ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milá Marína,

na Tvoj dotaz o autorskom práve môžem odpovedať len nasledovné: s Belehradom (so Srbskom) nejestvuje poštový styk, a tým samým nemožno zaobstarať autorské povolenie. Medzitým právne vec stojí takto: pre všetky čiastky bývalej Juhoslávie platí zákon o ochrane autorského práva vydaný na základe Bernskej konvencie o autorskom práve z roku 1933. Dvadsiaty druhý paragraf tohto zákona určuje: autorovi patrí výlučné právo za prvé na znovuvydanie diela v prvotnom alebo pozmenenom stave, za druhé preklad do cudzej reči… V tridsiatom ôsmom paragrafe tohto istého zákona sa predpisuje: Ochrana autorského práva na literárne a umelecké diela, uverejnené alebo vydané pod občianskym menom autora, počas jeho života, prestáva v päťdesiaty rok od smrti autorovej. — Toto právo však autor dohodou mohol preniesť na nakladateľa. Keďže však nemôžeme prísť do styku ani s jedným z nich (celú Geca Konovu rodinu vystrieľali), autor bohvie kde sa nachodí, dôležitý je pre nás nasledovný paragraf: 64. Právo na súdne pokračovanie v zmysle predchádzajúcich paragrafov (v ktorých sa určuje trest za porušenie autorského práva, a kedy je toto právo porušené) stáva sa bezpodstatným po dvoch rokoch, počínajúc dňom, keď sa dielo zjavilo. — To znamená, prekladateľ po dvoch rokoch po uverejnení svojho prekladu stáva sa nositeľom autorských práv v reči, do ktorej dielo preložil. Medzinárodná konvencia o autorskom práve určuje toto samé, ale i ona ako i juhoslovanský zákon o ochrane autorského práva existujú len formálne, teda de iure, teoreticky, a nejestvujú de facto, skutočne, čo zapríčinili vojnové časy a poštiepanie mnohých štátov. Dôsledkom tohto je: prekladať možno bez toho, aby človek mal strach z dôsledkov porušenia autorského práva, autorov národov pod okupáciou.

Toľko, myslím, stačí, aby si mala túto otázku ako-tak vyjasnenú. Inak malo by byť povinnosťou redakcie Edície preštudovať a poznať klauzuly zákona o ochrane autorského práva a klauzuly zákona medzinárodnej Bernskej konvencie o ochrane autorského práva. Je to dôležité ako pre vydavateľa, tak i pre autora.

Teraz mi však prichodí zaujať stanovisko, inak povedané vyjasniť sa o inej oveľa dôležitejšej otázke a „prípade“, ktorého si sa dotkla vo svojom krátkom, ale obsahom nabitom liste. Neviem ani, z ktorého konca by som mal začať, lebo prípad je, viac ako nie, hodne chúlostivý, a nielen to, ale je i boľavý. Boľavý preto, že neviem, kde má korene, neviem ako rástol, a neviem, prečo sa z jeho ovocia kalich naplnil horkosťou. Myslím, že by poznanie týchto vecí umožnilo „situáciu urobiť prehľadnejšou“ a že by nebolo treba siahať k „elastickým“ predpokladom, domnienkam a neopodstatneným kombináciám. Totiž, ide o Tvoju rezignáciu. Ide o všetko to, čoho si sa tak asketicky zriekla a čo, ako verím, robilo Ti i čo trápnu, ale predsa však radosť. Radosť z vlastného prebíjania a úspechov vlastného úsilia… Maxim Gorkij povedal: život treba zariadiť ako orchester. Keď každý člen tohto orchestra bude poctivo hrať svoju partiu, na svete musí byť dobre. Povedal to veľmi pekne, jasne, zrozumiteľne. Prečo však v „našom orchestri“ čosi neklape, ba priamo jačí škrekľavou disharmóniou? Prečo medzi nami stojí čosi studené a mohutné ako čínsky múr, alebo ako mrazivý chlad pólov? Ej, Marína, duša drahá, zdá sa mi, že vtedy som sa nachodil k pravde najbližšie, keď som zapochyboval o presvedčení, že človek prišiel na svet, aby si postavil šťastie podľa obrazu srdca svojho. Dnes by som nevedel povedať, či ešte pochybujem, ale vedel by som povedať niečo celkom iné, čo samo výrečne hovorí pre toto presvedčenie. Faktom je jedno: doma sa ukrutne nudím a jedinými svetlými chvíľami boli chvíle, keď som pre Teba písal ten gramatický prehľad. Lebo mal som na mysli zaslať Ti poriadnu gramatiku po úvodnej propedeutike. Ty si však rezignovala. Ja i v tejto hrozitánskej nude vo vyčkávaní prvého októbra, keď sa mám k vojsku ísť naučiť všelijakým „hrdinským“ vlastnostiam, nemohol som rezignovať… Veľmi veľa som rozmýšľal o Tvojom liste. Rozmýšľal som a analyzoval, či sa z mojej strany nestal „gikser“, či svojím chovaním nezasiahol som nejak nepríjemne Tvoje dobré srdce, neviem, neviem, ani sa necítim byť vinným… Je len jedno, čo si jasne uvedomujem: vyjasniť sa, netajiť nič a pravdu povedať, i čo bude bolieť…

Nemyslím a nechcem Ťa týmto uraziť alebo otravovať.

