ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

František Švantner: Horiaci vrch

Tatran

1971

Bratislava

Čítanie študujúcej mládeže. Zväzok 28

Rediguje Daniel Šulc

Zostavil a doslov napísal Ján Števček.

Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1971, vydanie v tejto edícií prvé.

Strán 224 + 8 strán obrazovej prílohy.

Zodpovedná redaktorka Viera Surová.

Poslanie Švantnerových noviel

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať neprimerané a nevhodné hovoriť o poslaní vo Švantnerových novelách, keďže zjavne a výslovne neobsahujú nijakú mravnú alebo inú tendenciu. Akoby boli uzavreté v silnom estetickom pocite, vytvorenom z očarenia prírodou, ľudskými zmyslami, vášňou človeka a živelnosťou.

Nepochybne i toto vie strhnúť a vzbudiť silnú čitateľskú reakciu. Ak sa však nad Švantnerovými novelami zamyslíme trochu hlbšie, zistíme, že silná estetická reakcia a básnická čarovnosť vyplýva u Švantnera i z toho, že prvky jeho umeleckého sveta usporiadané sú do zvláštnych celkov, že spolu súvisia a že vo svojom súhrne čosi hovoria o svete…

Najnápadnejším znakom Švantnerovej výpovede je ostrý rozpor medzi svetom tamdolu, mimo hôr a svetom horských masívov, blízko oblohy, ďaleko od ľudí. Pastier Joachim, ktorý sa vrátil zdola do hôr, takto uvažuje o ich zvláštnej sile: „Našiel nové krásy v tomto svete ohradenom až do nebies skalnatými vrchmi, ovenčenom kosodrevinou, rozvoňanom rebričím a tichom ako spánkom, ktorý bol inakší ako ten, odkiaľ prišiel. Nemal toľko zákerných úskokov a divných rozmarov, nedal si ničím splácať svoju zhovievavosť, nemal nároky na svoju slobodu. Je prítulnejší, vzdáva sa ti ako žena, po ktorej si siahol rukou, svoje bohatstvá rozkladá voľne pred tvoje oči, aby si si mohol z nich nabrať, koľko ti ďaka, roztvára sa ti na najpríhodnejšej stránke. Je to svätá kniha, lebo dáva poznať večnú pravdu“ (z novely Horiaci vrch).

Hľa, za zdanlivo čistou krásou a očarením z prírody a prírodou skrýva sa poučenie, ba poslanie, „večná pravda“! Dokonca kniha, svätá kniha, obsahujúca poučenie, totožná je s prírodou, lepšie povedané so zahĺbením, s kontempláciou, do ktorej nás príroda uvádza.

Na ostrom kontraste medzi svetom tamdolu a svetom hore postavené sú konflikty mnohých Švantnerových noviel. Svet zdola môže preniknúť do sveta tamhore; môžeme sa ho zbaviť, ako to urobil pastier Joachim v spomínanej novele, ktorý už cítil jeho „nákazu“, ale tento svet zdola môže aj ovládnuť tíšinu, rozrušiť pokoj, zahĺbenie do seba, kontempláciu. V novele Horiaci vrch vniká sem dolný svet v podobe zločinu, vraždy Pačugovej baraniarky. Zvláštne, ale aj príznačné je to, že táto postava, ktorá má byť obeťou sveta hriechu, predstupuje pred čitateľa ako príroda sama, v podobe akéhosi zvláštneho spevu, pripomínajúceho prírodné zvuky, od vtáka po zurčanie a klokotanie horskej bystriny. Pačugova baraniarka je nemá, ale aj mnohohlasná — ako príroda.

Prírodný svet je nevinný, je čistý. Zdola sa doň dostávajú vášne, nespravodlivosť. Ale ak sa sem dostanú, nemajú už ľudskú podobu a rozmery, menia sa na čosi obludné. Pastierovi Joachimovi sa zdá, že človek, ktorý zahrdúsil nevinnú baraniarku, musí mať podobu neznámeho, niečoho, čo spení v človeku krv, proti čomu sa musí postaviť. Ale zločin, ktorý prenikol zdola, zastretý je súčasne „čiernou plachtou“, to jest neznalosťou, nepoznateľnosťou.

Ak sa na svet dívame očami Joachimovými a rovnako očami iných Švantnerových postáv, rozkaluje sa nám na dve podoby: na podobu večnosti, ktorú predstavujú hory, a podobu pominuteľnosti, časnosti, predstavovanú svetom zdola. Príroda, nebo a tvár Joachimovho otca načierajú zo skutočnosti mimo času. Aj Joachimovi samému sa zdá, že v horách črtá sa pred človekom „panoráma večnosti“, spája sa smrť so životom. Joachim sám je na hrane týchto dvoch svetov. Záhadná baraniarkina smrť ho vzruší, vzbudí v ňom chuť pomstiť sa. No jeho otec akoby vedel, že život a smrť, zločin a jeho potrestanie nemajú v horách, v krajine mimo času, taký význam, že život a smrť sa jednoducho kdesi dotýkajú. To, čo sa javí ľuďom zdola ako tragédia, môže byť v prostredí veľhôr aj niečím bezvýznamným.

