Zlatý fond > Diela > Hamlet, kráľovič dánsky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Hamleta ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

William Shakespeare:
Hamlet, kráľovič dánsky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 187 čitateľov

Tretie dejstvo

Scéna 1.

Sieň na zámku. Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Polonius, Ofelia, Rosenkrantz a Guildenstern.

KRÁĽ: A nie ste vstave činom-spôsobom nijakým z neho vydostať, zač v zmätok ten odieva sa, dni si pokoja tak domŕzajúc drsne búrnym tým i nebezpečným šialenstvom? ROSENKRANTZ: To sám uznáva, že sa cíti rozorvaným; no z akej príčiny, už nechce riecť na žiaden pád. GUILDENSTERN: Aj nachodíme, že k výskumu nie je povoľný; ba s ľstivou kous’ spozdilosťou trvá obďaleč, jaknáhle zamýšľame k vyznaniu ho nejakému primať, ako v pravde to stojí s ním. KRÁĽOVNÁ: Či dobre prijal vás? ROSENKRANTZ: Jak najrýdzejší dvoranín. GUILDENSTERN: Však moc násilia činiac povahe si mysle. ROSENKRANTZ: Sám na otázky skuhroš, ale zas na naše prezvedy až prištedrý vo svojich odpovediach. KRÁĽOVNÁ: A ste pri ňom zrobili pokus s dákou zábavou? ROSENKRANTZ: Tak, milostivá, nadarilo sa, že cestou istých hercov potkali sme: o nich tedy sme mu riekli, a tu zrieť bolo uňho druh jak radosti, keď o tom dopočul. Tu meškajú kdes’ pri dvore, a jak sa domnievam, aj majú rozkaz dneska večer už čos’ zahrať pred ním. POLONIUS: Istučká to pravda, a mňa on požiadal, by uprosil som Veličenstvá Vaše vyslúchať a pozrieť ráčiť to tam. KRÁĽ: Z celého ver’ srdca svojho rád. I veľmi ma uspokojuje, čuť môcť, tým že smerom sa naklonil. — Tak, milí páni, popudzujte ho i naďalej, a toten jeho námer len popchýnajte stále k rozkošiam podobným. ROSENKRANTZ: Vykonáme, jasný pane.

(Rosenkrantz a Guildenstern odídu.)

KRÁĽ: Getruda drahá, ráč tiež nechať nás. Sme totiž tajne dali Hamleta sem upraviť, by totu, ako by len náhodou bolo čírou, postretol sa s Ofeliou. Jej otec a ja sám, — preds’ špehúni to oprávnení, — my sa umiestime tak, by sme, vidiac nevidení, z tej ich schôdzky mohli ľahko posúdiť i dosbierať sa uňho známok, jak sa pri tom zadrží: či ozaj z jeho ľúbosti vznikla súžba lebo nie, čo tak ho trápi. KRÁĽOVNÁ: Vďačne poslúchnem. A s vašej stránky, Ofelia, to si prajem, aby vaša spanilosť príčinou šťastnou bola Hamletovej tej divokosti; tak bych úfala, že vaše ctnosti uvedú ho znova do bežnej koľaje, vám obom k cti. OFELIA: To bych si priala, milostivá pani.

(Kráľovná odíde.)

POLONIUS: Ty, Ofelia. prechádzaj sa tu. — Ak vám tak ľúbo. Vznešenosti, my zas uchýľme sa. — (Ofelii.) Čítaj z tejto knižky; nech takého, hľa, pohľad výkonu opekní tvoju samotu. — Sme často na pokarhanie preto, — primnoho ráz osvedčená vec, — že pobožnosti tvárnosťou, skutkom milosrdenstva vše dovedieme pocukrovať i samého čerta. KRÁĽ (sebe): Ó, až veľmi pravda! Jak rezným sekom reč tá trafila ma na svedomí! Líce kurviska, s umením ličby okrášlené, nie je ver’ ohyzdnejšie popri nálepku tom, čo ho zvyšuje, než jak je čin môj napriek slovu najmaľovnejšiemu. Ó, ťažká noša! POLONIUS: Počujem, ide; ustúpme, môj pane.

(Odídu. Vystúpi Hamlet.)

