým, že od neho vôbec upustiť nemohla.

Toto malo svoje dôležité príčiny, ktoré takto na pohľad ani nebolo možné zbadať, ale ktoré hlboko väzeli vo vnútornom živote obce.

Švec Dratvík, ako už rečeno, bol notáriušom cechu a ako taký rečníkom na slovo vzatým. Bol dušou cechu, držal so staršími; patril k nim menovite rozumom, ktorý znamenite uplatňoval hlavne pri pohrebných „parentáciách“. Cele prirodzene, bol i takrečeno úradným „starým svatom“, starejším, na veseliach. Posledná by to bola bývala nevesta, ktorá by sa pri jeho citlivej odobierke od vienka panenského nebola rozplakala. Ale toto všetko, pravda, nebolo nič oproti vážnemu postaveniu, aké v obci svojím poctivým remeslom zaujímal. Dratvík bol jediným čižmárom v obci: na koho by sa bol rozhneval, ten už i mohol hľadať v kalendári najbližší jarmok, alebo chodiť boso. No majster sa zriedka nahneval a ulahodil mladým i starým. Starým tak, že šil starodávne boty, dôkladné, tvrdé, so sárami ani turecký kanón. V takých botách starým kráčalo sa vážne, ako na ich vek patrilo, a vzbudzovalo úctu. Ale zato i mladším ulahodil. Menovite dievčatám. Dievkam šil cele moderné „paríze“. Pekné, koketné parízky. A k tomu ešte zo starých sár. Čerti ho vedia, ako to mohol: ale ak mu dali staré sáry, Dratvík stvoril z nich novomódne „novotné“ parízky až radosť. Sáry namočil na niekoľko dní do šafľa a potom búšil do nich mlatkom, až sa, neborky, chtiac-nechtiac poddali, ako majster potreboval.

Dratvík teda pri voľbe komandanta mal stranu pre svoje cnosti, ktoré sa vlastne takto v krátkom opise ani náležite vypočítať nedajú.

Ale Cverna, krajčír Cverna, mal svoju stranu tiež! On tiež bol svojím remeslom v obci dôležitým, hoci šil iba háby moderné, „nemecké“ — a v poslednom čase ženské „vizitky“. Vážil teda v obci i on — a čo nezvážil „suchý krajč“, ako ho prezývali, dovážila jeho žena Katrena.

Jej zásluhou menovite bol ich dom v náležitej úcte — a vo dne v noci vyhľadávaný… Pomyslíte si, že manželka majstra Cvernu bola azda žena moderná, konkurujúca s mužom v dôležitosti a zaberajúca z mužských práv… Naskrze nie! Keď sa do jej remesla muž nijakovsky miešať nemohol, nerôznila sa v záujmoch manželových. Ba ho Katra ešte svojím vplyvom náležite podporovala. Možno riecť, že jedine tomuto vplyvu „suchý krajč“ mal čo ďakovať za svoju kandidatúru… Bo ak majster Dratvík napríklad bol na svadbe ako starejší dôležitým — Katrena bola ňou po svadbe! Stávalo sa síce, že tam, kde majster Dratvík vyriekol svoje slávnostné „co Bůh spojil, člověk nerozlučuj“, náhodou spomenuli babku Katrenu a smiali sa z nej — mladší do hrsti, starší cele neviazane, na celé kolo. Ale obyčajne netrvalo ani do roka, keď už Katrena vystúpila v celej dôležitosti — a Dratvíka akoby ani nebolo! Zaujala vládu, najprv len drobnými službičkami: varila „kamil-té“, chystala „bobkové“ od bolenia a všelijaké iné užitočné veci pre istú možnú príhodu — ktorá sa nás, pravda, netýka.

A tak tedy i Cverna mal stranu, a to stranu mladších, prirodzených „pokrokárov“. Nie div tedy, že sa záujmy rôznili a mienka obce rozčesla sa na dvoje.

Lenže pod týmto nesmieme si myslieť, že by sa strany boli práve medzi sebou veľmi borili o slávu, ktorá jednému alebo druhému z kandidátov mala padnúť za golier. Neborili sa už preto, že nešlo ani o richtárstvo ani o boženíctvo, ba ani len o úrad „pereka“ (poľného hájnika). Komandantstvo bolo už prvými výsledkami diskreditované: driapať sa za ním mohol iba hlupák alebo človek osvietený, akým bol i Dratvík a jeho sok Cverna.

Obe strany sa teda veľmi ľahko jednomyseľne uzniesli, že sa nebudú robiť nijaké paškály a politiky, ale vyčká sa najbližší požiar. Kto sa pri ňom ukáže najsúcejším, bude komandantom.

Na druhý deň trocha s ťažkou hlavou zrezumujúc výsledok porady, švec Dratvík sa múdremu výroku veľmi potešil.

,Bol by čert, aby ním ja nebol!‘ pomyslel si veselo. ,Veď som v obci pri všetkom prvý — bezo mňa ani kohút vajce neznesie. Treba komu pas na ošípané, alebo mu príde „citánka“ — ide ku mne. Príde sa poradiť a požalovať. Dozviem sa všetko. A čo sa nedozviem, vysnorím. Lebo rozum mám, ako patrí…!‘ chválil sa sám pred sebou a vo farizejskej pýche udrel sa do pŕs.

