ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvonia, zvonia na doline
čarovného Považia,
doďaleka huk sa vinie
a od vrchov odráža.

Dojímavé, dumné tóny…,
srdce moje žiaľ zviera.
Ach, či preto hučia zvony,
že môj národ vymiera?

Stíchni srdce! Súper divý
slávi hotentotský hod…
No pán boh je spravodlivý,
nedá zničiť Sloven-rod.

Stíchni srdce! Svit radostný
zvestujú tie zvony nám:
sok svojhlavý, smrtonosný
do hrobu si zvoní sám!

(B. Štiavnica)

Slovák, Slovák, ver si ubiedený! —
biednejšieho snáď na svete neni:
želiarom si v dome svojom vlastnom,
otrokom si v kraji svojom krásnom,
nemáš práva, ba ešte aj tú reč
chceli by ti vrahovia vziati preč.

Slovák, Slovák, ty nezúfaj preto,
veď po zime býva jar i leto,
a ty len trp, veď v tom utrpení
je zárodok voľnosti zavrený.
A ty len ver, ver vo svojho boha —
v ňom ti spása, v ňom potecha mnohá,
a ty len ver, že udrie ešte čas,
v ňomž Hospodin oslobodí aj nás. —
Ver, Slovák môj, — viera iste spasí,
nám v ústrety idú lepšie časy.

Plieni Osman divý
čiernohorské nivy.
Vsi ležia popolom,
zúfalý znie poľom
krik žien a diev.
A syn Čiernej Hory
dušmanína morí
sťa ľúty lev.
Čiernej Hory synu,
mor ho! za otčinu!
Nedajme sa!

V putá Teutónia
brata Čecha zbíja,
znivočiť mu hľadí
dedných práv základy,
ducha vývoj.
On zďaleka, zblízka
slovom smelým blýska,
chystá sa v boj.
Bielej hory synu,
mor ho! za otčinu!
Nedajme sa!

Dumne Dunaj duní,
to Skýt mrmle, zuní,
šumí sosna Tatier,
vzdychá Sloven-mater
osamelá.
Či Slovák nechce žiť?
Či bude večne hniť?
Jasná strela!
Hojže Tatier synu,
mor ho! za otčinu!
Nedajme sa!

(Prešov)

Posledný buch zvona
vo vrchoch odstoná:
Dobre spi,
sladké sny,
kraj Sitna vymretý!
Anjel pokoja čičíka už svet môj.
Krvavá hviezda sa trblieta
sťa v kolíske blahé dieťa,
že iba ona nepozná žitia boj…
Hoj, anjel strážca, preč s anjelom smrti!
Čuješ, jak kuvik kuviká?
Hoj, pozor, bo iste zaškrtí
biedneho zeme pútnika!

Ako keď víchor vyhodí lístočok
z dolín na Tatier temeno,
letí dievčina mladá sťa púčok
na vrchol Sitna šialeno.
Šialený anjel! — rozcuchané vlasy
vzduchom plávajú tiež besné,
v ťahoch bľadých líc už len tôňa krásy,
ňadier vlny dmú sa desne.

A nad priepasťou na vysokom brali
zastane biedna mladucha,
ziskrí sa oko. — Čo? Či var v tej diali
šumenie bôrov naslúcha?
Divné vo vetre čuje ona steny
a velebné harmónie,
a ako tigra, čo hudbou skrotený,
i jej srdce tíško bije:

Tak bez citov žiť?… Lež čo to za bieda?
Bez nich trpieť či možno je?
A čo sa zľaknem, keď kráľovná bledá
i vyšklbne srdce moje?…
Ach, si láskavý, Pane mocný neba,
žes’ mi vyrval všetky city.
Necítim, že som utratila teba,
ty kvet môj Orkom^[4] zavitý!

Iba dve hviezdy sa mi trblietali,
len dve v tom biednom živote.
V bôľoch mi nádej len tie v srdce liali:
láska moja s láskou k rodu.
Im žila som ja, pre ne som trpela,
veď v láske bôľ bez bolenia,
ruvala by sa ako ľvica smelá,
bila za ich zneuctenia…

Zhasli tie hviezdy, — i vy tam zhasnite! —
milý na krvavom poli,
a ktorý v dvojom ľúbila som cite,
rod môj nevstáva z nevole.
Len spí to dieťa ako v smrtnom spaní,
nechce vidieť voľnosti lúč,
ba i tých ešte križuje a haní,
čo mu podať chcú spásy kľúč.

Zhasli hviezdy moje i život môj zhasne,
bože, milosť, milosť, milosť!…
Hah, čo mi hnev tvoj, hromy nebotrasné?…
Vyrvi mi cit, daj mi ľúbosť!
Milý, tys’ už tu? Poď mi do náručia
s víchrom — na nočnom pohrabe.

Život ľudstva — túžba vrelá
blaženým a voľným sa stať…
Nemá-li kto túžob žiadnych,
oj, či môže nádeje mať?

Nežiaľ, že nadarmo čakáš
rodných nádejí splnenie,
že v tej noci sudby desnej
cit otupie a zdrevenie.

Neplač, rod môj, srdce moje,
tvoj život nie bez nádeje;
ó, nekľaj na sudbu svoju —
len v noci sa hviezda skveje.

Lež ak by aj hasli hviezdy,
my aj vtedy srdcia hore!
Vtedy idú — povstaň, rod môj! —
ranné sa už bronieť zore.

