ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Včera si prišla, láska moja zvodná. Po tebe iba prázdno voňavé. Rozsýpam kvety, vločky snehu, do dňa. Do pekla s tebou skáčem po hlave. Do pekla? Áno. Budeme tam spolu. Na víchre možno ti tam budem hrať. Dosť bolestínstva. Koniec môjho bôľu! Hrať? A čo? To, že mám ťa rád. Je mŕtvy. Mŕtvy. Dva svety nás delia. Keď o ňom vravíš, myslím na priateľa. Si vdova. Zamrzla už kyprá zem. Hľa, v mojom dychu železo sa potí. Ja žijem! Vietor pohrebnú si nôti. Čo ešte dodať? Že ťa milujem!

Slnce sa skrútlo v zimnom slnovrate a ku mne kráča žena zo svahu. Zlatisté lístie pri nohách mám zviate. Nie, vyznať sa ti nemám odvahu. So srdcom naruby prejsť popri tebe a možno v tebe dačo ozve sa… Budem ťa hľadať v nekvasenom chlebe, no ty mi zatiaľ vnikneš do mäsa. Do srdca si mi vhupla. Je rad na mne: v chlebe ju hľadať, dotýkať sa jej… Opustili ma všetky lásky klamné. Ľutovať? Za čím? Si – a to mi stačí. Nebudem sa už zalykávať v plači od toľkej lásky k žene dojemnej.

Na vysokánskej veži anjel sedí a o voľačom hovorí… Dosť bolo kalu vôd a detskej biedy! Vydám sa loďmo po mori… Objavím kraje nebojácnych vtáčat. Ľud bude tiahnuť do boja. Len anjel bude si chcieť krídla zmáčať. Bude to anjel pokoja. Nie anjel smrti. S tým sme starí známi. Raz na mňa číhal, ale som. On stratil krídla. Má len pôvab dámy. Už nehovorí, už je celkom nemý. Chce sa mi plakať. Pritom ľahko je mi. Nevzlietne ten viac k oblakom!

Každý len o nás na rovine vraví. Veď iba na ňu myslím jednostaj! Odišla láska, vracajú sa trávy. Bokmi sa, láska, zvodne rozhojdaj! * * * Bola si pyšná ako katedrála, čo práve vtiahla do rozbúreného zrnobitia. Tichučko pristala si na trnavskej rovine. Len zrno bije naďalej. Cengajú zobáčiky do čírenej spieže jačmeňa. A hory horia. Hory hovoria: „Na toľkú lásku hľadeli sme, dokiaľ sme celé nesčerveneli. Dodnes nám z listov červený plameň…“ To preto dneska sčervenieva svet. Generálbasom sú mu prosté živé ľudské srdcia, veď stačí sa v tom srdcobití vôkol poozbrieť!

Spýtal som sa jej, lásky, či ma ľúbi. Dodneska čakám odpoveď. Nad snehom nízko zajačali trúby a v slnku zružovieval svet. Smutno jej bolo. Mladej, a už vdove. Osamie každý napokon. Zvedavý som len, ako mi to povie. Nech miesto búrky zahlaholí zvon. Príde raz úsvit. Bude plný znenia. Znieť bude všetko: vzduch i zem. Ja budem mužom. A v nej zaznie žena. Dosť noci, beznádeje, tiem. V slnku sa hniezda na vtáčence menia… To preto, že ju milujem. * * * Celučká smútiš. Voňajú ti zuby vždy, keď sa rozpomenieš na muža. Jeden je mŕtvy. A druhý ťa ľúbi. Raz havrany aj nad ním zakrúžia.

Čerň sadá na rovinu dookola, na rodnú strechu slamenú. Od nenávisti nás už srdcia bolia: každého k sebe samému. A ona príde. Aj med bude sladší. Čudné, že chce mať lazara. Cnieť bude, chúďa, zadúšať sa v plači; do vody soľ sa zatvára. Od slznej vody v husliach nieto kľúča. Ako soľ vypustiť mám von? Dnes pod hviezdami milenci sa lúčia. Zostal tu po nich zachrípnutý zvon. Chcel by som hviezdy pobrať do náručia. Odídem k hviezdam napokon.

