E-mail (povinné):

Lýdia Vadkerti-Gavorníková:
Trvanie

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Literárna nadácia Studňa.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 98 čitateľov

Zažíhanie

Z čiernych hodín

I


Tma Temer hmatateľná
ako biela palica
naslepo pohodená vidiacemu
do tápajúcej dlane

Na oboch koncoch tma
Medzi nimi zdanie
ktoré si vyhmatávaš
miesto priestoru
v pochybnom spoločenstve múrov

Tma bez prechodu
ako vo vreci
Povyhrýzaná zubom mesiaca

A tma jak pod pazúrom
Bezuzdná Objímavá
Svietiaca krotkou krvou lane

Ba ako zárodočná blana
s chrupavkou ktorá práve tvrdne
v prvom pohybe kostlivca

Ešte tma ako hrošia koža
za chrbtom svetla
a tma videnia
ktoré ťa zoči voči klame

Potom tma do nevidenia
cicajúca až do špiku
prach našich kostí
aby mala pravdu

Tma vyostreno veriaca
v otupnú presvedčivosť noža
ktorú jej skrýva
ako pre parádu
nápadne neveriaci plášť

Tma pod lampami
najväčšia a opustenosť
temer božia Chladná temrava
z horúčiek omladníc Každodenná mora
šestonedeľná

Tma ako ovisnutá hriva
na chromom odhodlaní k úniku
vlečie sa každou nohou zvlášť

Prázdna tma po súložiach
Plná po bezbolestnom plači
Ba tma ako tma
tých najtmúcejších tiem

Ale tma opovážlivá
ktorá už ide sem
vstupuje do čistého svedomia
vytknúť ti háčik v osvetlení
podstatných maličkostí

a tma už teraz vedomá
ktorá bolestne kríva
podošvy samý pripináčik
z povrchu našich cností

Ach tma nehodná
ako v nás kľačí lebo vie
že na svitaní a už dnes
budeme svojich krivých páliť

A už tma
horiaca na hranici dňa
Ešte sa zvíja
do seba ako dym
Doposiaľ sa z nás valí
Stále v nás bude napínať
tie čierne
oškvŕknuté svaly

II


Buď ostražitá
báseň
Pamäť zvádza
Nech nie si iba slepou výpadovkou
z preplneného sídla spomienok

Slovo sa bude iba potĺkať
v premávke predstáv
myšlienok a snov
cez papierovú metelicu
do zadychčaných viet

Nájdi mu prechod pre slepca
aby ťa na okamih videlo
aká si z tmavej strany zrkadla

Potom ho podrž a prehovor

III


Bývajú dni
ktoré si ťa ani nevšimnú
hoci ty si ich všímaš
ako krajinu
letiacu za oblokom rýchlika

A sú iné dni
ktoré si ťa všímajú až príliš
hoci sa k nim staviaš ako slepec k palici
ktorý sa rozhodol že si dnes nevyjde
a odložil ju do krivého kúta

Sú zasa dni
ktoré by ťa mohli ovenčiť
keby si len poslušne usedel
a sklonil hlavu pod vavrín

keďže však stále vyskakuješ
narežú ti z chrbta remene
pripútajú ťa k nohe
a vyvenčia ťa smetím ulíc

Ale sú aj také dni
ktoré ťa od rána do večera
porozmieňajú na drobné
a najdrobnejšie poutrácajú
za neúplatnosť tvojej celistvosti

takže po celú noc musíš prosiť báseň
aby sa na teba poskladala
od hlásky po písmeno
slovo za slovom
a verš po verši

Nikdy to však nevyjde do bodky
Iba niekedy po spojovník
a kde tu po otáznik

Najčastejšie však iba po čiarku
medzi slovom a myšlienkou
po ktorej ako po strhnutom moste
medzi brehom a pevninou
nehlučne letíš do prázdna

ako výkričník v úvodzovkách
pred ktorý si sa zabudol
umiestniť ako dvojbodka

IV


Buď trpezlivá
báseň
Nekrič Nestrať hlas
kým budeš hádzať hrášok na steny

Azda sa na ňom pokĺzne
ťarbavý jazyk vševedov
a bude ťa chcieť priviazať
na svoje rozprávkovo múdre vlasy

Možno ťa zajtra vypískajú
ak nebudeš dnes tancovať
ako ti včera zahrali

Ale ak tvoja hlina presiakne
podvodnou slinou
nevymiesiš z nej
ani pravoverným potom
džbán ktorý by ti vodu obrátil
na nekrstené víno

A nech sa tvoje slovo telom stane
a telo doslovným

Aj napriek tomu čo sa hovorí
že je nám naveky
a zo všetkého málo

že stále iba kameňujeme
a zhrabúvame kamenie
ba že nám aj potom
ukameňovaným
do večnej hliny
ešte rastú nechty

Všetko je naopak Sneh hrmí
spod zeme Ešte vidno
ako sa s nami dolu koreňom
spúšťa červ Ale už počuť
nemú predstavu spevu
v klíčiacom sluchu semena