Ba prv hviezdy zhasnúť musia,
hory, doly pozlátiť krv,
až potom sa slnko zaskvie,
noc rabstva sa neminie prv.

(Prešov)

Na blankyte hviezdy žiadnej niet,
mraky desné pochovali svet.
V mrakoch desných do sveta vyštvaný
blúdim, blúdim cez neznáme strany.
Dobrú noc!
Dobrú noc!
Holubička milá,
dobrú noc!

Biely cherub s mečom zbrodeným
stráž drží pred rajom strateným,
navrátiť sa nedovolí mi on,
ďalej spiechať nie mojich citov zhon.
Dobrú noc!
Dobrú noc!
Raju lásky mojej,
dobrú noc!

Zaľúbenci slepí sú rody,
kolbia sa za úsmev slobody.
Kto ju raz má, nedá si na ňu zrieť,
čo aj v túžbe mrie za ňou celý svet.
Dobrú noc!
Dobrú noc!
Slobodička zlatá,
dobrú noc!

Lež či zúfať v trápiech túženia?
Snáď už nikde lúč potešenia?
Srdce, rod môj, nesmiete ďalej hniť —
láska bude aj voľnosť znovu žiť.
Dobrú noc!
Dobrú noc!
V mračnách zažne hviezdu
božská moc!

(Prešov)

V živle cudzom bol svet našej mladi,
bez nadšenia krásny junstva čas,
otca, matku zapreli tí hadi,
zradci biedni opustili nás.
Kto verný je rodu, skromný, nenáročný,
ten večne žiť bude — je miliónročný!

Dostačilo byť verný pôvodu,
dosť bolo aj na cite samom,
krem rečnenia nemala dôvodu
rodoláska, že nie je klamom.
Kto je v práci rodnej skromný, nenáročný,
ten večne žiť bude — je miliónročný!

Chlieb, rozkoš a slávu ponúkal svet,
by, ó, Slovač, menej nás bolo.
Oj, a mnohý zdlávilo krásny kvet
neúprosné života kolo.
Kto zachová si česť, skromný, nenáročný,
ten večne žiť bude — je miliónročný!

Boli časy, sú, žiaľbohu, i dnes,
kde slepota zhltla pravdy deň,
vrahov našich bol nevýslovný bes,
ó, kalich náš horký ako blen.
Kto aj trpí vďačne skromný, nenáročný,
ten večne žiť bude — je miliónročný!

Bez ohľadu na sľuby a vzdory
v svety vyššie orlovsky sa niesť,
kde sa úsvit rodu, ľudstvu zorí,
hoj, to brat môj, všetkých čestí česť!
Žil si ideálom, skromný, nenáročný,
ty nezhniješ v hrude — si miliónročný!

(Mašková)

Lietal sokol mladý
a krútil sa v kole,
pod ním krásny slovenský kraj
a vysokých Tatier hole.

Ticho na Slovensku
jak v prázdnom kostole,
len stonanie ľudu počuť
v putách odvekej nevole.

Žaluješ sa, ľud môj,
na svoje mozole,
no predsa sa nemáš k činu,
nechceš zvrhnúť putá dole.

Ľud môj, ľud môj dobrý,
márne vzdychy holé,
pomôž si sám — pomôže boh,
hor sa na činnosti pole!

Lietal sokol mladý
a krútil sa v kole,
pod ním krásny slovenský kraj
a vysokých Tatier hole.

(Mašková)

Hor sa, hor,
za rod hor,
hor v nadšení
ujarmený
za rod svoj,
hor sa v boj!
Vrah divoký v hneve zúri,
zastaňme si ako múry,
hor sa, hor!

Von sa, von,
bije zvon,
zvon slobody
pre národy,
von sa, von!
Čuj ten zvon!
Von do poľa, junač mladá,
v teba národ spásu skladá,
von sa, von!

Mor ho, mor,
sťa tých zôr
lúče rudé
plyň po hrude
vrahov krv,
strieľaj, drv!
To odveta na porobu
v zvrchovanú túto dobu.
Mor ho, mor!

(Prešov)

Večer, keď hmla šedá
sadne na dediny,
keď mesiačik vyjde
nad hory, doliny,
blúdieva mládenec
bôľom srdca hnaný
cez diaľne uspaté
kraja svojho strany…
Mladoň môj, mladoň môj,
utíš tých žiaľov zhon!
Zazneje, zazneje
i nám úsvitu zvon!

Na Tatry výšinách,
na brale zastane
a bystro počúva
svojho rodu lkanie.
Na Tatry výšinách,
na brale zastane
a v tichú noc pošle
svoje nariekanie…
Mladoň môj, mladoň môj,
utíš tých prsú ston!
Zazneje, zazneje
i nám úsvitu zvon!

Bôľne vzdychá vetrík
bôrov konárami,
bôľnejšie mládenec
nad rodu biedami.
Žalostne narieka
potôčik dolinou,
žalostnejšie šuhaj
nad rodu mizinou…
Mladoň môj, mladoň môj,
utíš tej kviľby tón:
Hoj, veď zaznieť musí
i nám úsvitu zvon!

Rozvieva, rozvieva
vetrík rusé vlasy,
zadumal sa šuhaj
v zlaté rána časy.

