ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Scéna ako v prvom dejstve. Pred svitaním.

1. obraz

Rocco, Magister, Orlando

ROCCO: Ferro sa nevracia. Preboha, robme niečo!

ORLANDO: Ulice sú plné náreku. Žoldnieri zatýkajú aj nevinných, vláčia ich do väzenia.

ROCCO: Myslíte, že sa vráti, že privedie neznámeho?

ORLANDO: Určite.

ROCCO: Svitanie sa blíži. Už mal byť Ferro dávno späť.

ORLANDO: Vieme. Ale načo o tom stále hovoriť? Neistota je strašná.

ROCCO: Starý som a ustatý. Celý život som sa iba trápil, nedoprial som si nič. Nič! Možno by som nebol niesol tak trpezlivo a pokorne svoj ťažký osud, keby som nebol veril, že raz príde aj môj čas. Že budem mať aspoň pokojnú starobu.

ORLANDO: Vaša staroba? A čo môj život? Chcete ho, vari, prirovnať ku svojmu? Smiešne!

ROCCO: Život je každému rovnako drahý. Že nie som taký bohatý ako vy a taký vznešený? Ale žiť chcem práve tak ako vy!

ORLANDO: Nemienil som vás uraziť.

ROCCO: Hovoril z vás pán. Urodzený pán k chudákovi mešťanostovi. (Vzdychne si.) Bol som vždy posledným vo vašich očiach! Len preto ste ma trpeli vo svojej spoločnosti a v rade, lebo som vám nikdy neprotirečil. Áno, lichotilo mi, že ste ma volali ctihodným, že ste mi preukazovali úctu ako šľachticovi. Ale vy, ctihodný Orlando, najmenej! Čudné, však?

ORLANDO: Hádam vás to trápilo?

ROCCO: Bolelo. Ponižovalo. (Ticho.) Ale pred smrťou sa človek vyrovnáva so všetkým. Len s tým nie, že prichádza tak skoro.

ORLANDO: Ja nestrácam nádej.

ROCCO: Čo urobíme, ak sa Ferro nevráti? Ak ho neprivedie?

ORLANDO: Nič! Ráno bude všetkému koniec.

2. obraz

Predošlí, Ferro

FERRO (vstúpi. Zastane vo dverách. Vydýchne).

ORLANDO: Ferro! Konečne!

ROCCO: Už sme mysleli, že neprídete.

FERRO: Zadržali ma žoldnieri. Na námestí sa už pripravujú popravy.

ROCCO: Ferro, hovorte! Podarilo sa sluhovi dostať sa k nemu?

FERRO (ticho): Nie.

ROCCO: Ja som to vedel. Panebože!

FERRO: Okolo neznámeho bol obrovský zástup. Ľudia bozkávali lem jeho rúcha, jeho stopy v prachu. Nedokázal som sa prebiť k nemu ani ja. Darmo som prosil, kričal, zástup ma nepripustil bližšie.

ORLANDO: Boli srne blázni, že sme verili, dúfali…

ROCCO: Čo bude s nami? Čo teraz?

FERRO: Len jedno nás môže zachrániť. Mešťanosta prepadol šialenstvu. Chce sa pomstiť za smrť svojej dcéry. Preto organizuje hromadnú popravu, lebo je presvedčený, že neznámy nedopustí, aby toľko ľudí prišlo o život. Že sa radšej pokorí, podrobí jeho moci.

ORLANDO: Čo ak sa nepodrobí?

FERRO: Mešťanosta má za sebou vojsko, žoldnierov a neznámy iba neozbrojený dav.

ROCCO: Vždy som hovoril, že je lepšie stáť pri mešťanostovi.

FERRO: Budúcnosť nám priam prikazuje vrátiť sa k nemu. Lebo víťazstvo neznámeho by znamenalo našu smrť. Slovo anjela by sa splnilo. Splnilo by ho chudoba, ktorá nás nenávidí.

ORLANDO: Keby sme sa aj pridali k mešťanostovi, proroctvo neznámeho nezmeníme.

FERRO: Ak zvíťazí mešťanosta, a my s ním, bude neznámy v našich rukách. Ja nepotrebujem väčšiu istotu. Donútime ho pomstu odvolať.

ORLANDO: Magister, nemáte pre nás slovo?

MAGISTER (začína obrátený k nim chrbtom): Slovo? Skôr úsmev, plný opovrhnutia, predovšetkým pre vás, urodzený Orlando. Spomínate si, čím ste boli pre nás? Vzorom hrdinstva, bojovníka s čistým štítom, ktorému patrila úcta nás všetkých. Orlandovo slovo bolo nezvratné svedectvo veľkého človeka, veľkej dôstojnej osobnosti. A čím ste teraz? Trstina, vetrom sa klátiaca, mizerný úbožiačik, ktorý sa zbabelo chytá každej nádeje, len aby si zachránil život. Ctihodný pane — zabudli ste, že veľkí musia byť veľkí i vtedy, keď sa pod nimi pohne zem!

ORLANDO (vytiahne meč): Mlčte, lebo…

MAGISTER: Bolo vám zverené tajomstvo vôle božej tak ako mne, a vy ste tú dôveru zradili, pošliapali! A pridali sa k ustráchaným hlupákom! Nemáte výhovorku! Človek má iba pocit neskonalej hanby, keď pozerá na vás, a vedomie, že nik vás neoslobodí od kliatby a božieho trestu!