„Už som tam! Už som tam!“ lamentoval krajčír Cverna zľakane. Kto sa vraj preukáže, bude prvý!! Ktože iný, ako švec?! Či šveca predbehne niekto? To mohli zrovna riecť: Nech je Dratva — a bol by!“

„Ale čuš!“ zakríkla ho žena. „A ja som čo?! Ja som nič?! Nech sa len opovážia vyvoliť iného, ako teba!“

„Čože keby to bolo vyvoliť!“ vzdychal Cverna, ale už trochu uspokojený energiou svojej Katreny, „ale keď oni len tak: kto bude prvý!“

„Prvá som ja,“ udrela sa do pŕs Cvernová. No nie z pýchy, ale v plnom povedomí svojej dôležitosti. „Však nech sa len opovážia… keď bude ich ženám čosi — nech si potom volajú Dratvíka!“

Toto bol dôvod, ktorý Cvernu úplne uspokojil. Naozaj dobrá myšlienka! Keď bude ženám treba Katreny, nech si ide Dratvík — komandant! Ak totiž obec opováži sa voliť proti jej, Katreninej vôli… Lebo kam volajú Katrenu, ta už Dratvík nijakovsky ísť nemôže, ani čo by bol v mundúre generála, nie to komandanta fajermanského! Lebo tam sa nehasí — iba jeho by ženy „vyhasili“. A to náležite, papekom.

Cverna sa rozosmial a chodil vesele a svižko od radosti, lebo si bol istý mundúra. ,Len už keby milý Pán Boh dal, aby niekde horelo!‘ myslel si, snoriac po dedine, akoby po práci a vyťahujúc tenké hrdlo, aby dovidel na strechy.

Dratvík zavše videl svojho soka a jeho víťazoslávne pohľady, a trochu ho to znepokojilo. ,Smýka po dedine s metrom v ruke, akoby mieru bral… Viem ja, akú ty mieru berieš!…‘ Usiloval sa flegmaticky zatĺkať klince do podošvy; ale mu to nešlo.

,Čert nespí… Ľahký je ani vecheť, nechá doma tehličku — vietor ho zanesie kam chce.‘

A majster s nevoľou si predstavil možnosť, že kdesi, bohzná kde, možno blízko krajčíra, akoby jemu na protiveň, vznikne oheň. Môžbyť, že on ho, Dratvík, prv vysnorí. Ale čože, kým sa on od verpánku vyplance, krajčír bude už vo vetre. A keď on príde vážnym krokom, lebo ináče už pre svoju reputáciu nemôže — za ten čas suchý krajč už možno bude komandovať:

„Reksšávt!“

Ako už rečeno, Dratvík býval pri veseliach starejším a ako už k takýmto príkladom patrí, jeho fantázia bola veľmi živá.

Táto živá fantázia predstavila mu celý obraz s komandujúcim Cvernom tak dôkladne, akoby to bolo naozaj. Márne plašil ho myšlienkou, že „on má rozum“, predstava ho zarmútila zakaždým, keď videl lietať veterného krajča dedinou. Vtedy vždy nervózne tĺkol mlatkom remeň, tĺkol nemilosrdne, až sa elasticky natiahol. Ale ani tento výsledok ho nepotešil.

Po dedine snoria. Cverna zavše bľusol okom do obloka Dratvíkovie. A vždy videl majstra, pravidelne preťahujúceho štetinu alebo horlivo narábajúceho mlatkom. Ani čo by od toho závisel osud nie komandantstva, ale Európy. Nervóznemu krajčírovi náramne imponovala flegma jeho soka. Ale ako on s obavou hľadel na chladnokrvnosť Dratvíka, tak Dratvík trápil sa pre švihkú pohyblivosť majstra Cvernu.

Raz, keď sa tak trápil, prišiel k nemu Mišo Brezina Koziarom zvaný. Chlap ani hora, v starosvetskej krídlatej kabanici a v krpcoch, čo už nik nenosí. Akoby to bolo jeho privilégium, spolu s právom „kozy pásť“ po okolí, kde sa mu zachce. Lenže nie také ozajstné. Každý vie, že to znamená remeslo veľmi háklivé, ale výnosné. Mišo nocou vyjde si kamsi — a v nasledujúce dva-tri dni celé kopanice rozvoniavajú baraním paprikášom, len sa tak ľuďom sliny v ústach zbiehajú. Každý šípi, čo to vonia, ale nerečie, iba jarky na noc lepšie pozatvára. Tí, čo nemajú jariek, iba jalovice, sú smelší, a i do očú mu rečú: „Mišo, tys’ pes, zase si kdesi kozy pásol.“ — „Čo mi zostalo po tatkovi, Pán Boh ich osláv, toho sa držím,“ povie Mišo a zarehoce sa, že i mlyn prehluší. A má pravdu. „Remeslo“ zdedil spolu s mlynom, ktorý však i jeho otcovi i jemu bol iba na dôvažok: aby sa mal čím nocou zabávať, keďže sa navykol nespať. No i Mišovo remeslo — ako vôbec drobný priemysel — upadalo. Starý koziar pracoval vo veľkom, mal spoločníkov, dovádzali kravy a junce až hen z moravskej strany a jedli a pili celé kopanice. Mišo nedá, lebo nemá. Jarka alebo baran ledva jemu dostačí. Lebo on si ľúbi pojesť a netají, že nerád iného zvádza k neprávosti. Ale on ľúbi „požívať“ a čo užije, chce užiť v pokoji. Nebohý však k posledku veľké opletačky mával so žandármi. Kým boli „pandúri“, bolo všetko dobre: prišli, ak našli, posadali za stôl a najedli sa i oni. Však je dar boží — pre každého. Ešte ich i slivovicou uhostili, takou z malej várky. Ale so žandármi nebolo radosti. Vysnorili, či krava bola „zarúbaná“ niekde v hore pod samou Javorinou, alebo v sude pod kapustou posekaná. Nedbali ani na to, že Jano Koziar je človek bohabojný, chodil každú nedeľu do chrámu. Zbili ho zavše, ba z týchto nových neporiadkov i dokonal. Darmo je, bol už starý, nohy nevládali ako kedysi.

