ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad hlavou sa ti znovu kľajú baránky
pre jednu zavrátenú jarku
až sršia iskry do očí
a hrmí v spiacich úľoch

Dievčence bzučia ulicami zaránky
akoby ich po lýtkach pošibkával
ľubovník chúliaci sa v jarku

Aj panelák im z cesty ukročí
tam kde je veľký nával
ak by im dajžebože sukne vzdulo

Ony však nezastanú
Ani na červenej
Ba ani na zelenú
Ani pred sebou

Iba ak na kratučké zapýrenie
pred vykľačaným schodom starých závejov
do ktorého už hladné lúče zobú

Aj zapáravý vietor zdvihol klobúk
keď prešli vôkol slepej ulice
kde teraz po opici spáva

uštipol najcudnejšiu na líce
zahvízdal na pramene
a rozjaril sa ako vejár páva

*

Tak chodíš mestom ako po lúkach
opitý z toľkých zázrakov
Po nociach sa ti sníva s lejakom
Ránami vstávaš v ľahkom opare

A zakiaľ vietor ofúka
sny ktoré prameň preplákol
motáš sa zasnívaný po dvore
a prorokuješ celok z náznakov

Obzrel si sa aj trikrát za mesto
po omladenom svahu rúbanísk
či neostalo aspoň trochu dymu
z prísľubov vysokého plameňa

keď sa deň s nocou — ženích s nevestou
jeden k druhému bezstarostne vinul

a či ti zostal ako čistý zisk
len prášok horúceho popola
a rokmi zdrevenené kolená

či musíš chodiť kolom dokola
v ohrade hustiacich sa letovísk
a potom hľadieť do zeme

Ale kým tvoja premýšľavá dospelosť
dodatočne sa odhodláva k rozbehu
mladosť už dávno preskakuje vatry

A ty tu stojíš ako márny stĺp
zabudnuto a zhrozene
ani sám sebe pre radosť

Ktohovie Možno ti to patrí
A mohol by byť koniec príbehu

Dúfaj že jar ťa znovu povolá
nádejným lístkom
a ty povieš
vstúp

Bývalo leto ako spálenisko
Ako hra s ohňom vopred prehratá
S buchnátom biedy So žobravou miskou
A tmolilo sa od vrát po vráta

Po celé týždne zhora ani neprsklo

Otcovské piesočnaté role
s úrodou kúkoľa a viky
nanosiť mali deťom na chlieb
a dedom na slamníky

Ornica zatvrdla a praskala jak sklo

Kamenný patrón úrodnosti
zapadal do slepého maku
Iba hluchavky do lopúchov
šuškajú o zázraku

Tlelo aj v jamách na máčanie konopí

Kravičky hladno cilingali
vemienkom nad spálenou lúkou
a ženám vysychali dlane
z tej božejmuky strukov

A potom nastávali týždne potopy

Hnilý kút vysal mlieko z bledých lúk
a psota skučí v besnom smetí senníka
A nádej za dedinou ako nepomuk
stojí a mlčí — bieda sa jej netýka

A polia škúlili pod sivým zákalom

Morava sa už nevie zmestiť do brehov
a ženy do kuchýň a chlapi do kože
Rodí sa viacej zlého ako dobrého
a plody zahrabáva pod hložie

A čo sa prelialo aj ťažko vsiakalo

V príbytkoch hustli huby ako po daždi
a z nanič plahočenia klíčia neresti
Ženíchov prípecok tlie iba o raždí
hmla nad ihlami trhá závoj nevestin

A jeseň nič nového neveští

Bývalo leto ako močarisko
a točilo sa vôkol plných jám
a tmolilo sa hladné sem i tam
kopčianske leto s okopanou miskou

Ostali po ňom iba povesti

Jesenný víchor povytínal
vetrolam v ceste na juh
Jediný topoľ vetvy spína
kam vtáky odlietajú

Sám bude brániť ražné polia
ktorými cvála severák
Sám slepnúť až sa dookola
rozhorí vlčí mak

Ostatné padli doluznačky
Ívery frčia po chotári
Poľami tiahnu korytári
dedinou zakáľačky

A udialo sa potom zjari
Do polí vyšiel mladý párik
Že boli holé ako stôl
posadili sa pod topoľ

Do leta všade okolo
zelené prútie šibalo
A dnes tu stráži polia raži
celý les mladých topoľov

Poď žena
riekol muž a čuješ
ako ti zapadajú za chrbtom
pootvorené detské vrátka

Poď žena
povedal a vidíš
pred sebou breh a na ňom dom
a k domu lávka vratká

Poď žena
povedal a cítiš
ako ti splýva po pleciach
dážď dlhovlasý hustý

Poď žena
povedal a čakáš
kým tlkot klíčka v semenách
korienok nezapustí

Poď žena
povedal a vnímaš
ako sa v tebe nad lonom
zaokrúhľujú plody

Stoj žena
povedal a trpíš
s kravičkou s húskou s jabloňou
keď ako ony rodíš

Hľaď žena
povedal a vidíš
že sa ti otvárajú v ústrety
uzatvorené detské vrátka

Čuj žena
povedal a čuješ
ako ťa mliečny hlások presvietil
a pokrstil ťa Matka

Často sa pýtaš kto medzi nás navial
to neúmerné množstvo popola
Ja odpovedám stenou ktorú staviam
zo zvyškov snehu ktorý odolal

a teraz ľadovatie ako skala
A musím dávať pozor na oheň
aby ma nad popolom nezaliala
nezvládnuteľne vrelá povodeň

Núkaš mi prázdne dlane ako veslá
Zaváham Potom plávam k tvojmu brehu
nad čerstvou usadlinou potopy

Neviem Kým žijem azda pochopím
prečo stál v ceste náhle závej snehu
Hľaď Práve uprostred som na ňom klesla

Ak sa ku mne priblížiš
ako k dávnej piesni
ktorej slová si časom zabudol

stávam sa naliehavým nápevom
a spievam si ťa falošne

Ak sa ku mne priblížiš
ako k hádanke
ktorej obsah si vopred uhádol

stávam sa ťažkým hlavolamom
s tajničkou pre seba

Ak sa ku mne priblížiš
ako k čistej stránke
na ktorú píšeš svoju báseň o mne

stávam sa básňou o tebe
a viem sa naspamäť