Ty si zrkadlom, v ktorom vidím svoje slová a myšlienky. Tým, že si mi dovolila kráčať vedľa seba, veľmi si mi pomohla pochopiť význam a dôležitosť ženy. Myslím, že by som nevedel so žiadnym živým tvorom tak hovoriť ako s Tebou. Tvoje povedomie strašne napína všetky bunky v človeku. Vždy sa mi zdalo, že ma nechápeš a nerozumieš, ba nechceš ma rozumieť, a to vyvolalo vo mne priamo inštinktívnu túžbu byť zvlášť otvoreným a zaťato tvrdohlavým. Sám so sebou som ukrutne úprimný a hľa, hovorím Ti, nerozumiem, prečo sa všetko toto medzi nami stalo. Istotne som na vine ja sám, i čo sa vinným necítim. Viem, povedal som Ti, že Ťa mám rád… Moje túžby dotýkali sa samotných nebies, i čo neviem, čo to znamená milovať, byť milovaným. Pravdepodobne všetko bolo stavané na pieskových nohách zdania. Neviem, neviem ani sám, ako vysvetliť, ako nájsť stratenú niť normálneho, ako sa zmieriť s boľavou tragikomédiou životných „osudov“. Totiž každá tragikomédia, keď je dobrá, je i boľavá.

Pomaly strácam citový vzťah k všetkému, čo je vo mne i mimo mňa.

Ale to neznamená, že sa zriekam života. To je len hľadanie nových ciest, akési rúbanie šachty do bane života, v ktorej je pre všetkých miesta dosť a dosť.

Možno si pomyslíš, že celý list a výklad nie je logický. Ale aby som Ťa predišiel, aby si neprišla k mylným záverom, dovolím si pripomenúť toto: v logike jestvuje zákon o vylúčení tretieho, ale my vidíme, že sa život nevyvíja podľa zákonov logiky: je azda logické vyznávať „žijem“ a zriekať sa života? Je tu predsa dačo tretie, čo je dokopy s prvým predsa len život. A tak je to vždy a všade.

Nie, nie, Marína, neodbočil som od témy. Hovorím len o tom, čo si mi napísala. I čo sa na prvý pohľad nemusí celkom tak zdať — predsa je tomu tak. Ide totiž o to, čo si tak ťažkými slovami formulovala na konci svojho listu. Pocítil som z toho až fyzický bôľ… A pýtal som sa: prečo, prečo? Že som si na túto otázku nevedel odpovedať, je to celkom samozrejmé.

Myslím, že sa o tomto probléme ešte vyjasníš a potom sa nebudeme viac k nemu vracať. Lebo tento problém vyjasniť si bolo treba už skôr.

Inak, v Tvoju rezignáciu neverím. Keď si to písala, nehovorila si to Ty, ale čosi celkom cudzieho. Povedzme, nejaké rozhorčenie, alebo podobný afekt. Keďže vo svojom liste dotkla si sa aj iných skutočností, musel som sa k nim vracať a analyzovať ich, i čo len „en generale“.

Prízvukujem, nechcel som, ani nemyslel uraziť Ťa.

O tomto všetkom bolo potrebné vyjasniť sa ešte skôr, ale nebola na to vhodná príležitosť. Teraz však už je i po tej príležitosti. Myslím, že by si sa mala poponáhľať s odpoveďou, lebo už len málo času prichodí mi byť doma. Verím, že túto Tvoju odpoveď nemal by ovplyvňovať nik na tomto svete, a že by si mala v tomto ohľade postupovať nezávisle. A to bude zárukou, že nepríde viac k podobnému nedorozumeniu…

To by bolo všetko, čo bolo — podľa môjho presvedčenia — treba pripomenúť k nastoleným otázkam.

Rukopis Dunčovho denníka pošlem v utorok. Preto, aby si ho mala na časy, keď to v Edícii zavŕzga, a zamrzne. Inak obozretnejšie sa treba vyjadrovať; zapamätaj si: musí Ti záležať na tom, knihu vydáš! Či v Edícii, alebo inde, na tom však nezáleží…

K rukopisu priložím rukopis Prehľad slovesných tvarov. Tam si to potom pohľadaj.

Srdečne a nežne Ťa pozdravuje

Jurko