ORLANDO: Podliak! Vy ste ma vtiahli do tej zrady! A potom ste išli ďalej s povýšeným úsmevom a ja som zostal zlomený. Hneď vtedy som vás začal nenávidieť. I jeho. Neznámeho. Prečo mi nedovolil napraviť moju vinu, prečo mi nedal istotu? Mlčte, aby som nemusel zakrvaviť svoj meč!

FERRO: Dosť, páni! Pokoj a rozvahu! Čo máme robiť, magister?

MAGISTER: Skloňte hlavy pred božou vôľou. Hriešnici! Ponížte sa a prijmite smrť. Je to trest za vaše hriechy. A nijaké spojenectvo s mešťanostom!

FERRO: Kážete sa nám ponížiť, ale sami sa neviete. Ste pyšný a nadutý pokrytec. Máte tisíce ľstivých myšlienok a východísk, ale používate ich tak obratne, že vždy zachránia vašu veľkosť pred pádom. Áno — myslíte len na svoju záchranu. Nestáli by ste tu tak sebavedome, keby vás nezožierala mocibažnosť! Vy chcete byť prvý, najmocnejší! Len priznať sa neviete!

MAGISTER: Boh ma vyvolil, aby som zvestoval jeho vôľu. Môžete ma urážať , pľuvať mi do očú. Svätosť tohto poslania zmyje každú poškvrnu.

ROCCO (stojí na balkóne): Páni, páni! Žoldnieri už priviedli väzňov pod šibenice. Uzavreli námestie. V najbližšej chvíli môže dať mešťanosta rozkaz na popravy!

FFRRO: Je to vážna chvíľa. Rozhodujúca!

ORLANDO: Len rozvážne, páni! Len nijaké zmätky!

ROCCO: Preboha, zachráňme sa!

ORLANDO: Buďme jednotní! A poďme s mešťanostom!

FERRO: Tak je. To je naša jediná možnosť záchrany!

MAGISTER: Vzdajte sa falošnej nádeje. Neznámy sa pred jeho mocou nepokorí. Nie k mešťanostovi, ale k Bohu sa primknime.

ORLANDO: Už sme sa rozhodli, magister Leonardo!

3. obraz

Predošlí, Mešťanosta, Stráž

MEŠŤANOSTA (vojde spolu so strážou. Vidieť na ňom únavu.)

STRÁŽ: Kráľovské vojsko sa vydalo na pochod! Bude tu čo nevidieť!

MEŠŤANOSTA: Na námestí je všetko pripravené?

STRÁŽ: Kati a žoldnieri čakajú na tvoj rozkaz.

MEŠŤANOSTA (urobí krok k balkónu, ale vtom Ferro sa mu postaví do cesty).

FERRO: Ctihodný pán mešťanosta! My, členovia rady vznešených, chceme vám znovu vysloviť svoju dôveru. Schvaľujeme každý váš skutok a veríme, že vaša mocná ruka zachová veľkosť a slávu nášho mesta aj budúcim pokoleniam.

MEŠŤANOSTA (po pauze): Ste jednotní v tomto presvedčení?

MAGISTER: Nie. Ja vás nenávidím tak, ako som vás nenávidel, a hnusí sa mi vaša mocibažnosť tak ako vaša ľstivosť. Ale pamätajte, Ján Fabricius, že týmto diktátorským krokom začína sa váš pád. A bude veľký, definitívny! Len dajte znovu rozkaz na vraždy! Nebude to po prvý raz, čo ste preliali nevinnú krv, ale prisahám, naposledy!

FERRO: Chcete tú moc vy! Priznajte sa konečne!

ORLANDO: Páni, chcete zachraňovať seba alebo mesto?

ROCCO: My súhlasíme s pánom mešťanostom. Áno, áno! Súhlasíme!

MAGISTER: Zbytočná je vaša zrada, zbabelci! Myslíte si, že on sa podrobí moci človeka? On, ktorý je pánom života a smrti? Neprijali ste ho! Zomriete preto prv, než svitne nový deň!

FERRO: Zomriete aj vy! A spolu s vami aj vaša tajná túžba po moci!

MEŠŤANOSTA: Kto iný, ako vy, magister Leonardo, dokáže rafinovanejšie skrývať svoje skutočné zámery?

MAGISTER: Opovrhujem vami, Ján Fabricius! Ste červ, ktorý pokúša Boha! Ste blázon, ktorý chce Boha prinútiť, aby sa vám podrobil!

MEŠŤANOSTA: Dosť! Ešte dnes sa vám budem smiať do tváre.

MAGISTER (silne): On nepríde! Nepodrobí sa vám!

MEŠŤANOSTA (podíde k balkónu): Príde! Bude sa plaziť pri mojich nohách!

(Zdvihne ruku. Ozvú sa bubny.)

4. obraz

Predošlí, Servitius

SERVITIUS (hlas počuť z chodby): Z cesty! Pusťte ma! Čo ma nepoznávaš? Pusť! (Zjaví sa vo dverách. Bolesť je v celom jeho zjave, rozpráva ako ranený.) Nie! Nie! Ctihodný pán Fabricius! Ctihodný pán mešťanosta! (Beží na balkón a hodí sa mu k nohám.) Preboha, nerobte to! Nevydávajte rozkaz! Zastavte ich! Zastavte!

