ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Znelky nášho podunajského slávika, slovanského to Petrarcu,^[1] sú za také výtečné, klasické, uznané i od sudcov k vynášaniu mienky nad géniom Kollárovým bez všetkej pochyby kompetentných, že ja k ich oslavovaniu ani slova pridať nemôžem. Technická dokonalosť dajedného umeleckého diela nie je medzitým ešte pokonným cieľom umelcovým, bo môžu sa myslieť a skutočne i jestvujú výtvory podľa požiadaviek umenia prísne sformované (napríklad uvediem iba nemeckého básnika Platena),^[2] ktoré celou svojou konštitúciou vzbudzujú síce u nás úctu, ba obdiv pre samostvárnenie, ktoré ale pri tom všetkom účinkujú na cit nie príťažlivo a pútavo, ale práve akosi odpudzujúco a srdce nepohnuté nechávajú. Nakoľko Kollárove znelky zodpovedajú i tejto druhej požiadavke umeleckosti, o tom najhmatateľnejší dôkaz vydáva nám netušený onen ich efekt, ktorým po uspatých stranách takmer celého Slovanstva „dřímavé“ prebudili, „chladné“ nadšeným citom vzájomnosti naplnili, „vše, co hnilo“, k životu vzkriesili, „zradné“ k rodoľubstvu nezištnému priviedli a „oči šilhavé“, sebecké k obetavosti pre ciele národné naklonili. „Slávy dcera“ urobila epochu vo vývine Slovanstva; ona preporodila i naše Slovensko.

Aby na klasických výtvoroch zdokonaľovať sa bolo možné, k tomu potrebné je predovšetkým subjektívne presvedčenie o ich dokonalosti, čo len cestou hlbšieho štúdia dosiahnuť sa dá. Z tohto stanoviska vychádzajúc, pokúsil som sa rozobrať uvedenú znelku.

Hlavnou myšlienkou básne tejto je vyzdvihnúť potrebu a blahodárnosť vo voľbe nejakého vznešeného cieľa. V básňach podobných, ako je táto na rozbor vyvolená, ktorú by som už či filozofickou, či ako ináč nazval, len citnou nie, dobre poslúži k úplnému porozumeniu i známosť toho, čo zavdalo príležitosť pôvodcovi k vysloveniu jedného alebo druhého náhľadu.

Pri básni čisto lyrickej stačí jediné preblesknutie iskry v srdci poetovom, jediný záblesk myšlienky, a pohnútka k vytvoreniu básne citnej už je hotová. Preto jednoduchú piesenku z pera vyhrýzť je číra, čistá nemožnosť; ba i dlhšie rozmýšľanie a uvažovanie po preletení „hodinky nadchnutia“ (aby som s Chomiakovom vravel) obyčajne na ujmu básni slúžieva. Po prvom záchveve vnútorných strún naznačená básnička je temer vždy najpodarenejšia.

Naproti tomu pred napísaním básne vôbec nelyrickej, zvlášť ale filozofickej, potrebné je dlhšie dumanie a posudzovanie pomerov životných.

Tak nemožno domnievať sa, že poetovi nášmu i myšlienka v znelke zvolenej vyjadrená len tak nič po nič v jednom okamžení sa naďabila; ba všetkým právom tú mienku možno vysloviť, že Kollára k napísaniu tejto znelky prinútila dlhšia, všestranná skúsenosť. Skúsenosť, podľa ktorej spozoroval, ako mnohí mladíci bez určitého cieľa po pustinách života blúdia, sami seba robiac týmto spôsobom nešťastnými; skúsenosť, podľa ktorej videl, ako nie v malom počte i dospelí, vytýčivší si istý cieľ, nedosvedčujú vôľu a vytrvalosť na život a na smrť na jeho dosiahnutie. V povahe samých okolností spočívalo i to, mlčky síce, ale predsa zreteľne napomenúť neprebudeného Slovana k rozmýšľaniu o tom, aký a ktorýže má byť vlastne ten môj „čistý, smělý“ cieľ? Je tu indirektné^[3] poukázanie na ideu vzájomnosti slovanskej.

