ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Juraj Mučaji: Listy písané v tieni smrti

Na vydanie pripravila, úvod a štúdiu v doslove napísala Dr. Marína Vyvíjalová, CSc.

Vydal a vytlačil Novinovo-vydavateľsko-tlačiarenský podnik OBZOR v Báčskom Petrovci roku 1969

Obzor

Nový Sad

Smrti sa nebojím, smrť nie je zlá. Ale to, čo ťažké je, to je umieranie. A keby náhodou i k takejto skutočnosti došlo, najťažšie by mi bolo opúšťať tento zhumpľovaný svet len a len preto, že som nežil, že vlastne životná brána zaviera sa tam, kde sa počína tvorivý krok.

(V liste zo dňa 22. júna 1944.)

Úvodom

Päťdesiatročné jubileum narodenín básnika Juraja Mučajiho a súčasne dvadsiate štvrté výročie od jeho smrti, ktoré si pripomíname v januári a februári tohto roku, poskytujú príležitosť nielen sa zamyslieť nad sľubne začatým a predčasne skončeným dielom mladého poetu báčanských rovín, ale aj upútať pozornosť na dramatický úsek jeho pohnutého života, ako ho sám rapsodicky zachytil v listoch, ktoré písal v rôznych životných situáciách. Pietna spomienka na talentovaného básnika, bývalého kolegu, pri jeho dvojitom výročí motivovala našu snahu vydať torzo korešpondencie, a to v celosti tú časť, ktorá pochádza z posledných dvoch rokov jeho života. Tvorí ju tridsaťštyri listov a lístkov napísaných počas dvanástich mesiacov od septembra 1943 do septembra 1944 jedinej adresátke, kolegyni v redakcii Slovenskej jednoty v Budapešti medzi rokmi 1942 — 1943.

Pečať osobitosti vydávaným listom dodáva prostredie ich vzniku a atmosféra doby. Nevznikli v idyle občianskeho života, perom pokojného lyrického spádu, ale naopak, v elegickom tóne poprestýkané dramatickými prvkami, písané nástrojom vášnivého odporu, mečom ohnivého protestu v prostredí vlády železných regúl vojenskej disciplíny, za kasárenským múrom, pri zaúčaní sa do remesla rozhnevaného Molocha vojny, pri boľavých myšlienkach a mučivej obrazotvornosti počas úmorných pochodov, na praku bojových akcií i frontového inferna, na križovatke života a smrti. Sú to listy rozvraveného srdca, nabité rozumovým i citovým prežitím mnohotvárnej skutočnosti, búrkou zážitkov a dojmov, ekrazitom vnútro spaľujúcej revolty slovenského vojaka v rovnošate maďarského honvéda, ktorého zvláštna konštelácia dobových udalostí donútila slúžiť v horthyovskej armáde počas druhej svetovej vojny. Sú to hlboko ľudsky písané epištoly človeka, intenzívne prežívajúceho závratnú dynamiku dní, ktoré zdramatizoval sám život v prostredí drsnej, najsurovejšej reality a tragický pocit ohavnej úbohosti ľudského indivídua, čo sa z hľadiska veľkých vecí rovnalo nule. Podávajú mozaikový obraz z vojenského prostredia, spád udalostí v živote vojaka a ich odraz v jeho myšlienkovom a citovom svete, vlnobitie ľudských nádejí, fyzický i morálny rozklad v armáde, duchovné malomocenstvo dní, atmosféru neistoty a v nej prevládajúci pud sebazáchovy, ako si to všetko priamy účastník vojnovej kataklizmy uvedomoval a stačil v hrubých črtách zachytiť v listoch, ktoré sa zachovali len vďaka tomu, že neprešli dozorom, vojenského cenzora.

Obsah listov tvorí drobnomaľba psychologickej introspekcie, vyjadrená zápasom vnútorných protikladov, bojom o duševnú rovnováhu, keď vnútorný rozklad v človeku pod tlakom dobovej atmosféry prehlboval pocit bezmocnosti, stupňoval mučivé obavy nielen o osud jednotlivca, ale celého ľudstva. V listoch prevláda elegická nostalgia za všetkým, čo je blízke srdcu a je vnútorným hýbadlom, bilancia dočasného meravenia duchovného vývoja, obraz duševnej disharmónie i hĺbka boľavého citu nad skutočnosťou, ktorá znamenala stagnáciu hodnôt ľudského ducha. Buráca v nich mohutný príval vnútorných stavov, nálad a emocionálnych hnutí raz v podobe molového vyznania sa z citov k duševne blízkej bytosti, raz v tónoch lásky k životu, ku kráse a pravde, k všetkému, čo harmonizuje s ideálmi humanity a tvorí jednotu krásy a dobra, inokedy fortissimom zžierajúcich pochybností a obáv, že svetový požiar strávi celú kultúru a ľudskosť. Sú písané v zápale myšlienky a ducha, v znamení nádeje a viery, ktorá dodávala vzpruhu prekonať herkulovskú úlohu i tantalovské útrapy, v znamení túžob, ktoré boli hnacou silou života, v horúčkovitom očakávaní tých veľkých vecí, ktoré tvorili centrum securitatis v rozburácanom príboji prinášajúcom skazu, rozvrat a utrpenie. Sú spoveďou človeka na tragickej a nebezpečnej ceste, ktorý kráčal rúbaniskom vlastných túžob ako najtvrdšou školou života, ktorý na podmínovanom teréne prechádzal mostom medzi životom a smrťou ako najzložitejšou a súčasne najťažšou skúškou života. Sú písané v tieni smrti, ale s vierou v život, vo víťazstvo pravdy, s optimizmom pre myšlienku nového spoločenského poriadku, ktorý sa z urputného zápasu rodil ako Fénix z popola nesčíselných ľudských obetí. Sú napísané v trpkom vedomí, že k pojmu sloboda sa viaže i víťazný pád vojaka.

Listy sú paletou príbehov a skúseností, zažitých pod komandom maďarského veliteľa stelesňujúceho bič otrokára, ktorý zo slovníka vyčiarkol slovenský dialóg, slovenské slovo v súkromných listoch, akýkoľvek prejav národného citu a nahradil ich apendixom surovej drezúry a neľudského preháňania s doménou originálnych výplodov šovinistickým šialenstvom posadnutého ducha. Listy sú monológom z domu prekliatych úbožiakov, ako si básnik nazval kasárenský objekt, ktorý sa mu stal symbolom inkvizície tela i ducha, kde sa strácala dôvera v čas i život, kde mladé roky nabité túžbami ducha uviazli v prázdnote a zvíjali sa vášňou nenávisti a v ohni vnútornej revolty.

V listoch sa odzrkadľuje čestný postoj človeka, ktorého hlavnou zásadou bola humánnosť, zmysel pre pravdu, úsilie zobraziť životnú pravdivosť, i keď táto črta jeho osobnosti priniesla neraz trpké ovocie poznania a vytvorila situácie, v ktorých sa doráňal jeho vlastný život zmietaný tragickými zvratmi. Myšlienková hĺbka a jej priezračnosť je svedectvom rýdzeho charakteru, k nemu sa pojí uvedomelý národný cit a pevné ideové presvedčenie, ktoré básnik nezradil ani v najťažšej skúške života, hoci ich poprením mohol osud obyčajného vojaka na úrovni najnižšieho tvora zmeniť v ľudskejší život na pôde dôstojníckej školy. Neotrasiteľný postoj Slováka v životnom priestore maďarskej armády symbolizujú básnikove mučivé myšlienky a predstavy, keď si cez prizmu utrpenia a krívd vlastného národa v minulosti uvedomoval súčasné národné a ľudské poníženie svoje, kamarátov-spolubojovníkov a celej slovenskej národnej vetvy nielen v okupovanej Báčke, ale aj na južnom Slovensku, ktorá veľmocenským diktátom v Mníchove a viedenskou arbitrážou bola násilne vtesnená pod korunu stromu cudzieho národa.

Listy podávajú otrasné svedectvo o bezmocnosti ľudského indivídua, ktoré proti vlastnej vôli a presvedčeniu bolo donútené zapadnúť do súkolia vojnovej mašinérie na strane tých síl, ktoré bránili rúcajúci sa starý spoločenský poriadok na európskom kontinente, ktoré bojovali proti národnooslobodzovaciemu hnutiu národov, čo ako smelý Dávid sa postavili na obranu národnej a štátnej suverenity proti fašistickému Goliášovi.

Básnikova citová zainteresovanosť nielen na vlastnom osude, ale celého ľudstva dokumentuje silu ideového kréda, a tým listy presahujú súkromný rámec. Teplom humánnosti, duchovným precítením jednotlivého i kolektívneho utrpenia, ideovou náplňou a neotrasiteľnou vierou vo víťazstvo pokrokových myšlienok nad malomocenstvom fašistických dogiem nadobúdajú všeľudskú platnosť. Stávajú sa epištolami burcujúcimi ľudské svedomie, volajúcimi po solidarite všetkých ľudí na zemeguli, stávajú sa živým mementom a výstrahou generáciám dneška i budúcnosti: nikdy viac vojnu!

Keď sme sa po štvrť storočnom odstupe rozhodli sprístupniť túto dôvernú a ľudsky pravdivú spoveď rozvraveného srdca, písanú v tieni smrti, v priestore, kde možnosti osudovostí boli nezrátateľné a nevyspytateľné, mali sme na mysli aj snahu umožniť pohľad na myšlienkové a citové vlnobitie básnika v najťažších tragických chvíľach života, ktorý strhnutý vojnovým prívalom napokon v ňom aj zahynul.

Marína Vyvíjalová

V Bratislave dňa 19. februára 1969.

Básnik Juraj Mučaji

(Biografická skica a životné osudy)

Báčka. Roviny sťa vystretá dlaň božia, chlebové hrudy dolnozemskej obilnice. Do vravy jej čiernej prsti sa pred vyše tridsiatimi rokmi započúval básnik Jožo Nižnánsky, ktorý ju ospieval, že tam človeku otvorila srdce dokorán, že tam v brázdach šťastie sa rodí a kamkoľvek ľudské oko dovidí, všade o stopy požehnania sa potkne.

Báčanské roviny. Juh a polia, kde boh si nechal teplé dlane, ľudia zas srdcia na dlaň vložili preň a boh dúhu z klasov priložil na ne — o niekoľko rokov neskôr zvrúcnela neha v básnickom obraze potomka dolnozemských dobyvateľov pôdy, dávnych vysťahovalcov z dedovizne otcov pod Tatrami. Ako zrnom naplnený klas urodila sa pieseň o láske k hrude, k človeku, tvorcovi slnečného zajtrajška, ktorý do zeme zahrabal svoj život, srdce, do tvrdých dlaní zosadil slnce — a preto na zemi život tvorí. Škálu ľudskej vitality rozozvučal mladý Juraj Mučaji, aby dolnozemská realita zaznela strunou životnej pravdivosti. Do básnických slov preniesol pulz šírych žírnych rovín, strhol rytmus onoho tvorivého diania nazvaného život, v ktorom pradávny zákon práce sprevádza láska i bolesť, radosť i smútok, šťastie i kvapky blenu.

Juraj Mučaji pochádzal zo starej petrovskej rodiny, ktorá si dorábala chlieb na úzkych pásikoch vlastnej pôdy. Keď ho nebolo dosť, zarábala si naň na cudzích honoch. V boji o skyvu chleba nakláňal sa síce chrbát, no zoceľovala vôľa, päsť i odhodlanie. Železný zákon práce z pokolenia na pokolenie formoval povahu príslušníkov rodiny.

Devätnásteho februára roku tisíc deväťsto devätnásteho sa v rodine dvadsaťsedemročného Juraja Mučajiho a dvadsaťročnej Zuzany rodenej Seleštianskej po necelom trojročnom manželstve narodil syn Juraj. Štvoro mocných rúk oceľou vôle rozhýbaných do každodenného rytmu práce bolo zárukou, že chleba bude nadostač. Škola života so zložitými úsekmi čakala nového potomka už v prvej etape. Drsná škola života od detstva priúčala odriekaniu i húževnatosti zároveň, ľudskej vlastnosti, ktorou oplývali predkovia, keď po odchode z macošskej vlasti začali zúrodňovať dolnozemské úhory pluhom tvrdej slovenskej nátury.

Rodokmeň Mučajiho predchodcov v Petrovci siahal kamsi do osemnásteho storočia, azda už k prvým prisťahovalcom zo slovenských oblastí Horného Uhorska, ktorých sociálne pomery vyhnali z vlastnej pôdy, vysťahovalecký prúd uniesol na Dolnú zem. Keď bolo nebo plné hromov — šli naši otcovia hľadať nový domov, šli naše matky do sveta… Otrokov rodiť nemali vôľu — v básnickom obraze vyjadrená atmosféra sociálnej biedy i národnostného útlaku ako príčina migračného pohybu na Dolnú zem.

Otcovi rodičia Pavel Mučaji a Anna Sirácka, starí rodičia Martin Mučaji a Katarína Turčanová. Rodičia z matkinej strany Štefan Seleštiansky a Zuzana Križková, starí rodičia Ondrej Križka a Katarína Liptáková. Mená, naznačujúce geografickú oblasť slovenského teritória v rámci bývalého Horného Uhorska, odkiaľ sa ich nositelia pod nátlakom biedy vysťahovali do južných krajov, aby zapustili korene do dolnozemských rovín a potvrdili, že život je obmena nových a nových generácií.

Detstvo Juraja Mučajiho v chudobnej roľníckej rodine s ďalšími prírastkami súrodencov sprevádzali túžby a sny, ktoré sa rojili ako včely z úľa. Väčšinou však narážali na strom nerealizovateľnosti s ovocím trpkého poznania. Uzlík detských snov zavše roztrhli prsty macošskej skutočnosti a túžby sa rozsypali do prázdna. Nedosiahnuteľnosť bežných rekvizít detských hier tým viac uvoľňovala fantáziu, na krídlach ktorej vzlietol ponad priestor domácej biedy, aby tam ukladal túžby dúhových farieb. Poznávaním mnohotvárnej skutočnosti na zemi, vábnych záhad a javov ľudskej existencie azda už vtedy poznával slasť vášne zanovitého hľadania a víťazného objavovania, presvedčoval sa, že život je vo svojich tisícorakých úkazoch vlastne zázrakom. Túžba po poznaní všetkého, čo je obsahom a zmyslom života, čo je v ňom krásne, krajšie ako suchá kôrka krpatej biedy, čo je v ňom veľké, väčšie ako priestor samoty na rodičovskom dvore, vystupňovávala v ňom chcenie pozerať na svet otvorenými očami, vnímať ho dušou, srdcom, precítiť celou bytosťou. Pohľad na okolie v rodisku mu vyčarúval paletu rozkošných kvetov rozosiatych na rodnej pôde, nad ktorými sa vznáša bzukot života, duní pochod oceľovej sily nazvanej prácou. Celý ten mohutný komplex sa mu dostával do vedomia ako pojem rodného domova. Podobne ako predkovia zrástli s koreňmi rodnej pôdy, aj Juraj Mučaji bol od detstva citovo doslova zrastený s prírodou, spätý s rodným krajom, ktorý v ňom zapaľoval hrejivý pocit domova.

Obdiv a úžas nad veľkosťou života za humnami otcovského domu dával rozbeh túžbam a snom, ktoré naplňovali myseľ detským rojčením. Rodičovský dom naproti tomu neraz pripomenul tvrdé chvíle, ktoré mu do detstva priliali kvapku blenu a pocit z krásy života vystriedali bolestným poznaním aj druhej strany jeho mince. A rub tejto mince mal farbu popolavého smútku, ktorý sadal na dušu a jeho prach ostával ešte aj vtedy, keď matkina neha zvrúcnela, aby láskavým pohľadom zotrela vrásku na duši. Otcova vášeň pálenkou si prikrašľovať bezfarebný život, v kartách premrhávať rodinné šťastie, na piesku budovať vidinu vzdušného zámku, to všetko vyvolávalo v detskom svete pocit hrôzy i odporu súčasne. Zážitky ťažké ako olovo vyorávali v podvedomí brázdu, kam sa pousádzali spomienky z detstva, aby z nich presakoval smútok ešte aj v dospelosti. Poznávanie trpkej príchuti života prebúdzalo túžbu prikrašľovať všednosť dňa farbami dúhy, holú skutočnosť nahrádzať krásnymi a vylepšenými obrazmi, v predstavivosti vyvolávať čaro rozkošných zážitkov v detstve nikdy nezažitých, pridávať k nim trofeje z cesty večne nepokojného hľadania a objavovania. Snaha odpútať sa od šedivej prítomnosti skrývala túžbu dať jej idealizovanú podobu, vidinu milého, dobráckeho úsmevu okolia. Tak v ňom začal rásť smäd po kráse, ktorý si neskôr v reči dospelých nazval túžbou po vyšších ideáloch. Lebo život nie je len chlieb, ale je aj duch, duch krásy, povedzme. Jednotu krásy, estetického krásna a dobra označil za najvyšší postulát ľudského ducha.

V Mučajiho neskorších zlomkových reminiscenciách na detstvo možno postrehnúť, že od malička bol neobyčajne citlivý, na všetko senzitívne reagoval. Jeho vnímavý duch presne evidoval dianie v blízkom okolí a každú zmenu v ňom registroval so silnou odozvou v duši. Keď napríklad otca donútili okolnosti predať vlastnú lúku, ako chlapec sa ťažko zmieroval s touto skutočnosťou, ktorá mu trhanie z otcovskej pôdy pripomínala odlamovanie krajca chleba cudzími. Boľavú trhlinu na duši, vykoľajenie z cesty stavy a akýsi vzduchoprázdny priestor pod nohami pocítil aj vo chvíli prvej návštevy v škole, keď ho žiacke povinnosti odtrhli od polí, voľnosť na slobode obmedzil priestor lavice a retiazku detského rojčenia pretrhli písmenká abecedy.

