ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tie časy už dávno uletely, keď ešte verili ľudia, že sú na svete strigy a že vedia porobiť. Dnes ti už nikto neuverí, že je tá alebo tá stará žena čarodejnica. Mohla by ťa uriekať, mohla by ti dať bárs i odvarok mačieho chvostika s mliekom od čiernej kravy, ty jej už neveríš. Povieš: čary — nepodary a zasmeješ sa, lebo vieš, že niet stríg, ani takých nápojov, ktoré mohly by ťa zkaziť.

A predsa sú také stridžie odvarky, ktoré ťa môžu otráviť, ba môžu zkaziť, na vnivoč priviesť celú tvoju rodinu. — „Teda žijú ešte strigy, čo majú usmrcujúce nápoje?“ pýtaš sa.

Oj, áno. I dnes ešte žijú strigy, len že majú iné mená; terajšie strigy volajú sa: krčmy. A čože robia? Nespytuj sa, dobre vieš, že ích nápoj, ktorý hubí svet, volá sa pálenkou.

Ak sa nechrániš týchto ježibáb, krčiem, veľmi ľahko navykneš na ten odvarok z čertovských kopýt a si ztratený.

Dokážem ti to. Videl som to na vlastné oči v jednej dedine. Len to mi odpusť, že pri tejto smutnej historii nevyzradím ti opravdivé mená tých, o ktorých budem rozprávať.

Jozef Brdár a Ondrej Sytár boli najlepší a najporiadnejší gazdovia v dedine. Svet im závidel, a kdeby aj nie, veď mali vždy najlepšiu úrodu a najkrajší statok na vidieku. Pravda, ani nevysedávali v krčme, ako mnohí iní, ale keď mali svobodný čas, čítavali noviny alebo knižky. Tí, čo tŕžili v krčme, vysmievali ich, že sú pecúchovia, že si nedoprajú ani toho obveselenia v nevoňavej Icíkovej krčme, ale Jozef a Ondrej vysmievali tiež logajov, čo mozoľujú a prepíjajú ovocie svojej práce.

Brdár mal syna a Sytár jedinú dcéru. Pán Boh nepožehnal im viac detí. Oba vychovávali v bázni Božej svojich jedináčkov. Pravda, ako to často rodičia nerozumne robia, trošku i maznali svoje deti, ale to nebolo by ešte tak škodilo, keby u Brdára nebolo sa stalo „keby“.

Jozef Brdár bol raz na trhu a vracajúc sa, vzal na voz krčmára Icíka. Krčmári, ako viete, majú sladký jazyk. Ktože by im inak tú nešťastnú pálenku píjal? Icík za láskavosť zavolal Brdára na rozóliš. „Veď je už večer, pán Brdár, čože zameškajú?“ Brdár sa z počiatku vyhováral, ale konečne odopäl koňom pobočky a vošiel do krčmy. (Brdár býval na hornom konci dediny, preto nechcelo sa mu kone domov zaviesť; ale ani žena nebola by ho už potom pustila.)

Rozóliš bol sladký, tiekol dolu hrdlom ani po masle. Icík vychvaľoval Brdára, nalieval, pochleboval mu, a rozóliš bol tým sladší. Keď mu už začala hlava horeť a zbadal, že podpití občania potuteľne sa usmievajú, sobral sa domov. Ale pred krčmou koní nebolo. Mysliac, že kone našly si cestu domov, išiel spokojný za nimi. Ale koní ani doma nebolo. Zobudil paholka a šli hľadať kone. Dlho hľadali, kričali, až ich našli v úpuste i s dolámaným vozom. Voz ako voz, ale tie krásne kone boly — zatopené.

Z toho povstal u Brdára prvý hriech. Brdárka dozvedela sa, že kone ušly, kým gazda pil. Hromžila, plakala, že len tak hučalo. Brdárovi bolo tiež všeliako okolo srdca za krásnymi koňmi, ktoré stály otcu, materi štyristo zlatých, ale sa premáhal.

Zrazu stretol sa s Icíkom na dedine a ponosoval sa mu, čo sa mu stalo pre ten nešťastný rozóliš.

