ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… Moje srdce je čudesnou jaskyňou.
Bože, tmavá, strašná to jaskyňa!
Tôčik podzemný len žblnce, len vzdychá,
nikdy mu konca, bár sa prúd vždy míňa.

V jaskyni srdca len túžil som, vzdychal,
kde hviezda čáky, kde Faros^[15] života,
a potokom sĺz kraj-konca nebolo.
Vtom jej nebeský zjav sa mi zligotá!
Dievča, ty hviezda môjho blaha, neba,
dievča, ty ligot v mojom žití svetla,
teba cítim tam v tom srdci, oj, teba,
tvojej to lásky iskra ním prelietla.

Moje ňadrá sú piesočnou pustinou.
Nikde nevídať ani malé kvietko,
len víchor hviždí — jajže, a tak desne! —
a v pieskový hrob pozavieva všetko.
Búri nepokoj mojimi ňadrami
a bôľnosladký cit lásky, nadchnutia
zavieva beznádejami,
no nenakopí z nich hrob zabudnutia!

… Moja duša je stovekou bučinou —
len ohlás sa v nej, ohlas ti odvetí.
No príď aj orkán — buka nevyvalí,
hora zaduní — orkán v šíre svety.
Ohlás sa, dievča, predmete mojich snov,
tej duši láskou — ona ozve sa ti,
a čo aj sudby nado mnou
orkán zbesnie sa — ohlas môj nezvráti!

Žiale moje, žiale,
také ste mi práve
ako tá rosička
na zelenej tráve.

Ešte tú rosičku
slniečko ohreje,
ale žiale moje
nikto nerozveje.

Žiaľ ja mám, žiaľ ja mám,
trojaký ja žiaľ mám,
ktorý aký veľký,
zná iba pán boh sám.

Jeden mám za otcom,
druhý za materou,
ten tretí najväčší
za svojím frajerom.

Otec môj, mať moja
ležia v cintoríne,
šuhaj sa neverným
stal svojej dievčine.

Ej, pôjdem ja za ním
horami, dolami
a hľadať ho budem
šírymi svetami.

Ej, hľadať ho budem,
švárneho šuhaja,
a ak ho nenájdem,
skočím do Dunaja.

(Šebeš)

Za rána za rosy na vysokej stráni
bujnú trávu kosí šuhaj maľovaný.
A trávička chrapští, váľajú sa riadky,
a na jeho tvári úsmev bôľnosladký…
No dočkaj, šuhaju, veď tebe sused dá,
keď, žes’ mu vykosil z tálika, pobadá.
Kýže ťa to zlý duch prepadnul, Janíčku?
Ach, nechajteže ho, myslel na Aničku.
Zamyslel sa na ňu, na jej bľadé líčka,
hej, preto vykosil z cudzieho tálička.
Nie on toho vina, ale ľúbosť jeho —
dočkaj, ty vytrpíš, Anka, miesto neho!

Jak krušno to srdcu,
keď blíži sa zima,
jak teskno to srdcu,
keď sa mladosť míňa!
Žiaľnejšie milému,
keď milenku stratí
a keď vie, že mu ju
viac nikto nevráti.

Nežblnkoce už potôčik,
vlnky sa nehrajú,
ale v ťažkých putách ľadu
len dumno stonajú.

Okovala kôra ľadu
pery jeho biele,
no príde jar a potôčik
zhrkoce vesele.

Tak i tvoje srdce ku mne
chladnosťou kryté je —
ach, či sa od lásky mojej,
milá rozohreje?

