ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďurko Púpava z Čemeroviec dedil po otcovi niekoľko jutár rolí, dve veľké lúky, pekný kus hory, dva páry volov, dve kravy atď. No bolo i pár zlatých na zálohoch. Dnes už nemá ani hory, ani lúk, ani volov, vôbec má už len chalupu, niekoľko dlžobami obťažených brázd a v maštali ušiaka, ale nemyslite, že zajaca, oj nie, to jeho zviera je väčšie, je to — somár.

Vy sa začudujete, keď vám poviem, že je Ďuro Púpava celkom poriadny človek, a predsa natoľko zbiednel. Musím vám vyzradiť, že on bol v svojej mladosti pracovitý človek, keď ho smädilo, pil vodu alebo mlieko, ale vtedy nebolo v dedine krčmy. Ľudia pili mlieko a vodu a mali sa dobre. Ale krčmár v súsednej dedine — volal sa Móric Diamant — mal štyroch synov a všetci štyria naučili sa pálenku merať. Nemohli teda na hŕbe zostať, rozbehli sa svetom, to jest, každý vzal za krčah špiritusu a išiel do blízkych obcí napájať smädných ľudí. Kto by vždy vodu a mlieko pil?

Do Čemeroviec dostal sa Jakub Diamant; najal si hospodu a začal gazdov vábiť. Zprvu ho vysmievali, ale neskôr skoro celé Čemerovce dostaly čemer od tuhej pálenky Jakubovej.

Tak sa stalo, že i Ďuro Púpava častejšie dostával čemer od pálenky, a dnes, keď mu už exekútor poriadne pretrel čemer, odpredajúc mu na licitácii posledné prasa, vrátil sa už ani nie k mlieku, ale len k vode a zase je celkom poriadny človek. Už od roka nepije nič. Je pilný a chcel by už i stisnúť ten groš, ale to ťažko ide, lebo, ako viete, zárobkov niet, a keď kde-tu najde nejakú prácu, zárobček sotva stačí na splácanie úrokov a na soľ.

Ako hovorím, od roka Púpava neoblizol pálenčiska, a žena i deti, bárs i cítily núdzu, nereptaly na svoju chudobu, lebo veď videly, že ích otec napravil sa a znovu stará sa o nich. Veď keď je pokoj v dome, i chudoba ľahko sa znáša.

Ale tí kamaráti z mokrej štvrti! Hej, keby tí nesvádzali na zlé chodníky! Majú sladké reči, ako med, no a Púpava má mäkké srdce, ako maslo. Toto bolo aj jeho nešťastím. Mäkké srdce je na vine, že v maštali stojí chudý somár miesto kravy.

Stalo sa to takto. Jednoho dňa prišla Púpavka od brata a položila na stôl štyridsať zlatých. Púpava vyvalil oči.

„To mi dal brat výplatok,“ hovorila. „Potrebujeme živnosť. Pozajtre je v Bystrici trh, choď kravičku kúpiť.“

Púpava vyskočil od radosti a chcel objať ženu. I deti to počuly a hneď išly oznámiť kamarátom, že budú mať kravu.

Púpava na druhý deň vybral sa na trh. Žena ho vyprevádzala a pre Boha prosila, aby sa nedal sviesť kamarátom, aby zadržal sľub, aby nepil pálenky.

„Veď som jej nemal v ústach od roka, a teraz by som mal piť?“ hovoril s výčitkou Púpava. „Neboj sa, stará moja, už ma naučila bieda — nikdy ja neokúsim pálenky, ktorá nás na vnivoč doniesla.“

Púpavka prežehnala muža a vrátila sa spokojná do izby.

Kúpa na trhu v Bystrici podarila sa. Púpava kúpil za 35 zlatých kravičku a veselo kráčal s ňou domov. Už dávno nebolo mu tak sladko na duši, ako teraz. Čiže budú mať žena a deti radosť! Po ceste zjedol pagáč, čo mu žena na cestu dala a rozmýšľal o tom, ako teraz pomaly zmáhať sa bude. Krava sa otelí, bude mať jalovičku, táto narastie a tiež sa otelí, potom starú predá a kúpi si junčeky. O dva-tri roky dožije sa volov.

V takýchto myšlienkach dohonil vyše Horného Hermanca neznámych gazdov, ktorí tiež hnali statok s trhu. Dali sa do reči hore vrchom.

„Hej, ale je za zima!“

„Až uši horia človeku.“

„A ešte je ďaleko na Bartošku, tam sa sohrejeme v krčme.“

„Ja nechodím do krčmy.“

„Nuž a prečo nie?“

Púpava hanbil sa povedať, že premárnil majetok v krčme. Odpovedal teda krátko, že nepije.

