ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v 1. dejstve. Večer.

1. obraz

Stráž, Radcovia bez Lenia (Orlando, Rocco, Servitius, Magister, Ferro)

STRÁŽ (zapaľuje sviece).

MAGISTER (vojde, ticho): Kde je pán mešťanosta? Kde je mešťanosta?

STRÁŽ (mlčí).

MAGISTER (zlostne): Neodpovedáš? Hovor, lebo…!

STRÁŽ (neodpovie; pozdraví a vyjde).

2. obraz

Radcovia bez Lenia

ORLANDO: Neslýchané! Zakázal mu zhovárať sa s nami.

FERRO: Nedôveruje nám.

SERVITIUS: A my mu dôverujeme? (Pauza.)

ORLANDO: Všade sú zosilnené stráže.

FERRO: Počul som, že im zvýšil žold. (Pauza.)

ROCCO: Nechápem, prečo nás zasa zvolal. Prečo nás nenechá v pokoji umrieť.

SERVITIUS: Pokojná smrť je boží dar. Ak nám ju Všemohúci dopraje, nijaká moc nemôže znesvätiť posledné chvíle nášho života.

FERRO: Povedzte, aj vy ste sa doma cítili tak strašne? Ja som bol vlastne rád, keď prišiel po mňa posol. Sú to muky myslieť na smrť tam, kde všetko pripomína život.

MAGISTER: Veriaci človek takto nerepce. Ten vezme na seba svoj kríž pokorne a oddane.

FERRO: Vám sa ľahko moralizuje, magister, nemáte nikoho. Ale ja mám ženu a dve deti.

ORLANDO: Upokojte sa, Ferro. Myslite na náš spoločný osud.

ROCCO: Keby sa mohol človek aspoň zveriť svojim blízkym… Ale mlčať a báť sa, že slza v oku prezradí všetko…

FERRO: A že za tú slzu by mohli trpieť aj oni…

ROCCO (plačúc): Kde je tak dlho?! To nie je mešťanosta, to je bezcitný človek. (Ticho.)

MAGISTER: Zachraňuje mesto.

ORLANDO: Nie je od neho taktické nechať nás tak dlho osamote. Máme jedinečnú príležitosť dohodnúť sa o spoločnom postupe.

MAGISTER: Je to nevyhnutné. Viem, že preto si nás dal zavolať, aby sme boli svedkami pri výsluchu neznámeho. Lenže ak neznámy bude mlčať tak ako doteraz, výsluch sa premení na nové mučenie.

FERRO: Myslíte, že sa na to odváži?

MAGISTER: Prečo nie? Ak nájde oporu v rade…

SERVITIUS: Dá zbičovať neznámeho aj bez nášho súhlasu.

FERRO: Už nemáme nijaké slovo. Stratili sme ho, keď sme podpísali tú prekliatu listinu.

ORLANDO: Do smrti sa budem hanbiť za to, že som ustúpil pred násilím a zradil božieho vyslanca.

MAGISTER: Nemusíme sa hanbiť za to, k čomu sme boli prinútení násilím.

SERVITIUS: Aj tak sa hanbím, magister.

MAGISTER: Listina je bezvýznamný papier. A mešťanosta to vie. Neporadí si bez nás, i keď sme mu dali všetku moc. Chce z nás vymámiť morálny súhlas so všetkým, čoho sa chce dopustiť vo svojej bezuzdnej šialenosti. Predovšetkým nás bude chcieť presvedčiť o tom, že smrť radcu Averda bola náhodná a že by bolo nerozumné pokladať ju za znamenie.

FERRO: To sa mu nepodarí.

MAGISTER: Vidím ho priam pred sebou, ako nám hovorí povýšeným tónom, že radca Averdo bol z nás najstarší a chorý.

ROCCO: Nebol chorý. Iba ťažko chodil.

MAGISTER: Znovu sa pokúsi uistiť nás, že zajtra ráno budeme všetci živí a zdraví ako teraz.

ROCCO: Kiežby to bola pravda.

MAGISTER: Božej vôli sa chcete protiviť, radca Rocco?

ROCCO (vzdychne si): Nechcem sa protiviť, chcem žiť.

MAGISTER: Práve o neveriacich medzi nami sa chce oprieť pán mešťanosta.

ORLANDO: Nesmieme viac pripustiť, aby s neznámym naložil podľa svojej vôle.

MAGISTER: Práve o to mi ide. Jeho surový úmysel musí sa rozbiť na našej morálnej sile.

SERVITIUS: A keď sa nájdu medzi nami takí, ktorí budú mlčať?

MAGISTER: Budú to zradcovia.

SERVITIUS: I keby boli prinútení mlčať násilím?

MAGISTER: I vtedy.

SERVITIUS: Čudné. Naše podpisy, ktorými sme vydali neznámeho mešťanostovi na milosť, neboli podpismi zradcov. Zradcami sa staneme až vtedy, keď sa postavíme proti tomu, k čomu sme už dali súhlas svojimi podpismi. Povedzte, prečo ste tú listinu podpísali, magister Leonardo? Len preto, lebo vás mešťanosta k tomu prinútil? Ale ak sa k tomu priznáte, ste i vy zradca, bez ohľadu na to, či ste zrádzali predpoludním alebo večer.

MAGISTER: Bol som presvedčený, že niet moci v našom meste, ktorá by sa mohla postaviť do cesty neznámeho.

SERVITIUS: To znamená, že nič nemôžeme pre neho vykonať.

