ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kata, Tomáš, Zuzka (s dieťaťom pri belčove), Kaňúrik, Eva. (Spokojné vianočné tváre, sviatočné obleky. Milá, tichá domácnosť. Dve-tri deti bavia sa na zemi, jedia koláče.)

KATA: Ale veď ste ho už tri razy čítali. Prečítaj si sám.

TOMÁŠ (fajčí): No len ho ty čítaj ešte; keď počujem, akoby som sa s ním zhováral, s mojím Ondrišom.

EVA: Ja som ho ešte tiež dobre nečítala. (Berie list zo stola.)

KAŇÚRIK: Sem daj, ja budem čítať…

EVA: Ale aby sme i my počuli…

KATA: Máte čo počúvať! Nuž zdravý je, obliecť má čo, jesť má čo — čože budete počúvať?

KAŇÚRIK: A šesť grajciarov na deň ho tiež neminie.

TOMÁŠ: No len čítaj, Miško, a vy ticho!

KAŇÚRIK (ťahá sa k lampe, všetci mu robia miesto).

EVA: Okuliarov ti nenačim? Ňanka…

TOMÁŠ: Materine sú v Spevníku… (Smiech.) S motúzom.

KAŇÚRIK: Nože už!

TOMÁŠ: Pst, ticho, deti!

KAŇÚRIK (číta): „Dobrý deň vám, alebo bude večer, keď tento list do ruky dostanete. Drahý môj otec i mama, i celá rodina. Vinšujem vám šťastlivé sviatky vianočné, aby vám dal pán boh zdravia, hojného božského požehnania, aby ste sa nielen za týchto Vianoc mohli s tým novonarodeným spasiteľom Ježišom Kristom, s dietkami a celou rodinou tešiť (ženy plačú, utierajú si slzy, otec tiež), ale ešte za veľa rokov tu v dobrom a stálom zdraví medzi nami prebývať, dietky si opatriť, a keď príde tá hodinka smrti (plač), s týmto svetom spokojne sa rozlúčiť, v kráľovstve nebeskom sa radovať a tú anjelskú pieseň prespevovať: Sláva bohu na nebi, pokoj ľuďom na zemi… To vám srdečne vinšujem a prajem.“

KAŇÚRIK (utrie si hánkou oko): Ale si ho naskladal!

TOMÁŠ: Ej, vie, vie. Poznať, že knižky rád čítava.

EVA: Ja by ho ešte inak vedela!

TOMÁŠ: Jazykom. Ale si pero vezmi. Viem, že by si ho namachlila…

KAŇÚRIK (ďalej číta): „Nie veru tak, ako teraz rok ste mali radosť, a vyšla vám na žalosť. Keď si na to pomyslím, je mi do plaču nad mojou sestrou, že som tak rúbal proti tomu, a predsa zlomiť som vás nemohol. Nech vás pán boh chráni od takého navštívenia — a jeho nech tresce podľa jeho zásluhy, že moju sestru tak na posmech chcel obrátiť. Inšie vám nemám čo písať, len, že tu veľká zima panuje. A ja som, chvála pánu bohu zdravý, čo i vám vinšujem. A divím sa vám, že ste mi tak dávno nepísali, že nepočujem nijakého chýru o vás, či radostne budete nažívať sviatky a či ako teraz rok. Ani o Zuzke mi nič nepíšete, či je zdravá — i ten synček jej. Váš verný syn Ondriš.“

TOMÁŠ: To ešte nedostal môjho listu. Neboj sa, Ondriš môj, obráti i jeho pán boh, bodaj sa… Ale nebudem na takýto deň hrešiť.

KATA: Ani nie. Ona je ticho, ani slova o ňom planého, nuž čože máme my? Ju to iste viac bolí ako kohokoľvek z nás, a prenáša.

EVA: Tak s boha pomocou!

ZUZKA: Čože ho budem hrešiť? Čože mám do sveta kričať? I tak mi nikto nespomôže. Čože budem na oheň klásť?

KAŇÚRIK: Ej, ba by si ho mala. Ja by ho za živa preklial. Aspoň by sa ti uľahčilo.

ZUZKA: A či je mne ťažko? Nie mi je. Bolo, ale už dávno mi je nie. Viete, kedy? Ťažko mi bolo, kým na isto som nezvedela, či je Beta pri ňom. Vtedy mi bývalo. Za tri dni; od tých čias ani pomyslenia… Tak sa mi srdce i myseľ za ním zavreli, akoby kameň do vody hodil.