HAMLET: Byť abo nebyť, to je otázka: či šľachetnejšie pre ducha je znášať len z prakov vrhy, šípy sudby zlej, a či zbroj schytiť v odpor jednému hoc moru priekorov i v protivenstve tom zakončiť ich razom? — Umrieť, spať — nič viac, a skrze spánok ohlásiť, sme zavŕšili srdca bôľ i tisíc tých prirodzených úrazov, čo mäsa sú dedičstvom? — to dokonaním je k vrúcnemu želaniu ver’. Umrieť, spať — spať, hádam snívať; áno, v tom je hák, bo v spánku smrti tom čo za sny môžu as’ prísť, keď totým hlukom pozemským i kúdolom sme prebŕdli, to núti nás ustrnúť: tam väzí ohľad ten, čo robí biedu takou dlhovekou. Veď kto by volil trpieť biče času a výsmechy, kto potlačiteľov by krivdu, porok muža spupného. zľahčenej trýzeň lásky, práva prieťah, prechmaty úradov, i kopnutia, akových trpezlivej zásluhe vše dostane sa od ničomnosti: ak on by sám sa mohol v odpočinok dať pustým šidlom? Kto by batohy bol chtivý vláčiť, stonať, cediť pot pod trudným životom: nech nie tak strach pred čímsi po smrti, — tou neodkrytou krajinou, z hraníc jejž sa nevracia viac pútnik, — vôľu zmätie v rozpači, i ponúka nás radšej prestáť zlá, tie skúsené tu, než sa utiecť k iným, ichž nepoznáme? Takhľa svedomie z nás všetkých stvára bázlivcov, i takto zdedená rumeň odhodlanosti skrz-naskrz zchorobí vše bledavá pleť totá myšlienky, a predsavzatia hoc mohutného stržňa, významu pre tenže zreteľ v svojich nábehoch zabočia nakrivo, i utratia priezvisko činu. — Ale ticho, ľaľaď, prekrásna Ofelia! — Do tvojich modlitieb, víla, nechže poručené sú všetky hriechy moje. OFELIA: Dobrý pán môj, ako sa vodí Vašej Výsosti od nejedného už dňa? HAMLET: Ďakujem vám ponížene: dobre, dobre, dobre. OFELIA: Môj princ, mám od vás pamiatky; som ich tak dávno mala žiadosť navrátiť: nuž prijm’te ich zpät, prosím, teraz. HAMLET: Nie, nie. Ja nedal som vám nikdy ničoho. OFELIA: Môj vzácny pán, vy viete príliš dobre, že dali ste, a k tomu slovíčka z tak sladunkého dychu složené, čo zmohly ním tie veci zrobiť veľa mi drahšími. Ich vôňa vyvetrela, odoberte si ich nazad, hej, bo schudobnejú mysli šľachetnej i darky za bohaté pokladané, jaknáhle darca nevľúdnym sa stane. Tu, milostivý pane. HAMLET:

Ha, ha, ste vy poctivá?

OFELIA:

Pane?

HAMLET:

Ste vy krásna?

OFELIA:

Čo mieni tým Vaša Vznešenosť?

HAMLET:

Že ak ste poctivá i krásna, vaša poctivosť nech nepúšťa sa do shovoru s krásou vašou.

OFELIA:

A či krása, pán môj, môže mať lepšieho obcovania nad to s poctivosťou?

HAMLET:

No, naozaj, a že moc krásy skorej zdolá pretvoriť poctivosť tak, že táto stane sa kuplerkou, než ako sila poctivosti môže krásu pripodobniť svojmu obrazu. Bolo to kedysi protirekým, ale dnes čas podáva toho dôkaz. Ja som vás raz miloval.

OFELIA:

Skutočne, Výsosť, spôsobili ste, že som tomu uverila.

HAMLET:

Nemali ste mi veriť, lebo ctnosť nemožno tak zaočkovať do nášho starého kmeňa, aby sme ním nerazili. Ja som vás nemiloval.

OFELIA:

Tým väčšmi bola som oklamaná.

HAMLET:

Iď do kláštora; prečo i chcela by si byť roditeľkou hriešnikov? Ja sám som obstojne poctivý, a jednako mohol by som sa obviniť z takých vecí, že by bolo lepšie, keby ma mať nebola porodila. Som veľmi pyšný, pomstivý, ctižiadostivý; viacej prestúpení trčí v mojom pokynutí, než myšlienok mám ich vyhútať, obrazotvornosti dať im podobu, alebo času ich spáchať. Takí čeľadíni, ako som ja, čo sa majú potĺkať medzí nebom a zemou! Prešibaní šibali sme my všetci; never ani jednému z nás! Choď si ty len svojou cestou do kláštora. Kde je váš otec?