FERRO: Prečo?

SERVITIUS: Ak práve o ňom hovoril anjel, je väčší a mocnejší ako my.

MAGISTER: Neprestávate pochybovať, radca Servitius. Vaša reč nesvedčí o viere kresťana. Ozýva sa z nej iba hriešny svet a prázdne mudrovanie. My, ktorí tu stojíme pripravení na smrť, pokorne očakávajúc, ako s nami naloží božia vôľa, sme priam zdesení. A vyhlasujeme, že také reči nemôžeme a nebudeme trpieť.

SERVITIUS: Má to byť hrozba?

MAGISTER (milostivo): Je to iba napomenutie.

SERVITIUS: Je to hrozba, ale ani tou nemôžete zmeniť môj názor. Nič nemôžeme urobiť pre neznámeho. Nemôžeme mu ani pomôcť, ani škodiť.

MAGISTER: To nie je pravda.

SERVITIUS: Akú úbohú predstavu máte o božej vsemohúcnosti…

MAGISTER: Servitius, chcete nás zaviesť na falošnú cestu! Priznajte sa, že neveríte ani proroctvu, ani znameniam, ktoré nás ostatných posilnili vo viere.

SERVITIUS: Akým právom ma podozrievate?

MAGISTER: Od počiatku som bojoval za uznanie neznámeho, lebo som vedel už vtedy, koho poslal Boh do nášho mesta. Nemožno pochybovať, že v ďalšom boji práve mne je daná výnimočná úloha. A preto mám právo vedieť, či budete mať dosť odvahy priznať sa, že ste alibista a zradca.

SERVITIUS: Zradca len preto, že bezvýhradne nesúhlasím s vami! Nikdy nezvyknem apriorne odmietať tajomstvá, ale musíte uznať, že všetko, čo sa doteraz stalo, myslím na sny a na Averdovu smrť, mohlo sa stať skutočne aj náhodne.

MAGISTER: To je bezbožnosť! Varujem vás, Servitius!

SERVITIUS: Dovoľte mi skončiť, magister. Mňa zaujíma len a len neznámy. Áno — jeho prítomnosť vážne komplikuje našu situáciu. A som hotový skloniť pred ním hlavu, keď ma zbavíte pochybností. Lebo aj sny, aj Averdova smrť len vtedy by mali silu zasiahnuť do nášho života, keby neznámy dokázal, že práve o ňom hovoril anjel.

MAGISTER: Dosť! Už nie som ochotný počúvať ďalej vaše rúhavé reči! Vaša neviera môže iba škodiť našej spoločnej veci, a keď sa budeme zodpovedať zo svojich skutkov, budeme vinní aj za to, že sme vás z nášho spoločenstva včas neodstránili.

FERRO: Pomalšie, magister!

MAGISTER: Jed vášho alibizmu musí otráviť veriaceho človeka. S hnusom sa odvrátime od vás, ako od traviča, ak nezmeníte svoj názor!

SERVITIUS (chce sa ozvať): Ide vám o neznámeho, alebo…

MAGISTER: Mlčte! Už vieme, čo je vo vás. Nie je to len nedostatok viery, ale aj zbabelosť. Nám zasa viera a česť prikazuje postaviť sa na obranu neznámeho. A tak urobíme.

ROCCO: Ale, ctihodní páni, veď mešťanosta nás zbavil zodpovednosti. A preto bude vinný len on!

MAGISTER: Zbavil nás zodpovednosti za veci pozemské. Ale nie zodpovednosti voči nebesiam!

ORLANDO: Bude to čestné a krásne, keď svojou krvou zmyjeme našu dnešnú hnusnú zradu.

ROCCO: Čestné a krásne, ale či aj žiadúce?!

FERRO. Magister má pravdu. Možno práve v tom bude naša záchrana.

ORLANDO: Tak je. A keď bude treba, prehovoria naše zbrane!

ROCCO: Bože môj, páni, nedalo by sa to pokojnou cestou? Čo ak nás mešťanosta zatvorí ako Lenia?

ORLANDO: Neodvráti ma od svätého odhodlania ani žalár, ani mučenie.

MAGISTER (slávnostne): Amen! Mešťanostova cesta je naša záhuba. Neznámy nás čaká. Vierou si vykúpime jeho milosť, odpustenie, možno aj život.

3. obraz

Predošlí, Mešťanosta, Stráž

MEŠŤANOSTA (vojde bez pozdravu).

ROCCO (vstane sám): Čakáme na vás ako na spasenie! (Ostatní s opovrhnutím pozrú na neho, nuž zmĺkne a sadne si.)

MAGISTER: Rocco! Kroťte svoju zbabelosť!

MEŠŤANOSTA: Stráž!

STRÁŽ (vojde).

MEŠŤANOSTA: Dav sa pohol?

STRÁŽ: Už sú veľmi blízko.

MEŠŤANOSTA: Keď prídu pred radnicu, nech stráže predvedú väzňa.

STRÁŽ: Áno, pane. (Vyjde.)

MEŠŤANOSTA: Páni radcovia, pred výsluchom odovzdáte svoje zbrane!

ORLANDO: Ja svoju nikdy! Už ma viacej nebudete ponižovať!

FERRO: Ani mňa.

MEŠŤANOSTA: Odovzdáte svoje zbrane! Viete, aká je teraz moja moc!

ORLANDO: Dokiaľ sme živí, nepustíme ich z rúk. (Tasí.)

FERRO (tasí tiež).