KAŇÚRIK: Ale dnes rok si tak nevravela. „Keď chcem, pôjdem; keď nie, nie,“ to boli tvoje reči. Pamätáš.

ZUZKA: Vtedy mi tak prichodilo. Dnes by som si inak rozmyslela.

TOMÁŠ: Nechcela slúchať svojho.

KAŇÚRIK: Vraveli sme ti, že na sľuby nemožno veľa dať. A to si vedela, že si ťa on z lásky neberie.

EVA: Bola taká rozžialená a myslela, že i vám, rodičom, dobre spraví, i sebe. Ani sama nevedela, čo má robiť. Nuž, poručeno bohu, šla zaňho.

KATA: Myslela, že nájde novú lásku za stratenú.

ZUZKA: To nie. Ja som sa vydala zaňho s dôverou. Ja som myslela, že si budeme robiť, gazdovať, zarábať pri svojich. Myslela som si, keď mi i nebude ako pri otcovi a pri materi, ale ako v dobrej službe.

Predošlí, Žofa.

KAŇÚRIK: Všetci mali sme pamätať: bol za mládenca ľahtikár, je a bude darebák do smrti.

ŽOFA (dnu).

KAŇÚRIK: Ale ste mi prišli na jazyk!

ŽOFA: Akože, meno moje, Miško?

KAŇÚRIK: Tak, že to nebolo pekne od vás, keď ste takô dopustili, aby si druhú bral!

ŽOFA: Ja som nie vina, meno moje. Ja som mu to neporadila. Vraj do služby ju vzali.

TOMÁŠ: Pekná služba!

KAŇÚRIK: Ale na hostine ste boli, keď Betu bral!

ŽOFA: Zavolali — nevedela som, čo sa robí.

KAŇÚRIK: Predsa, keby ste vy boli poriadni rodičia bývali…

ŽOFA: Zvieš, keď ti tvoje dorastú…

KAŇÚRIK: Každý rodič si rozkáže dieťaťu. Ale váš syn je nie hoden ani po svete chodiť.

ŽOFA: Už pre toto dieťa mu doprajte zdravia. Bude a chce, i my sa chceme oň starať. Ukáž mi ho. (Berie Zuzke dieťa a bozká ho.)

TOMÁŠ: Nechajte ho, neberte na ruky. To je nie vaše vnúča. To vy nechováte. Za lyžičku ste mu nepodali, nedoniesli — ani jej, keď ležala. Vtedy vám nebola ničím, a teraz by ste ho obľubovali.

ŽOFA: Ešte ho môžem i tisíc ráz nakŕmiť. To ešte dobre bude.

TOMÁŠ: Akože bude?! Mojej dievke česť na mieste; ale kto raz statočnosť utratí, tomu sa viac nenavráti. A to je váš syn! Keď sa rozišli, mali tak byť, a nie, ešte sa za touto dvere nezavreli, už bola tam druhá! Pfuj! (Odpľuje.)

ŽOFA (plače): Jaj, veď či ja viem, či ja viem, ako sa to len roztrhali. A už keby sa boli zvadili, pobili — ale len keď počujem, že sa rozišli. Veď ja ta idem, ja to, reku, zvŕšim, ja to napravím, že to dobre bude. Veď mne to bolo divné, veď som ja nič nepočula. On nič, ona nič, až zrazu priletí chýr. Skoro som do hŕby zletela od ľaku, meno moje.

TOMÁŠ (vyjde).

Predošlí bez Tomáša.

ŽOFA: Ale čože budeš robiť? Ja sa nemôžem ani pohnúť; ja neviem, čo. Ach, veď sa oni zídu; ach, veď sa to všakovak stáva: rozídu sa a zídu sa. Čo bolo, to prešlo, veď to bude inak. Môj púčik maličký! Ale načože ste ho dali na toho nevďačného Palčíka krstiť? Ondriško môj! Nuž či je ten hoden toho mena… Ale veď oni mali tiež dosť trápenia. Veď im to veľmi ťažko padlo. Čo ich to stálo groša — a nás zlosti a žiaľu… A teraz ešte pokonávanie. Veď ja dosť vravím, ale čože? Zažmúrim oči, lenže sa zakryť nemôžem. Akô je — všetok otec. No, len nech žije. Ja si ho vychovám. (I plačú s Katou i sa smejú.) Aká nám radosť bola veľká, a teraz žalosť. Ale dá pán boh, že sa to zas na radosť obráti… Ja sa vždy tak úfam, meno moje.