V dvanástich rokoch rozumom dospievajúceho chlapca poznával, ako jeho myslenie vážnelo, svet záujmov, kopa utajených túžob prerastala chlapeckú rozihranosť rovesníkov. Myšlienky hemžiace sa otázkami, hľadajúce odpoveď na mnohotvárnosť životnej reality, nútili vyhľadávať ústranie, samotu, ktorá vie tak rozkošne navíjať i odvíjať niť ľudského snívania. Sny, ktoré sa pod nárazom skutočnosti rozpadávali v čriepky, v samote pod dotykom prstov fantázie nadobúdali fosforeskujúcu podobu. Tu si vytváral sen o rozprávke života, ktorú sa chystal žiť. O rozprávke, ktorá sa postupne dostávala do reálneho rámca v konkrétnom čase a priestore, s konkrétnou ideovou vyhranenosťou.

Mučajiho gymnaziálne štúdium v priebehu tridsiatych rokov možno datovať obdobím rozkvetu petrovskej školy. V pedagogickom zbore medzi inými profesori Andrej Sirácky, Michal Topoľský, Ján Čajak ml., Ivan Križan predstavovali osobnosti, ktoré do štruktúry vyučovania vnášali osobitnú metódu. V nej nešlo iba o mechanické kumulovanie vedomostí, ale predovšetkým podnecovať intelekt k samostatnému mysleniu, aktivizovať vlastný rozumový úsudok, pôsobiť na duchovný a citový vývoj, vychovávať v duchu národných tradícií a ideálov humanity. Profesori Andrej Sirácky a Michal Topoľský na hodinách slovenčiny a filozofie silno vplývali na duchovný rozvoj Juraja Mučajiho, ktorý dychtivo absorboval v sebe ideové bohatstvo slovesnej kultúry slovenskej i cudzej. Slovenská literárna produkcia od najstarších čias až po prítomnosť ako bohatá myšlienková pokladnica predstavovala mu nevyčerpateľný zdroj, ktorého pramienkami sa napájal jeho vnútorný vývoj.

Živnou pôdou pre rozvoj básnického talentu bola popri znalosti slovenskej literárnej tvorby orientácia na svetovú literatúru, najmä na francúzsku. Znalosť srbčiny a chorvátčiny umožňovala Mučajimu pohľad do literárnej tvorby južných Slovanov, zároveň pomáhala poznávať aj srbskú a chorvátsku prekladovú produkciu z oblasti všetkých literatúr západnej i východnej Európy. Napríklad Mučajiho rané preklady z francúzskych drobných prozaických útvarov, uverejňované v tlači, potvrdzujú, že mohol sledovať francúzsku literatúru aj v origináli. Približne do tisíc deväťsto štyridsiateho roku výrazne podliehal francúzskemu duchovnému vplyvu, ktorý sa odráža vo vtedajšej jeho básnickej tvorbe.

Krásou literárnych skvostov očarenému Mučajimu stával sa život nielen otázkou chleba, ale aj duchom krásy, do ktorej vkladal výslednicu ľudského snaženia vôbec. Nadchnutý slovami renesančného básnika, geniálneho otroka krásy, pohŕdal všetkým, čo slúži inému ako kráse, evokujúc Michelangelom Buonarottim vyjadrenú myšlienku o zmysle estetického krásna: Len krása ožaruje vyšší svet môjmu oku, cieľ všetkej mojej tvorivosti. Beda tomu, kto krásu drzo a zaslepene hádže do náručia nízkych zmyslov! Krása k nebu dvíha zdravý duch! Inokedy wolkerovsky hľadá v duši čistú hladinu, v ktorej by sa zrkadlila božská krása nebies. Ako by sa chcel zmocniť krásy tohto sveta, ktorú Jiří Wolker spolu s pravdou povzniesol do roviny poézie.

Samovzdelávací spolok Sládkovič na pôde petrovského gymnázia pod vedením niektorého člena profesorského zboru predstavoval fórum, kde sa podchytával talent študentov a aktivizovala ich iniciatíva. Aj v živote Juraja Mučajiho znamenala činnosť v spolku výrazný básnický rast. V súťaži na literárnom poli vyšiel víťazne napríklad básňou Narcisy ladenou už do socialistickej roviny.

Na Mučajiho vzdelanostnú úroveň v Belehrade pôsobili vtedajší významní pedagógovia učiteľského ústavu, medzi ktorými podľa zostavy skúšobnej komisie pri záverečných skúškach možno predpokladať napríklad R. V. Mladenovića, S. Z. Ďordevića, J. Dr. Miloslavlevića, R. Vučića, R. Dimitrijevića, D. P. Stojakovića, S. Ralčića. Štúdium na belehradskom učiteľskom ústave zakončené v školskom roku 1940/1941 pomohlo Mučajimu nielen si osvojiť vedomostný kapitál pre budúcu pedagogickú dráhu, ale umožnilo mu naďalej rozvíjať básnickú hrivnu.

*

Bohatú citovú škálu a duchovný rozlet Juraja Mučajiho možno sledovať v jeho ranej a dozrievajúcej básnickej tvorbe, ktorá sa začína na petrovskom gymnáziu približne od roku 1936. Kvantitatívny rozmer a kvalitatívnu podobu nadobúda od roku 1938 do roku 1943. Zhruba päť rokov básnického formovania a dozrievania. Od prvého rúbania v šachte života po skúmanie kameňolomu jeho podstaty, od blúdenia cestou-necestou v pralese túžob a chcení po snahu harmonizovať duševnú krízu a vyvážiť ju hodnotami ducha, od poznávania životnej reality po syntézu prežitého a precíteného.

Od útlej mladosti sa jeho seizmograficky citlivá letora zachvievala pod závanmi smútku, ktorý mal subjektívne motívy, sociálne príčiny. Prirodzená túžba po ľudskej nehe, ktorej sa dospievajúcemu Mučajimu nedostávalo v takej miere, akú si vyžadovalo jeho psychické a citové založenie, odráža sa už v jeho básnických prvosienkach. Sníva o nežnej ľudskosti, v ktorej by sa veľký cit lásky, veľkej lásky rozosial nad púšte a ľadové polia ľudských myslí. Upiera pohľad na samé dno ľudskej tragiky a vyberá si z nej námety, v ktorých môže ventilovať vlastný pocit rozčarovania, keď čln jeho predstáv o živote naráža na skalu reality a stroskotáva vo vlnách ľudského egoizmu. Prvé ľúbostné verše sú znôškou mladíckych odhodlaní, zanietenia, výbojov vo výšinách ducha, z ktorých sa vyznáva objektu svojej lásky. Sú nabité nábojom emócií, erupciou ducha, úprimnosťou srdca. Vzápätí však nasleduje trpký poznatok, že jeho city nie sú opätované. Prvé stretnutie s bolesťou zradeného s večne živým refrénom o láske neláskavej. Vtedy sa osemnásťročný Mučaji, viac citovo zranený ako v mladíckej hrdosti urazený, uzaviera do seba, samota sa mu stáva živnou pôdou pre meditácie o živote, pre popis vnútorného stavu, nálad a citov. Zmieta sa v protikladoch, bojuje o vnútornú rovnováhu. Pod psychologickým drobnohľadom skúma vonkajší svet a poznáva disharmóniu, ktorá vládne medzi ľudským slovom a skutkom, presvedčuje sa, že svedomie človeka prichádza do rozporu so zásadami morálky, s ideálom etiky. Vedomie vnútorného rozkladu v človeku oddaľuje ho od spoločnosti. Pocit spoločenskej izolovanosti vytvára krízu, v ktorej si nevládze stabilizovať duševný a citový svet. Zľahostajnenie, indolencia voči všetkému, ktorá spočiatku zasiahla oblasť jeho vôle, ako by umŕtvovala silu odporu, čoskoro ustupuje. Psychická schizma strhuje ho do prúdu vášnivých afektov, v ktorých sa prejav odporu stupňuje v protest, do vzbury, priamo do odboja urazeného a poníženého proti svetu a jeho protivenstvám. Tento krízový stav výdatne živili korienky myšlienkovej flóry takzvaných prekliatych básnikov z oblasti západoeurópskej poézie, ktorí silno zapôsobili na Mučajiho básnickú tvorbu práve počas jeho študentských rokov v Belehrade. Ich básnický naturel, najmä odbojnosť ducha proti spoločenským javom, s ktorými predstavitelia tejto skupiny boli v rozpore, predovšetkým konvenovali Mučajiho psychickému založeniu, imponovali mu v stave duševnej rozpoltenosti a depresie, spôsobenej vedomím o spoločenskej dezorganizácii. Vlastným priznaním, že pocit bolesti a smútku nosí v sebe odvtedy, ako bol schopný poznávať život a rozlišovať rozpory v ňom, Mučaji sa hlási do radu tých, ktorí si uvedomujú trhliny v spoločenskom organizme a príčinu, ktorá vyvoláva ich eróziu vplyvom protirečení a rozporov.

Do motívov tuláckych nálad kumuluje zábery z ľudskej tragiky, trpkosť života, rezignáciu v postalkoholickom stave, pocity bezmocnosti uniknúť psychickému rozvratu a prázdnote. Život mu je rabským bremenom zdedeným po otcovi, ktorý dušu predal satanovi za pálenku. Metamorfózy nálad raz v spitom geste, raz v presile úprimnosti opäť vystrieda túžba žiť a milovať život, zbaviť sa pocitu tuláka. Vzápätí však dušu ubíjajúce prázdno samoty znova ho presviedča, že život je len blúdenie pralesom túženia. Hoci mu skepsa kreslí predstavu, že v bezodnej priepasti hľadania zahynie raz zavesený kdesi na konár nádeje, spoločenská odlúčenosť a v nej túlanie svetom citov nemá konca, prameň Léthé v dusných krčmách účinok len krátky. A tak sa znova opakuje starý refrén o narušenej psychickej rovnováhe, keď sa duša stáva hluchou, srdce prázdne, život mŕtvym krokom kluše. Príčinu vykoľajenia z duševnej stability vyjadruje priznaním: Pošiel som do sveta na všetko zvedavý, zahriakli ma s hurtom, načo ti je duša? Namiesto čistej hladiny, v ktorej by sa odrážala krása, len more ľudskej zloby, zmrvené túžby a v človeku pach mŕtvych duší. Za kúsok nehy kopa ľudských intríg zahatávajúcich rozlet mladosti. Daroval som milej svojich dvadsať rokov. Daroval som srdce, dal som dušu celú. Ľudia moju lásku okuli do okov. Skrvavené ústa, oh, klebety melú. Uvedomuje si svoj sociálny pôvod, pre ktorý je chatrný dušičkám s vyvolenou krvou terčom urážok a ponižovaní. Na nositeľov malomeštiackej morálky, ktorí pod maskou dobroprajnosti skrývajú zákernú dýku zla, vrhá disk nenávisti: Nenávidím ľudí, život nenávidím, hnusom by ich kŕmil, aj mňa hnusom kŕmia. Nahromadený vzdor a protest je konkrétnou reakciou na konkrétne poznatky a zážitky v ovzduší spoločnosti s prevládajúcou malomeštiackou mentalitou. Z tejto skutočnosti vyrastá príčina jeho negatívneho postoja vyúsťujúceho do nihilizmu, v ktorom nerešpektuje zákony etiky, božstva, vymyslených dogiem, nepodrobuje sa morálnym a spoločenským zásadám a nevie vďaku skladať tým, čo mu pomohli o stupeň vyššie. Áno, ľudia, samota ma trýzni, vyhnanstvom zvem život zakliaty na túžby, v nihilizme hľadám život druhý.

Mučaji vnáša do svojich vyznaní vášeň veľkej lásky a súčasne veľkej nenávisti. Touto hrou protikladov pripomína do určitej miery vplyv Tristana Corbiéra. Do básnickej podoby pretavuje horkosť života, obnažuje spor dobra so zlom, existenciu lásky stavia hneď popri nenávisti. Odpor proti tušeným a odhaľovaným spoločenským deformáciám stupňuje v protestný odboj, prejavy pokory strieda s gestom satanského úškľabu. Baudelairovsky povyšuje neresť a zločin na ctnosť a svätosť. Veľký majster, analyzátor vnútorného kvasu v ľudskom indivíduu, imponuje mu poéziou, v ktorej sa odráža Baudelairova rozorvanosť ako produkt duševnej krízy. Mučaji sa trápi mučivou obrazotvornosťou, ktorá nemá primeranú realizáciu, zžiera sa večným smädom po kráse, ktorá sa vytráca z reality života, trýzni sa vnútornou pravdivosťou, s ktorou je v hlbokom rozpore vonkajší svet pretvárky. Cynizmus, rúhačstvo, sarkazmus stupňuje do odboja proti samému bohu, snaží sa vyvolať pocit hnusu zo života, ľudského ducha vohnať priamo do pekelnej vzbury, ako ho inšpirovala Lautréamontova myšlienková výzbroj. V zajatí rozplamenených, vášnivých živlov, budiacich hrôzu a des, kde tu ako iskra prebleskuje uvoľnený cit vyznávajúci sa z lásky k rodnému domovu, dojemná úprimnosť v citovom rozpoložení, keď má srdce celkom na dlani. Verlainovsky srdečne a úprimne sa vyznáva z lásky k rodnému kraju rečovým výrazom, ktorý vonia hrudou zeme. Miestami básnické pohľadnice pripomínajú jeseninovskú paletu sýtych farieb, konkrétnych obrazov z prírody, dýchajúcich vôňou domova. Motív bezvýchodného zúfalstva a za ním útek do bohémskej spoločnosti ako by mali inšpiráciu v tuláckych náladách Sergeja Jesenina. Miestami zaznieva verš básnickou melódiou Jeana Rimbauda. Inokedy z veršov vanie iba slabý nádych wolkerovského smútku očisťujúceho od životnej špiny, ako by naznačujúceho, kde je bolesť, tam je pravá krása a radosť. A opäť póza flagelanta v sebabičujúcej a sebaobviňujúcej spovedi, ktorá sa končí obnažovaním podstaty ľudského svedomia, odhaľovaním spoločenských deformácií.

Mučajiho psychoventilačné prvky v autobiografickom vyznaní, keď dosiahli kulminačný bod, postupne strácajú ostrú zahrotenosť a zžieravý pocit smútku, svár vlastného vnútra ustupuje. Básnikov subjektivizmus sa odkláňa do roviny, ktorá je zobrazením životnej a spoločenskej skutočnosti.

Mučajiho zahľadenosť do subjektívneho sveta citov a nálad naberá pohľad i na horizont objektívnej reality. Všíma si sociálnu štruktúru spoločnosti a v jej vnútri poznáva rozpory, ktoré spôsobujú jej dezorganizáciu. Na ceste širokého sveta poznávania si overujú nepravdivosť predstavy, že pod rozkošnou ružou svedomia skrýva sa božská spravodlivosť, presvedčuje sa, že rozprávky o sedmokráske dôstojnosti strácajú opodstatnenie a stará múdrosť, že celá dôstojnosť človeka je v jeho svedomí, dostáva zmysel ošúchanej frázy. Krízu spoločenskej morálky si transkribuje slovami symbolizujúcimi prítomnú dobu, ktorá rozrumila ľudské svätyne-ideály. Zákon etiky stráca svoju platnosť. Ľudia radi skrývajú svoje skutky za čosi, čo ich ospravedlní; radi veria, že tento život je len úvodom do skutočného života. A preto vypestovali nádherné kríčky humanity i kvety svedomitosti — záhrady ľudskosti. Zámenu jedného ideálu za druhý si Mučaji charakterizuje vlastnou logikou. Keď sa ľudia presvedčili o nerealizovateľnosti istého ideálu, podkopaného svedomím, ktoré bolo príčinou aj jeho vzniku, vo fantázii si ho nahradili novým. Lenže zmenou ideálu, ktorú učene nazvali evolúciou mravného života, v podstate sa veľa nezmenilo, skutočný život ostal navlas takým istým, len ho navonok starostlivejšie prikrášlili pozlátkou. V tomto poznaní je zakuklený červ skepsy, ktorá Mučajimu signalizuje: niet dnes svedomia ani ľudskosti ani povinnosti voči iným. A keď, tak sú len druhoradé, aby sa ich pomocou prišlo k tomu, čo radi nazývame osobný prospech.

Podhubie Mučajiho pesimizmu vyrastá z pôdy bujnejúceho egoizmu, v klíme devalvovaných humánnych ideálov, upadajúcej morálky. Stupňuje ho príznak odľudšťovania človeka, ktorý prepadá infernu krvilačných vášní, rozkoši z ničenia, triumfu satanského zla — keď smäd svoje hasí v reve víťaza. Predtucha katastrofy, budúcej likvidácie slabšieho silnejším v mene záchrany európskej civilizácie: Úrodné polia mením na zákopy a pálim, pálim tiché dediny, továrne, mestá mením na hroby a som v tom človek nevinný. Píše sa rok tisíc deväťsto tridsiaty deviaty a na prahu budúcnosť s prvými kvetmi zla, ktoré majú zabronieť do krvava v samom srdci Európy. Básnikov protest proti vojne ako legalizovanému ničeniu a vraždeniu nadobúda mnohorakú podobu v jeho básňach. Ako živá niť sa nimi vinie Golgota ľudstva, na ktorej demonštruje hory utrpenia, rieky krvi, obete vojnovej kataklizmy.

