ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môj plameň, vymáčaný
v sviečke. A mlyny
nech si zabasujú k rozjímaniu hôr.

Len dobre silnú rakvu: tam
zľahol ženu. (Boli to prikrátke ruky
na podanie chleba.)

Udrelo srdce na zvon: tvoje.
Môžeš si odísť do ľubovoľnej samoty:
kam?

A stále
menlivý
súčet šafranu a tvojho pohlavia: ruže.

Žila už iba pohybmi (prekročiť prah
smrti), nútila nimi do súzvuku
pehy kypručkých dievčatiek a mušky na ružiach.

Najvyberanejšie vône (jak vlečka za ňou)
prichádzali, hypnotický bol jej závoj (v slnku
južných klasov): jasné pohlavie
(svoje) roznežnila, delila
spravodlivým dielom každému môjmu oku.

(Tých očí! A v nich krv?) Prskajúcimi kvetenstvami
nozdier si ju pamätám (vlys v karmazíne).

Žila už iba pohybmi (prekročiť prah
smrti), žila.

Pod jesenným mesiacom (čujem štekot) líšky
krvavým chrupom cvakajú a tiahnu,
hnané besnotou.

V úsvite, aj keď tyrkysovom (hĺbky! v pohybe), vodné mlyny
čo si len počnú so zrnom? (Ty neprichádzaš
ani v takom žltom úsvite?) A čo si počať
s vetrom?

Na vodách (starecké sú
a múdre) muž vystrel dlane. Proti prúdu
veslovanie: nepohnú sa z miesta
vodné mlyny. Krst ohňom zhora, zospodu
buble krv. (To iba rieka, ty
neprichádzaš v karmínových zorách.)

Surmity, poľnice. Čo si počať
s vánkom, k vodným mlynom zôr?

Tých nocí, gniavenia! (Pižmo a čerň
v jej našliapnutých… prečo až dnes?…) Z jej lona
dva prsty kladiem na krucifix, videl som (dvojpohlavné
ústa zdvihli ten ťažký zväzok fiál): ten jas!

A tak zrazu! A plná izba ho je (akoby súložnica
všetky tie nazhŕňané bronzy)!

Vo sviečke chorál pričupený (červené
nôžky vtákov cvendžia po zlate)… Svitá.

Jesenné slnce na spŕchnutom lístí.

Keď od koreňa zhorí, po ruži priestor zostáva: ty.
Vypĺňaš ho, si mŕtva, si voňavá. A v rose cudzím očiam
svetlo navraciaš.
Neplačte.
Vystúpiť z tieňa. Zostáva iba jasot nahých detí.
Kde horí ruža?
Na stole prázdno: nahý nôž a skrvavené kvety.

Dojčiace ženy tôňami rástli, rozložité
boli v tomto rozplápolanom období jazyka,
v lete
krkošivých vtákov, rozhalených šteklivými
krídlami.
– Leto!
Ó, prísľub ojazyčených neviniatok! A víno
bolo mŕtve.

Trhľavá bola reč svietnikov, v prítmí sa k sebe
dlane prisali. Boli
serpentíny v krvi! Štekli
revolvery. Ktosi strčil prst
do krvavých úst.

Postojačky je sláva sviec.

Tak
v suchom mede strnísk šľapkali liečivé
kvety do stredu chvíle
(nastalo vyzliekanie).

Pahreba zhora: prebáraš sa
lebkou
dovnútra.

Kriedové krídla
(zvonov?) –

…mlčia.

(Vdýchol si ortuť: vôkol srdca
gniavi.)

Ten rituálny obrad začína spiacim plameňom: oči
ešte neprepukli. (Zhŕňam
urnové ticho k striebru vychladnuté, akoby v riekach
spätný pohyb prameňov…) Rozchýliť
krídla, dokorán
(tuberózy?) chápať
úsvitnú mníšku rozjímania. Pokrvné
ohňu, v šľachách blízke strunám,
ej, kone, kone! Ťažné
kone, ej, kone!

A kvetenstvami (príbuzenstvá!) okované
vozy, naložené surmitným úsvitom. Panna,
kŕč ťa chráni: dutie
tak zrazu (ohne)!

Rozvíňam pohyb: plamene, čisté
prápory (u nás, tu, v domovine
prievanu) hodvábom, ľaliami plieskam!

