ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nová Baňa dňa 19. júla 1945

Vážený pán redaktor!

Odpusťte mi, že som nedodržal sľúbený termín a že len teraz posielam dokončenú prácu. Zdržali ma školské povinnosti, ktorých sa obyčajne koncom roka veľa nahrnie. Tak isto mi nezazlievajte, že prácu posielam poštou. Osobne do Martina prídem sa pozrieť inokedy, keď ma nebudete čakať a keď si nebudem musieť robiť protekciu. Teraz len toľko: Vydanie pripravte tak, ako za najvhodnejšie uznáte. Keď ste boli u mňa, spomneli ste, že to bude v októbri, i s tým súhlasím. Dielo venujem pánu doktorovi Gejzovi Bočovi celkom zo súkromných dôvodov, preto venovanie ani širšie nerozvádzam. Keby ste boli azda v niečom na pochybnostiach, ráčte mi napísať.

Ako vidíte, názov som znova pozmenil. Nie je to ani Nevesta hôr, ako som bol Vám ja posledne oznámil, ani Nevesta z hôr, ako ste pravdepodobne oznámili do tlače, ale Nevesta hôľ, lebo dielo chcelo byť ódou na moje hole, tam okolo Brezna, ktoré mi skrášľovali mladosť. (Nemôžem veru zato, že vznikla vlastne dráma hôľ.) Aby som Vás poinformoval: Dielo sa počas tejto doby, čo som na ňom pracoval, neustále menilo, ako sa musí meniť každá nedokonalá vec. No, a táto nestálosť prejavovala sa aj na názve. Pôvodne sa malo nazývať jednoducho rozprávkovo Vlkolak, nakoľko som vychádzal z rozprávky, potom Tavo, istú dobu aj Biela lasica, ďalej Zakliata mladosť a nakoniec Nevesta hôľ. Hole tam musia byť, lebo sú hlavnou jednajúcou osobou, sú hrdinom, ktorým dielo dýcha a chce žiť. Viem, budú mi vytýkať, že miesto toho, čo by som sa mal vhĺbiť do problematiky dnešných čias, zaoberám sa iba starizňou, ukájam sa prežitým romantizmom. Odpuste mi, mám svoju vlastnú problematiku. Najprv sa pokúšam vyriešiť tú a nazdávam sa, že problematika človeka nevzniká len v ňom samom, ale aj, a častokrát väčšou mierou, v prostredí, v ktorom je odkázaný žiť, a s ktorým tvorí celý život, náplň života, preto mám tak málo psychológie, alebo lepšie, preto nemám psychológiu človeka, ale psychológiu prírody, lebo aj taká je. Nedostatok, sám sa priznávam, že som sa trochu pripozdil. Knihu som chystal k jeseni v štyridsiatom štvrtom a mala byť mojím skromným prípitkom života vtedy, keď ostatní pripíjali smrti, mala to byť malá oslava čistej človečiny práve v tom čase, keď táto človečina všadiaľ smrdela a rozkladala sa. No medzitým fantom nákazy zaplienil i moje hole, tie nepoškvrnené miesta, kde som sa do tých čias utiekal, aby som v pokoji vypočul pieseň svojej krvi a veľké slovo boha, a tak nestačil som už vypiť celý dúšok vody živej, preto i tento prípitok nie je už taký rýdzi, taký tuhý, ako by som si ho predstavoval, preto tiaž dielo ma už omŕza a posielam Vám ho, hoci potrebovalo ešte pečlivosti.

Mimochodom, ohľadom tej autorskej dovolenky, ktorú ste minule boli u mňa nadhodili, sa ešte rozhodnem. Snáď, ako sa pomery vyvinú. I Vy si to azda ešte rozmyslíte. Nateraz chcem trochu športovať v škole. Tých pár noviel, ktoré mám pre najbližšiu dobu na mysli, aj popri takom zaneprázdnení budem stačiť pripraviť. Hlásiť sa o ne nemusíte. Keď budú hotové, pošlem Vám ich pre Pohľady.