MEŠŤANOSTA: Dostanete ich späť hneď po výsluchu neznámeho.

FERRO: Iba mŕtvych môžete zneuctiť, pán mešťanosta. Živých nie!

ORLANDO: Zneužívate svoju moc, Ján Fabricius! Všetko vám raz spočítame!

MEŠŤANOSTA (ide ku dverám): Ak prežijete! (V tej chvíli huk a krik zvonku. Otvorí dvere a zavolá.) Stráž! Čo sa deje?

STRÁŽ (zjaví sa vo dverách): Pane, pane… Neznámy ušiel…

MEŠŤANOSTA (ako zasiahnutý bleskom zastane, potom odstrčí stráž a vybehne): Zradcovia! Pomohli ste mu na slobodu! To si odpykáte!

4. obraz

Radcovia bez Lenia, Stráž

FERRO: Je to pravda?

STRÁŽ (kývne): Ušiel.

MAGISTER: Ako? Hovor! Nepočuje nás nik.

STRÁŽ: Sprievod sa už blížil k radnici. Neznámy kráčal uprostred davu a ozbrojenej stráže. Už boli pred bránou, keď veliteľ rozkázal sprievodu zastaviť a zrazu neznámeho nebolo. Nik nevie, ako sa stratil z obkľúčenia.

MAGISTER (po príšernej tichosti): Choď!

STRÁŽ (vyjde).

5. obraz

Radcovia bez Lenia

ORLANDO: Páni, počuli ste?! On je to! On!

MAGISTER: On. Veľký si, ó Bože! Zjavil si svoju moc a slávu. Ďakujem ti za túto chvíľu.

FERRO: A my slabí sme ho chceli brániť.

ROCCO: Bože, buď milostivý k nám hriešnym…

6. obraz

Predošlí, Mešťanosta, Stráž

MEŠŤANOSTA (prudko vojde. Stráž za ním): Necháš tu len desať chlapov. Ostatní prehľadajú blízke ulice a vojdú do každého príbytku. Netreba šetriť nikoho. Kto prijme neznámeho do domu, neujde trestu smrti. Ale kto prezradí jeho skrýšu, dostane odmenu v zlate.

STRÁŽ: Vykonám, pane. (Vyjde.)

7. obraz

Radcovia bez Lenia, Mešťanosta

MEŠŤANOSTA: O chvíľu sa postarám o eskortu pre každého z vás, ctihodní páni. Pôjdete domov. (Ide ku dverám bytu. Naraz zastane.) Ale ak by niekto chcel bojovať na mojej strane, vďačne mu podám ruku. Lebo skutočný boj sa práve začal. Nie ten, v ktorom ide o vaše životy. Ten, v ktorom ide o mesto. Chápem, že mlčíte. (Pauza.) V podstate naše mienky o neznámom sa nerozchádzajú. Už i ja viem, že nie je ani chorý, ani šialenec diablom posadnutý, že o ňom hovoril anjel. Lenže vidím ďalej ako vy. Neoslňuje ma iba jeho svätožiara, ale myslím aj na to, čo by vstúpilo spolu s ním do nášho života, keby sme mu odovzdali vládu. Ak by padla naša moc, hoci len na deň, rozsypali by sa naše hradby na prach, zvalili by sa múry žalárov, reťaze by sa zmenili na smiešne hračky a ľudia by sa stali znovu beštiami, lebo by nemali nad sebou korbáč. Ostala by len hanba, že v najťažšej chvíli mesta boli sme zbabelci a namiesto slávy, bohatstva a veľkosti sme odovzdali budúcim pokoleniam iba hromadu trosiek a potoky krvi. Neznámy prichádza ako burič. Pobúril ľud, postavil sa proti moci a proti zákonom nášho mesta. Ešte sme ho nepresvedčili, že jeho idea je zbytočná pre náš život. Škodlivá, nebezpečná. Aj tam, kde ide o vyššie záujmy, nesmie vládnuť láska, milosrdenstvo a odpúšťanie. Vládnuť sa nedá láskou. Vládnuť, to znamená krv, bolesť a plač, budovať, to zámená kliatby a pot, a nad tým všetkým víťazne sa usmievať môže iba moc. Darmo sa púšťa neznámy do boja. Ešte nikdy nezvíťazil. Ani teraz nepríde jeho kráľovstvo. (Niektorý z radcov nahlas zaplače.) Prišla rozhodujúca chvíľa! Môžete stáť za mnou alebo za neznámym. Inú možnosť nepoznám. Rozhodnite sa!

SERVITIUS (v extáze): Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnaný, lebo prináša lásku…

MEŠŤANOSTA: Ostatní mlčíte? Myslíte si, že ste sa pridali k mocnejšiemu? Mýlite sa. Ja som mocnejší. A pokiaľ bude visieť tá príšerná hrozba nad naším životom, nezrieknem sa zodpovednosti za osud mesta, neustúpim z boja, i keby som tu mal stáť sám. Odovzdajte mi zbrane! Odovzdajte zbrane!

MAGISTER (ostatným): Poďme!

ORLANDO: Kam?

MAGISTER: Hľadať neznámeho.

MEŠŤANOSTA: Vydal som rozkaz, že po západe slnka nik sa nesmie zdržiavať na uliciach. Koho chytí stráž, toho stihne hneď na mieste najvyšší trest — bičovanie, smrť!

SERVITIUS: Je niečo mocnejšie ako korbáč!

