ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol strašne sparný augustový dolnozemský deň. Človek najmä po obede cíti sa pozbavený všetkej tvorivej sily. Utiahne sa do pečlivo zastrenej tmavej izby, zhodí zo seba, čo môže, ľahne na pohovku a v takomto stave úplnej netyčnosti je vstave do večera vydržať. A len keď súmrak počína rozprestierať svoje perute, vytiahne sa z úkrytu, aby vyšiel von na ulicu. Pravda, i vtedy nie na veľkú potechu, lebo ustavičné hrkotanie z poľa jachajúcich vozov a potom ten prach, valiaci sa sťa žltkastý oblak, naplní človeku i nozdry i oči. Dych je ťažký a hocikedy zaškripúta pod zubom zrniečko prachu.

V takýto deň i ja som sedel sťa opravdivý väzeň v svojej izbe. Nadišla na mňa neodolateľná túha za tými končiarmi, grúňmi a hoľami, po ktorých som sa tak rád túlaval. Len tak teraz môcť priľahnúť k prameňu a napiť sa čistej studenej vody! Ach, bol by to za pôžitok! Aby som zabudol na nepríjemnosť prítomnosti, začal som sa v mysli prehŕňať v minulosti. Pomaly začali sa pred mojím duševným zrakom pohybovať obrazy mojich výletov. Tu sa mi vynoril Kriváň s prívetivým Podbanským, kde som dakedy v spoločnosti starého Harmana a Horváta, chýrečných to naširoko a ďaleko poľovníkov, nejednu krásnu chvíľu zažil a neraz som si podskočil, keď mi obaja podvečer zahrali na citarách a pritom si i oni kedy-tedy zakresali a zavýskli bohatierskym výskokom. Potom vynorili sa mi Rysy, za nimi Kráľova Hoľa, Ďumbier, Salatín, Choč — a to drahé, nie vysoké, no zavalisté a na vrchu krásne Trstie, z ktorého vidíš všetko ani na obrázku: i Kráľovu hoľu i Tatry i Muráň, slávny i utešený Kohút so Železníkom i v diaľke sa modrajúcu Matru s Bikom i ten drahý, no zakliaty Gemer, po ktorého dolinách som tak mnoho ráz chodieval, tak mnoho radostí zažil najmä v Sirku. Tento sa ti ukáže tak blízko, len rukou dočiahnuť. Z druhej strany podo mnou červenie sa červenodachá vežička skromného chrámu píľanského a pri ňom tá milá prítulná fara. Ďalej zase belie sa Tisovec s krásnym chrámom pod divokrásnou Hradovou. Ach, krásne ste rozpomienky mladosti, ale i bôľne, bo tí, mne tak drahí ľudia, ktorí ma tak radi mali, na mňa tak veľký dojem robili, už dávno práchnivejú, — a tí, čo ešte žijú, pod ťarchou veku i života utratili už tú pružnosť života, ktorá sa teší životu a okolo seba veselosť i dobrú vôľu šíri!

To všetko mihlo sa mi pred duševným vidom. — A ja na okamih pozabudol som na prózu života i na prach i na žeravé lúče augustové i na nechutnú, ťažkú, kalnú vodu dolnozemskú. Vzal som Hviezdoslava a preberal som sa v ňom. Chodil som s ním po prtiach, po poliach a kvetnatých lúčinách i po tmavých lesoch i — vzdychol som si s ním:

Klope mi niekto na dvere. Trhnem sa. Nemilo sa ma dotklo. Pomyslel som si, kto to len môže byť, že sa práve teraz vlečie.

Dvere sa otvorili a vysoká mužská postava vstúpila dnu.

Zastal u dvier, bo zo slnečného svetla prišiel do tmavej izby. I nezbadal ma. Ja v prvom okamihu som ho nepoznal. I vstal som, odclonil som jedno oko, obrátim sa a — tu predo mnou stojí v celej veličine môj starodávny priateľ Janko Dolina. Zasmial som sa od radosti.

— Kdeže sa len tu berieš, človiečku, veď tu teraz ani vtáčka ani letáčka, nie že by z Hornej zeme takýto vzácny exemplár! — Bozkali sme sa srdečne a onedlho sedeli sme pohrúžení do rozhovoru. Otázkam a odpovediam nebolo konca-kraja. Zrazu bolo počuť dupot malých nôžok a hneď zatým vrátilo sa dnu troje ohorených detí s veselým smiechom a za nimi moja žena, tiež usmiata.

Ako zazreli cudzieho človeka, zastali. No o nejakú chvíľu boli už spriatelené, liezli nám po kolenách a džavotali ustavične. Medzitým sa moja vzdialila, aby pripravila večeru.

Poštár doniesol noviny. Prebehnem rýchlo po stĺpcoch.

— Nič nového, — prehovorím a podávam priateľovi. Janko ich vzal, prezeral a zrazu vykríkol:

— Zomrela?! No, to je hrozné! To by sa nebol nazdal!

— Kto?

— Mária Skalná, žena nášho maliara Jurka Skalného. Taká mladá, krásna a k tomu taká neobyčajná žena.

Bol vzrušený. Tvár mu vyrážala opravdivý bôľ.

Mne, Dolnozemcovi, nebola známa. Ale keď som videl na priateľovi taký veľký zármutok, chcel som o nej niečo viac vedieť, a preto som sa spýtal:

— Dávno si ju poznal, že taký veľký súcit prejavuješ?

— Nie. Pred pár rokmi takmer len náhodou som bol u nich jeden jediný raz a vtedy urobila na mňa neobyčajný dojem.

— Ak ti je nie na obťaž, rozpovedz mi.

— Bude to trocha dlhšie trvať — a potom treba pokoj, — a s úsmevom pozrel na laškujúce deti.

Porozumel som mu.

— Dobre. Po večeri, keď deti pospia — —

Po večeri sedeli sme vonku na otvorenej chodbe. Už prestal hrkot vozov, i prach sa už usadol. Príjemný večerný chlad nás občerstvil a my plným dúškom dýchali sme do seba občerstvujúce povetrie. Stmilo sa. Bezoblačné nebo rozlievalo svetlo trblietajúcich sa hviezd. Kto chce vidieť v celej velikosti a velebe hviezdnatú oblohu, nech príde na Dolnú zem. Tu, len tu a na šírom mori môže sa nasládzať tou veľkolepou krásou a nesmiernosťou, ktorú nehatí a nekráti žiadna vysočina, žiadne pohorie, ale sa slobodne pnie nad hlavou na všetky strany.

— Náš priateľ bude tak dobrý rozprávať nám o Márii Skalnej, — vravím mojej. — Práve teraz sme čítali v novinách, že zomrela.

— Zomrela? Chuderka, škoda jej!

— Poznala si ju, že sa tak zaujímaš? — spytujem sa.

— Osobne nie, ale zo Zory, — písala tam krásne články.

— Či ju vidíš! — odpovedal som, trocha zahanbený, — a ja som o nej nič nevedel.

— Veď vy tak, páni, to by bolo niže vašej hodnosti zaoberať sa so ženskými novinami, pletkami! — odpovedala figliarsky moja. No jemná výčitka predsa vyznela z jej reči.

— Kto by to všetko mohol, — odpovedám v rozpakoch. — Človek niekedy nevie ani, kde mu hlava stojí od starosti — ak tomu máš toho i odvyš, nuž nevieš, čo máš skôr chytiť do ruky.