MEŠŤANOSTA (stráži): Odveď ho!

SERVITIUS: Zmilujte sa! On je tu! Prišiel! Určite vás chce požiadať…

MEŠŤANOSTA (nie radosť z víťazstva, ale akási hrozná surová istota ho premôže. Skríkne dolu): Popravu zastaviť! (Stráži.) Väzňov odviesť nazad do žalára!

(Magister sa odvráti a zakryje si tvár. Stráž ihneď vyjde.)

5. obraz

Predošlí

MEŠŤANOSTA: Kde je?

SERVITIUS: V žalári. S väzňami, ktorí čakajú na smrť.

MEŠŤANOSTA: Kto ho chytil?

SERVITIUS: Prišiel sám.

MEŠŤANOSTA: Je zatvorený tak, že nemôže ujsť?

SERVITIUS: Je Synom Najvyššieho.

MEŠŤANOSTA: A predsa sa pokoril. Znovu sa pokoril! Pred mocou. Pred mojou mocou!

STRÁŽ: (vojde): Rozkaz som odovzdal veliteľovi žoldnierov.

MEŠŤANOSTA: Neznámy je dolu v žalári! Nech ho ihneď predvedú!

(Stráž vyjde.)

6. obraz

Predošlí bez Stráže

(Mešťanosta stojí sám. Magister tiež. Skupinka Ferro — Rocco — Orlando. V celom výstupe sa hovorí ticho.)

ROCCO: Ja sa bojím stretnúť sa s ním.

ORLANDO: Prečo? Už je väzňom.

FERRO (Servitiovi): Vy ste ho videli?

SERVITIUS: Už včera večer som sa dostal k nemu. Akoby zázrakom.

ROCCO: A bol to on?

SERVITIUS: Nikdy som nebol taký čistý a šťastný ako vtedy, keď som sa dotkol jeho rúcha. Ale nebol to len môj pocit. Z ľudí ponižovaných, utláčaných, z tmavých hlbín duše akoby sa bolo vynorilo na povrch všetko, čo bolo jasné a krásne. Chudobní v tomto meste takí ešte nikdy neboli. Slobodní, plní lásky, nádeje.

ORLANDO: A on?

SERVITIUS: Pokojný a šťastný.

FERRO: Prinášali k nemu chorých?

SERVITIUS: Vošiel do každého domu, kde ležali zranení a zbití žoldniermi. Dotýkal sa ich ubolených hláv a išiel ďalej.

ROCCO: Ale uzdravil ich, Servitius!

SERVITIUS (zďaleka prichádza to slovo): Nie.

FERRO: Nie? (Tí traja pozrú na seba.)

ROCCO: Neurobil zázrak?

SERVITIUS: Nie.

ORLANDO: A je to skutočne on? To nemôže byť on!

(Zvonku krik na chodbe. Počuť povel: „Všetci na námestie!“ Mešťanosta ide rýchlo ku dverám, ale vtom sa zjaví v nich stráž.)

7. obraz

Predošlí, Stráž

STRÁŽ (hlási): Väzni sa rozutekali zo žalára.

MEŠŤANOSTA: Čo robia žoldnieri?

STRÁŽ: Nestačia robiť poriadky.

MEŠŤANOSTA (rozbehne sa ku dverám): Nestačia! Ja im ukážem!

STRÁŽ: Na chodbe niet nikoho. Všetci chlapi zo stráže išli na pomoc žoldnierom. Museli uzavrieť ulice, vedúce na námestie.

MEŠŤANOSTA: Hlavami zaplatia, keď ho nechytia!

STRÁŽ: On neodišiel. Je v žalári.

(Pauza.)

MEŠŤANOSTA: Dovedieš ho sem! (Stráž sa ani nepohne.) Počul si?

STRÁŽ: Nedokážem vykonať rozkaz, už som tu len sám.

(Mešťanosta mu kývne, aby odišiel, stráž vyjde.)

8. obraz

Mešťanosta, Radcovia

MEŠŤANOSTA: Pred chvíľou, ctihodní páni, ste mi vyslovili dôveru. Schvaľujete každý môj skutok?

ROCCO: Schvaľujeme!

MEŠŤANOSTA: Podľa zákonov, platných v našom meste, ste hotoví ujať sa tejto úlohy bez ohľadu na to, kto bude obžalovaný, a splniť ju tak, ako naše zákony vyžadujú?

FERRO (po chvíli): Áno! Sme hotoví!

MEŠŤANOSTA: Väzeň, ktorý sa už podrobil našej moci, má však aj inú možnosť. Prepustíme ho v pokoji, ak napraví to, čo zavinil svojím príchodom.

ROCCO: Tak je!

ORLANDO: To je to pravé slovo!

MEŠŤANOSTA: O našej požiadavke ho upovedomíte vy, Servitius. A prinesiete odpoveď.

(Pauza.)

SERVITIUS: Nežiadajte to odo mňa. Neviete, čím bolo pre mňa stretnutie s ním tejto strašnej noci.

FERRO: Neodmietajte, Servitius!

