ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mohutná sieň radcov na radnici neznámeho mesta. Zo siene sú východy do mešťanostovho bytu, na chodbu radnice, kde stojí stráž, na balkón a do vedľajšej siene. Jediné zariadenie: vhodne umiestený podlhovastý stôl a stoličky. Ide o dávnu minulosť, ale neudáva sa storočie, v ktorom sa hra odohráva.

1. obraz

Mešťanosta a Radcovia bez Orlanda

MEŠŤANOSTA: Otváram mimoriadne zasadnutie rady nášho staroslávneho mesta. Doteraz neprišli šľachtic Orlando, ktorého posol nenašiel doma, a mešťan Averdo. Rokovať aj vyniesť rozhodnutie môžeme však i v neprítomnosti týchto pánov. Začneme teda, ak magister Leonard nemá iný názor. Zasadnutie totiž bolo zvolané na jeho žiadosť.

LENIUS: Magister si možno myslí, že sme sa na včerajšom zasadnutí dosť nezabávali.

ROCCO: Jaj, včera to bolo ohromné. Však, páni? (Smeje sa.)

LENIUS: Tak sa mi zdá, že aj dnes sa máme na čo tešiť.

MEŠŤANOSTA: Ak ide zasa o váš včerajší návrh, magister, mohli by sme pristúpiť k rokovaniu.

LENIUS: Ale včera boli jeho najostrejšími odporcami práve neprítomní páni.

ROCCO: Najmä Orlando. Priam zúril.

FERRO: Ctihodní páni, nie je ponižujúce, že zasadnutia rady sa zvolávajú len preto, lebo stráže si nevedia poradiť so žobrákom? Kde, v ktorom meste našej krajiny by ctihodní radcovia rokovali tak trpezlivo o tulákovi, ktorý sa opovážil vstúpiť na pôdu mesta? Treba s ním naložiť podľa práva a spravodlivosti, ako sa povedalo včera.

LENIUS: Gratulujem. Máte dobrú pamäť, Ferro.

ROCCO: Je mladý. Ešte mu slúži.

MEŠŤANOSTA: I ja si dobre pamätám včerajšie slová šľachtica Orlanda. A predsa som nemohol odmietnuť žiadosť magistra Leonarda zvolať nové zasadnutie.

LENIUS: Prečo tak ochotne?

MEŠŤANOSTA: Nemyslím, že by som bol povinný odpovedať na takú otázku, pán radca Lenius.

LENIUS: Zaujímavé. Máme si vaše počínanie vysvetliť tak, že dnes už aj vy stojíte za návrhom magistra?

MEŠŤANOSTA: To nie je pravda.

LENIUS: Dokážte to. Rozpustite zasadnutie.

ROCCO: Výborne, poďme domov! Čo nás po žobrákoch.

LENIUS: Rada rozhodla už včera — magistrov návrh zamietla. A rozhodnutia rady boli vždy pre každého sväté.

MEŠŤANOSTA: Dal som slovo magistrovi a dodržím ho. Budeme rokovať.

LENIUS: To nie je ani vysvetlenie, ani výhovorka. Páni, poďme naozaj domov!

(Ticho.)

MAGISTER: Ctihodný pán mešťanosta, prečo nepoviete radcovi Leniovi, že som vás takmer na kolenách prosil, aby sme znovu zasadli?

LENIUS: Ach, tak? Keď na kolenách, tak odvolávam svoj protest.

MEŠŤANOSTA: Slovo má magister Leonard.

LENIUS: Ešte chvíľku! Je isté, že magister žiadal mimoriadne zvolanie rady len preto, lebo má pravdepodobne o žobrákovi nové fakty. I keď nás chce nimi omráčiť, som presvedčený, že sú práve také nudné a nestráviteľné ako tie včerajšie. Preto prosím radu ctihodných, aby prijala milostivo môj návrh. Rozumne a jasne treba zvážiť následky prítomnosti neznámeho v našom meste a postaviť sa proti nemu. Postaviť sa aj proti magistrovi, a keď treba, aj násilím zahatať prúd jeho nezodpovedného blúznenia. Neznámy si nezasluhuje ani úctu, ani súcit. Tí, ktorým je zverená starosť o toto mesto, o jeho pokoj a o jeho budúcnosť, musia v ňom vidieť iba nepriateľa. Nebezpečného nepriateľa, ktorého treba odstrániť. Posadiť na voz a odviezť ho ďaleko od mesta.

FERRO: Rozumná reč. Súhlasím s Leniovým návrhom.

ROCCO: Bravo, Lenius! Je to najľahší spôsob, ako sa dá zbaviť čudáka a starostí s ním.

FERRO: Servitius, vás sme ešte dnes nepočuli. Aká je vaša mienka?

SERVITIUS: Nie som informovaný. Nebol som na včerajšom zasadnutí.

FERRO: Hneď vám všetko rozpovieme.

LENIUS: Nechajte, nech rozpráva magister Leonard. Magister, hovorte. Alebo si myslíte, že vaše mlčanie je až také zaujímavé?

MAGISTER: Od istého času ste zaujímavejší vy, Lenius.

LENIUS: Tak počúvajte, Servitius! Pán magister prišiel včera na zasadnutie s ohromujúcou zvesťou. Stráž vraj pred troma dňami zadržala podozrivého človeka práve vtedy, keď vošiel do mesta. Neznámy sa nebránil, ale na otázky, odkiaľ prišiel a čo chce v našom meste, neodpovedal. Zatvorili ho do veže nad západnou bránou a čakali, že prehovorí. Neznámy však mlčal a nedostali z neho odpoveď ani po dobrom, ani potom, keď si pomáhali spôsobom, zvyčajným pri vyšetrovaní.