Môj priateľ sa usmial na mojich rozpakoch.

— Daj pokoj, kamarát! Ja som tiež nebol lepší. Mne tiež, čo bolo zo ženského pera… vždy som cítil istú predpojatosť. Noviny pre ženy, myslím si, je toľko ako o jeden bazár a o jednu kuchársku knihu viac. Zase len viac požiadaviek a výdavkov a k tomu viac nespokojnosti. Keď sa žena a dievča naberie tými nešťastnými románmi, každá potom sníva len o barónoch a grófoch. A keď sa jej sny neplnia, tým je nespokojnejšia, bo, ako zvyknú hovoriť, „túžia za niečím vyšším“. Vôbec mal som istý zľahčujúci pochop o ruchu našich žien. A tu, chvalabohu, ma v tom zahanbila zosnulá. Škoda, večná škoda jej ešte hniť! — a vzdychol.

— Počúvajte teda, ako som sa spoznal s ňou.

— Bol som učiteľom v Pltnej starodávnej zemianskej dedine. Živorili v nej, zemianske rodiny, zväčša už vyšlé cele na mizinu, ktoré žili zväčša len z lacnej pýchy, starodávnych rozpomienok a z tej premilenej švábočky (zemiakov). Ani v nejakom múzeume videl si tam starú pannu, ešte v krinolíne, lámať spišskú nemčinu a prehŕňať sa v Kartigámoch, Monte Christoch, Marlitkách i v Paul de Kockovi. Iné zase afektovali peštiansku maďarčinu, mäkčiac a šušľajúc. Ale pritom všetkom výrečnosť prezrádzala, že im zobák inak narástol. Tieto posledné oslavovali podľa dennej peštianskej módy vychytené veličiny toho najrozličnejšieho druhu. Toto, pravda, robili len vtedy, keď boli v spoločnosti, kde za potrebné držali najavo dávať svoju úroveň modernej vzdelanosti. Ale takýto rozhovor netrval obyčajne zadlho, aby potom na výhodnejšom, známejšom poli pustili hlbšie korene, totiž v denných udalostiach a klebetách. — Ale, potom, ako to už obyčajne býva, prešli na slúžky. A tu už bolo stonania a žalovania sa až do nekonečna.

— Ale som zabehol ďaleko. Vieš, všetci sme my rovnakí. Radi my to takto ofarbíme našich spolubližných, — a usmial sa. — Ale či môžeš takto vybŕdnuť z tých dojmov, ktoré si si nazbieral v živote? Tieto ti ležia v hlave bez skladu a ladu, len tak pohádzané. Nuž vyťahuj potom stále a zrovnávaj, keď je jeden navrchu, druhý naspodku, tretí ale v prostriedku. Nie div teda, keď priloží človek i také veci, čo do krámu nepatria.

Ja som sa usmial, že môj priateľ zase odbočil. Moja bola trochu netrpezlivejšia i spýtala sa ho:

— Ako ste sa teda obznámili s pani Skalnou?

— Dobre teda, už si pozor dám a prosím vás, ak by som zase podľa môjho starého zvyku odbočil, — a pozrel na moju žienku, — tak ma ráčte láskavo upozorniť.

— Veľmi vďačne, — zasmial sa, — to by som, myslím, i teraz mohla urobiť, ale chcem byť zhovievavá. Zdá sa mi, že ste nenapraviteľný, a tak vás nechám na pokoji. Myslím, tak skôr dôjdeme k cieľu.

— Uhádli ste. Obyčajne po letných skúškach zabehol som si do Poľnej k strýkovi, úradníkovi to poľanského panstva. Strýko i s tetkou boli mi ako druhí rodičia; ich dcéry ani sestry. Nie div, že som sa v ich milom, jednoduchom, úprimnom dome cítil ako doma. Chodil som slobodne po horách s knihou i bez nej. Zbieral som hríby, jahody, maliny i brusnice. Niekedy som dozrel na robotníkov, zabehol do susedného mesta a poučil menšie strýkove deti.

— Raz za jedného teplého dňa predpoludním po párhodinovom chodení povaľoval som sa na pohovke, keď vpáli dnu do izby černooká sesternica Milka.

— Ach, ty leňoch jeden! — začne dodievať do mňa zvučným veselým hlasom, — nuž ale ty tak? Iní v pote tváre pracujú, a môj milý velebežný pán brat oddychuje. Však od tých zimských trampôt — chudáčik? — a zasmiala sa mi veselo, — aby ti všakver’ duch oddýchol.

— Daj pokoj, Miluška, už nohy nevládzem, — hovorím, — veď som už dnes pochodil i tri chotáre a dobre už tu od hladu neskapem. Ale kdeže by aj nie? Od rána nič, len čo som sa pri mlyne dosýta napil medokýša. No, a to mi bolo treba! Troví, ani čo by pálil. — A tu prídem domov. Tetka v poli. Hľadám kľúče od komory, reku, aspoň kúsok maslového chleba a kvapku kýšky, a tu kľúča niet. Nuž čo robiť, Miluška, čo? Ľahol som si trocha na kanape a čakám tú dvanástu ani božie zmilovanie. A ty v mojom súžení takto? No, čakaj, ty ukrutnica! Ale takto — Miluška! Nevedela by si, kde by bolo niečo pod zuby, lebo, krem žartu, som hladný ani vlk!

— A čože ja? Kdeže by ja — ukrutnica! — začne moja Miluška vzdychať a vážnu tvár strúhať. — Vieš čo, Janíčko, pýtaj si ty len od Anny niečo na jedenie. Tá má srdce! Ale ja? — a šibla bokom po mne, takže jej bolo vyčítať z očí radosť, že ma môže napáliť.

— Nuž veď keď nie, tak nie, — a začal som vážnu strunu naťahovať, — čože sa nazdáš, že ma vytrucuješ? Kdeže by! Ty si myslíš o mne, že som ja taký slabúch; čo len nejesť, ak chceš, a ak ti to takú radosť robí — (tu použil som politiku dotknúť sa citnej stránky škádlivej sestričky) — nuž tak ti môžem urobiť kvôli, že nebudem jesť ani do večera, — a pritom vzal som noviny, ako čo by som chcel čítať.

— Veď i ty nevieš žartu! No ale čakaj trocha, hneď ti donesiem. Mama nechala kľúč u mňa, keď vraj prídeš, aby som ti doniesla nejaký liek proti hladu. A ja som sa len trocha chcela zažartovať, a ty hneď ako moriak! — a s tým už vybehla von.

O krátku chvíľu som bol už zabraný do jedenia a Milka, aby mi i poslednú chmáru nevôle zahnala z čela, nezabudla ani o lahôdku.

Posadila sa oproti mne a s potešením hľadela, s akou chuťou oddal som sa do jedenia, takže jedla ubúdalo s báječnou rýchlosťou.

— Poviem ti novinu, — ozvala sa, zbadala, že som schopný obrátiť pozornosť už i inde.

— Čo také? — spýtal som sa ľahostajne, pripravený na nejakú dedinskú pletku.

— Maliar Skalný chodí každý deň maľovať Poľanských dcérečku Flóru. I teraz je tu.

— Hm! Rád by som sa s ním obznámiť a vidieť jeho práce.

— Vieš čo, to je najľahšie, pôjdeš k nemu, predstavíš sa mu, nuž a bude. Čože, veď nebýva ďaleko, len za briežkom.