S úctou:

František Švantner

Nová Baňa dňa 25. novembra 1947

Správa Matice Slovenskej Turč. Sv. Martin

Istotne sa už na mňa dobre pomŕzate, že nedávam o sebe znať, a hlavne, že som sa Vám nebol ešte predstaviť, ako by sa mi patrilo podľa všeobecne platných spoločenských zvyklostí. Nebudem sa vyhovárať. Času i príležitostí bolo dosť, len ochoty z mojej strany málo. Poviem pravdu: nechcelo sa mi. Ešte tak na posedenie do niektorej krčmy by som vari aj zaskočil, ale keď si človek pomyslí, že sa treba vyobliekať, chodiť po návštevách ku vysokým hodnostárom, vôbec ľuďom neobyčajným, slávnym a výtečným, podávať spôsobne ruky, tváriť sa príjemne, viesť v spoločnosti samých doktorov so zlatými cvikrami na ostrých nosoch premúdre rozhovory, tak ma schystáva už teraz hrôza. Predovšetkým nestačil som dosiaľ prelistovať žiadnu bibliu o spôsobnom chovaní a s mojou múdrosťou sa nedá počítať. Myslím si teda, že by som Vás zbytočne iba vyrušoval z roboty. Viem, že sa taká neslušnosť dá ťažko ospravedlniť. No nech Vás upokojuje aspoň vedomie, že nie ste postihnutí len sami. Bol som vždy čudák, ktorý bočil od poriadnych ľudí, a taký vari už aj zostanem. Teraz niečo o mojej robote. I tu sa musíte uskromniť, ak ste mali nejaké nádeje. Nazdám sa, že oľutujete, keď ste sa so mnou zapodeli. Neprebieha totiž tak, ako by sa dalo predpokladať. Ako som Vám bol oznámil a potvrdil i pánu doktorovi Kusému, mal som pripravený román z toho istého prostredia ako Nevesta, malo to byť vlastne ucelenie mojej doterajšej tvorby a zároveň zapojenie na ďalšiu. Čas ma však predbehol, ako vždy dosiaľ, aká škoda, že nežijem za Márie Terézie. Príčin bolo možno i viacej. Nespomínam ich preto, že nemusia byť práve opodstatnené. Sám si ich vari prekorigujem, keď budem zasa tvoriť pomaly v ústraní, pre svoje potešenie, a nie na objednávku pre Vás. Skrátka jedného dňa sa mi námet tak zhnusil, že sa mi chcelo radšej ísť pomáhať mosty stavať, než sliniť ceruzku a čarbať nemilobohu po papieri. Zanietenie i chuť do práce bola preč. Mal som potom prázdnu hlavu, a, pravdaže, dlhý čas. Pôvodný plán sa musel takto meniť. Pomýšľal som na novely, z ktorých niekoľko sa mi podarilo aspoň čiastočne sformovať.

Ale nezdá sa mi, že by Vás mohli uspokojiť, a potom bol predsa záväzok na román. Pauza sa teda predlžovala. Iba v júli pustil som sa do novej roboty. Nič priebojného. Stará myšlienka, ktorá mala vari nejaký čas ešte dozrievať, a pre ktorú budem vari musieť ešte niekedy ukuť ohnivko, aby mala súvislosť s mojou doterajšou tvorbou. Je to tiež román, a tak, chvalabohu, podarilo sa mi zachrániť reputáciu. Ako vidíte z priloženej kapitoly, má už aj pomenovanie: Život bez konca. Áno, chce to byť pokojné a jednoduché rozprávanie o živote. Zaiste povážlivé podujatie na malého majstra. No dal som sa do toho a teraz už pracujem pravidelne a usilujem sa aj pokojne od rána do večera medzi štyrmi múrmi, o hlade a smäde, ako sa patrí. Len neviem, ako budem hotový do stanoveného času, keď som toľko premeškal hlivením. Zatiaľ má asi 250 strán Vášho formátu, ale je to iba tretina, lebo celé dielo rozvrhujem na 700 až 800 strán a krátiť sa mi nebude vidieť. Nuž hotová kronika. Ak sa Vám nepozdá, budete mať aspoň čím na druhú zimu podkurovať. Druhú kapitolu z románu prikladám na ukážku.

K listu prikladám i odpis žiadosti o predĺženie mojej dovolenky na ďalších šesť mesiacov. Riadne vystrojenú žiadosť v origináli posielam zároveň úradnou cestou na Povereníctvo školstva. Ak ešte trváte na našej zmluve, ráčte ju, prosím pekne, tam odporúčať.

S úctou:

František Švantner