OFELIA:

Doma, milosťpane.

HAMLET:

Daj za ním zamknúť dvere, nech nedáva inde blázna, krem vo svojom vlastnom dome. S Bohom.

OFELIA:

Ó, spomôžte mu, ľúbezné nebesá!

HAMLET:

Keď sa budeš vydávať, tú pliagu obmýšľam ti venovať svadobným darom: buď hoc tak bez poškvrny ako ľad, tak čistučká ako sneh — pomluve nevyhneš. Iďže si do kláštora, choďže; s Bohom. Alebo, ak už silou-mocou vydať sa ti treba, nuž vydaj sa za blázna, lebo rozumní mužovia vedia len pridostatočne dobre, aké potvory dorábate vy z nich. Do kláštora, rušaj, a to čím skôr. Dobre sa maj.

OFELIA:

Ó, nebeské mocnosti, napravte ho!

HAMLET:

Dopočul som k tomu i o vašich pomaľovkách hodne nadostač. Pán Boh vám dal jednu tvár, a vy urobíte si druhú sami: zvŕtate sa, drbolíte si, a šušlete a prezývate božie tvory, a svoju roztopašnosť obraciate na nevedomosť svoju. Iďte mi, ani muk viac o tom; to ma urobilo vzteklým. Hovorím, my nechceme viac ženitieb: tí, ktorí sú už ženatí, — všetci až na jedného, — nechže si žijú; ostatní nech ostanú tak, ako sú. Do kláštora, hybaj. (Odíde.)

OFELIA: Ó, aký duch sa ušľachtilý tu vyvrátil zo základov! Udvorníka, učenca, reku: oko, jazyk, meč; čáka i ruža peknej otčiny, zrkadlo mravu, tvaru forma, každým, kto pozoruje, spozorovaný s obdivom predmet — celkom, celkom v zmar! A ja, zo ženských najubiedenejšia i najsmutnejšia, čo som sala med tých jeho sľubov ľubozvučných, ja včuľ musím vidieť toten vznešený a samovládny um, sťa sladké zvonky by v zvade, rozladeným, chrapľavým; ten nevyrovnateľný vzrast a tvár mladosti rozkvitnutej oškvrklými tak od vytrženia. Ó, beda mne, čo videla som, že som videla, že vidím aj, čo vidím docela!

(Vystúpi znova kráľ a Polonius.)

KRÁĽ: Vraj, láska! Vášeň jeho neberie sa touto cestou: ani to, čo vravel, hoc chýbalo mu skladu strochu, sa nespodobalo šialenosti. Je tam čosi v jeho duši, na čom sedí ťažkomyseľnosť jeho kvočicou; aj domýšľam sa, liažba tá i kľuvot nebodaj hrozí nebezpečenstvom kýms’ — Tomu tedy predísť, v náhlivom som uvážení tak sa usniesol: nech on mi ide takoj do Anglie, požiadať zanedbaný tribút náš: snáď more tam a všaké krajiny s rozmanitými predmetami, ony to niečo rozptýlia, mu usadlé dnu v mysli: na čom ustavične kujúc mu mozog, v tom ho sebe samému ujíma z úžitku. Čo myslíte vy o tom? POLONIUS: Nebude to od veci; ja ale verím preds’ len, počiatok i pôvod jeho trýzne vyvrel čisto zo zohrdenej ľúbosti, — Nuž hej, ty, Ofelia, nepotrebuješ nám rozprávať, čo hovoril pán Hamlet; sme vyslúchali všetko. — Kráľu môj, urobte, jak vám ďaka; ale, ak vám zdá sa vhodným: po tej hre nech sama kráľovná-matka poprosí ho, jej by odkryl svoje útrapy; len nech si počne zkrátka s ním, ju upravte. A jestli ľúbo vám, ja mal bych vôľu v ten čas sa stanoviť tak u ucha ich celej rozmluvy. Ak ani ona sa pri ňom nevyzná: tak pošlite ho do Anglicka; abo zatvorte ho, kde vaša múdrosť myslí najlepšie, KRÁĽ: Tak má byť; bez stráže by nebol k škode, vztek veľkých nesmie chodiť po slobode.