— Más pravdu, Miluška! — odvetil som. — Tak vykonám.

— No, pravdaže, — a pokračuje v obodrovaní. Poznať, že je rada, že vážnosť ma prechádza. — A nemáš sa čo ostýchať. Pováž si, býva v rodičovskom dome, v drevenici, vraj nič nedajú na pýchu. A o jeho žene žnice zo Skalného nevedia sa dosť nahovoriť a ju vynachváliť, aká je vravná, priateľská. Ale teraz musím našim obed vyniesť do poľa, tak zostaň doma a dajže pozor na dom, aby Cigánka — veď vieš. A kurencom tiež môžeš zrna hodiť. Tam je v slamienke. Ale aby si nevysypal všetko. A trocha postoj pri nich, aby im staré nezozobali. No a na mačiatka tiež nezabudni. Daj im trochu mlieka. Tam je v tej zelenej rajničke.

— A čo ešte? — a usmievam sa na mladú gazdinú.

— Ach, bolo by ešte všeličo, ale sa ti to bojím zveriť, keď si taký dáky. Nemôž’ na teba nič zveriť. Veď vieš i predvčerom: Janíčko, reku, taže pozoruj, aby mlieko nevykypelo, musím ísť napojiť teliatko. A ty, keď som prišla, tu už posýpaš popolom, čo ti vykypelo, a smrad a dym len sa tak kudolil. Nuž čo s tebou?

— Veď je tak, čo môžeš, Miluška?! — zasmial som sa, — keď som už taký netrebný — nič zo mňa.

— Ej, keby si len chcel. Ale, hľa, už zvonia, a ja ešte tu! Jaj, bože môj, — a utekala do kuchyne rýchlo, pokládla do košíka jedlo a už pružným krokom ponáhľala sa do poľa.

Ja medzitým oddal som sa sladkému far niente. Skalný mi neschádzal z umu. Počul som ho viac ráz spomínať. Jedni vraveli, že má talent. To boli tí chudobní. Iní zase, majetnejší, pozerali naň s pohŕdaním, bo veď ešte nebol od sveta uznaný. Noviny nedonášali zprávy o „našom slávnom krajanovi umelcovi“. Neboli istí, či nevydajú peniaze za necenné obrazy. A k tomu, keď možno za lacný groš steny si zavešať lacnými, viacmenej podarenými kópiami slávnych maliarov, nuž načo? A podporiť? To už, — veď keby to len tak! Ale tu treba, tam treba, a potom či sa to vie, či bude z neho niečo, a či nie? Potom, ak sa ukáže! Hľa, veď sám dokazuje, že si netrúfa, keď sa zahniezdi do malej dedinky, kde nič nevidí, ani do spoločnosti nejde. Nuž ako? A potom, načo nám je maliar, vravel starší pán. Len by sme si mohli iných udržať! Maliar! To je luxus pre chudobný národ. A vzdychol si smutne a prešiel si pritom tučnou bielou rukou zaokrúhlenou, vyholenou briadkou.

Keď sa Milka navrátila domov z poľa, vybral som sa do Skalného. Už som bol na vŕšku. Podo mnou sa rozprestierala v kotline dedina, nad ňou na protivnom briežku s ohromným dvojitým dachom a štyrmi vežičkami, s červenými dutinami stál veľký kaštieľ Poľanských a neďaleko neho stará, nemotorná, takmer štvorcová vysoká budova, sčernetá už od dávnovekosti. Pred touto zelenali sa obrovské lipy. I táto patrila Poľanským. Z druhej strany v neveľkej dolinke vyčnievala skromná veža Skalného. Ďalej na ľavej strane v širokej doline kde-tu zableskla sa voda vrbinou lemovanej rieky a ešte ďalej za riekou vypínala sa reťaz vyšších, nižších hôľ, ktorých kraj v diali dovŕšil ozajstný obor tohoto alpského pohoria. Na pravej strane tiež čneli závalisté plešivé hole. Len hrebene im vyčnievali, bo ich spredu zakrýval celý rad vrchov predhoria, ktoré sa vynímali v diaľke ako plásty v úle. Vôkol mňa vlnilo sa po lánoch jasnožlté obilie, kde-tu pretrhnuté zeleným pásom ďateliny, jasnomodrým ľanom a takmer čiernou vňaťou zemiakov. Vzduch bol teplý. Slnce hojne sypalo svoje lúče na zem a povetrie bolo čisté a priezračné, takže i v diaľke už na zmodralých vrchoch dobre bolo rozoznať rysy, trhliny i prehlbiny. Tichý, občerstvujúci vetrík zaváňal z hôľ. A ja, hoc nesčíselnekrát kochal som sa v tom malebnom kraji, takže možno mi riecť, i teraz cele jasne mi je jeho obraz utkvený v duši, kedykoľvek túhu a náladu cítim v sebe, vždy si ho predstavím v duši. Len oči zažmúriť a upriamiť trocha myseľ, a už to ide. I teraz som pozastal, aby som sa napásol na tej krásnej božej prírode. I stál som a hľadel som do diaľky na hole a končiare, na tú hojnosť farieb a tôní, ktoré prechádzali do tmavomodra a tým stávali sa takými tajomnými. Zatúžil som byť tam, poprechodiť sa po ich temene, nazrieť do tých brál, počuť hukot riavy, pocítiť tú velebu hôľnej tichosti. Táto tak zbližuje s bohom! A popásť zrak v tých šírych, v diaľke miznúcich krajoch. Pocítiť tú vyvýšenosť, keď vidíš pod sebou značné vrchy tratiť sa a krpatieť do malichernosti sťa mravenčie kopence!

V pozorovaní prerušila ma vrava. Obzrel som sa i zazrel som dvoch pánov, blížiacich sa ku mne. Starší mal na hlave široký slamený klobúk, mäkkú, s vyhnutým golierom košeľu, miesto vesty širší opasok a ľahký, jasnej farby oblek. Jeho zdravá, ohorená tvár bola okrúžená trocha červenkastou, do končita ostrihanou bradou. Jeho spoločník bol mladý, asi dvadsaťročný šuhaj, štíhlej, vysokej postavy, počerný a podľa módneho strihu oblečený. Už takmer prechádzali popri mne, keď ma ovládla túha pridružiť sa k nim. Na dedine necíti človek tú meravú odmeranosť. Človek človeku je bližší, a preto je nie nič nápadného, keď sa jeden s druhým obznáme nanáhle, neočakávane.

— Páni idú do Skalného? — spýtal som sa a pritom som ich i pozdravil.

— Áno, — odvetí starší a tázavo pozrel na mňa.

— Som Ján Dolina, učiteľ, — predstavil som sa.

— Jur Skalný, maliar, — odvetí starší.

— Ondrej Čmela, žiak na kresličskej škole v Pešti.

Podali sme si ruky.

— Som srdečne rád, pán Skalný, že ma náhoda s vami zviedla. Hľa, práve teraz som na ceste navštíviť vás, bo už dávno cítim túhu poznať vás. Sme beztak susedia, cez leto bývam totiž v Poľnej pri strýkovi, tiež Dolinovi.

— Teší ma, — a usmial sa prívetivo. — Ja chodím tiež každý deň do Poľnej. Tam maľujem.

— Viem, — skočil som mu do reči, — a bude ma tešiť, keď ma navštívite, ak budete mať na to príhodný čas.