Za zvukov dunivého orchestra rozpútaného vojnou básnik začiera aj pod povrch spoločnej štruktúry, kde sa mu vynárajú protirečenia triednej spoločnosti. Kto v srdci poráta — starosti falše zo zlata? Kto nájde v srdci mäkkosť dní, v tom zhone skýv a pochodní, keď silní tlačia otrokov, otrokov, spitých masou slov? Boj protikladov v lone spoločnosti, kde moc zlata a peňazí rozdelila ľudí na privilegovaných a neprivilegovaných, signalizuje mu sociálna atmosféra, v ktorej milión-človek vystal sniť, milión-človek chce už žiť. Túžba prerastá v oceľovú vôľu a tá zasa v železnú päsť, ktorá hrozí do neúprosného boja pošliapať bahno zlatých zôr, lebo dvíhajú hlavy otroci. Dvíhajú srdcia v polnoci, dvíhajú päste na líce — tisíce, stá, tisíce. Básnik napovedá, že prehlbujúce sa sociálne rozpory nezadržateľne spejú ku konfliktu. Predstava budúceho nového spoločenského poriadku, manifestovaná v básni Narcisy, je Mučajiho vedomým príklonom k socialistickému humanizmu. Vďačí zaň nielen sociálnemu prostrediu, z ktorého pochádzal, ale aj svojmu učiteľovi, ktorý ho do roviny tejto poézie upriamoval. Petrovský profesor Andrej Sirácky, jeden z troch zakladateľov skupiny Dav a jej politického orgánu, so záujmom sledoval ďalší vývoj básnického talentu svojho bývalého žiaka Mučajiho. Postrehol jeho hlboký pohľad, silný cit, intelekt schopný syntézy, pevné zhusťovanie látky, zintenzívnenie i originalitu výrazu. Jeho uverejňované básne hodnotil ako produkt zrelého básnika, vidiaceho svet jasne, ktorý z drsnej reality tvorí ideove pevné, výrazove pôvodné a rečove čisté umelecké hodnoty. V kritike vyzdvihoval jeho ostré postrehy zo životného a najmä sociálneho vrenia súčasnej doby. Andrej Sirácky inšpiroval Juraja Mučajiho neuzavrieť sa do začarovaného kruhu osobnej problematiky, ale raziť si cestu k ďalším horizontom, do roviny socialistickej poézie.

Básnikovu zaangažovanosť na sociálnych javoch spoločenského života a ideologickú vyhranenosť konštatoval v neskoršie vydanej Mučajiho zbierke Rozvravené srdce aj slovenský literárny kritik Michal Chorváth. V recenzii na stránkach Elánu roku 1944 s prekvapením zisťoval, že v Mučajiho zbierke básnická ideológia nevyúsťuje priamo do nenávistne zahrotených národných invektív, ako by sa bolo očakávalo od autora žijúceho v Báčke okupovanej Maďarmi a na vlastnej koži pociťujúceho národnostný útlak. Naproti tomu celej zbierke priznáva sociálnu strunu ako hlavnú. Ostrie básnikovej nespokojnosti vyúsťuje do vzbury sociálnej, vo výčitky proti symbolom spoločnosti, proti jej krivdeniu rozumu, citu a fyzickému bytiu. Chorváthovo konštatovanie, že stránka citová, erotická a náladová ďaleko zaostáva za sociálnou, potvrdzuje, že Mučaji staval nad nacionalizmus objavovanie človeka so srdcom a dušou a v jeho úzkom vzťahu k spoločenskej realite.

Ideologická vyhranenosť, vedomie sociálnej nespravodlivosti, pocit spoločenského bezprávia na pozadí národnostného útlaku šliapajúceho prirodzené ľudské a národné práva ostro vystupuje v básnickej poéme Braňova družina. V nej Mučaji do zlyrizovaného života rodného kraja vsadil epickú šírku aktivity petrovskej skupiny národnooslobodzovacieho hnutia. Na dráme Braňovej družiny, ktorá našla smrť na popravisku v októbri 1941, básnicky umocnil manifest odboja proti okupantským zložkám, boja za národné i sociálne oslobodenie. Pravdivé poznávanie spoločenskej reality pomáhalo Mučajimu prebíjať sa k osobnému životnému názoru, prebojúvať sa k ideologickej vyhranenosti, na rozhodné stanovisko, kde už nestačí vyjadrovať odpor len slovom, dvíhať päsť ako symbol nenávisti, ale so zbraňou v ruke dať sa do neúprosného zápasu za ľudskú dôstojnosť, spoločenskú rovnoprávnosť a národnú slobodu človeka na Dolnej zemi.

Rezervovanosť, skeptický postoj k životnej realite, ku ktorému sa Mučaji neskôr otvorene priznáva ako k povahovej črte pomáhajúcej mu ľahšie znášať dôsledky životných peripetií, jednako mu nezatieňuje jasný pohľad, ktorý mu pomáha vidieť mnohotvárnosť života, uzemňovať jeho zmysel. Skláňa sa nad riekou života, zachytáva bohatstvo jej premien, prúdov a načúva tep ľudskej bytosti. Básnický vitalizmus iskrí z jeho obdivu, ktorým prijíma najjednoduchšie javy ako zázračný úkaz života. Zázrakom je všetko, čo milujeme a aj život je zázrak. Za prvý stupeň tohto zázraku, ktorý si človek uvedomuje, považuje mladosť ako štep života. Mladosť je nádhera ako ten boží deň. Zdá sa mi, je zázrakom z povestí a bájov duchovného sveta, lebo zázrakom pre človeka je všetko, čo miluje, čomu verí a z čoho má radosť. A preto je život človeka veľa ráz aj krásny ako spanilá biela chryzantéma v ošúchanom náručí jesenných vetrov. A myslím, mladosť je aj pieseň nedopovedaných túžob, nádejí a sklamaní, nového vzletu a nových radostí. Lebo mladosť je ako štep, ponad ktorý sa preženú mrazy a zimné fujavice, aby potom na jar vzpučil nežnými lupeňami bielych kvietkov, lebo život je obmena nových a nových generácií.

Život je mu zložitou dráhou jednotlivca v danom priestore a čase, vyžadujúcou obete v podobe morálnych povinností a zodpovednosti. Život je boj, život je hra. Život je všetko drviaca lavína, čierna priepasť bez dna, život je rozkošná nežná holubica. Život je púť, život je rodenie a umieranie, život je počiatok a koniec. Život je poznávanie. Život je kopa povinností voči sebe a okoliu. Život je dlhá, zodpovedná a namáhavá dráha časom. Prácu chápe ako zmysel a cieľ ľudskej bytosti. Považuje ju za sochor, ktorý podlieha životu a od vekov dvíha svet nad seba samého. Práca, pracovný proces je mu bojom o životné hodnoty alebo, povedzme, o čisté svedomie, jasnú myseľ a zbehlosť v hľadaní nových a nových ciest, ktoré privedú človeka tam, kam vývoj organického sveta speje vôbec — k telesnej a duševnej dokonalosti. Eruptívnu silu ľudskej tvorivosti a radosť zo života považuje za najvzácnejší dar, ktorým príroda obdarila človeka. Schopnosť súrodým básnickým výrazom vyjadriť myšlienku, v ktorej sa odráža vedomie života, pravdivý životný názor, zrkadlí krása ducha, dozrieva múdrosť životnej skúsenosti, považuje za princíp tvorivej umeleckej práce.

Podobne ako Jiří Wolker vindikoval človeku právo tvoriť si život podľa obrazu svojho srdca, aj Juraj Mučaji ho prisudzuje každému na tomto svete ako neoddeliteľnú danosť jeho bytostnej a hmotnej existencie. Verím, že človek chodí po tejto božej zemeguli preto, aby premenil sny svojho srdca v skutočnosť: bieda je živorenie, človek má byť šťastný. A kým to neuvidia všetci ľudia, zatiaľ naveky každý biely slnečný deň bude zakabonený šedivými mračnami neistoty a strachu.

Právo tvoriť si život podľa vlastnej obrazotvornosti, kráčať cestou od prerodu svojej bytosti po dozrievanie v jej raste a vývoji a dávať jej pečať osobitného výrazu prízvukoval Mučaji ako podmienku, jedine v ktorej môže prebiehať zdravý vývoj ľudskej i umeleckej osobnosti. Cudzí nešetrný zásah zvonku chápal ako popieranie tohto výsostného práva mladému človeku. Keď prízemná zádrapčivosť a ľudská zlomyseľnosť, neschopná zo žabej perspektívy dovidieť na vyšší horizont myšlienkového sveta a citových hnutí, jatrila rany z trpkých poznatkov a sklamaní, naplnený kalich smútku sa prelial do slov ľudsky dojemnej výčitky: Ľudia boží, predobrí, prečo ste takí krutí? Prečo do rozdeganých rán prisýpate soli? Ach, keby ste vedeli, a možno aj viete, ale nedbáte, ako to páli — bolí a páli — bolí… iste by ste nikomu nepriali svoje šťastie. Ľudia, prečo vraždíte moje sny? Či ste zabudli, že ste aj vy žili snom, keď vám drsná skutočnosť nedopriala ani štipku šťastia? Ľudia, ľudia, nerozbíjajte moje sny, môj život, lebo životom je pre človeka všetko, čo cíti, myslí, prežíva, ba aj to, čo človek môže — a nemusí — cítiť, myslieť a prežívať!

V retrospektívnom pohľade na roky ideového formovania, citového tuláctva a mučivých exkurzií v ríši idealizmu dvadsaťtriročný Juraj Mučaji s bezprostrednou úprimnosťou, so srdcom na dlani vyložil snop myšlienok preťažených smútkom ako zrnom naplnený klas. Môj život bol takým bezfarebným túlaním v ríši idealizmu. A to, čo mnohí mali od svojej mladi, som postrádal až posiaľ. Poznal som len tú ťažkú náplň životnej borby, samotárstva a odlúčenosti od sveta, akýkoľvek bol. Nevieš si ani predstaviť, ako som naveky priahol po štipke nežnosti, pozornosti, ale keď sa mi toho nedostávalo, stal som sa akosi hrubým, blen zo sklamaní, beznádeje a citového tuláctva mal som stále na jazyku, v činoch, až som sa často až brutálne zhrážal sám. Ale inak sa nedalo. Pochopenia nikde nebolo, lebo nebolo podmienok, aby sa stabilizoval môj duševný a citový svet. Vnášal som všetko do pera a snil jalové sny. Ver mi, toto sú krvavé slová zbičovaných najkrajších kvetov mojej mladosti, ktorá nebola ani trošinku závideniahodná. Večne sám, od svojho dvanásteho roku sám a sám… Preto, keď voľačo pocítim, pocítim to takou silou, takým mohutným otrasom, že sa v citoch celý strácam. Myslím si: je už čas nájsť ukojenie vybičovaným túžbam, lebo zajtra už môže byť neskoro, zajtra sa môžem zrútiť do prachu ulice. Mladosť má svoje zákony a práva a túžby, ktoré ani najdrsnejší intelektualizmus nemôže sputnať do pút ľahostajnosti. Vieš, veľa ráz v svojom živote som sa presviedčal, že som zanevrel na všetko — a často som sa prichytil pri inakšom cítení a myslení. Tak to bolo so mnou aj v posledné časy. Dlhá rozluka so všetkým, čomu sa hovorí jemná spoločnosť a dobré správanie a akási horká nedôvera nielen k ľuďom a nebesám, ale i k sebe samému nazhromaždila vo mne mnoho, mnoho horkého blenu. Dávnejšie som cítil v sebe určitú rozpoltenosť a ver mi, cítil som sa medzi nebom a zemou, lebo nebolo bodu, nebolo skutočnosti, ku ktorej by som sa vedel pripútať celý. Často sa mi zdalo, že všetko na svete je humbug, ale také chvíle sa minuli a znova som v čosi uveril — tak platonicky: bez toho, aby som mal na to podklad. Vždycky som bojoval o ľudskú dušu, hľadal som ju v živote a v celom duchovnom snažení našom a cudzom. Boli a sú to možno vysnené ideály, ale bez ideálov ľudský život by bol len životom zvieraťa.

V spovedi sú ukryté letá prudkej mladosti, ktorá hľadá atribúty ľudského ducha v kráse a duchovných hodnotách, a nachádza len hrubé, najhrubšie zrno životnej reality, ktorá hľadá pevný bod, akúsi hlbinu bezpečnosti, a nachádza priepasť medzi ľudskými vzťahmi, protiklad lásky, zvetrávajúci cit družnosti.

Lásku chápe ako príčinu večného pohybu ľudského ducha. Veď cit práve, to všetko, čo zahrnujeme pojmom láska, je tým hýbadlom, čo ženie ľudstvo vpred, čo tvorí hodnoty nevšedných stupňov, čo spríjemňuje trpký životný zápas a vlieva nové sily pre tento zápas v akomkoľvek smere, láska je tým žriedlom, z ktorého vychádza teplo na svet a život.

Mučajiho pohľad do životnej reality a jej zložitosti skrýva myšlienkovú a citovú hlbku, je výrazom básnikovho vedomia zodpovednosti a úsilia vyplývajúceho z ideového kréda. Mučajiho láska k človeku je súčasne láskou k životu. Aby sa preklenuli chladné póly ľudských vzťahov, treba uvoľniť priestor rozvíjaniu citu družnosti a lásky, rozsievať radosť zo života, ktorá je výrazom ducha vo večnom hľadaní krásy a pravdy. Aby sa človek zbavil pocitu ťaživého smútku a samoty, treba odstrániť spoločenské bariéry, sociálne rozpory a myšlienkou spolupatričnosti spojiť všetkých ľudí v slnečnom zajtrajšku.

*

Po belehradskom štúdiu na učiteľskom ústave, ktoré Juraj Mučaji skončil v júni 1941, nastúpil miesto na škole v Kulpíne, v blízkom susedstve rodného Petrovca. V príprave na budúcu pedagogickú dráhu sa neuspokojoval iba s povinnou literatúrou predpísanou podľa učebných osnov učiteľského ústavu, ale sám z vlastnej iniciatívy si prehlboval všeobecné školské vedomosti súkromným štúdiom obsiahlych odborných spisov z oblasti pedagogiky, didaktiky, sociológie a pod. Získané teoretické poznatky, výnimočná schopnosť pútavo a s citovým podfarbením reprodukovať myšlienkové bohatstvo, rozprávačsky a sugestívne sprostredkovať vedomosti, pritom blízky vzťah k deťom a vzácne pochopenie pre ich mnohotvárny svet našli v Jurajovi Mučajimu spoločného menovateľa. Tento vzťah a pochopenie pre svet detskej originality vyjadril priamo poeticky v slovách, ktoré dýchajú nehou ako materina dúška vôňou, v ktorých sa skrýva láska pedagóga. Ja, pravda, deti mám rád, lebo je v nich toľko poézie, nezvyčajného bohatstva, rozmaru a originality. Páčia sa mi preto, že majú svoj svet celkom inakší ako je náš, svoje starosti, svoje radosti a svoje záujmy, ktoré sú také milé a vábne, lebo vábia nás do nezabudnuteľného bájneho sveta vlastného detstva.

Mučaji v teoretických úvahách na tému, čo je poslaním novodobej školy, ktoré uverejňoval ako kulpínsky učiteľ v rokoch 1941 — 1942, vyzdvihoval požiadavku moderného pedagóga, ktorý pri výchove školskej mládeže rovnako má sledovať jej duchovný, citový i charakterový vývoj. Popri povinnom vedomostnom maxime žiadal ovplyvňovať aj citovú a vôľovú oblasť dieťaťa a ich suverénnym ovládaním podporovať rast k duševnej a telesnej dokonalosti. V pedagogickej práci vychádzal zo zásady, že duch sa obohacuje v dotyku s inými duchmi pomocou najbohatších a najúplnejších skúseností vo všetkých zvláštnostiach, ktoré život poskytuje. Preto za správnu, cieľavedomú výchovu rátal takú, ktorá nestráca zo zreteľa detské pocity a cítenie, detskú inteligenciu a vôľu. Neuspokojoval sa s výchovným procesom, v ktorom dieťa len zisťuje, myslí a premýšľa, ale zdôrazňoval citovú výchovu, ktorá vyvoláva zážitky, núti dieťa, aby cítilo, malo pôžitok, aby trpelo a chcelo. Na rozdiel od zastaraného pedagogického názoru nechápal dieťa ako človeka v malom, práve naopak, vyzdvihoval osobitnosť jeho sveta s vlastným srdcom, s vlastným intelektom a s vlastnou zásobou zážitkov. Odmietal u pedagóga neomylné diktátorstvo, videl v ňom iba usmerňovateľa, staršieho dobrého kamaráta. Kritizoval starý typ školy kumulujúcej iba vedomosti, v presvedčení, že len ak sa dieťa všestranne oboznamuje so životom a životnými skúsenosťami, vypestuje sa z neho celý človek v takej miere, v akej sú v ňom tvorivé sily. Mučaji zdôrazňoval nový typ školy, ktorá prebúdza iniciatívu, podporuje tvorivé myslenie, prehlbuje záujem o svet okolo mladého človeka, ktorá v pravom zmysle slova učí slúžiť sochorom, čo od vekov dvíha svet nad seba samého, sochorom, ktorý sa volá: práca.

Mučajiho učiteľská činnosť na kulpínskej škole, sľubujúca priniesť výdatnú žatvu pedagogického úsilia, čoskoro však narážala na prekážky prozaického života v podobe brvna, ktoré slovenskému učiteľovi hádzali pod nohy maďarskí nacionalistickí extrémisti.

Dolnozemská oblasť Slovákov v Báčke bola pod maďarskou okupáciou od jari 1941, keď sa nemeckým, talianskym a maďarským útokom na Juhosláviu začala vojna na Balkáne. Hitlerovská nemecká armáda za pomoci nastrojenej kapitulácie juhoslovanských generálov si podrobila národy Juhoslávie a pri delení jej územia sa zúčastnilo aj horthyovské Maďarsko. V nových štátnych podmienkach sa ocitol aj životný priestor dolnozemských Slovákov.

Po maďarskej okupácii Báčky sa čoskoro zaviedol nový poriadok na poli školstva, ktoré malo hrať dôležitú úlohu v otázke prevýchovy nacionálneho ducha. Na kulpínskej škole podobne ako na iných dolnozemských školách pre slovenskú menšinu vzniklo iba tzv. slovenské oddelenie pod správou maďarského riaditeľa. Zmenené pomery si vyžadovali, aby výchovná činnosť slovenských učiteľov bola pod kontrolou. Do učiteľského zboru na kulpínskej škole, kam prišiel Juraj Mučaji v školskom roku 1941/1942, patrili vtedy Michal Kyseľa, Andrej Fekete, Emil Klobušický, Milina Kišgeciová, Katarína Kišgeciová, Mária Šišková. Kolektív stmelený rovnakým záujmom o vec slovenskej školy. Preto aj jeho pedagogická činnosť nemohla ostať bez náležitého dozoru maďarských kolegov. Miestny maďarský správca školy Ferenc Horváth získal predĺženú ruku v osobe Ákoša Temesyho, ktorý prišiel do Kulpína v auguste 1941. Notár Temesy, známy extrémny nacionalista, nositeľ protislovenských a protisrbských tendencií, stal sa čoskoro suverénnym vládcom nielen nad osudmi zverených občanov, ale z pozície moci zasahoval aj do školských otázok. Spoločne so správcom Horváthom vytvoril zvláštny dozor, ktorý argusovskými očima sledoval činnosť slovenských učiteľov, aby v prípade potreby zasiahol tvrdým cenzorským trestom.