MEŠŤANOSTA: No, prosím, choďte! Len zvážte, či je práve teraz múdre hľadať ho. A či by vás on prišiel zachrániť, keby vás vojaci zatkli! No, choďte! Choďte!

(Nikto sa nepohne. Mešťanosta po chvíli vyjde.)

8. obraz

Radcovia bez Lenia

FERRO: Čo teraz? Po tom všetkom — máme ho ísť hľadať? Riskovať? Štatárium platí aj pre nás!

SERVITIUS (ticho): Nič zlého nevykonal. Nikomu neublížil. Bili ho, zatvorili do žalára, chystali nové mučenie. A my sme tu iba sebecky vyčkávali, chvastali sa múdrosťou svojich myšlienok.

MAGISTER: To hovoríte vy, Servitius?

SERVITIUS: Ja… Ja…! Môžete mi vyčítať, že som pred chvíľou hovoril inakšie. Ale čakal som práve na túto chvíľu! Vrúcne som si ju žiadal. Noc nie je pokoj. Noc je zápas. Mučivý, bolestný zápas človeka nad sebou a s túžbou po svetle. Premohol som svoje pochybnosti. Poďme ho hľadať!

FERRO: Orlando! Hotoví sme boli položiť život za neho, A teraz sa ľakáme hrozby? Prečo?

ORLANDO: Neľakám sa. Aj keby som mal pred sebou celý život, nielen niekoľko hodín do svitania, vďačne by som ho priniesol ako obeť. Smrť od žoldnierskych palíc znamenala by však takú potupu čistého erbu našej šľachtickej rodiny, že by sa nedala zmyť ani krvou. To by bola príliš vysoká cena! (Pauza.) Ja nepôjdem, ctihodní páni. Viaže ma česť rodinného mena. Vy ste však voľní. Choďte!

FERRO: Všetci musíme zvážiť veľkosť rizika i obete!

ROCCO: Nebolo by šťastné, keby sme sa rozišli práve teraz.

MAGISTER: Správne. Musíme vo všetkom postupovať spoločne. Odvolávam svoj návrh. Nevyhľadáme neznámeho.

ROCCO: Veľmi múdro. Netreba si zatvárať oči pred novými okolnosťami.

MAGISTER: V jednom mal Servitius pravdu. Nemôžeme zmeniť neznámemu cestu. Nemôžeme urobiť pre neho nič. Vôbec nič.

ORLANDO: I ja to cítim. A je to môj najväčší rozpor a moja najväčšia bolesť. Ani proti mešťanostovi sa nesmieme postaviť. Urýchlili by sme splnenie anjelovho proroctva a priblížili hodinu našej smrti. Lenius je v žalári, možno pred popravou, Averdo zomrel a nad nami by vykonali súd žoldnierske palice.

FERRO: Nedožili by sme sa ani svitania.

ROCCO: Panebože, je to už naozaj tak blízko?

MAGISTER: Neodvratne sa blíži naša posledná hodina. Je čas pripraviť sa na dôstojný odchod z tohto sveta. A to je povinnosť, na ktorú musíme myslieť všetci práve teraz!

ROCCO: Odísť zo sveta?! Bože! Nie… To nemôže byť pravda!

FERRO (po tichosti): Čo robiť…? Čo robiť…? Servitius — teraz filozofujte!

SERVITIUS (ticho): Som z vás otrasený. Takto zabúdať na neho?! Ste to vy, páni radcovia?

FERRO: Ide o život!

SERVITIUS: A predsa by ste nemali myslieť len na seba!

MAGISTER: Vyprosujeme si, Servitius, aby ste nás obviňovali zo sebectva!

SERVITIUS: Ja pôjdem! Vyhľadám ho! (Bez pátosu.) Nemožno ho znovu zradiť. Teraz by sme už nenašli výhovorku. Zjavil nám svoju dobrotu a silu. Už nemôžem zostať nečinný!

MAGISTER: Nehrajte sa na hrdinu, Servitius!

SERVITIUS: Padli všetky putá. Som voľný. Je tu len jedna cesta… a túžba nekonečná… najsilnejšia!

ROCCO: Hotová samovražda ísť teraz do ulíc.

SERVITIUS: Rocco! Tá túžba je nesmierna sila. Ďakujem neznámemu za jeho svetlo. Ešte nikdy, nikdy som nebol taký mocný… (Vyjde.)

9. obraz

Magister, Orlando, Ferro, Rocco

ROCCO: Už sme len štyria. Starý blázon! Vždy chcel byť iný ako my!

MAGISTER (nahnevaný sa prejde po sieni): Neverím mu.

FERRO. Nehovoril úprimne?

MAGISTER: Nemohol. Pred chvíľou sme boli svedkami, ako sa rúhal. Je to klamár a pokrytec. Stihne ho spravodlivý trest.

FERRO: Zahanbil nás.

MAGISTE: Čím? Je to len póza!

FERRO: Preto, lebo to tvrdíte vy?

MAGISTER: Ferro!

FERRO: Povedzte nám milostivo, o čo sme my lepší? Zbabelo sme zradili neznámeho! A skrývame svoju zradu!

ORLANDO: Nie pre každého je vhodná Servitiova cesta.

FERRO: A predsa sa musíme pridať k nemu. (Udrie na stôl.) Ak nechceme pošliapať svoju česť!

ROCCO: Len rozvážne, Ferro. Rozvážne.

FERRO: Treba konať rýchlo, do svitania máme málo času.

MAGISTER: Na čo myslíte?

