Túhy mladosti
Autor: Koloman Banšell
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Mrázková
Romanca
1.
More nechcem tiché, ukojené,
na ňomž nikdy ani vlnky nenie,
ale beda, hrozná potom beda,
keď sa vztek vĺn ničím stíšiť nedá!
Ó, rieknite, deva moja,
čo vás trápi, súži, morí?
Čo vám pokoj srdca borí?
Čo sa oči hor zrieť boja?
To ma trápi, to ma súži,
preto sa hor pozrieť bojím,
že mi srdce darmo túži
v ľúbosti za vzorom svojím.
srdce moje láskou bije,
ach, a jeho nikde, nikde —
bože, on len v srdci žije!
Zľúbam ja tie slzy tajné,
na perly sa ony zmenia,
a z tých perál venček spletiem,
venček svätého ľúbenia.
Zľúbam ja tie bôľne vzdychy,
z nich povstane vetrík tichý
a ľahučký šum vetríka
v sen lásky nás učičíka.
Taká tá jej ľúbosť
ako motýľ hravý:
ľúba kvet za kvetom,
nikde sa nestaví.
Slzy sa v perly zmenili,
ľúbosť vencom ovenčili
a tých vzdychov báječný šum
uspal milých do lásky dúm.
2.
Riekni, milá, čo ti bolo?
Čo tie slzy v oku chceli?
Zhasla tvoja ľúbosť ku mne?
Slová lásky onemeli?
Oj, mládenče, odpusť, odpusť!
Ja ti láskou nevyhoviem.
Ľúbim, ľúbim, neznám koho,
lež či teba, to nepoviem.
Taká je tá ľúbosť jeho
sťa na Tatrách bralo žuly,
nech bije hrom, páli strela,
vždy sa verne k Tatre túli.
3.
More nechcem tiché, ukojené,
na ňomž nikdy ani vlnky nenie,
ale beda, hrozná potom beda,
keď sa vztek vĺn ničím stíšiť nedá.
Hah, nuž dobre, nevernica!
Mám i ja sĺz, oj, i ja mám —
zozbieram ich, na jed zmením
a vierolomnej v srdce dám.
Hah, nuž dobre, nevernica!
Mám i vzdychov oklamaný —
víchrom budú, čo ťa v čierne
sebou schytia smrti stany!
4.
Víchor šialený hvízda
v cmiteri polnočnou chvíľou,
sťaby rozum bol potratil
aj on za akousi milou.
Víchor šialený hvízda,
v oči smeje sa vrahovi,
čo milú vyhrabúva,
búriac, blázon, jej hrob nový.
Víchor šialený hvízda
junošovi pohrebný spev,
keď v hrobe mŕtvy klesá,
objímajúc milej rakev.
5.
Zasvietilo slniečko
za rána nad hrobom,
akoby spánok večný
sladiť chcelo obom.
(Prešov)
Romanca
Deva, deva, čože ti je,
že si taká bledá?
Či ti hádam červ svedomia
ruže líčok zjedá?
A či sú to lásky muky,
ktoré ťa tak súžia?
Povedz, povedz, deva bledá,
povedz, bledá ruža.
Ale ona mlčí. Srdce
srdcu neotvorí,
ani v speve to nezjaví
poliam, čo ju morí.
nemôže spočívať.
Sníva si svet. Lež čo deva?
Tá nemôže snívať.
Po záhumní o polnoci
dač bielo sa kýva —
či to vari mátoha je
z hrobu nešťastlivá?
Po záhumní medzi žity
dač sa zabelieva —
rosu stiera z klasov žitných
v plachtu bledá deva.
Nastierala, vyžmýkala,
žitnou rosou líčka myla,
by červená, svieža, pekná
Miškovi sa zapáčila.
Deva, deva, čože robíš?
Nač sa myješ vodkou rosy?
Oj, či rosa očí tvojich
líčka tvoje dosť nerosí?
Ach, jestli je srdce jeho
tak ľadové, tak studené,
oprobujem, či ho líčko
nenakloní snáď rumenné?