Keďže slovenský národný život na území Báčky sa mohol v predchádzajúcom juhoslovanskom štátnom priestore nehatene rozvíjať, maďarské vládnuce kruhy, len čo začali svojou národnostnou politikou okliesňovať práva Slovákov, narazili na silný múr ich národného povedomia. Nasledovalo hromadné zatýkanie poprednej slovenskej inteligencie, zriaďovanie koncentračných táborov. Aby od koreňa vyťali strom národného života, zakázali činnosť Matice slovenskej, zastavili všetku vychádzajúcu tlač pre Slovákov. V nových národnostných pomeroch ostávala jediná možnosť hľadať kontakt s ďalšími príslušníkmi slovenskej národnosti na maďarskom území v redakcii týždenníka Slovenská jednota, ktorý v Nových Zámkoch vydávala pre slovenskú menšinu južného Slovenska, keď sa viedenskou arbitrážou v novembri 1938 ako obeť politickej zrady stalo súčasťou hortyovského Maďarska.

Juraj Mučaji, ktorý mal už nejednu príležitosť oboznámiť sa s maďarskou národnostnou politikou a jej praktikami, ktoré v ničom nezaostávali za asimilačnou metódou devätnásteho storočia, bol medzi prvými, ktorý sa po maďarskej okupácii Báčky prihlásil ako prispievateľ do menšinového týždenníka v Nových Zámkoch. V liste zo začiatku júla 1941 vyjadril redakcii Slovenskej jednoty ochotu spolupracovať osobitým tónom typickým pre rázovitého dolnozemského intelektuála. Viac ráz som už myslel ohlásiť sa Vám, len — mrzelo ma stavať sa do služieb nejakých „izmov“, lebo tie všetky dnes zachraňujú boha — a toho zachraňovať netreba, ten je vysoko, dnes sa o ľudí treba starať, viacej ako kedykoľvek dosiaľ. Presvedčil som sa, pekný je Váš cieľ, hoci forma je chatrná, cesta, ktorou to chcete dosiahnuť, už celkom neschodná, ale to je biľag dnešnej doby. Lebo nacionalizmus znamená pre mňa viacej ako bohorúhačské vystrkovanie národného „ego“, je to objavenie človeka so srdcom a dušou. Preto, myslím, nebude od veci, keď si čo i len vymením názory. Lebo: kýmkoľvek ľudia nepoznajú, že živí všetkých zemí sa musia spojiť, za ten čas sa naveky budú medzi sebou hrýzť. Preto vlastne som ochotný spolupracovať s Vami. Mučaji vyzdvihuje záujem o človeka-jednotlivca a jeho mikrosvet, zdôrazňuje ideál solidarity všetkých ľudí na zemeguli. Socialistický humanizmus stavia tak nad úzkoprsý nacionalizmus.

V augustovom liste uviedol redakcii Slovenskej jednoty poznatky o živote dolnozemských Slovákov, charakteristické bohatou symbolikou, ktorá odzrkadľuje vtedajšie vlnenie i dynamiku odporu. O nás naozaj niet čo písať, tým menej hovoriť. Zdá sa mi, je to i zbytočné i tým samým nepodstatné, lebo u nás zavládla egyptská tma, tma nových poriadkov. Žije sa cez seba a za seba, lebo keď človeka privalí taká záplava „radosti“, ako sa to u nás stalo, zamdlie od prívalu oduševnenia a pravda — treba ho preberať. A je to vari tak najlepšie. Lebo keď vietor fúka, tráva sa musí ohýbať — ale raz sa aj vystrie. Naši ľudia sa vystierajú. Nikdy som neveril, že v ľuďoch môže byť toľko sebavedomia a hrdosti. Vidíme jasne: najlepšou obranou je pasívny odpor, jednoduché ignorovanie. To triafa aj tých hrdých driečnych víťazov, čo si zvykli nenachádzať podobný odboj, ak sa tak smiem vyjadriť. Život u nás za takýchto okolností tečie vnútorne ale plným korytom. A tak je dobre. Je jasné, že živí slovenských domov sa spojili, lebo chlieb sa je a reči sa vravia. To vidí každý, kto má oči, aby videl.

Mučajiho záujem o otázky národného života a formu, ktorou sa ešte mohol realizovať, neostávala len jeho súkromnou vecou. V článkoch na stránkach Slovenskej jednoty poukazoval na duchovné hodnoty národa, ktoré majú význam len vtedy, keď sú v kladnom vzťahu s tým, kto ich tvorí, hromadí a zveľaďuje. Varoval pred ich znehodnocovaním cudzími, nesúrodými prvkami. Majetok ukrytý v dušiach a srdciach, v slovnom cítení, myslení a žití neznamená pre život a pospolitosť nič, keď sa zapustí a dovolí, aby ho zaplavila rieka zaplaveninami, odpadkami z cudzích dvorov. Ostro mieril proti národnej vlažnosti, proti ľahostajnosti voči duchovnému dedičstvu, ktoré v podstate je pľúcami životného bytia a žitia, fundamentom národného jestvovania.

Ako pedagóg uznával veľký podiel školy nielen pri formovaní vedomostného profilu a charakteru, ale aj národného citu, povedomia národnej príslušnosti. Princíp výchovy modernej školy umocňoval postulátom doby: postaviť na rovné nohy ľudí s vedomím povinnosti a zodpovednosti, ľudí so širokým duchovným obzorom, ľudí s rovnou chrbtovou kosťou. Potrebu duchovného, citového a charakterového vývoja u dieťaťa doplnil sférou výchovy v národnom duchu. Keď túto zásadu výchovy konštatoval v článku, ktorý uverejnil v júni 1942 na stránkach Slovenskej jednoty, a vyslovil v ňom prirodzenú požiadavku, že dieťa slovenského rodiča patrí do slovenskej školy, dostal sa do rozporu s notárom Temesym a správcom školy Horváthom, ktorí v tejto otázke nemali obdobný názor, stotožnili ho priamo s urážkou maďarského nacionálneho ducha.

Ostražitá dvojica Temesy-Horváth, s patričným vedomím zodpovednosti za dôsledné potláčanie národného ducha na kulpínskej škole, bdela, aby sa hlas prípadných tribúnov zavčasu umlčal. Aby medzi slovenskú mládež a tobôž pospolitosť nesiali semä nespokojnosti, neprebúdzali červa pocitu národnej krivdy a neupevňovali odhodlanie, že za okliesňované práva treba bojovať. Preto Temesy a Horváth zamerali objektív pozornosti priamo na Juraja Mučajiho, aby si posvietili na prax jeho školskej výchovy. Okrem toho Mučaji už dostatočne upozornil na seba, keď sa nadriadení nedávno s prekvapením presvedčili o jeho rázovitej povahe. Nepatrná epizóda s ďalekosiahlymi dôsledkami.

Stalo sa počas oslavy maďarského štátneho sviatku dňa 15. marca 1942, že správca školy Horváth sa v maďarskom prejave nešetrne dotkol slovenských revolučných tradícií z obdobia národného povstania roku 1848, urazil národný cit prítomných, keď tendenčne vyzdvihol na výstrahu, že odbojnosť slovenských povstalcov z roku meruôsmeho zaslúžene aj potrestali. Keď sa medzi prítomnými ozval protest, Horváth, v snahe uspokojiť rozbúrenú hladinu nálady, vyzval učiteľa Mučajiho, aby pokračoval po slovensky. Tomu však chcel stojčostoj zabrániť Temesy, ktorý naliehal, aby sa upustilo od slovenského programu. Mučaji napriek tomu v programe pokračoval. Urazený Temesy si dobre zapamätal Mučajiho neústupnosť. Keď ktosi falošne obvinil Mučajiho, že s kolegom Kyseľom tajne organizoval zakázanú Maticu slovenskú, Temesy si pozval učiteľa Kyseľu a o niekoľko dní Mučajiho. V inscenovanom výsluchu hrubo pourážal Mučajiho pre sociálny pôvod a národnostnú príslušnosť a vyhrážal mu, že urobí z neho špongiu, lebo si to pre protištátnu činnosť zasluhuje. Celou Mučajiho vinou bolo len to, že sa nedal Temesym presvedčiť, že ako maďarský štátny občan má hovoriť len po maďarsky. Temesy dal Mučajiho brachiálnou mocou priviesť pred zhromaždených cvičencov-leventistov, pred ktorými ho potupne pourážal a prisúdil mu trest desaťhodinového väzenia. Napriek tomu, že Mučaji vekom už nepatril pod zákon o mládežníckej organizácii a hoci školský inšpektorát v Novom Sade uznal jeho nevinu, trest si musel odpykať. Pri nastúpení do väzby priamo v turíčnu nedeľu neťažilo sa Temesymu osobne prísť na kontrolu, aby si Mučaji odsedel trest nielen o hlade a smäde, ale aj bez akéhokoľvek duševného pokrmu. Temesyho moc však nesiahala za múr väzenia, nestačila zabrániť pochod myšlienok. Defilovali v nich obrázky zážitkov a spomienok, uložené do rámčeka nádejí a nad nimi smútok vlajúci ako symbol neslobody. Národnú tragédiu vlastného ľudu prežíval Mučaji pocitom osobnej neslobody medzi štyrmi múrmi. Je mi tu smutno, smutno len, zavrený sedím v kamení, šedý je veľmi tento deň — zajtrajšok šedosť zamení. Nuž v mysli letím k dedinám, kde z polí vanie tichý dych, v tomto sa svete nevyznám — lebo má prázdno v očiach zlých.

Mučajiho potrestanie nebolo plnou satisfakciou urazenému Temesymu. Oheň nacionálnej nevraživosti v ňom rozdúchavala známa skutočnosť, že Mučaji spolupracuje s redakciou Slovenskej jednoty. Táto spolupráca predovšetkým bola tŕňom v oku spupného diktátoríka, ktorý si osvojoval právo zasahovať do Mučajiho súkromného života. Vedený duchom pomsty vytvoril s Horváthom komisiu, ktorá na školskom inšpektoráte obžalovala Mučajiho pre protimaďarskú a protištátnu činnosť a žiadala uvoľniť ho zo školských služieb. Jediným motívom tohto bezprávneho šikanovania bol Mučajiho júnový článok Slovenské dieťa do slovenskej školy na stránkach menšinových novín, za ktorý mu sľubovali až štvormesačné väzenie.

Podobná atmosféra na kulpínskej škole, ktorej cieľom bolo strpčovať život slovenským učiteľom, uberala, prirodzene, pedagogickej dráhe príťažlivosť. Za takejto situácie sa aj Juraj Mučaji rozhodol načas zanechať učiteľské miesto, aj napriek tomu, že výchova mládeže mu bola vecou srdca.

V júni 1942 prijíma pozvanie do redakcie Slovenskej jednoty, ktorá od apríla pôsobila už na pôde v Budapešti a práve menila obdenne vychádzajúce noviny na denník.

*

V budapeštianskej redakcii Slovenskej jednoty sa zbiehali správy a informácie o živote niekoľkostotisícovej menšiny, aby mohli na stránkach politického denníka, jediného slovenského tlačového orgánu na území Maďarska, uzrieť svetlo neraz len v podobe, ktorú dovolil prísny strážca tlačeného slova, cenzor budínskeho hradu. Sídlo redakcie v budove na palatínskej ulici pripomínalo čosi z postavy uhorských dejín v prvej polovici devätnásteho storočia, habsburského potomka palatína Jozefa. Jeho polstoročnú vládu v čele budínskej miestodržiteľskej rady zapísali dejiny čiernymi písmenami ako symbol skrivodlivosti voči slovenskému ľudu, ktorému merala spravodlivosť na dlhé lakte, prikladala polienka na oheň maďarizácie, čo mal páliť mosty slovenských nádejí a túžob.

V redakcii pôsobili už vtedy slovenskí intelektuáli z Petrovca Andrej Sirácky, Michal Topoľský a Ján Čajak ml. a mladý Ladislav Saučin z Košíc, ktorí sa ideovou koncepciou stali oporným pilierom redakcie, hlavným hýbateľom žurnalistického mechanizmu. Svojím politickým presvedčením patrili k ľavičiarsky orientovanému krídlu. Prví traja nastúpili do redakcie po návrate z koncentračného tábora, kam ich pre politické presvedčenie odsunuli maďarské úradné orgány čoskoro po okupácii Báčky a odkiaľ ich vyslobodili vplyvní slovenskí politickí činitelia. Ich pokrokový svetonázor v čase vojny rozpútanej fašistickým Nemeckom, viera vo víťazstvo spojeneckých armád v čele so Sovietskym zväzom a nekompromisné stanovisko v otázke spoločného štátu Čechov a Slovákov v povojnovom usporiadaní odzrkadľuje sa do začiatku roku 1944 raz zjavnejšie, raz v skrytej podobe medzi riadkami na stránkach slovenského politického denníka, ktorý čoraz viac podliehal dvojitej cenzúre, a to maďarskej vo veciach národnostných a čiastočne politických, nemeckej v oblasti politických komentárov.

Podobne Juraj Mučaji patril k ľavičiarsky orientovanému krídlu s vyhranením politickým názorom a presvedčením. Ako dopisovateľ belehradskej Pravdy učil sa politicky myslieť už v rokoch svojich štúdií na učiteľskom ústave. Ako dobový svedok agresie hitlerovského Nemecka na Československo, neskôr na Juhosláviu a ako očitý svedok okupácie Báčky horthyovským Maďarskom mal Mučaji jednoznačne negatívny postoj voči politickému systému fašistickej mocnosti a jej satelitom v období vojnového vlnobitia Európy. Pod ideológiou v mene záchrany európskej kultúry bol mu jasný dobyvateľský program nemeckého imperializmu. V národnooslobodzovacom hnutí, ktoré sa čoraz mohutnejšie rozrastalo na európskom kontinente, videl prirodzený zápas o národnú a štátnu existenciu národov uvrhnutých pod fašistickú nadvládu.

Do pracovnej náplne redaktora Mučajiho nepatrilo politické spravodajstvo, ale predovšetkým kultúrna časť denníka, prinášajúca správy, informácie o spoločensko-kultúrnom živote slovenskej menšiny, drobnú literatúrnu produkciu, recenznú rubriku a pod. Sám prispieval pestrou paletou príspevkov rôzneho žánru s rôznorodou tematikou. V publicistických článkoch sa zaoberal aktuálnymi problémami súčasnej doby. Napr. v článkoch z oblasti školskej pedagogiky analyzoval jednotlivé metódy výchovného procesu a charakterizoval ich konkrétny dosah v praxi. V úvahách o morálnej výchove vyzdvihoval význam rodiny, jej kvalitou meral kvalitatívnu hodnotu spoločnosti, národného organizmu. V aktuálnych úvodníkoch vychádzal z pálčivých potrieb menšinového života, pridával im kolorit historických dejov, aby vyzdvihovaním pokrokových tradícií udržiaval kontinuitu prítomnej doby s minulosťou. V článkoch o dedinskom divadle sledoval rozvoj ochotníckeho divadelníctva, všímal si jeho problémy i akútne potreby, aby mohlo úspešne plniť spoločensko-kultúrne poslanie. Mučajiho viaceré recenzie, ktoré stačil o vydaných zbierkach uverejniť, prezrádzajú kritický postreh, schopnosť prežiť a precítiť ideový vklad a jeho básnické stvárnenie cudzím autorom. Mučajiho literárne príspevky na stránkach Slovenskej jednoty tvoria samostatnú kapitolu. Jeho besednice sú pestrými mozaikami z dedinského prostredia, sršiace ľudovým vtipom, múdrosťou ľudu, majú neobyčajnú životnosť a životnú pravdivosť. Odráža sa v nich vzťah k človeku a k životu vôbec, sú kaleidoskopom zmyslových radostí človeka, hľadania a objavovania človeka so srdcom a dušou. Pôsobivé zábery zo životnej reality precítené s jemným zmyslom psychológa, básnicky zlyrizované do epickej šírky. Drobné kurzívkové podoby sú zrkadlom subjektívneho sveta citov a nálad, ich vlnenia, rozihranosti, úsilím vyrovnávať vnútornú disharmóniu, obrazom hľadania ducha istoty. Sú v nich lyrické vyznania subtilnych citov, akási spoveď dieťaťa svojej doby, mladosť života rozkvitnutá pod prudkým slncom túžob a vášní.

Popri básnickej produkcii, ktorá vznikala už na pôde v Budapešti a odrážajú sa v nej náladové reflexie, osobná lyrika s ľúbostnými motívmi, Mučaji usporiadal výber z vlastnej tvorby do samostatnej zbierky. Obsahovala prevažne básne, uverejnené v predchádzajúcich rokoch, a len sčasti nové, ku ktorým inšpirácia vzišla v budapeštianskom prostredí. Výber básní rozdelený do štyroch cyklov vyšiel pod názvom Rozvravené srdce v Edícii Slovenskej jednoty koncom roku 1942. Táto zbierka, charakteristická určitou fragmentárnosťou, nereprezentuje však tú časť Mučajiho tvorby, v ktorej sa jeho básnický výraz a tvar prejavil dovtedy najsilnejšie. Nie sú v ňom zastúpené básne, v ktorých Mučaji hlboko začrel do životného diania dolnozemského ľudu, hľadal kontinuitu s duchovnými tradíciami minulosti, korene vlastenectva vlastného národa a zobrazil tragickú premenu v duchovnom živote človeka báčanských rovín, keď sa dostal pod moc cudzieho okupanta. Vynechanie takýchto básní a aj čiastočne autocenzúra v básnických obrazoch zo sociálneho vrenia doby stali sa zámerne, s ohľadom na cenzúru. Budapeštiansky cenzorský aparát pre obsah jedinej básne, ktorú označil zo svojho stanoviska ako závadnú, bol totiž schopný neprepustiť do tlače hoci aj celú zbierku. Z takéhoto zorného uhla treba pristupovať k Mučajiho básnickej zbierke Rozvravené srdce, ktorej výber má výraznú pečať svojej doby.

