ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ako sa máš, kamarát?“ spytuje sa gunár kohúta.

„Nemôžem sa chváliť, braček,“ odpovedá kohút, „nepriatelia veľmi rieďa môj kŕdeľ: tu zlí ľudia skalami zabíjajú sliepky, tu líšky a mačky drhnú ich, tak že čosi-kamsi iba ja zostanem na svete.“

„Ale ako je to,“ hovorí gunár, „že ja o tom nič neviem? A veď na jednom dvore bývame!“

„Vari sa pýšiť budeme, že nás bijú, rieďa? Radšej mlčíme a kryjeme sa po kútoch,“ kohút na to.

„Tak? Teraz už vidím, čo je vaša chyba: vy sa neviete brániť. Keď nepriateľ prepadne niekoho z tvojho kŕdľa, namiesto toho, aby ste kričali o pomoc, utekáte do tmavého kúta. Vidíš, ja som zaviedol inakší poriadok, a preto mi ani len pero nechybí z kŕdľa.“

„Aký je to poriadok?“ dopytuje sa zvedavý kohút.

„Vzájomnosť sa to volá,“ gunár na to. „My nielen že že sa milujeme navzájom v kŕdli, ale i vzájomne bránime sa, keď sme napádaní. A to ti je mi ľahká vec. Počúvaj. Niekto chce jesť lacnú husacinu. Hodí medzi nás skalu, ale skala zasiahne len jednu hus. Táto od bolesti zgagoce, a my ostatní za ňou spravíme taký vresk, ako čo by nás to tiež bolelo. I vybehnú naši gazdovia a nepriateľa odoženú. Udretá hus sa vylieči, a nepriateľ zapamätá si to, že keď udre jednu hus, zgagoce celý kŕdeľ. Zaveď taký poriadok i ty vo svojom kŕdli, a uvidíš, že je to najlepší prostriedok volať o pomoc a zaháňať nepriateľa.“

Kohút sa poďakoval za radu a išiel učiť svoj kŕdeľ, ako majú všetci kričať, keď je s jedným zle, keď iba jedného bijú.

Čo my Slováci na to? Či milujeme a bránime sa navzájom, keď nás nepriatelia napádajú? Veru len tak svitnú nám lepšie časy, keď budeme všetci za jedného a jeden za všetkých!