E-mail (povinné):

Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Trvanie

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov

Spodobňovanie

Nebezpečenstvo


Nič ti nehrozí
tam kde nie si
Kde ťa niet ani málo
ani dosť
sa nestratíš Čo nevieš
nespôsobí tvoje nešťastie
Čo nepoznáš
ťa nevydesí

Najviac ťa ohrozuje
nezaujatosť
k tomu čo poznáš
kde si doma
o čom vieš
neschopnosť nájsť sa
v cudzom nešťastí
skôr než sa tebe stalo

Takto premárniš svoju vnímavosť
utratíš sa sám do seba
a viac sa nenájdeš

Cesta


Čože je ceste Je
aká je Aspoň na povrchu
zdanlivo vyrovnaná
s tým ako sme ju vykľučkovali
okolo priepastí i brál

My teraz stále zrýchlene
opakujeme si jej zákruty
akoby sme sa báli že sa zmeškáme
že zostaneme opodiaľ
že nás čas preskočí či prejde

Vbiehame pritom sami do pascí
ktoré sme nastavili vzdialenostiam
i vlastnej bezcieľnosti
Alebo azda dúfame
že nás takto z konca
dovedie na začiatok?

Čože je ceste
Aj čas na nej spí
A nám ešte aj spánok vzal
nám za pätami trúbia honci

Potkýname sa o túlavé topánky
ktoré tu postrácali pred nami
tí ktorí šťastie nenaháňali
v sedemmíľových čižmách

Sny obrubujú cestu ako míľniky
a nemôže sa od nich odlúčiť

Možnože si raz niekto pomalý
kto nikam nenáhli a nič nehľadá
na jeden sadne ako na kameň
vytiahne zo záhrenia ohrdnutú fujarku
a iba tak si začne hrať

Čože je ceste
Bude tancovať
Vystrie sa
Rozbehne sa priamo
cez priepasti i cez kamene

Ale koľkí
a kam
v tej chvíli odpadneme —?

List


Poslala som ti včera list
ktorý sa mi dnes vrátil

Keby som povedala že bol smutný
mohlo by to znieť ako výčitka
a nemuselo by to zavážiť

Aby si však moje slovo nebral
na ľahkú váhu
dodávam že bol vážny

Hlavne som ťa v ňom upozornila
keby si čírou náhodou
objavil niekde džbán
a vedľa neho kameň
aby si dával pozor
nech sa nestretnú

Či už kameň do džbána
alebo džbán do kameňa
v každom prípade by to bolo víno
ktoré by márne pretieklo

Toto som ti napísala v liste
ktorý sa mi vrátil ako odpoveď
poliaty vínom

Obraz


Táto kytica
je vlastne iba obrazom
jedinej z nespočetných kytíc
a z rozkvitnutej vázy
ktorá neprestajne napája
namaľované kvety
nejestvujúcou živou vodou
nezostal dávno ani črep

Predsa však kvety nevädnú
voda nestarne
kvitnutie drží vázu pokope
zakiaľ ja vädnem v stálych premenách

Celé roky sa prizerám
ako to obraz robí
a postupne sa takto dozvedám
čo je to zázrak

Ale možno ho zbaviť života
jediným nekrvavým ťahom štetca

Povrchová uhoľná baňa


Vyzerá ako čerstvá rana
na dávnom podnebí
Akoby zemi bolo zabehlo
priveľké sústo
keď prehltala karbónový les

Rana sa zaceľuje jazví
Jazva sa otvára a zapaľuje
azda aj bolí Ale nevedno
koho viac Je však isté
že ju zreteľne pociťujeme

A musíme ju ustavične čistiť
Vymývať baníckym potom
Oplachovať materskou slzou
Prikladať mozoľnaté náplaste
aby sa zahojila

Ona nám zato svojou horúčkou
pečie náš každodenný chlieb

(Most 1977)

Bohovia


Postavili si trón
v najtmavšom kúte nášho nevedomia

Lenže ako vševediaci
museli predsa aspoň predvídať
že si raz posvietime do kútov

Alebo sme im azda nestáli
za toľko námahy —?