Mučajiho básnické obrazy zo života dolnozemského ľudu dýchajú predovšetkým láskou k človeku a prostrediu, s ktorým je spätý a ktoré vošlo do vedomia ako pojem domova. Zdravý štep lásky k rodnému kraju zasadil doň otec ešte v chlapčenských rokoch, keď ho prvý raz vzal na pole a zaúčal do tajov roľníckej práce. Prvá skúsenosť a poznatok, ako sa ťažko zarába na chlieb, učili ho ctiť si prácu, vážiť si výsledky onoho boja s prírodou, v ktorom človek víťazí oceľou vôle a sily. Lásku k rodnej hrude rozohnieval v ňom iskrou božskosti sám baťko Ján Čajak, keď na spoločných prechádzkach menil sa ich rozhovor, inšpirovaný vôňou polí a životom človeka-chlebodarcu, priamo na obdiv plodnosti žírnych rovín, raz pri myšlienkach dozretých pod slnkom životnej filozofie baťka Čajaka, raz pri úvahe na slová z Hviezdoslavovej básne o roľníkovi, inokedy na Nižnánskeho refrén ospevujúci požehnanú Báčku, pred ktorou i krpatá Fruška Gora so zlatom vína s údivom kľačí a krajec chleba pýta. Mučajiho potulky prírodou, vnímavý pohľad, citová hĺbka a schopnosť stmeliť zážitky v mohutný dojem, prinášali mu na ceste poznávania vzácne trofeje, učili ho o prasile, ktorá spútaná prírodnými zákonmi udržuje život na zemi. Polia kryjú v sebe vo svojich ňadrách jednu ukrutnú silu, ktorú sme v nedostatku pojmov nazvali: život. Farebná paleta rodného kraja sa mu prihovára hovorom sŕdc, ktorých je toľko, ako nádejí, ba viacej, toľko ako hviezd na nebi a nádejí spolu, lebo ich hlasy znamenajú hudbu života. Rodný kraj — na stole chlieb a v očiach máj, náručie pre hostí, polia rovné zlatým mamonám, brázdy razia božím nektárom, tu človek, rozsievač zŕn lásky, preklenul polia dúhou, do zeme zahrabal svoj život, srdce, do tvrdých dlaní zosadil slnce. Láska k človeku znamená Mučajimu obsah nabitý mravnými hodnotami ako vydarený klas zrnom, ako ho naučila životná múdrosť baťka Čajaka. Lúky rodného kraja, ktoré dýchajú širokým dychom života, sú mu symbolom formovania ľudského osudu. Koľko vzdychov urodili tie lúky, koľko žiaľov vyzrelo v tých hrubých zrnitých klasoch! V nich toľko radostí a žiaľu! V nich toľko nádejí a krížov! V nich celá história človeka leží rozsypaná, leží tam jeho život, jeho myslenie a cítenie, tam leží budúcnosť.

V mentalite dolnozemského človeka videl odraz, produkt života v ustavičnom boji so zemou, s nebom a so svetom okolo neho. Tento boj v ňom zocelil vytrvalosť, schopnosť vzdorovať času i protivenstvám, vypestoval žulovú nepoddajnosť a obdaril ho večne nepokojným duchom na ceste hľadania. Keď mu odorávali z brázd, vytasil srdce, keď mu odorávali zo srdca, vytasil hrdé a nezlomené povedomie… On nielenže nezakotvil v úzkoprsom nacionálnom hrnci, ale prevýšil seba samého: stal sa človekom. Pochopil zmysel mravnosti a zmysel spoločenského života. Mučaji listoval v knihe dvestoročnej minulosti slovenského človeka báčanských rovín, ktoré v sebe nesú život a v túžbach ukrytú žulovú vôľu rásť, rásť a rásť.

Mravné hodnoty dolnozemského ľudu umocnil v apoteóze Kulpínčanov, na ktorých si po odchode z kulpínskej školy spomína s ľudsky teplou nehou vyjadrujúcou plným priehrštím lásku i vďačnosť, vieru v človeka a jeho cit pre dobro a krásu. Vo vás koluje žulová vôľa zahrnúť do svojho náručia, na srdce pritisnúť, vycítiť a žiť sa so žitím a bytím zeme, s úsmevom belasých jarných nebies a teplými dlaňami bieleho božieho dňa… Lebo vy veríte, že človek je stvorený na tento svet, aby spieval hymny šťastia a radosti a aby z jeho piesní vyrastal, bujnel a mohutnel nový svet, z ktorého by sa radosť prelievala v dúhových farbách na všetky srdcia potokmi rozpálených vábnych volaní na ceste ľudskosti… lebo ste ma mnohému naučili, lebo ste vedeli vyložiť srdce na dlaň a ukázať jeho náplň. Vedeli ste strhnúť kúsok nebies — a práve keď sa ukázala dúha na klenbe nebeskej — a strhli ste aj kus dúhy. To je tá dobrá, krásna vec.

Mučajiho vzťah k ľudu, v ktorom chápal tvorcu slnečných dní na zemi, hlboko sa odráža aj v jeho citlivom chápaní slovesného bohatstva ukrytého v ľudových piesňach. Lásku k slovenskej piesni mu vštepoval ešte v ľudovej škole učiteľ Samo Slavka a neskôr v ňom tento štep pestoval baťko Čajak, ktorý ho priúčal schopnosti vedieť sa započúvať do piesne ľudu, priložiť prst na pulz jeho života a vycítiť v ňom prasilu odhodlaní, rozlet duše, túžby srdca. Životná univerzita baťka Čajaka učila ho hľadať podstatu, zmysel piesňovej tvorby ľudu. Mučaji si dešifroval jej obsah ako výraz citu srdca, zdravej mysle a radosti zo života. Ľudová pieseň tak ako akékoľvek iné umelecké dielo je výrazom, ba vari erupciou srdca, ktoré našlo zmysel života a dalo mu aj výraz, formu. Ľudovú pieseň, v ktorej nachádza jadro krásy tak, ako krásu chápe, cíti a vidí ľud, považuje za životnú zložku prostého človeka. Pieseň ako výraz srdca a ducha je znakom, výslednicou človeka, ktorý uvažuje o živote takom, akým je a ktorý by ho chcel mať inakším… Všetko, čo sa ospevuje v ľudovej piesni, je večné, celistvé, dobré, pravdivé, krásne a má takú moc, ktorá bije do každých pŕs požiadavku, aby sa tie vlastnosti v nich zdokonaľovali. To je zvláštny, svojrázny duch slovenský, ktorý chce vplývať a vplýva. Tento duch vnára sa do hĺbok a preto rozochvieva každé srdce. A snáď rozochvieva srdcia aj rozmachom úprimnosti a bezprostrednosťou výrazu. A snáď aj pestrosťou motívov, ktoré sa striedajú ako farby dúhy alebo kvety na jarou zakvitnutých poliach. Nuž preto z piesní možno poznať dušu nášho ľudu, srdce a neutralitu.

*

Juraj Mučaji v redakcii Slovenskej jednoty nepodliehal pod redaktorskú imunitu, na základe ktorej mohol byť počas vojny oslobodený od vojenskej povinnosti. Mučaji v dvadsiatom štvrtom roku svojho veku patril medzi vojenské ročníky, ktoré bezpodmienečne museli nastúpiť základnú prezenčnú službu, pravda, po maďarskej anexii Báčky v horthyovskej armáde.

Rozkúskovanie balkánskych štátov a strata ich národnej slobody a štátnej suverenity v dôsledku anexie protirečiacej medzinárodnému právu vyburcovala porobené národy do odboja proti okupantovi. Ich intenzívny národnooslobodzovací boj sa začiatkom roku 1943 rozbehol už ako lavína z prudko nakloneného svahu. Národy Juhoslávie v masovom odboji proti fašistickému agresorovi si nezadržateľne razili cestu k slobode. Nechýbali medzi nimi ani početní slovenskí dobrovoľníci, ktorí sa po boku partizánov účastnili boja za slobodu juhoslovanskej vlasti. Slovenský Petrovec bol medzi prvými, ktorý pochopil, že nadišiel čas bojovať za národnú slobodu, a neváhal platiť za ňu vysokú daň. Šiesti petrovskí Slováci Ján Labáth, Branislav Mokić, Rudo Hrubík, Martin Hrubík, Pavel Ďuga a Ján Marčok a dvaja Srbi Ljubomir Doroslovački a Jovan Žeravlev, popravení dňa 28. októbra 1941 na dvore v obecnom dome, stali sa symbolom žertvy za národnú a sociálnu slobodu. Ich obeť prinesenú na oltár slobodnej Báčky pochopili ďalší ako výzvu pokračovať v národnooslobodzovacom boji až do víťazného konca. Vatry odbojného hnutia sa začínali zapaľovať i v starej vlasti pod Tatrami, kde nesloboda s krivdou sadla za vrch stola, keď tam disk slnca zastrelo mračno cudzích votrelcov. V porovnaní s touto skutočnosťou absurdným bolo položenie slovenských chlapcov, ktorí sa okupáciou Báčky alebo južného Slovenska dostali pod strechu maďarského štátu a zároveň sa im ušiel do vena bojový štít maďarského vojaka. S ním vedno prichádzala povinnosť brániť záujmy a ideológiu, nezlučiteľnú s ideovým a politickým presvedčením pokrokovo zmýšľajúceho príslušníka slovenského národa, ktorá je v nepreklenuteľnom rozpore so zmyslom jeho historickej minulosti i prítomnosti.

Neúprosne sa blížil čas, keď sa mal aj Juraj Mučaji podrobiť železnému zákonu vojenskej disciplíny, zapísať sa do zoznamu brancov. Povinný vojenský odvod do maďarskej armády sa schyľoval k realizácii ako súmrak za dňom a s ním povinnosti budúceho vojaka, ktorého možno aj napriek jeho presvedčeniu a svedomiu kedykoľvek nasadiť do boja proti nositeľom ideí národnooslobodzovacieho hnutia. Okrem toho prudký spád vojnových udalostí na európskom fronte po porážke nemeckých vojsk pri Stalingrade začiatkom februára 1943 vyžadoval aj zo strany maďarského vojenského veliteľstva plniť záväzky satelita, medzery stratených životov na bojiskách vyplňovať novým ľudským materiálom. Doba súrila Juraja Mučajiho rozhodnúť sa na križovatke života i času. Hľadať ešte možnosť úniku z cesty, ktorá vedie alebo k zániku alebo k zrade vlastného svedomia a presvedčenia, ktoré je výrazom negácie fašistickej ideológie. Vojenská povinnosť maďarského honvéda hrozila totiž príslušníkovi nemaďarského národa účasťou aj v bratovražednom boji. Nadchádzal teda zvrchovaný čas hľadať modus vivendi a dostať sa poza tento zložitý úsek na rozhraní života a zániku.

Mučaji si volil bezpečnejšiu cestu života, kde namiesto vojenského mechanizmu duní pochod práce. Podľa hlasu srdca i svedomia sa rozhodol pokračovať na pedagogickej dráhe, ktorú si podľa obrazu svojho srdca zvolil ako životnú náplň a cieľ. Venovať sa však učiteľskému povolaniu znamenalo vtedy zameniť pracovné podmienky na maďarskom teritóriu. Zameniť ich však bolo možné iba odchodom do vlasti starých otcov, na územie vtedajšieho Slovenského štátu. Tento postup, spätý s ilegálnym prekročením maďarskej a slovenskej štátnej hranice, bol vtedy jediným spôsobom záchrany, ktorý využívali nespočetní slovenskí chlapci z okupovaných oblastí Báčky i južného Slovenska, aby osud maďarského honvéda zamenili za občiansky život v slovenskej vlasti.

Mučajiho odchod z redakcie motivoval aj ďalší moment, ktorého závažnosť nemožno podceňovať najmä so zreteľom na dôsledky, ktoré z neho neskôr vyplynuli. Bola to otázka osobného sporu, ktorý vznikol a rástol medzi vydavateľom a zodpovedným redaktorom Slovenskej jednoty a Jurajom Mučajim. Jeho príčiny spočívali predovšetkým v nezhode názorov vekove staršieho nadriadeného a príslušníka najmladšej generácie. Názorové diferencie nevyplývali však len z generačnej rozdielnosti, ale aj z odlišnosti v oblasti svetonázoru a postoja voči súčasnému politickému dianiu v Európe a udalostiam na frontových bojiskách, ktoré čoraz zreteľnejšie nadobúdali kontúry neodvratného pádu fašistického Nemecka. Zodpovedný redaktor ako politický zástupca redakcie Slovenskej jednoty podliehal totiž kompetencii Ministerstva vnútra bývalého Slovenského štátu a preto aj politický kurz denníka mal mať pronemecký kurz. Naproti tomu politický obsah Slovenskej jednoty nadobúdal protinemecký smer vďaka štylistickej ekvilibristike a brilantnej dômyselnosti žurnalistov ľavičiarsky orientovaného krídla redakcie. Mučajiho otvorenosť a bezprostrednosť v osobnom styku ako aj ďalšia črta jeho povahy povedať pravdu z mosta do prosta nevedela mu nikdy získať sympatie u zodpovedného redaktora. Koncom roku 1942 vyhrotila náladu medzi zodpovedným redaktorom a Mučajim otázka honoráru za zbierku Rozvravené srdce, pri vyplatení ktorého cítil Mučaji značnú krivdu. Výmena osobných názorov, ktorá skĺzla až do roviny obojstranného osočovania, spôsobila, že do vzťahu medzi oboma preniklo ešte väčšie napätie. Mučajimu bolo nad slnce jasnejšie, že redaktorskú imunitu, záchranný glejt vo vojnových časoch, za takejto situácie nemôže v nijakom prípade očakávať.

V druhej polovici februára 1943, keď termín odvodu stával sa čoraz aktuálnejším a bolo potrebné sa rozhodnúť, Mučaji si zvolil odchod, vtedy jedinú možnosť, ako uniknúť vojenskému remeslu maďarského honvéda. Odchodom z redakcie na územie Slovenska hodlal si pootvorenú bránu života roztvoriť dokorán. V rozlúčkovej básni uverejnenej tesne pred odchodom spečatil odhodlanie život začať odznova, dal priestor túžbe mladosti, ktorá ho unáša na nové obzory, aby tam dovtedy nerealizovateľné predsavzatia naplnil skutkom. Keď medzu prejdem, začnem žiť, sny vlastné zmením v oblohu. Zbohom sa majte, musím ísť, doháňať túžbu stonohú.

Dvadsiateho prvého februára, na druhý deň po tom, ako dosiahol práve dvadsiaty štvrtý rok svojho veku, v úplnej tajnosti opúšťal Budapešť. Napriek tomu smer jeho odchodu, o ktorom v redakcii konkrétne vedeli iba dve-tri zasvätené osoby, čoskoro sa stal všeobecne známym.

Mučajiho cesta z Budapešti smerovala na severovýchod. Spoločne s Martinom Lehockým, rodákom z Košíc, bývalým zamestnancom sekretariátu Strany slovenskej národnej jednoty v Budapešti, odchádzal na maďarsko-slovenskú štátnu hranicu v oblasti východného Slovenska. Tam v okolí Kavečian šťastne prekročili štátnu hranicu a prihlásili sa ako utečenci z Maďarska na žandárskej stanici vo vtedajšej Malej Vieske pri Košiciach.

Zámerne si všimneme niektoré detaily z ďalšej trasy oboch, aby sme poznali nielen ich odysejádu, ale predovšetkým objektívnu príčinu peripetie s dramatickým koncom, ktorý tak skoro nasledoval po príchode do zasľúbenej zeme.

Podľa obvyklých formalít vtedajších slovenských bezpečnostných orgánov dopravili Mučajiho a Lehockého od štátnych hraníc do Prešova, kde na policajnom riaditeľstve spísali s nimi zápisnicu. Po formálnom trojdňovom zadržaní ich prepustili, čo znamenalo, že slovenské úrady ich prijali ako utečencov z Maďarska. Skutočnosť, že im dali slobodu pohybu, svedčila, že nemali námietky proti ich osobám, legalizovali teda ich pobyt na slovenskom území.

Miesto prvého usadenia určil Martin Lehocký, ktorý mal početné príbuzenstvo v dedine Kráľova Lehota. Tak sa ich spoločná trasa na slovenskom teritóriu začínajúca sa na východnom Slovensku končila v Liptove. V Kráľovej Lehote, neďaleko Liptovského Hrádku, našli v rodine Márie Lehockej-Dávidovie srdečné prijatie i teplo domova. V Liptovskom Hrádku na žandárskej stanici riadne prihlásili svoj pobyt, Martin Lehocký 27. februára, Juraj Mučaji 1. marca. Zaregistrovali ich do protokolu prihlásených bez akejkoľvek poznámky. Okrem toho žandárska stanica v Liptovskom Hrádku vo svojom neskoršom úradnom hlásení konštatovala, že v čase od 22. februára do 17. marca sa v okruhu jej pôsobenia nevyskytli podozrivé osoby, nedošlo k ilegálnemu prechodu štátnej hranice. Mučajiho a Lehockého pobyt v Kráľovej Lehote bol teda kompetentnými úradnými orgánmi schválený, legalizovaný.

Zhodou priaznivých okolností podarilo sa Lehockému i Mučajimu riešiť si existenčnú otázku hneď po príchode. Lehocký zásluhou seniora Ľudovíta Šenšela, vtedajšieho predsedu spolku Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, nastúpil miesto v administrácii vydavateľského spolku. Mučajimu ponúkli miesto redaktora pri národných novinách, ktoré vtedy vychádzali v Liptovskom Mikuláši, a okrem toho pozývali ho na školu priamo v Kráľovej Lehote. Pri výbere dvoch možností Mučaji sa rozhodol pre druhú, verný predsavzatiu venovať sa učiteľskému povolaniu. Pričinením vtedajšieho farára Jána Dérera hneď aj nastúpil miesto na ľudovej škole v Kráľovej Lehote, ktoré sa ešte v januári uvoľnilo odchodom učiteľskej sily.