SERVITIUS: Na to nemysleli, že môže byť nemý?

LENIUS: Nemý by bol aspoň naznačil, že nevie rozprávať. Tento sa však ani nepohol. Stál ako socha z mramoru a v jeho pohľade vraj boli diaľky nesmierne a hĺbky úžasné. Strážcovia nechápavo čakali, ale napokon ich rozzúrilo jeho mlčanie a zbičovali ho.

SERVITIUS: Ani potom neprehovoril?

LENIUS: Ani potom. Na včerajšom zasadnutí pán magister žiadal, aby neznámy bol prepustený na slobodu, aby sa mohol pohybovať v meste. Magister je totiž presvedčený, že neznámy je prorok, ktorého treba prijať s úctou a neprekážať mu, aby mohol splniť svoje poslanie.

SERVITIUS: Ako magister dospel k takému presvedčeniu?

LENIUS: Neznámy si počínal aj naďalej veľmi zvláštne. Darmo vraj stráže položili pred neho misu s jedlom, ani sa jej nedotkol. A keď ho na rozkaz veliteľa chceli znovu zbičovať, s úžasom spozorovali, že jeho rany sú otvorené.

SERVITIUS: Za deň sa predsa nemohli zahojiť.

LENIUS: Nie, boli to živé, otvorené rany a krv z nich stále tiekla. Chlapi vraj neraz videli rany po bičovaní, ale teraz sa zľakli. Zdesení ustupovali pred tajomným pohľadom neznámeho. A odmietli ho znova zbičovať.

ROCCO: Nuž, čo súdite o prípade, Servitius?

SERVITIUS: To je všetko, čo viete o neznámom?

LENIUS: Všetko. Vďaka magistrovi.

SERVITIUS: Sami ste ho nevideli?

LENIUS: Nie.

SERVITIUS: A rozdelili ste sa na veriacich a pochybujúcich.

LENIUS: Ale my všetci magistrovi veríme. Len nie tak, ako si to on praje.

SERVITIUS: Veríte, že neznámy je prorok?

MEŠŤANOSTA: Neverím.

FERRO: Ani ja.

SERVITIUS: Ale, ctihodní páni, ak veríte slovám magistra, potom musíte pripustiť, že neznámy nie je obyčajný človek.

LENIUS: To vieme. Je chorý alebo diablom posadlý šarlatán, akých je dnes na tisíce. Posadiť ho na voz a vyviezť z mesta.

SERVITIUS: Keď vám poviem, že nie je chorý, ani diablom posadnutý, dokážete mi, že nemám pravdu? (Ticho.) Pán Lenius! Prečo chcete odstrániť neznámeho?

LENIUS: Bojím sa, že prinesie mestu nešťastie.

SERVITIUS: Úbožiak, ktorý sa dáva pokorne bičovať?

LENIUS: Zabúdate, že pred jeho pohľadom stráž zdesene ustupovala.

SERVITIUS: A surovcov našej stráže hocičo neodstraší. Lenže keď títo ustupovali zdesene pred neznámym, čo by sme robili my, keby nám pozrel do očí?

FERRO: Keby, keby! Ktovie, čo je pravda. Magister toho určite navravel viac, ako bolo treba. Žiadam, aby bol prijatý Leniov návrh! Vyhnať neznámeho a bude po starosti.

SERVITIUS: Páni radcovia, a čo ak má magister pravdu?

LENIUS: Aj tak. Záujem mesta to vyžaduje.

SERVITIUS: Len o záujem mesta vám ide, Lenius?

LENIUS: Dovoľte! Čo to má byť?

SERVITIUS: Len pokorná prosba vášho poníženého služobníka, aby ste nás o svojom názore presvedčili. V tomto boji stojíte s magistrom proti sebe. Magister mlčí, vy rečníte. Magistra poznáme ako človeka bezúhonného, vás práve nedávno rada ctihodných pokarhala za nemravný život.

LENIUS: Protestujem.

MEŠŤANOSTA: Radca Servitius má pravdu.

SERVITIUS: Nepresvedčili ste nás, že vaša starostlivosť o záujmy nášho mesta je úprimnejšia, ako magistrova.

ROCCO: I to je pravda, však, pán mešťanosta?

SERVITIUS: Dôverujem magistrovi a neverím, že by boli prítomnosťou neznámeho ohrozené záujmy mesta. Nechápem, prečo ho treba odstraňovať? Len preto, lebo je pohodlnejšie vyhnať neznámeho človeka, odohnať ho ako znepokojujúcu myšlienku, než pozrieť sa skutočnosti do tváre?

FERRO: A zasa sme na mŕtvom bode.

(Ticho.)

SERVITIUS: Nesmieme odmietať tajomstvá, ktoré teraz nevieme pochopiť. Treba ich prijať a pokorne uznať, akí sme malí a slabí a aká strašná je ich hĺbka a sila, však, pán mešťanosta?

MEŠŤANOSTA: Ctím si rovnako mienku radcu Servitia i magistrovu, ale musím sa pripojiť k názoru radcu Lenia. Nižšie vrstvy obyvateľstva vedeli vždy s nadšením vítať znamenia a zázraky, ktoré vznikli z klebiet. Veľmi dobre vieme, akú búrku môže vyvolať v takomto prostredí čo i len neopatrne vypovedané slovo. A tu ide o živého človeka, o ktorom sa už medzi ľudom hovorí, že sa ho stráž bojí a že rada si nevie s ním poradiť. Ak zostane v meste, bude zo dňa na deň mocnejší, vyrastie pred davom v gigantickú postavu a bude pre chudobu nielen prorokom, ale aj hrdinom, ktorý ju prišiel vyslobodiť. A preto ho musíme odstrániť za každú cenu. Nebezpečenstvo pre mesto neznamená on, ale tí, na ktorých by mohla pôsobiť už len jeho prítomnosť. Ako to žiadal včera šľachtic Orlando, dáme ho dnes znovu zbičovať, a keď bude treba, donútime ho inými prostriedkami, aby prehovoril.

