V stave žlče

Nočný
Tu ti kríž podá tužku, papier
a ty, kresliac na kolene, si vinný,

V CIELI SVOJHO KRIKU,
V CIELI SVOJHO STÍCHNUTIA,

ak si nakreslíš podanie ruky,
si vinný podaním ruky,

ak si nakreslíš potľapkanie po pleci,
kresbou a potľapkaním po pleci,

V CIELI KLIATIA,
V CIELI PRIBITIA KLINCOM,
V CIELI GRIMASY,

ak si nakreslíš tvár a za chrbtom
ju vyčaruješ a vrátiš inú,
ktorej bude vnútri
vlastná slina cudzia, ak to nakreslíš,
si tým všetkým vinný,

DOŠLO K ŽLČI
MEDZI NAMI DVOMI,

DOŠLO K HÚŽVE,

DOŠLO K PÝCHE,
DOŠLO K PONÍŽENIU,

DOŠLO K ŽLČI
MEDZI MNOU A MNOU,

Denný 
stŕpnem v izbe, ľudia chodia
za stenou po chodníku, zastavia sa,
vravia medzi sebou: „Dobrý deň“,
a ja vnútri šeptom: „Dobrý deň“,
hovoria: „Je pekne“, šepcem:
„Áno, len tu v mojej izbe
sa blýska, je šero, zatiahnuté
mračnom rolety, vrie káva
a stĺpec alkoholu klesá na stole,“

MEDZI NÁS DVOCH
PADLI ÚSTA,

MEDZI NÁS DVOCH
PADLA ŽLČ,

zastanú na chodníku, oprú sa
chrbtom o stenu a ja z tejto strany
priložím dlaň k múru a cítim
teplo, vzdychnem na vzdych,
mlčím na odmlku a keď odídu,
osamiem a kreslím,

MÁM VŠELIČO PROTI STENE -
STENU,

MÁM VŠELIČO PROTI TVÁRI - 
TVÁR,

Nočný
ak si nakreslíš dvakrát dve oči,
si vinný štyrmi očami, ak si nakreslíš
prekročenie ležiaceho klobúka, si usvedčený
z kresby a z jej prekročenia,

SKRÍKNEM NA SEBA
A JE TO ŽLČ,

ZVESÍM HLAVU
A JE TO ŽLČ,

OBZRIEM SA NA SEBA
A JE TO ŽLČ,

odstúpim od okna a odvtedy
chodím len dozadu, takto zídem
dolu schodmi a vyjdem do schodov,
preskočím zo stoličky na stoličku,
obrátený chrbtom, myslím
od seba dozadu, až ku kolobežke,
na ktorej jazdím cúvajúc,

V CIELI SVOJHO KRIKU,
V CIELI SVOJHO STÍCHNUTIA.