ROCCO: Prosíme — zachráňte nás!

SERVITIUS: Viem, že neurobí, čo chcete! Nemá čo naprávať!

MEŠŤANOSTA: Potom na základe vášho svedectva môžeme vyniesť nad ním rozsudok. Choďte!

SERVITIUS: Veľa chcete odo mňa! Nemôžem!

ROCCO: Nemusíme ho súdiť! Aby sme ho nedráždili.

ORLANDO: Ak odmietne našu ponuku, nezaslúži si milosť.

ROCCO: Svitanie sa blíži. Ja verím, že nás pochopí a príde.

SERVITIUS: Oči všetkých sú upreté na neho. Mlčí. Nepríde. Nemôže. Nepokorí sa.

(Mešťanosta sa zatrasie.)

MEŠŤANOSTA (s nenávisťou): I tak je dobre! Voľakedy hlásal božiu spravodlivosť. Dnes mlčí. Tak ho budeme súdiť podľa svetskej spravodlivosti.

STRÁŽ (vstúpi): Chlapi zo stráže sa vrátili. Nepodarilo sa pochytať väzňov.

MEŠŤANOSTA: Nie! Lebo nemali dosť vôle! Zradcovia! (Krátka pauza.) Žiadate si, ctihodní páni, aby väzeň bol predvedený na súd násilím?

ROCCO (so strachom): Nie! Radšej nie!

ORLANDO: Netreba. Keby aj prehovoril, nijaké svedectvo ho nemôže oslobodiť od viny.

MEŠŤANOSTA: Nechcete ho vidieť?

FERRO: Nie. Súďme ho za jeho neprítomnosti!

MEŠŤANOSTA: Magister! A čo vy?

MAGISTER: Moja mienka už nie je pre vás zaujímavá.

MEŠŤANOSTA (stráži): Upravte sieň! (Stráž prestaví stoličky, stôl, zapáli svietnik.) Podľa zákonov nášho mesta mám právo určiť obvinenému obhajcu pred súdom rady. Magister Leonard, vy budete obhajovať obvineného. Máte príležitosť potvrdiť svoju spravodlivosť.

FERRO: Správne! Nech ho háji magister. Jemu vďačíme za to, že sme sa dozvedeli o neznámom a o anjelovom proroctve už na začiatku tohto prekliateho dňa. Len on stál tu vždy silný vo viere v neho, presvedčený, že niet milosrdenstva pre nás, a neotriaslo ním ani naše zúfalstvo. Takto náš súd bude spravodlivý!

(Ticho.)

ORLANDO: Magister, ešte stále váhate?

MAGISTER: Ani rada ma nemôže prinútiť, aby som hájil obvineného, keď nie som presvedčený o jeho nevine.

MEŠŤANOSTA: Vy neprijímate obhajobu?

MAGISTER (rozhodne a silne): Nie.

(Pauza vyplnená úžasom.)

MEŠŤANOSTA: To je prekvapenie!… Prečo?

MAGISTER: Chcem použiť právo člena rady slobodne sa rozhodnúť. Chcem žalovať obvineného.

MEŠŤANOSTA: Sklamal vás? Nepochopil vaše mocenské plány?

MAGISTER: Sú aj hlbšie sklamania!

MEŠŤANOSTA: Nik nechce prevziať jeho obhajobu? (Mlčia.) Kto ho chce žalovať?

FERRO: Ja.

ORLANDO: Aj ja.

MEŠŤANOSTA: Je v tom nielen irónia, ale aj bolesť. Cynické — nemyslíte? Ten, kto hlásal vo svete lásku a milosrdenstvo, nenájde v srdciach ani kúsok miesta? Jasnejšie ste mu nemohli povedať, že jeho idea nikdy nezvíťazí v našom svete.

SERVITIUS (skloní hlavu): Dovoľte, aby som ho obhajoval ja.

MEŠŤANOSTA: Ste si vedomý, akú zodpovednosť beriete na seba týmto súdom?

SERVITIUS: Dlho som váhal. A neviem, či budem mať dosť síl, ale pokúsim sa.

MEŠŤANOSTA (vedie rokovanie. Stojí sám, Servitius tiež osobitne. Žalobcovia spolu, Rocco sa utiahne do kúta): Žalobcami sú radcovia magister Leonard, šľachtic Orlando, mešťan Ferro. Obhajcom radca Servitius. Slovo má magister Leonard.

MAGISTER (predstúpi): Žalujem obvineného. Žalujem ho preto, že znovu prišiel ako tulák a bedár. Ak nemohol zmeniť svoju cestu, ak ju musel začať znovu len u bedárov a úbožiakov, a nie u veľkých a mocných sveta, nemal vôbec prísť. Musel vedieť, že takto sám zaviní svoj pád a znovu prehrá svoj boj. Nikto mu neodpustí, že nie je veľký a víťazný, ale slabý a pokorený. Verili sme, že niet vo svete mocnejšieho ako on a že do prachu musí padnúť každá moc, ktorá sa proti nemu postaví. Len túto vieru mal v nás zachovať. Nestalo sa tak. Žalujem ho, že nás sklamal. Je vinný! Radšej nemal vôbec prísť. Ak o ňom hovoril anjel, nemal sa podrobiť moci!

