ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

NAMIESTO VZDYCHU
SOM JA,

NAMIESTO ZLOBY
SOM JA,

NAMIESTO ZLÉHO SNA
SOM JA,

takto sa poznávam, bez kríža a sám, pretože
padajúc z kríža, neobjal som,

VYMĹKNEM Z MIESTA,
SKRÍKNEM PRED SEBA,

POZRIEM NA SEBA
A JE TO ŽLČ,

opretý chrbtom o kríž, jeho ostrým tieňom
tvár rozrezaná na jedno a jedno oko,
nepodobné, na jedny a jedny ústa, modré a biele,
na jednu a jednu vrásku, vždy tú istú,

V TRAUME VYPADNUTIA Z RUKY,
V MIERE VYKROČENIA NA SCHOD,
V TRAUME LÚHU,

škrtnem zápalkou o kríž, fajčím, pribijem
na kríž obrázok, krajinku
s vychádzajúcou tvárou, obrátim
tvár ku krížu a nahnem sa spoza neho,
zapnem televízor, mlčím
a hľadím na tragéda, sediac
pod krížom a tiež tragéd,

V TRAUME OBZRETIA SA,
V STAVE ZHASNUTÉHO SVETLA,
V TRAUME REZANIA PLECHOM,

dobre si pamätám tragédove gestá, lebo hľa,
magnetizujú priestor nad stolom, na ktorý
vyložím nohu a noha stŕpne, mravce
sa mrvia v nej pod pokožkou,
lež hotový som skočiť, pritisnem sa
ku krížu, uchom k drevu a počujem, že kríž
hučí ako telefónny stĺp, ako v hneve,
akoby v ňom prúdila zvesť a akoby
bol nemý a chcel prevravieť,

DOŠLO K ŽLČI
MEDZI NAMI DVOMI,

NAMIESTO HORKOSTI
SOM JA,

NAMIESTO VYTIA
SOM JA,

NAMIESTO VZDORU
SOM JA,

DOŠLO K ŽLČI
MEDZI MNOU A MNOU,

Denný
kríž je bez človeka bez slova a hlasu,
aj stratil tvár a podobu a nevie
kam, len čaká
a je aj bez tela, uhlopriečka prázdna,

Nočný
človek je bez kríža túlavý, musí
sa vyhnúť, je neurčitý
pred ústami, mení miesto a chvíľu
a nie je čistým terčom,

V SKUTKU ZBLEDNUTIA,
V STAVE ZAVRETIA OČÍ,
V MIERE MIZERERE,

Denný
kríž je bez človeka
suchý a holý, bez mäsa a nevie,
či pravou, či ľavou,
ani sa neobzrie, keď naň zdola
zavolajú a neodpovie ničím,
ani myknutím pleca, ani prikývnutím,

Nočný
človek bez kríža vychádza len
za tmy, prilipne ústami a nechá
vlhkú stopu po nich, ligotavý pás, úsek,
šmyk, vrznutie, plochu
vyleštenú pre zhliadnutie sa,

V MIERE MYDLA,
V STAVE PUKNUTIA ÚST,
V DUCHU REZANIA PLECHOM,

Denný
kríž si je seberovný, je v sebe
ani kôstka, utkvel v ňom v stupore
a vyhasol,
podoprú ním jabloň, ovisnutý konár,

V SKUTKU POŠLIAPANIA,
NA BODE PRÁZDNOTY,
V SKUTKU USKOČENIA,

handry mu navlečú, deravý klobúk, z vrecka
biele rukavice a vystrčia ho z dvora,
kríž mlčí, nemá ja a ty
a prirazí dvere pred sebou,

V MIERE LÚHU,
V STAVE MINCE A KLOBÚKA,
NA BODE VYTIA,

kríž bez človeka strpí
hoci aj slinu na ramene, pribitý plagát,
hada či vranu na pleci,
nevie o nich, len keď príde človek,
jeho očami to pobadá a skríkne: Kššš,

NAMIESTO NADÁVKY
SOM JA,

NAMIESTO ZBLEDNUTIA
SOM JA,

NAMIESTO OBARENIA
SOM JA,

Nočný
človek zoskočí z kríža, rovnými nohami
vhupne do seba na dno nôh,
dopadne do samoty a keď sa obzrie, narazí
vpravo na svoj úškľabok a pokročí,
vľavo na svoj úsmev a zaspätkuje,
potkne sa o svoju nohu,
podloženú vzadu a posotí sa, choď,

V DIELE ŠIFRY,
V AKTE BESNENIA,
V DIELE USTÚPENIA,
NA BODE ZABITÉHO KLINCA,

slovo vy je v jeho ústach neznelé
a vždy naráža
vpravo na svoj plač, vľavo na svoj smiech
a musí ich odtisnúť, prekročiť a prebiť sa,

V MIERE OHRYZKU TVÁRE,
V DUCHU ZLOMENÉHO KĽÚČA,

a človek si kríž neodriekne, kríž
ho zdvihne o kríž vyššie a človek
je na ňom v sedle,
na koni a hľadí z kopca
a keď je mimo kríža, vzhliada naň,

NA MOJOM MIESTE
DOŠLO K ŽLČI,

POZRIEM NA SEBA
A JE TO ŽLČ,

VYHOVORÍM SA NA SEBA
A JE TO ŽLČ,

OBRÁTIM SA S KRIKOM NA SEBA
A JE TO ŽLČ,

DOŠLO K ŽLČI
MEDZI NAMI DVOMI,

DOŠLO K ŽLČI
MEDZI MNOU A MNOU.