SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stolárov dom


Detská stupaj v tráve, pri potoku
každý raz ma z dreva osloví.
Temnou žilkou blúdim prstom sem a tam,
do kruhu ma vracia, k otcovi.

Sadil žlté kvety v mojich vlasoch
rukou samý záder od pilín.
Kúzlil z dreva hoblinové špirály,
vinuli sa k hviezdam cez komín.

Stoly sa mu poddávali v stromoch.
Vzkriesil konár; vdýchol živý prach:
suchý prach mu spieval v pľúcach o lístí,
miesto stola drevo na márach.

Hrmí zvon a hrnie čiernu rieku.
Pred vodami matka ako loď.
Napokon sa ústa zeme zatvoria.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ktosi vraví — poď, sirôtka, poď.

Tma je. Čierna šatka podriapaná.
Štopkáva ju matka po nociach.
Na ihlu jej detský úsmev posvieti,
keď spomína slzou na otca.