ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vietor vše jarné vône doženie: No schodisko je neustále nemé… Blíži sa láska, len akosi drieme… Znie spodná voda kdesi v hĺbkach zeme. Po dcérke túžim, zas cniem po žene.

Kým precitol som z hĺbok bezvedomia, pohlo sa slnce zhruba o polrok… Ja opäť dýcham, už som zasa doma a zas ma týra nával otázok.

Pri tebe trýzeň nie je taká ťažká a tvoje slová bolesť zaženú: mňa, dospelého, meníš v Janka Hraška a ty sa, dieťa, zmeníš na ženu.

Neznámy z temnôt sa už blíži zasa, na lístí dážď si preberá. Chór mŕtvych za mnou z hája smútku jasá: Nie trýzeň, ale neviera.

Tak skončí ten, čo v ničom nemá mieru… Slzavo začína sa dnešný deň: Ženu som stratil a strácam aj dcéru. Od cintorína za mnou kráča tieň.

Samotou utýra ma, kruté žieňa. Len mlčky na ňu spomínam. Po celé nočné bdenia bývam sám… Len lístie cvendží do tmy utrpenia.

Jar v starých stromoch novou miazgou praská. Podriaďuje ich svojmu zámeru… Po slove túžim, myslím na dcéru. To, čo mnou hýbe – to je láska? Láska!

To je ťažké, to je dlhé umieranie… A najlepšia by rýchla bola smrť. Znova ma ohne pália v každej rane. No dažde sa už blížia… už ich čuť.

Mŕtvy vzdych blúdi vôkol môjho tieňa. Čakám len, kam sa schúli napokon. Otváram veľké okno do zvonenia a do izby mi vchádza jarný zvon. Vzduch v čírom svetle hustý odvar varí, kým civiem na čierneho pavúka… Čierny vták, slepý z oslnivej žiary, vše na okno mi hlávkou zaťuká. Smrti sa moje ľudské srdce zdráha. Už pociťujem drobnú štipku blaha; pokožkou cítim, ako sála zem… Patrím sem, na zem, veď som zasa živý! Život je čudný. Často robí divy: Ja ešte žijem – zasa milujem!

Celú noc zavýjajú psiská, vtáky sú v stromoch ukryté. A z tmy sa zlatožlto blýska. Všetko sa končí v úsvite.

Oblaky ako divé slony revú: Nepríde dcéra – pretrhla sa niť… Nevymaním sa z bezmocného hnevu: tak ako žil som, ďalej musím žiť.

Už chápem, čo je prostý ľudský cit. V samote potme vyznávam sa žene a znášam zaslúžené utrpenie. Mám krásnu dcérku – musím teda žiť!

Zostáva mi len šálka čiernej kávy bez alkoholu a bez krásnych žien. Už iba práca, tá ma ešte baví: beztvaré slová mením na kremeň.

Po havárii dneska napadá ma: Čo všetko v živote sa prihodí! Manželka s dcérkou nebude už sama. Nik nevysliedi zámer prírody. Načo aj? Všetko je tak skvele zariadené: veterné mlyny vietor poháňa, podkovy zvonia a vietor sa ženie, po nociach bdiem a robím do rána. A to je všetko, čo chcem od života dotiaľ, kým za mnou nezavrie sa zem… Len jarné vánky po rovinách nôtia. Smrť neustále okolo mňa chodí… Dotiaľ, kým pokoj nájdem: veď stále čakám milosť od prírody.

Celé dni spytujem sa: ako ďalej? Neodpovedá ozvena. Neskríknem: „Vínečka mi nalej!“ Len blen som dostal do vena. Ja ešte žijem – pre pohrebné nôty, hoci vždy ešte milujem. Umieráčik mi zneje do samoty: čakám, až otvorí sa zem. Ach, ospievať môcť život v jeho sile, soľ, ktorú póry vypotia! A vážiť si smieť tieto vzácne chvíle, môcť rozospievať struny v nervoch ľudí, nech ma ich srdce potom súdi… Ospievať veľkosť života!

1 Zasa ten výtrysk človečieho šťastia: koruna z mrakov do spodných vôd vrastá. Hrmí. Dav dubov dal sa na pochod. Do ticha cvendží žblnkot spodných vôd. 2 Mrak zhusta roní slzy na skaliská a vo mne z hĺbky zasa radosť tryská… Čo všetko zbožie dokáže: steblá mi klasmi siahli pod paže.

Bol som len telo v bezvedomí spiace. Duby mi v daždi dunia do nôty… Denne ma tešia chvíle roboty, tak oslavujem ťarchu svojej práce.