ROCCO: Súhlasím s mienkou pána mešťanostu. Ale či by predsa len nebolo dobre pozrieť si toho neznámeho? No, čo vravíte, páni?

FERRO: Ak by sme si ho dali predviesť, zasadnutie sa zbytočne pretiahne.

SERVITIUS: Mne stačí to, čo o ňom vie magister.

ROCCO: Tak nech konečne prehovorí! Ako vyzerá, čo robí, čo hovorí o ňom stráž… No, rozprávajte, magister.

MAGISTER: Nemôžem. Nevidel som ho.

LENIUS (vybuchne v smiech): Blahoželám. To je fraška.

MAGISTER: To, čo som vám včera povedal, počul som od strážcov. Dnes som ho chcel vidieť, ale bolo to už zbytočné.

FERRO: Prečo?

MAGISTER: Lebo dnes už viem, kto je ten neznámy.

MEŠŤANOSTA: Hovorte!

(Ticho.)

MAGISTER: Prisahám, všetko čo poviem, je čistá pravda.

LENIUS: Dojemný úvod novej frašky.

MAGISTER: Mal som v noci sen. Videl som podivné svetlo, z ktorého vystúpil anjel boží. Jeho oči boli plné hnevu, keď povedal: Boží Syn prišiel medzi vás, a vy ste ho neprijali. Preto poprední ľudia tohto mesta zomrú skôr, než svitne nový deň.

FERRO: Vravíte sen?

MAGISTER: Ešte chvíľu stál a díval sa na mňa. Potom vyhasol plameň jeho očú. Svetlo zmizlo a viac som ho nevidel.

MEŠŤANOSTA: To je všetko?

MAGISTER: Všetko.

LENIUS: Nech magister odpustí, keď si posvietim na jeho skryté úmysly. Včera jeho návrh neprešiel, a preto sa dnes pokúša presvedčiť nás akýmsi snom.

MAGISTER: Pán Lenius, zabúdate. Prisahal som.

ROCCO: Skutočne ste mali taký sen?

LENIUS: Poprední ľudia mesta sme my. My by sme teda mali zomrieť. Len škoda, že snom málokto verí. A že medzi nami budete aj vy, pán magister!

(Smiech.)

SERVITIUS: Prečo mlčíte?

MAGISTER: Viem, smrť čaká aj mňa.

ROCCO: Poďme domov — alebo na víno… Prečistí nám rozum!

SERVITIUS: Magister, ste presvedčený, že neznámy…

MAGISTER: O ňom hovoril anjel.

LENIUS: Chcete nás všetkých poblázniť? Čo tým sledujete?

SERVITIUS: Magister, vy teda veríte, že — — —

ROCCO: Ja som zvedavý na mienku pána mešťanostu. Tá je rozhodujúca.

MEŠŤANOSTA: Ani sen magistra Leonarda nezmenil môj názor. Pravdu sa dozvieme vtedy, keď neznámy prehovorí. A on dnes prehovorí!

FERRO: To je slovo.

ROCCO: No a môžeme ísť na víno. Poprední ľudia na smrť! Bláznovstvo! Prečo práve my?

2. obraz

Mešťanosta a všetci radcovia

ORLANDO (vchádza): Pozdravujem ctihodných pánov!

LENIUS: Orlando, konečne!

FERRO: Máme pre vás zaujímavú novinu! Len aby vás nerozzúrila ako včerajšia magistrova reč.

ORLANDO: Aj ja mám pre vás zaujímavú novinu, páni! (Pauza.) Na včerajšom zasadnutí som žiadal, aby bol neznámy bičovaný, dokiaľ neprehovorí. Priznám sa, že to bol najsurovší hriech môjho života. Lebo dnes v noci, ctihodní páni…

LENIUS: Mali ste sen. Aj vy?

ORLANDO: Áno, mal som sen. Anjel boží sa mi zjavil v slnečnom svetle. A keď uprel na mňa oči plné hnevu, ako by ma bol zasiahol blesk. V strachu som počúval jeho slová. Boží Syn prišiel medzi vás, a vy ste ho neprijali. Preto poprední ľudia tohto mesta zomrú skôr, než svitne nový deň.

ROCCO (po chvíli): To je strašné! Páni, neviem ako vy, ale ja sa už naozaj začínam báť!

SERVOTIUS: Ak sa chce pomstiť, je to vôbec Boží Syn?

ORLANDO: Nie je to pomsta, ale spravodlivý trest za naše hriechy. Umrieme nadránom.

LENIUS (reve): Prekliata zaslepenosť! Nevidíte, že je to lož? Dohodli sa s magistrom, aby nás oklamali. Ešte tak aby prišiel Averdo…

FERRO: Prečo by sa mali dohodnúť? Včera stáli proti sebe. A vôbec, ako môžete takto urážať Orlanda?

ORLANDO: Všetci musíte cítiť, že neznámy…

MEŠŤANOSTA: Nič necítime. Hlúpy sen! Spamätajte sa! Skláňate svoje hlavy tak zbabelo, ako by už nebolo pomoci. Trasiete sa ako staré baby, keď na ne vyškiera zuby smrť. Sny sú len sny. Presvedčím vás, že je to šialenstvo. Poprední ľudia mesta zomrú, než svitne nový deň. Mám vám prisahať, že zajtra ráno budete živí a zdraví ako dnes?