Medzi lipami tíško šumiacimi
modrasté oko jazera,
nad ním hviezdička pri hviezdičke svieti
a v tých vodách sa uzerá.
A tak sa trasú, chlúbi jedna druhej,
že sú krásne v zrkadle tom,
že keby mohli, iste zleteli by
od nebeských k tým vôd svetom…

Pri jazere chlapček mladý
do siných vôd skumno hľadí.
Ľahký vetrík pošumieva,
rusé vlásky rozovieva.
Chlapček hľadí, zadumá sa:
Skiaď tých vodných svetov krása?
A on hľadí, šepce k sebe:
Jak nízko tu hviezdy nebä!
V duši mu zvrie cit neznámy:
Len nahnem sa a hviezdu mám,
tú, čo ináč tak vysoko,
a na vlastné čelo ju dám…
A už sa teší, jak pekný on bude,
jako sa naňho budú dívať ľudie!
— A ak sa mi snáď vyšmykne
sťa rybka v jarčoku?
A ak padnem ta dnu, ta dnu
v tú vodu hlbokú?…
Myslí, dumá a tie hviezdy
tak zvodne sa usmievajú…
— Jaj, už musím, lebo mamka
domov ma vyvolávajú…
Chlapček sa nahne,
za hviezdou siahne, —
čľup! — a hviezdy zase nad ním
smejú sa ligotom zradným.

Hviezdy, hviezdy nešťastlivé,
ľúbosti hviezdy zvodlivé,
čo nás tak váš úsmev šiali?
Chlapček malý, chlapček malý,
nielen ty jazerom slasti
padnuls’ do Orka priepasti!…

Prší dáždik hustý,
prší dolu na zem,
hej, už k svojej milej
zabehnúť nemôžem.

Zabehnúť nemôžem,
ale nie pre blato,
hej, veď ľúbosť verná
nič nepodbá na to.

Letel by ja k milej
v blate po koleno,
ale, ach, nemôžem,
nie mi dovoleno.

(V. Revúca)

Pozeral som do siného potoka,
pozeral som deve milej do oka.
Hlboká si, tajomná si, vodičko,
tajomnejšie devy mojej očičko.

Pozeral som do siného potoka,
pozeral som deve milej do oka.
Jak tie rybky na vode sa blýskajú,
tak v jej oku myšlienočky ihrajú.

Keby vedel, že deviných túžob hra —
tvoje sme my, šuhajíčko! — volá mňa,
vychytal by tie rybičky-myšlienky
a dnu vpustil do môj’ srdca studienky.

(Prešov)

Siná, Siná, voda tichá!
Za tebou mi duša vzdychá,
hej, za tebou dol dolinou
za premilou za dievčinou.

Siná, Siná, voda mútna!
Na smrť mi je duša smutná,
smutná sťa ten vtáčik malý,
čo mu mladé z hniezda vzali.

Vzali aj mne ľudia planí
snov mladistvých smelé plány.
Nuž keď vzali, nech si majú,
nech len milej pokoj dajú.

Čo je svetu z mojich žiaľov,
zo zničených ideálov?
Mne je výhra žiaľ hlboký,
piesne smútku sú výtoky.

Siná, Siná, voda kalná!
Duša moja teraz žiaľna,
lež nebude vždy zronená,
bude časom potešená.

Keď sa hýbe ruch prírodný,
tvoj tichý prúd sa rozvodní,
rozvodní sa, múti, kalí,
smutno hučí po úskalí.

Tak i mútne žiaľov prúdy
zvestujú mi sladké súdy:
že ľad srdca príde nazmar,
zavíta mi ľúbosti jar.

(Belá nad Cirochou)

Povedzže mi, vetrík, povedz,
čis’ nevidel milú moju? —
Nevidel ja v celom svete
nikde, nikde milú tvoju.

Oj, slniečko šírohľadné,
čis’ ty o nej neslýchalo? —
Hľadelo som z kraj’ do kraja,
lež ju nikde nezbadalo.

Zore, zore ružokvetné,
či neznáte tiež, kde býva? —
U nás býva každé ráno,
u nás líčka si umýva.

(Prešov)

Zrieknem sa duše svojej snov,
zrieknem sa letov, obrazov:
Oh, len ma ľúb!
Zahrabem v zabudnutia hrob
nároky moj’ budúcich dôb:
Oh, len ma ľúb!
V žertvu dám ti junstva časy,
povrhnem účasťou spásy:
Oh, ľúb ma, ľúb!