Nádherná prírodná scenéria Kráľovej Lehoty, umocnená náladou zimnej rozprávky, pôsobila mohutným dojmom na človeka z juhu, navyknutého len na prozaickú monotónnosť roviny. Srdečná zdieľnosť a úprimnosť ľudí v Kráľovej Lehote pripomínala idylu dedinského prostredia, akú možno nájsť na stránkach Rousseauvých spisov, kde život jednoduchého človeka z ľudu nedotknutého civilizáciou sa povyšuje na ideál ľudskej spoločnosti. Čaro prírody a prostredia, kde sa v ľudských vzťahoch trbliece kus srdca, tvorili životnú mnohotvárnosť poskytujúcu poetickému duchu nevyčerpateľnú paletu námetov. Tu si Mučaji začínal formovať život podľa obrazu svojho srdca, aby dosiahol zmysel, ktorý je výrazom i výslednicou tvorivého ľudského ducha.

Sotvaže stihol Mučaji vkročiť do triedy ľudovej školy v Kráľovej Lehote, nasledovala v jeho životných osudoch peripetia s príznakmi dramatického konca. Pre Mučajiho ako by sa silou neznámej ruky rozkrútilo koleso osudu, chystajúce sa rozdrviť jeho meno, povesť, ľudskú tvár. Ako blesk z čistého neba zasiahla hladinu jeho nového pokojne sa začínajúceho života skutočnosť, proti ktorej bol zbytočný akýkoľvek argument. V Bratislave vydaný zatykač obsahoval lakonickú vetu s ďalekosiahlymi dôsledkami: okamžite zatknúť Mučajiho a Lehockého.

Ovocie hnevu a pomsty dozrelo v srdci spaľovanom nenávisťou. Zachovaný kartotečný lístok vtedajšej Ústredne štátnej bezpečnosti v Bratislave svedčí, že udanie z podnetu neznámeho činiteľa v pozadí stalo sa podkladom trestného stíhania, zatknutia a výsluchu Juraja Mučajiho a Martina Lehockého.

Konanie vo veci stíhania sa začalo už šiesteho marca. Žandárskej stanici v Hybiach, kam patrila Kráľova Lehota, prišiel príkaz okamžite zaistiť menovaných. Príkaz splnil strážmajster Kalo, ktorý Mučajiho a Lehockého osobne dopravil priamo Ústredni štátnej bezpečnosti v Bratislave. Podľa kartotéky bol Mučaji vo väzbe od dvanásteho marca. Štrnásťdenné vypočúvanie, ktorému sa musel podrobiť, podobalo sa skôr stredovekej inkvizícii tela i ducha ako výsluchu moderného storočia. Procedúra vypočúvania sa končila Mučajiho vypovedaním späť na maďarské územie. Stalo sa tak dvadsiateho šiesteho marca.

Pred vypovedaním na maďarské teritórium stihol Mučaji odoslať list Márii Lehockej-Dávidovie do Kráľovej Lehoty, písaný cudzou rukou. Pre fyzické utrpenie, ktoré pri výsluchu zakúsil, nevládal ho vlastnoručne napísať. Obsah stručného listu mal tlmočiť adresátke vďaku za srdečné prijatie a naznačiť príčinu, pre ktorú sa už nevráti. Tisíc ráz Vám najúprimnejšia vďaka! Som utrmácaný a s bôľom v srdci i na duši opúšťam túto krásnu slovenskú zem. Odchádzam, lebo to tak musí byť.

Zodpovedný redaktor Slovenskej jednoty v Budapešti bol prvý, ktorý po úradnej ceste v Bratislave priniesol do redakcie správu o Mučajiho zatknutí, nápadnú práve dvoma momentami. Jednak tým, že bol tak detailne informovaný o Mučajiho stíhaní, ba o jeho zatknutí dokonca skôr, ako k nemu v skutočnosti došlo. Jednak tvrdením, že motívom Mučajiho zatknutia je údajne súvislosť s petrovskými udalosťami, ktoré sa skončili popravou ôsmich vlastencov v októbri 1941. V podstate to bolo vymyslené obvinenie, ktoré so skutočnou pravdou nemalo vonkoncom nič spoločné. Mučajiho čistý štít bránili jeho vlastní profesori zo strednej školy, vtedajší redaktori Andrej Sirácky, Michal Topoľský a Ján Čajak ml., ktorí rozhodne zamietli toto obvinenie z podlosti ako falošný výmysel s tendenčným úmyslom. K akej ostrej reagencii došlo v redakcii na toto falošné obvinenie, najlepšie svedčí článok, ktorý na tému ohováranie vyšiel v Slovenskej jednote už jedenásteho marca. Bola to rozhodná obrana Juraja Mučajiho manifestujúca jeho nevinu. Kategorické slová ako výraz odsúdenia vznesené na adresu osočovateľa, ktorý ľahkomyselným hanobením mena a povesti človeka zabíja jeho osobnosť pred spoločnosťou, svojou nerozvážnosťou stáva sa jeho vrahom. Ohováraním zabíjame človeka, jeho povesť a jeho samého režeme ostrým nožom nespravodlivého, krutého osudu. Áno, zabíjame… a čím sme potom? Vrahmi! Zákerným vrahom mena človeka, budúcnosti svojho bližného. Jeho meno, povesť, budúcnosť hodíme mu k nohám a prikryjeme prikrývkou nespravodlivosti, studeným osudom. A toto meno a budúcnosť živorí pri nohách nešťastníka, raz sa dvíha, raz zasa klesá, tlačí ho ťarcha nášho hriechu, hádže sa nevinne, upáda… padá… padá do hlbín našich vášní… Stratí budúcnosť, nevinne, naším zločinom. Živorí umierajúci, vraždený našou rukou… zbraňou našej čiernej duše. My sa dvíhame v očiach nespravodlivých a jeho sáčeme nízko pod naše nohy a drvíme mu kostru života: meno… povesť… Toto postavenie v spoločnosti je ukradnuté, páchne krvou, a preto sa nemôže ani udržať, musí sa zrútiť, ako hrad postavený z karát, musí padnúť, musí uzdravieť z našej zvieracej ukrutnosti. Príde čas, keď taký, ktorý pracoval s touto hnusnou zbraňou a zasadil ňou osudnú ranu živoriacemu úbožiakovi, sám padne pod jej ranou, ba aj zomrie… Nepriťažujme nevinnému!

*

Medzitým v Kráľovej Lehote vystavený dekrét na učiteľské miesto sa už nedostal do rúk adresátovi. Ten sa dostal do nových životných podmienok, ktoré v podstate znamenali: zrieknuť sa života a uspokojiť so živorením.

Zvyšok času, ktorý Mučajimu ostával do nástupu na vojenčinu, strávil v rodnom Petrovci. Zhodou okolností mohol zaujať voľné miesto v susednej kulpínskej škole na niekoľko mesiacov do konca školského roku. Nebolo však radno verejne sa priznávať k tejto skutočnosti z obavy, aby predĺžená ruka zodpovedného redaktora prípadne nezasiahla ešte aj sem a nespôsobila ťažkú chvíľu podobne ako v Kráľovej Lehote. Ono i keď som exkomunikovaný zo „slovenskej jednoty“ (malým písmenom píšem preto, aby bol širší pojem), tým som ešte nič nestratil, lebo pošepnem Ti v dôvere, celkom do samého uška, i naďalej som — učiteľom v Kulpíne. Nevie to nik tam u Vás a pritajím to ešte na týždeň-dva, aby mocní sveta tohoto triumfovali, ako ma „doriadili“.

Mučajimu bolo jasné, komu vďačí za osudný ťah na šachovnici života, kto bol jeho pravým strojcom a kto zasa pomáhačom tohto. V básni Úryvok z nenapísaného verša oslovuje svojich zloprajcov ako naduté mechúry, s ktorými sa zrazil, ako krpatých, ktorým z vrecka bľačí zlaté teľa.

Vyobcovanie zo života, ktorému chcel zasvätiť všetky sily ducha, pociťoval bolestne až tragicky. Neviem, či sa toto má volať „počínanie odznova“. Viem len, že toto je zakotvením na určitej linaji a zmierením sa s osudom. A zdá sa mi, je to i pochovaním ambícií po vyšvihnutí sa nad „normálu“. Prichodí mi teraz žiť život obyčajný, utiahnutý, v spoločnosti najvernejších kamarátov kníh.

Spomienka na Kráľovu Lehotu rezonovala v ňom neobyčajne ťažkými pocitmi. Nebudem nikdy ľutovať tak mohutnou ozvenou voľačo ako Kráľovu Lehotu a Váh vedľa nej. Spomínať a ľutovať. Lebo zrieknutím sa Kráľovej Lehoty zriekol som sa — života, aby som sa uspokojil len so živorením.

Hoci Mučaji nepatril medzi tých, ktorí zvyknú pasívne prijímať nepriazeň osudu, adaptovať sa podmienkam, v ktorých život nebeží svojím voľným tokom, jednako sa ho zmocňovala určitá ľahostajnosť. Inak zmieril som sa s osudom a všeličo prijímam dosť ľahostajne. Aspoň to, čo musí byť… Keď tak premýšľam o svojom „putašastoji“, prichodia mi vždy na um záverečné slová z Jozefa Maka: Trp, Jozef Mak! Lebo nie je pravda, že na svete najtvrdší je kameň a najmocnejšia oceľ, ale je pravda, že najmocnejší je Jozef Mak!

V redakcii Slovenskej jednoty bolo všeobecne známe, že Juraj Mučaji bol po tom, ako ho bezpečnostné orgány Ministerstva vnútra vypovedali z územia Slovenska späť do Maďarska, čiernymi literami zapísaný u zodpovedného redaktora. Z jeho príkazu sa nesmeli v Slovenskej jednote uverejňovať žiadne Mučajiho príspevky. Mučaji aj túto skutočnosť prijímal so stoickym pokojom. Nad všeličím by som vedel vysloviť svoj údiv, keby to malo zmyslu. Medzitým však, tejto poznámky nemôžem sa zdržať: či ozaj nik od nás nespolupracuje, nezasiela príspevky? Alebo je to prevádzanie akejsi dôslednej politiky neznášanlivosti? Niečo sa mi zdá a čosi som aj počul z dosť blízkeho prameňa, že to tak má byť, aby bolo ľahšie kontrolovať, či som čosi nevpašoval.

Keď sa od filiálneho administrátora v Petrovci dozvedel, že jeho knihy, ktoré mu v redakcii po odchode zostali, rozdelili vysokoškolákom, Mučaji rezignovane prijal aj túto skutočnosť symbolizujúcu jeho spoločenskú anatému. Je to malichernosť, v ktorej sú ukryté všetky závery a dôsledky, a preto sa akýchkoľvek komentárov zdržím. A myslím, že bude lepšie, keď aj spomienka na ne zapadne, kde zapadol aj Mučaji.

V spoločnosti najvernejších kamarátov kníh, ako Mučaji nazval svoje pracovné milieu v Petrovci, trávil mesiace, ktoré tvorili akýsi klin v jeho osobnom živote. Boli to mesiace ako ostrov času vklinený medzi prežitú minulosť a ešte neznámu budúcnosť vojaka. Koncom marca ho totiž zastihol vojenský odvod. Deň narukovania mohol byť otázkou blízkych dní, týždňov. Keďže udalosti na európskych bojiskách nadobúdali prudký spád, hrozila obava, že nováčikov povolajú do kasární ešte pred riadnym jesenným termínom. Táto neistota ako poloha pod Damoklovým mečom vytvárala zvláštny psychický stav, v ktorom sa rodila ukrutná vôľa pracovať, s vypätím všetkých síl, ako by v predtuche, že ide azda o poslednú šancu sebarealizácie v bohatom pracovnom programe.

Hneď po príchode do Petrovca si Mučaji vymedzil program s obsažnou pracovnou náplňou. Prekladám najťažšie oriešky zo srbskej a chorvátskej literatúry. V práci som už tak pokročil, že sa až sám divím, kde sa to berie. Z jedného hrdinského spevu, ktorý má 2819 desaťslabičných veršov, mám preložených 1854 veršov. Odlúčený od spoločnosti, v samote dlhých dní ba i nocí pracoval do úmoru, ako by v hĺbke duše inštinktívne cítil možnosť akejsi katastrofy, ko by v ostávajúcom a čoraz sa zmenšujúcom čase chcel využiť vari už poslednú príležitosť vychutnať všetky krásy ducha. Pravda, mám hrozne mnoho času, ale nevystačujem. Som akosi na moste a len zriedka ma uchytí prúd naplno. Som netrpezlivý, nedočkavý, odrazu sa chytám troch-štyroch veľkých prác, zúrive pracujem ani keby som mal zajtra zomrieť, ako by zajtra už nesvitol deň. A takáto práca veľmi, veľmi vyčerpáva.

S neobyčajnou vervou sa pustil do práce, ktorú vždy chápal ako pieseň a radosť zo života. Avšak za činorodú prácu považoval len takú, ktorou žijeme, dýchame, ktorú necítime a neberieme na seba ako nutnosť a nevyhnutný balast, ale ku ktorej máme kladný postoj a prirodzený vzťah.

Mučajiho pracovný program mal neobyčajne pestrú náplň. Prekladal rozsiahlu dramatickú báseň Petra Njegoša Horský veniec, perlu srbskej literatúry. Do polovice mája mal rukopis pripravený. Ako úvod k nemu priložil preklad Lazarevićovej štúdie. Čoskoro nato začal prekladať chorvátsky epos Ivana Mažuranića Smrť Smaila-Agu Čengića z obdobia hrdinského boja Čiernohorcov proti tureckému útlaku. Popri tom študoval dramatickú stavbu Sofoklovej Antigony. Zaujímal sa o dielo Boru Stankovića Koštana. Vrchol Mučajiho prekladateľského snaženia reprezentovala príprava antológie zo srbskej a chorvátskej lyriky. Pracovný vodopád sa rozhučal naplno, iba zavše prerušovaný hlasom obavy, či sa podarí realizovať všetky predsavzaté zámery. Hodne som vyčerpaný, prepracovaný — a robota stojí. Bože, toľké plány stoja len tak, čakajú na realizovanie, nevystačujem na všetko. Tak napríklad tá antológia. Už by som ju mohol pripraviť do tlače, ale robím teraz prísny výber. Musí to byť niečo, čo v našej literatúre niet.

Mučaji začiatkom štyridsiatych rokov predstavuje typ slovenského prekladateľa, ktorý zdôrazňuje kvalitu všetkých atribútov umeleckého prekladu. Vysoké nároky kladené na prekladateľa a jeho prekladateľský čin výstižne vyjadruje Mučajiho požiadavka: Dielo z cudzej reči treba dať do slovenského duchovného rúcha, treba mu dať našu psychu, tep nášho srdca, špeciálnosť nášho myslenia a cítenia na báze vývojových historických, kultúrnych a sociálnych skutočností, ale tak, aby dielo nestratilo ani máčny mak zo svojho originálu, svojich kvalitatívnych zvláštností reči a obsahu, slohu a umeleckého stvárnenia. To je vec ťažká, a preto je ťažko prekladať. Vedel by som uviesť rad prekladov z juhoslovanských literatúr, ktoré poznám, ktoré by slúžili ako do neba siahajúci výkričník, ako netreba a nesmie sa prekladať. Keď teraz vyčerpám všetky svoje body programu, porovnám slovenskú Nečistú krv s originálom. Slovenský kritický materiál, ako hodne povrchný, som už zohnal… Pravda, takto vyjadrený a postavený cieľ a zmysel prekladania je ideálom. Ale treba sa k nemu dostať čo najbližšie. Lenže, kto sa k nemu dostane, keď nie ľudia, ktorých k dielu viaže láska, citové rozpätie a duša plná posvätného hľadania? Kto sa k nemu dostane, keď nie ľudia, ktorých citové vnútro vie sa rozhučať mohutným vodopádom pocitov a obrazov originálu, podobne, ako je to pri reprodukovaní hudby? Prekladať je zodpovedná práca a prekladať možno všelijako.

V súkromnom liste z konca mája úryvkom z pripravovanej antológie demonštroval básňou Smútok jari od Anice Dukićovej celú svoju jarnú náladu, vnútornú dynamiku, myšlienkové zvraty a emocionálne stavy:

Prečo začiatkom jari, keď všetko kvitne,
keď hrdličky po láske túžia,
prečo začiatkom jari — zmierajú ľudia?
keď je zem celá slnca rozkošná prsť,
prečo si dovolil, bože,
aby životom kráčala smrť?
A kým sa včasné ruže krásou rútia
na mäkký dotyk motýľových krídel
a kým nás hladí pavučina milá,
ako nežné prsty, čo má dobrá víla,
prečo si dovolil, nech ľudia smútia?
A predsa, predsa, prepáč mi, bože,
otázky hriešne sebeckosti ľudskej,
čo je sama sebe i zmysel i svet.
Či voľakoho zabolí hlava,
keď bezdušné nohy mravca zdlávia,
lebo keď spadne z orgovánu kvet?

A tým by som vlastne vyložil celú svoju „jarnú“ náladu, celý snop myšlienkových hnutí a citových pohnútok. Smrek by povedal: odsúdený k večitej žízni. Alebo inak: zablúdil som v márnom hľadaní, v nespokojnosti a netrpezlivosti voči sebe.