Prv než má človek života vdýchnuť
trieskam, premôže ho to (a zasa
plameň!) ako žena
a preťažené srdce núti na kolená…

Olovom spánku večer vždy ťa zmôže,
oči ti tmou a kŕčom spečatí.
Tak ako nože v pošvách, učučkávaš sa v schránke kože,
na mieru ustrihnutej (slák, roztrhnutý v každom dievčati!)…

Siedma tvár spánku… zámlky z rozjímania…
A vo mne trieštenia a zrážky…

Potom čas od tretieho bdenia
až k surmitným rybám červného rána

je mojím bdením v láske (nenávratnej
oddnes späť po prvé triašky)…

Kým nočný vesmír hviezdnym vírom tiká,
už z poľníc počuť prvý zákmit rána.
(Svist rozosmiatej vlasatice, vír hviezdnej spŕšky…
A biele plátno. Do Veronikinej rušky
vlys tváre
v soche rozjímania… A pri pohlaví býka
zrelé plody.) Veronika
však stále plná úsvitu a staré
závory (v nej znútra…) Krv z nej bliká,
akoby hviezdy zhŕňal do fertušky,
kým nočný vesmír hviezdnym vírom tiká…

A zrazu v raždí: požiar melie
a žensky počuť, obchádza už zblízka.
(Ju, pozemšťanku, gongne mužská ruka,
svit po nej, Veronike)… citrón fŕka
čerň s bronzom chĺpkov v jantárovom tmele…

Akoby ohne precitali v dýke…

A zrazu úsmev po celom jej tele…

Do noci blčí, v taftoch šuchotavá,
do spevu rastie z tryskajúcich ciev.
Tu sa jej blkot zrazu mení v spev,
a nič, len vôkol zmesačnieva tráva…

Za nocí strom tu namiesto nej stáva,
túlavých vtákov prijme do vetiev…
Len v bití hodín ako trblet pliev
vystrekne striebro trilkov do žerava…

V hučiacom úsvite som potom videl,
dve ženské stopy viedli do poľa…
A z výšky, z výšky svist anjelských krídel.

Prsty zôr z neba striebro spevu snímu
a tam, kde stála: štipka popola
a len stĺp k nebu strmiaceho dymu…

Viete, kedysi zástavy vás viali, a hľaďte,
dnes: šumí to
v urne srdca.

To sa vám už blíži dlhokánsky záblesk
rútiacej sa reťaze,
spod nechta
smrť vám už vyšklbla
zadretý nahý tŕňa (úlomok rozzúreného blesku)…

Knísala sa sviečka
na belasej stuhe dymu,
uprostred práchniviny bášt,
útlela. A červeň starla
v pohybe fialových kruhov
na plesnivej stene. Uprostred trieštiaceho sa skla
čierny krucifix.

Ó.
Hodiny odbíjajú (smrť:
plameň už domašlil)
dym Ábelov.
Neverme na zázraky, niet vody
na kánske víno. (A zrno
sotva vtáča nakŕmi,
keď sa nám už zadŕhajú šľachy.)

Boli ste nad vietor,
nad strieborné siete: vzlyk
(svetlá) do pavúčích zámkov… (A vaša tvár za mrežou
čínskeho znaku.) Nie, ja už nerozumiem
vášmu spomínaniu na osmahnutý purpur
v savých rytmoch vánku…

Ste priamy dedič Adamovho rebra.

Vysykli oleje. Po obnaženom svetle
v záblesknom zhybe
zavášnilo telo
naposledy. A v polnoci srdca
hýbu sa kruhy naďalej. (Potom sa úžia
do jediného bodu…?

Ktosi vám cestu skrížil
v diskante oslnenia.

A tak za postupu popola
zosúva sa (do jadra kruhov?)
dočasná nádoba (až príliš ju naplnili
vzácne oleje a masti, prebolestnené
vôňami tajného zloženia).

Ó.

A predsa prach pod ohnivým spôsobom
slova,
človek,
dvíham. Tri kroky za mŕtvymi odchádzajú
vône.

Ó, vtáci, modlitební, modlitební!

Semenne býčí v kňazsky čistom slnku, granát
a výbuchy v predpovedi Hamletovej lebky
pod hrobom lampy, zabrzdenej hlinou,
kedy sa udieva ich príbeh.

Pýtam sa, čo je pravda, žeravý hrot v chlebe
proti hrudi, vôkol srdca
prechádzajú vtáci.