KATA: Pán boh vie… Veď to len bolo, keď prišla! Otec jej: „Čo je s tebou? Čo si prišla?“ — „Nemôžem, vraj, vydržať.“ A ja poviem: „A to tak býva: teraz prišla, a potom zas pôjde — príde po ňu.“ Ale ani ráno nik, ani na druhý deň. Idem pozrieť — už tam Beta. Ej, hrom do tvojej duše, vtedy už i do mňa zlosť vstúpila. Čo si ty neprídeš po ženu? „Ja už mám druhú!“ — „No tak ju maj! Len aby si ešte neplakal za prvou.“

ŽOFA: A už je tu tá chvíľa. Teraz mu už schodí na rozum, čo urobil. Dal sa nahovoriť iným. Nuž a on, ako mladý, nevedel si to ešte rozmyslieť, že to nebude dobre. A tí mu zas privolili. Oni schybili najviac. Tá sa mu tam vyškierala, za ním sa vláčila, a bolo nešťastie hotové. Mohol o život prísť pre cundru! No, veď jej on od tých čias nepozná, to už nie, meno moje!

KAŇÚRIK: Mal on i vtedy vedieť, ktorej prisahal… Nemal on svoju ženu zapovrhnúť pre kadejakú… Nebol statočný ani on!

ŽOFA: Ale veď keby mu to bol mal kto, aspoň len koľko-toľko, napomenúť, istotne by sa on toho nebol dopustil. Nuž ale my sme nevedeli, vy tiež nie. A Palčíkovci šli za mamonou, mysleli si, že im tá ani jedávať nebude, len vždy robiť, aby im toho majetku pribúdalo, meno moje!

KAŇÚRIK: On to mal vedieť! A keď mu s prvou ženou majetky neprepisovali, mohol badať, že mu ani s druhou nebudú.

ŽOFA: Všetko mu dáš, len toho nešťastného rozumu mu nedáš, meno moje.

KAŇÚRIK: Ľahkomyseľník. Išlo mu o dobrý život.

ŽOFA: A skoro životom zaplatil. Ak by ho bol trafil ten zbojník! Lebo ani nemôžem naň inak povedať, meno moje. Teraz on, Ďurko náš, nestojí o majetky, meno moje. Teraz už na všetko také zabudol. Má on — toto je jeho majetok. Už viac ráz mi on spomínal, aby som išla pozrieť, že by ho tak rád i on už vidieť, ale že sa bojí prísť, lebo on sám uznáva, že zvinil, že mu dvere ukážete… Veď dobre za ním nezhynie. Už ma i nahováral — len aby ho mohol vidieť — aby som ho ukradla, že sa bude oň starať ako jeho vlastný otec. Žeby ho pred dom vyniesla, keď inak nemožno. Že pôjde popred a vidí ho. Moje dieťatko milé, radostné! Akoby mu z oka vypadol!

EVA: Teraz by ho už rád vidieť, a vtedy si jej nevšimol. Však on vedel, v čom je postavená, keď šla od Palčíkov.

ŽOFA: Vedel, vedel, ale keď mu tá oči zlepila, bodaj sa tam prepadla, kde je! Lebo keby tej nebolo bývalo, nebolo by sa to stalo. Ale vláčila sa za ním už ako za mládencom a ho pobalamutila.

ZUZKA: Čítala som ja jeho myšlienky. Spočiatku ma rád mal, a potom som mu všakovaká bola, že mi ho nebolo iba nechať. Ja som trpela, kým som len mohla.

Predošlí, Tomáš.

TOMÁŠ (dnu).

ŽOFA: Viem, dievka moja, viem. Bolo dobre, zle sa stalo, a môže byť zas dobre. Tak, Zuzka moja. Len už i ty popusť z hnevu. I vy, milí naši svatovci, celá rodina.

ZUZKA: Ach, veď ja mu nemám čo… Ja som už, akoby sa to ani nebolo stalo.

ŽOFA: Zaujíma sa on i za dieťa, i teba si pripomína. Ja som tiež rada, že ho už môžem vidieť, moje vnúča milé. Len ho opatri; i ja mu donesiem, meno moje, donesiem.

TOMÁŠ: Netreba sa vám oň starať, kým som ja živý. Nie ste toho ani hodni.