Zato Mišo vládal; hoci mu do nového centa mnoho nechýbalo, nedolapili ho pri ničom. Možno i preto, že sa na nič nemožného nepodujal. Zaskočiť na susedné kopanice a uniesť barana, to je vlastne detská hračka. Ešte si pritom idúcky spieval. Pekne vo veršoch, o tom, čo práve zamýšľal alebo čo vykonal. Ľudia sa prebudili, načúvali a hneď vedeli, kto je a z pesničky vyrozumeli, čo ulovil. Raz, hádam z pestva, skapala susedova ovca, najkrajšia, najtučnejšia Belana. Mišovi pohla sa básnická žila: ospieval pekne celý smutný pád. A sused, znajúc ho, hybaj do mesta na žalobu k pánom! No darmo mal opletačku: Mišo sa vyhováral, že si to on len tak spieval, že však, tento, či má sused svedkov? Toľko vedel z justície i on, hoci sa po súdoch veľa nevláčil. Sused svedkov nemal; ešte musel pekne platiť. Ale zato sa nepohnevali, lebo vraj kto sa hnevá, nemá pravdy. A oni ju mali oba.

Ledva zazrel Miša, majster Dratvík už vedel, čo ho ženie. Podrali sa mu v krpcoch remence, prišiel, aby mu narezal nové. Ale majster znal, že je to iba zámienka. Mišo bol dieťa voľnej prírody, v horách žil si neviazane, ale kedy-tedy zatúžil za kultúrou. Vtedy zbehol do dediny a nešiel hore za dva-tri dni. Vybavoval rôzne veci. U Dratvíka nakrájali remencov, u kováča dal si ukovať želiezko, ktorým ovciam na uši dierky vybíjal (aby boli „značné“ a sa nemiešali s ľudskými), slovom: vymýšľa všelijaké pestvá, ani páni, keď sa vyberú do Pešti na diétu. Pravda, každý vedel, že sa vlastne prišiel „nalogať“. Mišo bol človek triezvy, niekedy za týždeň živil sa jahodami, no zišiel do dediny, pil tri dni, nejediac a nespiac. Ale sa neopil, ani s nijakou bagážou sa pritom nemiešal. Obyčajne pozval si Dratvíka ako dekórum. Lenže Dratvík málo vládal pri ňom, hneď bol ani mača — čo jediné Mišo ľutoval.

Dratvík si rád vypil, ale teraz sa Koziarovi nepotešil. Neriekol mu síce, ale keď nakrájali remencov a Mišo zval ho na oldomáš, rezolútne odoprel.

„Tak si dáme doniesť!“ usúdil Mišo, naskrze sa nenamrziac. A kopnúc do verpánku, akoby náhodou, rozopäl remeň a vyvalil sa na lavicu. Kým priniesli pálenku, s panským úsmevom prizeral sa na majstra Dratvíka, s vážnou tvárou, flegmaticky zhŕňajúceho rozsypané klince, dratvy a iné neriady. Majster znal, že Koziar náročky prevalil verpánok, skúšajúc jeho chladnokrvnosť. Ale majster Dratvík každú próbu obstál skvele.

„Vy ste čosi nesvoj,“ povedal Mišo len tak mimochodom, keď Dratvík vše bľusol do obloka a načúval, krájajúc pritom kúsky starej sáry knajpom. Ani kvôli hosťovi v práci neprestal, aby si hosť nemyslel, že je veľmi vzácny.

Majster neodvetil — ako vždy, keď vec bola vážna. Len po hodnej chvíli riekol.

„Máme voliť komandanta…“

„Aha! To vás teda trápi. Lebo, tuším, by chceli vás!“ pokúšal Mišo, ktorý vždy bol o verejných veciach koľko-toľko informovaný.

„Koho si vyvolia, toho budú mať,“ povedal majster. A na dôkaz, že mu je téma veľmi ľahostajná, zobral pod pecou zo dve staré boty a namočil ich do šafľa pod posteľou. Robil to z opatrnosti. Vedel, že je Koziar veľký furták; ak by mu vyznal farbu, ľahko by mu mohol karty zamiešať.

Ale keď vypili prvý polliter a vykúrili zo dva pakle dohánu, obruč múdrej opatrnosti majstrovej popustila. S vážnou tvárou, ale so žiariacimi očami dôverne vyjavil Koziarovi svoje nádeje, ale i obavu.

„Háj!“ rozosmial sa Koziar furtácky, „azda by ste sa len nebáli krajča?!“

Dratvík riekol, že sa nebojí síce, ale keď mu vysvetlil situáciu, i Koziar sa zamyslel. Vec nie je taká ľahká, ako sa zdá. O krajča by nebolo — to je nič. Ale jeho žena! Je ona v obci osoba veľmi dôležitá. Skoro taká dôležitá ako kňaz. Ba takmer ešte dôležitejšia. Lebo kňaz krstí síce, ale iba z vôle Katreninej. Až keď ona donesie, čo ku sv. krstu patrí. Preto i Cverna má „stranu“. Všetci mladší ženáči sú pri ňom. Lebo ich ženy strašia — ba ešte i dievky potajomky sú pri ňom — (odkedy vraj sa dal šiť ženské „vizitky“). Staré baby držia sa v rezerve, a chlapi — no starí chlapi, tí už majú rozum, nedajú sa komandovať ani sem, ani tam. Preto im je Katrena osobou úplne ľahostajnou.

Mišo pretrhol úvahy, zobral sa pre druhý polliter. Pri tom vraveli ešte vždy málo, ale už veľa živo rozmýšľali.

