ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Či nekúpite teľa?“ zavolal strýc Klanica na dvoch mäsiarov z mesta, ktorí pohodlne sedeli v krčme pri pohári vína, a prisadol si k nim.

Mäsiari s radosťou urobili mu miesto, lebo ho radi mali a neraz sa dobre zabavili s ním. Strýc Klanica bol veselý, žartovný, a keď začal vyprávať o svojich skúsenostiach „na vojne“ (strýc Klanica bol dlhé roky vojakom), zasmiali sa na ňom aj tí najvážnejší poslucháči. Mäsiari sa mu teraz tým väčšmi zaradovali, lebo sa už vopred tešili dobrej kúpe.

„Či kúpime teľa?“ hovoril jeden z mäsiarov, a pozrel na svojho kamaráta. „Čo by sme nekúpili! A vari vy máte na predaj?“

„Keby som nemal, neponúkal by som vám ho,“ odsekol Klanica a zažmurkal na ostatných prítomných šelmovským úsmevom. Ostatní, mimo mäsiarov, hneď zbadali, že to bude zase dáky veselý kúsok, lebo vedeli, že Klanica ani kravy ani teľaťa nemá.

„No, keď je tak, veď sa my pojednáme,“ hovoril ďalej mäsiar. „A čože by ste pýtali zaň?“

„Hohó! Nekupujte mačku vo vreci! Veď ste ho ešte nevideli! Ale najprv si vypijeme oldomáš, potom si ho pôjdeme obzrieť,“ vravel Klanica.

Mäsiari pristali a hneď rozkázali liter vína. Čosi-kamsi bolo po víne, lebo po poháriku dostal z neho každý, kto sa dotisol ku stolu.

Mäsiari už chceli ísť obzrieť teľa, ale Klanica zavolal: „Počkajte ešte, ja nejdem. Nuž to má byť oldomáš na jedno teľa? To by bolo! Hej, krčmár! Sem ešte liter vína. Nech mäsiari platia — veď oni dosť vyrobia! A ešte na takom teľati — nech som dobrý! — budúže mať zárobok!“

Mäsiari voľky-nevoľky pristali a zaplatili aj druhý liter.

„No, ale už poďme,“ vravel potom Klanica. „Uvidíte, že neobanujete, takej kúpy ste ešte nemali.“

Mäsiari boli zvedaví, ostatní sa začali smiať. Klanica býval hneď neďaleko, ľahko sa k nemu prešlo. Voviedol mäsiarov do maštale, ale tá bola prázdna. Snáď od rokov v nej ani srsti nebolo.

„Nuž kdeže máte to teľa? Či nás máte za bláznov?“ spytovali sa mäsiari a začali ľutovať ten oldomáš vopred vypitý.

„Ale čoby!“ vyhováral sa Klanica. „Ja neviem, kam sa podelo; iste bolo hladné a vyšlo na poval do sena.“

„Ale to teľa?“ smiali sa mäsiari.

„Veru to. Len poďte, pohľadáme ho. To je teľa nie ako teľa.“ Klanica sa zobral po rebríku hore na poval a mäsiari za ním.

„Ľaľa, veď tu ani sena niet,“ čudovali sa. A skutočne, na povale nebolo sena ani bylia.

„Ale teľa je tu!“ zvolal Klanica víťazoslávne a ukazoval prstom do jedného kúta. „Vidíte ho, tam visí na motúzku.“

A naozaj, hore na hrádzi viselo na motúze teľa — „teľa“, aké nosia vojaci, z kože; Klanica ho mal ešte z vojny. Tak to bolo skutočne „teľa nie ako teľa“.

Mäsiari sa najprv hnevali, potom sa smiali. Strýc Klanica už aj druhým vykonal takýto žart.

„No vidíte, či som nevravel, že ste takej kúpy ešte nemali!“

„Ej, ej, veru nás tak ešte nikto neprehnal! Ale je za teľa!“ čudovali sa mäsiari.

„Aspoň máte hneď kožu vyrobenú,“ potešoval ich Klanica so smiechom a poberal sa dolu.

Ale mäsiari nevzali sebou Klanicovo teľa. Možno, že ešte aj teraz tam visí na motúzku.