ŽOFA: No, len nakladajte na mňa, nakladajte, ako na koníčka! (Plače.) Plňte si vôľu. Dobre ma, ja zaslúžim, zaslúžime, meno moje. Viem ja, že ich vy vychováte, čo by ich koľko bolo. Veď ste svojich koľko vychovali. Nepochybujem, ale i ja som mu stará mať, i mňa bolí srdce nad ním. I Ďurko vše len oči do dlane chytí a zamyslený slova nepovie. Ešte si niečo urobí; len tak sa trasiem. A preto vás prosím, ak by sa tak stalo, že by tadiaľto išiel, aby si mu ho aspoň do obloka ukázala, dievka moja.

ZUZKA: Nuž veď ak príde alebo pôjde, ukážem mu ho.

ŽOFA: Tak, tak, meno moje, ty máš srdce.

KAŇÚRIK: Bol by sa mohol tešiť, keby sa bol držal ako statočný muž.

ŽOFA: Len mu už prepáčte. Čože už robiť? On to už všetko zanechal, zabudol. Ako je doma, celý mesiac, ešte v krčme nebol, nápoja v ústach nemal, nikde nejde. Ba bojím sa oň, že sa mu niečo stane. Bože môj, už som celá utrápená, i otec. Ale kieže ma už pošlete! No, dobrého zdravia, Zuzka naša. (Dá dieťa.) A dieťatko naše milé, synčeka nášho, opatruj, chráň. Môj púčik nevinný! To sa nestalo s naším Ďurkom prvým, ani sa to na ňom nezavŕši. Veď sa mne to smrti rovná, že som sa na moje staré kolená takého dožila… (Plačúc von.)

KATA (a ženy vyprevadia ju, poberúc deti so sebou).

Tomáš, Kaňúrik.

KAŇÚRIK: Aká dobrá stará mať! Aká sladká, vďačná, i keď ju hrešia. Tí vedia všetky školy; nečudo, že sú Ďurovi mať.

TOMÁŠ: Teraz vykladá, a za pol roka jej nezišlo na um k nám vkročiť. Keď mali tadeto ísť, obišli. Ani pozdravenia nedali. Úfali sa, že sa Palčík naľaká ich žalôb, hnevu, že pôjde po Ďura, len aby si tretiu ženu našiel. „Padol vraj Palčík“ — chvastal sa Ľavko — „na môjho Ďura; spýta sa ho ten, kto bude gazda?“ Nevydarilo sa im tam, idú k nám probovať.

KAŇÚRIK: A tie reči! Keby ste neboli vyšli, otec. Už len že nie, žeby Zuzka prišla k nim a žila s nimi. Že i starý tak, i mladý. Tak; už len že nie, aby ich prišla navštíviť, že veľmi túžia za synčekom, vnúčaťom, vidieť ho chcú.

Tomáš, Kata, Kaňúrik, Zuzka, Palčík, Mara.

PALČÍK: Dobrý večer! (Zadivenie.) Šťastlivé sviatky vám! (Chlapom podáva ruky. Prijímajú nevďačne. Tomášovi.) Hanbím sa ti prihovoriť, švagre, že mi oči vypáliš.

MARA: Akože sa máte? My sme skoro o rozum prišli do roka.

TOMÁŠ (Palčíkovi): Ako my…

MARA (žiali): A my sa vari lepšie? Bože môj, keď si pomyslím, je to len div boží, že som ja od tej hrôzy už nie pod zemou. Veď sme my ani nevedeli, kde on chodí; len čo sme počuli, že ho tá odvádza, bodaj ju, aby ju boh skáral!

PALČÍK: Veru by to nikto nebol veril, že moja hospoda na takô vyjde. Môj rozum sa podel, neviem kde. Takto som sa nazlostil naň, a už som mu dával, povoľoval, čo len žiadal… A už len to ďakujem bohu, že som ho nezahlušil. Bol by som sa ešte do temnice dostal.

MARA: To ďakovať bohu, Otcu nebeskému! (Zopne ruky.)

PALČÍK (Tomášovi): Na nás sa nemáte čo, drahý švagre, i celá rodina, ťažkať za to, čo sa stalo.

KAŇÚRIK: Nemali ste mu dávať toľko ovsa, bol by neskákal.

PALČÍK: A či som mu ja, Miško? Okrádal ma.

KAŇÚRIK: Vieme. Ale keď sa s touto (Zuzkou) rozišli, nemali ste dopustiť Bety do vášho domu. Vedeli ste, že šila za ním od počiatku, a nebránili ste, kým ho neskazila.

MARA: Ja som ochorela, obľahla, akože sme mohli byť bez robotníčky v dome?

