ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kráčame priamo k vode
po príkrom brehu
kľukatej rieky

Vymiesi z pieskových nánosov
nenaplavenú hlinu

Kým kameň v ruke
rozhodne o tvare
íl vápenatie
piesok skamenel
hlina skoro odpláva

Zatiaľ sa v ustálenej dlani
vytočí na kolene džbánok

Pec vymaľuje znútra
vonkajší ornament
Hrdlo zapečatí dno

Vypláchne vodou
ponúka víno

Bolo raz korýtko
vo veľkom koryte

Vypadlo z dreva pod vodu

Voda leje rybku do korýtka
stôl postavil strechu nad vodou

Pod stolom stolček
ukladá domček
z drevených klátikov

Štyri vianočné steny
omietli novoročné šupiny
zo šiestich kaprov

Komín nesie suchú strechu
nad ohňom
schovala ho pred potopou
pod stromom

Živá rybka
pokojne pláva
v radostnej vode

Pod kmeňom hudie
tichá píla
Pílila vlásky koreňom

Vyliala rybku zo živej vody
na strechu domček postavila
Strom dymí hore komínom

V detskom korýtku
býval rak

Zapadlo celé
jedným klepetom
vo vdovskom koryte

Plávajú korýtka dolu vodou

Postretli strechu
s komínom

Ako nás doma pribúdalo
rástla nám záhrada

Ubrala pol dvora
zvalila celú stodolu
odtisla otcov ponk

Už by nás poslal k vode
(V poslednej chvíli
odvodňoval
lakomý močiar
za humnom)

Vykopal priekopu
na poldruha chlapa
Spravil pol obratu
za vrtkou ženou
Celý sa obracal

Zdola voda podlievala
zhora pražilo
už-už sa zdalo
že je zasadený

Na poslednú chvíľu
jednou nohou v jame
zobudil dubový klát
(Uspával tichú lebku)

Záhrada dorástla

Na drôtenom plote
tikajú zlaté hodinky
(Minúty znútra hrdzaveli
po zúbky na kolieskach)

Vyhnali zo zeme
jarnú kukuricu
(Nastokla na široký list
zájdený snubný prsteň)

Zakladá úzku obrúčku
na hrubé steblo
(Kolienkom všuchlo do šúpolia)
Jesenný vietor
vylamoval klas

Pôda je úrodná:
Paradajky ako ženská hlava
kukurica na poldruha chlapa

Dni moje
prestierate mi
bohatý stôl

Sýty chlieb na obrúsku
z posteľného ľanu
odpadol z hladnej lopaty
Prejedá sa k ránu

Víno v puknutom krčahu
nevypálených ílov
odstáva na dne hrdla
usadlinou

Kvety vo váze z rohoviny
sňal z hlavy býk
Nikto nie je vinný

Dni moje
stôl sa prehýba hojnosťou
ktorú mu prestieram

(Obraz a rám)

Odkedy kameň zvesil džbán
z nahnutej steny
kam letel hasiť mužský smäd

stále mi preteká

Odbitým uchom načúvam
ako sa bije srdce s hodinami
zatiaľ čo víno piesok vypíja

Odkedy skala nad prameňom
puklinou speje k hline
kadiaľ ju navštevoval hrom

stále ma smädí

Pokúšame sa zdolať vodou
úbočie na ktorom pár horolezcov
nezdolal vlastný náhrobok

Sme
K sebe šľahli slané dažde
Obetnice vinú vône horkasté
z mandlí k perám Kvapka jedu v každej
sladko šepla
Vriaci olej
zahaste

Sme blízko
V sebe ako k vražde
Pokrvne ťa v sivých vlasoch prebudím
vlažný Ale držíš márnu stráž kde
ponad plátna
chladne spŕchol
vrelý dym

Sme pri sebe
Zahrmelo
Nástup
na polnočné zatemnené pochody
Nad lampami
matná búrka
táborí

Sme od seba
Blyslo vedľa nás
Tu
na živičnom stupni smolných poschodí
sval na kosti
Mramor
prach
a fábory

Prichádzam na zelenú minútu
po vode otvorenej
Cez prah vresu
vhadzuješ vlások
Plachtu zvinutú
za tebou tiché plačky nesú

Odpime Ústa máme živé
Cez mŕtvy okraj zovretého pohára
vyžblnknem na spenenej hrive

Ocitnime sa tam kde povestne
sadáme k stolu
Nech nám hlava padne
na obrus ako sýte bolestné
za uzol
Drevo neuhádne

kam do nás pieklo z posteľného oltára
kým peklo k pätám milostivé
na márne plátna plameň roztáral

Nevieš o čom plače malé dieťa
keď mu matka prsník odníme?

Neviem prečo muži po víne
chodia ako keby chceli lietať

Nevieš čím sa pýria jablká
ako stromy zeleň unesú
od čoho je včela na jar spitá

Neviem prečo zrazu zamĺkam
Z užasnutia a či z údesu —
nevieš?
Nehodlám sa spýtať

— prečo si mi dala toľké dlane

Padajú deti do nich
ako maľované

Počula som:
Divá húska sivým nebom brúsi

Videla som:
Pár jastrabov húsku na dva kusy

Cítila som:
Šklbali tú húsku hladní vlci

Hovorím vám:
Narodil sa chlapec na svet súci

Po štedrej hostine
takúto chudobnú
v bohatstve plodnosti

v rozviatej hodine
tri deti pohostím
skôr než ma zabudnú

Takáto bohatá
v pokore plodnosti
o čiernej hodine

skôr než sa odvrátia
tri deti pohostím
na sporej hostine

Takúto chudobnú
pokorne zabudnú
v bohatstve plodnosti

Budú to dcérka
biele noci
s kohútom na streche
Tieň rozčesnutý bleskom
Podvojná samota