A prší pomaly a na znak
jak v obrátenej duši pobehlíc

V


Táto noc
taká neuveriteľne skutočná
akú si ani nevymyslíš
akoby bola balvanom
pod ktorým dokonáva deň

Bez zvuku Bez pohybu
Bez hviezd Popiera
aj mesiac medzi očami

Ba aj osud a predzvesť
musel by si si do tmy vykuvikať
keby si chcel naštrbiť jej dutinu
natoľko dokonalú
a takú uzatvorenú
až je ti jasné
že na všetkom čo stvoríš
budeš mať účasť ničiteľa

Nevrhneš svetlo
ani tieň Namiesto krvi
vypotíš iba soľ

Ba aj tvoj vlastný plač ti odškriepi
dokázateľnú spoluúčasť pri čine
ak sa mu schováš za chrbát

Nerozviažeš spomienkou
zapavúčený uzol krížnych ciest
z detského usínania

Neprecitneš v pamäti
na zarastenom rázcestí
(s táravým nepomukom)
nad tajomstvami dospievania

Ach ako sme sa báli
Tak naozajstne Uveriteľne
Akoby už navždy
Ešte aj radosť bola desivá

Ale teraz vieš
kde je strach tvárou
a kde iba zrkadlom
za ktoré sa chceš ukryť pred sebou

Nie Táto noc je úplná a celá
Necúvne ani neukročí
Nedovolí ti úsmev ani slzu
Neprijme navyše ani výhovorku

A ty nie si ešte tak ďaleko
aby si sa už mohol vrátiť

Všetky kroky sú spočítané
Nič neuberieš ani nepridáš

Áno Tvoj hlinený domov
s holúbkom na streche Zátišie
detstva S veľkým oblokom
svietiacim cez záhrady
po lúkach až k rieke

A v studni pod studenou tmou
pramení pitná voda
doteraz Ale dokedy ešte chceš
nasávať z týchto zdrojov —?

Nie si im už tak blízko
aby si mohol trvať na mieste

Zviaž si svoj uzlík predsavzatí
Choď si kade ťažšie
Je neskoro čas nezaspal
A všetko čo by si chcel teraz vykonať
malo by trvanlivosť vzdušných veží

Zostáva iba nádej
aj to polovičná
že presne o trištvrte svitne
úľavou že si prežil

VI


Daj pozor
báseň
aby tvoju sviecu
nesfúkli prízraky

A ak už vkladáš prsty do rany
aby si zastavila striekajúcu krv
neboj sa že sa znečistíš

Na dosah bude isto číry prameň
ktorý ťa zbaví nánosov

Ponecháš klíčiť rastlinu
a bude zelená A poviem
Stal sa zázrak
Aj v spánku budem potom snívať
iba to skutočné a živé

Prečo však do pamäti studní
sucho čpie popukané dno
A prečo voda
ktorá si odjakživa tiekla ako voda
všetkými skupenstvami smädu
vyparuje sa zrazu ako spomienka
na čistý dúšok
Má azda navždy zamrznúť
v pamäti zárodkov —?

Vidím túlavé čriedy
Putujú pustou krajinou
Počujem plač a výkriky
Rozliehajú sa do tmy

Ale zaveď ma k onomu miestu
kam odchádzajú skonať
zranené tiché zvery

Tam na to pohrebisko
večných bolestí Tam
ak si trúfaš
odnes moju ranu
a dočasne ju pochovaj
vo svojej živorodej hline

Alebo azda dopustíš
aby tma mala pravdu —?

Hľaď — vecný dôkaz kostí

Možnože iba od prírody slepí
vidia aj tretím okom

VII


Ešte trváš
na jarnom zablýskaní —?

Myslíš si že ťa azda prenesie
v závratnom zahrmení ponad obdobia
do zimných komôr
zasklievaných mrazom
aby ich spätne rozohrialo —?

Ľady sa znovu lámu
v tokaní operených vánkov
už sa pohli v prúde
k miestu kde kotvia lode

Jedny sa cestou rozplynú
Iné oťažejú ako balvany
a klesnú v tebe na dno

Ostatné nahromadí
zlenivený prúd
ako záhať
na tvojich plytčinách Zátaras
nad tvojím vírom
Priehradu z predsavzatí
pred ich skutkovou podstatou

Prší Mocne a hlboko Bubnuje
po nepevných strechách Presakuje
až pod slabiny základov
Akoby sa dávalo na známosť
ešte aj kľúčové dierky
aby ti dvere nepricvikli prst

Trúfaš si Zúfaš Hryzieš
Nechávaš zuby až na kosť
v bezkrvnom mäse

Na čom to vlastne trváš —?

A kto uverí zajtra
uprostred saharského spustošenia
v dokonávajúcom lete
vo včerajšiu až neprípustnú
presilu snehov —?