„A ja by sa ho jednako nebál,“ túžil sa Mišo.

„Myslíte, že ja sa bojím?!“ a kandidát opovržlivo odpľul.

„Ale bych mu ani mundúra neprepustil!“

„A ja, myslíte, mu ho zadvihnem!?“ prezradil sa Dratvík neopatrne, čo ho trochu zamrzelo. No Koziar mu chcel dokázať, že sa ho báť nemusí, i navrhol, že keď vypijú, aby predsa zašli do krčmy.

Keď vyšli von, Mišo sa poobzeral, švihol zrakom na susedné strechy, akoby mu čosi bolo prišlo do umu. Dom Dratvíka bol krytý škridľou, i susedov z ľavej strany. Pravý mal strechu slamenú, nízky krov spustený k majstrovej strane dosť nešikovne. Mišo lenivým krokom zašiel kus za záhumenicu a pozeral po stromoch. Vpravde však meral sokolím okom neveľkú zošlú kôlňu, stojacu vprostred záhumenice. Strecha zo šťúplych prehnitých dosiek opretá bola z troch strán na zemi, v prednej, jedinej stene boli dvercia miesto pántov pripevnené motúzom. Mišo sa uškrnul.

V krčme našli zopár mladších ženáčov. Zazrúc majstra, privolali mu na slávu. Dratvík odporúčal sa im vetou v Krpčiarovciach bežnou síce, ktorú však tu nemôžem vypísať. Aby si nemysleli, že mu na ich láske ako kandidátovi nejako zvlášť záleží. Naučil sa to od kandidátov takých ozajstných. Lenže tí odporučia sa svojim voličom až po voľbe.

Koziar s majstrom prisadli k osobitnému stolu ako obyčajne. Ale stadiaľ viedli dôležitý rozhovor s ostatnými. Kedy-tedy padol k nim žart, ani bomba naplnená paprikou a všeličím menej voňavým. Ale Dratvík zalúčil ju vždy zručne naspäť, s tvárou vážnou a láskavo sa pri tom usmievajúc. S povzneseným výrazom tváre a s vysokým, rovno k ušiam siahajúcim čelom bol ani prorok Eliáš medzi rozpustilou chasou, na ktorú Hospodin za trest poslal medvedice. Dojem doplňoval Mišo; chechtajúc sa, potriasal dlhými vlasmi, a v smiechu ukazoval rady zdravých silných zubov ani ozajstný medveď.

Rozumie sa, reč točila sa okolo veliteľstva. Chlapi naoko vážne uvažovali dôležitosť tejto otázky, hoci im naskrze neležala na duši. Hasičstvo im bolo parádou, pestvo pre deti a staré baby. Menovite, že ohňa v obci dávno nebolo. A keď bol, vtedy istotne musel byť. A bol skôr pre zábavku, vynímajúc najbližších susedov. Teraz zrovna vyslovovali žiadosť, aby sa vec riešila, aby — už skorej niečo bolo.

„Ja bych im zasvietil!“ podotkol Mišo cez zuby, tak, aby iní nepočuli.

„Kriminál!“ zavrátil ho majster lakonicky, ale oči mu dychtivo zasvietili.

„Kriminál! bojte sa, staré baby!“ posmieval sa Mišo chechtajúc sa. Majster dôverne poznamenal:

„Neboj sa — doskáčeš!“

„Doskáče — koho dolapia. A koho lapia, je istotne alebo hlupák, alebo blázon.“

„I proroka brucho zbolí,“ pretrhol ho Dratvík ironicky.

„Ale ja mám na to nohy, aby ma nelapili,“ pokračoval Mišo, držiac sa myšlienky: „ani utekať nemusím, len nech viem, kadiaľ a ako nimi prepletať.“

„Ale sa vám môže krpec pošmyknúť — a ste tam!“

„Hoho!“ smial sa Koziar, ktorému sa to náramne páčilo; „zabijem niekoho a či zbíjam po ceste?! A čo si ja tú ovečku ukradnem…“ zanôtil svojvoľne svoju zbojnícku improvizáciu.

„Pst!“ trhol ho Dratvík, zľakano obzrúc sa po prítomných. Chlapi stíchli, načúvajúc, že Mišo dá sa do spevu, ako keď tiahne hore Hájmi, nocou a chodníčkami, kadiaľ o tom čase nik nechodí. Ale majster Dratvík stúpil mu na nohu, a Mišo zatíchol. Len povedal.

„Ale sa bojíte, švagre!“

„Ja som s tebou husi nepásol!…“ urazil sa majster.

„Ba kozy — kozy!“ opravil ho Mišo.

Dratvíka mrzelo, že sa chlapi na nich obzerajú a že sa mu Koziar dáva do rodiny. Hoci takto v obci nepožíval menej poctivosti, ako iní. Ale majster odjakživa držal na svoj honor. A teraz menovite.

Vstal, že sa poberie domov. Ale len tak očistom, aby ľudia videli, a keď ho Mišo začal prehovárať, ochotne si sadol. Lebo si potajomky žiadal dozvedieť sa od Miša niečo. Napríklad nejakú dobrú radu.

Figliar Mišo ani čo by bol uhádol jeho myšlienky, bo o chvíľu začal:

„Ale taký malý ohníček by tuším jednako nezaškodil… Tak niekde celkom stranou — celkom maličký. Čo by ani veľa škody neurobil. Iba na zábavku — a čo by sme krajča trochu prehnali… Čo dáte, pán majster?“ pokúšal šelmovsky, nevinne sa usmievajúc.