Zamĺkli sme.

O chvíľku Čmela, — tak sa zdá, — počal pokračovať v líčení života a práce v Pešti na ústave kresličskom. Hovoril cudzou módnou rečou.

Skalný ticho, pokojne počúval, kedy-tedy odpovedal mu tiež na otázky v tej istej reči, no tým cudzím výrazom, ktorým hovoria obyčajne ľudia, naučivší sa inú reč len v pozdejšom veku, keď už niet tej pružnosti a ohebnosti ako v detskom veku.

Už pozorovaním prírody som bol tak naladený, že moja duša bola prístupnejšia k dojmom ako obyčajne a citlivosť mi bola stupňovaná pri počutí rozhovoru Skalného s Čmelom, i cítil som ostrý bôľ. Všetko zrazu zdalo sa mi také smutné. Ja sám pred sebou hanbil som sa a mrzel, že len tak voslep obznámil som sa s cudzími ľuďmi. ,Ale tak ti treba,‘ robil som si výčitky, ,keď sa pcháš, kde ti netreba. Hneď si robíš ilúzie, akoby bohviečo, nikdy nevieš rátať a myslieť chladnokrvne, a preto tak často upadáš do takých sprostých položení.‘

— Ale, bože môj, či už všetky talenty, pošlé z nášho ľudu, musia sa vtopiť do cudzieho mora? Či sme my nie vstave pri sebe udržať ani jedného? A tento tu, — a pozrel som na maliara nepriateľsky, — ako len môže sa odtrhnúť od svojeti? Či ten ľud je už ozaj taký biedny, že sa každý, vyjmúc pár jednotlivcov, odhodí, odcudzí od neho? Ale ako môže byť i umelcom, — myslím si, — keď ho nepúta ani táto krásna príroda? Veď pochopiť ju, precítiť ju, vysloviť ju možno len tými zvukmi, tou rečou, ktorá sa na jej lone zrodila a splynula dávno, veľmi dávno s tou našou božou prírodou, takže sa stala jej nerozdielnou časticou i s tými spevmi, rozliehajúcimi sa po jej hájoch a lúkach. — Nie, pravdu majú, nie je talent! — i zanevrel som. — Vráť sa naspäť, — poťkalo ma, — čo budeš — nemusíš toto príkorie znášať.

Pri ceste žala trávu mladá nevesta. Čipkové limbačky bieleho čepca zakrývali jej k tráve nahnutú tvár. Žala zručne a pritom si tíško spievala. Červený živôtok vykríkal jej spod bielej kosičky ani divý mak spomedzi bielych králikov, a riasy tlačenej sukne zaševelili sa kedy-tedy pri vánku vetríka.

Nezbadala nás.

— Ozaj, či sa jej prihovorí, — podumal som.

— Pán boh pomáhaj, Evička! — zavolal na ňu veselo a hlasno Skalný.

— Juj, či som sa vás zľakla! — a strmo vystrela svoju súmernú postavu.

Jej príjemná tvár bola uhorená a pritom zarumenená. Usmiala sa veselo i zvolala.

— Ale si to ty, Ďurko, kde si bol?

— Ja, Evička, len tu u susedov. Ale ti je teplo. Čo? — keď videl, ako si utiera pot z čela.

— Ach, to je nič, — ponáhľam sa. Naši prídu domov, treba kravám i volkom hodiť, aby si mali čo zachrumkať.

— A či uvládzeš? — žartoval ďalej, vidiac už hodnú kopu nažatej trávy na prestretej plachte.

— No, to by bolo, aby nie! — a hlasno sa zasmiala.

— Zbohom! — privolal jej.

— I tebe! — ona za ním.

Odľahlo mi na srdci.

— Predsa je len nie odpadlík, — myslím si. — Hľa, ako vľúdne sa k nej prihovoril a ona ako dôverne sa s ním zhovárala, ani mu len nedvojila. Zaiste rodina.

— No, pekne, — myslím si, — nedá si nadávať do veľkomožných, ako je to u nás v obyčaji, a nehanbí sa za ľud. I to je vzácna vec!

Trocha obodrený stúpal som ďalej s nimi mlčky, počúvajúc ich rozhovor.

Onedlho priblížili sme sa ku Skalnému, dedinke to, akých vidíme na Hornej zemi na stá. Drevené domky, pokrývané šindľom alebo snopkami, stáli husto vedľa seba. Prostriedkom dediny tiekol potok. Fara na vŕšku i so školou, nad nimi trocha vyššie sa belel kostol. Tu dolu v dedine asi naprostriedku stála krčma. My šli sme k hornému koncu, kde nás maliar voviedol do dvora malého, no čistého a úhľadného dreveného domka.

Zastal predo dvermi.

— Vitajte u mňa, pánovia! — a usmial sa a pritom obrátiac sa ku Čmelovi, povedal: ,Zo zdvorilosti k vám hovoril som rečou, ktorou ste ma oslovili. No v mojom príbytku budeme sa zhovárať po našsky, svojsky.‘ Pritom pozrel na mňa milo, ako by sa tešil, že mi spôsobil také prekvapenie.

I vstúpili sme dnu.

Voviedol nás do prednej izby.

— Vitajte u nás, — privolal nám veselo ešte raz. — Posaďte sa a prepáčte trocha, že sa vzdialim. Chcem vás len mojej žienke predstaviť. Zaiste je za domom v záhrade.

Sadli sme si. Zvedavo poobzeral som sa po dosť priestrannej izbe. Celé zariadenie bolo jednoduché. No silný, zvláštny nový dojem na mňa robilo. Po stenách maľované police, na nich stáli menšie olejové už hotové obrazy i črty. Tu zase krčiažteky s hlinenými tanierikmi, všetko maľované. Záclonky i prestieradlo na stole všetko samá slovenská výšivka. Stoličky s vysokými operadlami, vyrezávané a vkusné vyhliadali ani ozaj na nejakom obrázku. Táto izba sprvu zdala sa mi preplnenou, ale čím ďalej som pozoroval, tým viac sa mi pozdávala, tým viac sa mi zdala vkusnejšou.

Čmela bol hneď hotový s pozorovaním. Uškrnul sa a poznamenal:

— Tak sa zdá, že mu nedochodí. Predsa v takejto diere bývať — po Mníchove, to je predsa veliký rozdiel.

Nepríjemný dojem urobila na mňa jeho drsná poznámka. Už práve som chcel protirečiť, keď vstúpila domáca pani i so svojím manželom.

— Vitajte, pánovia, u nás! — privolala nám zvučným, prívetivým hlasom. Tým srdečným, čistým, nenúteným, pri ktorého počutí hneď vybadáš, že je to tón nie falošný, naštudovaný, ale priamy, a preto pútavý. — Môj muž mi už vyprával o vás, — pokračovala pri obligátnom predstavovaní, — ráčte si sadnúť, — a sama posadila sa k obloku.

Sú osoby, ktoré už na prvý okamih vzbudia príjemný pocit. Takýto vzbudila vo mne i Skalná. Bola ona strednej postavy, ťahy tváre mala pravidelné, bola čistej, trocha počernej pleti. Čo vzbudzovalo pozornosť, to boli jej krásne veľké, čierne oči. Vyrážali ony i hĺbku i živosť; vôbec také oči, aké nám zvykli utkvieť v pamäti. Bola cele jednoducho oblečená. Jediná okrasa jej tmavomodrých, drobnými bielymi kvietkami posiatych šiat boli biele čipky. Tieto krúžili jej ružovasté hrdlo i plné, biele ramená úžiace sa do pravidelných malých rúk.