Ja poznovu čujem tvoju peruť,
ó, vyhnanec drahý mojeho srdca,
ľúbosti cit, predchodca nových slastí!
Vitaj, vitaj! — a odpusť ľahkej mysli,
ktorá ťa preč bola odpudila,
sťa keď odháňa mať od obloka
chorej dcérušky preč, preč smrti vtáka.
Odpusť! Ó, ja nechcel tak prísnym byť.
Striga hnusná, mať ľsti a podvodu,
zrná horké do hrvoľa ti vtisla,
až, úbohý, krídelcia si opustil.
Ja v zúfaní musel ťa tak nechať,
ba i vypudiť z môjho srdca skrýše —
tak veľký bôľ, tak veľký žiaľ ma zvieral!…
No nezhynuls’, vďaka milému nebu,
sťa zázrakom znovu si vyzdravel
a hľa, vraciaš sa na krídlach svižkých späť.

Oj, poď a poď! Ako teším sa ti!
Aká radosť preniká bytosť moju!
Oj, poď a poď! Nech účastný som slasti
môcť z tvojho pyšteka znovu bozky sať,
z hrdielca tvojho počuť hrkút milý.
Dávam ti sľub, že nieto viac tej moci,
ktorá by ťa pri mne preľstiť znala.
Ja sám budem ťa napájať z vlastných úst,
z dlane pšeničku čistú sám ti dávať
a nikoho, nikoho nepripustím
v tvoju blízkosť — len dievča to spanilé,
ktoré na tých vrchoch ťa upravilo
ku mne, ku tvojmu pánu stratenému.

Aký to svet sa predo mnou otvára!
Belosť krídelca tvojho, tá rozháňa
už zďaleka mračná neprajnej sudby,
(oj, sudba tá ma pochovať chcela!)
šum krídeliec tvojich privádza mi
sebou zefyry čerstvé, pohyb vzduchu.
(Kde vzduchu niet, ach, tam ako v mohyle
práchnieť, drnieť a hniť začína všetko.)
— Aký to svet vo mne i vôkol mňa!
Aký svet!… Nádeje odumreté
ožívajú, povstávajú z hrobu,
radosti zaspavšie točia sa zas
vo venci, tanci krepčivom, struny
rozšklbané sa stáčajú, na ktorých
už-už prst pobrnkáva nadšenia,
vesmír sa mi v harmóniách ozýva,
lesk hviezdičiek úľubne usmieva,
hory, doly znejú zas túžbami,
prsia moje dmúť sa začínajú,
žilou každou prebieha mlunná iskra…
Ľúbosti cit, vtáčatko vyhnané
srdca môjho — vitaj, vitaj, vitaj!

(Gerendáš)

Lienka, lienka, pata-lienka,^[16]
kam poletíš, v ktorú stranu?
Ej, poletím do ľadníčka
na vysokú na poľanu.

Nezberaj sa, muška milá,
na poľanu, na vrch divý,
krídlam tvojim priďaleko
aj vietor tam vždy mrazivý.

Lienka, lienka, pata-lienka,
kam poletíš, v ktorú stranu?
Ej, na lúčku potichučku,
neradíš-li na poľanu.

Leť na lúčku, muška zlatá!
tam bude dnes i môj milý,
zdeľ mu, že ho vrúcne ľúbim,
naňho myslím v každej chvíli.

Zdeľ mu, ako túžim za ním,
aký v srdci nepokoj mám,
odpúšťam bozk ukradnutý,
dobrovoľný už dnes mu dám.

(Mašková)

Pusto bolo v srdci mojom,
pusto ako v Sahare,
radostí mi zmizli kŕdle
aj nádeje bujaré.

A ak predsa zeleň kde-tu
oázy sa zjavila,
prišiel sámum neľútostný,
oáza sa stratila.

Ale teraz v srdci mojom
zrazu aká premena!
Radosti v ňom ožívajú,
skvitá nádej zmarená.

