ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kam sme sa pozreli
všade bolo ďaleko
Nie pre obzor ktorý sa už neskrýval
za chrbtom postrelených hôr

Ale tma otcov
akoby iba uciedzala svetla
cez prsty synov

Voda sa liala Dospievam po nej
ako plánka s ujatým
materským očkom Už sa pozerám
ale ešte nevidím
ako sa majú stromy
k stolom Hoci cítim
čím trpia ruky stolára
nad tmou v rodinnom sporáku

Sestry sa práve prebúdzajú
z rozprávky do dvora Krútia sa
okolo chlievika na kuracej nôžke
a hrajú divadlo Vstup voľný
na slepačie pierko
Bilo do nás poludnie

Otec sa zasa vrátil z dediny
s prázdnou dlaňou Ani stôl
nekríva za ním Stavia sa k ponku
ako ku klade Prikovaný
za obe zápästia
do zakliateho kruhu
chromých stoličiek Zlámaných
obločných krídel a hrbatých dvier

V drevenej tme nespavosti
za mlčania kladiva
pri hodinovom presýpaní klincov
skrsol mu v hlave luster
z agátového tŕňového dreva
Svieti mu teraz nad ponkom
aj do najtmavších kútov
pokútnych kútov

Bola zima a hrmelo
Ale mama započúvaná
do ticha pod pokrievkou
ruší otcovo uvážlivé prenikanie
do hrmotu kresiel
odsúvaných tam hore
od nerozhodných stolov V otrasoch
z merania neúmerných síl
azda aby prekonal obavy
z možného zemetrasenia
upokojuje Nebojte sa
dom nespadne Nestojí
na odsunutej krivej stoličke

Rebrík sa opiera
o kmeň stromu
a nie naopak Ak uhne
nebude to koruna
ktorá odpadla

Sestry medzitým vyvádzajú
z kráľovského chlievika
múdreho Jana s hlúpou princeznou
na sobáš do stodoly

Uvidela som V pukoch jabloní
za súhlasného tlkotu
otcovho kladiva
pokojne dozrievali jablká
v sporáku živo horelo
a nový rebrík stál
pevne opretý o jabloň
od koruny až po korene

Kam som sa pozrela
všade bolo blízko

Padal oneskorený
februárový sneh Mama
bude mať o tri dni
narodeniny

Otec rozsvietil nad synom

Je kopec ako hrb
na kráľovskom chrbte
modranských vinohradov Útulok
starootcovských kĺčov
ponechaný na dožitie
v mladej výsadbe (Obloz
ty spomienkami oblozený hŕbok
na mojom chrbte)

Teraz tu hlina chrupčí
ako troska
z vysokých letných pecí
a drúčky drkocú
v zubatom kamení
lebo oheň v sopúchu zamrzol
a iba severák ako onej zimy
stŕha z ostarnutých hláv viniča
nové snehové baranice
aby sa v minútke ticha poklonili
pamiatke vinohradníka

Dolu tým Širokým gúľajú sa sudy
vinohrad sa za vínom do kameňa vlúdi

Tej zimy mrzlo
že bolo treba sekeru
aby sa vedro prerúbalo do studne
A dedkova fajka čadila
po holohlavom vinohrade
čo mu prikuroval vlastným tabakom
aby potom neoplešivel
pod letnou neúrodou

Dnes už nevieme
kadiaľ vstupuje pravda do vína
a múdrosť do príslovia
Môžeme iba dodatočne sledovať ich cestu
od zapečateného kameňa
cez korene až k plodom rastlín
podľa stôp ktoré zanecháva
človek v hline
a hlina v človeku

Ktohovie ako to už presne bolo
onoho večera Azda pridlho zvažoval
možnosti páru unavených dlaní
pred neúnavnou prácou živlov
Možno si koštúrom prisvecoval
v pivnici do načatých súdkov
aby neklamne videl
či ich dokáže ešte doplniť
statočným vínom
a keďže vonku viacej mrzlo
primerane sa znútra rozohrial

Nestrachuj sa žena nezostaneš bosá
kúpim ti ja čižmičky až napadne rosa

Keď potom vstúpil do kuchyne
mohol mať v oku inovať To stačilo
aby ho babička
zahalená dôležitým oparom
v starostlivosti nad rodinným sporákom
privítala s námrazou
na každom slove