Často mi utkvelo v ume, že ženská je oveľa milšia, bližšia k dojmom, keď je oblečená v čistom domácom, jednoduchom, no zato vkusnom obleku ako v nádhernom úbore, bo tu sa nám zdá cudzou, vôbec cele inou osobou, len nie tou, s ktorou sa radi zhovárame, priateľstvo i lásku nadpriadame.

Rozhovor sa medzi nami rozprúdil skoro. Utratil som hneď pri jej prvých slovách ostýchavosť, mne už vrodenú. Cítil som sa cele voľným. Zdalo sa mi, ako by som sa zhováral s dávnym dobre známym. Jej prívetivosť bola ďaleká afektovanej sladkavosti a naučenému výrazu miloty i dobroty, ktoré obyčajne už či umnejšie či nemotornejšie sú nacvičené a patria k takzvanému taktu a bontónu. No, tieto pozorovateľa urážajú ako falošný akord. A vtedy obyčajne i jedna i druhá stránka oblečie na seba masku a po zvyčajnej návšteve i jedna i druhá stránka si vzdychne: „Finita la commedia!“ A pretože sme uspokojení, áno, rozdráždení dojmami, nuž povstáva potom z toho posudzovanie, ohováranie a konečne i klebety.

Skalný na žiadosť Čmelovu odviedol ho do zadnej izby, aby mu tam ukázal svoje kresby a štúdie.

— Prepáčte moju smelosť, ale nemožno mi nevysloviť ten zvláštny dojem, ktorý spôsobil pohľad na vašu domácnosť. Je taká prítulná, prirovnal by som ju s vtáčím hniezdom, kde musí byť tak mäkko, tak teplučko. Zariadenie máte tiež také zvláštne, nezvyčajné.

— Chcete poznamenať, však, že pôsobí podivínsky…

— Uhádli ste, — vyznal som, — ráčte uznať, milostivá, že som zvyklý vidieť viac pohodlia. Pravda, teraz z nášho učiteľského stanoviska nehľadím, bo my sme odjakživa zvyknutí na dve, poťažne na poldruhej izby. Bočná izbička totiž nemôže sa rátať za celú. A tak my ozaj obetúvame: ,Za tichý kút chalupy…‘ Nuž ale vy, prišlí z veľmesta, zo sídla umenia a krásy, môžete byť v tomto čo ako milom, no stiesnenom mieste spokojní? Netlačia vás tie úzke rozmery, tá nuda, ktorá povstáva pozeraním na tieže isté predmety?

— Nie, — odvetí ona a šťastný úsmev prelietol jej okolo úst. — My, totiž ja a môj muž, sa držíme Hviezdoslava:

Tie úzke rozmery sú nám také prítulné, také, ako čo ste pádne porovnali, ako ozaj vtáčie hniezdo. A potom nezabúdajme, že nie ustavičný pohľad na tie isté predmety nás tlačí. Veď sa na ne tak navykneme, že ich takmer ani nevidíme. Tak ako čo nečujeme tlkot hodín. Len nech je pritom vkus, istá súladnosť. I v tom najmenšom kútku môžeme si urovnať veci tak, aby oku lahodili. A keď spozorujem, že je tento, lebo iný obraz nie v dobrom osvetlení, nuž preložím ho na iné miesto, keď cítim potrebu nejakej premeny, trocha obnovenia, nuž to tak ľahko, takými drobnými, nepatrnými prostriedkami, — povedzme, peknou kytkou zo sviežich alebo suchých kvetín a tráv osviežim alebo obnovím si domácnosť. Verte mi, nie v prepychu, nie od pohodlia záleží šťastie a spokojnosť. Nuda, zovšednelosť viac zavláda v palácoch preplnených pohodlím a prepychom ako v jednoduchých domkoch. My chudobní ľudia, ľudia práce, nemáme času sa nudiť.

— Dovoľte, pravda, to vidím i ja, že spokojnosť a blaho sa usídlilo vo vašom stánku, ale my ľudia sme už krehkí a obyčajne sa menia okolnosti…

Zvážnela, pochopila ma.

— Načo myslieť horšie do budúcnosti? Načo si kaliť prítomnosť? Či ešte nie celý život je pred nami? Nie! O tom niet reči. Ale áno, my pracujeme i ukladáme si, viete časom tak — taký hodne starodávny zemiansky dom mať, obtočený ozrutnými tônistými lipami i svrčinami a smrekmi, a pomedzi ne kde-tu belela by sa štíhla breza. Ach, breza v mesačnom svetle, keď tak na ňu len cez trhliny korún iných stromov padá svetlo mesiaca, pôsobí tak zvláštne, ako by sa tam víly vznášali! Ó, hej, už sme si i vyhliadli, ale na to máme ešte času dosť potom, keď bude možné a potreba väčší byt…

Zamĺkla na okamih, oči uprela do okna. Zdalo sa, že v duši prelietli jej obrazy už nasnované do budúcnosti. Môžbyť, že už v duchu počula dupotanie malých nožičiek po kamennej chodbovej dlážke a škripot kočíka po piesočnatom chodníku záhrady, bo oko sa jej zalesklo akoby vlahou a sotva zbadateľný úsmev pohrával jej okolo sviežich, životom kypiacich úst.

— Aká je krásna! — zadumal som sa, nespustiac oka z toho vzácneho zjavu, keď môžeme nazrieť do duše ženy.

Zbadala môj pohľad. Jemný rumeň vstúpil jej do tváre.

Aby som zahladil tiesnivú náladu, pokračoval som v rozhovore.

— Vtedy, keď sa vám túha splní, že budete môcť v starom zemianskom pohodlnom dome bývať, samo sebou sa rozumie, že tieto poličky i stoličky maľované, ktoré sa tu tak pekne vynímajú, zostanú tu, aby…

— Práve nie. Náš oboch cieľ je, aby naša domácnosť bola rýdzo slovenská, aby sa to vyrážalo vo všetkom, tak i v náradí…

— Je to predsa nami tak opovrhovaný šovinizmus.

— Naskrze nie. Ja to práve za duševnú nutnosť považujem. Predsa sme údovia slovenského národa a tak v nás sa má vyrážať pravý slovenský národný duch a ráz. Čím viac ho cítime v sebe, čím sme viac presiaknutí ním, tým nám je príslušenstvo k nemu drahšie, tým viac sme pútaní, áno, zviazaní s ním. Púha reč nedostačuje, pri nej samej môžeme zostať cele cudzími národnému charakteru, tomu ozajstnému podstatnému. Čím viac sa ale budeme snažiť poznať a osvojiť si slovenský ráz, ktorý sa javí v reči, v myslení, spevoch, v kroji, v slohu, tým hlbšie poznáme náš ľud a zblížime sa s ním, čo nám je nanajvýš potrebné, ak nechceme úplne zahynúť. Netyčnosť, nehybnosť, môžbyť nevšímavosť a nedostatočné pochopenie kynúcej nám záhuby pri iných príčinách nachádzam práve v tom, že sme nie presiaknutí cele tým ozajstným národným duchom, ktorý sa má javiť na každom našom konaní.