ROCCO: Poďme domov! Poďme domov!

MEŠŤANOSTA: Zostaneme tu, ctihodní páni, než svitne nový deň. A zajtra ráno vás pozdravím živých a zdravých s týmto pohárom vína. Lebo aj víno tu bude, páni, aby sa splnilo slovo: Bonum vinum laetificat cor hominis. Vyženiem vám z hlavy bláznivé myšlienky i strach, ktorý vás desí. Pred vaším zrakom dám znova zbičovať toho tuláka, a keď nebudú mať vojaci dosť odvahy, zbičujem ho sám. Páni, niet moci ani na zemi, ani na nebi, ktorá by mi mohla vytrhnúť korbáč z ruky. Na zajtrajšie ráno! (Ide ku dverám.) Stráž! Pošli po radcu Averda. Nech ihneď príde sem! (Vracia sa.) Tak čo? Mlčíte?

MAGISTER: Onedlho budete mlčať aj vy, pán mešťanosta, A prehovorí niekto iný. A bude hovoriť tak, že vo vás krv stuhne od hrôzy.

MEŠŤANOSTA (smeje sa): Uvidíme, či ste dobrý prorok. (Prejde sa po sieni. Zmeneným hlasom.) Trvám na tom, čo som povedal. Prosím ctihodných pánov, aby prešli do vedľajšej siene. Nepočuli ste?

SERVITIUS: Načo?

MEŠŤANOSTA: Vyčkáte tam nový deň a príchod neznámeho.

SERVITIUS: Násilím nás chcete donútiť?

ROCCO: Poďme domov! Poďme!

FERRO: Počínanie pána mešťanostu je opovážlivé. Členov rady nik nesmie obmedzovať v slobode!

MEŠŤANOSTA: V tejto situácii sa nebudem spytovať nikoho, čo smiem. Nuž, páni? Mám zavolať chlapov zo stráže, aby vám ukázali cestu?

FERRO: Myslíte to vážne?

MEŠŤANOSTA: Smrteľne vážne.

ORLANDO: Vystríham vás. Tu ide o vyššiu božiu moc, nie je to len hra s nami!

MEŠŤANOSTA: Nech! Je mi to jedno!

MAGISTER: Ste šialenec! Staviate sa proti samému…

MEŠŤANOSTA: Áno, zatiaľ som ja mocnejší! Poďme, páni!

MAGISTER: Dobre! Ale ktosi za to draho zaplatí.

ROCCO (vychádza, za ním ostatní): Prečo nejdeme domov, páni? Poďme domov!

3. obraz

Mešťanosta, Stráž

STRÁŽ (vojde): Posol odišiel do domu radcu Averda.

MEŠŤANOSTA: Keď radca príde, zavedieš ho za nimi. Nikto z nich, rozumieš, ani jeden nesmie opustiť radnicu. Aj vtedy sa im postavíš do cesty, keby sa ti vyhrážali.

STRÁŽ: Tak bude, pane.

MEŠŤANOSTA: Druhý posol nech odovzdá veliteľovi rozkaz, aby po zatmení priviedol sem so zostrenou strážou tuláka, ktorého uväznili vo veži. Rozumel si rozkazu?

STRÁŽ: Áno, pane.

MEŠŤANOSTA: Môžeš ísť.

STRÁŽ (váhavo sa pohne).

MEŠŤANOSTA: Čo je? Videl si toho človeka? Videl si ho?

STRÁŽ: Ešte včera, pane.

MEŠŤANOSTA: Sám, alebo ho videli aj iní?

STRÁŽ: Stál tam celý zástup ľudí. Dlho do noci. Všetci boli vo vytržení.

MEŠŤANOSTA: A dnes?

STRÁŽ: Teraz tam niet nikoho. Ráno ich vojaci podľa tvojho rozkazu rozohnali a zatvorili niekoľko mužov aj žien.

MEŠŤANOSTA: Sú medzi nimi aj ženy mešťanov?

STRÁŽ: Nie, pane. Samá chudoba.

MEŠŤANOSTA: Posol nech tlmočí môj rozkaz veliteľovi väzenia. Nech dajú tomu človeku najťažšie okovy a železné reťaze. Veliteľ aj ty mi ručíte svojimi hlavami za splnenie rozkazu. Choď!

STRÁŽ (vyjde).

4. obraz

Mešťanosta, Lenius

LENIUS (zjaví sa vo dverách vedľajšej siene).

MEŠŤANOSTA: Želáte si?

LENIUS: Vyslala ma rada. Dôrazne vás žiadajú, aby ste ich prepustili na slobodu.

MEŠŤANOSTA: Povedal som svoje.

LENIUS: Myslíte, že konáte správne?

MEŠŤANOSTA: Nebudem vám skladať účty.

LENIUS: Organizujú posolstvo ku kráľovi.

MEŠŤANOSTA: Protest?

LENIUS: To by bolo málo. Budú žiadať vaše odvolanie.

MEŠŤANOSTA: Výborná myšlienka. Dúfam, že jej autorom je magister Leonardo. Lenže kráľ je ďaleko a ctihodní páni, ak by chceli niečo dosiahnuť, rozhodne by nemali do svitania umrieť.

LENIUS: Ja osobne s ich rozhodnutím nesúhlasím.

MEŠŤANOSTA: Obdivujem vás.

LENIUS: Nemusíte. Poradíme si s vami sami. (Vytiahne meč.) Prebojujeme sa k neznámemu zbraňami.

