Kde sa vzal?

U Kalinov mali velikú radosť: po desaťročnom manželstve narodilo sa im prvé dieťa. Šťastný otec Martin Kalina ráno po uvítaní vytúženého synka šiel do kostola „na modlenie“ a so slzami v očiach ďakoval tam Bohu za tento dar.

Radosť manželov bola tým väčšia, že za roky márne túžili po dedičovi. Mali dosť pekný majetoček, ktorý pri pracovitosti gazdovej a schránlivosti jeho ženy pekne sa rozmnožoval. Navonok nezdalo sa toho veľa byť. Kalina nedržal mnoho statku, nevystatoval sa bohatstvom, ale jeho volky nemaly páru v dedine a v pozemnej knihe pod chvíľou pripisovali roľu za roľou na jeho meno. Skromný na vonok, vzmáhal sa ako gazda každým rokom.

Ale jako ho pribúdalo, tak rástla chmára jediná v ich manželstve. Komu to všetko bude, pre koho sa trápia, na koho pracujú? Kalina tiež bol jediným synom, jediným mužským potomkom svojich rodičov. A teraz s ním vymre starootcovské meno — „Boh ho vyhlaví!“

Toto príslovie, ktoré iste vzniklo, ako kliatba, ozaj kliatbou ležalo mu na duši… Súžil sa preň a hoci bol nábožný, neraz zdalo sa mu to byť nespravedlivosťou Božou. Veď v celej rodine Kalinovcov nebolo pádu výstupníctva, všetci do ďalekej pamäti boli ľudia nábožní, pracovití, statoční…

Narodenie sa malého Janka urobilo konec všetkým mukám. Kalinovci boli šťastní, že Boh vyslyšal ích prosby. Už mali komu žiť, už mali na koho pracovať!

A ozaj, akoby sa bolo vyjasnilo v ich dome od príchodu toho malého nevládneho človiečka! Keď Kalina večierkom dotiahol s poľa ustatý za volmi, len pozrel na ružovú tváričku usmievajúceho sa synka, a všetka ustatosť jako by nebola bývala. Tešil sa, smial sa s ním, bral ho na ruky a bol by vykonal neviem čo, len aby malého pobavil, rozosmial. Neraz ho žena musela okriknúť, keď pre Janka zabudol voly napojiť alebo inú súrnu prácu vykonať.

„Nepraješ mi ho, nuž to!“ vytýkal jej položartom, polovážne, „a vieš, že je to moje vymodlené Božie požehnanie!“

Počujúc takto vraveť svojho muža, Kalinová tiež rozplývala sa radosťou. A ešte viacej usilovala sa synka ošetrovať. Veď to bolo ích vymodlené Božie požehnanie! Nebolo toho, čo by mu nebola urobila, opatrila — aby jej len rástol, prospieval!

A Janíčko rástol, ani z vody. Sotva sa nazdali, už štveral sa po zemi a jako húska štebotal: „Tata! Tata!“

„Aké to máte silné a zdravé dieťa!“ divila sa krstná mať. „Ba čím ho len chováte. Veď je ani to jabĺčko. Je to div, sotva po roku a je ani buk!“

Šťastná matka usmievala sa takejto chvále, a hoci u nich nezastrájalo sa, od radosti zabehla do krčmy s fľaškou pod zásterkou a uvarila kmotre hriateho s cukrom. Musela sa i ona ukázať vďačnou.

Kmotry sa hostily, zahovorily sa, „sladké“ rozviazalo im jazýčky a malý Janko štveral sa okolo. V rozprávke naňho pozabudly; ale on figliar; zbadal to i dal sa do kriku. Aj on chcel ísť „do radu“. Matka vzala ho na ruky, a keď neprestával, zamočila prst do pálenky a kvapla miláčkovi do úst. Dieťa sa zamračilo a vrešťalo ešte väčšmi — ale keď sa o chvíľu utíšilo a matka zase kvapla mu presladenej pálenky do úst, už sa nemračilo, lež počalo zvedave pokukávať na pohárik.

„Ľaľa, jako mu zachutilo!“ riekla kmotra, a obe sa rozosmialy. „Ešte je to malé a vie, čo je dobré! Nože mu dajte trochu „uchľupnúť“!

Mať poslúchla a priložila Jankovi pohárik k ústočkám. Zarazil ho zápach pálenky, krútil hlávkou, ale matka, chtiac byť kmotre po vôli, nasilu vliala mu pár kvapôk. Očká zabehly mu slzami, chcel sa dať zase do kriku, ale obe kmotry smialy sa, tľapkaly mu, že sa rozosmialo.