FERRO: Nie na smrť, magister. Ja nechcem umrieť.

ROCCO: Ani ja.

MAGISTER: Anjelovo slovo sa musí splniť.

FERRO: Nemusí. Neznámy má moc i nad proroctvom. Ak sa zmiluje nad nami, budeme žiť. (Pauza.) Musíme ho nájsť. Hodiť sa mu k nohám. Neverím, že by nás nevypočul. Je láska.

MAGISTER: Vy choďte, ale nás nemýľte! My sa musíme pripraviť na dôstojnú smrť. Nič iného nám neostáva. Zhrešili sme a trest sme si zaslúžili. Nesmieme sa protiviť božiemu súdu.

FERRO: Už mám dosť vášho kázania! Vy nás mýlite! Treba urobiť všetko, aby sme našli neznámeho, pomohli mu a on pomôže nám.

ORLANDO: Ako? Sme väzni - vojaci vás bez milosti zlikvidujú.

FERRO: Mám rozumného sluhu. Pošleme ho k neznámemu s odkazom. Že ho čakáme. Nech nás príde vyslobodiť.

ROCCO Žehnám :vám, Ferro! Výborný nápad!

ORLANDO: Ak sa vám to podarí, Ferro, budeme vám blahorečiť celý život.

FERRO: Podarí sa to celkom iste. Len trochu odvahy! Najskôr poprosíme mešťanostu, aby nás pustil domov.

ORLANDO: Súhlasím. A vy, magister?

MAGISTER: Ja nemienim nikoho prosiť!

ORLANDO: Nesmiete nás opustiť. Sami ste prízvukovali, že musíme vo všetkom postupovať spoločne!

MAGISTER: A predsa sa rozídu naše cesty. Už vás ovládol iný duch.

FERRO: Aký iný?

MAGISTER: Za každú cenu zachrániť si svoj úbohý život… Spojiť sa hoci aj s diablom!

FERRO: To hovoríte práve vy?!

10. obraz

Predošlí, Mešťanosta

MEŠŤANOSTA (vojde, ale nevšíma si radcov. Mieri k druhým dverám.)

FERRO (postaví sa mu do cesty):- Orosím v mene ctihodných pánov, aby ste nám dovolili odísť. Chceme upokojiť našich najbližších. Nezostaneme však doma. Noc by sme chceli stráviť na radnici.

MEŠŤANOSTA: Stráž!

STRÁŽ (vojde).

MEŠŤANOSTAS: S každým z ctihodných pánov pôjde eskorta, ktorá ich odprevadí domov a potom sa vráti s nimi sem. Vojaci nesmú stratiť pánov radcov ani na chvíľu z očí a dovedú ich sem živých alebo mŕtvych. Choď! (Stráž pozdraví a vyjde.) Páni! Dôrazne vás upozorňujem, nepokúste sa oklamať alebo podplatiť stráž, ktorá vás bude sprevádzať. Dúfam, viete čo sa stane s ľuďmi, ktorí sa túto noc postavia proti mne. Choďte!

(Radcovia so sklonenými hlavami vyjdú.)

ORLANDO (vo dverách): Magister! Vy nejdete?

MAGISTER (odvráti sa): Nie.

MEŠŤANOSTA: Zaujímavé!

MAGISTER: Nič mimoriadne, Ján Fabricius. Nemám sa s kým lúčiť, žijem sám…

MEŠŤANOSTA: Nechcete mi niečo predsa len vyzradiť?

MAGISTER: Pouvažujem, či ste ešte hodný mojej dôvery.

MEŠŤANOSTA (chladne): Odoberte sa, magister, do vedľajšej siene. A — uvažujte, ako zachrániť suverenitu nášho mesta.

(Magister bez slova vyjde.)

11. obraz

Mešťanosta, Stráž

MEŠŤANOSTA (díva sa za ním. Zvonku výkrik: „Posol od východnej brány!“ Stráž vojde, odovzdá zvitok).

STRÁŽ: Priniesol to posol od východnej brány!

MEŠŤANOSTA (rozlomí pečať, číta, potom): Vieš, čo je tu napísané?

STRÁŽ: Nie, pane!

MEŠŤANOSTA: Klameš! Klameš, lotor!

(Pauza.)

STRÁŽ: Som ti verný do smrti!

MEŠŤANOSTA: Mohol by si na to prisahať? (Stráž mlčí.) Viem, že aj ty veríš v neznámeho! Ale ja nestrpím zradcov okolo seba. Vieš, čo ťa čaká?

STRÁŽ: Urob, pane, čo chceš. Smrť mi bude vykúpením.

MEŠŤANOSTA: Nebojíš sa?

STRÁŽ: Nie.

MEŠŤANOSTA: Nevypadla by ti ani slza z oka, keby si stratil brata, sestru, matku… (Stráž sa zachveje.) Aha! Zachvel si sa! Mám v rukách tvoju rodinu. A keď bude treba, skrotím ťa ako ostatných. (Volá do chodby.) Stráže! Nech predvedú z väzenia radcu Lenia! (Stráž stojí v pozore bez slova.) Kde sú žoldnieri, ktorí boli hľadať neznámeho?

STRÁŽ: Práve sa vrátili. Nenašli ho.

MEŠŤANOSTA: Nech sa hneď vrátia k východnej bráne. Neznámy je určite tam. Tam je ohnisko vzbury. Choď!

(Stráž neodchádza.)

Čo chceš?