„Už som povedal. Kriminál!“

Ale Dratvík usmieval sa tiež. Mišo prisadol bližšie k nemu a začal mu vysvetľovať. Majster tváril sa ľahostajne, ale chvíľami sa mu tvár rozjasnievala. Čo mu Koziar šepkal, bolo iba ako žart, ale veľmi užitočný. Menovite ak sa vykoná s rozumom. Nuž a o rozum najmenej. On ho má, ako patrí — a Koziar, ako vidno tiež.

„Ale viete, len tak zo žartu!“ upozorňoval Miša vážne.

„To sa vie — len aby sme prehnali krajča,“ prisviedčal Mišo tajnostne.

*

Krajčovi práve v tom čase sa veľmi čkalo, čo ho znepokojilo. Videl Koziara idúceho s Dratvíkom do krčmy a čosi mu šepkalo, že z toho niečo vykvitne. Hádam si ho švec získa, aby za neho kortešoval! Možno, i piť dá v krčme; bude mu ľahko pod cudzou viechou… A jeho sláva pôjde v čerty!… Upokojil sa len podvečer, keď videl oboch tiahnuť k Dratvíkovi, oboch zdanlivo triezvych. Keby bola kortešačka za šveca, voličia by ich istotne tak ľahko neboli prepustili.

Ale Cverna znal, že diabol nespí, ani nedrieme, ale obchádza ako lev revúci, hľadajúc koho by zožral. A keď neuloví koristi tučnej, uspokojí sa i s muchami a žížalou.

Takto učil sa byť múdrym, a to na svoje veľké šťastie. Lebo už o chvíľu spozoroval, že u Dratvíka deje sa čosi neobyčajného. Inokedy majster s Koziarom tiahli z jednej krčmy do druhej, teraz zašli domov. A o chvíľu už prechodili po záhumní. Prechodili sa a pozerali — práve tak, ako on, keď snoril po dedine a kukal na strechy. Menovite obchodili starú kôlňu, v ktorej Dratvík cez leto kozu zavieral. Ale odkedy mu parobci s ňou spravili posmech, kozu predal. Kôlňa stojí prázdna a je mu cele zbytočná.

,Tí čosi zmýšľajú!‘ vhuplo mu do mysle a predesilo ho. Vtom mu prišlo na um, že švec vedie Koziara do kôlne, aby ju zapálil. Pravdepodobne spravia krik, ľudia sa zbehnú. Dratvík bude už hasiť — lebo mu bude blízko — a bude komandárovať „ajn-cvaj“ — a bude komandant! Strašne sa nad toľkou bezbožnosťou pohoršil. V prvej chvíli chcel urobiť i on čosi desného — zarevať na ratu, alebo vybehnúť na vežu a zvoniť na poplach. Ale bezbožníci medzitým, sotva nazreli do kôlne, obišli ju a šli chodníčkom domov, rozprávajúc pokojne a vážne. Cverna kukal na nich zo susedného dvora, kam sa pod akousi zámienkou vkradol. Zatiaľ i vo večernom súmraku videl oboch akurátne. Mišo hľadel nevinne, dobrácky, ako človek nemajúci na ume ničoho zlého. A bledá tvár ševca svietila v šere, upomínajúc na tvár proroka v kostole, pojedajúceho na púšti kobylky — tedy naskrz nie ukrutného.

Vydýchol si, akoby mu kameň z hlavy spadol.

Ale jeho radosť netrvala dlho. Keď o chvíľu zase vyšiel pozrieť na ulicu, zďaleka zazrel Dratvíka pri potoku. Obzeral sa hore-dolu, potom rýchle nabral do vedier vody a zmizol vo dvore. Cverna prišiel bližšie. Prechodiac popred ševcov dom, takmer búšil sa do svojho soka. Niesol vedierka — teraz už prázdne: zase šiel na vodu. Cvernu striaslo! Nezdržal sa, aby ho nepristavil.

„Azda si motúzy pojedol, keď toľko vody nosíš?“ oslovil ho, podozrivo si ho obzerajúc.

„Budeme sysľov vylievať,“ ohlásil sa z podsteny Koziar, ktorého krajčír nezbadal. Stál opretý o podvoje, ale zvonku, lebo do nich by sa bol musel skrčiť. Cverna zbadal, že fajčí ani Turek.

Počkal ešte, čo sa bude diať, a vidiac, že vodu nesú nie dnu, ale na záhumnie, odrazu uhádol všetko. Zapália — istotne zapália kôlňu! A keď sa ľudia zbehnú, budú hasiť — očistom, lebo si vody vopred kamsi prichystali!

Istota dodala mu rozvahy. Rozbehol sa rovno k zvonárovi, ktorý bol jeho dobrým priateľom, a vyrozprával mu, čo videl! I zvonár, pohoršený, chcel utekať na vežu a zvoniť na poplach. Ale Cverna ho zháčil. Nechať ich, lotrov, nech vykonajú svoj bezbožný úmysel. Nech svet vidí, koho by mal — akého komandanta!

Uzniesli sa, že krajčír bude striehnuť blízko osudného miesta. A sotva zazrie plameň, zapískne. Na tento znak zvonár udrie na zvon.

„Dáme ich na kriminál; nech som dobrý, na kriminál!“ zastrájal sa Cverna, ešte vždy náramne pohoršený, ale i radostný.