Za trest bohovia stavajú teraz tróny
na plnom výslní
a pre nás

Ó


Musí to byť pocit
stáť ako nadpis nad vecami!
Vševedúco
Ustaľujúco
Rozhodujúco
Určujúco
Byť bohom o jedinom písmene
a vládnuť nad jazykom

Napriek tomu že Ó
Ale vzhľadom na Ó
*
Najvyšším stupňom poníženia
je výstup na úroveň nadpisu

On


Dobré slovo si pôjde odtrhnúť
pre teba aj od cudzích úst

Dá za teba aj ruku do popola
a nekope si jamu iba pre seba

Pije ti víno len z vlastného džbána
a pre pletku ti ucho neodtrhne

Koňa ti osedláva vlastným sedlom
a usedí aj na troch stoličkách

Ak sa aj hanbí — iba za teba
aj ak sa pýši — iba v tvojom perí

Ochotne vlastný chrbát podloží
aj pod tvoj naplnený batoh

stratí sa pod ním ako keby nebol
čaká až zabudneš že vôbec býval

až jedného dňa keď si zaslúžene
zasadneš k hodom z vlastnej úrody

zjaví sa nečakane v plnej paráde
po tvojej pravici a — je

Pár


Skutočne sú
obaja
jedna ruka
a jedno telo

Na jednej ruke jedna dlaň
hladí a drží telá pokope

Tri zvyšné päste na troch rukách
schovali na psí čas

Ona za chrbát
do záhrenia
do lona
on kade tade
po vreckách

Potom sa stmieva
a jedno telo osamieva
až je mu natoľko pod psa
že začne obojhlasne zavýjať

Nastáva vlčí čas a čas
vyložiť esá na stôl
schované päste na svetlo
a zahrať otvorenú hru

Tou jednou dlaňou držať pokope
a tromi päsťami sa odstrkovať
tak úporne
a vytrvalo
až budú zasa osve
štyri ruky
dve telá
a medzi nimi nič

Obežnica


Nazdáva sa že cíti
ako v nej pradie stálica
Len keby ktosi okolo nej obiehal

Len keby nebolo tých tmavých nocí
ktoré v nej zatrpknuto usadajú
a cez deň páchnu sadzami

Nazdáva sa že cíti
ako v nej kvasí víno
Len keby voľakto už ochutnal

Len keby nebolo tých prázdnych sudov
ktoré ju obkľučujú ako hradba
a z ktorých razí po octe

Otĺka potom hodiny
lebo ju ubíjajú
Dotknuto nedotknutá
osamotená ako prst ktorým hrozí
vlastnému tieňu na stene
lebo ju nechce pochopiť

Nazdáva sa že cíti
nazdáva sa
ale necíti
že obieha
a obieha
okolo svojho nestáleho stredu
na hrubom sebaklame
ktorý tak usilovne súka
zo svojej vysvietenej tmy

Obehlica


Jednostaj trpí pocitom čistoty
a tvrdí že je taká nekonečná
že by jej nestačili ani oceány
ak by sa znečistila

V každej studni si vidí iba svoju tvár
a v každom zrkadle sa stihne poumývať
Hlása že môže hľadieť na svoj jas
iba cez začadené sklo

Stálica


Ach ako rada by sa rozbehla
kedy a kam by chcela
ibaže nevie ktorou z ciest
aby náhodou nestúpila vedľa

Život je pre ňu bludným rázcestím
ktorým aj túži aj sa bojí prejsť
a preto hľadá zlatú strednú cestu
aby ju z neistého isto viedla

Tak rada by sa potom rozbehla
ibaže ciest je veľa
a na zúfanie ani jedna
nenesie označenie ako stredná

Stojí tu teda ako z trestu
v hrmiacej haravare ročných období
akoby naveky a odpradávna
ešte nie mŕtva a už ani živá

ach a tak rada by sa rozbehla
žila by ako tajne o tom sníva
a zjavne snívala bez živých strát
a všetko osve a zas dokopy

keby už dokázala pochopiť
že každá z ciest mohla byť hlavná
a že by bolo na nej ako pôjde
aby dospela po nej k svojmu stredu

že by tu vôbec nemusela stáť
a čakať kým ju neodvedú

alebo zakiaľ nevystojí jamu
pod sebou podľa vlastnej podoby

Chlapec


Pustil sa chodiť
Najprv štvornožky
aby si dlaňou vopred našiel miesto
ktoré ho neskôr postaví
rovno na nohy
beztoho žeby musel predtým pokľaknúť