(Odídu.)

Scéna 2.

Predsieň tamže. Vystúpi Hamlet a niekoľko hercov.

HAMLET:

Povedz tú reč, prosím ťa, ako som vám ju ja predniesol, rezko od jazyka: lebo máš mi ju omáľať, ako nejeden z vás hercov robí, práve tak rád budem, ako keby mestský vyvolávač odrectoval moje verše. Ani nepíľte povetrie priveľmi svojimi rukami: takto, hľa; ale vykonávajte všetko ušľachtile, lebo i za opravdivého ručaja, búrky a — ako by som riekol — za povíchrice vášne svojej musíte si zaopatriť a vypestovať istú umiernenosť, ktorá má jej dodať uhladenosti. Och, až do duše ma uráža, keď počujem, ako taký drabálny žugan s vlásenkovou hrivou tú akúsi náruživosť driape na franforce, na ozajstné handry, aby rozpáral uši osadníkom v prízemí, ktorí zväčša pranič nechápu, leda nevysvetliteľné posunky-škarediny a škrek. Prial bych si dať vyšibať takého kompana, čo prereve samého Termaganta, preherodesuje Herodesa. Prosím vás, varujte sa toho.

PRVÝ HEREC:

Ručím za to Vašej Výsosti.

HAMLET:

No nebuďte ani prikrotkí, ale vlastný rozsudok váš nech je vám učiteľom. Prispôsobujte výkon slovu, slovo výkonu, zvlášte pozorujúc na to, aby ste neprestúpili skromnosti prírody. Lebo hocičo tak prehnané je oproti účelu hry, úlohou ktorej odprvoti až podnes bolo i je nastaviť ako by zrkadlo prírody; ctnosti ukázať jej vlastné črty, otupe jej vlastný obraz, a samému veku i celej časodobe ich podobu a odtisk. Teraz už toto, či prepiate alebo predstavené ledabolo, neumelého síce privedie do smiechu, no znalca môže iba pohoršiť; ale odsudok tohoto jedného musí, s dovolením vaším, prevážiť hoci plnučičké divadlo oných. Oj, sú herci, ktorých som videl hrať, — a počul od iných zvelebovať, a to vysoko, — ktorí, aby som to nepovedal bohaprázdne, ani prízvuku od kresťanov, ani chôdze kresťanskej, pohanskej, ba ani ľudskej nemajúc, tak si vykračovali a ryčali, že som myslel, nejakí šichníci prírody narobili ľudkov, a nezrobili ich rúče: človečenstvo tak ohyzdné napodobnili.

PRVÝ HEREC:

Úfam sa, Výsosť, my sme to obstojne opravili pri sebe.

HAMLET:

Ó, opravte to voskrz! A naložte tým, čo predstavujú vašich bláznov, aby nehovorili viacej, než je pre nich vyznačené, lebo nájdu sa medzi nimi, ktorí sami rehocú sa radi, len aby nejaký ten kŕdeľ pošetilých divákov tiež rozchichotali, čo hneď medzitým istý nevyhnuteľný obrat hry mal by byť práve do povahy vzatý. To je po hlupácky a dosvedčuje najmízernejšiu osobovačnosť u onoho šialenca, ktorý to praktikuje. Choďte, prihotujte sa.

(Herci odídu. Vystúpia Polonius, Rosenkrantz a Guildenstern.)

HAMLET:

Nuž, ako, pane, je kráľ náklonný vypočuť ten kúsok roboty?

POLONIUS:

Áno, ba i kráľovná, a to zaraz.

HAMLET:

Prikážte hercom, aby sa rýchle pripravili. (Polonius odíde.) Nemali by ste vôle, vy obidvaja, pomôcť ich poduriť?

ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN:

Vďačne, Vaša Výsosť.

(Obaja odídu.)

HAMLET:

Hejže, Horatio!

(Vystúpi Horatio.)