MEŠŤANOSTA: Bola by vás škoda, radca Lenius. Na prvé zavolanie vás moji chlapi rozsekajú na kusy.

LENIUS: A keď mi už nezáleží na živote?

MEŠŤANOSTA: Neverím vám. Nepoznám človeka, ktorý by tak miloval život ako vy.

LENIUS: Hovorí sa o vás, že ste vynikajúci znalec ľudí.

MEŠŤANOSTA: Som pyšný na túto poklonu. (Pauza.) Dlhé roky vedieme spory, radca Lenius. Nebolo zasadnutia, na ktorom by sme neboli stáli proti sebe, neskrývajúc vzájomnú nenávisť. Až dnes sa to začalo meniť. Dnes som pocítil, že sme si veľmi blízki a že v podstate máme spoločný cieľ. Ide nám obom o mesto. Vysoko hodnotím vaše pôsobenie v rade. Ponúkam vám mier a priateľstvo. Spolu by sme hravo zvíťazili nad hlúposťou, ktorej moc v našej rade nebezpečne rastie.

LENIUS: A našlo by sa aj niečo konkrétne, čo by nás mohlo spojiť?

MEŠTANOSTA: Obaja sme silní. Tamtí len bedákajú, viera im roztriasla kolená.

LENIUS: Teda vy neveríte?

MEŠŤANOSTA: Nie. Tak ako aj vy.

LENIUS: Všeličo sa o mne hovorí. Nenávidím pokrytcov, vysedávajúcich denne v kostole. Nedám si sputnať život zásadami tupcov o mravnosti a počestnosti. Ale nebol by som úprimný, keby som nepriznal, že ma Orlandovo zanietenie priam omráčilo svojou silou.

MEŠŤANOSTA: Teda veríte, že náš život potrvá už len do svitania?

LENIUS: Poznáte odpoveď.

MEŠŤANOSTA: Prijímate môj návrh? Vaše miesto je pri mne.

LENIUS: Prečo ste ma poctili svojou dôverou práve dnes?

MEŠŤANOSTA: Nedôverujete mi?

LENIUS: Nejde len o to. Je nesporné, že ste sa naším internovaním dopustili neslýchaného precedensu v dejinách tohto mesta. Vedelo sa, že páni radcovia boli iba bábkami vo vašich rukách od chvíle, ako ste sa dostali k moci. Ale správať sa k nim až takým pokorujúcim spôsobom je nielen odvážne, ale aj nebezpečné. I keď splníte svoje slovo a po svitaní budeme všetci živí a zdraví, vaše položenie v rade bude otrasené. A chudoba vám nezabudne, že ste ju dnes ráno dali rozohnať zbraňami. Neznámy zapaľuje nádej práve v srdciach ponížených a pokorených. Nenávisť davu rastie a stačí možno slovo, aby bolo zničené vojsko a s ním aj vy. Mali by ste sa zamyslieť nad budúcnosťou. A uznať, že ste v podstate sám proti všetkým.

MEŠŤANOSTA: Prečo mi to musíte pripomínať?

LENIUS: Aby vám bolo jasné, že ma potrebujete.

MEŠŤANOSTA: Potrebujem. Máte nejaké podmienky?

LENIUS: Chápem vás, že neveríte. Človek, ktorý má také ambície ako vy, nemôže pripustiť, aby bol obmedzovaný v slobode. Ani ľuďmi, ani Bohom.

MEŠŤANOSTA: Vraciam vám vašu poklonu.

LENIUS: Zasluhujem si ju. Poznám vás a viem, že by ste ma odkopli bez výčitiek svedomia vo chvíli, keď splním svoju úlohu.

MEŠŤANOSTA: Zabúdate, že tu nejde o moju osobu, ale o mesto.

LENIUS: V tejto chvíli ma nezaujímajú osudy mesta. Myslím iba na seba. A vy tiež!

MEŠŤANOSTA: To nie je pravda!

LENIUS: Skutočne? Ak vám nejde o vašu osobu, pre mesto by sa našlo celkom iné východisko. Práve teraz, keď pozornosť obyvateľov je sústredená na neznámeho a rada ctihodných sa zmieta pod tlakom Božieho proroctva, vedenie mesta by malo prejsť do rúk rozvážneho človeka a veriaceho kresťana. Odovzdajte svoj úrad magistrovi Leonardovi!

(Pauza.)

MEŠŤANOSTA: Magister je podľa vás rozvážny človek, Lenius? Akú záruku si žiadate?

LENIUS: Vídavam vašu dcéru. Žiaľ, vždy v sprievode staršej ženy, ktorá ju stráži, ako by bola jej vlastná matka. Nemohol som sa k nej priblížiť, a boli to pre mňa pekelné muky. Smutný je život siroty, odsúdenej na samotu vo vašom veľkom, chladnom dome. Možno preto ste ju chceli tak skoro zasnúbiť. Alebo pre niečo iné?

MEŠŤANOSTA: Prečo vás to zaujíma?

LENIUS: Dnes malo byť jej zasnúbenie s Orlandovým synom. Ale neodporúčam dnešný deň. Bojím sa, že šľachtic Orlando odmietne účasť na zásnubnej hostine vo svätom rozhorčení.

MEŠŤANOSTA: Akú záruku si žiadate?

LENIUS: Chcem vašu dcéru. Milujem ju. Ako nikdy nijakú ženu.

MEŠŤANOSTA: Zošaleli ste.

LENIUS: To je cena, za ktorú sa dám kúpiť.

MEŠŤANOSTA: I ja milujem svoju dcéru. A nikdy by som ju nedal dobrodruhovi, ktorý sa spriahne s každou pobehlicou.

