ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skutočná udalosť

„Veď ťa ja naučím po kostole hvízdať, naučím ťa ja, ty taký a taký! Takú hanbu mi spraviť — joj! Žena, ja to neprežijem.“

Toto boly prvé slová Ďura Topoľa, keď sa ráno prebudil, na ktoré mu žena zakontrovala:

„A ešte tá jeho bosorka, keď som sa bola s ňou večer vyvadiť, opovážila sa mi na oči vyhodiť, že som sprostaňa, že vraj, keď ste sa spolu opili, nuž ste si aj nadali, že — čišpraj — čo teba, kmotra, do chlapov! Nuž, ale mňa že nič? Nuž, či ja to strpím, aby môjho muža podpaľačom prezývali? A mysli si, povie ti mi velebná kmotra, že však ti to len preto kmotor povedal, že si ,podpaľač‘, lebo že si doňho zapáral pre akýsi starý hriech… Ach, ty nehanebnica nehaneblivá, či to reku tak duchovnému kmotrovi? — Ani oka som nezažmúrila celú—celučičkú noc. Čo by som si poslednú sukňu musela predať, musíš ich dať na fiškála, musíš, a to nie len jeho, ale aj ju: nech si aj posedí a platí, lebo aj ona všeličo nahovorila na teba…“

„Čo? aj ona?“ — ozval sa Ďuro Topoľ, — „a vari aj pred svedkami?“

„Tisíc svedkov tam bolo,“ doložila sladkoústa ženička, vzdor tomu, že v celej dedine niet viac od dvesto duší.

„To nesmieme tak nechať, stará, čo by svet povedal? Ešte aj našim detným deťom by zostalo, že sú podpaľači. Hoj, a čo by ešte deti na nás, vieš…

„No, a povedať to na kmotra pred toľkým svetom!“

Toto ovšem nebola pravda, lebo Ďuro Topoľ napil sa včera pred večerom u kmotra Jána Vŕbu a po hádke, v ktorej Vŕba medzi iným povedal mu: „nepodpaľuj ma, ty podpaľač,“ sám Ďuro Topoľ išiel do krčmy a tam vyklebetil, že mu kmotor — a to duchovný kmotor — do „podpaľačov“ nadal.

*

Ďuro Topoľ vstal dnes včaššie, ako inokedy, až mu čosi brnelo v hlave, snáď ho aj pobolievala od včera užitej čertovej vody, ale pred ženou musel zadržať vážnosť, preto ani len nezavzdychol. Ako si umienil, tak aj urobil. Obliekol si sviatočné šaty, vytiahol z truhly jedenásť zlatých, krem toho mal vo vrecku aj niekoľko šestákov, a sobral sa do mesta žalovať kmotrovcov. Vyprevádzajúca ho žena dodávala mu smelosti a rozkázala, ktorých ľudí má dať zapísať za svedkov a ku ktorému fiškálovi má ísť. Ďuro prikývol hlavou a tešil sa, že je dnes žena spokojná, a to vzdor tomu, že videla, keď bral jedenásť zlatých. Hja — treba na štemple; ona to vie, že práva bez peňazí nenajdeš.

Vec dostala sa teda do rúk advokáta dr. Mojžiša Morgenšterna, ktorý sľúbil výhru pod ztratením vlastnej hlavy. Ďuro Topoľ zažaloval kmotra Jána Vŕbu i kmotru pre pomluvu a udal rovno desať svedkov, ktorých žiadal vypočuť. Vzpomenúc si, že žena zaujatá je za vec, s akýmsi povedomím, bez jednania dal advokátovi preddavok desiatku, ktorú — ako ho advokát ubezpečil — na prípad výhry dostane nazpät, lebo ju musí kmotor Vŕba nahradiť.

Topoľ doniesol žene z jedenástich zlatých štyri rožky pre deti a jeden-jedinký polkrajciar, ktorý mu kdesi miesto krajciara vydali. Ostatné sa užilo, pravda, len tej nešťastnej pálenky vlial do seba asi za putňu, od čoho, neviem, čo by sa poriadne urastnému volovi stalo… Žena to aj videla, a v strachu, že aj viac strovil, než zlatku, vyčítala mu poriadnu kapitolu. Klebetný paholok Mišo hovoril, že jej ostalo v rukách aj trošku dlhej srsti z käčky Ďurovej. Ale mu dajme pokoj, nech sa vyspí, veď sa natrápil čez deň a zarobil až 10 zl. 99 a pol kr., zarobil, ale — z vrecka.