„Hľa, jako je rado, jako sa smeje! No už viete, čím sa Janíčkovi zavďačíte. A veď trochu pálenky mu kedy-tedy nezaškodí; tá dáva „silu“, poučovala kmotra, ktorej tá „sila“ už trochu oslabila zdravý rozum.

Po odchode kmotry Kalinová zamyslela sa nad týmito jej slovami a v obmedzenej svojej dobrote dala jej úplne za pravdu. Pálenka dodáva sily starým, vekom zošlým ľudom, ona osoží iste i mladému. Počula síce, že pálenka je otravou, a v ích rodine ani v mužovej nebolo opilca, ba u nich pálenka mimo tej nejakej „príčiny“ neprišla na jazyk; ale kto zná, či je to ozaj pravda? Veď v pálenke je sila — a zo sily zase len sila!

A nešťastnica umienila si v svojej slepej materinskej láske, že si Janíčka kedy-tedy „posilní“. Pravda, potajomky, aby muž nevedel, bo kto vie, čo by riekol?! Keď je on trochu skúpy na groš…

Bola to nešťastná, prenešťastná myšlienka! Ale Kalinová sa jej už nespustila. Potajomky chodila pre pálenku, potajomky varila ju hodne sladkú a potajomky nalievala z nej svojmu jedináčkovi. Zprvu máličko, sotva pár kvapôk, ale keď videla, že sa dieťa zvyká „na lakotu“ a samo čiaha rúčkami po pohári, i viacej. A s radosťou pozorovala, jako Janko vždy, keď „obliznul“, hlasite sa zasmial, očká sa mu ligotaly a líčka sčervenely ani ruža.

„Ide mu na úžitok, chvála Bohu!“ zbožne pomyslela, si dobrá mať. A jestli práve v takejto chvíľke prišla súseda a obdivovala Janka, aký je pekný, červený, len tak rástla od radosti.

Časy ubiehaly, z Janíčka stával sa Janko, súci pod feruľu… Kalina s radosťou pomýšľal na školu a kúpil šlabikár. Chcel mať syna vyučeného, jak sa patrí. „Figliar je z neho veľký; je čas, aby prišiel pod ferulu,“ hovorieval žene s tvárou trochu ustarostenou. Janko stával sa svevoľným, rozmazleným chlapcom. Nebolo dňa, aby čosi nebol vykázal. „Jako chlapec… pristane mu, keď si poskáče!… je to náš jedináčik… náš vymodlený!“ riadne hovorievala matka, keď otec pre jedno-druhé chcel ho pokarhať.

A tieto slová, upomenutie, že je jediným jeho potomkom, dostačily, aby slabý otec nešomral, aby pristal na všetko. Nehrešil ho, menovite ani preto, keď videl, že syn viacej túli sa k matke, k nej má dôveru i lásku, a jemu sa odcudzuje tým viac, čím je väčší. Prečo, otec nemohol pochopiť; ale čím viacej to badal, tým viac sa nad tým zarmucoval.

Aj on miloval svoje dieťa až nerozumnou láskou, a vidiac, že kloní sa len k matke, vábil si ho, lahodil mu všemožne. Nechcel ani on u neho byť menej ako mať…

V jaseni otvorila sa škola a Janko stal sa žiakom. Neidem opisovať, ako boril sa ten malý rozumček s počiatkami školského učenia — no prechádzal rok za rokom a nádeja otcova, že syn vyučený bude jako sa patrí, bledla viac a viacej. Janko ťažko chápal, a čo by sa i bol mohol naučiť, nechcelo sa mu. Pri tom ani telesne neprospieval: zo silného živého dieťaťa stával sa bledý, vychudlý chlapec. Jeho oči boly vpadnuté, pohľad neistý alebo zase drzý a často bolievala ho hlava. Pre túto nemoc neraz nešiel do školy, behajúc po záhumní, „aby mu to prešlo“, alebo ležiac na peci. Raz našiel ho tak otec a ustarostený skloniac sa nad ním, zadivil sa i zarazil: dych chlapcov páchol pálenkou. „Mal bolenie, nuž som mu dala vypiť takého s čiernym korením,“ priznala sa Kalinová na otázku mužovu. Kalina bol človek rozumný a triezvy, preto sa teraz namrzel.