– Kde si sa túlal, láska moja bludná, keď vykročil si vtedy zo dverí? …nové? Nič… Len, že vyschla studňa… Neprinášam ti pozdrav od dcéry. Tá, chúďa, tá sa učí stále: dnes už i tvoje veršíky. Učí sa chápať, čo je dokonalé. A z veršov – zrody, zániky. V samote neviem, čo si počať s hlasom. Dobre, že srdce máme v hĺbke, skryté… – o havárii vravieť počula som: vždy, drahý, bála som sa o teba. Samota v novom prázdnom byte znie vrúcnym bozkom do chleba.

Znova to zneje až odkiaľsi zdola: myslel som si, že: nalievanie žít. Či to smrť zasa z noci na mňa volá, alebo jar ma opäť núti žiť? Zavše sa pýtam: čo so zvyškom žitia? Z výšky mi odpovedá škovránok… V závanoch vetra spevom slnce víta a ja sa teším na uhorský rok.

Jelene rykom prihovárajú sa lesu. Ozdobuje ich nové parožie. Dôstojne, pyšné, čistinou sa nesú. Víchry sa zatiaľ bijú na nože.

Doznieva clivá hudba po pohrebe, ľudia sa dali na pohrebný krok. Moje sny patria, žena, iba tebe. Denne sa preto teším na spánok. Snov plné lode, moria plné lodí, kypí dnes jarné nebo hviezdami. Len okolo mňa stále ktosi chodí: je to on – ten môj Neznámy. * * * Už zasa čakať na ťažký deň skonu, kým príde onen okamih… Belostné kvety v čiernej vode tonú a vše sa z hlbočiny ozve ťažký vzdych.

Hľadám ťa, láska, v teplom jarnom daždi, a ty sa neozývaš, teba niet. Už vyšlo slnce, odišla si… navždy? Skôr než ťa nájde, sfarebnie mi svet.

Do hynutia mi zavše cvendžia zvony. Tie majú srdcia. Kašlať na telá. Nech odprevadí ma črieda bujných koní. Na zvonkoch klušú. A sú priatelia.

V hrudi mi rokmi štipka srdca stvrdla. Spoznal som mlčanlivú rozkoš zla. Boh duje ohňom do Vlčieho hrdla – a možno je to pozdrav od pekla.

To krásne, čo ma v mojej trýzni teší, sú kvety, z ktorých bude silný liek. Krídlaté vtáky zavše chodia peši… Sú horské vody so zábleskmi riek.

Sám sa dnes budím do bieleho rána, v snehu sa rozostiela modrý mráz. A ja ťa čakám, moja milovaná… A v snehu: stopy vtáčat – na dôkaz.

To, čo ma v trýzni neustále trápi: Bolí ma mozog, vydiera sa vzdych. Len postojačky zomierajú chlapi! Ach, môcť tak srdcom patriť medzi nich!

Vietor mi divo sviští v štici. Utrpeniu sa nevzdávam. Už budem chodiť o palici… Viem: bolestivo – ale sám!

Na teba myslím, milovaná žena: V indickej váze kvety hynúce… V deň smrti nepadnem ja na kolená, ale vždy hrdo: na zem, na srdce!

Písmená lúskam z čiernej abecedy a vychádza mi slovo jed. Pripájajú sa k nemu ďalšie jedy… Ako žiť, láska, ako nezomrieť?

Nieto tu sestier, už som teda doma. Už ani transfúzií niet. Precitám do dňa z hĺbky bezvedomia, len každý večer navraciam sa späť.

Už ide spánok, šťastné chvíle smrti… Hlavne, že ráno znova precitnem. Srdce ma v hrdle letnou piesňou škrtí: už zasa cítim, jak sa krúti zem!

Dnes baraninou všetky struny vrnia a smrť si spieva pošušky. Blíži sa ku mne moje malé škvŕňa a miesto spevu znie hlas dcérušky. Odišlo škvŕňa, vracia sa mi slečna a za ňu vďaka materi! Ó, kvapka z toku môjho nekonečna! Pieseň zas tryská na pery.

Ach, koľko spevu, z neba toľko vody! Chýba len kŕdeľ lesných víl!… Dnes je tak krásne, že sa básnik zrodí, aby zas písal – a sa utrápil.

Možno sa ešte niekto rozpomenie na poblázneného básnika. Po víne túžil, priateľstve a žene, aj človek-básnik jednoducho – zaniká. Tá chvíľa mešká – nuž zablúdi v daždi, keď už ho nechce vzácna sestra – smrť. Pochopte motív jeho samovraždy: len spať chce a – na všetko zabudnúť.

Umieráčik sa vo mne nočnou spiežou chvel. Je ráno, a on ešte stále zneje. Utiahol som sa v strachu na posteľ a lúskal čierne zrnká beznádeje.

Pomaličky sa slastne zvečerieva, k oblohe stúpa zlatý dym. Svetlo je sochou z lipového dreva a spánok sladkým nebytím. Nebytie! Jasné svetlo v letnom ráne! Z nás každý smeruje len ta. Je to prach, ktorým sa raz každý stane. Smrť! Dáma čiernym flórom zastretá.