Cieľ teda, ten vznešený cieľ bol by konečne nájdený, o ktorom myslieť, cítiť, ktorému žiť nutno. Tu ale ukážu sa odrazu hajná nepriateľských odporov, ba i vlastných prekážok. Cieľ je mi síce jasný ako to centrum nebeské všetkých bleskov, so zarazením spozorujem však, že nie som hoden uskutočniť ideu tú vyvolenú, vznešenú. Myšlienky sa trhajú, city vyhasínajú, život stáva sa zachmúreným, roztržitým. Tu pristúpi básnik ako lekár na všetky druhy nemocí pripravený a pochybujúcemu naleje do srdca novej istoty, klátivému novej podpory, ochabujúcemu novej nádeje s tým, aby som sa slobodne vyslovil, božským výrokom:

Inými slovami: ak je cieľ tvoj vznešený, túžba ušľachtilá, ak v jednej žiadosti srdca tvojho sústredené sú všetky žiadosti tvoje, ak konečne i pevnú vôľu a odhodlanosť smelú máš s protivenstvami boj oprobovať, istotne očakávať môžeš dosiahnutie šľachetného cieľa svojho, lebo za teba bojuje vyššia moc, bojuje samo nebe.

Smutná medzitým skúsenosť podáva nám celé hŕby príkladov a dôkazov, kde idea krásna v boji so svetom podľahla (rozumie sa, len načas), kde reprezentanti tej myšlienky práve neobyčajnými okolnosťami stíhaní, prenasledovaní a akoby trestaní sú. A na skúsenosť túto veľmi radi opierajú sa tí malomyseľníci, ktorí sladkosť a pohodlie života každodenného zhola nechcú žertvovať na oltár cieľa vznešeného, tvrdiac, že veď snahy ich svet zazná i križuje, ba i sama tá najvyššia moc nehodami a utrpeniami korunuje. — Obozretnému básnikovi nášmu je i tá skúsenosť dobre známa i námietky zbabelcov, čo sa na ten faktický stav vecí tak radi odvolávajú.

V ostatnej, najťažšej to na porozumenie slohe porazí poet oboje dôvodom jediným, tým totiž, že mužne padnúť v boji za cieľ čistý, smelý nie je menšou chválou. Alebo v súvise s predošlou slohou, ak slová výroku toho, že túžbe ušľachtilej a vôli pevnej i nebe rado dáva cieľa dôjsť, sú neraz skúsenosťou i podvrátené, dobre, ale v zaujatosti nezlomnej, bárs je ona dobrým výsledkom nie odmenená, mužne podľahnúť je dej nie menšej chvály a slávy hoden než samo dosiahnutie predsavzatého krásneho cieľa.

Toto je genezis^[4] a spolu rozvedený obsah našej znelky. Tu je spolu zjavnejšia i tendencia básnikova.

Poznamenávam ešte raz, čo som vyššie tvrdil, že každá báseň Kollárova, čo by sa ona ako všeobecnou pozdávala, obsahuje v sebe zavinutú i reflexiu na naše pomery. Kollárova každá myšlienka tak úzko súvisí so stavom veľnároda slovanského v prvých desaťročiach tohto storočia, že opovažujem sa tvrdiť, čo nie je síce žiadna prismelá auxesis:^[5] bez nešťastného Slovanstva nikdy nebol by sa stal Kollár tak šťastným poetom. Neblahosť politických okolností ukáže nám vôbec najslávnejších básnikov. Mína zatriasla síce básnickou strunou génia Kollárovho, pomery Slovanstva ho však pomazali za proroka.

Nahliadnime teraz hlbšie do jednotlivostí na rozbor zvolenej znelky. Obsah slohy prvej je: Šťastný je ten, kto si jediný vznešený cieľ v živote svojom vyvolí. Obsah slohy druhej je: šťastný je ten, kto cieľu tomuto celý žije, dokým ho len nedosiahne. Obsah slohy tretej je: šťastný je, lebo jedinej ušľachtilej myšlienke i sám boh pomáha. Obsah slohy štvrtej je: šťastný je, ak cieľa toho nedosiahne, i v slávnom zahynutí.

Slovo „blaze“ prichádza len na začiatku básne, hoci vzťahuje sa na všetky štyri slohy. Účel, od ktorého voľby závisí blaho človeka, má byť čistý a smělý. Týmito dvoma epitetami označená je vznešenosť. Čistý sám v sebe cieľ nemusí byť ešte vznešený, bo, poviem, pomáhať biede je cieľ čistý, krásny, ale predsa ešte nie vznešený. Vznešeným cieľom je napríklad smrť za národ. Aby čistý cieľ stal sa vznešeným, potrebuje výšku nad všednosťou, lebo prídavné meno smělý, vzaté podľa môjho náhľadu od obrazu strmého, vysokého vrchu, znamená teda vysokosť (smělý je teda na mieste tomto synonymom vysokého). Pochop čistého a vysokého, alebo básnicky smělého, dá v súhrne pochop vznešeného. — Po slove blaze je elipsa následkom vynechania tomu, čo prirodzene silu básnickú napomáha. Medzi slovom jeden a slovami místo mnohých nachádza sa akcentovanie jedného, lebo skutočne, kto si rozličných vznešených cieľov nastavia, nie je potom hoden zodpovedať ani jednému. V riadku druhom a treťom stretáme sa s temným síce, ale utešeným porovnaním:

Obraz je tu z tlejúceho slnca vzatý, v ktorom ako v centre sústreďujú sa všetky lúče meňavé — rozličné. Za náhľad tento je sloveso tleli, ktoré poukazuje, že si básnik slnce tak predstavuje ako teleso tlejúce. Zmysel podobenstva je: ako v slnci všetky lúče svoj stred nachádzajú, tak v tom jednom vyvolenom vznešenom cieli všetky ciele a záujmy života sa majú sústreďovať.