Po pažiti potôčik v ňom
krištáľový hrkotá,
na haluzi holubička
sivooká hrkúta.

Pýtam-li sa, skadiaľ ten ruch?
Čo tej zmeny príčina?
Tu vetríček tvoje meno,
deva ľúba, spomína.

(Gerendáš)

Darmo sa mi ty usmievaš,
hviezda slávna, zvysoka,
oj, svieti mi skvelšia hviezda,
skvelšia hviezda — z jej oka.

Darmo ma ty vnadíš, vábiš,
ruža bujná, stolistá,
krajšie kvitnú na jej líčkach,
krajšie ruže doista.

Darmo sa mi, ó, ľalia,
skvie kalíškov tvojich srieň,
znaj, že pri jej čistej duši
tvoja belosť je len tieň.

(Gerendáš)

Zachvel sa lístoček
trasľavej osiky,
objali ho útle
zefyrky vetríky.

Zachvela sa vo mne
duša zaľúbená,
objala ma vrele
deva premilená.

(Gerendáš)

Keď som ja to počul, dievčinôčka milá,
žes’ na lásku moju láskou odvetila,
celá bytosť moja bĺkala citami,
v slasti sa hojdala tam hor nad hviezdami.

Oj, drahá, ty neznáš, zná to len Hospodin,
koľko ja prekonal už súženia hodín,
lež v každej neresti, v každom utrpení
tys’ mi bola hviezdou, anjel môj milený!

Jasná tvoja bytosť v života mrákave
kynula mi z diaľky milo, usmievave.
Stred sŕdc ľadových keď už-už prišiel som v zmar,
tys’ ma privinula — zavítala mi jar.

Rozkošná, slávna jar, hľa, vskutku tu je už,
svet zdá sa mi celý sadom byť vonných rúž.
No ak vskutku bol by kvetov plný ten svet,
tys’ mi, duša moja, tys’ mi najdrahší kvet!

Deva srdca môjho, jak by ťa neľúbil?
Jak by ti až po hrob lásku neprisľúbil?
Večne, večne som tvoj!… Nebudem-li viac žiť,
nedbám — veď i v hrobe ľúbený budem hniť.

(Prešov)

Odišiel som, deva ľúba,
preč od teba v diaľ,
v srdci mojom rozpomienka
a ľúbosti žiaľ.

Rozpomienka blahých minút,
ktoré mi nebe
dalo stráviť, síc’ krátko len,
milá, pri tebe.

Ale v srdci i lásky žiaľ,
neistoty boj,
či ťa ešte vidím kedy,
drahý anjel môj?

Prídem na vrch a zastanem,
ohliadam sa späť…
Oj, tak mi je, sťa utratiť
mal by celý svet.

Ramená sa ku objatiu
v túžbe rozvinú,
chcem objímať, kde ty bývaš,
celú dolinu.

Ale z vrchu, hoc náhli čas,
ďaleká je púť,
kroky moje, nedajbože,
nemôžu sa hnúť.

Nuž tak dobre. Tu zostanem,
tu zostanem hor,
sťa ľúbosti mojej pomník,
sťa večný mramor.

(Turie Pole)

Jedno je len, čo mi ruší
lásky blahej súzvuk ľúby:
Vydržím-li spánok v hrobe,
keď smrť žitie moje zhubí?

Dlhé, večné rozlúčenie!
Milá, večne byť bez teba?
Nie! Stane hor telo mŕtve
vyprosiť si dušu z neba.

(Prešov)

Slniečko, hľa, za horu zachodí,
oj, krásny to, dojímavý zjav! —
tisíc perál v oku mojom rodí
hasnúci ten jeho zlatohlav.
Ach, čím viac sĺz v očiach perlí sa mi,
tým krajšími skveješ sa dúhami,
čím lepšie znám, že nebudeš mojou,
tým viac túžim za ľúbosťou tvojou.

(Cinobaňa)