PALČÍK: Či sme my vedeli?… Počuli sme o nej, i o ňom; ale nevideli, až bolo neskoro.

TOMÁŠ: Vedeli ste vy, kto je ona, i jeho ste poznali. To mi už nevravte.

PALČÍK: Schybili sme, uznávame. Ale vám vravím, ako mi hlavu prevracal, v čom len chcel. No, veľa sme schybili i my. Preto sme prišli k vám.

MARA: Mne sa ani sviatky nerátajú. Spievali sme i ráno „Čas radosti, veselosti“? a mne slzy tiekli, keď som si pomyslela, že sa vy, celá rodina, na nás hneváte.

TOMÁŠ: Nám nemá byť ľúto? Vidíš ju (na Zuzku), čo je teraz z nej? Čo bude z nej?

ZUZKA: Netrápte sa, ňanka, o mňa. Ak budem zdravá, ja sa vyživím, len ma do jari pretrpte.

TOMÁŠ: Pretrpte! Vyživíš sa! Ale takto budeš celý život tráviť?

ZUZKA: Tak! Do vašej smrti budem pri vás, a potom mi syn dorastie, tak čože?

PALČÍK: Švagre môj, neboj sa o ňu. Žaloval ma ten holomok, vysúdil už dvesto zlatých, ale vzal som si fiškála i ja a apeloval. Nuž ak mi fiškáli niečo nechajú, to všetko bude tvoje po našej smrti, Zuzka naša. Ako sme vám sľubovali. A keď si on svoje premárnil, ty svoju čiastku dostaneš.

MARA: Len sa už, pre boha vás prosíme, nehnevajte na nás. A tebe, čo som ti vše tvrdšie povedala, veď som ti to ako mati…

PALČÍK: Veru sme ti dosť ublížili. Ale bodaj by nohy zlámal, keď mal k nám prísť. Vždy vedel tak okolo nás, že nás mal ako pavúk muchu v sieti. Kým som nespravil poriadok s ním.

MARA: Bože môj, nespomínaj. To je len božia milosť, že dnes v temnici nesedíš zaň.

KAŇÚRIK: Tam ste sa pochlapili. To vám uznávam. Ale keby ste ho boli aspoň ožobráčili, aby si bol zapamätal, kedy sa zopsil.

PALČÍK: Veď si on to dobre zapamätal. Nevidíš, nestretneš ho teraz v krčme, ako keď bol u mňa.

KAŇÚRIK: Bol by, ale nemá za čo.

PALČÍK: Len zarobia pri tom dreve. Ale ozaj si on musel zapamätať mojej ruky. Zdržuje sa výstupkov.

TOMÁŠ: Dokiaľ?

KAŇÚRIK: Kým neprestúpi.

TOMÁŠ: Tak. Nebude zo psa slanina…

PALČÍK: Nemožno o ňom dobre povedať; ale práve preto na nás sa neťažkajte. Pomyslite si, keby ste vy boli na našom mieste bývali, bol by to isté s vami robil.

KAŇÚRIK: Ej, ba sto bohov!…

PALČÍK: Miško, ja som i horšie…

KAŇÚRIK: Ale len keď bolo neskoro.

PALČÍK: Dobre robiť môžeš kedykoľvek, len hrešiť nevieš nikdy, kedy by bolo najpríhodnejšie.

MARA (pri Zuzke): Dieťa moje!

PALČÍK: No, veď mu ja spravím, Ondriškovi, pamiatku, aby ste všetci vedeli. Len sa nehnevajte a prepáčte, čo sme schybili. (Zberajú sa.)

KATA: Čože budeme robiť? Dobre ste im chceli.

PALČÍK, MARA: (odchádzajú): To mi už veru nik neodškriepi. Ako vlastným, ako vlastným! Dobrú noc vám!

KATA (vyprevádza).

KAŇÚRIK: Akí sladkí teraz i títo.

TOMÁŠ: A ktože ich vie, či i dobre nezmýšľajú, keď sa takto uponižujú.

KAŇÚRIK: No, Zuzka, už sa neboj o dieťa. (Odchádza.)

ZUZKA: Len by sme zdraví boli, čože by som sa…

Tomáš, Kata, Zuzka, Ďurko.

ĎURKO (vstúpi).

KATA: To sa ty darmo ustávaš.

ĎURKO: Mama moja, otec, žena…

TOMÁŠ: Mňa ty tak viac nepozvi.

ZUZKA (hovorí do konca dejstva ticho, citne, prirodzene, bez teatrálnosti): Vitaj.