ORLANDO (predstúpi): Žalujem obvineného, lebo prišiel, aby nás ponížil. Nenávidí človeka, ktorý je hrdý a sebavedomý, človeka, ktorý pozná svoju cenu a svoju veľkosť, nenávidí každý slobodný prejav ľudskej vôle. Tak mu prikazuje jeho evanjelium, že len on — boh môže všetko, človek nič. Žalujem ho, že prišiel preto, aby otriasol naším vnútrom, zbavil nás sebavedomia, istoty, aby nám vštepil zbabelosť. V nádhernej chvíli uvedomenia si svojej slobody ničil a udúšal v nás všetko, čo je veľké a krásne, premenil človečenstvo v stádo bezbranných slabochov, sputnaných strachom a úzkosťou zo smrti. Žalujem ho, lebo zmenil človeka v otroka bez vôle a bez slobody. Preto si zaslúži, aby bol odsúdený.

FERRO (predstúpi): Žalujem obvineného, lebo mlčí. Mlčí tak, ako mlčal vtedy, keď vysielali k nemu svoje prosby hladní a smädní na tejto zemi, mlčí, ako mlčal vtedy, keď mu človek v zúfalstve a úzkosti kládol otázku a nenachádzal odpoveď. Kde zostalo jeho slovo? Vari už všetko povedal? Potom načo prišiel? Je mu jedno, čo bude s nami. Je mu jedno, či budeme s úsmevom alebo kliatbami žiť a umierať. Povýšene mlčí nad našimi sklamaniami, nádejami, zúfalstvom a bolesťou, pri našich zápasoch a hľadaniach. Chce iba znásobiť náš strach a úzkosť zo života a smrti. Ukázal svoju pravú tvár! Je to tvár bezcitnej sochy! Nezaslúži si ani naše milosrdenstvo, ani našu lásku. Je vinný!

MEŠŤANOSTA: Máte slovo, Servitius! Hájte ho!

SERVITIUS (po chvíľke tichosti obráti sa k žalobcom): Čo zlého vám urobil?

MAGISTER: Nepočuli ste obžalobu?

SERVITIUS (nehovorí ako obhajca pri súde. Z hĺbky idú jeho slová, zo smútku): Za vašimi slovami, nech sú akékoľvek úderné a majestátne, cítiť vaše osobné záujmy. A preto znovu sa vás spytujem: Čo zlého vám urobil?

FERRO: Ctihodný Servitius! Na lavici obžalovaných nie sme my, ale neznámy. Vyvráťte obžalobu!

SERVITIUS: Čo zlého urobil nášmu mestu? Ak by mal byť obžalovaný za ublíženie mestu, musela by horieť nenávisť v každom obyvateľovi, s ktorým sa stretol. A ja som videl pravý opak - nadšenie, aké nezažil ešte ani jeden pozemský kráľ! Malí a slabí v jeho prítomnosti boli veľkí a mocní a zabudli na svoje poníženie. Videl som v ich očiach, že jeho príchod je najmocnejším dôkazom jeho lásky. Vy ste súhlasili s jeho bičovaním, zradili ste ho a po bláznivom a desivom tanci tasili ste znovu meč svojej nenávisti. A on — navzdory všetkému — nikomu z vás neublížil, nikomu sa nepomstil.

MEŠŤANOSTA: Nikomu?

SERVITIUS: Vašu dcéru zabili žoldnieri. Nemohol ju viac milovať ako ženy, zbité pri západnej bráne.

MEŠŤANOSTA: To bola láska?

SERVITIUS: To bola jeho láska.

MEŠŤANOSTA: Áno - príliš svojská, úlisná! Slová, slová a nijaký skutok. Viem, že ju bolo treba dávno, ako zbytočnú a smiešnu slabosť vykántriť zo života silných. Ale ľudia potrebovali jej silu, aby ich mohla niekedy posilniť, zmeniť aspoň na chvíľu v iných ľudí. Lenže teraz je aj tomu koniec! Nijaká sila, ale iba klamstvo! Podvod! On nie je láska! Keby sme ho chceli súdiť podľa jeho skutkov milosrdenstva a lásky, s desivou istotou by sme videli, že nie je lepší ako my. Aj on je iba ukrutným a neľútostným bojovníkom. Obviňujem ho, že mi zabili dcéru. Viem, rozkaz som dal sám, ale on chcel, prečo dovolil, aby som stratil jedinú bytosť, ktorú som miloval… On chcel, aby som zostal sám. Zrazil ma na kolená, zbavil ma najúžasnejšej moci, moci nad sebou. Chce, aby ma premohla vlastná bolesť. Len na to čaká…

SERVITIUS: On nesie bolesť všetkých…

MEŠŤANOSTA: Moju nie! Zostal som s ňou sám. A on? Ľudia mu stavajú kostoly, uctievajú ho, tisícky, milióny otrokov. Krása a sila jeho lásky ich priťahuje. Tisíce idú za ním. Nie je sám! A predsa sa nebojíme povedať pravdu celému svetu: Vinný je! Klame človeka láskou! A prišiel preto, aby ho zrazil do prachu. Bolesťou, ktorú sám nepretrpel. Na vás sa obraciam, ktorí rozhodujete o jeho živote. Musí byť potrestaný. Tak surovo, aby sa nikdy viac nevrátil a nikdy viac nemohol vstúpiť do nášho života. V tejto istote bude rásť sila človeka. Naše kamenné srdcia nech sú baštami, ktoré navždy zabránia príchodu jeho kráľovstva. Láska môže a musí len jedno vykonať: Oslobodiť človeka od bolesti…

SERVITIUS (skloní hlavu a zaplače): Nemôžem ho ďalej obhajovať. Osloboďte ma od tejto úlohy! Prosím vás!

