ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ďalších dňoch bol čulý život v stolici. Či vo verejnom, či v privátnom živote hovorilo sa výlučne o „škandále“. I časopisectvo sa ozvalo. Najprv vidiecke, potom ale i veľmestské plátky pretriasali záležitosti. Hneď nato oznámená bola v úradnom časopise demisia župana a podžupana. S tým v spojení zrušili sa niektoré vyslanecké voľby a nariadili sa nové. Vyvinuli sa kombinácie, z ktorých však nikdy nevystal pôvodca zmätku — doktor Lubinský. Plátky v stolici z-skej jednohlasne boli by mu udelili všetky mandáty uprázdnených volebných okresov a na rádaš^[14] ešte i hodnosť župana. Iné ale bolo inej mienky, nu a z toho povstal boj. Boj fráz a bombastov!

Sám hrdina žil utiahnuto doma ako Cincinnat^[15] po dobre vykonanej povinnosti. Pritom však ťažko čakal príchod pošty, a odrazu tri riadky čítal, keď prišli mu nové časopisy do rúk.

Do tuhého boja zamiešal sa i orgán vlády. Postavil sa na príliš lojálne stanovisko, lichotil vlohám Lubinského, no prízvukoval, že vláda musí mať „istú“ garanciu, keď poverí dakoho vynikajúcou hodnosťou.

Lubinský sa uškrnul a chystal sa k reči, ktorú povie, keď ho za vyslanca vyvolia.

Obecenstvo napnuto očakávalo deň volieb.

Svitol i ten — a i zamrkol. Tri mandáty obsiahol Lubinský. Dva z okresov národných, jeden z vládneho, všetky jednohlasne.

Stolica plesala.

Druhý deň tiahol Lubinský do okresov a… spáchal zradu, čiernu zradu. Mandáty národnej strany odmietol a držal prekrásnu, zvučnú reč v okrese vládnej strany. „Národniaci“ vytreštili oči i zaliali sa im slzami. Ešte i vládna strana zdesila sa ohromnej premeny, no to trvalo len okamih, potom nasledoval hurhaj víťazstva. O tri dni publikovalo sa vymenovanie doktora Lubinského za hlavného župana x-skej stolice.

Nový župan náhlil do sídelného mesta; nečakal, kým urobia sa prípravy k jeho inštalácii.^[16] Bujná štvorka prášila cestou; na baku sedel vyšnurovaný kočiš s fúzatým hajdúchom. V koči sedel Lubinský. Bol kus bledý. Nie div, v ostatných dňoch bol náramne napnutý. No teraz je už všetko v poriadku, len jedno ešte chybuje, no a to tiež dosiahne pán hlavný župan. Veď treba len konfrontovať: barónka… hlavný župan… Nuž…?

Lubinský spokojne mnul si ruky.

Štvorka uháňala, onedlho dorazila do mesta.

Brána na dome barónkinom bola otvorená. Koč vošiel a zastal pred vchodom kaštieľa. Lokaj stál na schodoch a díval sa do sveta. Lubinský mrštil okom, no lokaj sa ani nepohol. Cifrovaný hajdúch otvoril koč a pomáhal županovi z koča zísť.

Lubinský stúpil na schody.

„Je doma barónka, trup?“ okríkol lokaja.

„Nie je, excelencia,^[17] dnes neprijíma!“ vetil nechutne.

„Choď a oznám môj príchod!“ zlobne riekol Lubinský.

„Darmo pôjde, excelencia, mám naložené…“

„Choď!“ skríkol Lubinský, až to hrmelo.

Lokaj sa zľakol a šiel.

O chvíľu prišiel celý v rozpakoch, už zďaleka uhýňal sa a pokorne riekol:

„Barónka čaká vašu milosť!“

Lubinský usmial sa nad premenou a stúpal za lokajom.

Kráčal pomaly, vážne.

Lokaj otvoril dvere salónu a silným hlasom oznámil:

„Excelencia Lubinský!“

Lubinský vstúpil.

V sieni sedela barónka. Bola bledá, ako keď sa dakto z ťažkej nemoci zotaví.

Vedľa nej sedel starec Lubinský. Oči boli mu vpadnuté; dlhé, holubie vlasy rozcuchane viseli mu po ožltnutej tvári.

Barónka kývla rukou a mdlo preriekla:

„Sadnite, excelencia!“

Starec sa zasmial, až sa to ozývalo, a ako ozvena opakoval: „Excelencia!“

V županovi ostydla krv, prsia dvíhali sa mu, ako keď dych tratí človek.

Nevdojak šeptali mu pery: „Excelencia“.

„Znie krajšie ako, ,zradca‘! Čo Ex-ce-len-cia?“

Lubinský úžasne vykríkol a ako pamätenec rútil sa von.

V salóne ozval sa náruživý plač. Bledý starec na vyschnutých ramenách drží krásnoduchú ženu a teší… potešuje ju: Veď nie je každý ako, ach beda, ako jeho syn! Veď zato, že padli, — padajú, i stoja ešte varty^[18] — stĺpy žitia národného!