ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V koncertnom chrupe čas, železná hviezda, vyhnetená
pod nohami. V cirokovom nadšení srdca váhajú
jazýčky váh, áno, o človeku a jeho rovnováhe
A vlastným jazykom z krvi a bieloby sa pýta.
V múdrosti svojej
robustnejú stromy
rok čo letokruh,
a človek? Na pieskovej planine… Z hobojových hájov
navôkol on! popiera
čas. Tam, snivci, hĺbavci a náhlivci, potomstvo
Adamovo, na druhej strane váh, tam
vážia činy silných sŕdc. Ale my?

Pulzujúca rieka si zvlieka rubáš z mliečnych rýb
a proti prúdu, ó, žena,
a sama človek, kráča k prameňom. A na chrbte si nesie
ohňom popísaný
zákonodarný pergamen: Nevysliediš! Nesiahaj teda
na prach, siahaš na ľudí!

Rok čo rok ružovejú broskyne a šepkajú nám aksamiet.
Ale váš smútok vo fialových plodoch oťažel, mŕtvi,
s jadrami pritvrdými na rozlusknutie, s horkými!

Aký len úbeľ
nových domov! Slonová kosť a šarláty a spony,
vysúvané v zlate smerom do vlasov. Dozreli plody,
nohami,
sestra vôd, vzdáva sa,
slnce ju zalieva postupným gongom tekutej medi. Hľa,
to sú tie divé tiene, pretože
potme stretávam živé oči (a medzi nimi smiech a detská
soľ štiepi sa v pahorkoch). Nevzlietnu stromy, roky
merajú, zasa:
v réve zo skla zablúdili panenské lampy a zvonia. Horiaci
stoh. Potlesk
vodám a jasanie celkom zblízka po pláži: teda deti na
tejto strane váh?

Piatočná hviezda, zvonček do soboty. Hluk
mesta z diaľky, šum divých krídel, páranie a tep: jestvuje
teda čas?

Pohýnanie purpuru a jasu nad mestom, ktoré zakotvilo.
Nápory krvi,
bratia, mĺkvy národ s lesnými rohmi v schránkach uší,
smútivci, v nesmiernych bránach z elektrického jantáru
sú vaším uzlením i rozpletaním v kŕčovitom čase svalov.

Teda láska neumiera… Hoci už zrno dávno ustúpilo
pod náporom
mlynských kameňov,
kvety, tie žriedla svetla (no plody zvlášť, tie hviezdicovité
systémy, rubínové ložiská pre čiernozrnný mozog
múdreho odlúčenia od vetvy)!

A smrť je iba jasom kryštálov, prestúpených dúhou. Nie,
to sa nerodí nový Mesiáš, tu (ďaleko a nižšie nad
pahrebou) pod obratníkom Raka, za ktorým kvitne voda
na belaso a fosforeskuje,
ó, sklené oči mŕtvych, keď odnímame tretí rozmer svetu
s váhavým dôkazom váh! To dlhovlasé hviezdy zunia nové,
dvojrozmerné hosana bez zániku
v čase, bez zániku!

Zvestovatelia ohňa, tí ľavobočkovia padlých anjelov,
v slobodnej vôli privábení
hľadaním rovnováhy medzi jazýčkami v dutnavej nádobe pulzu,
trúbami a mečom kriesia podupaný prach, vrhajú sa na zem,
ohrozenú
hrdzou, rozdávajú
bohom ukradnuté ohne. A k panenským lonám prichádzajú samčie
kvety, rozvoňané do neznámych tónin.

Luna bdie. Nervóznejú nasršené hviezdy nad mestom, ktoré
kostlivie.
Treba ich prijať, mŕtvych, prišli medzi svojich.
Splodíme nové mestá (a plné krvi!), uzamknuté na odňatie
hrotov
nožom, zrkadliacim detské oči.

A ona: nesiahla.

V kostenej panve, širokej a plodnej v blahoslavenstve
svojom, základy nových miest. A vtedy
oheň: spružiny pekelných strojov nezvládli úžas (či
radosť, svoju?). Načasované kvety prepukli
(z plodov, zovšadiaľ: budíky)…
Zalomila rukami. (Ten údes z mosadze v súkoliach
nepoznaných sĺnk!)

A zhíkla.

A potom už len dupot, ako keď lichva
v čase párenia…