— Pozrite naše domácnosti; nerátajúc malé výnimky, majú istý stupeň internacionálnosti, bo veď že sme v dome slovenského inteligenta, čože nás upomína? Nič. Najviac ak snáď nejaký obrázok alebo diplom Muzeálnej slovenskej spoločnosti za rámom. Radi napodobňujeme cudzinu a podceňujeme našské, a predsa náš národný sloh mohol by vytvoriť opravdivé umelecké diela i čo sa náradia týče. Veď vezmime si len medziiným tie naše starootcovské skrine s ich rezbami, maľovkami, nuž i tu uzrieme, čo máme. Len treba náš sloh do módy uviesť, žiadať, návod dať našim remeselníkom a uvidíte, aké náradie povstane!

— Pekne je to, pekne, — hovorím, ale len nemožno žiadať, aby v salóne ani jednej mäkkej pohovky nebolo a miesto kanapa aby stáli popri stenách maľované lavice.

— Vy ste hodne zlostný, pán môj! Ale váš úštipok neranil. Pohovka i vôbec tohoto druhu náradie môže tak mať ráz národný, ako teraz majú ráz secesie, renesancie, rokoka alebo miešaného, že sa v ňom vôbec človek nevyzná. Látka na nich tiež môže mať vzorku slovenskej výšivky, nuž a ich drevený rám, prečo by mal postrádať slovenské motívy a rezby? Je to také nemožné? Opakujem. Našim predným zámožným rodinám treba v tomto smere len počať, a už by sa to šírilo. Veď my všetci radi napodobňujeme bohatých, nuž a tu by osožilo. A k tomu móda je nákazlivá, ľahko sa ujme.

— Pekné sú vaše názory, — poznamenal som. — Ozaj krásne by to bolo, keby sme si naše domácnosti podľa možnosti v našskom slohu zariadili. Ale vtedy by sme i o jeden krok ďalej museli pokročiť.

— O aký?

— Ja myslím, že naše šatenie by sme tiež museli do súladu doniesť s našou domácnosťou.

— To sa samo sebou rozumie.

Usmial som sa.

— Nad čím sa smejete? Zaiste vám prišiel zase nejaký úštipok do umu?

— To asnáď nie, ale prišlo mi len na pamäť, ako by to vyzeralo, keby sme tak všetci v ľudovom kroji chodili.

— Nebolo by konečne na tom nič zlého a smiešneho, bo keď vezmeme do ohľadu, že černohorský kňaz a jeho manželka s hrdým povedomím nosí kroj svojho ľudu a i tým dokazuje prítulnosť a súrastlosť so srbským národom, tak myslím, že by sme sa ani my hanbiť za to nemuseli. Ale ja som tak ďaleko nemyslela…

— Nuž a ako?

— Pozrite. Ženská móda sa takmer každý deň mení, premeny sú v nej nesčíselné, ale pritom sa často a nebadane prinavracuje k minulým vzorom. Či by slovenská inteligentná žena nemohla uplatniť v svojich oblekoch istý náter slovenského národného kroja? Či by nemohla, keď už nie iným spôsobom, teda aspoň našou výšivkou alebo ľudovou čipkou ozdobiť si svoj úbor? Pritom by na zvláštnosti vyhrala, čo je vždy istá snaha pri nás, slabšom pohlaví. K tomu nebadane by sa zblížila k ľudu, bo by i týmto bola nútená nielen bežne si všímať krojov pospolitých žien a diev, ale ich i skúmať. Pomaly by sa jej vkus vyviňoval smerom národným a tak už i týmto činom by vždy väčšiu prítulnosť a spolupatričnosť k ľudu pocítila, čo, myslím, sú veľmi cenné a potrebné veci. Ale i ľud by mal viac dôvery, viac lásky k nám. Potom by bol ľahší prístup k nemu. K tomu prišiel by i hmotný zisk, bo koľkým našim ženičkám poskytli by sme zárobok a tak obľahčili im výživu, keby sme čím viac upotrebili miesto fabričných bezcenných čačiek ľudové výšivky a čipky. Teraz, žiaľbohu, je u nás našim hmotným silám neprimeraný prepych v šatení. A predsa je to nie na mieste, keď ľud trpí, keď ho riedi úžasné vysťahovalectvo, suchoty a alkoholizmus. Vtedy prepych pestovať nielenže nemá zmyslu, ale je to hriešna bezcitnosť voči týmto ranám národa.

— Ale, bože môj, veď len naše dámy nemôžu vždy v tlačeniciach chodiť a zase nemôžu vždy flór nosiť či v zime, či v lete! A potom musíte uznať, že inteligencia jedného národa musí niečo predstavovať, niečo európskeho preukázať, aby nás videli, poznali, že sme tu, že sme kultúrny národ.

— Ak by sme mali len luxusom zastupovať, to by bolo veru veľmi smutne. A k tomu sa veľmi mýlite, keď prepych stotožňujete s vkusom. Ten najväčší prepych môže urážať krásocit, kdežto tie najskromnejšie šaty môžu vzbudiť pocit krásy, keď sa v nich vyráža istý súlad. Nezabúdajme ale, že luxus vedúca inteligencia zanedbaného, chudobného, nešťastného národa je ako nová, z ťažkej, drahocennej látky záplata na starom ošumelom obleku. Takáto tým viac sa líši, kričí, no šatu ani nekrášli, ani cennejšou nečiní. Ten nešťastný prepych medziiným prekáža nám i v oblečení sa s ľudom a k tomu i zlé príklady mu podávame, bo ho sami podnecujeme k prepychu.

— Dovoľte, ale ja predsa len to tvrdím, že my musíme imponovať.

— Komu? Židom asnáď a zemianstvu? Tých nepresvedčíme ani nenapravíme! A či asnáď pred našimi chudobnejšími? Veď tým ich len odpudíme od seba, bo obyčajne necítia sa dobre v našom kruhu, bo cítia neroveň a tak sa utiahnu a my zostávame sami, len pre samých seba. Nám treba uplatniť sa tým, že pôdu, ktorú zemianstvo márnením utracuje, prevezmeme my, aby naša starootcovská dedovizeň bola v našich rukách, aby sme ju udržali. Zastupovať budeme národ tým, keď sa budeme snažiť šíriť vzdelanosť, umenie v širokých vrstvách národa, vôbec keď sa budeme vyviňovať, prehlbovať duševne, národne i mravne. Ani nevieme, ako nás hatí v tom móda s jej hrozným otroctvom. My mohli by sme vidieť odstrašujúci príklad v úpadku nášho zemianstva. Táto vrstva bezumne utrácala svoje majetky, žila zo dňa na deň, napodobňovala aristokraciu, a teraz čo vidíme? Spustnuté ich panské domy, z nejedného trčí koch pálenice a oni tisnú sa hladní okolo úradníkov a pustnú hmotne i mravne. A táto nákaza i nás pochytila, hoci nie v celku, no v značnej časti. Ale prepych nás hatí i v podporovaní našej literatúry a tak i v rozviňovaní.

— Ako?

— Jednoducho tak, že na svoju osobu vydáme toľko, že nám potom nedostačí na zaopatrenie si našskej knihy. Miesto toho, žeby sme si za účel vzali podporiť, pozdvihnúť našu spisbu, aby sme ju šírili, miesto toho máme na starosti napríklad, ako by sme si mohli zadovážiť desať, dvanásťzlatové topánky atď., ktoré sa tak dobre hodia na naše skalnaté chodníky a blatnasté ulice! Veru, každému povedomému členovi nášho národa, ak mu je len drahé jeho žitie a bytie, malo by byť povinnosťou šíriť slovenskú knihu a tak umožniť vývin našej literatúry, lebo veru je to pravda, že podľa hodnoty literatúry poznávame národ.