STRÁŽ: Mám príbytok pri východnej bráne. Už mi žoldnieri zabili brata. Uväznili otca…

MEŠŤANOSTA: A čo? Bojíš sa o svoje deti? (Pauza.) Dnes ani ja nepoznám milosrdenstvo! Ale — odmením sa ti za tvoju vernosť. (Píše listinu.) To je sloboda pre otca a istota pre deti…

STRÁŽ (stojí chvíľu. Výkrik zvonku: Pozor, väzeň!): Pane, si spravodlivejší ako on.

MEŠŤANOSTA: Mocnejší ako on! Choď! (Stráž odíde. Mešťanosta číta list.) „Ján Fabricius, si streštený šialenec! Neznámy je sila, ktorú nepremôžeš. Odstúp! Tvoja vláda je skazou mesta!“

12. obraz

Lenius, Mešťanosta, Stráž

LENIUS (vstúpi, na rukách putá, vyzývavo): Žiadali ste si ma vidieť, pán mešťanosta?

MEŠŤANOSTA: Áno.

LENIUS: Výsluch?

MEŠŤANOSTA: Priateľský rozhovor.

LENIUS: Ach… So všetkým som rátal. Väzňa môže očakávať mučenie, súd, poprava. Ale priateľský rozhovor s reťazami na rukách?!

MEŠŤANOSTA (stráži): Dolu okovy!

(Stráž poslúchne.)

LENIUS (trie si ruky, prejde sa, zhlboka si vydýchne. Cítiť, čo sa v ňom odohráva): Ó — vďaka!

MEŠŤANOSTA: Prines zbraň radcu Lenia! (Stráž vyjde a vracia sa hneď.) Polož ju na stôl a choď! No, choď!

(Stráž odíde.)

LENIUS: Aké vznešené gesto! Môžem si ho vziať?

MEŠŤANOSTA: Môžete.

LENIUS (vezme meč): Po tejto chvíli som túžil. Stáť proti vám s mečom v ruke. (Pauza.) Pravdupovediac, netúžil som po vašej spoločnosti. Potkany sú celkom milí spoločníci. A verní. Majú ustavične záujem o človeka. Nielen vtedy, keď ho potrebujú.

MEŠŤANOSTA: Je vám jasné, Lenius, že vám môžem vziať všetko, čo som vám vrátil?

LENIUS: Prečo mi to hovoríte?

MEŠŤANOSTA: Aby ste nezabudli, že aj vy ma potrebujete.

LENIUS: O čo ide?

MEŠŤANOSTA: Pred chvíľou som dostal výhražný list — od východnej brány.

LENIUS: Áno — neznámy je tam.

MEŠŤANOSTA: Pamätám sa, že už vtedy, keď prišiel, dokazovali ste v rade, že prináša nešťastie pre mesto.

LENIUS: Bolo to už veľmi dávno.

MEŠŤANOSTA: „Neznámy si nezasluhuje ani úctu, ani súcit!“ To je váš konkrétny výrok.

LENIUS: Možno by som ho potvrdil i teraz. Neznámy bol pre mňa nepríjemný. Ale dnes mi môže byť výborným spojencom. A viete, že ja sa spojím aj s diablom, keď chcem dosiahnuť cieľ.

MEŠŤANOSTA: Nebojím sa ani vás, ani neznámeho. Bojím sa jeho idey a tých, ktorí budú chcieť využiť jeho prítomnosť pre svoje mocenské záujmy. (Pauza.) Chudoba pri východnej bráne sa už organizuje.

MEŠŤANOSTA: Hovorme teda vecne! Vstúpite do kontaktu s vodcami ľudu a presvedčte ich, že neznámy nepôjde s nimi.

LENIUS: Neuveria mi. Sám tomu neverím. Rozmetá vašu žoldniersku bandu, ak tak bude chcieť.

MEŠŤANOSTA: Ale nerozmetal ich, hoci ho viedli na smrť. Zjavil iba svoju slávu. Bol to výkrik: „Ľudia, prišiel som! Nepochybujte! Som boží syn!“ Nič nového! Príde, zjaví svoju slávu, ľudia najskôr v neho uveria, a potom ho zradia. Lebo nevie vraždiť, nevie nenávidieť. Lebo zasa nie je kráľom, len tulákom a bedárom a vie len milovať a trpieť!

LENIUS: Nepresvedčíte ma — škoda námahy.

MEŠŤANOSTA: Vy musíte presvedčiť vodcov davu. Už niekoľkokrát ste sa ukázali ako majster taktiky.

LENIUS: A čo za to, ak budem súhlasiť?

MEŠŤANOSTA: Čo si žiadate?

LENIUS: Predovšetkým slobodu. (Horúčkovite.) Voľný pohyb v meste, peniaze, osobnú ochranu.

MEŠŤANOSTA (prikyvuje): Ale až potom.

LENIUS: Niečo potom, niečo hneď teraz. (Pauza.) Ruku vašej dcéry.

(Chvíľu je ticho, akoby očakávali výbuch.)

MEŠŤANOSTA (ticho): Ak ju chcete — prosím.

LENIUS: Lacný sľub. Planý.

MEŠŤANOSTA: Neurážajte ma!

LENIUS: Chcem sláviť s ňou zasnúbenie. Hneď teraz — tu na radnici. V prítomnosti svedkov… Mlčíte? (Mešťanosta sa odvráti. Lenius s úsmevom.) Neustúpim od tejto podmienky. Čo je? Vari strácate odvahu? Nedokončíte túto pekelnú hru?