Kým nervózny krajč s ochotným zvonárom strojili ukrutné osídla, hrdinovia zabávali sa cele nevinne. Sediac po tme v kôlni, poťahovali z fľaše, ktorú prichystal Koziar, aby im nebolo clivo aspoň do polnoci. Pritom, pošepky, besedovali o všeličom, čo ktorý videl a skúsil vo svete. Koziar síce ďaleko nezašiel, iba do mesta kedy-tedy k súdu, i to len keď veľmi musel. Alebo keď jeho žalovali, alebo keď on žaloval tých, čo mu na cti ublížili. Majster viac videl, viac skúsil, i jeho fantázia, ako už rečeno, bola živá. Ale rozprávať Koziar vedel zábavnejšie. Dratvík rozprával ako učenec: a vyšlo z toho čert vie čo. Mišo nehľadal slov, ani výrazov, hovoril, akoby hltal truskavice, ani veľmi necifroval — a šlo to, ani čo by bičom práskal. I reč i náhľady mal nezmotané kultúrou i logiku zdravú ani kapustný hlúb.

Ale teraz všetko, čo vraveli, ani jednému nešlo od srdca, lebo ich náhľady sa zrazu začali rôzniť.

Kvôli objasneniu situácie musím zradiť, že podozrenie krajčovo nebolo bezzákladné. Bezbožný Mišo narádzal, aby „zo žartu“ zapálili kôlňu. Krajč istotne bude striehnuť niekde nablízku, vyburcuje celú obec, možno udrie i na zvon. Ale oni oheň chytro zahasia, a keď krajč pribehne, nebude nikde nič. Koziar povie, že sa tu pod kôlňou trochu zvalil. A že si na fajku zapaľoval. A Cverna obíde s posmechom! Obozretný Dratvík pristal na plán, ale iba keď sa Mišo zadušil, že oheň klobúkom zahasí. Mal ho ani k tomu stvorený: obrovský, nepriedušný, pol strechy ním zakryl cele pohodlne.

Ale Dratvík predsa len nedôveroval a hoci sa mu Koziar smial, postavil do kôlne veľký džber a nanosil do neho vody, aby Mišo radšej vodou hasil. Bolo rečeno, že on, majster, bude za ten čas doma dratvy súkať.

Ale pozdejšie si premyslel, že Miša v kôlni nijakovsky samotného nechať nechcel. Netajil, že mu neverí. Ale budú tam oba — alebo ani jeden!

Miša to náramne urazilo, ale konečne pristal. Sedeli tedy v kôlni oba, potme, ani sysle v diere, majster na kraji džbera plného vodou, Koziar povedľa. Rozprávali jedno-druhé — ale dôvera bola už tam! Menovite majster neveril, čo sa i robil, že verí. ,Čert mu ver, lotrovi,‘ myslel si potme a mrzuto škrabal sa za uchom. Začal želieť, že zaliezol s Koziarom, kam nemal. Tiež nepáčilo sa mu, že po užitom nápoji i driemoty nadchodili.

„Mohli by sme ísť domov,“ narádzal, túžiac po pokoji.

„A načo?!“ indignoval sa Mišo, ktorého trpezlivosť ešte vždy neprechodila.

„Ľahnete si u nás na pec a vyspíte sa,“ vysvetlil mu nežne. Ale Mišo opovržlivo odpľul.

„Choďte si!…“ odvrkol a z hlasu bolo badať veľké opovrženie, vzťahujúce sa alebo na pec, alebo na Dratvíka, s ktorým sa už v duši úplne rozpadol.

„Jednako — sťaby začínalo byť chladno. Uvidíte, čochvíľa začnú sovy lízať! Ešte sa tu znádšime…“ dovrával neiste.

Mišo zdĺhavo vzdychol: „Ach — vy, vy starý pernikár!“ odsekol namrzený.

Majster sa schúlil a mlčal, cítiac sa akosi vinným. Nadávka trafila ho v citlivom mieste. Mišo nazval ho starým pernikárom, iba že mu to náhodou na um prišlo, ale Dratvík cítil v tom akési veľké, ale zaslúžené ublíženie. „Dobre mi tak,“ myslel si stiesnene, „načo som sa spriahol s Koziarom, ktorý chodí po cestách nešľachetných a sedá na stolici posměvačů?!“

,Zloreč len, zloreč, synu človečí!…‘ tešil sám seba Dratvík, chrániac sa pred neslušnými nápadmi Miša slovom božím. Ale len v duši, bo nahlas si netrúfal.

Ozvalo sa nehorázne zívnutie — ani čo by lev zavyl. Majster viac tušil ako videl, že Mišo zoblieka kabanicu a že natiahol sa popri džbere s vodou na zem v celej dĺžke, priekom cez kôlňu.

,Možno by ho čert i vzal,‘ snoval ospalý Koziar svoju myšlienku, vyslovujúc ju akoby pre seba, ,možno, by ho i vzal, keby sa nebál, že sa pri tom zababre…‘

Majster porozumel neslušnú narážku, ale zhryzol i tú bez slova. Iba že Koziarom v duši už úplne opovrhol. Rozhodol sa hneď a hneď ísť domov a vytiahnuť sa na pec. Nech si Mišo robí, čo chce, on ho vystríhať viacej nebude. Nech hoci zapáli. Nech zapáli, ak má guráž! Aspoň pôjde na kriminál.

Vynesúc nad hriešnikom ukrutný výrok, zbožný muž pobral sa, že ide domov. Ale ani nie na pec, lež do postele, ktorú žena od večera iste už náležite vyhriala. Zíde sa mu do tepla, bo v kôlni je ani vo vlčinci. A hľa, Koziar predsa zaspal, ležiac na chladnej zemi. Zaspal, ledva sa zvalil, a chrápe ani kadet… Zobral sa, ale mu prišlo na um, že môže stúpiť na Miša.