LENIUS: Prekvapuje ma vaša úprimnosť. (Iným tónom.) A čo vy, pán Fabricius? O čo ste lepší ako ja? Mohli by ste sa priznať ku svojim skrytým zámerom a povedať mi do očú, že nie sú podlejšie a ničomnejšie ako moje skutky? Ale potom čo ste vy a všetci ostatní? Pokrytci, zbabelci, ktorí vidia len seba. (Pauza.) A viete na čo je dobré vymetať všetky krčmy a kamarátiť sa s chudobou? I to sú ľudia, pán mešťanosta, a neraz lepší ako my! Len preto ste ma neodvolali z rady po verejnom škandále, lebo viete, že chudobu mám v rukách ja a držím ju silnejšie ako vy so svojimi žoldniermi.

MEŠŤANOSTA: Dosť!

LENTUS: Ako si želáte. Skončíme tento príjemný rozhovor.

MEŠŤANOSTA: Moju odpoveď odovzdajte rade: Nezmením svoje rozhodnutie. Prepustím ich až ráno. Vy však zostanete mojím väzňom aj po svitaní. Ste príliš nebezpečný.

LENIUS: Chcete boj?

MEŠŤANOSTA: Bojujem len s čestnými ľuďmi.

LENIUS: Pochopil som, pán mešťanosta. Pôjdete za svojím cieľom aj cez mŕtvoly. Ide vám predsa o mesto. (Odíde.)

5. obraz

Mešťanosta, Stráž

STRÁŽ (vstúpi): Posol odovzdal rozkaz veliteľovi stráže pri západnej bráne. Väzňovi hneď dali najťažšie okovy.

MEŠŤANOSTA: Posol z domu radcu Averda sa ešte nevrátil?

STRÁŽ: Nie, pane.

MEŠŤANOSTA: Postaráš sa o vykonanie tohto nariadenia. Pred poludňajším zvonením musí sa vyhlásiť, že po západe slnka zakazujem všetkým obyvateľom mesta zdržiavať sa na uliciach. Každého, kto sa proti tomuto nariadeniu prehreší, stihne trest najvyšší. Rozumel si?

STRÁŽ: Áno, pane. (Vyjde.)

6. obraz

Mešťanosta, Orlando

MEŠŤANOSTA (píše rýchlo na papier).

ORLANDO (vstúpi).

MEŠŤANOSTA (zvinie papier): Drahý Orlando! Bolo by mi veľmi ľúto, keby moje stanovisko k požiadavkám rady mohlo naštrbiť naše dávne priateľstvo. Verím, že aspoň vy nepochybujete o tom, že len opatrnosť a predvídavosť ma prinútili zdržať vás tu na radnici.

ORLANDO: Neprišiel som vás volať na zodpovednosť. Urobia to akiste iní.

MEŠŤANOSTA: Zvláštny je tento deň. Dnes sme sa mali stretnúť ako otcovia našich detí pri slávnosti zásnub, Orlando. Aby sa krv najstarších rodín mesta spojila v manželstve vášho syna s mojou dcérou.

ORLANDO: Po mojej smrti stane sa nositeľom mena a dedičom rodinného majetku môj syn. Nech on sám rozhodne, s kým vstúpi do zväzku manželského.

MEŠŤANOSTA: Chápem, Orlando. Myslíte na smrť.

ORLANDO: Musím.

MEŠŤANOSTA: Vídaval som vás v ťažkých hodinách života. Mal som pocit, že vás nemôže zlomiť nijaká ľudská moc. Ani bolesť.

ORLANDO: On vstúpil do môjho života a je pánom môjho srdca.

MEŠŤANOSTA: Prečo ste sa chceli so mnou zhovárať?

ORLANDO: Chcem tlmočiť žiadosť ctihodných pánov.

MEŠŤANOSTA: Poznám ju. A oni už poznajú moju odpoveď.

ORLANDO: Vo vašom srdci je ešte stále hnev a nenávisť. My sme už iní. Do prachu nás pokorila vôľa božia a vidíme iba márnosť a pominuteľnosť všetkého, za čo sme bojovali tu na zemi. Nevzpierame sa tomu, čo sa k nám blíži. Neodmietneme ani bolesť ani trest. Máme na svedomí mnoho hriechov, nech sú čisté aspoň naše posledné hodiny. (Pauza.) Chceme sa rozlúčiť so svojimi rodinami a žiadame, aby ste nás aspoň na krátky čas prepustili. Sľubujeme, že sa vrátime a zachováme slovo anjelovo v tajnosti.

MEŠŤANOSTA: Chcel by som veriť, že hovoríte pravdu.

ORLANDO: Som šľachtic. Uráža ma, keď niekto pochybuje o pravdivosti mojich slov.

MEŠŤANOSTA: Nehovoríte len za seba, šľachtic Orlando. Mám príčinu pochybovať, či ostatní ctihodní páni zmýšľajú tak čestne ako vy.

ORLANDO: Trváte na svojom stanovisku?

MEŠŤANOSTA: Neznámy bude bičovaný, kým neprehovorí. A už dnes, lebo zajtra by mohlo byť neskoro.

ORLANDO: Nebojíte sa trestu božieho?

MEŠŤANOSTA: Prečo trestu božieho?

ORLANDO: Anjel hovoril o neznámom.

MEŠŤANOSTA: Aj keby mi to povedal neznámy sám, neprepustím ho z väzenia. Nepokladám si za povinnosť prijať ho s kráľovskou poctou. Skôr by som mu mal povedať: načo si prišiel, čo tu chceš? Dokiaľ si tu nebol, bol pokoj. Už teraz by som ho mohol odsúdiť ako buriča a dať ho popraviť bez milosrdenstva podľa zákonov, ktoré platia v tomto meste.