Sloha druhá vyznačuje sa menovite silou básnickou a logickým súvisom. V prvom riadku v slovách myslí, cíti, žije podaný je celý človek vzhľadom na jeho duševné tri moci, moci totiž poznávacej, cítiacej a chtiacej, lebo sloveso žije umiestené je miesto slovesa nejakú určitú činnosť znamenajúceho, napríklad koná, jedná, čo všetko výsledkom je chcenia. I tu vidno, že život je ustavičný pohyb dľa moci chtiacej. — Riadok druhý je podľa skromnej mienky mojej nie tak precízny. Antitetami byť majúce výrazy v slasti — v slzách ako i v přízni — v bezpráví sú nie úplné antitetá. Protivou slasti je žalosť, nie ale slzenie, lebo slzieva človek i v slasti. Podobne i přízni nedostatočne zodpovedá na strane protivnej bezpráví. Protiva priazne je nepriazeň, nevďačnosť atď., bezprávie ale naskrze nie, lebo protivou bezprávia je právo. — Otázka je tu ináč, či básnik chcel udať jasné protivy? Upozorňujem na polysyndetá v riadku tomto. — Myšlienka v druhých dvoch riadkoch nevyznamenáva sa dajakou zvláštnou originálnosťou, ale je výborne v rúchu novom (ktoré na pôvodnosť veľký má vplyv) stvárnená. Znamenite vynímajú sa tu, menovite kde protivenstvá vznešenému cieľu v cestu sa stavajúce označiť chce, tie mnohé ř a r ako i kopenie jednoslabičných slov.

Z praštiaceho tónu tejto slohy prejde poeta odrazu v strofe tretej do mäkkého akoby anjelskými zvukmi šumiaceho tónu. Slová sú tu nie menej vyberané; vidno, ako záležalo básnikovi na dokonalom, duchu myšlienky primeranom vyjadrení. Riadky

tak lahodivo, tak sladko znejú, že myseľ krásy schopná pri ich pozornom čítaní alebo počutí pozdáva sa slyšať hlaholenie vyššej moci. Do očú bijúci je výber mäkkých samohlások a spoluhlások, napríklad časté e a é, l a sykaviek. Upozorňujem i na to, že keď v ostatných dvoch riadkoch predošlej slohy chvat, spech k naznačeniu protív veľmi charakteristický chcel pôvodca udať, užíval slabiky krátke; v slohe tretej naproti tomu k vyjadreniu vážnosti prorockej upotrebil dlhé, zväčša spondeje.

Sloha štvrtá je dosť nejasná, a to pre nedokonalé vyslovenie incisa:^[6] Z vítězství-li není radosti. Keď si incisum toto v próze vyslovíme, ak i nemôžeme účastnými stať sa radosti nad víťazstvom, a keď sme na čistom i s výrazom i mne, pochopenie úplne sa nám uľahčí. Výrazom i mne, podľa subjektívnosti básnickej upotrebeným, naráža básnik na to, že jeho veru výrok ten, že túžbe ušľachtilej rado dáva nebe dôjsť cieľa, tiež sklamal v živote. Kde bolo to sklamanie a v čom ono záležalo, vieme.

Takto boli by sme prešli celú znelku i v jej podrobnostiach.

Dakto mi na toto pokračovanie riekne, že čo ono má za cieľ to kálanie vláskov? Ja odpovedám, že takýmito rozbormi nielen pôvodca ich nesmierne mnoho vyhrá, prinútený i po patričnom básnikovi širšie poobzerať sa i na rozbor vzatú prácu dôkladne prevariť, prežiť, ale aj iní, snáď s vecou menej oboznámení môžu byť napomožení. Darmo je to, kto na poli spisby niečím chce byť, ten musí vzory študovať. Ale k opravdivému štúdiu dobre je okrem subjektívneho ponímania poznať i mienky iných o tomže predmete. Z drobulinkých práškov zlatých nazbiera sa látky na dukát. Tak len z vhĺbenia sa do najvnútornejších dolov jedného alebo druhého veľducha, len zo zbierania maličkostí v doloch týchto možno si vystaviť zlatú métu.