Ostrý kontrast medzi svetom hôr a svetom mimo nich nie je taký zreteľný vo všetkých Švantnerových novelách. Napríklad v novele Piargy sa veci majú inak, i keď i tu panuje uvedená zákonitosť. V tejto novele je proti sebe položený svet hriechu a čistoty. Johanka a Klement sú čistými ľuďmi — zachránia sa v prírodnej katastrofe, kým ostatní zahynú. Ale život týchto dvoch čistých ľudí, sympatických postáv dotýka sa smrti. V silnej, naozaj švantnerovskej scéne v závere novely predstavený je život ako rub smrti, ako postupný prechod, ako zrodenie a zomieranie, ako pochod zástupov proti sebe po ceste života a smrti. Teda aj tu je večnosť meradlom ľudského konania.

Ten istý kontrast javí sa napokon v novele Malka celkom inak, tentoraz ako napätie v jednom človeku, ako boj lásky a nenávisti. Bolo by prirodzene zjednodušujúce vysvetľovať zmysel tejto novely len z tohto stanoviska. Veď novela obsahuje neobyčajne silné partie, hovoriace o láske, o vášni, ktorá obostiera postavu valacha. Sú to partie neobyčajne jemné a sugestívne, možno najsugestívnejšie erotické scény v modernej slovenskej próze (porovnaj zvlášť valachove vidiny Malky ako milej, jeho hry s vetrom a pod.). No valachova vášeň strháva ho nakoniec natoľko, že sa pomstí nemilosrdne a spôsobuje nepriamo smrť svojej milej.

Svet čistoty a hriechu, pól života a smrti. To sú paralelné motívy Švantnerovej novelistiky, na ktorej táto novelistika stojí. Na jej dne je teda predstava čistého zmyslového života v dotyku s prírodou, s prirodzenými zákonmi ovládajúcimi ľudskú psychiku. Príroda a prirodzenosť sú neporaziteľné. Ak sa deformujú, vedie to k zničeniu človeka, a to nielen vo fyzickom slova zmysle, ale i k zničeniu ľudských hodnôt, mravnosti a krásy.

Dôkazom tohto Švantnerovho filozofického presvedčenia sú novely z neskoršieho obdobia, písané po druhej svetovej vojne, i keď sú to dôkazy z opačnej strany.

Ak si totiž Švantner v prvom prípade zvolil ako dejové prostredie prírodný svet hôr, pradávnej dediny, kde sa všetko mohlo roztriediť do dvoch kategórií nevinnosti a hriechu, previnenia a čistoty, v novelách z neskoršieho obdobia, ako je napr. List alebo Kňaz, je východiskom spoločenský svet, a to čo možno najtypickejší, poznačený prudkým vírom vojny. V nich Švantner ukazuje, ako pozlátka spoločenskej výchovy, etických ideálov nemusí postihovať svet v jeho vlastnej podstate, totiž v akejsi elementárnej čistote a sile. Zvlášť je v tomto zmysle charakteristická novela List. Čistý vzťah muža a ženy je narušený krutou skúškou: stretnutím s hlbinami života, s jeho spodnými prúdmi, s jeho večnou prírodnou podstatou. Muž konvenčne ľúbi svoju ženu, ba táto láska je iste aj úprimná, spojená — a to je charakteristické — s celkovým presvedčením o hodnote mravnosti, ideálov, potrebe zmeniť svet a podobne. No žena cíti, že láska muža nie je dosť hlboká, a jeho horlenie len povrchné, obrátené k sebe, nezasahujúce život tak, aby to postihlo to podstatné. Skúška, ktorú žene pripraví muž, je však ničím proti tomu, čo sa odhodlá urobiť žena, totiž konfrontovať sa s tým, čo je v ľuďoch (ľahostajné je, na akých postavách to autor demonštruje) bytostné, prírodné, pravé, i keď neuvedomelé, pudové, lež čisté. Človek-Skýt má silu „zeme, vzduchu a vody“, je pravým mužom, i keď pôsobí ako prírodná, nečlenená sila, schopná dobrého i zlého.

V novele Kňaz je situácia ešte komplikovanejšia. Tu kňaz, človek odpútaný, ba priamo nepriateľský voči tomu, čo ľudí vedie do sporov, do vojny a vrážd, kladúci na jednu rovinu vraždu a zabitie, nech ono prichádza z ktorejkoľvek strany, odmietajúci násilie, nech sa ono hocijako zdôvodňuje, vybadá zrazu, v okamihu pred smrťou, že z jednej strany díva sa na človeka stroj, neľudskosť, protiživotný princíp, kým z druhej strany vkladá sa do boja vášeň, ľudskosť.