Pozeraj Sústredené vody
hýbu podložím hôr A ty márnotratne
v sebadojímavom odmäku
nadnášaš sa pod husím páperím

Potom podpíliš haluz
ktorá pod tebou uschla
len aby si z nej nezvisol

Zdvihneš na chrbát ťarchu dvier
od svojho zrúcaného domova
aby si sa kľačiac na prahu
primeriaval
k cudzím zárubniam

Ale ani hlavu si neschováš
pod chýbajúce krídlo
tu na zemi i pod ňou
že sa už niečo chystá
Že už je čas

Ale ty stále trváš
na neprimeranej zásobe
prvého snehu

Trvaj Roztápaj sa Ale
ani trochu sa nebojíš —?
Aspoň potajomky V čujnách bubnoch
nocí Pod vesmírnou blanou
nedoslýchavých čiernych dier Sám
v spoločenstve úzkosti
či nezavzlykáš do vankúšov
z labutieho spevu
ktorý z teba raz ošklbú
zvlčené dni —?

Pretrvaj v rozplývaní Ale načúvaj
k vzdialeným zimným obzorom
Uvidíš sa tam plaziť
v mrazivom zavýjaní
v horúcich stopách onemených piesní
aby si z nich dodatočne vyčítal
čia je vina
že v tebe prameň stroskotáva
vo chvíli splavnej rieky

Spýtajú sa ťa na základy domu
neodpovedaj strechou Ale zamykáš

Na čom to teda trváš

Aj smrť ťa bude pýtať
za živa a úplne
A bude trvať na cene a hneď
Nespustí ani chlp Nedúfaj

už sem dolieha
hoci je ešte za horami
závratné zahrmenie
pod zavráteným bleskom

Zo zvyškov zabudnutých snehov
valí sa čierna voda
a pýta sa ťa na more

Neodpovedz jej bahnom ústia
v ktorom uviazla tvoja loď
s nákladom krýh a kameňa

Zostáva iba na tebe
ako si vyvrel a ako budeš tiecť
aby ti bolo vody akurát

Závisí iba od teba
ako ti tvoj ranný spev
dovolí večer nariekať

Záleží iba na tebe
ako sa budeš vedieť pominúť
aby si trval
na sebe
za živa
a úplne

Ešte je čas
Brehy sa napĺňajú
pod letnou blýskavicou
a voda už stúpa
zarovno s čiarou ponoru

Trvaj Je čas

VIII


Ach nevieme
a čítame si osud z hviezd
ktoré nás ani nevideli
vo svetle predpovedí
zakiaľ čas pomaly no isto lúšti
trasľavé písmo
našich temných stránok

smejeme sa a pretrvávame
z rečí do ničoho
za tmy dočasných proroctiev
v pomalom umieraní
na rube večnosti

sme všade a preto nikde na zemi
ako keby sme nevedeli
že iba natoľko a dovtedy
budeme štekliť hlinu podošvami
kým nerozďaví ústa ako hrob

Potom sa sama začne smiať
a nebude môcť prestať

Povedz komu
udelíš potom slovo
a kto ho ešte tebe udelí —?

Pritom chceme byť mostom
po ktorom prejdú starci k vnukom

Túžime sa stať bránou času
otvorenou do budúcnosti

Ale iba minulosť má kľúč
ktorý ju odomkýna
Nedovoľ prítomnosti
aby ho trpne nechávala
zhrdzavieť v našej krvi
a potom ľahostajne zahodila
do otrávených studní

Má azda predsa povedať
posledné slovo tma
za súhlasného zvetrávania
mlčiacich kostí —?

Ach áno Bola tu už dávno
pred nami Je navyknutá
hovoriť sama so sebou
a čakať

Ale prvé slovo
si do nej rozsvietil
ty človek Choď teda
po zemi Stúpaj mocne
oboma nohami Neštekli život
pod strechou lebo zvetráš
v základnom kameni Svieť
do tmy večným slovom
aby si mal pravdu

A ty báseň trvaj
ako ťa človek stvoril
v živote
nedotknuteľne
trvaj
na slove

IX


Je noc A tma Ako tma
Nevymyslená Skutočná A živá

Nad spiacim mestom zaštrkotal lúč
Vstúpil spln
Žblnklo vo vodách

Ktosi sa pýta
či sú všetci doma
Klopkanie na zavreté dvere
S ozvenou v oknách
Ako po výbuchu

Srdcia sa zastavujú ako hodinky
keď niekto blízky zomrie

Ticho
v hrdzavej zámke zalomený nov
Teraz tikot
čoraz počuteľnejší
O chvíľu vyjde budíček

Slnečné lúče zacengajú do okien
aby sme vstali z mŕtvych

Zažíhanie


A je deň
prvý
po tom poslednom
a znovu
dýcham
a vidím
počujem
a cítim
hovorím
a som
doma
na tomto svete
mnohonásobne
jedinom
a stúpam
z onemenia
za hlasom

« predcházajúca kapitola    |    



Lýdia Vadkerti-Gavorníková

— slovenská poetka a prekladateľka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.