(Belá nad Cirochou)

Z výšin Termopýl šumí svätý hymn,
v ňom zneje tvrdá prísaha.
Ale v doline hurhaj, lanie, vresk
a krik Peržanov sa vzmáha.

Hŕstočka malá, poddaj sa, poddaj!
Páč tú záplavu tyrana:
Šípy vrahov zatemnili slnce,
do muža budeš vzrúbaná.

Xerxes divoký škrípe zubami,
pery siné plávu v pene,
a vojská svoje kliatbou i päsťou
ta hore k tým bránam ženie.

A u brán čata v jasnom brnení
rúbe. Líce krvou horí.
Rad na Gréka tne, ale Grék pravý
nie rad, ale rady morí.

Hoj, pozri, junač srdca mojeho,
pozri, nešťastlivá čata!
Veď si mi ty už zôkol a vôkol
kruhom žoldnierov obstatá.

Ó, poddaj sa už! Márne je všetko
proti Efialta^[6] zrade — —
Nečuje junač: život hrdinský
radom za slobodu kladie.

A šípy hviždia, práskajú kopije,
sťa na smrť zvon štíty zvonia.
Hah, padli bratia! Padá už aj Lev,
klesá mu ruka, dokoná.

Stíchol boj. Mŕtvo. Leonidovci
hodujú u Pluta^[7] v nebi…
Xerxes na vŕšku o meč opretý
slzí a statnosť velebí:

Rukou zbojníckou jakže sa ťa tknúť,
ó, krásna zem, svätá Helas? —
Nepomstí ťa syn, otče, jaks’ velel…
Hrdinov zem, voľná si zas!

I vydá rozkaz: Otroci, domov! —
Otroč neslúcha tyrana.
Padá Akropol…^[8] Tam budeš, voľnosť,
večne v rumoch pochovaná!

*

Ké to divy? Duchovia zašlých čias
dvíhajú sa z vekov hrobu,
stoja na bralách, žehnajú voľnosť,
kľajú na dlhú porobu.

A kde sa zjavia, svet rozplamenia
túžbou po slobode zlatej,
a kde sa zjavia, zo sna vyčaria
minulosť Helady svätej.

Prenesené sú Termopýl bralá
z Grécka do diaľno-deľaka,
tisíce vstáva Lvov namiesto Lva,
zomrieť žiaden sa neľaká.

Oj, ké to divy! Peloponu prúd
prelial sa v prúdy Adrie
a vlna šumí, pení sa, zuní:
Meč do rúk, dietky Slávie!

A ozvena sa od Čiernej Hory
Európou tá rozprestiera:
Len cez mŕtvoly naše možno vpred!
Nuž nechže Slavian umiera!

(Prešov)

Tak voľno je duši mojej
sťa orlu nad oblakami,
tak slastno je srdcu môjmu —
mienim, že rozplýva sa mi.

Duša, srdce! Ktoráže je
plesania vášho príčina?
Ach, veď ináč jak žalostná
každá v svete vám hodina.

Plesám! Oko duše vidí
túžob mojich čarovný kvet
a srdce ho ľúba, ľúba —
slovenskú vlasť, môj celý svet!

(Prešov)

Ja vás videl, kvetnaté údolia,
videl, zlaté, vlniace sa polia!
Aj výšavy vaše, tmavé hory,
a nad vami tie jasné priestory,
ja vás videl, zrakom vlastným skúmal,
a jasajúc, tak som v sebe dumal:
Ak by Vlachy Neptun zhltol besný,
Vlachy by sa zval Zemplín prelestný!

Pamäť moja, svetlopis ten živý,
(žiaľ, že býva po čase klamlivý)
pamäť moja v rámec pozlátila
krásy tvoje, župa moja milá!
A ja hľadím… i ľúbam rámec ten.
Tu prelietne mi slasťou žiaľu tieň
a zažblnkne žblnk slzy bolestný:
Zemplín drahý, Zemplín môj prelestný!

Jak oblaky, čo nebom plávajú,
tôňu stelú na jednu časť kraju,
kým vôkol sa lúče slnka prášia,
tak mračno, čo nad tebou sa vznáša,
mračno desné duševnej temnosti
tôňu hádže v ples mojej radosti.
Kedy zmizne oblak onen desný?
Zemplín drahý, Zemplín môj prelestný!

Lež on mlčí. Iba vetrík šuští,
dol dolinou, dolinou sa pustí,
každú, zdá sa, pobozká kvetinu,
no najvrelšie dúšku materinu.
Zemplín mlčí… Iba vetrík, môj vzdych,
šklbká dúšku na mohylách tichých:
Mŕtvi živí, dlhé už vaše sny!…
Zemplín drahý, Zemplín môj prelestný!

Mal by som rád archanjela trúbu,
ňouž zvestovať bude blízkosť súdu.
Vzlietol by som na Vihorlu divú,
čo až k nebu vzpína ježnú hrivu,
zatrúbil bych, až zaprašťalo by:
Prebuď sa už, ty plemä poroby!
Vstaňte, mŕtvi, z dávnej dusnej plesni!…
Zemplín drahý, Zemplín môj prelestný!

Neviním ťa. Ty nie si sám vinou,
ty si obeť lotrovských zlosynov,
tých zlosynov, čo ťa zvliekli, zbili,
od pravekov len krv tvoju pili,
čo schvatli ti polia, lúky, role
a nechali len pot a mozole.
Vinní sú tí, tí lotri nečestní…
Zemplín drahý, Zemplín môj prelestný!