FERRO: Servitius!

SERVITIUS: Nie! Ďalej už nemôžem! Vracal som sa od neho v noci… v hrozných mukách… s jedinou otázkou. Doteraz nenachádzam na ňu odpoveď. Prišiel trpieť. Prečo neoslobodil človeka od bolesti? Prečo necháva trpieť tisíce a milióny… Prečo, keď je láska…

MEŠŤANOSTA (po chvíľke): Ctihodní páni, žalobcovia obvineného, rozhodnite rýchlo a spravodlivo. Ale keby ste aj váhali, alebo uznali ho za nevinného a prisúdili mu slobodu - mňa už nezastavíte! Neustúpim v tomto boji až do chvíle, keď aj on tu bude stáť tak ako ja, prekliaty a nenávidený, s bolesťou v srdci a sám.

9. obraz

Predošlí, Stráž

(Stráž vojde. Nezastaví sa, ani nepozrie na radcov. Ide rovno ku dverám, vedúcim na balkón. Roztvorí ich. Počuť krik a huk prichádzajúceho davu. Zastane a mlčky sa díva na radcov.)

ORLANDO: Čo je?

STRÁŽ: Obrovský zástup tiahne na námestie. Zo všetkých ulíc sa hrnú ľudia.

FERRO: Chudoba od východnej brány! Rozzúrená, sfanatizovaná luza!

ORLANDO: Veď to je vzbura!

MEŠŤANOSTA: Kde je stráž a kde sú žoldnieri?

STRÁŽ: Neviem.

(Krik z námestia: „V mene neznámeho napred!“)

MAGISTER: Niet tu nikoho, kto by sa im postavil do cesty?

STRÁŽ: Nikoho.

ROCCO: Zachráňme sa, lebo to bude naša posledná hodina.

ORLANDO: Ako?

FERRO: Zo siene v prízemí je vchod do tajnej chodby.

STRÁŽ: V prízemí sú už vzbúrenci.

10. obraz

Predošlí, Lenius

(Lenius zastane vo dverách s mečom v ruke. Desivý smiech. Ostatní skameneli.)

LENIUS: Tak som si to predstavoval. Zbabelé vystrašené myši!

FERRO (ticho): Sme stratení! Ale aj vy!

LENIUS: Podliaci! Pamätáte sa, sľúbil som vám slobodu — plním slovo. A to ešte pred svitaním! (Pauza.) Von! V prízemí niet nikoho! A nezabudnite, že stratili ste právo hovoriť ľudskou rečou, plakať, bedákať ako ľudia! Kvákajte, ropuchy! A naučte sa to dobre! Budeme potrebovať zábavu. (Radcovia ešte stoja.) Von! (Poplašení utekajú.) Vy tu zostanete, Ján Fabricius!

(Stráž na Leniovo kývnutie vyjde.)

11. obraz

Mešťanosta, Lenius

LENIUS (vyjde na balkón. Keď sa zjaví pred davom, výkriky a hlasy: „Sláva, sláva…!“ „Chceme vidieť neznámeho! Neznámy… Neznámy…“ „Smrť mešťanostovi!“ Lenius sa vracia. Postaví sa k mešťanostovi a bezočivo sa vystrie.) Ľud si žiada neznámeho a vašu smrť! Zachováme poradie! Najprv neznámy, potom vy! (Úsmev.) Kde je?

MEŠŤANOSTA: V žalári.

LENIUS: Dám rozkaz, aby ho vyslobodili. Bude naším vodcom.

MEŠŤANOSTA: Kráľovské vojsko tu bude každú chvíľu.

LENIUS: Moje správy sú presnejšie: Až o dve hodiny!

MEŠŤANOSTA: Až tak „dlho“ má trvať vaša vláda?

LENIUS: Tak dlho sa tu chcem zabávať. Aby pán mešťanosta a ctihodní radcovia dlho spomínali deň môjho odchodu.

MEŠŤANOSTA: Boli ste vždy opatrný. Nič netreba preháňať! Múdro! Odísť treba! Každá zábava má svoj koniec!

LENIUS: Pri východnej bráne čakajú ma s osedlaným koňom. Pôjdem tajnou chodbou a kľúč mi dáte vy!

MEŠŤANOSTA: Pod jednou podmienkou!

LENIUS (surovo): Dosť! Už nijaké podmienky! Ak chcem, na kolenách ma budete prosiť o milosť!

MEŠŤANOSTA: Milovali ste vždy len veľké slová. Ja — veľké skutky! Viete, kto vyhrá náš súboj?

LENIUS: Ján Fabricius, dnes si vymeníme úlohy!

MEŠŤANOSTA: Neskoro! Tento boj ste prehrali!

LENIUS: Slová! Slová!