„Súsedko, nerobte si z toho nič a ženský jazyk nepočúvajte. Dám vám dobrú radu. Poďte, počastujem vás. Keď prídete domov, budete veselý. Ak žena bude krik robiť, nahneváte sa, spravíte krik, zlomíte stoličku a budete mať od ženy svätý pokoj. A kone boly i budú.“

Brdár zase pil rozóliš a tak sa opil, že ho Icíkov paholok musel domov zaviesť. Žena zase hromžila; Brdár, poslúchnuc Icíka, začal rozhadzovať stolce, v kuchyni rozbil niekoľko hrncov a nastalo ticho. Žena a syn ušli do komory. A ďalej? Čert vie, čo ten Icík namiešal do toho rozólišu: od toho času Brdár deň i noc vysedával v krčme. Zprvu pil rozóliš, potom pálenku, neskôr mu bol i špiritus slabý.

*

Brdárovo gazdovstvo stálo už na veľmi slabých nohách, keď syn Jozef odberal sa k vojsku. Otec nešiel ani len odprevadiť syna: sedel v krčme a pil. Odprevadila ho matka a Sytárova dcéra Zuzka. Smutné to bolo lúčenie, i od matky, i od Zuzky, ktorú mal tak veľmi rád!

„Zuzka, len sa nevydaj. Tie tri roky chytro sa minú a potom sa soberieme,“ prosil Jožko svoju holubičku. Ona namiesto odpovede objala ho a plakala. Nepotreboval jej slov, rozumel, čo ten plač znamená. Vlak odletel a Jožkova matka so Zuzkou od žiaľu ani nevedely, ako sa dostaly domov.

*

Minul rok, čo mladý Brdár odišiel k vojsku; ďaleko ho poslali, do Dalmácie. U Brdárov nastaly krušné časy. Gazdiná ťažko ochorela a exekútor bol u nich skoro každodenným hosťom. Brdár býval už zväčša v krčme, a keď prišiel neskoro v noci domov, trýznil svoju chorú ženu. Konečne dotrpela. Jeden deň ju pochovali a na druhý predali na licitácii Brdárovský majetok. Chcel ho kúpiť Icík, ale Zuzka Sytárovie do tých čias prosila otca, kým tento neodhodlal sa kúpiť ho. O niekoľko dní našli starého Brdára v jarku zatopeného. Idúcky z krčmy padol do jarku a zadusil sa vo vode, ktorá je iba po členky.

Zuzka písala o nešťastí Jožkovi, ale ho prosila, aby nezúfal, že však gazdovstvo kúpil jej otec a to je len preňho, lebo „keď my budeme svoji, i to bude naše. Som ti verná až do tvojej a mojej smrti Zuzka.“

*

Ale Zuzka mýlila sa veľmi. Syn najbohatšieho gazdu zo súsednej dediny hlásil sa do Sytárov za zaťa. Sytárovi zapáčil sa mládenec. Zuzka plakala, vyhrážala sa, že sa zmárni, ale starý Sytár nepopustil.

„Vari za Brdára chcela by si sa vydať? To mi ešte bolo treba! Aký otec, taký syn. Otec bol korheľ, ani syn nebude lepší. Radšej mrtvú nech ťa vidím, ale za toho nikdy nepôjdeš!“ vykrikoval Sytár.

A Zuzka poddala sa otcovej vôli. Bľadá na smrť kráčala pred oltár. Šeptom povedala slovo „milujem“ a zamdlela.

*

Uletelo desať rokov. V dedine premenilo sa všeličo. Začnem s Icíkom. Tento už nebýva v drevenej krčme, lebo zhorela. Bola vraj vysoko poistená. Súsedia, ktorí nedali si poistiť majetky, ale prepíjali posledný groš, vyhoreli tiež a sú polovičatí žobráci. Zeman Čučorinský do tých čias požičiaval si od Icíka, kým ho nezpredali. Zemiansku kúriu kúpil Icík a v kaštieli predáva pálenku — otravu. Stučnel a vozieva sa na koči, na ktorom prevážala sa Čučorinského rodina. Krčma je v kaštieli, ale škola vyzerá ako maštaľ. Už nemajú ani učiteľa, lebo ho nemajú odkiaľ platiť. Deti nemajú si čo obliecť, kdeby to ešte učiteľa platiť!