Neviním ťa. Ty nie si sám vinou,
to je dielo zradných tvojich synov.
— Izrael mal vodcu, čo od Nílu
vyviedol ho v dedovizeň milú.
A ty, biedna, osirelá čeľaď,
oj, kedyže budeš proroka mať?
Doterajší sú všetci falešní…
Zemplín drahý, Zemplín môj prelestný!

Slovák a Rus jednej matky deti —
kto nečul šum tejto dávnej vety?
Slovák a Rus, oj, v pravde bratu brat:
zatemnelosť vospolná jejich mať.
Smutno. Lež v tom jesto i nádeje:
Raz činu zvon dvom bratom zazneje,
ktorým šíry svet bude pritesný…
Zemplín drahý, Zemplín môj prelestný!

Topľa, Hornád, Laborec sa vzprúdi,
Siňan-skala krvou sa zarudí,
hrady dávne, tí noční strážnici,
prebudia sa v krvavej zmesici.
A zakliata kňažná matky Slávy
v kňaževine sa svetu objaví
i zašumí jej spev slávozvestný:
Vítaj v družstve, Zemplín môj prelestný!

(Prešov)

Boli časy, o ktorých keď
vraví v slzách poviestka-mať,
vnuk nevďačný jej spomienkam
sotva chce už i viery dať.
Oj, otroku,
v jak hlbokú
padol si priepasť!
Hojže, či vieš,
Slovák že tiež
mal dakedy vlasť?

Boli časy, keď znal Slovák,
pozrúc na svoj prelestný kraj,
že je kraj ten slovenská vlasť,
slovenská vlasť, náš vlastný raj.
Dupol nohou:
Hrmen bohov,
to je údel náš!
Kraj ten krásny
je náš vlastný
blaha, slávy kráž!

Boli časy… Ani neviem,
či to pravda, či pekný sen,
keď kráľov mal svojich vlastných,
vlastných kráľov slovenský kmeň.
Tí si ctili
v každej chvíli
ľud a jeho reč,
aj o slávu
rodu pravú
mali vernú péč.

Boli časy… Veľká bola
slovenského rodu sláva,
keď tak znelo v snemoch našich:
Rovné ťarchy, rovné práva!
Krivdu, klamstvo
i oplanstvo
zákon potrestal,
no poctivosť,
spravodlivosť
sudca v úcte mal.

Boli časy, keď Slováci
za Slovensko čo muž stáli
a za zlatú slobodienku
aj krv svoju vďačne liali.
Chytili zbroj,
leteli v boj
v svätom zápalu,
bili statne
a udatne
plemäč zurvalú.

Boli časy… Veľká bola
slovenského rodu sláva!
Na časy tie, kto je Slovák,
nech sa hrdo odvoláva!
Boli, boli…
Včuľ? V nevoli
hynie rod i reč.
Slovenska syn,
alebo zhyň,
abo voľ si —!

*

Boli časy, boli… Dá boh, ešte budú!
Zaškrtí Slovák môj poroby obludu,
vytruští on rohy krivdám, v ktorých väzí,
rabstvu, hydre starej, povykrúca väzy.

Boli časy, boli… Ale ešte budú!
Nedá boh zahynúť slovenskému ľudu,
na Nitre kráľovskej práporec zaveje,
hoj, skutkom stanú sa Slovenska nádeje!

(Prešov)

Lesy pusté, opŕchnuté sady
láskou šumieť už neznajú.
Lúky, polia pokrýva mráz bľadý,
o dňoch zašlých premýšľajú.
Ticho všade… Len lístok šelestí,
čo dol padá, zvädlý, z ratolestí.

Strepotali krídelky vtáčatá,
opúšťajú naše kraje,
a kde hreje slniečko, jar zlatá,
tajdú hľadať nové raje:
Kde teplo nám, tatam náš voľný let —
v horách Tatier pustý, chladný je svet.

Stvory malé, no veľké v nevere,
milé iným, haním ja vás.
Kvitne-li sad, k nám každý sa berie,
keď žltne, každý nechá nás.
Ach, zžltnul nám kvetný svet nádeje.
Slovenský kraj, ktože ti zapeje?

Na krídla sa nechyťte, nie ešte!
Zostaňte nám, preč tú jeseň!
V nivách pustých nové jaro vešťte,
aj ľad stopí vrelá pieseň.
Zvite krásu z jej spuchrených hrobov,
pejte voľnosť nad sprzlou porobou!

No neslyšia. Oj, už nevídať ich…
To krásni krásy pevcovia:
Čo by mali byť vodcami iných,
sú iných, mnohých zvodcovia.
No zhrčí jar, Sloven-svety zhučia,
nezvaní nám prídu do náručia.

(Prešov)

Neklamete ma, tajomné moci,
dejstvami pred mnou skrslými?
O čom snili len v tuche proroci,
ja zrel očami vlastnými.

*

V horách našich praveká dúbrava,
v dúbrave jask báječný znám,
o jasku tom poviestka rozpráva,
že sbor duchov má skrýšu tam.

Vídať je tam čudesné, vraj, zjavy:
Vchod pukne sa, šľahne plameň,
potom znie spev duchov prenikavý,
potom rachot, potom slávne amen!…

*

V duši mi bôľ horel
požiarom nezhasným
nad národom ľúbym,
národom nešťastným.

