ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo mladá duša nesnívala, to mojích piesní ozvena, a pekné chvíle v roztúžení: to potlesk, moja odmena. Kde krása bola, ta som túžil, ač tŕne v ceste stávaly a krivdy, ktoré rod môj bijú, do zvukov smútok vplietaly. Bôľ každý celel, mrely žiale, keď mohol som ich vyspievať; vy, piesne moje, nebanujte, že nútil som vás zaplakať. I radosť niekdy preletela, sťa zradný stín, a ta šla preč, my často za ňou rukou siahli, vykríkli zo sna: neuteč! Tak piesne moje, kvety duše, (i pŕhľava má právo žiť) do sveta letiac, pamätajte: nesmiete nikde zavadiť! Keď budú na vás šomrať, škúliť, hneď leťte domov, prijmem vás; a, ako viete, vyhovorte: že chyba struny, slabý hlas. Viem, mnohý povie: toľko lásky a toľko kvetov, samý máj, ten bude iste zaľúbený a zahradníkom nebodaj! Vy, piesne moje, vyhovorte: na svite mladosť ľúbi kvet, že lásku, kvety oslavuje, — v jej srdci býva celý svet. Nuž, leťte piesne, potichúčku, mne nutno zostať doma len; ty, čitateľu, odpusť slabosť: svit najprv býva, potom deň. —