Na víno siahni, z môjho chleba
pretrváš. Medzi dvoma alabastrovými kostolíkmi, uprostred
detských očí v čase
plnom trávy (zvony spia
pod smútočným flórom sadzí), v zrelom ovocí
(smršť krídel, ó,
kiež sa zarchanjelí!) prebúdzam sa
živý. V šľapajach mŕtvych
vstávajú vône na žriebäcích nohách.

Mŕtvi. Sunúť kvety po semene
zo svetelných býkov. Ten číry hlahol! Oni,
mŕtvi.

Svet
v oceli sa zrkadliaci. Slepé jadrá
očí, spev strmhlav do hrobu a nohy
na mesiaci.

Odchádzate. Po dvadsiaty raz
k živým
po vašich stopách vracajú sa vtáci.

A spievajú v trvaní svojom.

1

Kde končí kruh?

Vysúkať pieseň na vlások, zvinúť (znova
a znova, noc čo noc, zas
a zas, deň čo deň, zem čo nebo), do kruhu
navlásiť pieseň, pieseň!

Stred (noc a gramofóny!) kruhov,
všetkých, je len jediný?

2

Kto?

Na bruškách prstov (zem, zem proti krídlam,
zem je príťažlivá!) ťarchu ucítiť (a krv
a vône!) a naspamäť
ľaliami si opakovať hodváby zástav (vône,
pofŕkané za výtryskov mysliaceho ohňa!): koľko len, koľko
šmátrania!

Ó, noci navŕšené
platňami z bakelitu!
A krúženie!

3

Nekonečno?

V nesmiernych hviezdnych spŕškach muž
(vydať sa prstami, pätou
sa dopátrať!), snivec, náhlivec,
potomstvo Adamovo,

našiel zemestred.

Matka!

4

Zákony?

Život: odpočítavanie jasu (hrá
čierna platňa noci, škrípu
vrypy hviezd) …život je utŕhanie si ohňa (od úst
k ústam čepele i bozk), je to vesmírny vzorec
(každá odumretá bunka v ruži
aj v bruchách teľných jalovíc), je to počítanie
bludného kruhu!

Ó, posvätené svetlo
v trojkráľových kriedach!

Ruka!

5

Ruka?

A pokiaľ, kam až človek
dočiahne? (Veď nemám
ani, kto chleba by mi podal, v tvári
voňavou ženskou dlaňou pomlčal!…)

„…Prikrátke ruky na podanie chleba…“ (v striedaní
ročných dôb, dní s nocami, jasu
s gramofónovou tmou)!

Nezmerný
je kruh piesne, zasiahne…

Kde sa končí kruh
(kde sa začína?)

Telom si vystúpila z tepla svojho, a po tom užasnutí (akoby v rakve
poležiačky vynášali oheň) zostala horieť svieca: tne. A na ústupe
luna v zdĺhavých odchodoch cyklicky mi ťa odníma.

(Sám, a už len znútra susediaci.) To do tmy dupol strom, vyšiel
v ústrety (akoby ktosi, ale skrytý, zo zeme
aj druhú nohu práve zodvihol) a už len síňava
a spev: „Raz treba siahnuť, žena (človeče
s pohlavím kvetu!), preto neunikneš; nenastrádaš
krokov. Vráť sa mi, vráť…“

Čas,
ten dlhý kŕč a bozk a pod ním v hĺbkach antracit, odmeriava
na noci (pach vlhkej červene, zubadlá, zvonce hviezd!)
predĺžené vodorovne
od jej piat až po smrť a teda o smútok a teda o jej vlasy,
čierne a nakvílené vetrom, keď oheň bez domova
(dupot a dupot na pláni!) v bleskovej lílave sa uzlí
do tvaru srdca!
Slávnosti sestier sa už blížia, dozretie
plodov a ich pád (až k zemi
pre obrad obcovania): Ak nie si, čímže mi je trýzeň? Je to naozaj
prst boží na tvojom ružovom miestečku?

Ale tá bolesť, ozvučená, vysočizný hvizd
v rozčesnutej vôni, v ozvene
tvojho tela! (Plný je ťa deň, onen útly
zvyšoček tepla medzi dvoma lunami, ktoré spomínajú: ale
jediné oko
zatepalo v nich!) Avšak ostrie noža, to je
uzučké, ba až príliš; a nie je (to studnične druhé oko,
veď to je
tvoje tiež!), nie, ani nebude
cestičkou pre tvoj návrat (veď, ajhľa, viečko sa dvíha, do úplnku
dvojrohé svetlo narastá, a tenké). Krvavým chrupom
ktosi zaškrípal (práve si kľaká
poranený oheň – ó, drevo kríža, krídla! – blato mu členky
objíma); sám
a opustený vo svojom tvrdom exile na kolienkach
tráv (a trúbi, krv
sa už ozýva – ale kto?) a steblá (bože môj, bože,
kto?), také hrdelné,
hrubú (voda je aj tak navždy sama a v nej bas). A kvety,
Veronika?