Z očí mojich plynul
prúd sĺz, horkých sťa blen,
veď darmo túžil duch,
skiaď svitne spásy deň?

Srdcom rozorvaným
a krokom zúfalým
pádil som v dúbravu
a zastal pod bralím.

Listy dubov — Pozor!
hoj, pozor! — šeptali,
hviezdy ku výstrahe —
Čo chceš tu? — žmurkali.

No sluch môj a zrak môj
nedbal na ten pokyn,
stál som o polnoci
pred jaskom divokým.

*

Tak bolo. Striasla sa zem rachotom,
jaskyňa pukla sa. Hľaď,
bĺka plameň slepivým blkotom
a peje božia čeľaď:

Boh nie jednoho len otcom,
boh nie slávneho len vodcom:
On každého na hruď
otcovskú privinúť
láskave ráči.

Nechce žiadnemu on zhubu,
dá zem šíremu jak dubu
tak sirôtke malej,
v pravde dokonalej
riadi celý svet.

Rod náš zotročený on vstať
slávnu vzmôže na postať.
Urrá! V boha mene
zmužile, nadšene
za vlasť slovenskú!…“

*

Tak bolo. Striasla sa zem rachotom,
jaskyňa zavrela sa s blkotom.
Boli to, ach, čudné zjavy!
Utíchol spev dojímavý,
vyšľahol jasavý plameň,
za ním sväté, slávne amen!…

*

Neklamete ma, tajomné moci,
dejstvami pred mnou skrslými?
O čom snili len v tuche proroci,
ja zrel očami vlastnými:
Videl národa budúcnosť zjavenú,
na božej láske, pravde založenú,
videl národa úkol vyznačený,
hoj, prápor vlasti slovenskej vztýčený!

(Prešov)

Odpusť smelosti, brat môj ľúbený,
ktorá priateľstva nášho silnú reťaz
vtáčím zobáčkom rozďubať chcela by,
keď sa neštítim tvoju skromnosť
násilne ťahať na obdiv sveta
z tichého zátišia, z vonného tieňa.
Odpusť, vravím. Bo teraz nejde vravieť
priateľstva cit pochlebný, nepekný,
lež cit uznanlivý za zásluhu.
Kto zásluhu iného nevidí,
je zaslepenec; kto ju uznať nechce,
brat-nebrat, priateľ-vrah: rovný to podliak.

Že vôkol Oravienky smutnotokej
devíc slovenských, súcich k bozku
sladkému aj k domácej pilnosti,
kvet rastie najkrajší, to, hoc neskúsil,
ale počul som. Avšak len teraz
mi známo, že ktorá Slovenska
časť víťazí v speve úľubnom,
plynúcom nie bez ladu a skladu
sťaby potôčik zmútený po daždi,
čo herbeľuje po kvetoch i skalách,
po nánose i tráve von z brehov,
lež vo speve, čo sťa ten jarčok žblnká
krištáľový pomedzi briežky dva,
uprostred miery a stálych hraníc.
I tu devám oravským náleží česť,
naučivším teba ponajprv
spomedzi všetkých mládencov slovenských
lúdiť z milostnej lutny spev taký,
v ktorom sa snúbi súzvuk s mierou.
— Povedz mi, priateľu, ktorá ťa z diev tých
sťa Archilocha,^[9] tvojho to predchodcu,
Iambe,^[10] švárna, mladušká nevesta,
naučila stopám ustáleným,
vždy rovnotokým? Pomenuj mi ju,
nech môžem ísť na návštevu k nej
a nech srdečne vybozkávam ju
z povďačnosti, v cite rodoľubstva,
a nie preto, by slasťou ma jej pera
bujná sťa bujnica, sladká ako strd,
rudá ako karmín a mäkunká
ako páper pooblažiť mala.

— V sbore pekne pristrojenom,
Parnasu^[11] občanov nemali dosiaľ
hlasu Lumírovia naši. Svet hľadel
polokom len z prepychu výšky
dolu na nich. I sám brat sa hanbil
za cynikov… Teraz, buď bohu chvála,
ty predstavil si nás v slušnejšom rúchu,
v kroji malebnom na Parnase,
v kroji, v ňomž nás každý, i sám sok uctí,
bez zardenia ukážeme sa svetu, keď
luhom sa krásy budeme prechádzať.
Vrah divoký, ktorý chcel nám jazyk
z úst vyrezať, by sme volať nemohli
k ľuďom o pomoc a k nebu o pomstu,
vrah ten divý tiež iste ustrnie
a vypustí z ruky nôž zákernícky,
keď počuje harmónie akordy,
dľa úmeru plynúce v krásotách
slovenčiny. — Ak neuctím sa sám,
od iných úctu ako môžem žiadať?

Na ceste začatej choď napred, napred!
U nás je žne mnoho, lež málo žencov,
lebo aj tí, ktorí na žatvu vyšli,
myslia, že tým dosť už vykonali,
keď vybrali s kosákmi sa a srpmi
na roľu, no tam, v tôni hrušky
na pomedzí zložili sa v pohodlie.
Ty napreduj!… Do konca Archiloch buď:
rúbaj mečom slova dvojostrým nielen
vrahov, lež aj bratov, zaslúžia-li
pre netečnosť, satanskú nespratnosť
i pre myseľ pochybnú. Neušetri
ni otcov, ak od božstva jedného,
ktoré je spása národa, prestúpia
ku modloslužbe bôžikov a klátov
fetišských, ako: zisk, osobná sláva
i pohodlie i brucho stlstlé
i lenivosť svätá uprostred štyr stien.