Gazdovia dali sa do smiechu a začali Púpavu premŕzať.

„Veď keď aj nepijete v lete, ale v takejto zime zaslúži ten žalúdok voľačo, čo ho rozohreje,“ poznamenal jeden medzi premŕzaním.

Ako dochádzali ku krčme na Bartoške, Púpava začal sa klátiť vo svojom predsavzatí. „Veru,“ myslel si, „v takejto zime nezaškodilo by niekoľko kvapák do žalúdka. Ešte mám aj tak kus cesty do Čemeroviec, zišlo by sa posilniť.“

Mrkalo, keď prišli ku krčme.

„A vy, svätý človek, nejdete dnu?“ spytovali sa gazdovia Púpavu. Ale Púpava už bol zmäknutý, ako maslo, a uväzoval už kravičku na stĺp pod kôlňou.

Vošli všetci. Neznámi gazdovia dali si naliať liter, Púpava dva deci. V lačnom žalúdku počala pálenka pracovať. „Ach, ako hreje!“ myslel si Púpava. „Ale to už bude dosť, len si posedím, kým sa tí pohnú.“ Ale neboráka v tej izbe tak rozohriala čertova medicína, že skoro nepovedome ukázal na fľašku, aby krčmár ešte nalial. Vylial do seba i druhé dva deci. Opanovala ho akási sladkosť, bol by chcel každého objímať. A neznámi gazdovia cítili sa tiež dobre, lebo ponúkli Púpavu skleničkou. Vypil a nalial ďalej. Ale móres je móres, keď bola fľaša prázdna, rozkázal i on liter. Kto vie, koľký to už bol liter, keď mu odkvicla hlava na stôl: Púpava zaspal.

Asi o štvrť hodiny zobudí ho krčmár: „Hej, tam von mrzne, choďte si dať aspoň kravu do maštale. Vaši kamaráti vás už odišli.“

„Nech odišli, ja idem domov,“ zamrmlal Púpava, keď sa poobzeral, kde je.

„Nechoďte v takej tme, veď ste i tak opilý, môže sa vám dačo stať,“ odhováral ho krčmár.

„A čo mi rozkazuješ? Ja idem, žena ma čaká. Čo som dlžen?“

„Už vaši kamaráti zaplatili.“

Púpava vytackal sa von. Pod kôlňou nahmatal kravu, odviazal ju a vyšiel na cestu.

„Hm, to by bolo, tu nocovať. Čo by žena povedala? Aký mudrc!“ šomral si, ťahajúc svoje hovädo. „Deti chcú mlieko a už ráno budú ho mať. Mudrc, chce, abych tu nocoval. Hohó, Žide, to tak nejde! A žena — jój, tá bude rada. Dobrá kúpa, lacná kúpa. Len veselo, Rysuľka moja. Oj, dobre ti bude u mňa!“

Za hodinu bol v Čemerovciach, ale ešte nevytrezvel. Len tak ako iskra preletelo mu hlavou, že žena hnevať sa bude, keď nepríde triezvy domov. „Ale,“ myslel si, „dobrá kúpa všetko zahojí. Ale je akási menšia táto Rysuľka, ako bola. No, to sa mi len tak zdá v noci.“

Už je doma. Otvoril maštaľ a uväzuje kravu. Búcha na dvere. Púpavka otvorila.

„Kúpil si?“

„Kúpil.“

Púpavka vrátila sa pre lampáš a o chvíľu oba otvárajú maštaľ.

„Pre Boha, veď je to — somár!“ vykríkla Púpavka. On podišiel k hlave a chytá somára za uši, či sú to nie rohy. Začal odrazu vytrezvievať.

„Ale krava to musí byť, veď viem, čo som kúpil. Len teraz, keď som ju uväzoval, mala rohy. Nože sa lepšie prizri!“

Ale Púpavka nemusela sa prizerať, hoviadko samo vysvetlilo, čo je, vydajúc zo seba známy hlas: „i—á!“

Ďalej mám rozprávať, čo sa robilo? Načo! Neznámi gazdovia v krčme na Bartoške, a Boh vie, čo vlastne boli, vidiac opitého Púpavu, pojali sebou kravu a na stĺp priviazali somára, ktorý je sotva piatku hoden. Žandári ich hľadajú, ale akiste márne, lebo nikto nevie, odkiaľ sú.

Púpava sa zaprisahal, že už nikdy nebude piť. Zase je poriadny, pilný človek a je nádej, že takým zostane navždy. Ale nech sa nikto nečuduje, že obdržal nové priezvisko: teraz ho už volajú Ďuro Púpava — Somár. A to meno zostane i jeho detným deťom — príde i do pozemnej knihy.