Princíp čistoty, v podstate prírodný princíp, je tak základným etickým kritériom Švantnerovým. Švantner neverí tomu, čo sa na človeka nalepilo (tento výraz viackrát v tejto súvislosti spomína), neverí povrchným civilizačným gestám, spoločenskej maske. Mravné gesto jeho postáv je v podstate gestom prirodzeným, vybadaným v čistote prírody, vyvodené z jej zákonov. V tom vidím poslanie Švantnerových umeleckých próz v presvedčení, že čistota človeka vyviera z prirodzenosti, nefalšovanosti, že je zásadná zhoda medzi prírodou a človekom, ktorý je jej časťou. Príroda uvádza človeka mimo času, do sféry nadosobnej a rovnako aj do sféry večnosti. Príroda nie je malicherná. To, čo sa javí ako tajomné, ako zlé, vyviera z hriechu, z protiprírodného aktu. Človek má schopnosť odpútať sa od časného, od sveta a jeho pseudomorálky a zakotviť v prírode, splynúť s ňou.

Mohol by niekto namietať, že Švantnerova filozofia smeruje proti kultúre, proti zvyklostiam a konvenciám spoločenského sveta? Áno, takáto námietka by bola možná, keby sme si neuvedomovali fakt, že svet prírodných hodnôt — nazvime to tak — znamenal pre Švantnera v jeho dobe argument proti vtedajšiemu stavu civilizácie, proti obludnosti násilia a vojny. Švantner bol sklamaným človekom svojich čias. Netajil sa s tým. Veď napr. hovoril, že vo svojom diele podáva nie psychológiu človeka, lež psychológiu prírody! Psychológia prírody! Aké protirečenie! Pravda, Švantnerova príroda je oduševnená, čistá, zľudštená. V istom zmysle je to symbol ľudskosti.

Vpád neľudskosti, hriechu, nečistoty do prírodného sveta je daný v prvých Švantnerových novelách ako tajomstvo. Tajomný je vzťah medzi Aťkou a jej majiteľom. Tajomná je baraniarkina smrť v čase, keď predpokladaný vrah, Pačuga, je mŕtvy. Tajomný je koniec koncov i pád lavíny na Piargy. Tajomstvo v týchto novelách zostáva nerozlúštené. Zložkou prírodného sveta, sveta týchto noviel je záhadnosť, nedoriešenosť, tajomstvo. Isteže, z hľadiska večnosti, dajme tomu z hľadiska Joachimovho otca, je ľahostajné, čím je zlo vyvolané. Umelecká hodnota Švantnerových noviel tohto obdobia je práve v tejto zahalenosti, ktorá dráždi. Znakom deja v týchto Švantnerových prácach je veľké napätie, ktoré sprevádza dej, ba tvorí jeho podstatu. V neskorších novelách, ako je napr. Kňaz a najmä List, má tajomstvo iný zmysel a inú podobu. Podobu čistej ľudskosti, skrytej prírodnej podstaty ľudí, pochopenia týchto vlastností, ktoré treba odhaliť, tak ako žena v novele List postupne odhaľuje čistotu i falošnosť, ako kňaz z rovnomennej novely zisťuje, čo je za zdanlivo podobnými skupinami ľudí odlišné. Dramatično tohto druhého typu noviel je dramatičnom odhaľovania, poznávanie, kým napätie noviel z predchádzajúceho obdobia je naopak v tom, že sa veci zahaľujú, resp. zostávajú neodhalené.

Umelecký spôsob, akým Švantner odkrýva samotné základy ľudskosti, ľudskej čistoty, prirodzenosti, je tu síce odlišný, ale jeho cieľ je rovnaký: dopátrať sa dna v človeku, vybičovať jeho zmysly, vytrhnúť ho z konvenčného sveta a vrátiť mu pôvodný, prírodný inštinktívny zážitok, čistý postoj ku skutočnosti. V prvom prípade, v novelách zo začiatku štyridsiatych rokov (v našom zväzku ide o novely Horiaci vrch, Aťka, Piargy, Malka) to robí tak, že stavia do ostrého protikladu prírodu a spoločnosť. V druhom prípade, v novelách List a Kňaz postupuje opačne, hľadajúc v spoločnosti prírodné, čisté prvky, prekryté dočasne zvykom, životnou situáciou alebo presvedčením.

Prírodná čistota, prirodzenosť: áno, sú to romantické pojmy. Ale Švantner ich použil tak, aby odhalil neľudskosť, pretvárku, falošnosť a úpadok spoločenského sveta. Áno, zdrojom ľudskej čistoty sú u Švantnera predovšetkým zmysly, vkorenenosť do prírodného sveta, senzuálnosť. V ich mene Švantner pochybuje o hodnote spoločenských zvyklostí a zákonov. Nepopiera ich však. Živelnosť je naopak u Švantnera niečím krásnym, hlbokým, ale aj nebezpečným zážitkom, je i zlom. Poslanie jeho tvorby je však kdesi inde: v konštatovaní, že keď človek stráca naivitu, prirodzenosť, spätosť s prírodou, odvracia sa od života vôbec.

Ján Števček