Ale líčko nečervenie
i len bľadne, i len bľadne,
a ten Miško na Marienku
ani sa len neohliadne.
Pýtala si Marka tedy
radu od ňanky susedy.
Dobrá starká poradila
a tak Marke naložila:
Pred polnocou na Svät-Jána
nahľadáš si bylia, zelia,
povoje i majorána,
nôh slepačích, zimozeľa,
bolerázu aj oriešia,
k tomu maty sa primieša.
Potom všetky tie korienky
zaleješ do trojnožienky,
do polnoci budeš variť,
po polnoci odvarok piť.
Pomodlíš sa za šuhaja —
srdcia ľudí pán boh spája —
a uvidíš: na svitaní
dôjde ten tvoj milovaný,
dôjde, vrele ťa poľúbi
a večnú ti lásku sľúbi.
Bledá Marka vykonala,
ako ňanka prikázala:
V polnoc kúzla uvarila,
od polnoci pila, pila.
A už svitá… Ale, bože,
šuhajíčka preds’ nemôže
vyčkať. Už aj slnce vzchodí,
ale Miško nedochodí.
Pomodlí sa Marka v prvý
vrh: zimnica, strach ju drví.
Pomodlí sa vo vrh druhý:
pred očima nebies dúhy.
Pomodlí sa vo vrh tretí:
duša jej k tým dúham letí.
*
Keď Marienku pochovali,
na hrob jej tak napísali:
Bez ľúbosti nenie raja,
ale srdcia pán boh spája!
(Prešov)
Balada
1.
Išlo dievča čiernooké,
nieslo obed za pluhom,
čerstvo preberalo nôžkami.
Ako beží závozom,
zdvihne hlávku, v slnce pozrie,
či poludnie skoro bude.
Ale, bože! Aké slnce!
Celučičké ako krv.
Nedaj, bože, nedaj,
aby malo sa stať,
aby mi milého
na vojnu mali vziať.
aby mi ho vzali,
aby srdcu môjmu
potechu odňali!
2.
Sivé volky, do dvora, do dvora,
hajs, hajs, hajs,
už sa schýlil k večierku,
schýlil čas.
… Baťko starý sadol na podstenu,
starká jeho s dcérou svojou k nemu,
s devou smutnou, čiernookou.
Zle-nedobre na tom svete,
čokoľvek vy mne poviete —
starká začne tak rozpravu,
z tvári čítať jej obavu.
Zle nedobre dietkam zeme,
ver sa vojny dožijeme.
Slnce bolo dopoludnia
ako v krvi okúpané,
po západe hmla zaľahla
ako dym na vrchy, stráne.
A pozrite na oblohu:
vidíte ten mesiac čudný?
Nechcem veštiť, lež zdá sa mi,
že vyzerá kýs’ osudný.
Beda, beda, dietkam zeme,
ver sa vojny dožijeme!
Ňanka stará vravela tak
a na mesiac uprela zrak.
Baťko ju len vypočúval,
potom žarty, smiech zhľadúval.
Ale deva čiernooká
vzdýchla, vzdýchla si zhlboka.
3.
Zaduňal hrom, striasla sa zem
až v krajine piatej.
Hľaď! V tej búre junač vôkol
zástavy rozviatej.
Voľnosť všetkým Slávy rodom! —
to zástava čaty,
na zástave svieti kalich
a pri ňom kríž zlatý.
Oj, nevzali šuhajíčka,
nevzali ho silou,
on sám nechal devu svoju,
šiel za inou milou.
4.
Jakže ťa vítať, voľnosti drahá,
predmet môj svätý, vzývaný?
Snáď piesňou útlou? Ach, pieseň viazne
v citov prislastnom jasaní.
Čo ti niesť v žertvu? Ej, slávne tvoje
víťazstvo tak zvučno zvoní!
Srdcia nesiem ti v boji padnuvších
a zdrúzgané vrahov tróny.
Zasvitlo slnce po búre krutej,
hoj, krásny, rozkošný to svet!
Prírodu mladú, hľa, venčí dúha,
slzí radosťou strom i kvet.