V tomto duševnom rozpoložení, v hĺbke rozdrásaného a boľavého citu a v mučivom hľadaní akejsi náhrady za stratené ilúzie vracia sa k svojej lyrickej spovedi v básni Zaviate hĺbky, uverejnenej na stránkach Slovenskej jednoty v decembri 1943, aby ju doplnil ďalším pokračovaním. V druhej polovici mája vzniklo pokračovanie Zaviatych hĺbok, ktoré sa však líši od celku, na ktorý titulom nadväzuje. Lyrická neha ustúpila obrazom, v ktorých sa škerí tvár prítomnosti, kde je pieseň plačom, nárek spevom a smrť stálym žitím. Grimasa krvilačného Molocha prináša trpkú príchuť doby, v ktorej toľké sily chradnú, v prielohu sa tratia a pluh lásky hrdza zožiera. Cez prizmu utrpenia rodného kraja, ktoré mu symbolizuje Golgotu odlomenej vetve, presvitá vidina víťazstva i viera v človeka, i keď si uvedomuje, že zradu pripravuje cesta zaviata železom. Preliata krv je mu Iskierkou svetla v lone hrozných stonov. V mesiaci máji, keď ohnivák ukradol mladosť a túžby, podlieha psychóze vojnovej kataklizmy a v jeho ďalších básňach bronie krv, černie sa smútok. Predtucha storakých osudovostí vojaka vykresľuje mu vidinu návratu bez návratu, mŕtvej stráže na hraniciach času. Obrazotvornosť ducha viazne v zátoke bezvýchodiskového pesimizmu, v labyrinte beznádeje, keď si priznáva realitu, v ktorej plač je ozlomkrk závod s túžbami, život túžob dávno pochovaný a budúcnosť ho presviedča že zajtrajšok prázdnotou búši, hromada nádejí v hrsti popolom. Uprostred tisíc deväťsto štyridsiateho tretieho roku, keď zločinné mrákavy ťažké vredy jatria a keď všetko krvou zapenené ohňom blčí, kliatbou blčí, Mučaji až s fyzickou bolesťou preciťuje dôsledky najbližšej budúcnosti, ktorá ho má obrať o vlastný svojský spôsob života: tohto leta nepooberáme závratné krásy, dotlený oheň skryje ich popolom.

K zbierke pridal Mučaji predovšetkým viaceré staršie už uverejnené básne príležitostného charakteru. Tak vznikla samostatná básnická zbierka pod názvom Zaviate hĺbky, obsahujúca dvadsaťšesť básní, ktoré chcel vydať v Matici slovenskej v Martine. Odoslal ju pravdepodobne slovenskému lingvistovi Henrichovi Bartkovi do Matice slovenskej, ktorému posielal všetky preklady zo srbskej a chorvátskej literatúry. Pôvodný rukopis zbierky je nateraz nezvestný, jej obsah možno však rekonštruovať podľa Mučajiho básnickej pozostalosti.

V júni dokončil obsiahly rukopis zaujímavostí z techniky a vedeckého sveta pre mládež. Nazval ho Tristotisíc kilometrov s Pánom Učiteľom. Je to sčasti preklad, sčasti pôvodina. V jednotlivých kapitolách objasňuje význam telekomunikačných prostriedkov, napr. telefónu, telegrafu, rozhlasu, technické objavy, ktoré slúžia vede a človeku, ako röntgenové lúče, rádium objavené Máriou Sklodowskou, cestopisné state, napr. výstup na Mont Everest, výprava na Južný pól a podobne.

Popri vytýčenom pracovnom programe nezanedbával Mučaji ani štúdium odbornej literatúry. Sledoval najnovšie vedomosti a poznatky z oblasti pedagogiky, psychológie a sociológie.

V júli a auguste intenzívne pracoval na srbsko-chorvátsko-slovenskom slovníku, ktorý v tom čase neobyčajne chýbal v slovenskom kultúrnom živote. Mučaji vychádzal z potreby prekladateľa-začiatočníka, ktorému chcel pomôcť osvojiť si základný fond zo srbského a chorvátskeho jazyka. Začiatkom júla sa plným priehrštím zdieľnosti priznával k realizácii tohto veľkého podujatia a prezradil vtedajší priebeh prác na slovníku. Pravda, neprezradil som Ti dosiaľ, že vysedúvam každý deň po nadráno, potom o šiestej som už hore, lebo, musím Ti prezradiť, robím aj niečo iné okrem toho, čo som už porobil a to Ti je známe. Pravda, prezrádzam Ti to preto, aby Ti o tom niekto nepodal správy „z prvej ruky“. Intenzívne pracujem na diele, ktoré som pre Teba nazval Marínin srbsko-chorvátsko-slovenský príručný slovníček, ktorý už teraz obsahuje viac ako šesťtisíc pojmov a výrazov pretlmočených do slovenčiny. Zdá sa mi, že hranica množstva pretlmočených slov bude medzi desať-pätnásťtisíc. Zaberá mi to ukrutne veľa práce a hltá skoro všetku energiu. Keby si ma tak videla, s tými mojimi slovníkmi porozkladanými okolo seba, to by si zalomila ruky, ako som mal smelosť na to sa dať. Keď hovorím o tomto, mrzí ma len, že sa mi práca roztiahla a rozťahuje a že ani dnes neviem povedať, ako a kedy dielo dokončím. Lebo, robím ho pre Teba. Preto, aby si sa naučila po srbsky. Pravda, mám i mluvnicu rozpracovanú, ale treba to, ten materiál metodicky usporiadať. Nevystačujem. Dúfam však, keď poslúži zdravie a vytrvalosť pracovať, vôľa a chuť a címer, prečo pracujem, pôjde to aj nejako. Ej, čo všetko človek nespraví, keď jeho cieľom je veľký, mohutný ideál!… budem pracovať, aby som len dokázal, že viem a chcem pracovať, ale — že predsa nedovolím, aby mi dakto, hocijako veľký „činiteľ“ stúpal po otlakoch.

V auguste bol príručný slovník obsahujúci desaťtisíc slov hotový. Mučaji ho mienil vydať v Matici slovenskej v Martine, ako svedčí o tom jeho list, v ktorom slovník ponúkol slovenskej ustanovizni. Novosadský srbský denník Nova pošta uverejnil 26. augusta obsiahle interview s Jurajom Mučajim. Predmetom pozornosti v ňom bol dokončený srbsko-chorvátsko-slovenský slovník, prvý svojho druhu v tom čase, ďalej Mučajiho prekladateľská činnosť zo srbskej a chorvátskej literatúry, ako aj pracovný program, ktorý v budúcnosti hodlal realizovať v záujme prehlbovania kultúrnych vzťahov medzi Slovákmi a bratskými národmi Juhoslávie.

V septembri mal Mučaji rozpracované témy v podstate dokončené, takže mohol čas zvyšujúci do októbra tráviť v bezstarostnejšom oddychu. Teraz väčšinou samotárim a darebačím v plnom zmysle slova. V Kulpíne zhodou okolností zbudlo len päť učiteľov. Inšpektorát ma volal, aby som zaujal stanicu. Veľkodušne som odoprel. Prečo, ešte som si ani sám nevedel odpovedať. Snáď preto, že len mesiac ma delí od nastúpenia na vojnu.

*

Prvý október tisíc deväťsto štyridsiateho tretieho roku sa stal Jurajovi Mučajimu medzníkom, aby za ním nasledoval životný priestor obmedzený kasárenským múrom a železnými regulami vojenského remesla. Učňovské mesiace rozvrhnuté na celé tri roky v službách čoraz rozhnevanejšieho Molocha. Kapitola života, v ktorej sa brány ducha zatvorili a spev ľúbeznej múzy vystriedal Mars skazonosnou piesňou ocele.

Mučaji narukoval do kasární v Tolne, mestečku pri brehu Dunaja na území Tolnianskej stolice. Tu v rýdzo maďarskom prostredí začal život obyčajného vojaka, od samého začiatku bohatý pestrosťou zážitkov, chudobný krásami ducha. Zaradili ho do ôsmej stotiny tretieho pešieho pluku. Spočiatku vojenčil v oddiele, v ktorom bolo vyše tridsať vojakov. Čoskoro ho však ako príslušníka slovenskej národnosti preradili do útvaru so samými Slovákmi, čo malo svoje zvláštne opodstatnenie.

Podmienky pri vojsku v horthyovskom Maďarsku boli tvrdé, no tvrdšími sa stávali predovšetkým tým, ktorí sa pre sociálny pôvod nachádzali na spodnej priečke spoločenského rebríčka a ktorí neboli homogénnou súčasťou maďarského národného telesa. Kasárenský režim pre nováčikov, prísny azda ako na celom svete, mal o zvláštnosť viac: rakúsko-uhorského vojenského ducha. Ducha oživovaného z rakúsko-uhorskej monarchie, bývalého žalára európskych národností. Podľa repertoiru zážitkov a skúseností Juraja Mučajiho prevládala v maďarskej vojenskej výchove surovosť, palica a krik, motivované a udržiavané klbkom vášní veliteľov. Cieľom takejto výchovy bolo nielen vytvárať z mladého človeka subjekt slepej poslušnosti, vôľou veliteľa ovládaný mechanizmus, ale aj spoľahlivého obrancu vlasti so všetkými atribútmi maďarského honvéda. A práve v tejto skutočnosti sa skrývali zvlášť tvrdé podmienky pre príslušníkov národnostných menšín, konkrétne pre Slovákov. Výsostný záujem vlasti, vtedajšieho maďarského admirálstva, ktoré sa čoraz viac ocitalo v hlbinách nebezpečenstva slovanského obkolesovania, vyžadoval z domáceho mnohonárodnostného elementu vytvárať monolitnú maďarskú armádu nielen vojenskou rovnošatou, ale predovšetkým uniformitou ducha. Každému vojakovi, bez ohľadu na jeho národné cítenie, malo sa vštepovať do krvi povedomie príslušníka maďarskej armády, a tým súčasne aj národné povedomie Maďara. Princíp tejto národnej prevýchovy sa v maďarskej vojenskej škole dôsledne uplatňoval, tvoril neoddeliteľnú súčasť celého denného režimu.

Ako sme už spomenuli, prozaický život obyčajného pešiaka Juraja Mučajiho zastihla prvá zmena v samom začiatku, keď ho preložili do útvaru zloženého zo samých Slovákov. Toto preradenie malo určitú výhodu pre samých vojakov, hoci v prvom rade sledovalo záujem veliteľa. Slovenskí chlapci, jednotní v zmýšľaní a cítení, stmeľovali sa v útvare tým tesnejšie, čím ťažšie zakúšali ponižujúce príkoria a preháňanie. Maďarský veliteľ získal však prehľad a kontrolu nad celým elementom slovenskej národnosti, v prípade potreby mohol špeciálnymi prostriedkami krotiť neposlušnosť kolektívu alebo jednotlivcov, priťahovať uzdu železnej disciplíny. Vojaci z radu Slovákov boli popri regulárnej fyzickej drezúre vystavení podmienkam, v ktorých sa potláčal každý prejav národného ducha. Mučajiho životná skúsenosť v tolnianskej kasárni je svedectvom, že vojaci slovenského pôvodu sa nesmeli napríklad medzi sebou rozprávať po slovensky. Porušenie zákazu sa trestalo obmedzovaním na slobode v kasárenskej base. Tak isto písomný kontakt s rodinou v materčine mali prísne zakázaný. Ak sa list napísaný po slovensky dostal do rúk kasárenskému cenzorovi, putoval rovno do ohňa. Útvar s príslušníkmi slovenskej národnosti stával sa objektom nenávisti a šovinistických nálad maďarských veliteľov, ktorí sa niekedy až neľudsky mstili na jednotlivcoch neskrývajúcich národnú hrdosť a povedomie. Fyzickú drezúru doplňovali nadávkami a invektívami obsahujúcimi najhrubšie naturalistické zvraty a kombinácie, ktoré hlboko urážali dôstojnosť človeka i národný cit a znižovali ľudskú bytosť na úroveň zvieraťa. Toto vybičúvanie vášní do prasknutia, ustavičné vypätie tela i ducha prebúdzalo potláčané ľudské pudy, rozpaľovalo nenávisť. Tak sa stala vojenská kasáreň v Mučajiho slovníku domom prekliatych úbožiakov ako symbol inkvizície ľudského tela i ducha. A jedinou odvetou a zároveň sebaobranou, ktorá vnášala akú-takú silu preniesť ťažký život v dome prekliatych, bola hromadená nenávisť, ukrutná vnútro spaľujúca nenávisť.

Maďarská vojenská škola mala slovenskému vojakovi vštepiť úctu k tisícročnej kultúre svätoštefanskej koruny, presvedčiť ho do špiku kostí, že za ňu bojovať a krv vylievať je najvyšším stupňom hrdinstva. Ideológia svätoštefanskej koruny bola, prirodzene, nerozlučiteľná s Mučajiho ideovým a národným presvedčením. Uvedomoval si kontradikciu v danej situácii, keď ho v mene tejto a jemu nanajvýš cudzej myšlienky zbavujú slobody, voľného pohybu, vlastného duchovného sveta. Nevedel sa zmieriť s múdrosťou chytráckej hŕstky egoistických mocipánov, ktorí v mene vlastných hmotných záujmov ženú človeka na jatky a jeho smrť obetovanú za sebectvo iných stotožňujú s hrdinstvom. Keď ho veliteľ tolnianskej kasárne určil na prevýchovu do poddôstojníckej školy, postavil ho pred najťažšiu skúšku života: mlčky bez slova počúvať falšovanie dejinnej skutočnosti. Sen maďarských aristokratických kruhov počas Horthyho vlády, že idea svätoštefanskej koruny dozrieva pod politickou klímou v konkrétnu realitu, v poddôstojníckej škole sa servíroval ako skutočnosť s blízkou perspektívou a s ňou súčasne hrozba, že v budúcich hraniciach veľkomaďarskej vlasti musí každý inonárodnostný element splynúť s maďarským. Mučajimu sa v duchu vynárali nespočetné asimilačné praktiky maďarskej šľachty v dávnej i nedávnej minulosti, ktoré tak drasticky siahali na národný život slovenského ľudu. Falšovanú minulosť prekrývala mu dejinná pravda a vedomie nového bezprávia posilňovalo v ňom odvahu zaujať postoj proti vulgárnemu skresľovaniu historických javov. Výrazom tohto nekompromisného stanoviska bolo Mučajiho priznanie, v ktorom popieral akúkoľvek historickú opodstatnenosť ideológie svätoštefanskej koruny: Mojím telom nepláva v krvi toľko hrdinskosti, aby som to všetko vedel prijať ako jedinú a svätú pravdu. Mučaji, od prírody otvorenej a priamej povahy, nezdržal sa neprotestovať aj verejne pred mítingom v škole. Následky boli okamžité a radikálne. Z poddôstojníckej školy ho hneď vylúčili a pohrozili mu preložením do Szekszárdu. Táto hrozba sa napokon zmenila v trest, na základe ktorého preložili ho k ťažkej 45 kg vážiacej puške. Mučaji sa silou vôle zhostil aj tejto herkulovskej úlohy. To však, ako bezdušný veliteľ premyslene a dôsledne ubíjal ducha, stávalo sa bremenom nad sily Herkula.

V atmosfére vojenských kasární, kde brány ducha sú zatvorené, akákoľvek duchovnosť sa stráca a ide len o pud sebazáchovy, o holú existenciu, Mučaji si intenzívne uvedomoval tragédiu mladého človeka súčasných dní a vnútorný rozklad v ňom. Neustály boj ľudskej logiky so svetom protichodných názorov na danú realitu, úsilie znova nadobudnúť narušenú vnútornú rovnováhu vyčerpávali ducha v tom urputnom zápase protikladov, zanechávali len prázdnotu a rozvrat v duši podobne ako bojové pole mŕtvolný rozklad po prehratej bitke. Zmysel pre duchovnosť nemal miesto vo fyzicky ukonanom tele, ktoré sa čoraz viac podobalo mechanizmu veliteľovou vôľou ovládaného stroja. Mučaji si na vlastných skúsenostiach overoval dekadenciu duchovného života, meravenie vývoja. Analyzoval odpor človeka k vojne a jej strojcom, zavrhoval fanatizmus fašistických dogiem ako ideologické malomocenstvo.

Sedemmesačný kasárenský výcvik bol vo vojnových časoch dostatočnou prípravou vojaka do skutočnej vojny. Horúčkovité prípravy a chvat v tolnianskych kasárňach uprostred mája 1944 signalizovali, že dozrieva čas odchodu na front. Maďarské vojenské veliteľstvo pripravovalo odsun oddielov na južnú hranicu. Bolo to v zhode s vojnovým plánom vtedajších fašistických mocností, ktoré 25. mája začínali siedmu ofenzívu proti národnoosloboditeľským vojskám Juhoslávie. Oficiálna rozlúčka v tolnianskych kasárňach prifarbená kvetnatými frázami o povinnosti voči vlasti, o zmysle hrdinstva a sebažertvy mala prikrášliť trúchlivý odchod do nastávajúcej Golgoty aspoň vidinou víťazoslávnej cesty. Mučajimu z celej nastrojenej parády vyzneli dve kontrastné perspektívy: cesta smrti alebo úsvit nádeje v podobe blížiaceho sa začiatku konca.

Vojenské oddiely, vrátane ôsmej stotiny tretieho pešieho pluku sa z Tolny dali do pohybu južným smerom. Začiatkom júna bol útvar s Mučajim v mestečku Sellye. O necelý týždeň sa pokračovalo v pochode na Légrád, mestečko pri vtoku Mury do Drávy, na samých vtedajších maďarsko-chorvátskych hraniciach. Fyzické útrapy za pochodu pod horúcim južným slnkom spôsobili Mučajimu síce neobyčajne vážne rany na nohách, no priniesli aj kúsok oázy pod strechou nemocnice v Nagykanizsi. Počas štrnásťdenného pobytu vo vojenskom lazarete mali sa mu zaceliť početné rozjatrené rany, aby mohol pokračovať v ceste lemovanej nebezpečenstvom smrti. V druhej polovici júna bol už Mučaji opäť pri svojom útvare, ktorý sa medzitým z Légrádu posunul severozápadnejšie, do mestečka Csáktornya. Odtiaľto plánovalo maďarské vojenské veliteľstvo prísť na pomoc chorvátskym ustašovcom v akcii proti partizánskym oddielom, ktoré bojovali v národnooslobodzovacom hnutí Juhoslávie. Pri postupe na Muracsány, odkiaľ mali maďarské útvary pochodovať do Chorvátska, došlo uprostred júla k obratu. Na protest Chorvátov v Medzimurí muselo maďarské vojenské veliteľstvo zastaviť postup vojsk na juh. Na chorvátskej strane totiž v poslednej chvíli pochopili, že Maďarom nejde len o boj proti partizánom, ale predovšetkým o realizáciu starých revizionistických náporov, pod zámienkou partizánskej čistky, vojensky obsadiť Chorvátsko. Tak sa pohyb maďarských oddielov do frontovej línie ešte načas oddialil.