A ponad požiar škridlíc
podpáliš pole makov
Nastane vlčia tma

Pôjdeš v červenom
kruhu
Jednou nohou
dobehneš druhú

Budú to dcérka
červené noci
s kohútom v studni
Zmnožený obraz mesiaca
Iskrenie pod hladinou

A koľko načrieš
toľko ubudne

Upustíš kľúčik
od detskej pokladnice
do studne

Začuješ obrátené vedrá
nad vodou hrkotať
Za slepým oknom kozodoj
na capom rohu zahúka:

(Snívala panna do biela
postieľka pod ňou horela)

Spí
Hlávku vyhrnutú
cez peľasť

ako keby už vedela

Synku
ako stojíš —
skoro som sa potkla
o chlapskú topánku

Len-len mi nevypadol
z plytkej pamäti
chlapčenský hrnček
mlieka

(Stojí na zemi
akoby zakoreňoval
Kadiaľ kráča
zvestúva hlbokú pôdu)

Dievčenské ruže sa pomiatli
Kvitnú tu
v lete v zime

Neopovážim sa spýtať
v tŕňovej ohrade

kadiaľ von

Ale kde je
tá medonosná
rovina

Tam synu tam
kam ani vietor odpoveď nedoveje
Tam potu s krvou špľachlo do vína
a voda na úsvite
z chrbta hory sňatá
ryžuje cez riečicu prstov zrnká zlata
No po nociach ho s pieskom
v hlinách pomíňa

Ale kadiaľ
k tej márnotratnej
rodine

Tadiaľto synu tadiaľ
kade sa cvengot s gongom bratal
a pokrvenstvo skúpal vo víne
Tu krveľová hlina
znovu k zlatu zvratná
vypiera z plodov cinóbrové plátna
a vyvesí ich v záverečnej
čiernej hodine

Ale kedy
odbije snehobiela
minúta

Už synu už
V tejto chvíli mi uletela

Počúvaj ako sa mi chichúta
kým dopíjam svoj pohár vína do dna

Než si sa ale spýtal
či je hodná
toľkého bolehlavu —
bola minutá

Zastihla som len dlaň
v najtichšom dotyku

Taká ťažká je haluz
ktorú odumrel slávik

Vietor prebehol spakruky
po novembrovom viniči

V ostatnom zrnku
ututlával slzu

Neutrel ju

Neprezradí
nikdy nikomu
ako sa z hrudky blata
rodí džbán

Niežeby nechcela
Nevie

Núka však čisté víno

Kráčajú sestry v rade za sebou
brat sedí v kruhu sám

Najstaršia zbiera lupene
do zrumenenej vázy
Ukladá opŕchnuté do pukov
Rozvité kvety stráži

Prostredná hľadá míľniky
Križuje neobilné polia
Vyšliapala si chodník v raži
hrdlička Lieta vôkol stola

Najmladšia celé noci pletie
čo vo dne popára
Z havranej hrivy uplietla
pol holubieho goliera

Brat kriesi z neživého dreva
pesničky Za pol haliera
Bojí sa že sa neuživí
na vandrovku ich posiela

Držia sa sestry v tanci za ruky
Brat sedí v kruhu sám a spieva

Rada by som sa pridala
keby som mala kade
Nie je už miesto v rade
ani v prostriedku

Kráčam pred najstaršou
sama
popredku

Bdiem
Oči spustené
po slepom cencúli:
Samá voda!

Pod obrátenou studňou
napadol ťa v poli
slamený zvon

Z ucha mi trčí prst
Hútaj
skadiaľ ti vyzváňalo

Poháňaš
Súrim
Nepýtať sa kam

Jarná lúka cvalom
ubieha pod nohami

Horí ti v pätách
vlčí mak

Rieku pole vzalo
doháňa ma les

Stoj! Už sme sami

Hora nás dávno
predbehla

Spí Pod snehom
hlina a kamene:
Sama zem!

A znovu
Bdiem —

Otče môj
ktorý si túto posteľ zhlobil
z dochvíľnych dosák
na doživotie
pomôž mi teraz hľadať
potratené deti

Alebo radšej nové lôžko
postĺkaj z nedochvíľnej
jedľovej kôry
aspoň na jednu noc
nech ležím ako v ihličí
nech na mne rastie les

Pospeš si
Už sa pripozdieva
Už niekde horí

A veverička
cez spáleniská

za ňou pes
Amen

Vedieť ako sa vyfarbujú stromy
skôr než sa v lese zozimí
farebne vzlietnem v lánoch ozimín
zapadnem v hustom šume húštin

odkryjem koreň zakopaný
skôr ako vánok haluz zlomí

Kráčam však farebnými ulicami
a moje lístie
iba bledo šuští

Spoznať ako sa vyfarbujú stromy
skôr než sa v lese zotmie
uhádnem kto im pomáha
povyzliekať sa donaha

prehrmím v severáku cez polomy
skôr ako vánok rannú rosu zotne

Mesto však zdvíha za mnou komín
a ja tu stojím
opadaná potme

Jeden druhému zavadziame
Prichodí nám už stúpať
po vlastnom tieni

Ovísam na okennom ráme
Za chrbtom stena skúpa
potuteľne sa lieni

Podo mnou hrmí V mokrej jame
so záhradníckou obradnosťou
murári sadia steny

Dom je už celkom odrastený

Spojení pod ním tichým mostom
opatrne sa obchádzame