Tatier šuhajovi Lycambe,^[12] mať
svojvoľná, dcéru svoju sľúbila
(pokrstenú „urovnoprávnenosťou“).
Šuhaj bystrý si žiada právo
sľubom dané a túži mladuchu
v komôrku svoju zaviesť a uložiť.
Nástojte! Mať pre hlúpe vrtochy
sobáš v mihu poslednom prekazí
a pozve si aj susedov na pomoc.
Haha! Rozľútený junák či pomstu
snáď nezná za sľub zlomený? — V trpký,
povržlivý úsmev sa ústa skrivia,
z nich výsmešok za výsmeškom sa valí
po uliciach, na trhu verejnosti.
Čo sa stalo? Moc slova bola hrozná
a hľaďte, hľaďte len: i mať i dcéra
od hanby tam obe — obesené! —
Vierolomná, bezumná ty Lycambe,
vlasť uhorská, i ty jej dcéra,
tak švárna dcéra — rovnoprávnosť,
ach, žiaľ, osud i vám smutný hrozí…
Ako chcete. Víťazstvo však patrí nám,
naše je právo, právo nie z milosti,
lež právo sväté — samojedinosti! —
Moc slova toho dôrazom oťažuj
i ty, brat môj! Nech čím skôr svitne nám
krvou už dávno zmytý deň voľnosti!

(Mašková)

Nevravte, priatelia, že ľud náš úbohý
v mukách nevoľníctva len vzdychá a stoná;
ba on sa naučiť stonať prvej musí,
potom nám už aspoň do boja zazvonia.

(Gerendáš)

Buričia sú, ktorí silou-mocou
nabiť by ti chceli do hlavy,
že je Maďar nepriateľom tvojím,
že ťa hubí, kynoží, dlávi.
Slovenský ľud! Ó, never hlasom tým,
prázdnym škrekom zradcov, panslávov.
Eldorádom ti je uhorská vlasť
pod ústavnou terajšou správou.
— Máš ty, ľud môj, mnoho priateľov!

Dobrý ľud si, dobrý sťa kus chleba,
nevinný sťa v kolíske dieťa.
Rád máš pokoj, pýcha ti neznáma,
ku odboju nik nezvedie ťa.
Dobrý ľud si: aj košeľu svoju,
kto pekne ťa poprosí, mu dáš,
nie to ešte, že bys’ krv prelieval;
nabijú ťa — a ty mlčať znáš.
— Máš ty, ľud môj, mnoho priateľov!

Pracovitosť! Nenie to krásna cnosť?
A kde ju nájsť, ak nie u teba?
Kto tak umie mozoliť ako ty,
byť otrokom za kúsok chleba?
Ty, mrúc hladom, dávaš iným živnosť,
iným tvoj pot mení sa v nektár,
iným groš tvoj v zásoby dukátov.
Jak ťa nectiť, ó, dobrý bedár?
— Máš ty, ľud môj, mnoho priateľov!

Bláznovstvo je, žes’ biedny pária,
to mam a klam tvojich prorokov.
Jak by sme ti aj mohli dať zhynúť?
Však niet pána, kde niet otrokov.
Neboj sa ty! Lekárov ti dáme
svedomitých, dočkaj, sám skúsiš,
no úmysel pečlivosti našej
(ujarmenie) ty znať nemusíš.
— Máš ty, ľud môj, mnoho priateľov!

Vtáka poznať po perí — vravievaš —
človeka zas po jeho reči.
Nuž rečí sľubov, chceš-li len to,
dáme ti my viac, než sa svedčí.
Sľub sa sľúbi a blázonko hlúpy
raduje sa do vytrženia
a až potom, keď pozde je, vzdychá:
Dosť už, bože, toho šialenia!
— Máš ty, ľud môj, mnoho priateľov!

Tajšli páni, tajšli preč od teba,
a sotvaže zanechali prah
tvojho domu, oj, už vysmiali ťa —
len krok ešte: posmeškár je vrah.
A pred celým svetom znie súd Petrov:
Neznal som ho, aniž ho poznám!
Ako veriť biednym zradcom týmto?
Jedenkaždý odpovedz si sám.
— Máš ty, ľud môj, mnoho priateľov!

(Gerendáš)

Nechváľte ľud môj výš zásluh jeho,
ani keď haní ho zlý svet!
Slov lichotivých, dutých bolo dosť,
no slávočinov predsa niet.
Chválili ste ho pred nepriateľom —
otupel jaksi v lesku domnelom,
bláha si, že pevne stojí.
Oj, veľký to blud myslieť, že ľudí
chvála prismelá k činom povzbudí,
veľký to blud, bratia moji!

Nechváľte ľud môj, že je ľud mladý,
veď mladosť horí a tvorí.
Hojže, starec on: za sväté svoje
práva ni úst neotvorí.
Trpká skúsenosť rokov poroby
naplňuje ho bázňou staroby,
zdá sa, zanevrel na život. —
Snáď nemienite, že hlúčok malý
tých, čo svätými horia zápaly,
je už celý slovenský rod.