Ani u Sytárov nie je veselo. Je po večeri. Stará Sytárka už odpočíva v hrobe, Sytár leží na posteli. Nie je starý, ale veľmi slabý. Zuzka, ešte vždy pekná, ale usužovaná, čosi vyšíva za stolom. A kde je jej muž? Ten už tiež odpočíva v hrobe. Sklamal sa v ňom starý Sytár. Icíkov rozóliš zviedol ho, pomaly klesal, podpisoval zmenky a strhol do dlžôb i tesťa. Stal sa korheľom a raz, keď bola pračka v krčme, tak nešťastne padol, že sa zabil. — Hovorilo sa, že ho kamaráti ohlušili, ale kto vie? Dosť na tom, že pre to nešťastie dvaja ženáči a dvaja mládenci v Iľave sedia.

„Zuzka,“ prehovoril Sytár, „či si nič nepočula o Brdárovi?“

„Nič, ňanka,“ odpovedala Zuzka a slzy jej vypadly. „Od mojej svadby ani chýru, ani slychu o ňom. Vtedy mi písal, že nikdy viac nepríde do našej dediny.“ Vzdychla si.

„A to je moja vina. Viem, Zuzka, že si nešťastná, ale uznaj mi, tá striga, čo tú otravu varí…“

„Aká striga?“

„Nuž krčma; bál som sa, že i jemu porobí, ako jeho otcovi. Ale mi odpusť, Zuzka; vieš, že ti už nebudem dlho na oštaru…“

„Nie, ňanka, tak nehovorte,“ vstanúc a prikročiac k posteli, hovorila prosebným hlasom. „Veď čo bych si počala na svete bez vás?“

„Boh ťa neopustí, a možno…“

„Čo chcete povedať?“

„Možno, že ešte i Jožka pošle ti Pán Boh.“

Zuzka beznádejne zaplakala. V tom ktosi zaklopal na okno. Išla mu otvoriť. Dnu vstúpil neznámy bradatý pán.

„Prosím vás, ľudia dobrí, či by ste mi nedali prenocovať? Do krčmy nechcem ísť a povedali ľudia, že vy máte viac izieb.“

Zuzka pozrela na otca; tento pokýval hlavou: „Prečo nie? Veď je to svätá povinnosť pocestných pritúliť. A odkiaľ cestujete?“

„Z Ameriky,“ odpovedal cudzinec.

Zuzka sa strhla, lebo veď počula, že i jej Jožko po vyslúžení vojenčiny vyvandroval do Ameriky.

„A nevideli ste tam dakde istého Jozefa Brdára?“ spýtala sa.

„Veru videl, a dal vás pekne pozdraviť.“

Zuzka pristúpila k cudzincovi a chytila ho za ruku: „Povedzte mi, pre Boha, ako sa má, či je zdravý a či je nie…“

„Chcete povedať, či je nie ženatý? Nie je, ale sa ožení, ak vraj pôjdete zaňho. Čože mu odkážete? Pôjdete zaňho?“

Zuzka očervenela a začala sa triasť na celom tele.

„Zuzka, a nepoznáš ma?“ zavolal zrazu cudzinec.

„Jožko môj!“ vykríkla Zuzka a v nasledujúcom okamihu plakala na cudzincových prsiach.

Netreba vám ani hovoriť, že cudzinec, ktorý prišiel z Ameriky, je náš Jožko Brdár. Onedlho bola svadba. Po svadbe spytovali sa občania Brdára, čo ho vyhnalo tak ďaleko, až do Ameriky.

„Striga, priatelia moji, ktorá i vás čosi-kamsi vyženie z dediny, ak jej nebudete vyhybovať,“ odpovedal Jožko.

„Aká striga, keď už stríg niet?“

„A krčma je čo, ktorá zahubila môjho otca i mať, jedu namiešala do môjho kalicha, a i vás neprestajne otravuje?“

Na túto otázku nikto neodpovedal. Kto mlčí, ten svedčí.