„Hlúpe baby: dávať decku pálené s korením! Mala si mu uvariť zelinôk. Ba že ti to vypil — takú otravu!“

„Och, čoby, veď má rozum! A preto sa nemusíš hnevať, však som za pálenku peniaze nedala,“ odvrkla namrzená.

„A čo si dala, keď nie peniaze?“ zadivil sa gazda.

„Vzala som tri vajíčka — Ozef ich beztak skupuje.“ —

„Ba keď sa nehanbíš!“ zvolal rozhnevaný. „Gazdiná a kupuje pálenku za vajcia!!“

Kalinová dávno už brávala u Ozefa pálenku za vajcia — nie pre seba, ale pre svojho jedináčka, a vôbec nestydela sa zato… Teraz zahanbila sa pred mužom a nahnevala sa.

„Čo mám robiť, keď nemám ani tých pár krajciarov! Ty opatruješ peniaze, ja grošom nevládzem,“ preriekla zlostne s trpkou výčitkou. A o chvíľu ešte hnevlivejšie doložila: „A veď tebe nejde o hanbu, ale keď chlapcovi nedopraješ!“

Z tohto slova strhla sa medzi nimi svada, jakej nebolo v celom ich manželstve. Vyčítala mu, čo by sa mu ani nebolo prisnilo. „Aký tvrdý, ťažký život má pri ňom. Iní si doprajú, užijú — oni len pracujú, robia ani tie hoviadka. Kalina nepoznával svoju dobrú krotkú ženu; v rozpakoch ušiel pred jej plačom do stajne. Rozvažoval, že tuším zčiastky má pravdu… pracujú, trápia sa spolu už dvadsať rokov bez oddychu, bez toho, že by si v čom polahodili, a teraz…“

Pri tomto slovníku zarazil sa neodôvodnenou žalostnou predtuchou.

A od toho času, ak videl chlapca ležať, alebo ak razilo z neho pálenkou, slabý otec radšej sa nespytoval po príčine. Bál sa, že mu žena zase bude vyčítať, že jej alebo synovi nepraje. Videl, že je chlapec slabý, azda ozaj potrebuje proti chorobe lieky dľa babského rozumu „užitočné“.

Ale sťa bolo by sa medzi nimi pretrhlo čosi, čo viazalo ich jedného k druhému dôverou. Odvtedy vše prišla nejaká zlosť — a vždy pre Janka. Raz pre jeho hlavatosť, raz zase ak prišly na neho žaloby. A to sa často stávalo. Tu prišla súseda, že jej zlomil húske nohu, hodiac do nej kameň. Zase pribehol Žid Abrhám, že mu vybil oblok. Hneď zase pobil sa s kamarátom, prebijúc mu hlavu a podobné. Rodičia nestačili počúvať zlé chýry a vyhovárať nezbednosť chlapcovu. Ale keď ho chcel otec potrestať, nerozumná mať i z hriešnej slepej lásky i zo vzdoru brala Janka do ochrany. Nedopustila, aby bol potrestaný. Nešťastná žena nevedela, že tým len podporuje chlapca v jeho zlých vlastnostiach. Ona v svojej slabosti nazdala sa, že skorej napraví ho dobrotou: lahodila mu pred otcom i potajomky.

Jedného dňa, bolo to v zime, prišiel do Kalinov pán učiteľ. Bola to nezvyčajná návšteva.

„Dobrého vám, bohužiaľ, nič nenesiem,“ preriekol na vítanie Kalinovo. „Prišiel som sa s vami dôverne poshovárať o vašom synovi. Bolí ma, že vás musím zarmútiť, ale je prvým nezbedníkom v škole. Zbitkár, zlomyseľník a v učení najposlednejší. Verte, mám s ním pravý kríž. A jako som sa úfal, čo z neho vychovám! Už z priateľstva k vám, milý Kalina!“ vravel učiteľ s opravdovým zármutkom.

„Ja som sa tiež úfal, pán učiteľ, a hľa, čo musím počúvať,“ odvetil gazda, blednúc i červenajúc sa pri slovách učiteľových. Nebolo mu to novinou, ale nevedel, čo počať. „Je mojím jedináčkom, tešil, som sa mu, ako pokladu Bohom darovanému, a tuším, nedožijem sa z neho veľa radosti.“

„Dá Boh, ešte nenie pozde!“ potešil sa pán učiteľ, že ho Kalina rozumie. Mal smutné zkúsenosti; rodičia ešte zastávali nezbedné deti proti učiteľovi aj keď ich karhal, napomínal. „Len musíte i vy hľadeť, aby sa napravil. Mne sa všetko zdá, že chyba je i vo vás. Je jedináčkom, máte ho radi a z lásky veľa mu dovoľujete. Odpúšťate, kde mali by ste trestať!“

„Ja nie, pán učiteľ, ale mať! Neraz by som ho i potrestal, ona bráni. Ona mu voľká, ona ho kazí. Ba musím sa vám dôverne priznať, pre neho neraz i medzi nami bolo už pohoršenie… A za roky žili sme v bázni Božej, ako Boh prikázal!“ posťažoval si Kalina.