Nechváľte ľud môj, že je ľud pekný,
že krásu tvorí, ctí, má rád.
Nepravda číra! Vidíte, či sa dá
vodiť do umenia záhrad?
Či má zmyslu pre nákresy skvelé
dejín? Či ctí si vied veľké ciele?
Chápe veštby budúcich čias?
Že si spieva, to jeho sláva,
že kde-tu ešte povesť rozpráva,
to súhrn všetkých jeho krás.

Nechváľte ľud môj, že je dobrý ľud
ako holub sivoperý.
Vie aj zlostným byť. Kto ho neskúsil,
oj, sotva, sotva uverí.
Je tam dobrota, kde nevďak a zášť?
Kde každý ťahá pre seba a zvlášť?
A falošnosť je dobrota?
A spasiteľov svojich križovať,
čo tak znajú ho vrele milovať,
potupeného helóta!…^[13]

Nechváľte ľud môj, že je ľud slávny,
Ach, úžasná jeho bieda!
Za kúsok chleba, za pálenky slasť
aj dušu svoju zapredá.
Plazí sa sťa had, líže zeme prach,
pred renegátom zachváti ho strach,
ľúba ruky, dvíha klobúk.
Z chudoby jeho aj beťah ťaží,
tých, čo ho trýznia, on, bedár, blaží
umom svojím a prácou rúk.

Nechváľte ľud môj, že je tento ľud
krajšej budúcnosti dedič.
Ba uverte mi: neprecitne-li,
sebe samému bude bič.
Tá doba príde… Už vrah ošklivý
plieni duchovné Slovenska nivy,
kántri bezživotnú masu…
Ó, ak len chváliť budeš sa, rod môj,
ak neosláviš činmi život svoj:
veta tebe bez ohlasu!

(Bazilej)

Z rovín Dolnej zeme čierny havran letí,
trúchlivú nám nesie zprávu, Tatier deti.
A tá trúchlivá zvesť jak hučí, tak hučí,
že Godru nášho už hrob drží v náručí.
Dočkaj, havran čierny, neleť dovysoka,
čože to za plameň bĺka z tvojho oka?
Hoj, plameň v tom oku červený, krvavý
je zášti pekelnej plameň zhubnožhavý,
bo tak čítam z neho, nenie to žiadny mam —
ty jasáš, keď zprávu smutnú donášaš nám,
ty jasáš radosťou zjavnou, neukrytou,
že stal sa bohatším Slovenska hrobitov.
Hrobitov Slovenska — tam čerstvé mohyly,
kvietky na nich ešte nariasť nestačili
a zas do mohyly novej v túto dobu
smrť schvátila jednu Slovenska ozdobu.
Vy? Keď smútok máme, nad tým sa tešíte,
a keď radosť máme, vy hnevom soptíte.
Žiaľno vám, keď z nás kto záhube sa vzpiera,
lež to vám potecha, keď Slovák umiera.
Nuž máte zas k novej radosti pohnútku,
keď vidíte Slovač za Godrom v zármutku.
Nad hrobom Godrovým nech nás boh poteší,
lež boh aj zášť vašu nech súdi a rieši!
— Opustils’ nás teda, ctihodný nestore!
Hviezda skvelá zhasla na našom obzore,
hviezda, ktorá za pol storočia svietila,
v hustej, tmavej noci krásne nám žiarila.
Tak, hľa, hasnú hviezdy, radom zapadajú,
ach, či už mraky nás cele zastrieť majú?
Či že hasnutie hviezd je asnáď znamenie,
že po nich slniečko vyjde nám rumenné?
Starče, (vekom starec, duchom však mládenec)
činný, neúnavný až po smrť učenec,
za tvoje námahy pri reči šľachtení,
akej sme ti dali, ach, akej odmeny?
Tebe, ktorý junač si v Novom Vrbási
vzdelávala tak verne a za toľké časy,
tebe, čo pre statnosť a slovenskú vedu
znášals’ od odporcov takú hanu, biedu,
akú odmenu ti dala Slovač moja?…
A teraz akú dá po skončení boja,
keď viac ťa nemáme?… Ctime, bratia drahí,
mužov našich umy, zásluhy, námahy,
by spravodlivé nás netrestalo nebe,
aj bohu rúha sa nevďak a aj sebe.
Godra! Tvoja umnosť utkvie nám v pamäti,
každý pravý rodák slzu ti posvätí,
no vďak náš i pomník na mohylu vztýči,
veď len žiar obetí národ uveličí.
Zbohom, starče umný! Dobrú noc, sladko spi!
Snívaj o národe ľúbe, rozkošné sny!
Oj, veď ty krem toho, kým bols’ tu prítomný,
snívať si nestačil, súc v práci nezlomný.
Keď nad hrobom tvojím hranu čujem zvoniť,
hlasno kvíliť chcel by, sĺz potoky roniť…,
ale nedám slzám voľný tok horúcim,
s útechou žes’ nám žil, od rakvy sa lúčim.

(Gerendáš)

Kto to hovorí, že voľné sú už
starej Európy národy,
že skutkom, telom stalo sa heslo
rovnosti, bratstva, slobody?
Kto je tak smelý riecť bez zardenia,
že zmizli časy rabstva, trýznenia,
že hydra helótstva padla?
Kto tak drzý lhať pravde do tváre,
čiernej poroby hekatomb-žiare
že preč sú z dejín divadla?