HORATIO: Tu, ľúbezný pane, na službu. HAMLET: Tys’, Horatio, taký hodný muž, jak kedy s jedným vošiel obcovaním som do potyku. HORATIO: Ó, môj drahý pán — HAMLET: Nie, nenazdaj sa, že ti lichotím; veď čo by mohol úfať za nápomoc od teba, ktorý nemáš dôchodku, len svojho ducha veselého, ti i pokrmom i šatstvom? Prečo by sa chudobnému malo pochlebovať? Nie, nech tam jazyk ocukrovaný si oblizuje nesmyselný prepych a kolien nech sa skrivia shýbadlá povoľné, krútichvostikovaniu kde vyhodia môž’ vzápätí ísť. Čuješ, ty? Odkedy len moja duša drahá sa paňou stala svojho výberu a rozlišovať ľudí doviedla: jej voľby pečať teba znamenala za svojho. Bo ty býval si sťa ten, kto, trpiac všetko, zdal sa netrpieť preds’ ničoho; muž, ktorý osudu tak údery jak odmeny s tou istou prijímal vďačnosťou. A požehnaní tí, íchžto krv a rozvaha sa tak smiešaly zdarile, že oni nie sú kous’ píšťalkou hen prstom Šťasteny, znieť prinútení, jak sa zapáči jej preberať. Daj toho muža mi, čo náruživostí nie je otrokom: a ja ho volím nosiť v prostriedku si srdca, áno, v srdci srdca svojho, jak robím s tebou. — Trochu priveľa však o tomto. — Dnes večer predstavenie je v prítomnosti kráľa. Výjav tam sa jeden sblíži okolnosti, o nejž som rozprával ti, otca mojeho to smrti: nuž ťa prosím, jaknáhle uvidíš dej ten nastať, daj, a to s veškerou svojej duše výkladnosťou, na strýca môjho pozor. Akže jeho ukrytá vina neobjaví sa pri reči jednej sama od seba, tak zatratenia duch je, ktorého sme videli, a moje predstavy tak nešvárne sú sťa by Vulkánova nákova. Všímaj si ho bedlive. Ja svoje oči priklincujem v tvár mu, a potom oba svoje nálezy vo výrok usnesieme o tom, jak vypadal. HORATIO: Dobre, pán môj. Jestliže on pizne niečo za čas, pokým hra tá potrvá, a dopadnutý stihol by ubziknúť; chcem krádež nahradiť. HAMLET: Hľa, prichádzajú do divadla; musím byť pochábeľom. Nájď si miesto kde.

(Dánsky pochod. Zatrúbenie. Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Polonius, Ofelia, Rosenkrantz, Guildenstern a iní páni sprievodcovia, so strážou, nesúcou pochodne.)

KRÁĽ:

Ako sa má Váš synovec Hamlet?

HAMLET:

Výborne, pravdaže; na chameleónskej chove: jedávam vzduch, nadievaný sľubmi; kapúnov nemôžte tak tučiť.

KRÁĽ:

Nemám ničoho do činenia s tou odpoveďou, Hamlet; tie slová nie sú moje.

HAMLET:

Nie, ani moje viac. (Poloniovi.) Pane, vy ste hrávali kedysi na univerzite, tak hovoríte?

POLONIUS:

Robieval som to, môj princ, a bol som pokladaný za dobrého herca.

HAMLET:

A čo ste tak predstavovali vy?

POLONIUS:

Ja som predstavoval Júlia Caesara: bol som zabitý na Kapitole; Brutus ma zabil.

HAMLET:

To bol brutálny kúsok od neho, zabiť tam tak kapitálne teľa. — Či sú herci hotoví?

ROSENKRANTZ:

Áno, pane kráľoviču; očakávaním stoja nad vašu vytrvalosť.

KRÁĽOVNÁ:

Poď sem, Hamlete môj ľúby, sadni si ko mne.

HAMLET:

Nie, dobrá mati, tu jesto kov príťažlivejší.

POLONIUS (kráľovi):

Aha ho! Čiže badáte?

HAMLET (ukladajúc sa k nohám Ofeliiným):

Slečna, mám sa vám uložiť do lona?

OFELIA:

Nie, pane.

HAMLET:

Rozumiem: svoju hlavu vám na lono —

OFELIA:

Áno, pane.

HAMLET:

Myslíte, že som mienil dač’ sedliacky neokrôchaného?

OFELIA:

Nič nemyslím, môj pane.

HAMLET:

Je to utešená myšlienka ležať medzi nôžkami dievčaťa.

OFELIA:

Čo to, môj princ?

HAMLET:

Nič.

OFELIA:

Ste dobrej vôle, milosťpane.

HAMLET:

Kto? Ja?

OFELIA:

Áno, pane.