MEŠŤANOSTA: Boli by ste už mŕtvy, keby som v nej nemusel pokračovať. Rozšliapaný ako jedovatý had. Zákerný mocibažník!

LENIUS: Teda súhlasíte?

MEŠŤANOSTA: Súhlasím.

LENIUS: Dáte svoju dcéru smilníkovi, ktorý sa spriahne s každou pobehlicou?

MEŠŤANOSTA: Dám!

LENIUS (smeje sa z plného hrdla. Potom): A keď odoprie…

MEŠŤANOSTA: Mária je poslušná dcéra. Dám ju zavolať! Stráž! Po jej súhlase odoberiete sa ihneď splniť svoje poslanie. Nečudujte sa, že vám dôverujem. Viem, že ma nezradíte, lebo neznámy vám nemôže dať toľko ako ja.

LENIUS: Vy mi neveríte, Ján Fabricius! Milujem ju. Vaša dcéra je pre mňa viacej ako môj život.

MEŠŤANOSTA: Dám vám ju! Keď som sa už rozhodol platiť, nerozmýšľam o cene.

13. obraz

Mešťanosta, Lenius a Stráž

STRÁŽ (vojde).

MEŠŤANOSTA: Priveď moju dcéru. Je v dome.

STRÁŽ: Pane, odpusť mi moju smelosť… Tvoj dom je prázdny. Niet v ňom nikoho. Práve pribehol zranený strážca…

(Pauza.)

MEŠŤANOSTA: Blúzniš?!… Nech sa vojaci hneď vyberú zistiť, čo sa stalo. Kde sú sluhovia a slúžky? A kde je moja dcéra?

STRÁŽ: Sluhovia a slúžky sa rozutekali.

MEŠŤANOSTA: Prečo?

STRÁŽ: Zo strachu pred rozzúreným davom.

MEŠŤANOSTA (po pauze): Prečo nehovoríš? Pokračuj! Ty niečo vieš! Hovor, lebo…!

STRÁŽ: Pane, nezabi ma pre zlú zvesť, ktorú prinášam. Tvoju dcéru našli žoldnieri na ulici. Ubitú.

MEŠŤANOSTA (zatacká sa): Nie! Nie! Nie! Zabijem ho! Umučím! Žobráka! Podvodníka! Diabla! Kde je moja dcéra?!

STRÁŽ: Pred vchodom do radnice.

(Mešťanosta ako šialený vybehne.)

14. obraz

Lenius, Stráž

STRÁŽ (pristúpi k Leniovi): Pane, ja som od východnej brány!

LENIUS (odmietavo): Čo chceš?

STRÁŽ: Čakajú ťa tam. Vždy si cítil s nami.

LENIUS: Nemáme zbrane. A neznámy nebude bojovať na našej strane.

STRÁŽ: Bude. Mocná je jeho trestajúca ruka. (Pauza.) Pane, prečo bezmocne stojíš? Nemyslíš, že na teba čakajú tisíce ponižovaných, utláčaných? Máš príležitosť utiecť! Neznámy sa pomstí nad vrahmi nevinných… Bude to spravodlivý boj!

LENIUS (po chvíli rozmýšľania): Je mŕtva? Klameš! Lotor!

STRÁŽ: Je mŕtva…

LENIUS: Môj bože! To je hrozný trest! Strašná pomsta! Čo teraz?

15. obraz

Predošlí, Ferro, Rocco, Orlando, neskôr Magister. (Rocco vojde, za ním Ferro a Orlando.)

LENIUS (s ironickým úklonom): Aká česť, ctihodní páni, znovu vás vidieť!

ORLANDO: Vy? A na slobode?

LENIUS: Áno, vašou zásluhou!

ROCCO: Viete, že mesťanostova dcéra je mŕtva? Strašné… Servitius sa nevracia… Čo to všetko znamená?

MAGISTER (zjaví sa vo dverách): Proroctvo sa naplňuje. Neznámy prehovoril. Počuli ste jeho hlas? Mocnejší ako víchrica! „Traste sa vinníci! Skloňte svoje pyšné hlavy. Blíži sa súd.“ A nebude ani pre vás milosrdenstva, Lenius! Nesmejte sa!

LENIUS: V poslednom čase vášnivo rečnievate, magister. Ste majster v demagógii! Že máte odvahu ukázať sa ľuďom na oči. Aj vy všetci!

MAGISTER: Lenius, varujem vás!

LENIUS: Ešte včera večer ste ma vzali pod ochranu. Pamätáte sa? A všetci!

ORLANDO: Dnes sa zmenili okolnosti!

LENIUS: Mlčte! Hnusná zrada! Obyčajný zlodej má viac cti ako vy všetci. Kde sú vaše veľké vznešené slová a vaša česť? Ste plní podlosti, ničomnosti, zbabelosti! Kvapká z vás pot smrteľnej úzkosti, vedeli by ste zradiť každého a všetko, čo vám bolo sväté, ponížiť sa, lízať ruku, ktorá vás chce uškrtiť, len aby ste mohli zachrániť svoj psí život. Ale prisahám vám, darmo sa budete modliť, skrúšene prosiť, zúfalo sa biť v prsia a volať o milosť. Z prachu nepovstanete! Lebo ja vám neodpustím… Ešte sa stretneme tejto noci! Ctihodní! Dovidenia!

16. obraz

Ferro, Rocco, Magister, Orlando

ROCCO: Bojím sa, páni, že vytrčím kopytá ako Averdo.