Často pozerá na svet obrátene
spomedzi vlastných nôh
ako sa majú veci zdola
aby sa zhora vedel dívať
aj do nevlastných svetov
hoci by boli naruby

Teší ho keď aj nás postaví na hlavu
Ale sotva sme znovu na nohách
zvážnie akoby nás už položil
a vidí sa že naozaj
a všetko o nás vie

Teraz sa púšťa predmetov
a pokúša sa zadržiavať dych
aby sa mohol uchytiť
na prvom vydýchnutom slove

Jazykom najprv opatrne
zaokrúhľuje nepozorné hlásky
aby sa nepotkol na hranách
Slabiky vaľká ako oblaky
po nebi svojho podnebia
aby ich nakopené usporiadal
A ked mu neskôr kvapne z úst
bude reč ako dážď

Ak sa aj udrie
skúša to tvrdohlavo nanovo
aby už teraz rozpoznal
možnosti hlavy pred múrom
a aby si vopred overil
kto potom z koho
a kto do koho

Nevládze ešte utekať
preto sme o chvíľočku pred ním
Ale rukami už dosiahne
ďalej ako my kedy zájdeme

Nebojím sa Ustojí na svojom
Ubráni sa pred nesvojím
a reč mu cudzo nezabehne

Už teraz vidno
Je chlapec
bude chlap

Múry


Včera na radničnom námestí
odpadla nevesta
Rozptýlení svadobčania sa zhŕkli
začali si ju dookola podávať
z oka do oka
z úst do úst
a postupne ju vyzliekali
od strhnutého venčeka
po planú povesť ženíchovho vína

Podávali si ju hrubými perami
zovretými na tenké črienky
až holubiciam pod nohy
zahrkútala krv

Ale vlastne nikto sa nikoho
nechcel dotknúť Nikto
nič nepovedal

Iba náhodný chodec
ktorý sa tu oneskorene pristavil
aby si napravil ubiehajúce hodiny
podľa presného času historických múrov
poradil aby tú predčasnosť posypali
nepoškvrneným pieskom
nech tak nebije
deťom do očí

Ale deti sa dívali
a držali sa matiek

Stáli s postrelenými očami
previazanými slepou páskou
s červeným terčom pulzujúcim
na živej strane hrudníkov

chveli sa akoby ich už už mali postaviť
chrbátikmi k radničnému múru
pod paľbu jazykov

stáli za chrbtom otcov
a držali sa matiek

Už dávno boli na muške
a čakalo sa iba na povel

Ale skúsené múry vedeli aké zbytočné
je ešte na čokoľvek čakať

Zbytočné Oneskorené
Ako hrkútanie holubíc
nad zachladeným vajíčkom

Pád


Stal si sa nemohúcim svedkom
smrteľného pádu chlapca
z koruny jablone

Všetko sa pripísalo na vrub
všemohúcemu osudu
Iba chlapcova matka
ktorá málo čítala
pretože mala slabý zrak
a preto dodatočne jasne videla
jednu z viacerých príčin
povzdychla si
že druhý raz by už vopred
vyťala syna i strom

Ale cítil si aj
ako ona vie
že vždy sa nájde chlapec pod jabloňou
že nikdy nebude už nijaké druhý raz
a že každý pád býva naveky
prvý posledný

Po zbere


Jesenné pľušte podmietajú strniská
ktoré si iba slamkou upíjali
z hrmiacich letných studní

Aj v najtemnejšej z tmavých komôr
rozsvecujú sa nové zásoby
nad knôtom starých pozostatkov

Úroda sa úplne odovzdala
Ovocie primerane dozrelo
Orechy sa súhlasne vyjadrili

Stromy sú načisto nahé
Lesy nahusto priehľadné
Lístie do podrobností vyfarbené

Iba pukliny kôry udržia až do jari
tajomstvo farebného vzoru
zakódované v bdelých kuklách mníšok
*
Zatiaľ my zakuklení v bezfarebnosti
chodíme tajne na lúpežný zber
do takých odovzdaných polí
že by stačilo skloniť sa a zdvihnúť
to čo nám samy ponúkli

nosíme svoje cudzie drevo do lesov
kde sú si stromy také príbuzné
že lístiu stačí iba šepkať
aby sa počuli aj korene

skrývame sa za chrbát jeden druhému
aby sme nevideli sami seba

do podrobností riedime svoju úrodu
dohola znepriehľadňujeme lesy
bez zvyšku premieľame jadrá

a ohlušení potom voláme
od rúbaniska po strniská
ukáž sa
vyfarbi sa
vyjadri sa
daj —!