MEŠŤANOSTA: Za nimi je skutok. Pochodujúce kráľovské vojsko. Sila, ktorá vás rozdrví aj vtedy, keby som ja bol mŕtvy!

LENIUS: Nenamáhajte sa! Chcem kľúč! A vy mi ho dáte!

MEŠŤANOSTA: Trvám na svojej podmienke.

LENIUS: Odovzdám vás katovi!

MEŠŤANOSTA: Neurobíte to, Lenius! V tejto chvíli sú na ceste do mesta nielen pochodujúce vojská, ale aj jazdci kráľovského vojska. Tí sú rýchlejší. Očakávam ich každú chvíľu.

LENIUS: Chcete ma zastrašiť?

MEŠŤANOSTA: Musel som reagovať na vašu zradu.

LENIUS: Lož!

MEŠŤANOSTA: Nemáte kedy prichystať sa na obranu! Koniec!

LENIUS: Postavím na čelo zástupu neznámeho!

MEŠŤANOSTA: Nerozkážete mu!

LENIUS: Prinútim ho! Musí nám pomôcť.

MEŠŤANOSTA: Neprišiel preto, aby bol nástrojom pomsty podliaka…

LENIUS: Postačí aj jeho meno! Už len vedomie, že je s nami, vykoná zázrak!

MEŠŤANOSTA: A zbrane vykonajú ešte viac! Zbrane neveria na zázraky! Viete, čo urobia vaši ľudia, keď proti nim bude stáť kráľovské vojsko?

(Znovu výkriky: „Neznámy, kde si?… Chceme vidieť neznámeho…“)

LENIUS (ticho): Načo prišiel…? Čo tu chce?

MEŠŤANOSTA: Je také utrpenie, čo nemožno utopiť ani v sebe, ani v krvi iných…

LENIUS: Klamstvo! Podvod! Všetko je podvod! (Po chvíľke rezignuje.) Pomôžte mi! Zachráňte ma, a urobím, čo budete chcieť. Nechcem nič, len holý život…

MEŠŤANOSTA: Vyzvete svojich ľudí, aby sa hneď vrátili v pokoji domov. Oznámite im, že neznámy nebude bojovať na ich strane. A priznáte sa ku svojej zrade!

LENIUS (chvíľku trvá, než sa rozhodne. Potom kráča k balkónu. Keď sa zjaví, krik: „Sláva Leniovi! Kde je neznámy?… Neznámy!“ Lenius kývne a nastane ticho): Chceli ste vidieť neznámeho! Vy viete, že do neho sme vložili všetky svoje nádeje na vyslobodenie a naše víťazstvo! Chceli sme ho urobiť naším kráľom a túžili sme verne a oddane mu slúžiť. Plní nádeje sme očakávali túto chvíľu. Je tu, a predsa nepriniesla splnenie našich túžob. Je trpká a bolestná. I vo víťaznom nadšení cítime iba sklamanie. Neznámy nás zradil! (Krik: „To nie je pravda! Klameš…! Chceme ho vidieť!“) Nemôžete ho vidieť. Odišiel… Zutekal… (Výkriky sklamania, hrôzy a úžasu… „Nie! Nie! Neveríme ti!“) Nechal nás a nám, oklamaným a zradeným, neostáva nič iného, ako vrátiť sa domov! (Výkriky: „Nevrátime sa! Pomstíme sa!“) Poslúchnite a vráťte sa pokojne domov! Kráľovské vojsko sa blíži! (Zrýchlene.) Jazda tu bude každú chvíľu! Zachráň sa, kto môžeš…

(Krik, kliatby a plač a zástup sa pohne. Výkriky zúfalstva a nenávisti. Lenius sa vracia z balkóna.)

MEŠŤANOSTA: Nesplnili ste podmienku! A klamali ste! Aj ich, aj mňa!

LENIUS: Dajte mi kľúč od tajnej chodby v prízemí!

MEŠŤANOSTA: Koniec hry, radca Lenius! Za takúto „zábavu“ sa platí krvou. Ja som už zaplatil. Teraz ste na rade vy!

LENIUS: Zmilujte sa! Ak ma moji ľudia nájdu, zabijú ma…

(Mešťanosta ho s opovrhnutím premeria, hodí mu kľúč. Lenius sa skloní a zdvihne ho. Hlasy: „Smrť Leniovi! Smrť zradcovi! Smrť neznámemu!“)

12. obraz

Predošlí, Stráž

STRÁŽ (zastane vo dverách): Radca Lenius, prízemie je plné vašich ľudí. Počujete — žiadajú si vašu smrť!

LENIUS: Moji ľudia — moji kati! (Pokúsi sa aj o úsmev, ale ten sa mení vo výraz desivého strachu. Vytiahne meč.)

Nie! Živého ma nedostanú!

(Vyjde. Stráž za ním.)

13. obraz

Mešťanosta sám. (Zvonku sa ozve spleť výkrikov, rinčanie zbraní. Všetko graduje do besného zabíjania, Leniov smrteľný ston. Chvíľu ticho. Potom nové výkriky: „Smrť neznámemu…! Zradil… Zradil nás!“ Mešťanosta stojí pred balkónom.)

