ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas v ohni a slovo. A plameň, voľný
v priestore, ten čistí. Je preto duch
v celibáte zachrípnutého ohňa.

Tak nahé ako vtáctvo nebeské a v rúchu
z ľaliových vôní –
je. Ako bolo na počiatku, tak slovo
oťaželo v nás.

Priťažké stopy na taký mladulinký sneh.

Ajhľa, prach cez podoby kalicha
a pred ním kvet, uštvaný
pred hrobom a bledý a zvonivý až na soľ. Ale nemý
kráča človek, sám z rodu štvancov, navracia sa
s rukami dopredu
a šmátra. Pokoja však nieto
v jeho stopách, niet konca
sliedeniu a kľučkovaniu ohňov,
ba vlastne ani únikov už niet.

A svoji ho neprijali.

Dokrivkalo slepé a skrz-naskrz
živé až z plemenidiel ohních mláďat a zrazu
cúvajúce… Niet podoby
a tváre niet, ktorá by bola cudzia duši.

I videl človek, že slovo je
dobré.

To sa prach navracia,
áno, cez podoby zvona, odnímané
ťažkým morským soliam, do lona
zeme. Ale duch
cez vápno cúvajúci a krv
do škrupinky vajca, zatúlaného
z večnosti až k nám.

Nastáva spätné liahnutie a odnímanie krídel
nábožnej vode, roztúženej
do podoby snehu, do vajíčka
spev, plný modlitebných vtákov, zamyká sa
s nevestou slova, ó, duša! Ale ty, človeče,
a nemý, až nad hviezdami
vietor je vlastný pohybu, ó, doň sa pyšne týčiš, veža
z Adamových kostí, ktorá zbelostnela! A z vanutia
na povraze
do prachu visí začadený zvon. A teda noc
plná srdca a vo zvonici
kŕč.

Ó, štvanec s ohňami v stopách, pred bránami
prsti
v nehybnej urne hľadá útočište.

Človek bol; nad popolom je
duch, je teda slovo, ktoré bolo na počiatku
a pretrvá.