Zasvitlo slnce po desnej noci,
slnce slobody, osvety,
žiar jeho zlatá nielen v kaštiele,
no aj v chalúp okná svieti.
5.
K deve čiernookej
v tichu večera
náhlivým sa krokom
junák uberá.
Po boji víťaznom
aká bude slasť
k sebe tisnúť vrele
srdca svojho časť!
Príde pod oblôčik,
zaklope raz, dva…
Lež zdnuká mu nikto
neodpovedá.
Neodpovedá mu
nikto v komore —
deva čiernooká
sníva… v cintore.
Keď ta šiel na vojnu,
nenariekala —
voľnosť krajšia milá! —
tak povedala.
Keď čula, že svitla
doba voľnosti,
srdce roduvernej
puklo v radosti.
(Mašková)
Romanca
Kto ma to vytrhol zo snov,
kto zbavil pokoja?
Riekni, riekni dcére svojej,
dušička, mať moja!
Sny moje tak milé boli
sťa lužné symfóny,
sny moje tak sladké boli
sťa nadzemské tóny.
Nuž riekni, riekni, mať moja,
kto rozplašil sny tie?
Ach, viďže ňadier vlnenie,
počuj srdca bitie.
Ó, dcéro, nač slzy roniť?
Sny rýchle sa plašia.
zborí, poroznáša.
Duch natvorí si krás, vidín,
vrie srdce citami,
len mih — a krásy ideál
na večnosť za nami.
Mati, mati, v každom sne som
objímala svoj vzor.
Oj, tak milým nemôže byť
planúci zápyr zôr!
Pramene lúč neobsiahle
v iskrennej zrenici,
v ramene moc i bujarosť
a prísnosť na líci.
Mati, myseľ rozháraná
nestvorí taký vzor.
Oj, nieto, nieto mládenca
nad môjho juna zôr!
Sny vábivé, márne túhy,
ach, dcéro milená,
čo všetko si nenabáji
mladosť rozpálená!
Čo ťa po klamných obrazoch!
Dcéro, nenariekaj.
Nechže sa aj potratia sny
len nie mladosti raj.
Chráň si, chráň si skutočný raj,
nevinnosť života,
najdrahším nech ti pokladom
bez poškvrny cnota.
Skutočný raj? Nevinný raj?
To skutočnosť bola,
keď ku ňadrám vinula som
sivého sokola.
Nebol to sen, nie mysle klam,
keď mi hruď bozkával,
ľúbosť, vernosť a sám boh vie,
čo všetko v sľub dával.
Mladoň zmizol. No bozk jeho
páli sťa bozk hada.
Hoj, preč bozk ten, mati ľúba! —
blankyt na mňa padá…
(Prešov)
Balada
1.
Zbohom, žienka, duša moja! —
národ volá ma do boja,
ale zbohom bár naveky,
neplač, utíš tie náreky.
Muž pobozká mladú žienku
a privinie ku srdienku,
a prv nežli oko mihne,
sťa blesk v sedlo sa vyšvihne.
Zarehtal vraný kôň,
zdupotal ohnivý,
vzdychnúť si nestačil
v sedle Janík sivý.
V oku utlmená
slza mu pohráva,
veď Anku svoju snáď
navždy zanecháva.
A, ach, len rok tomu,
čo je s ňou jeden pár,
len rok, čo ho blaží
jej vernej lásky žiar.
No posvätný zápal
za rod ujarmený
žiaľ jeho rozptýli,
líc bledosť zrumení,
A vranko letí s ním,
letí v diaľne kraje,
kde prápor slobody
nad čatami vlaje,
preletí sťa víchor
hory, doly, stráne,
dokým u družiny
v tábore zastane.
2.
Janíčko, junák môj,
akéže šťastie máš?
Či chýrik nejaký
žienke o sebe dáš?
Nedáš ho, nedáš ho,
ani ona tebe,
ochraňuj vás oboch
milostivé nebe!
Janíčko, junák môj,
akéže šťastie máš?
Čo sa doma stalo,
ozaj, či o tom znáš?
Čis’ už počul o tej
radosti nesmiernej,
ktorú nebo dalo
tvojej Anke vernej?
