ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce zapadlo. Na protivnej strane už mesiačik vychádzal, keď blížil sa Lubinský k svojmu rodisku. Bolo to mesto N., v ňom býval a prevádzal advokátsku prax Lubinský.

Na hlavnom námestí stál prízemný dom s malými oknami a šindľovým pokrovom. Stromy, stojace pred ním, zvlášť ale veľký brest, robili mu chládok, keď slnce z južnej strany pálilo naň.

Pred domom na lavičke sedel starý pán. Jeho dlhé vlasy boli šedinou kryté; bradu a fúzy mal oholené. Z dlhého čibuka púšťal dym a z času na čas, keď voz zahrmotal, napnuto díval sa dolu ulicou, smerom sídelného mesta. Mesiačik osvietil širokú cestu, hladké koľaje blyšťali sa ako oceľ — no koče museli bočnými ulicami držať: starec nezočil nič.

„No však len neostane tam!“ zašomre starý, keď už i zvonár „na večer“ odzvonil.

Len čo vypovedal, bolo vidieť koč.

„To barónkine kone!“ preriekol starec.

Kone zastali. Zo zadného sediska skočil vysoký chlap, Lubinský.

„Veni, vidi, vici!“^[7] privolal starcovi, objímajúc ho.

Mesiačik padol na jeho rozjarenú tvár, okolo úst sedel mu posmešný úsmev. Starý Lubinský stiahol obrvy, ustrnuto díval sa na syna. Výraz tváre prekvapil ho, o udalostiach mal už známosť.

Koč obrátil sa, kočiš pozdravil a šibol medzi kone.

Páni vošli do domu. Náradie v izbe bolo kožené, stôl z orechového dreva, všetko až puritánsky jednoduché. Na mladého Lubinského zle účinkovala protiva: z elegantných izieb, z panského kočiara vstúpiť do bielo kalenej, dusnej izby.

Tak si sadol na starú kanapu, ako keď človek dáku obeť donáša.

Starý pán vybral z kredenca fľašu a šiel pre víno. Stará posluha už spala.

Mladý Lubinský vstal a poprechodil sa po malej izbe. Jeho hlava bila sa skoro o nízku povalu. Pri veľkom zrkadle s pozlatistým rámom zastal a vydul prsia; ony zastreli celú reflexívnu plochu. Dlho díval sa na seba — tešil sa v sebe. Vystrel ramená naproti obrazu: objať chcel by seba samého. — I dojem chudoby otcovského domu tratil na horkosti, ba pýchou naplnilo ho to.

„V handrách narodil si ma!“ podumal a staval protivy. „Barónka bude ti ženou a budeš veľkým…“ Pohol sa. V nezastretej čiastke zrkadla zazrel obraz svojho otca. Ten stál pri dverách a díval sa na syna.

Lubinský sa zahanbil — a aby zatajil slabosť, naprával si bradu.

Otec položil poháre na stôl a vlial do nich vína. Robil to vážne, jeho zhrbená postava vystrela sa; zdal sa vyšším ako jeho syn. Do ľavej ruky chytil čašu, pravicu podal synovi. Sviatočne hovoril:

„Pijem ti za zdravie, synu, zdar sledoval kroky tvoje, meno tvoje bude zvučné. No nezabúdaj, že veľkým len tak budeš, ak nájdeš síl malým ostať!“

Mladý muž sa striasol, chápal otca. No či za nič namáhal sa on? Či nemalo by zísť semä, aby donieslo stonásobnú úrodu?

Váhavo chytil čašu a rozčúlene štrngol ju o otcovu. Sklo zacvendžalo a v kusoch padlo na bielu dlážku; víno vylialo sa po ruke. Starý pán zbledol.

„Malum, omen,“^[8] šepol nevdojak.

Mladý Lubinský sa tiež zarazil, no premohol sa. Šatkou utrel si ruku a so smiechom poznamenal:

„To nie omen, otec, len faktum, že sú ti poháre slabé.“

Starý priskočil ku kredencu a vybral novú čašu z neho.

Tvár bola mu rumenná, oči blčali plameňom. Nalial vína.

„Pi, na vlastné zdravie si pi, — ale tak, že nebudeš driapať sa za slávou, že nezadáš našu vec!“

Hovoril rýchlo, náruživo. Uprene díval sa na syna.

„Čo ti je, otec?“

„Pi, ak si muž…! Prosím, urob mi to!“ hlas otca znel mäkko.

„Ale, otec, čo ti napáda! Nuž napijem sa — veď víno neškodilo mi nikdy,“ položartovne riekol syn.

Starý Lubinský zachytil mu ruku.

„Ako piješ?“ pýtal sa prísne.

„Smädný som!“ odsekol syn zlobne, odstrčil ruku otcovu a vypil víno.

Starec zatackal sa. Chytil si hlavu, veď mala sa mu rozpuknúť od bôľu.

„Zradca, had, čo vychoval som ťa na vlastnej hrudi!“ hrmel starec.

Synovi triasli sa nohy pod telom.

„Von z domu!“ vztýčene volal starec.

Syn zopäl ruky.

„Ale, otec!“ habkal prosebne.

No nič nepomohlo, rozkaz hrmel:

„Von!“

Héros,^[9] triumfátor^[10] vytackal sa z rodičovského domu…

Tamvon bol krásny jesenný večer. Povetrie chladné, ostré.

Lubinský stiahol zvrchník a neistým krokom stúpal hore ulicou.

Žiaľ, hnev, túha po pomste borili sa v ňom, cez všetko však najsilnejšie mu bola indignácia.^[11] Či on — on zaslúžil takého pohanenia? Krv tisla sa mu do hlavy, keď pomyslel na to! Dlho chodil hore-dolu ulicou. Za ten čas prešiel cez ten istý duševný proces a k podobnému rezultátu^[12] čo jeho sluha, keď mu hodinky ukradol.

Ten človek mal totiž ten úmysel už dávno, no nemohol sa nijak odhodlať k činu. Raz spozoroval Lubinský, že mu chýbajú peniaze; vzal sluhu na otázku. Sluha cítil neprávosť, lebo veď on na peniaze nesiahol, i väčšmi zlobilo ho upodozrievanie ako bársktorého čestného človeka. Tak prestala klátivosť: druhý deň skapali hodinky…

Na vežiach bilo dvanástu. Lubinský vstúpil do domu. V ňom mal svoj byt, pisáreň a dve izby. Pokojne ľahol si na odpočinok a v polosne držal sa za Cézara, prestúpivšieho Rubikon… Alea jacta est!^[13]

Syn sladko spal, kým otec skľúčene stonal v pekelných mukách.