V atmosfére spaľovaných túžob a nádejí, nabitej množstvom zážitkov čoraz zreteľnejšie nadchádzala osudová chvíľa, v ktorej východiskom bola len jediná cesta, podmínovaná smrtonosnými hračkami rozhnevaného Molocha, totožná s križovatkou života a smrti. V tomto rozhodujúcom okamihu života si Mučaji bolestne uvedomoval tragické položenie v rovnošate maďarského honvéda, skutočnosť, ktorá z neho urobila nástroj vojnového mechanizmu priamo v rukách útočníka. Vojnu chápal ako zápas dvoch nezmieriteľných táborov, v ktorom podstatné bolo len jedno: napadnutí sa bránia pred útočníkmi. V hĺbke duše bol presvedčený, že starý spoločenský poriadok je zrazený na kolená, dni jeho existencie sú zrátané a kdesi mimo hraníc sa urputne bojuje o nové usporiadanie Európy. Národnooslobodzovacie hnutie porobených národov na Balkáne bolo mu prirodzeným bojom za oslobodenie spod fašistickej nadvlády. V úlohe vojaka, ktorého ženú do vojnového ohňa vo chvíli, keď sa rúcajú rozrumené základy Európy, cítil sa osamelým jednotlivcom, človekom-miliónom, v ktorom rezonujú mohutné ozveny na vlastné vnemy a na vonkajšie popudy, mučivé pocity rozjatrujúce vnútro hnisajú v duši a z myšlienkového kvasu bujnie pesimizmus najhrubšieho zrna. Pri nekonečnom pochode priestormi maďarskej nížiny v hĺbke boľavého citu ozývala sa pieseň zmučeného srdca i ukrižovaných túžob, ktorú si v obrazotvornosti vytvoril ešte ako nevojak v lete 1943 a vložil do nej predtuchu vlastného tragického osudu:

Odišli mnohí a mnohí pôjdu:
uniknú časom a k časom dôjdu.
Zabudnúť nemôž’, čo už bolo raz,
všade byť cudzím, počínať znovu,
vymŕvať zrno, čo nemá suchý klas
a hľadať cestu zas novú, novú.

V obzore túžby. Obzor bez hraníc.

Ideme vlastne srdce zachrániť.
Ideme večne. Ideme večne —
cestami zeme na cesty mliečne.

Mučajimu bola nad slnce jasnejšia nadchádzajúca vážnosť chvíle v poslednom dejstve dramatického zápasu. Tým bolestnejšie pociťoval tragédiu človeka svojej doby, ktorý proti vlastnej vôli je donútený robiť pandúra zvráteného spoločenského poriadku a jeho ideológie negujúcej všetky humánne ideály. Mučaji si trpko uvedomoval, že roky ohnivej zápalitosti ostávajú pod slncom mladosti ležať prielohom, sú investované do úseku života zakliateho v tme a tápaní, stratených ilúzií, zmarenej duchovnej energie. V prudkom zmietaní myšlienkových zvratov a vnútorných stavov sa mu vynárala vízia smrti a v nej takzvaný víťazný pád vojaka vyvolával len pocit prázdna. Predstava, že by sa z vojnovej kataklizmy nemal vrátiť domov, že by sa mu brána života zatvorila tam, kde sa začína tvorivý krok, naplňovala ho spravodlivým hnevom a pocitom krivdy, roznecovala búrku protestu, ktorá zanikala v kanonáde guľometov a v zložitých situáciách podmínovaného terénu, kde na každom kroku číhalo nebezpečenstvo smrti.

Začiatok augusta bol v znamení pochodu späť do Légrádu, odkiaľ viedla cesta rovno na frontové pole. V horúčkovitom vyčkávaní udalostí, v ktorých boli nádeje i sama smrť, Mučaji si stačil pod drobnohľadom obrazotvornosti analyzovať prítomnosť a v nej malomocenstvo dní, ktoré zachvátilo ľudstvo a urýchľuje jeho morálny a fyzický rozklad. Mesiace svojho života, strávené proti vlastnej vôli v službách Molocha, znamenali preň čiernu kapitolu v životnom raste práve pre nabitosť zážitkov, spaľovaných túžob a ukrižovaných, vykrvácaných chcení. Obraz skazy a rozvratu v bojových oddieloch, myšlienku o nezmyselnosti ľudských obetí vyjadril drobnými metamorfózami prežitej reality v básni Mŕtva stráž, ktorej vznik v skutočnosti predchádzal cestu do bojového poľa, no jej obsah výrazne vystihoval ovzdušie a náladu s mučivými pocitmi pred vstupom do frontového inferna:

Stáli sme vpredu. Mŕtva stráž.
Pijavky silu cicajú.
A srdce búcha. Rozvrat. Kaz.
Kdeže je sila? Vzývaj ju!

Ale sme stáli pevne. Tam.
Na oblúk noci dal nás čas.
Padajú srdcia k samotám:
po ceste kal a kolomaz.

Cudzota všade vládne tu.
Do ozvien búrok ticha pás
ukladá špinu bruchatú.
Praskajú dúhy. Hynie stráž.

Kam len dať dušu ustatú?

Moloch vojny si vynucoval ďalšie ľudské životy, hoci na rumovisku Európy sa dávno zazorilo, definitívny pád spoločenského poriadku sa stával otázkou blízkej budúcnosti. Pod augustovým slnkom sa dostal do frontového poľa s rozpačitými pocitmi raz horúčkovitých nádejí raz mrazivých obáv aj Juraj Mučaji, ktorý sa z vojaka ôsmej stotiny tretieho pešieho pluku premenil v obyčajné číslo B-651, v ľudské indivíduum, ktoré sa z hľadiska veľkých vecí rovná nule.

Obsah štyroch zelených lístkov poľnej pošty s dátumom medzi dvadsiatym augustom a prvým septembrom vyznieval sebapresviedčaním človeka, ktorý je vyrovnaný sám so sebou i so svetom, vyjadroval svedectvo o situácii, v ktorej prevažuje len pud sebezáchovy, o skutočnej realite, ktorá reprezentuje iba ohavnú úbohosť života. Naznačoval ťarchu vnútorného stavu a pocitov, myšlienkový kvas, zvláštne psychologické javy, ktoré sú výslednicou účtovania so životom, keď kritický osudový okamih je na dosah ruky. Posledný lístok z prvého septembra tisíc deväťsto štyridsiateho štvrtého roku pretrhol vtedajšiu orientáciu o Mučajiho ďalších životných osudoch. Tie však pokračovali ďalším tokom času.

Dezorientácia a rozvrat maďarského vojska na frontovom bojisku umožnili dezertovať, a tak sa aj Mučajimu podarilo vyslobodiť z pažeráka istej smrti. Keď sme koncom septembra dostali do redakcie Slovenskej jednoty v Budapešti správu o Mučajiho šťastnom prechode k jednotkám Sovietskej armády, chýbali už len dva týždne do oslobodenia jeho rodiska v Báčke juhoslovanskými partizánmi. Pochod s jednotkami Sovietskej armády vzďaľoval Mučajiho od rodného Petrovca. Ďalšie osudy ho neúprosne unášali na sever, do nížin Dnepra, do srdca Ukrajiny. Tam v blízkosti Charkova chránený pred frontovým nebezpečenstvom, neuchránil sa pred mocnejším protivníkom. V zajateckom tábore bez základných hygienických opatrení a akejkoľvek pomoci Červeného kríža podľahol týfovej horúčke v januári 1945, práve na prahu slobody a víťazného konca vojny.

Dramatický koniec stihol Mučajiho životné osudy, v ktorých bolo toľko tragických zvratov a premien, mučivých chvíľ ľudského utrpenia intenzívne prežívaného básnickým duchom, množstvo túžob a nádejí pochovaných v troskách vojnového vlnobitia. Ako by sa mala vyplniť čierna predtucha, ktorú sám Mučaji s básnickou intuíciou predvídal v Smutnej rozprávke o nezábudkách, keď sa ešte vo februári 1943 naposledy lúčil pred odchodom z redakcie Slovenskej jednoty do vlasti starých otcov. V rozprávke rozvraveného srdca, kde symbolizoval osudy vlastného ľudu, vytvoril obraz ako by vyjadrujúci jeho predtuchu vlastnej osudovej katastrofy:

Kedysi dávno, nik už nepamätá, tam, kde sa dolina, vrch a pole stretá, bývali ľudia s modrými očima (keď na ne spomeniem, taje zas točia sa mi kol srdca, duše, hrejú a pália), roviny naše svedectvo vravia:

Bolo ich veľa, tých ľudí čudných, na horách a skalách, na riekach bludných, tak veľa ako božích hviezd a všetci lásku v srdci mali a žili dobre ako králi.

Potom však doba zvláštna prišla a nebom prešla hviezda rýchla… — čo to len bude, vari znamenie? — nebo skrylo tmavé znamenie.

U morských očí sedí Jarmila, odchádza braček, diaľ ho zvábila:

— Nechoď do sveta, stratím ťa, stratím…

— Neboj sa, sestra, veď sa navrátim a nechaj reči, netráp sa už s tým…

A šiel do sveta, kamsi ďaleko.

Čaká ho sestra, čaká a čaká, lebo veď láska je už taká, človek jej verí i keď netreba.

Odvtedy prešlo už veľa jarí a domov prišli aj starí sklári, len Janík blúdi, blúdi, niet ho už — sestra mu vije privítanie z ruží a chodí kdesi čakať na skalu, na stráne čerpať zas nádej stálu, zobjímať vetry, čo on objíma, do sveta pozrieť modrými očima — očima stráne kvetmi zdobiť.

Juraj Mučaji, človek neobyčajnej vôle a duchovnej vitality, básnik so zmyslom pre vnútornú pravdivosť, spaľovaný nepokojom hľadania, celou bytosťou prahnúci po kráse a pravde a ich syntéze, žijúci prevažne v životných podmienkach, ktorých produktom bol len bolestný a vášnivý sen, skončil svoj vek v rozkvitnutom puku mladosti práve na prahu dvadsiateho šiesteho roku. Jeho život pozostávajúci z palety utrpenia, mučivých túžob po kráse, po živote, z mozaík horúčkovitých nádejí, zmeravel zavesený kdesi na konár nádeje, ako si devätnásťročný v rozkolísanej nálade načrtol víziu vlastného zániku v tragickej kríze hľadača krásy a pravdy o živote. Brána života sa mu po prežití najťažšieho úseku zatvorila práve vtedy, keď už takmer mohol pokračovať v umeleckej ťažbe zo zdrojov naplnených skutočným poznaním mnohotvárnej životnej reality.

Marína Vyvíjalová

Edičná poznámka

Listy v počte tridsiatich štyroch uverejňujeme z nášho archívu v celosti, bez akýchkoľvek zásahov a výpustiek, aby sa nestratila myšlienková súvislosť a následnosť v ich obsahu. Upravili sme len menšie pravopisné prepisy, čím sa nijako nenarušila osobitosť slohu a kolorit slovného výrazu a tvaru. Listy bližšie nekomentujeme a nevysvetľujeme, jednak zámerne z osobných dôvodov a jednak preto, že v pripojenej štúdii objasňujeme najdôležitejšie skutočnosti a javy, ktoré sa v korešpondencii uvádzajú alebo sa na ne naráža.

M. V.

Pri štúdii o básnikovi Jurajovi Mučajim sme použili

Uverejnený materiál Juraja Mučajiho:

Dojmy a obrazy. Národná jednota (Petrovec), 29. mája 1937.

Legenda. Báseň v próze. Náš život (Petrovec), V, 1937, 197.

Hodina zápasu. (Hovory so sebou.) Náš život, VII, 1939, 36.

Matica a my. Národná jednota, 16. marca 1940.

Kúsok srdca. (Rozpomienka z detstva.) Náš život, VIII, 1940, 89 — 90.

Kvety volajúce „žíznim“. (Úvodník.) Slovenská jednota (Nové Zámky), 13. decembra 1941.

Slovenská pieseň v Kulpíne. Slovenská jednota (Nové Zámky), 7. februára 1942.

Naše prechádzky. (Rozhovory s baťkom Jánom Čajakom.) Slovenská jednota (Budapešť), 4. apríla 1942.

Oči. (Besednica.) Slovenská jednota (Budapešť), 18. apríla 1942.

Kto chce žiť, nech sa kýva. (Úvodník.) Slovenská jednota, 22. apríla 1942.

Rozbité životy. (Besednica.) Slovenská jednota, 13. mája 1942.

Slovenské dieťa do slovenskej školy. (Úvodník.) Slovenská jednota, 10. júna 1942.

Tým, čo nás nechápu. (Úvodník.) Slovenská jednota, 16. júna 1942.

Takí ste ľudia Vy Kulpínčania. (Kurzíva.) Slovenská jednota, 15. júla 1942.

Naše duchovné dedičstvo. (Úvodník.) Slovenská jednota, 17. júla 1942.

O význame divadelníctva. Slovenská jednota, 25. júla 1942.

O intenzívnejšiu národnú výchovu v rodine. (Úvodník.) Slovenská jednota, 11. augusta 1942.

Na prahu nového školského roku. (Úvodník.) Slovenská jednota, 29. septembra 1942.

Prínos báčanských Slovákov slovenskému kultúrnemu snaženiu. Duchovná náplň a charakter slovenskej báčanskej mentality. Slovenská jednota, 19. septembra 1942.

Smutná rozprávka o nezábudkách. (Kurzíva.) Slovenská jednota, 23. februára 1943.

Rozvravené srdce. Básnická zbierka. Vyšla v Edícii Slovenskej jednoty. Budapešť 1942.

Braňova družina. Pieseň o petrovských poliach. Náš život (Petrovec), I (IX), 1946, 17 — 25.

Básnické dielo Juraja Mučajiho. (Rukopis v tlači.)

Korešpondencia Juraja Mučajiho:

Listy z Petrovca redakcii Slovenskej jednoty v Nových Zámkoch z 19. júla a 15. augusta 1941. V Štátnom slovenskom ústrednom archíve v Bratislave, fond Strana Slovenskej národnej jednoty.

Listy z Budapešti vydavateľke korešpondencie z 24. júla a 10. augusta 1942. V archíve vydavateľky.

Listy z Petrovca vydavateľke z 2. apríla, 13. apríla, 8. mája, 17. mája, 28. mája, 1. júna, 22. júna, na Vidov dan, 2. júla, 4. júla, 4. júla, 8. júla, 19. augusta, 23. augusta 1943. V archíve vydavateľky.

Listy vydavateľke od septembra 1943 do septembra 1944, ktoré tu uverejňujeme. V archíve vydavateľky.

List z Bratislavy Márii Lehockej-Dávidovie v Kráľovej Lehote z druhej polovice marca 1943. V archíve vydavateľky.

List z Petrovca Matici slovenskej v Martine zo 14. júla 1943. V Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine.

Archívny materiál:

Ako to bolo. (Zápisnica o udalostiach na kulpínskej škole vyhotovená J. Mučajim v strojopise. Bola odovzdaná redakcii Slovenskej jednoty v Budapešti v novembri 1942. Z jej obsahu bolo prevzaté aj do školského memoranda, ktoré Strana slovenskej národnej jednoty predložila Ministerstvu školstva v Budapešti.) V Štátnom slovenskom ústrednom archíve, fond Strana Slovenskej národnej jednoty.

Tým, čo rozumejú. (Cenzurovaný článok, ktorý J. Mučaji poslal redakcii Slovenskej jednoty v Nových Zámkoch v druhej polovici roku 1941.) Rukopis v Štátnom slovenskom ústrednom archíve, fond Strana Slovenskej národnej jednoty.

Zápisnica výkonného výboru vydavateľského spolku Tranoscius v Liptovskom Mikuláši z 5. marca a 16. marca 1943.

Protokol prihlásených na pobyt. Okresný archív v Liptovskom Mikuláši, fond Okresný úrad Liptovský Mikuláš (čís. 3220, 3222/43).

Hlásenie žandárskej stanice v Liptovskom Hrádku z 22. februára a 17. marca 1943. Okresný archív v Liptovskom Mikuláši.

Kartotéka Ústredne štátnej bezpečnosti v Bratislave z roku 1943 (čís. 7650/43, 8340/43). V Štátnom slovenskom ústrednom archíve v Bratislave.

Osobné doklady Juraja Mučajiho a vysvedčenie z belehradského učiteľského ústavu v maďarskom preklade. V archíve vydavateľky.

Iné

Hodnotenie Dr. Andreja Siráckeho básnickej tvorby J. Mučajiho v Národnej jednote (Petrovec), na Vianoce 1939, v Národnom kalendári (Petrovec) na rok 1940.

Michal Chorváth. Verše Juraja Mučajiho. (Recenzia básnickej zbierky Rozvravené srdce.) Elán XIV, december 1943.

Interview s básnikom Jurajom Mučajim U poseti kod slovačkog pesnika g. Juraja Mučaja, autora prvog srpsko-hrvatsko-slovačkog rečnika. Razgovori o kulturnoj saradnji — Prevodilačka književnost u službi kulturnog zbliženja. Pod skratkou — J. S. — Nova Pošta. Nový Sad, 29. augusta 1943.

Ohováranie. Úvodník pod skratkou (t-o). Slovenská jednota, 11. marca 1943.

Jožo Nižnánsky, Báčka. (Báseň.) Národný kalendár (Petrovec) na rok 1939.

Písomné a ústne výpovede: Magdy Lehockej, bývalej pracovníčky v redakcii Slovenskej jednoty v Budapešti; Martina Lehockého, bývalého zamestnanca na sekretariáte Strany Slovenskej národnej jednoty v Budapešti; Márie Lehockej-Dávidovie v Kráľovej Lehote; Jána Dérera, farára v Kráľovej Lehote.