Prekliate leto! Strašná horúčava a ešte: pršať začína… Voľáko je mi pritesná dnes hlava, nevmestí sa mi do nej Marína. Nuž, máme dcéry. Ja od inej matky. Rovnakou rečou dcéry hovoria a opravujú naše nedostatky… Dážď roní kvapky do mora. Hovorí anjel z búrkového mraku: „Už dávno si mal zmiznúť do pekla…“ Odvetím chvením husľového sláku: „Veď zmiznem, anjel, Marína ta šla…“ Ona však žije, žitiu vzdáva vďaku a láskou slávi muža. Drahá. Zlá.

Už ťa mám, žena, na papieri, odtiaľ mi nikdy neujdeš. Nikto ti možno neuverí, že zvonila ti svieža spiež. A tá spiež, drahá, stále zvoní. Dozvoní možno napokon. Zostáva iba črieda koní a nad nimi sa kníše zvon. Už, láska, ani koní nieto, zostáva iba zvonný hlas. Zvrtlo sa vrcholiace leto a hasne jeho slnný jas. Pre živých samozrejmé je to. A tam raz postretne aj nás.

Na teba, láska, píšem svoju ódu. Kde ale začať, keď si úžasná? Nuž azda vtákmi za pochodu… Smeruješ spolu s nimi do krásna. Tanečným krokom ideš k cintorínu. Si jedinečná. Či skôr jediná. Ty zo mňa zmyješ všetku ľudskú špinu. Ty skvelá žena, ktorá spomína! Žiarivý úžas! Žena nad úžasy! Budúca matka! Neha matere! Anjel sa spevom taktiež k tebe hlási. V náručí si sa vzlykom celá chvela. A chvieť sa budeš nielen v zástere! Budeš mať muža, akého si chcela.

Dávno je to už, čo som ťa bol videl: Prišiel si, Ivan, je ťa plný dom. Kde sú tie svisty rozvíchrených krídel? Cítim dnes bolesť v krídle zlomenom. Znie iba šelest rozvíchrených krídel. A víchor hrá mi v kvete lilavom, roztvára stvoly zarudnutých ruží. Anjelov nieto. Sú len tvrdí muži.

Ten anjel o láske mi stále tára: že blčná si jak pochodeň. Vydáš sa teda, chúďa, za lazara. Pre mňa to bude najšťastnejší deň. Vybozkávam ťa celučičkú, celú – od špičky nosa k prstom na nohách. A privoniavať budem k tvojmu telu. Bude to báseň pri telesných hrách. Ako len ospievať mám tvoje telo? Nuž, azda v slohách neviny. V tercínach radšej by sa mi to chcelo. Nie, nikomu ťa, láska, nedám. Privykneme si rozkošiam i biedam. Nebudem v hriechu iba jediny.

Bol som už, bedár, na pokraji bytia. Osud to ale ináč chcel: Noc čo noc bývaš v krídlobití skrytá, v noci mi vládne snežná beľ.

Bola si v mojom byte ešte včera. Len parfumy tu zostali. Čas mi ťa pomaličky z mysle stiera. Vytešem si ťa do skaly.

Po celý deň sa trápim, čo ma ešte čaká. To slnce kráča nadol po stráni. Do dverí vpúšťam túlavého vtáka: v byte sme dvaja oplani.

Pospiatky všetky operence kľačia. I básnik píše naopak. Žalostí namyslená matka vtáčia. Na zemi leží mŕtvy vták. Škoda ho, škoda básnika či vtáka. Po vtáčo žil on. Prelietal. Let nad oblaky stále naňho čaká. Len matke zostal ľudský žiaľ.

Som človek, nie som archanjelom. Voňajú byty, z ktorých stúpa dym. Ja dodnes žijem s doráňaným telom a chválim život hlasom preveľkým!

Už som mal veľkých lások vyše hlavy. Špinavých lásčat ešte viac. Jediná láska – to ma ešte baví, úprimnú pravdu povediac.

Bdiem celé noci, sediac na peľasti. V ozvene ktosi hovorí. Rozmýšľam v tichu o človečom šťastí, o zmysle ľudskej pokory.

Eh, boli ruky, plno teplých rúk s hrdzavými kľúčmi, čo zamykali dvere pred chladom. Ale v tom škrípaní sa zjavila žena: ružová bola, prsia zrosené… Lenže ja som si staval pomník: najsamprv pomník z tieňa, potom dažďový pomník, čo siaha všade. Dodneska vietor švihľami ma šľahá.