„To je chyba!“ zamysleno kýval učiteľ hlavou. „Škoda, že je vaša žena nie doma, čo by som i s ňou preriekol. Mal by som jej aj iné vytýkať… Nedávno sa chlapec priznal, že raňajkuje čiernu kávu…“

„Keby len to! Ale s rumom, pán učiteľ! Ba i pálenku vypije — ani sa nezamračí…“

„Ba ešte čo!?“ zhrozil sa učiteľ. „Nuž veď si vedome vychovávate korheľa!“

„No tak zle to nebude,“ nedôverive usmial sa gazda. „Ja nepijem, môj otec, Pán Boh ich osláv, boli človek triezvy, v našej rodine nieto pamätníka, že by bolo opilstvo. Kde by sa vzal?!“

„Kde by sa vzal? Vychová sa. Privedie sa k tomu pomaly. Najprv len po kvapke, len chlieb navlažiť, — potom len glg sladkého — a konečno chalan nepotrebuje, aby mu ktosi dával, sám ide za otravou. Či veríte, že tieto „kvapky“, toto liečenie, ako vravíte, pálenkou je na vine, že váš chlapec je zlý žiak, ba takrečeno duševne tupý?! Tá pálenka, tá čierna káva (a s rumom ešte!) je otravou, ktorá ubíja v ňom vlohy, a keď to tak ďalej pôjde, zničí v ňom každý lepší cit,“ — a pán učiteľ v svätej horlivosti dôkladne rozložil mu zlé následky pitia… „Každý opojný nápoj“ — hovoril — „obsahuje istú čiastku, ktorá sa menuje alkoholom. Tento alkohol je opravdový jed, ktorý vo väčšej dávke zvieraťu daný usmrtí ho odrazu. V malých dávkach — po pohárikoch pálenky — užívaný neusmrtí síce hneď, ale ničí duševné i telesné zdravie. Človek-pijak otupieva, zanedbáva dušu i telo. Jeho zdravia pomaly ubýva, až, neraz v dosť mladom veku, stane sa nevládnym, trasúcim sa starcom. Ak totiž medzitým nešťastnou náhodou nesíde so sveta… Opilec nemá smyslu pre dobré veci, pre čistotu, pre pokoj. V opilosti pácha skutky, za ktoré sa triezvy stydí, a v zúrivosti ničí, vraždí, ani besný zver. Zo sto hriechov aspoň 90 spácha sa v opilosti — a to všetko zaviní alkohol — pohárik pálenky!“

„Či je to možné, že by to bolo také nebezpečné?!“ zhrozil sa Kalina. „A či by náš Janko naozaj mohol sa stať takým…“

„Boh chráň, aby tak bolo — ale stáva sa… Zlá výchova zkazí deti i najlepších rodičov.“

„Poraďte mi, čo mám robiť?“ poprosil Kalina.

„Predovšetkým vziať Janka na kratšie opraty. Nevoľkať mu, neodpúšťať, ale keď zaviní, potrestať. Dieťaťu je prvou povinnosťou škola; nech sa učí, aby v živote bolo dačo z neho. Pridržujte ho i k práci a modlitbe. A čo je hlavné: prehovorte so ženou. Nech mu ani za svet nedáva nápojov zdraviu škodlivých, ako je káva, rum a pálenka! Veď si ho tým zrovna otravuje! Každá matka by mala vedieť, že dávajúc dieťaťu tieto jedy, kope mu hrob. A keď aj nie ozajstný, ale hrob jeho zdraviu, jeho mravom, cnosti — ba i láske k samej sebe.“

Dlho ešte shovárali sa, až konečne pán učiteľ odišiel.