,Musím si posvietiť,‘ podumal opatrne. Našmátral vo vrecku i dve zápalky, ale našiel i kus papieru. ,Zapálim papier a posvietim si až von,‘ rozmyslel si, opatrne, ako vždy, a škrkol zápalkou. Papier sa vzňal, kôlňa sa ožiarila. Dratvík opatrne vyskočil cez Miša…

Vtom ozvalo sa prenikavé zahvizdnutie… V nasledujúcej minúte zhora šustlo na majstra ani príval… Zhíkol od divu, chcel zakričať na ratu, ale hlas zamrel mu v hrdle. V nastalej tme počul, ako Koziar desne vyskočil — — Ozval sa tresk, akoby sa obloha bola prelomila, a zatým srdcelomný výkrik! Čosi žblnklo do džbera a zatíchlo… A vonku na dovŕšenie hrôzy udreli na poplach! ,Koniec sveta!‘ blyslo Dratvíkovi v ume ako pokonná myšlienka, čosi sa zrútilo naň zhora i zboku, praštilo ho kamsi stranou. Zamierajúc od hrôzy, stihol pomyslieť na Miša. Koniec sveta! Boh nemohol sa dívať na ich nešľachetné úmysly! A hrôza! hrôza! Odkiaľsi zblízka počuť stenanie, akoby sa ktosi topil; a zase ktosi hreší, zlorečí, ani čo by sa nechystalo k poslednému súdu!

Tieto myšlienky v minúte preleteli mysľou majstrovou. V nasledujúcej chvíli akoby sa mu bolo trochu rozjasnilo. Cítiac, že sa kiesi nešťastné duše mecú popri ňom, zobral poslednú silu… Hlava preborila sa mu cez čosi, čo ho bolo zavalilo. Ovial ho čerstvý vzduch — nad sebou zazrel hviezdnaté nebo. Sláva Bohu! obloha sa nezrútila! Ale z veže poplašné „bim-bam“ a z dediny hluk a výkriky. Ľudia prebehujú, kričia, plašia sa a srdce zvona bije na jednu stranu ani divé… Neďaleko zjačal poplašný signál, trúba hornistu Svrčka, doplňujúca hrôzu, sprevádzaná štekotom poplašených psov.

„Horí!“ rozjasnilo sa Dratvíkovi, a div z kože nevyskočil! Spamätal sa, aké bolo uznesenie obce: kto bude pri ohni prvý… Suchý krajč je už svätosväte tam! Chcel skočiť na rovné nohy, ale čosi držalo ho cez kolená ani klepec. A popri ňom ešte vždy moce sa čosi, akoby sa topilo, a čosi rúca sa okolo neho…

„Rata — horí!“ vrešťal majster z celého hrdla.

„Ale čušte, vy sprostí!“ ozvalo sa neďaleko neho určite a rázne.

„Mišo, Mišenko, vy ste to?“ potešil sa majster, poznajúc hlas a zrazu nadobudnúc bezpečnosti. „Čo sa robí, Koziarko?“

„Horí! Horí!“ zreval v odpoveď čísi hlas, akoby zo šafľa. I Dratvík i Mišo odrazu poznali suchého krajča. Teda i tohto kási nevôľa dohodila medzi nich! Dratvíkovi ešte vždy kdesi pricviknutému, akoby bol kameň z duše spadol! Čo i horí, nech je len i suchý krajč tu. Nech len prvý ta nedobehne — aby nebol komandantom!

V dedine ešte väčší hluk, ale šturmovanie odrazu seklo. Počuť výkriky nevôle a nadávky. Hluk sa blíži — neďaleko blyslo svetlo.

„Hej, ľudia, sem sa!“ zakričal Mišo rezko, a prekričal všetkých.

„Ratuj — kto si z Boha!“ zreval suchý krajč zúfalo.

Dratvík počul, ako ktosi preskočil plot a beží za hlasom. Za ním pribehlo niekoľko chlapov s lampášom.

„Kto je kde? Čo sa robí?“ zvolal, čo prvý pribehol na pomoc.

„Lotri, zbojníci! Horí!“ kričal Cverna ešte väčšmi, trepúc sa kdesi neďaleko.

Chlapi pribehli s lampášom a zostali ani skamenelí od údivu. V hŕbe dreva a starých dosiek mece sa majster Cverna, mokrý ani syseľ, a reve, že horí! Neďaleko neho majster Dratvík: nohy má pricviknuté ani v klepci. A Mišo, Mišo Koziar stojí medzi nimi, jedným plecom držiac kus krovu, ktorý ani čo by sa mu náročky bol ta zošmykol. Bolo to také smiešne, že sa prišlí ľudia rozosmiali.

„No, čo sa smejete?“ zakrikuje ich Mišo, ale rozchechce sa i sám. Iba Dratvík je vážny, hoc i jemu by bolo do smiechu, keby vedel, že nemá nohy zlomené, či ho krajč nepredbehne.

„Pozrite, či nemám nohy zlomené!“ vraví prišlým s flegmou filozofa.

„Ratujte — lebo horí!“ prerušil ho Cverna, vyskočiac a otriasajúc sa ani zmoknutý kohút. Náhle sa zasvietilo, i bez pomoci vymotal sa zo šafľa a volal na ratu.

„Ale kde horí?“

„Tu — tu podo mnou… Dratvíkova kôlňa. Podpálili, lotri; skoro som sa utopil!“ stonal krajč, otriasajúc sa, celý mokrý ako kohút.

Medzitým zbehlo sa pol dediny a všetko sťa na povel sa rozosmialo. A akoby nie: suchý krajč lezie zo šafľa mokrý ani myš, a kričí, že horí, lebo ho ktosi chcel utopiť.

Ešte vždy nerozumiac, čo je vo veci — pomohli na nohy Dratvíkovi. Chceli vyslobodiť i Miša spod dolámaného krovu, ale to bolo zbytočné. Mišo zhodil strechu z pleca a, potúžiac si opasok, zastal akoby to nič.