— Nezabúdajte, milostivá, že sme slabí, chudobní, malí.

— Literatúra národa nezávisí od množstva, ale od veľkosti jeho ducha. Boli a sú malé národy, ktoré mali skvelú literatúru. Nejdime ďalej, len si pripomeňme grécky národ.

— Veru, — ozval som sa, — je to smutné, že my nemáme žiadnych podporovateľov literatúry, aspoň nie opravdivých. U nás je to zriedkavý biely havran, ktorý by podporil hmotne našu spisbu. Tak sa mi zdá, že v našom „modernom svete“ prestalo byť pútavým meno mecén.

— Kdeže by! — skočila mi do reči. — Keby sme si pre takú malichernú vec museli ukrátiť pobyt v kúpeli o celý týždeň, alebo o jednu toaletu boli by sme chudobnejšie. Takú obeť? To len nemôžeme žiadať!

Zamĺkla.

Ja som tiež sedel bez slova.

Nastala tichosť.

Sedela nehybne, pozerala pred seba. Husté, čierne riasy zakryli jej oči a biele ruky mdlo ležali jej v lone. Hruď sa jej voľne dvíhala pri dýchaní. Všetko toto zračilo akoby ustatosť, pokoj, len rumeň, rozliaty po lícach, svedčil o zápale, s ktorým ešte pred malou chvíľkou hovorila.

Aby som pretrhol tichosť, spýtal som sa:

— Ak dovolíte, rád by som sa vás opýtať ešte niečo.

— Prosím, — odvetila ticho a pomaly pozdvihla ku mne oči akoby v polosne.

— To, že sa v lete tu v tejto malej, od sveta odlúčenej dedinke dobre cítite, to si viem predstaviť, lebo veď okolie je tu pekné. Ale v zime, keď je deň krátky, len čo svitá a zapadá, keď obloha je šedivými oblakmi zatiahnutá, keď to skučí, fičí vonku, necítite nudu, opustenosť, nezažiada sa vám zúčastniť v mestskom ruchu?

— Nie, — odvetila pokojne.

— Hm! — bol som trocha zarazený tým pokojom. Myslel som si, že aspoň jeden utlmený vzdych vylúdim z nej. A tu taký pokoj! Ako je to len možné? Asnáď sa len nepretvaruje?

— To mi je záhada, — pokračoval som. — Predsa tá samota, najmä keď váš manžel je nie doma, musí pôsobiť na vás otupne.

— A z čoho to zatvárate, že som samotná?

— Nuž lebo tu krem kňaza a učiteľa nemáte nikoho, s kým by ste sa mohli stýkať.

Usmiala sa.

— Ani by ste nemysleli, akú hojnú spoločnosť som si zadovážila, tak že ani reči nemôže byť o nude počas dlhých zimných večerov.

Pozrel som na ňu zadivene.

Tak sa mi zdalo, že ju tešilo moje zadivenie. I žartovne doložila:

— Aby som vás i naďalej nenechala v pochybnosti, nuž vám poviem, že naše ženičky, hlavne ale naše dedinské dievčatá prichádzajú ku mne, alebo ja k nim a tak nudu zaháňame spoločne.

— Čo počujem? Je to možné? — zvolal som prekvapene.

Pozrela na mňa s nedorozumením.

— Už odpustite, — zvolal som, — ale vás nerozumiem.

— Prečo?

— Preto, že mi je veľmi čudné, ako sa jedna inteligentná žena môže zahrabať medzi ľud. Predsa i to má hranice! Či vy poznáte, aký je ľud drsný, aký nedôverčivý, aký hrubý? Ako by to mohla zniesť vo vyšších ústavoch zjemnelá, len za krásu zaujímajúca sa bytnosť? A potom na svojskú, inteligentnú spoločnosť navyknutá, veru nemôže sa len tak ľahko navyknúť na prostý ľud. Jej ducha to neuspokojí vždy len o zemiakoch hovoriť…

— Pane, — odvetila mi trocha rozdráždene, — ste však učiteľom?

— Som.

— Kde?

— Na dedine.

— Teda vaše deti sú zväčša sedliacke…?

— Áno.

— Ako učiteľ musíte byť v častom styku s ich rodičmi?

— Som. Prečo sa ma to spytujete?

— Dovoľte, hneď zviete. Teda keď ste v potyku s nimi, tak musíte poznať i ich živobytie i ich kruh myšlienok?

— Dosť dobre.

— Nuž keď je tak, teda ten ľud len o zemiakoch rozmýšľa? Nemá on iné city, túžby, žiadosti, strasti? — a pozrela na mňa s úsmevom, zvedavá súc, ako vybŕdnem z úzkeho.

— Ale čože by nemal. Pravdaže má! Ja keď som pripomenul zemiaky, s tým som chcel len znázorniť užší, len sedliaka zaujímajúci kruh myslenia. Predsa len uznáte, že jedna vzdelaná osoba nemôže nájsť záľubu v stýkaní sa s ľudom, bo veď sa to už s jej estetickým pocitom nezrovnáva. Predstavte si teraz. Nech len vstúpi do jednej nevyvetranej sedliackej izby v zime, najmä ráno. Nuž veď z nôh spadne od ťažkého, dusného zápachu.

— Veď práve preto je potrebné, aby sme sa stýkali s ľudom, aby sme my sami poznali jeho nedostatky a medziiným i k čistému povetriu, k prevetrovaniu ho len tak naučíme privykať, keď sami pocítime ten dusný morový vzduch. Len vtedy pocítime nad dietkami a chorými opravdivý súcit a snažiť sa budeme rodičov a vôbec ľud presvedčiť o potrebe tohoto.

— Pekne sa to hovorí, ale ako to previesť? Mnoho som už i ja skusoval a vždy sa mi moja snaha stroskotala. Nemožno s tým naším ľudom nič, je pritom tvrdošijný. Vždy mi povedali, keď som im hovoril: nože toto alebo toto by bolo lepšie, — ale načo pán učiteľ, keď sme mohli do týchto čias, môžeme i potom… Keď sme už tak navyknutí.

— To som už počula mnoho ráz i čítala v článkoch i vo veršoch. To je, otvorene rečúc, taká stará pieseň, ako je samo ľudstvo. Vždy boli žaloby i také rozumovanie, ale tie pred pevnou vôľou a pred dôslednou prácou neobstoja. Či sa musíme obrátiť len na starých, ktorí sú už skostnatelí v svojich zvykoch? Mojžiš nechal ich vyhynúť na púšti a mladý podrast si vychoval. Tak i my vplývajme na prístupnejšiu mládež. My ženy na devy a mladé ženy, vy mužskí na mládencov a na mladých mužov. Len začiatok je ťažký. Keď už máte dvoch-troch verných učeníkov a priateľov, — posledné slovo mocne prízvukovala, — je boj z polovice vyhratý! A keď máme zopár rozumných žien v každej dedine, ktoré rady naše poučenie prijmú, nuž tieto zase povzbudia iné. Aká je to krásna úloha slovenskej ženy pozdvihovať, poučovať, k ručným prácam navykať naše ženy a tak i ich hmotné položenie im polepšiť! Verte mi, že náš ľud len do tých čias cíti odpor k novým veciam, kým ich nepozná. Ale keď ich vidí zblízka a na inom uzná, že je to osožné, nuž ich prijme vďačne.