Večer Kalina rozložil to všetko svojej žene. Rozhodol, že musia začať s Jankom ináče. Menovite rozložil jej, čo rozprával pán učiteľ o škodných nápojoch. Že ani káva, tuhá, ba ešte s rumom, ani pálenka nenie pre deti, lebo naučia sa tak na ňu a časom nemôžu byť bez pijatiky. Hľa, z ích syna jaksi nieto radosti už teraz — čo, keby Boh chráň, vyrástol im len na zármutok?!

Kalinová zľakla sa tých slov, ač pred mužom vysmiala obavu učiteľovu. Že by to bolo tak zle, keď ona Janíčkovi niekedy prilepší — polahodí! A že by sa preto mohol zvyknúť — stať sa korheľom?! To už nijako nešlo jej do hlavy. Iba ak mu je súdeno, ak to Boh dopustí… Ale musela sľúbiť, že zachová sa dľa rady pána učiteľa.

No keď o pár dní učiteľ zatvoril Jana, lebo pokradol kamarátom perá, nazlostená bežala do školy a Janíčka si s krikom pojala domov. Či ho vraj ona na to chová, aby ho učiteľ katoval? Či mu on dáva jesť, že si s ním rozkazuje? A keď sa nezbedník božil, že nekradol, uverila jemu — veď by vraj len dieťa nepovedalo!

A s tým sa jeho učenie skončilo. Bolo už k Veľkej noci, na konfirmačné učenie chodil do fary — so školou sa navždy rozhneval! Márne spieral sa otec: Janko, podporovaný materou, stával sa Janom, ktorý nedal sa už ohýbať.

Ale ani matka nemala z neho veľa potešenia. Aby ho sťahovala, nevoľkala mu — to, čo by aj bola chcela, nemohla. Rozmaznaný chlapec ak nemal, čo chcel, kričal, vadil sa, ba neraz i zúril. Menovite ak otca doma nebolo. A pálenku — tú mu už nemusela nasilu nalievať: ak ju mali v dome pre robotníkov, vynuril ju a vypil ani paškrtu. Ba chlapci jej žalovali, že Jano i na pole vše prinesie si fľašku… Toho sa už naľakala. Kde ju vzal, bola by ľahko uhádla. Raz chybely jej vajcia, čo ukladala v komore do obilia, raz zase pár krajciarov zo čbánka. Naľakala sa — ale už bolo pozde! Bola by sa rada zdôverila mužovi — ale sa bála, že jej bude vyčitovať. Potešila sa, že veď sú ani druhí nie lepší: aj druhí chlapci fajčia a si s rodičmi vypijú, a preto vyrastú z nich statoční ľudia. Ale sa mýlila: z takej mládeže nikdy slušní občania nevyrastú, lebo — nebude zo psa slanina!

Tak vyrástol Jano do osemnásteho roku. Pracoval s otcom — ale nebolo z neho radosti. Robota šla mu ako šla — ale sotva sa zvečerilo, už bol na ulici. Pri speve, vlastne hulákaní po nociach bol prvý — z krčmy šiel posledný. Zprvu len potajomne. V štrnástom roku pokradol súsede vajcia a zaniesol za pálenku. Bez nej nemohol byť. Mať zakryla všetko, zaplatila, vyhovorila. Pozdejšie bral z domu po pol meričke zbožia. Žid bol už jeho dobrým známym, vďačne prijal i vďačne nalial. Vtedy Jano mal už chýr prvého bitkára. Dakedy v opilosti vybil on, inokedy zase nabili jeho. Otec ošedivel od žiaľu i starosti — mať už robila dlhy za chrbtom mužovým a dávala peniaze synovi. Ale už nie ochotne a z lásky, lež zo strachu, aby bez peňazí dačo nevykázal…

„Kde sa len vzal? Takí poriadni rodičia — a akého syna majú. Tu neplatí príslovie: „Aký otec, taký syn,“ povrávali si ľudia. Ľutovali ich.

Ale ešte len mali ich ľutovať!

Raz, v nedeľu, Kalinovci márne čakali syna s večerou. Odišiel hneď po obede do krčmy a viacej sa neukázal. Gazda po službách Božích doma čítal v Biblii, potom spolu so ženou vyspievali niekoľko nábožných piesní — jeho nič. Navečerali sa bez neho, i statok opatrili. Keď bolo pozde do noci a ešte nešiel, otec vybral sa pre neho. Kamže inam, ako do krčmy?! Už zďaleka započul svadu, krik: v krčme bola bitka. Jano, pravda, nesmel chybeť: keď naľakaný otec dobehol, jeho syn práve kľačal jednému z kamarátov na prsiach a hrdúsil ho. Roztrhli ich. Toho, čo bol na zemi, Ďura Zvadu, vyprevadili von. Jano nechcel ísť, ale podnapitý, s očami krvou nabehlými, s roztrhanou kabanicou rozhadzoval sa v krčme. Cítil sa víťazom — ani otcovi nešiel domov.