„Vaše šťastie — bolo by vás pohlušilo,“ povedal Dratvíkovi chladno. Len teraz zbadal, že je mokrý, ani myš. „Vy ste pes!“ odpľul smerom k Dratvíkovi; „už ste ma nemohli inak zobudiť?!“

„Ale ja?“ ohradil sa majster; „A toto je čo?!“

Mišo pozrel — i majster Dratvík mokrý ani čo by ho vyzváral. A suchý krajč tiež! Nechápal…

„Čo ste to len porobili?!“ trudili sa ľudia, nijako nemôžuc pochopiť, čo sa pred nimi odohralo. A ako by aj! Bolo to záhadné a tajomné; sami hrdinovia nechápali súvis toho, čo sa všetko zbehlo.

Jedine krajč chápal — ale odrazu akoby bol zanemel. On mal najmenej chuti vysvetľovať. No i Dratvík čiastočne už chápal. Videl zosypanú kôľňu, ktorá ich s Mišom zarútila. A, vtipný, domyslel sa, prečo. Suchý krajč nebodaj ich vystriehol a šiel za nimi nakúkať. Nakúkal, nakúkal, až sa strecha pod ním zrútila. ,Ale ako sa mohla — keď je ľahký ani vecheť?!…‘ trudil sa, no neriekol ani slova.

Nedočkajúc sa vysvetlenia, ľudia počali sa rozchodiť. „Vypili si a pobili sa,“ rozhodli, diskrétne sa viacej nespytujúc. Držali sa príslovia: „Dnes tebe, zajtra mne“. Ale všeobecná nevoľa sústredila sa na zvonárovi. „Čo zvonil na oheň — keď sa títo, hľa, div nepotopili?!“

„Počul zvadu, nuž sa nazdal, že horí,“ ospravedlňovali miernejší i zvonára. „A tí si vypili a pobili sa, až strechu zrútili,“ uspokojovali sa.

Ale richtár, hlava a spravodlivosť obce, neuspokojil sa. On tušil, že je to nie s kostolným riadom. Podozrenie padalo hlavne na Miša. Prísne, zoberúc všetku richtársku vážnosť a honor do hrsti, vzal ho na otázku. No Mišo sa len smial.

„Ale, majte rozum, richtárko! Azda som blázon, aby som sa bil?! Ja som si len chcel tu v kôlni trochu podriemať…“

„Teda vy, vy majster!“ s prísnou tvárou ukázal richtár na Dratvíka, „vy ste museli čosi postvárať!“

Majster chcel sa ospravedlňovať, ale predskočil ho Cverna.

„Zapálili!“ zvolal hrozivo, ani stelesnená spravodlivosť. Odhodlal sa riecť pravdu — nech sa robí, čo chce! Nech sa švec dostane, kam, lotor, patrí: na kriminál! A on bude komandantom!…

Čakal, že ľudia stŕpnu a hodia sa na Dratvíka. Zviažu ho, okujú ako lotra. A Miša tiež.

Ale ľudia miesto toho pustili sa do smiechu. Smejú sa, dívajúc sa na neho ako na blázna. I Mišo sa chechce; ba i Dratvík sa škodoradostne uškŕňa. A dobre oba vedia, že keby nebol zhora šustnul za vedro vody — strecha by už bola v plameňoch.

V krajčovi vzbúrila sa urazená pravda.

„Zapálili!“ dotvŕdza, bijúc sa do pŕs pred tvárou celej obce. „Rovno podo mnou vyšľahlo, keď zapálili!“

„Azda ten šafeľ, v ktorom ste sa topili?“ zavolal ktosi, a ľudia sa znova zasmiali. Teraz už rovno na ňom.

„Ba, kde ste sa v ňom vzali, rád by som vedieť?“ zahovoril Dratvík, ako na koňa posadený, podozrivo merajúc suchého krajča.

Cverna sa zamrzel. Znechutený utiahol sa medzi ľudí. Videl, že jeho svedectvo neplatí, čo by čo robil. Iba posmech utŕži… Lebo nieto pravdy na svete!

Zaželený pošiel rovno domov a zaliezol pod perinu, poručiac komandantský mundúr všetkým čertom.

,Skoro by mi boli driemoty prebrali, babráci!‘ dumal Mišo, otriasajúc klobúk, za ktorý sa mu za particu bolo vody nabralo. Ľudia sa už porozchodili, zostal na záhumní sám. Bo i Dratvík z opatrnosti ho opustil. V dedine zavládlo úplné ticho, iba kde-tu pes zaštekol, nemôžuc sa akiste po tom paškále uspokojiť.

Mišo bol jediný, čo nevyšiel z rovnováhy. Jediný, čo sa vôbec nemrzel. Ba ešte sa tešil, že sa to zbehlo, lebo sa mu práve snívalo čosi nedobrého. Ledva v kôlni zadriemal, snívalo sa mu, že ho naháňali. Beží — jarka na pleciach — ani divý a v súre čľups! pod ráštoveň! V strachu, že sa utopí, vyskočil ani jeleň. Vyskočil tak, že hneď hlavou strechu zboril! Ešte šťastie, že sa mu kôlňa na pleciach zadržala. Ľahko mohlo Dratvíka zahlušiť. A nielen Dratvíka, ale i toho druhého.

,O krajča sem-tam,‘ myslí si, dobrodušne sa usmievajúc, ,ale ešte zasmolenú dušu mať na svedomí!…‘

Rozhľadel sa po nebi. Podľa hviezd mohlo sa už ťahať k polnoci. Chvíľku rozmýšľal, či má ísť domov. Potom zazíval a zvaliac sa, mokrý, pod slivu, zaspal snom spravodlivých.