FERRO: Nič nám nemôže urobiť, keď bude pri nás neznámy.

ORLANDO: Podarilo sa vám vyslať sluhu?

FERRO: V tejto chvíli bude už pri východnej bráne. Naša záchrana je blízko! Magister… (Ide k nemu, magister sa odvráti.) Poďme vyhľadať neznámeho!

MAGISTER: Nechcem mať s vami nič!

FERRO: Ani ja s vami! Naša smrť nie je nevyhnutná! Idem sluhovi oproti — vrátime sa s neznámym. (Chce odísť, zastane.)

17. obraz

Predošlí, Mešťanosta, Stráž

(Mešťanosta vchádza zmenený, stráž za ním. Dlhá pauza.)

FERRO: Počuli sme, že vaša dcéra… Je to pravda? Žije?

MEŠŤANOSTA: Je mŕtva.

(Ticho. Radcovia sklonia hlavy.)

ORLANDO: Chceli by sme zmierniť vašu bolesť. Nevieme ako…

MEŠŤANOSTA: To je len moja bolesť. (Stráži.) Žoldnieri ju našli?

STRÁŽ: Áno, pane.

MEŠŤANOSTA: Oni ju ubili?

STRÁŽ: Neviem. Možno.

MEŠŤANOSTA: Kde sú?

STRÁŽ: Odišli k východnej bráne.

MEŠŤANOSTA: Nájdeš ich. A vykonáš nad nimi rozsudok!

STRÁŽ: Splnili iba tvoj rozkaz, pane. Každého, kto sa odváži do ulíc, nech stihne trest…

MEŠŤANOSTA: Mlč! A choď! (Stráž sa pohne.) Nie. Počkaj! (Stráž sa zastaví.) Máš pravdu. Nie žoldnieri sú na vine. Ale on. On ma udrel… Tak ako nikto doteraz!

MAGISTER: Ján Fabricius, to bol jeho posledný varovný hlas. Skaza mesta sa neodvratne blíži. Svojou nevierou ste privolali kliatbu na seba i na nás. Boh chce, aby som vás vystríhal. Dosť! Odstúpte! Odstúpte, kým nie je neskoro, kým nás všetkých nezmetie jeho spravodlivý hnev.

ORLANDO: Zrušte ihneď všetky nariadenia proti neznámemu a proti tým, ktorí ho chcú privítať s úctou a pokorou v našom meste.

MEŠŤANOSTA: Nezaslúži si milosrdenstvo. Len udrieť chcel. Tam, kde najviac bolí. Ale ja mu to vrátim. (Pauza.) Lenius odišiel. Zradil. Choďte aj vy — zraďte ma! Nie, mňa nezastaví ani zrada, ani smrť. Človek je len dotiaľ mocný, dokiaľ vie v sebe premôcť každú bolesť. A ja. musím byť mocný…

ORLANDO: On je mocnejší!

MAGISTER: Všetko je proti vám. Malí i veľkí upierajú s nádejou svoje zraky na neho. Vaša zúrivosť, váš besný hnev sa mu protiví, dráždi ho!

MEŠŤANOSTA: Všetci okrem vás idú so mnou.

MAGISTER: Len tí, ktorí sa ešte stále boja vašej moci! Spamätajte sa! Zničíte seba, nás, aj mesto. Pokorte sa pred ním!

MEŠŤANOSTA: A najmä pred vami, pred vašou ctibažnosťou! Mesto bude stáť. Pokiaľ ja žijem, nebude jeho. Musí sa pokoriť pred mocou, ktorá tu vládne. A ja ho pokorím, i keď budem stáť proti nemu len sám! (Stráži.) Pripravíš sa na cestu! Dve hodiny jazdy na sever táborí kráľovské vojsko. Veliteľovi odovzdáš tento pozývací list! Buď rýchly! Ide o tvoj život a život tvojej rodiny.

(Stráž vyjde.)

ORLANDO: kráľovské vojsko chcete privolať na pomoc? Domýšľavosť!

MAGISTER: Necítite, že niet reťaze, múrov, vojska, ktoré by mohlo zastaviť neznámeho na jeho ceste?

ROCCO: Preboha, nedráždite ho!

MEŠŤANOSTA: Žoldnierom znovu zvýšim žold. Sústredím všetky vojenské sily pri východnej bráne. A z každého domu v meste odvedú chlapa alebo ženu do väzenia ako rukojemníkov!

ORLANDO: Čo chcete dosiahnuť?

MEŠŤANOSTA: Zbraň z ruky mi nevyrazil. Iba ma posilnil v nenávisti. Stráž! Nech sa ihneď začne stavať na námestí popravisko. Ak sa neznámy nepodrobí mojej moci, na popravisko pôjdu všetci, ktorých, on miluje preto, lebo sú malí, úbohí a slabí. (V tej chvíli vojaci prinesú mŕtvu mesťanostovu dcéru. Položia ju na veľký stôl. Prikryjú plášťom. Mešťanosta pomaly podíde k nej. S veľkou námahou premáha bolesť.) Odpusť mi… (Otvorí dvere a vyjde na balkón.) Už viem, že miluješ len tých, ktorí sa plazia pred tebou v prachu. Ja sa plaziť neviem. Preto si ma zákerne udrel. Neskláňam hlavu. Pokračujem v boji. Počuješ?! Nech si kdekoľvek! Čakám ťa a viem, že prídeš! A nebojím sa ťa!

Opona