*

Celá dedina za mesiac ani o inom nehovorila, ako o pravote Ďura Topoľa proti kmotrovi Jánovi Vŕbovi a kmotre, ktorá, ináč tichá žena, už asi sto detí odriekala. Vŕbová, či ako ju v dedine volali, Vŕbuľa, chcela vec napraviť, chcela, ale nemohla, lebo jej kmotra Topoľová pred nosom dvere zachlopila, len-len že jej nezostalo kus nosa medzi pitvornými dvermi.

Svitol ten strašný deň! Pred okresným súdom postávali Topoľ a Vŕba so svojimi ženami a desiati svedkovia. Prv, než sa začalo pojednávanie, musel sudca Topoľovú vysotiť z izby, lebo pre jej jazyk nemohol prísť k slovu.

„Nuž, Jano Vŕba,“ hovoril sudca, „Ďuro Topoľ vás žaluje, že ste mu vy i vaša žena do podpaľačov nadali; je to pravda?“

„Prosím ponížene, to bolo takto,“ chcel rozkladať Vŕba, ale ho sudca pretrhol:

„Len krátko; povedali ste, alebo nie?“

„Nie, prosím ponížene.“

„Ale tu sú svedkovia; povedzte vy pod prísahou, či ste počuli, keď Jano Vŕba a jeho žena nadávali Topoľovi do podpaľačov?“

„Nie, prosíme pekne,“ ohlásili sa svedkovia, a potom začal jeden rozprávať, že to len sám žalobník Topoľ v krčme hovoril.

„Ja odprisahám…“ hovorí Topoľ.

„V trestných veciach žalobník nemôže prisahať.“

„Teda nech svedkovia odprisahajú, že nepočuli.“

Títo ovšem vydali svedectvo, že nadávku z úst Vŕbovcov nepočuli.

Koniec bol ten, že sudca žalobníka so žalobou odstránil a nasúdil mu, že musí zaplatiť svojho i Vŕbovho advokáta, ako aj musí dať každému svedkovi po 1 zlatovke za ustávanie a márnenie času. Keď si porátal, stál ho celý process 39 zl. 57 a 1/2 kr.

Topoľová plakala od jedu i nad ztratou, veľkou pre toho, kto vie, ako mozoľne zarába sa ten groš v týchto krušných časoch; on síce neplakal, ale mu stískalo srdce, keď si pomyslel na vyhodené peniaze. Vŕbovci neboli zlí ľudia, tí ľutovali svojich kmotrovcov, ale ostatný svet vysmieval Topoľovcov, a výsmech, ako viete, zdvojnásobňuje nešťastie. Mali odloženú päťdesiatku, že si kúpia kravu, lebo jednej im bolo málo pre čeľaď. Prepravotili skoro 40 zlatých, za pozostalých desať nekúpia ani teliatko.

Veru tak aj mnohé rozumy ľudské podobajú sa teľacím hlavám… Nič po nič pravotia sa svoji a vyháňajú si z vrecka peniaze. A do čích vrecák naháňajú tie peniaze? Žiaľbohu, mnohí Slováci ešte i v tomto ohľade majú tak málo sebavedomia národného, že so svojimi pravotami utekajú k cudzím, nám nepriateľským ľuďom a týchto nehodných poctievajú svojou dôverou a ích vrecká napĺňajú zlatníkmi a desiatkami slovenskými… Držme sa už raz i tu toho: Svoj k svojmu!

Ostatne, táto skutočná udalosť, akých je žiaľbohu, u nás mnoho, poučuje nás, že ľahkomyseľné pravoty vrhajú nás do psoty. Ipse, vtip se!

Táto skutočná udalosť bola napísaná a po prvý raz v „Nár. Hlásniku“ vytlačená ešte roku 1897. Dnes, po 24. rokoch, stojí taká pravota asi desať ráz toľko — a ľudia jednako pravotia sa pre každú hlúposť, ako by ozaj mali teľacie hlavy… Ba kedy už prídu ľudia k rozumu?