Či prišla ti k sluchu
tá novina sladká,
že Anke dal pán boh
dve milé dieťatká?
dve milé dvojčatá
ako anjelčatá? —
Spečatená nimi
vaša láska svätá.
Hej, nemá on šťastia,
junák môj sokolí,
v seči divej padol
na krvavom poli.
Hej, nemá on šťastia,
Ankin Janík milý,
v boji zabitého
podkovy zdlávili.
Podkovy zdlávili,
v zemi čiernej hnije,
tam on o slobode
aj o Anke snije.
Oj, nečuje on viac
o žienke žiaden chýr,
hoc mu ho ponesie
či vtáčik či zefyr…
Spi sladko, junák môj!
Padols’ v boji svätom,
v boji za slobodu
proti krutým katom.
Spi sladko! Tvoju smrť
národ požehnáva,
z pôdy posvätenej
krvou skvitá sláva!
3.
Nejde, nejde, nejde…
Nadarmo ho čakám,
nadarmo k modlitbe
ráno, večer kľakám:
nejde, nejde!
Keď čujem na dverciach
vrzgnutie, vetra šuch,
skočím…, že on ide,
voždy sklame ma sluch:
nejde, nejde!
Keď sa popod okno
mihne nejaký tieň,
skočím…, že on ide,
vždy márny prelud len:
nejde, nejde!
4.
Mamko, ľúba mamko,
my len teba máme,
dávno apku nášho
z tej vojny čakáme.
Mamko ľúba, mamko,
vo vojne strieľajú,
mnohých tam vojakov
mečom posekajú.
— Príde, deti, príde!
Mamko, ľúba, mamko,
načo slzy roníš?
Načo si nádeje
tôňou smútku cloníš?
— Príde, deti, príde!
5.
V cintoríne starom
novučká mohyla,
na mohyle novej
dve sirôtky kvília.
Dve sirôtky ľúbe
sťa ten úsvit ranný,
sťa dve bibolienky[17]
pod lieskou na stráni.
Tam ony na novom
plakávajú hrobe,
tam vidno ich kľačať
a modliť sa obe.
Plačú ony, plačú,
aj keď slnko vstáva,
aj keď za horami
hasne jeho sláva.
Plačú a vzdychajú
smutno, dojímave,
sťa keď vietor v tichej
zastoná dúbrave.
Plačú, nariekajú,
že mať im umrela,
že už pochovaná
ich nádeja celá.
Tak ony úbohé
modlievali sa tam,
kým sa nezmiloval
nad nimi pán boh sám.
Zmiloval sa pán boh,
k sebe povolal ich
a ľúbezné kvietky
sirôtky stvoril z nich.
6.
Stopila sa zima
a vesna skvitla zas,
buď stokrát vítaný
milostný jarný čas,
ktorý aj v cmiteri
na hrudu mohyly
prestieraš nádeje,
závoj roztomilý…,
prestieraš trávičku
aj kvietočky ľúbe —
v ich rade sirôtky
v pôvabnej obrube.
Sirôtky, sirôtky,
vy ste smútku kvietky,
sťa za mamkou, apkom
žalostiace dietky.
Na kalíškoch vašich,
tam ľudská tvár vskutku,
tvár plná významu,
lásky a zármutku.
Na kalíškoch vašich
oči opravdivé
aj ústa k náreku
i plaču hotové.
Na kraji úst milých
už-už plač pohráva
a z očičiek snivých
slza popadáva.
Sirôtky, sirôtky,
vy ste smútku kvietky
sťa za mamkou, apkom
žalostiace dietky.
*
Pri hrobe velikom,
ktorý v svojom lone
skrýva slávy rodnej
aj zbytky pokonné,
v ktorom pochovaná
je sloboda zlatá,
bytu Slovákovho
veškerá podstata, —
pri tom hrobe veľkom
sirôtky skvitajú,
nad slávou zapadlou
žalostiť sa zdajú…
(Prešov)
O autorovi
Koloman Banšell
evanjelický kňaz, slovenský básnik, literárny teoretik, prozaik a novinár.
Galéria obrázkov
Obrázok