Ale on naisto vedel
že srieň sa mení v rosu
pri prvom oteplení
preto odložil nabok obavy
o plný džbán
zdvihol prázdne vedrá
ktoré pred neho mlčky položila
ako dvojbodku
za svoju priamu reč
a pretože chcel zahasiť
hroziaci požiar na stole
skôr než v ňom samom víno zamrzne
odobral sa bez protivenia po vodu

Ale sa strachuje že nebude sýta
z kabáta ma vyzliekla košeľu si pýta

Medzitým prituhlo Padla
osuheľ Zakiaľ sa prekliesňoval
v hustnúcej tme
cez povedané k nevyslovenému
na chvíľu zaotáľal na polceste
medzi studňou a pivnicou

Sekeru si si zabudol — zaťalo mu
z dvier do chrbta — lebo tuším
že sa skôr zrúbeš
tam pri sude s vínom
ako sa tu k vode prerúbeš

Ale už sa náhlivo započúval
do duniacej tmy v studni

A ja sa nebojím že zostanem smädný
ba aj teba napojím len mi neuvädni

Býva tma ktorá osvecuje Ticho
ktoré hovorí Je okamih
ktorý zaprorokuje z usadenín
aké chvíle sa prevalia

Ťahá ho to víno
do pivnice ako ho on vyťahuje
z vinice a vinica vysáva
z neho — zišlo jej možno na um
po chvíli keď nechodil

Ale ešte vyčkala
zakiaľ sa vrchovato nenaplní miera
a vyšla na dvor
pred poslednou kvapkou

Ale ťa nebudem na kolenách prosiť
keď mi nedáš uchlipnúť chopím sa ja kosy

Otvorila si dvere (Babička
ešte dlho budú dokorán
za tebou) Kuchynská lampa
prestierala zažltnutú plachtu
od prahu po studňu

Ako si ho tam videla ležať
akoby v spätnom osvetlení
s nenaplnenou mierou
ale bez prelievania
zlomenou nohou ako ukrižovaného
krížom pod vlastné kríže

A tma ťa posotila naznak

Ako ti potom nadlho
suchá osuheľ zasklievala obzory
keď ťa vyháňal po zubatú

Chodila si mu po ňu okľukou
so sviecou do pivnice
aby si sa vracala bez nej
ako z prázdneho hrobu
bez slzy ale s plným džbánom
a zakaždým viac oslepená
zo štrbavého zívnutia
ktorým sa s tebou lúčievala
vyčkávajúca tma

Vínečko vínečko ty si moje všetko
keby teba nebolo plakal by tvoj dedko

Ak si už vinohradník posvieti
na pohnevané veci
zmierlivým lampášikom vína
pomlčí o tom ako môže muž
ktorý mal odjakživa blízko k zemi
osudne spadnúť
hoci aj na šmykľavom
ženskom jazyku
aby potom dlho primŕzal
k vlastnej zhorknutej sline

A on pomlčal
Lebo sám už spoznal
že váha koňa spočíva na jedinej nohe
a keď si ju už zlomil
koniec s nákladom

pomlčal a iba občas utrúsil
nie bez sebaúcty
ako pri páde neprelial
ani kvapku nazmar
hoci šlo iba o vodu
a to najmä preto že po celý život
vedel narábať s úctou
k nekrstenému vínu

Vínečko vínečko nie je tvoja chyba
že ja teba opustím že ti budem chýbať

Odmäklo Nad oknom
slzil ešte cencúľ
ale v zarámovanom skle ulice
cvakali nožnicové tiene chlapov
ktorí sa poberali strihať
aby sa potom v oteplení
nemusel vinič vysiľovať plačom

O tomto čase už ani dedko
nevedel obležať Túžil
aby mu podstieľali
skyprenou hlinou Vraj sa prepadá
do uležanej slamy A žiadal
aby ho zniesli do pivnice

Už mlčky sa tam pokonával
a iba na odchode
namiesto odobierky
zaklopal na najbližší sud

Pochválené buď vínečko
až naveky

Bolo mu dovolené vstúpiť

*

Tej zimy prezimovali iba kĺče
ktoré prikryla dedkova baranica

A vinica slzí za odmäku
až dodnes

Ale ja až teraz
rozoznávam chuť vína
Až teraz cítim
kedy má v sebe pravý spev
a kedy nemá ani toľko pravdy
aby si smelo poplakať