Rozželený Kalina od hanby i žiaľu ušiel z krčmy. Ale domov už nedošiel… Pri ích dome zrazu vyskočil zpoza plota akýsi chlap a kolom udrel ho po hlave, že padol polomŕtvy na zem. Bol to Ďuro Zvada, ktorý čakal na Jana a miesto syna srazil otca.

Na tretí deň ho pochovali. Strašný prípad prejal celú dedinu, ľudia plakali. Vraha odviedli do väzenia. Jana každý odsudzoval, lebo zavinil smrť otcovu on.

I mladého hriešnika smrť otcova prejala. Želel, sľuboval sa napraviť. Ale chyba a hriech bol príliš zakorenený, než aby dal sa dobrým úmyslom vypleniť.

Netrvalo dlho, Jano bol horší ako prv. Stal sa hospodárom, mal v rukách všetko. Mať už nebránila — veď Jano vedel a dával vedeť, že gazduje vo svojom! Bol jedináčik — nemal mu kto rozkazovať. Lenže negazdoval — ale rozgazdúval. Za rok-dva už mali dlžobu — pri zlej opatere tu zhynulo niečo zo statku, tu zase iná nehoda. Zle obrábané role dávaly slabú úrodu, cudzí ľudia pri gazdovi-opilcovi robili nesvedomite… A nato ešte mladý Kalina mal ustavičné pravoty s ľuďmi, s ktorými sa v krčme pohádal, pobil.

„Dobre, že to nebohý Kalina nedožil,“ povrávali si ľudia, keď Jano predával prvú roľu. „Bol by sa usužoval nad nezdarným synom. Kde sa len vzal — v takej triezvej rodine takýto ,lajdák‘?!“

Našli sa ľudia, čo radili jeho utrápenej, usužovanej materi, aby nedala mu po vôli. Je predsa ženou po nebohom — má vdovské právo. Syn musí ju poslúchať!

Pokúsila sa dľa ích rady. Peniaze za odpredané obilie vzala ona. Lenže už bolo pozde takto začať, brať na opratu behom cválajúceho ku zkaze! Vymáhal od nej tie peniaze hurtom a krikom a konečne v opilosti zodvihol na vlastnú mať ruku. Na jej krik a volanie o ratu pribehli ľudia a vytrhli mu ju z rúk — ináče kto zná, čo by opilý zúrivec bol nevykázal?!

To bola prvá priama odmena za jej nerozumnú lásku, prvá priama odplata za pálenku. Nevďačník vykričal si nešťastnej materi, že veď ho ona naučila, ona ho viedla ku fľaši — teraz teda nech mu nezbraňuje!

A po tomto hroznom skutku šiel a napil sa akurátne. Napitý dotackal sa — do stodoly. Matke na oči sa predsa len neodvážil. Zaspal tam na slame s horiacou cigarou v ústach…

Asi o polnoci zrazu dedina vzbúrila sa poplachom, že horí. Kalinovie stodola bola v plameni. Ľudia pribehli ratovať — ale čože mohli vytrhnúť zo zkazy?! Kalinová zalamovala rukami, bedákala…

Gazdu nebolo…

Nad ránom našli na mlatovni v hŕbe obhorených trámov a popola zhorenú mrtvolu. Bol to nešťastník Jano. Nebodaj podpálil cigarou a nemohúc sa vo sne a v opilosti ratovať, zahynul v ohni.

Bola to ťažká, strašná smrť — taká strašná, aký strašný bol jeho krátky, ale nepožehnaný život.

Bol jedináčkom, a rodičia prijali ho ako vymodlené Božie požehnanie. Ale nerozumná výchova urobila z neho nástroj nešťastia pre svojich najbližších…

„Kde sa len vzal — taký lotor!“ povrávali si ľudia miesto aby ho ľutovali. „Veď jeho rodičia chovali ho ako sa patrí…“

Iba nešťastná mať, úbohá shrbatená starenka, by na tieto slová neprisvedčila. Vie ona už, že všetko to nešťastie povstalo z tej kvapôčky sladkej pálenky, ktorú kedysi v hriešnom nerozume jedináčkovi násilne naliala do úst.