ORLANDO: Prichádza s láskou. Prináša pokoru.

MEŠŤANOSTA: Ľudí nemožno ovládnuť láskou. Človek je beštia. Iba mocou, mečom alebo korbáčom ho možno skrotiť. Darmo sa zvestuje v jeho mene iné. Je to múdrosť staršia ako jeho učenie.

ORLANDO: Možno takto rozprávať, a pritom veriť? Veriť, že je to skutočne on?

MEŠŤANOSTA: Neviem, či je to on. Viem iba o človeku, na ktorom sú železné reťaze a ktorý je v mojej moci. Nič neobyčajné nebudem cítiť, keď skončí tak ako doteraz všetci, ktorí ohrozili pokoj a poriadok v tomto meste.

7. obraz

Predošlí, ostatní radcovia

FERRO (dvere sa prudko roztvoria a vojde do siene. Zastane pred mešťanostom): Protestujem! Som slobodný mešťan a člen rady slobodného mesta. Trvám na tom, aby nás pán mešťanosta prepustil bez jednačiek a bez prosieb.

SERVITIUS: Žiadame o vysvetlenie, prečo nás väzníte?

LENIUS (stojí tiež pred mešťanostom): Žiadam protest rady ctihodných proti zákerným chúťkam pána mešťanostu.

FERRO: Ešte je moc na svete, ktorá vám zabráni zahrávať sa s našou slobodou a s našimi životmi.

MAGISTER: Aj ja dvíham svoj varovný hlas. Bolo nešťastím pre mesto, že sa za vašej vlády ozvalo vždy násilie, keď mala prehovoriť triezva rozvaha a sila veriaceho človeka. Čo sa blíži, nijakými ukrutnosťami neodvrátite. Je to zaslúžený trest za našu zradu, za to, že sme premárnili chvíle, ktoré nás mali viesť k porozumeniu a láske.

LENIUS: Pán mešťanosta! Pohrozili ste mi väzením za to, že som presadzoval záujmy rady a protestoval v jej mene proti vašim mocenským praktikám. Znovu protestujem! A verím, že ma rada ctihodných nikdy nevydá do rúk pána mešťanostu.

ORLANDO: Sľubujeme vám to všetci, na svoju česť!

8. obraz

Predošlí, Stráž

STRÁŽ (vojde): Pane…

MEŠŤANOSTA (skríkne): Mlč! (Kývne mu, aby šiel za ním.) Páni, nepokúšajte sa o útek. Neriskujte! (Odchádza.)

STRÁŽ (za ním).

9. obraz

Radcovia

ROCCO (ticho): Čo teraz? Čo ďalej? Hovorte!

FERRO: Nedôveruje nám. A niečo zákerné chystá.

LENIUS (ukáže na dvere, vedúce do bytu): Páni, týmito tajnými dverami sa dostaneme na slobodu! Poďme!

10. obraz

Mešťanosta, Stráž, Radcovia

MEŠŤANOSTA (vstupuje): Mýlite sa, radca Lenius. I tam sú stráže.

STRÁŽ (vstúpi za ním).

MEŠŤANOSTA (ani si nevšíma Lenia, ktorý sa vracia na svoje miesto. Stráži): Nech mestský pisár ihneď vyhotoví listinu! (Odovzdá papier.)

STRÁŽ (vyjde).

11. obraz

Mešťanosta, Radcovia

MEŠŤANOSTA: Ústami radcu Lenia a šľachtica Orlanda ste ma požiadali, ctihodní páni, aby som vás prepustil na slobodu. Škoda, že sa nerozumieme. Neuväznil som vás. Chcel som vám iba dokázať, že neznámy je klamár, podvodník, bezvýznamný človiečik, ktorý si nezasluhuje našu pozornosť. A viem, že sa mi to podarí.

FERRO: Len preto nás internujete? Nech vám verí, kto chce.

LENIUS: Povedzte, kto vám dal právo takto manipulovať s poprednými osobnosťami mesta?

MEŠŤANOSTA: Mám moc, radca Lenius, a preto aj právo. (Pauza.) Mal som pustiť šesť bedákajúcich strašiakov medzi ľudí, ktorí očakávajú zázrak, aby potom už nijaká moc a nijaká autorita nezachovala rovnováhu v tomto meste? Vo chvíli, keď ste vy mysleli iba na zbabelý útek domov, aspoň ja som nestratil hlavu.

LENIUS (vyzývavý smiech): Položte tymián na pahrebu, okiadzajte pána mešťanostu a volajte na slávu! Zachránil mesto! Vivat! Vivat!

ROCCO: Má pravdu. Bolo by sa to hneď o nás roznieslo.

MEŠŤANOSTA: Skúsenosti ma poučili, že práve chudoby sa musíme obávať. Očakáva od neznámeho zázrak, vyslobodenie, nie? Dnes ráno musel byť pri západnej bráne rozohnaný zástup, ktorý tam vytrvalo čakal na svojho záchrancu.

FERRO: Doteraz ste tým neargumentovali.

LENIUS: Ani tým, že tam bili nevinné ženy.

MEŠŤANOSTA: Predstavte si rozvášnený dav, ktorý vie, že poprední ľudia mesta majú umrieť. Že vedenie stratilo hlavu, že v meste už niet moci, ktorá by mohla potlačiť vzburu. Páni! Oni veria, že Boh sám stojí na ich strane a dáva im možnosť zúčtovať s nenávidenými vládcami… Nie je to hrozná perspektíva?