Jeseň


Prebehol si sa už
snehovou lúkou Preskočil si
ponad jánsku vatru
k stohu na poli Skloníš sa
k dymiacim ohniskám
zvädnutých vňatí

K večeru ti rozsvietim
všetky lampy
každú zvlášť Podám ti
misku s olejom Nasýtiš maliar
váhavé plamienky
špirálou stúpajúcou po štetci
z roviny letokruhov

Snívalo sa mi s horou
a prebúdzam sa na rovine
V hrdle zadržím vzlyk
ako prameň
pre možnú púšť Prekročila som prah
ako navzdory povere
oboma kolenami

Hodinám puklo srdce nado mnou

*

O tomto čase bývame
nezhovorčiví Tu doma
kde i steny si rozprávajú o nás mýty
mlčíme ako ľudia Jeden
o druhom Každý zvlášť
Akoby sme sa báli dovolávať sa
z dvoch protiľahlých hrán
svedectva spoločného stola
A zatiaľ zvonku klopká dovnútra
sychravý jednotvárny dážď

Otvorím do úsvitu Uveríš
v návraty sťahovavých vtákov Oheň
v sporáku ucítiš Jamku v kameni
hĺbenú zadržanou slzou Dlaňou
môžeš sa oprieť Očami
sa nepopáliš V studni
nehorí

Vraciaš sa akoby si odchádzal
na ihlách výčitiek
zo zakázaných obradov Odchádzam
akoby si zostával pripútaný
k piatemu kolesu stola K vrcholu
nedovidím Ale podnožie štítov
spočíva na rovine
ktorá má štyri nohy
a tá je voľná

*

Možnože tejto zimy
naveje na úbočia lavínu

Hory už napínajú nad nami
šedivé plátna Farbiarky
lane maľujú
od kameňa po kmeň
v zelenej ruji Ale lístie zotiera
obraz na vypĺznutom štetci
hrdzavou šmuhou do zeme

Všetko sa uzatvára Iba oko
aj po večierke dokorán
meria od boku do boku
akoby si chcelo srdcom zarobiť
na slanú vodu

K večeru ti rozsvietim
slnečnicu

Aby nás deti videli

Vietor


Najsamprv opatrne
ako nevidomý
poohmatáva dom
a hľadá dvere
Narazí pritom hlavou do obloka
Steny zastenú
zadrnčia sklá
komíny začnú clivo zavýjať
a v uchu džbánkov praská bubienok

Vtedy vo dverách hrkne kľučka
ako poludnie v pondusovkách
a kúty začnú odkukávať polnoc

Medzitým sa už vietor vtiahol dnu
husľovou dierkou po basovom kľúči
a už si ako po kostole hvízda
vo veršoch plných bezvetria

A ty sa potichučky s nimi lúčiš

Rozhranie


Na tomto mieste
a v tejto chvíli

vo veku
ktorý si už osvojuje právo
pochváliť deň aj pred večerom
hoci sa ešte neprestal spoliehať
na múdrosť zajtrajšieho rána

na mieste
ktoré zmapovali tvoje dlane
i podošvy a kolená
a preto si smieš z neho privlastniť
koľko si prisvojuje obrobená roľa
zo znoja svojho oráča

vo chvíli
ktorá sa na teba pýta
a sústredená do jedného jadra
vedela by sa azda vtesnať
medzi dva príbuzné údery
páru cudzích sŕdc
aby už niesla plody

v okamihu
ktorý o tebe rozhoduje
a rozložený na plody
vládal by azda naplniť
aj nekonečnosť uzavretú
do totožného pohybu
medzi kolískou a zvonom

a vo veku
ktorý si už ozrejmil
na mnohotvárnej rozľahlosti vôd
že neochutná ani hlt
zo všetkých prameňov
a preto sa verne spolieha
na hlboký dúšok
z jedinej pitnej studne

na tomto mieste
v tejto chvíli
a v tomto veku
pokojne postoj
ticho pobudni
a pohľadaj sa v diele
svojich dní




Lýdia Vadkerti-Gavorníková

— slovenská poetka a prekladateľka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.