MEŠŤANOSTA: Utekajú, plní nenávisti preklínajú tvoje meno! Kde si? Prorok? Boží syn? Počuješ ma? Vrátil som ti úder! Teraz si aj ty sám! Zradený a prekliaty. Zasa nemáš kde hlavu skloniť… Prečo si vôbec prišiel? To si chcel? To je tá tvoja láska…?!

14. obraz

Mešťanosta, Servitius

SERVITIUS (zastane vo dverách): Na námestí zhasli svetlá… Svitá…

MEŠŤANOSTA (zhasí sviečku. V sieni je pološero a znovu čudné ticho): Život je niekedy ťažší ako smrť, Servitius! Je bolesť, ktorá páli väčšmi ako živá rana a je mocnejšia ako človek sám.

SERVITIUS: Mne spôsobilo takú bolesť poznanie.

MEŠŤANOSTA: Poznanie nemôže pôsobiť bolesť. Je ako začiatok nového dňa. Rodí sa z noci a z utrpenia, ale prináša úľavu.

15. obraz

Predošlí, Magister, Orlando, Ferro, Rocco

ORLANDO (vo dverách): Všetkému, čo sa stalo, je na vine predovšetkým on. Neznámy! Anjel nehovoril o ňom. Inak by sa bolo jeho slovo splnilo!

(Ostatní vchádzajú za ním.)

FERRO: Ako si však vysvetliť vaše sny a vôbec prítomnosť neznámeho?

MAGISTER: Boh skúša človeka, aby cítil ťarchu jeho zákona a trestu, a poslal nám podvodníka do cesty, aby sme poznali, aký je mocný, pravý a jediný Boh náš!

FERRO: Takže bol klamár?

ORLANDO: Nijaký boží prorok — obyčajný žobrák, burič, podvodník! A nezaslúži si našu pozornosť.

MAGISTER: Tak je!

ORLANDO: Som rád, že nás spojilo rovnaké stanovisko.

MAGISTER: A spoločný cieľ posilní jednotu našej rady, naše vzájomné vzťahy.

ORLANDO: Tu je moja ruka!

(Magister veľmi úctivo podáva ruku.)

FERRO: Ulice sú už pokojné. Nebezpečenstvo pominulo… Konečne si môžeme vydýchnuť…

ROCCO: A ide sa domov! Konečne domov! Čo nás po problémoch!

ORLANDO: Vaše zmýšľanie jasne prezrádza váš pôvod, Rocco! Chápeme, že by sme nadarmo očakávali od vás záujem o vyššie veci.

ROCCO: Tie sú vyhradené len vyvoleným?

ORLANDO: Pane, chýba vám pocit zodpovednosti za osud nášho mesta, a to je základný predpoklad pre účasť v tejto rade!… Ján Fabricius! (Mešťanosta predstúpi.) Platnosť listiny, ktorú sme podpísali, sa končí. Vracia sa nám moc. Ujímame sa svojich práv a za udalosti tejto noci vás musíme volať na zodpovednosť! Na zajtrajšom zasadnutí rady rozhodneme o vašom ďalšom osude.

MAGISTER: Súhlasíme! A nezabudneme ani na varovné posolstvo ku kráľovi. (Pauza.) Je v záujme nášho mesta, aby kráľ poznal vašu skutočnú tvár, občan Fabricius! Teraz však prosím ctihodných pánov, aby nezabudli na najsvätejšiu povinnosť veriacich ľudí. Patrí sa, aby sme sa poďakovali Bohu za naše vyslobodenie a za to, že sme víťazne obstáli v tejto ťažkej skúške. Ctihodní páni, poďme všetci do kostola!

(Radcovia skrúšene sklonia hlavy a idú von za ním. Servitius je posledný. V jeho pohľade je smútok, sklamanie.)

16. obraz

Mešťanosta, Stráž

STRÁŽ (stojí už vo dverách, keď radcovia vychádzajú. Potom): Pane, hlásim: Všetky stráže znovu nastúpili. I žoldnieri sa vracajú.

MEŠŤANOSTA: A vojsko?

STRÁŽ: Nad mestom čakajú kráľovskí jazdci.

MEŠŤANOSTA: Dáš rozkaz, aby zatvorili brány. Nepustíme do mesta ani jedného vojaka! (Pauza.) Kde je neznámy?

STRÁŽ: V žalári, pane.

MEŠŤANOSTA: Je to boží syn?

STRÁŽ: Možno… Pre mňa — áno.

MEŠŤANOSTA: Nenávidíš ho?

STRÁŽ (z hĺbky prichádza slovo ako vyznanie): Nie.

MEŠŤANOSTA: Otvoríš dvere jeho väzenia a prepustíš ho. Vyvedieš tajne z mesta!

STRÁŽ (pokojne): Áno, pane. (Vyjde.)

17. obraz

Mešťanosta

MEŠŤANOSTA (stojí pred balkónom. Ticho): Odídeš… Až vietor zvíri prach a zmiznú tvoje stopy, kto si na teba spomenie? Neprijali sme ťa. Ako si to mohol chcieť od nás? My musíme v živote zápasiť o všetko, premáhať tisíce prekážok, potom a krvou platiť za svoje sny a túžby. A ty by si chcel také ľahké víťazstvo? Bojuj s nami, zraz nás do prachu, pokor nás, ale trp s nami, aby sme verili, že z našej bolesti sa raz narodí nový človek a nový svet.

Opona