Hoj, luháš, slepec, rytier lesklých fráz,
nerúhaj sa pravde svätej!
Hoj, neplaz jazyk, kliaty posmievač,
slobode v reťazi jatej!
Sloboda i dnes v putách je zbitá,
a ak sa ľudstvu v mračnách čo kmitá,
to je len sĺz otrokov lesk.
Sloboda i dnes žalostí, stoná,
a ak národom na úsvit zvonia,
to je len pút otrockých tresk.

Sloboda? To tá sloboda chýrna,
že ti prosiť dovoleno.
Sloboda? To tá sloboda hrdá,
že nenie plakať bráneno.
Sloboda? To tá sloboda, sláva,
z cudzích mozoľov, z cudzieho práva
že podvod, klam tučiť sa smie.
Sloboda? To tá sloboda skvelá,
že ti statočnosť z jasného čela
loptoš bársaký strhnúť vie.

A haniť, šprihať, blatom ohádzať,
zvolávať háveď na pohon,
o česť, imanie, úrad privádzať,
na poplach ťahať klebiet zvon,
zručných najímať pera banditov,
posielať zbojstvo do chrámu citov,
za boha stavať beťára
a autodafé^[14] nad duchmi sláviť
a milióny sťa červy dláviť —
to je tá voľnosti žiara!

Hoj, ľudstvo, ľudstvo, kde je genij tvoj?
Snáď zúfal a je šialený?
Či opustil ťa v smútok zavitý?
A či je už pochovaný?
Mal nad čím smútiť: nad hanbou tvojou,
ktorú si z krvi, sĺz a rozbrojov
pritiahlo na svoju hlavu.
I zúfať mohol, súc bez nádeje,
že navrátiš sa v božstva šľapaje
a nájdeš stratenú slávu.

Ba už, tak sa zdá, i sám Vševládny
sňal z teba požehnanú ruku
a šíp za šípom šmára do teba,
posiela za mukou muku.
Vyprahlej zemi rosy nepraje,
lúčom pálčivým pustoší raje
roľníkovej v poli práce.
A anjel-zhubca kárať vyslaný,
otáča meč svoj na všetky strany,
morí, jak moriť len vládze.

Stoj, duchu ľudstva, pretri si oči:
aká tam priepasť pred tebou!
Obráť sa, kým čas, na cestu pravú
a pomer sa sám so sebou.
Oko v pokore pozdvihni hore,
tam svietia tvojho určenia zore,
svätého božstva podoba…
Keď láska zmieri všetky národy,
potom svitne deň pravej slobody
a zmizne dnešná poroba.

(Gerendáš)

Nermúti ma, že málo nás,
veď zveľadok donesie čas.
Nermúti ma, že nepriateľ
zbaviť by nás jazyka chcel,
bo aj duch aj počet rodu
ľahko znesie mnohú škodu.
Ale srdce to krája mi,
to múti mi nádeje zdroj,
že hubíme seba sami,
že nepraje svojskému svoj.

(Pešť)

Zaľahlé čierňavy v strašnej tmavej noci,
v oblakoch sa vznáša šarkan mnohohlavý,
vo úteku divokom metá hrom a blesky,
trasú sa úbočia i základy domov.

Tma je všade, len čo ten blesk sa križuje,
ponad lesy, vrchy letiac prebleskuje,
páli v pevné duby, pára ich a váľa,
ničiac v pekla zlosti i tatranské bralá.

Tiahne ponad naše tie tatranské stráne,
kde Slovák v úkryte pod ochranou Páne
od tisíc liet žije a stoná v nevoli,
oči zatvorené, zmorený napoly.

Spí jak zdrevenený, len vo sne si žije,
duša jeho lieta, srdce živo bije,
čarokrásne kraje svoje si objíma
a hrom divý zúri a on ruky spína.

Nemá vlády, sily ako hruda zeme,
z boka na bok ako drevo prevalené,
len iskra života cíti, čo sa deje,
tá v ňom udržuje i žitia nádeje.

Bratia, nech vás boh požehná!
Sem sa, sem sa do kola!
Jeden cit v nás nech tu horí,
jedna snaha plápolá.
Jeden cit na žertvovisku
svätej lásky národnej,
snaha jedna na oltári
budúcnosti slobodnej.

Bratia, nech vás boh požehná!
Sem sa v láske a zhode!
Národ zášťou rozdvojený
cieľa nikdy nedôjde.
Či rozptýli hviezda jedna
husté noci mrákavy?
Či ozornú pyramídu
človek jeden vystaví?

Bratia, nech vás boh požehná!
Za osvetu naša hruď!
Samočinnosť neúmorná
svätým naším heslom buď!
Len osvety posvätenci
stvoria krajšie nám časy,
bez osvety národ žiadny
nedožije deň spásy.

Bratia, nech vás boh požehná!
Či vás desí vrahov jed?
Ľakáte sa, že svet orkán
a my iba útly kvet?
Nebojte sa!… Oj, krásne to,
krásne vidieť kvet malý,
ako sa s ním bez prospechu
borí víchor zúfalý.

Bratia, nech vás boh požehná!
K cieľu voždy blíž a blíž!
Hor na krídlach slávoletých
na orlovskú hor sa výš!
Bo s pomocou boha, znajte,
príde i tá hodina,
kde zaskvie sa v novej sláve
aj slovenská rodina!

(Prešov)