ĎURKO: Ste zdraví? (Hľadí na dieťa.)

ZUZKA: Sme, chvalabohu!

ĎURKO: Prepáčte, prepáčte!

TOMÁŠ: Nechaj prosby, ty si hrdý býval!

ĎURKO: Už ma pokorilo. Nevládzem už ďalej so sebou.

TOMÁŠ: Na to si mal driev prísť. Pozde sa poznávaš.

ĎURKO: A predsa chcem sa vám vyspovedať s triezvou hlavou, s úprimným srdcom.

TOMÁŠ: Nezačínaj starú nôtu. Ty si vždy bol svätuškár, keď si čo chcel vydrapiť. Neverím ti nikdy viac. Tak si zaviedol nás, tak Palčíkovcov s Betou. Akú si si zvážil, takú si drž. Ja som s tebou zvŕšil. (Odíde.)

ĎURKO (pokročí proti nemu, Tomáš ho obíde a vyjde): Otec! (Prestávka.) Už som sa dávno najedol Bety.

KATA: Tak si ty preto nešiel za ňou, keď vás od Palčíkov odpravili.

ĎURKO: Preto. Už by ju bol odduril, keby nás neboli rozprášili.

KATA: Nemal si pre koho Zuzku nechávať.

ĎURKO: Nepripomínajte, mama. Zhnusil som sa už dosť sám sebe. Zhnusil si celý mladý život svoj. Zuzka, syn môj nemluvný, odpusťte zblúdilému otcovi a mužovi jeho hriechy…

ZUZKA: Ďurko, nepros. Zabudla som ja už na všetko, nehnevám sa na teba.

ĎURKO (blíži sa k nej a neverí ušiam svojim): Zuzka! Či ozaj?

KATA: Nie, ona ťa slovom neprevinšovala, nikdy na moje uši. Preto sa i zlostia na ňu naši.

ĎURKO: Zuzka!

ZUZKA: Kde si nabral toľko citu k nemilej žene? Azda sa mýliš.

KATA: Keď si mu nikdy nie, neblíž mu ani teraz, dcéra moja.

ĎURKO: Hanbím sa ti priblížiť.

ZUZKA: Máš prečo.

ĎURKO: Predsa. Ak mi i nezabudneš, odpusť mi.

ZUZKA: Vravím ti, že som ti všetko. Želiem len za tým, že som si nevedela lepšie rozmyslieť a šla som za teba.

KATA: Lakomili sme sa na majetok, na ľahký život.

ZUZKA: Ja nie. Čože som ja vedela o tom? Aby ste vy mali menej starosti so mnou, ja som vďačne šla za teba, a chcela s tebou statočne žiť, trápiť sa, robiť. Ale ty si šiel za ľahším životom. Teraz ho užívaj.

KATA: Ale si na koni, Zuzka! Ani tvoj život je nie na závidenie. Žena bez muža ako záhrada bez plota.

ĎURKO: Zuzka! (Blíži sa k nej.) Taký je môj život od pol roka, akoby som bol zabitý. Bodaj by som oň bol prišiel v ten večer v jeseni. Ak by si mohla, začnime ho znovu žiť. Ja sa mu úfam. Chudobný, ale poriadny život.

ZUZKA (vyhýba mu): Daj pokoj. Mohla by ti zas nejaká pod oči padnúť.

ĎURKO: Nikda!

ZUZKA: Nevieš, a mňa by si mohol znovu nechať. Ak poznávaš doterajší život svoj, tým lepšie. Zanechaj ho a tráp sa, ako vieš. Ja sa tiež tak budem; škoda by nám bolo znovu začínať. Už mi otvrdlo srdce, zabudla som na útisky, majme pokoj. Vzal si si druhú, nemôžeš mať mňa. Ži s tou.

ĎURKO: Nech sa mi nohy zlámu, ak ja za tou viac kročím, len pomyslím. Hľaď na naše dieťa.

KATA (prosebne): Dcéra moja! S planým mužom je zle, a bez neho ešte horšie.

ZUZKA (prísne): Mama…

ĎURKO: Čo povieš tomu dieťaťu?

ZUZKA: Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude pán boh živiť. (Ustrnutie.)

ĎURKO: Čo keď narastie?

ZUZKA: Že si — že si umrel. (Všetci slzia. Prestávka.)

ĎURKO: A keď mu druhí povedia, že žijem?

ZUZKA: Nech potom sám súdi nad tebou.

ĎURKO (potáca sa, odchodí).

(Opona pomaly padá.)