Voňavé paničky v zelenej promenáde s tieňom si sadajú k manželom bradatým. Srkajú svieži vzduch k červenej limonáde a k nebu stúpa len belostne modrý dym. Z trnavskej roviny pod nebo žito horí. To vzletné holuby ufrnkli k anjelom. Aj stromy polnočné vyhupli z teplej kôry, v nahote blikajú jak pieskovcový lom. Len básnik nevzlieta. Básnik je v bôli nemý. Sršanie iskier ho naveky púta k zemi: pod ťarchou jagotu nie, nevládze sa vzniesť. Len anjel básnicky krídlami leto meria, kým básnik odchádza na nohách do večera a čuje v zátylí obrovský tikot hviezd.

Dnes v noci opäť sedím na peľasti, anjela spánku ešte stále niet. Ten iste dakde v krčme karty mastí, nespomenie si navrátim sa späť. On iste príde… aj keď nevyspatý, bude mať vôľu so mnou ďalej hrať… Čo ak sa miesto neho láska vráti? Ako jej poviem: „Mám ťa na smrť rád?“ Budem to ešte vedieť? Ale isto. Bozk moje city najskôr vyjadrí: bozkávať budem zápalisto… Dám ti aj to, čo ti nepatrí: To za to, že si bola ku mne krutá… Žije mi srdce. To ma k tebe púta.

Zrána je nebo čisté, bezoblačné. Hromy sa blížia cvalom vraníka. Čakám len, keby pršať začne. V šľahaní bleskov temno zaniká.

Hustota noci z havranieho peria, noci, čo pod mesiacom nastydla! Polnočný anjel hĺbku noci meria na šírku svojho spevu, na krídla.

Kráti sa čas, čo od smrti ma delí. Už nevyviaznem zo zvieravých tiem. Neuzriem svetlo medonosnej včely, čoskoro za mnou zatvorí sa zem.

Ráno si prečítam básnika Šalamúna, a potom s vervou dám sa do knihy Kazateľ. Na obed mi iba temnotné hromy dunia, z mrákavy blýska sa nahotná belosť tiel.

Na teba, žena, vše sa všetko upne. Vtedy už nie som sebou sám… Len z hrdla sa mi derú slová. Spupné. Tak po ľudsky si na ne spomínam. Ó, ľudské telo rozsvietenej včely! Vraví sa: srdce… plné dobroty… To, čo nás delí: ešte nie sme v cieli, kedy nás primáš clivo donôti. Ó, ľudský smútok! Smútok človečí… A naviac: prostý ľudský smútok ženy, ktorá mi flóry vpletá do reči! Básnik sa vtedy na človeka mení…

To čosi býva ťažšie ako srdce. Báseň to býva spravidla. Ó, v silnom srdci svaly bubnujúce! Svit luny, ktorá nastydla!

Dnes budem konať proti svojmu zdraviu, veď príde básnik a s ním alkohol. Môj priateľ príde, prinesie mi správu o tom, čím som dnes, čím som predtým bol. Čo aké zdravie? Fungujúce telo? Všetko je také strašne telesné! Blíži sa búrka. Nebo potemnelo, k výškam sa týčim, telo neklesne. Nazízam na smrť stále z tohto brehu. Zo zeme hľadím, zízam zo šťastia: veď to sa hýbu živé stružky liehu! Ó, biela peruť, ktorá v noci stydla! Dnes meriam stružky na básnické krídla a trápi ma len, kto to vychľastá.

Býval to čestný básnik na paripe. Z koňa však spadol, zostala len česť. Dnes zimný mrazík do skla okien rýpe. A kto sa bude na paripe niesť? Snáď jeho láska. Tej však stále nieto. A on tak vrúcne túži po žene! Keď príde ona, vráti sa s ňou leto. Tá túžba, tá ho k smrti doženie! Už zmizol anjel v zimnom páperí. A básnik stále pieseň lásky hľadá. Vše zablúdi mu kliatba na pery. Len víchry zaňho pieseň vynôtia… Ich pieseň, tá je neustále mladá. Poznám ju. Je to pieseň života.