MAGISTER: Pre toho, kto verí, že bude ešte žiť!

SERVITIUS: Aj pre toho, kto už so svojím životom zúčtoval.

MEŠŤANOSTA: Len strach pred hroziacim nebezpečenstvom mi radil, aby som vás tu zadržal. Zajtra uznáte, že som nemohol konať inak.

12. obraz

Predošlí, Stráž

STRÁŽ (vojde, odovzdá listinu a vyjde).

13. obraz

Mešťanosta, Radcovia

MEŠŤANOSTA: A tá istá pohnútka ma vedie i teraz, keď vám predkladám túto listinu. Situácia sa vyhrotila. Záujmy mesta nevyhnutne vyžadujú, aby sa v tento osudný deň sústredila všetka moc v rukách jedného človeka. Teda budúcnosť mesta závisí od toho, či ju podpíšete! (Číta.) My, podpísaní členovia rady, odovzdávame s plnou dôverou všetku moc, ktorá od nepamäti prislúcha len rade ctihodných v našom meste, do rúk mešťanostu Jána Fabrícia. Platnosť tohto poverenia, ktorým mu zverujeme na jeden deň starosť a zodpovednosť za naše mesto a jeho obyvateľstvo len preto, lebo si to záujmy mesta nevyhnutne vyžadujú, končí sa zajtra pri svitaní. Boh ochraňuj naše mesto! (Pauza.) Kto podpíše túto listinu, je voľný.

FERRO: Ja ju podpíšem. Podpíšem ju, pán mešťanosta! (Ide ku stolu.)

LENIUS: Boh ochraňuj naše mesto pred zbabelcami a pred diktátormi. Ale i nás, keď to podpíšeme.

FERRO: Kto nám však zaručí, že pán mešťanosta nezneužije toto poverenie?

SERVITIUS: Rada mesta má právo rozhodovať o živote všetkých občanov. Aj o živote najvyšších radcov.

MEŠŤANOSTA: Páni, ide mi len o jeden deň. Náš život môže trvať iba do svitania.

FERRO: To je ešte otázka.

SERVITIUS: Muselo by prísť nové znamenie, aby sme mali istotu. A neznámy mlčí.

MEŠŤANOSTA: Pokrytci! Kto z vás chce umrieť do svitania? Orlando a magister! Nepotrebujete i vy nové znamenie, aby vo vás ožila viera v sily neznámeho?

MAGISTER: Nie. Ja mu verím.

ORLANDO: Aj ja.

MEŠŤANOSTA: Potom podpíšte! Vám na živote predsa nezáleží.

MAGISTER: Na základe tejto listiny mohli by ste naložiť podľa svojej vôle nielen s nami, ale aj s neznámym. Nepodpíšem ju ani v hodine smrti.

ORLANDO: Ani ja.

LENIUS (s ironickým úsmevom): Mňa sa nechcete spýtať, či podpíšem?

MEŠŤANOSTA: Už nikoho sa nebudem pýtať. (Pauza.) Prikázal som pred chvíľou stráži, aby kat a jeho pomocníci čakali na môj rozkaz v predsieni.

ORLANDO: Čo to má znamenať?

FERRO: Likvidovať nás chcete?

SERVITIUS: To sa neodvážite. Dostali by ste sa sami na popravisko.

MEŠŤANOSTA: Nechcem vás likvidovať. Len prinútiť, aby ste predsa podpísali. A podpíšete, na to vám prisahám, i keby kat mal vyskúšať na vás všetko svoje umenie. Ak dovolíte — zachránim vás proti vašej vôli! Teda?

ROCCO (plačúc): Ja som už podpísal.

FERRO (pristupuje bez slova a podpíše).

SERVITIUS (tiež).

MEŠŤANOSTA: Podpíšte, Orlando. Aj vy, magister. Ak veríte, že práve o neznámom hovoril anjel, veríte iste, že nijaká moc neskríži jeho zámery. Potom vám už môže byť všetko jedno. Život je naozaj len jeden!

MAGISTER (po krátkom váhaní podpíše).

ORLANDO (tiež).

LENIUS. Šialenci! Prekliatci!… Zbabelci! Viete, čo ste podpísali? Kde je vaše slovo? Kde je vaša česť?

MEŠŤANOSTA: Ctihodní páni sú si vedomí, akú moc mi dali do rúk. A vedia, že tá moc je povinná obrátiť sa aj proti nim, keby si to vyššie záujmy mesta vyžadovali. Blížiace sa udalosti len vtedy neotrasú základmi mesta, keď tu bude len jedna silná vôľa, ktorá sa im nezmieriteľné postaví do cesty. Len táto vôľa uchráni naše životy od istej smrti.

14. obraz

Predošlí, Stráž

STRÁŽ (vojde).

MEŠŤANOSTA: Radca Lenius, odovzdajte svoju zbraň.

LENIUS (bez slova ju odovzdá).

MEŠŤANOSTA: Bude uväznený vo väzení radnice! Choďte!

STRÁŽ (zakričí vo dverách): Pozor! Väzeň! (Vyjdú.)

15. obraz

Mešťanosta a Radcovia bez Lenia

MEŠŤANOSTA: Ak ešte stále trváte na svojej požiadavke — ste voľní, ctihodní páni. Je mi ľúto, že pred odchodom musím vám oznámiť smutnú zvesť. Viem, že ju budete pokladať za nové znamenie. Radca Averdo, prvý a najstarší z nás, nie je viac medzi živými. Stráž mi hlásila, že ho našli v malej sieni na zemi a vtedy bol už mŕtvy. Uctime si jeho pamiatku!

Opona