A z veľkej lásky, Veronika, vravím, zostal mi výhľad
(v začadenom skle
zatmenie z tvojej tváre dotyk odníma) a k nemu oheň
učený v reči stromov: a ním sa, áno, drevo odomyká
do spevu vôní, prv než lampa
(uväznená v tele!) stane sa nemovitou. Aj stromy zatúžia raz
navrátiť sa domov (ale kam?), pretože domov, to znamená
dnes (a ty si,
láska si!). Vráť sa mi…

Za láskou strom sa nevydá? (Sám, a teda už zemi vzdialený)
dostúpil som
ohňom do hliny (v nej, ó, naležato: na bič rozpletené srdce,
ktorým žila
holubica); potom je ale včela, pošepkaná („Bliznou
nezabudni!“); a je zákon,
zákony vládnu hline. („Už nás, osamote mŕtvych, gniavi
šľapa, plná ženskej ťarchy, jazyk pečatí.“)
Vtedy už studňa je ti dokorán, ty vstúp, ty privolaj
soľný džbán z kameniny (ním v samote sa obkľúč, mlčať
pomôže)!

Síňava, síňava, ale tvoje ruky nestretám
na nevädziach, z ktorých sa vysťahoval oheň. Láska,
do môjho svetla vstúp (!), ale ťa nenachádzam (schúliť sa teda
pred bolesťou, ó, uzamknúť sa na okvetia uší), telom
odetá! Či sa už meno tvoje nerozharfí podo mnou
a či sa cievou nenavráti (nikdy, nikdy?) domov
(nikdy, bože, nikdy…) sluch, slimáčik nastrunený
(nikdy, už, nikdy!) na svojej púti k srdcu?

Ak teda plod je iba rubom kvetu (pospiatky kvitnúť
ktože dokáže?), akže ma bolíš, tvoj obchod
(z mojej samoty vždy len jednosmerný) je päťprstým
hmataním lístia, šmátraním
v šľapajach peších vtákov: pokľaknúť vedia iba
s obzretými kolienkami
(no návrat – aký? kam?). Ani vánok
do tvojej prázdnoty sa už nenavracia (a či v nebytí
dotyk už nezabolí)?

Uzamkla dvere na srdce a v ňom (či rybie kĺznutie?) zasykla
krv (zhíkol strom, ľútostivo rinčal:) a ja som zostúpil a šliapal
po hviezde (milenci si ju nesú na chrbtoch!); a v prachu
stávalo sa: „Sklo
krvou
nohám blízke (len preto, že si sám).“ Poležiačky
rakvička ti pláva
(nikdy, láska, späť), keď stromy túžia silno, v pokluse,
nedohoníš. Preto ťa čakám, Veronika, ty nepoznaná medzi
stromami, tam
v zelenom prístavišti ochrnutých člnov!

Tri strážne kvety vôkol večernice
počas mojej šafranovej plavby medzi srdcom
až po mesiac, zabodnutý v pravej dlani jeho, v čase
kľučkovania, nad ktorým striehne žravá mäta, medzi sklenicami
donaha.

Prešla, s ňou kvílil víchor a pred posunkom nohy
po uzamknutí dverí (vánky na uzol!), pred zaprahvstúpením
do noci a sadzí, kde spevom nedýcha
mŕtvy vzduch, pred vstupom do prázdna, kde sa šerí,
vyzliekajú sa
(v podstate nahé) ľudské dcéry
z nevery a nedôvery a z bielych, hrdzou
poškvrnených rúch (tak prišla, náhlivo
a v rozčúlení a vietor jej už skučal do predtuchy). A vtedy odpila
z mojej vody. (Ale už hneď aj odchádzala, náhlivo,
letky)… iba víchor
pod oknami, tam v strmej čierňave (sám plačky!) chodí
a dodnes dažďom
hmatá do jej stôp.

Plameň je čistý (ale tamhľa po obzore kráča bieloskvúca
ľalia poľná: pod slnko, bližšie, bližšie!) a pomíňanie
pretrvá. (Ale kto –
veď ktosi predsa hľadá spočinutie?…)