Páčilo sa mi jej oduševnenie i presvedčivá reč, preto nadviazal som ďalej rozhovor.

— Veď by to bolo všetko dobre i pekné, ale ako pustiť naše jemne vychované devy a ženy k ľudu, keďže tam výrazy sú často, veľmi často drsné a nanajvýš oplzlé, takže to sluch tak ľahko nemôže zniesť.

— Pane môj! Dajme tomu pokoj! Jesto toho v inteligencii dosť, oj, dosť, keď i v krajšej obálke, ale tým škodlivejšie. Hrubosť sedliaka ohľadom pohlavných vecí nie je taká nebezpečná, taká škodlivá, ako jemné, duchaplné dvojzmyselnosti. Potom veľká časť umenia a kníh, tých nešťastných kníh, viac škody mravnej i zdravotnej urobili ako všetky hrubé reči nižšej vrstvy. A konečne aby som sa vyslovila. Tých, ktorí sa posvätili k niečomu vznešenejšiemu, k veľkej idei, šľachetnému cieľu, nechytá sa špina. Oni vysoko stoja nad úrovňou všeobecnosti. To by mi bol lekár alebo kňaz, ktorý by sa štítil ísť k ťažko chorému v nákazlivej nemoci postavenému! To je práve tá vznešenosť, to je práve tá šľachetnosť, to je ten cieľ životný, za ktorý je hodno žiť! A my, slovenské ženy, máme mať toľko mravného vyvýšenia!

— Uznám, že jesto výnimky, i ženy, ktoré sa môžu obetovať záujmom ľudu, ale to predsa nemôže každá.

— Prečo?

— Nuž jednoducho preto, že väčšina má dosť práce so svojou rodinou, s výchovou svojich detí, menšina predsa musí ale rolu hrať. Veď je to tiež účel.

— Máte pravdu ohľadom prvých, ale len čiastočne. Žena, majúc rodinu, má mnoho práce, zamestnania v domácnosti i s deťmi, ale zato všetky môžu vplývať i na iných. Naše účinkovanie nemusí sa vzťahovať na masy alebo, povedzme, na celú dedinu, keď nám domáca zaujatosť nedovolí, ale predsa môžeme účinkovať i na jednotlivé osoby. Vezmime hneď naše slúžky. Myslím, že i z kresťanského i z národného stanoviska máme isté vyššie povinnosti i proti nim. Nemáme ich považovať len za platený nástroj, ktorý nám koná istú službu, ale máme hľadieť na ne ako na bytosti ľudské, nám blízke, ktoré tiež majú dušu, a nezabúdajme, že sú tiež príslušnice ľudu, z ktorého i my pochádzame. Na tieto už len máme toľko času, aby sme vplývali na ich dušu, aby sme ich viedli, poučovali, a čo je hlavné, i starali sa o ne a bránili ich od mravného úpadku. Časom sa oni vydajú, budú matky, povstanú z nich rodiny. Takýmto činom koľko rodín môžeme vychovať? A ešte niečo. V každej obci a meste vždy sa nájde zopár dobrých žiakov a žiačok z ľudu, ktorí sú hodní toho, aby sme ich pritiahli k sebe, vplývali na nich, poučili ich, chuť do čítania, k samovzdelávaniu v nich vyviňovali. Bola by to práca vážna, do nášho života hlboko siahajúca. Neodťahujme naše deti od sedliackych detí alebo od remeselníckych. Nech sa ony ihrajú, nech sa priatelia vedno, ale dozerajme na ne. A tu máme príležitosť hravo poúčať deti z ľudu a naše deti naúčať k váženiu a milovaniu ľudu. Čo sa ale tých druhých týče, ktoré za cieľ životný vytkli si len rolu hrať, nuž tie možno len poľutovať. Také ženy ani len pochopu nemajú o vznešenom cieli ženy, ich život je prázdny, preplnený hlúpymi formalitami, daromnými čačkami, nespokojnosťou a konečne sklamaním. Taká žena je nešťastná, bo nevie vydobyť si hlbšiu lásku a úctu — tú úctu, za ktorou baží. Môže, pravda, vzbudiť závisť, žiarlivosť, obdiv, ale to všetko len na krátky čas, bo konečne predsa nie je vstave zakrývať prázdnotu ducha a chudobu citu. V tom zmýlenom pochopovaní života väzí medziiným príčina, že máme mnoho rozháranosti v našej spoločnosti.

— Krásne, presvedčivo hovoríte, ale predsa je to ťažká úloha a taká namáhavá. Predsa nie sme všetci stvorení na to a k tomu je to tak otupne zahrabať sa s ľudom.

— Kto to smie povedať, že je to otupné? — rozhorlila sa. — Nie, pane môj, odpustite, ale vy ako učiteľ musíte vedieť, že výchova iných je, pravda, ťažká, ale nie otupná práca. Či vás nepúta pozorovať duševný vývin dieťaťa vám zvereného? Ako sa v ňom vyviňujú city, reč, pozorovanie, šíri sa úsudok; vôbec ako rastie pred vami človek? Tak je to i s potykom s ľudom. A potom, verte mi, dobrá je i premena. Vždy stýkať sa s inteligenciou je tiež únavné. Veru i my skoro vyjdeme zo zaujímavej látky a i v našej spoločnosti dosť prázdneho a jalového. Veď sa už poznáme skrz naskrz a i keď nový príde medzi nás, už ho vieme vradiť, a to presne, do ktorej triedy patrí, ako botanik, bo ho už po jeho mluve a frázach poznáme. Nuž dobre padne i s človekom pospolitým sa obznámiť. Mnoho nového a pútavého môžeme počuť, len treba vedieť kôru nedôvery ľudu prelomiť a tak sa dostať k jadru. Kto sa blíži len zo zábavy, len z istej pasie, aby i on si zahral a zalichotil si, že on tiež skusoval orať na „národa roli dedičnej“, ten nikdy nedocieli úspech, ale mávne rukou po prvom, najďalej po treťom nezdare a vzdychne žalostne: ,Všetko namáhanie je daromné, bo náš ľud je nevďačný, nedvižný.‘ Ale tí, ktorí majú sily vytrvať a nedajú sa sklátiť zdanlivými neúspechmi, tí konečne dosiahnu svoj cieľ a stanú sa osožnými činiteľmi nášho národa.

Dvere sa otvorili a Skalný s Čmeľom vstúpili dnu. Rozhovor náš bol pretrhnutý. Počal sa o maliarstve, no dlho netrval, bo sa začínalo večeriť a my sme sa pobrali domov. Od tých čias som ju viac nevidel.

Takto dokončil môj priateľ svoju rozprávku.

*

Medzitým nastala tmavá noc. Okolo horiacej lampy bolo napadané plno mušiek a drobných nočných motýľov, ktoré vábené svetlom lampy udierali sa o horúce sklo a padali mŕtve a opálené dolu. Chvíľku sme i ešte posedeli, každý pohrúžený do svojich myšlienok, až zrazu ozval sa tlkot vežových hodín, oznamujúc polnočnú dobu. Tíško sme povstali a šli na nočný odpočinok.