HAMLET:

Ó, Bože, váš jediný figliar-obveseľovateľ? Čo i má človek robiť, než byť dobrej vôle? Lebo viďte len, aká zrozkošená je moja matka, a otec môj umrel toť pred dvoma hodinami.

OFELIA:

Nie, sú tomu už dvakrát dva mesiace, kráľoviču.

HAMLET:

Tak dávno? Nuž, keď tak, to nech parom nosí čierno; dám si ušiť odev zo soboliny. Ô, nebesá! Umrie ti pred dvoma mesiacmi, a ešte nie zabudnutý? Vtedy je na mieste nádej, že veľkého človeka pamiatka prežije jeho život tak o pol rôčka: lenže, pri Matke Božej, bol by musel on stavať kostoly, iba tak; alebo ináč bude si mať dať páčiť, že na neho viac ani nepomyslia, podobne onej paripe z prúta, ktorej náhrobný nápis je: „Ach, beda-prebeda, ó, óvi-preóvi, už zabudnutý je koníček prútový!“

(Hudba na hobojach. Nasleduje nemohra. Vystúpia kráľ a kráľovná, veľmi zaľúbení; ona objímajúc jeho a on ju. Ona kľakne a dáva mu znaky zaklínania sa. On ju zdvihne a skloní hlavu na jej šiju; zatým ľahne si na lavicu kvetinovú; ona, vidiac, že zaspal, opustí ho. Zápäť príde istý človek, sníme mu korunu, pobozká ju, naleje jedu do ušú kráľovi a odíde. Kráľovná sa vráti; nájde kráľa mŕtveho, i predstiera počin žalostenia. Travič, s nejakými dvoma alebo troma nemými osobami, príde znovu a stavia sa, že horekuje s ňou. Mŕtve telo odnesú preč. Travič uchádza sa o kráľovnú, fatínkujúc sa jej darmi; ona činí sa nepoddajnou a nepovoľnou s chvíľu, ale konečne prijme jeho lásku. Odídu.)

OFELIA:

Čo to znamená, môj princ?

HAMLET:

Inu, je to taká úkladná gebuzina; vyznamenáva nehodu.

OFELIA:

Akiste hra tá naznačuje obsah kusa.

(Vystúpi Predslov.)

HAMLET:

Dozvieme sa od tohto chlapíka. Herci nemôžu zachovať tajomstvo; oni vyrozprávajú všetko.

OFELIA:

On nám má rozpovedať, čo tá hra znamenala?

HAMLET:

Pravda, alebo ktorákoľvek hra, akú vám by sa zachcelo predstaviť jemu. Len sa nehanbite hrať vy, on nebude sa hanbiť rozložiť vám, čo to znamená.

OFELIA:

Vy ste všetečný, ste všetečný. Idem pozorovať hru.

PREDSLOV: Pre nás a našu tragédiu prosíme, vo prach kloniac šiju, o posluchu česť trpezlivú. HAMLET: Má to byť predslov a či básenka vyrytá do prstienka? OFELIA: Je to krátke, môj princ. HAMLET: Ako láska ženy.

(Vystúpi Gonzago a Baptista.)

GONZAGO: Už tridsať ráz voz Föbov obohnal pláň mora svanú, kružný zeme val, a tridsať tuctov lún pozjčaný jas svet prešiel dvanásť ráz po tridsať ráz: jak Amor srdcia, Hymen ruky tým nám spojil sväzkom svätým, vzájomným. BAPTISTA: Tak neraz slnce, mesiac nech nám púť dá počítať: čo láska nám dme hruď! Lež beda mne, ste od istých čias mdlý tak, chorý, bez vôle, nie predošlý viac stavom zdravotným, že dôveru k vám utrácam. Preds’ tým, že, hej veru, tá obava vše mnou až zatriasa, váš, pán môj, duch nech rmútiť nedá sa; žien strach i láska zná ten v miere krok: nič z oboch, abo z oboch nadbytok. Nuž, jak vás rada, skúsili ste sám, a koľkú lásku, i strach toľký mám. Kde láska veľká, v strach i pochybnosť najmenšia zdužie; strachu teda osť zas vzrastá v strom, kde lásky viac než dosť. GONZAGO: Hej, musím si ťa, drahá, zanechať, a priskoro, bo cítim odovšiaď: z prác vyprahujú sily naporad. Ty zostaneš žiť v krásnom svete tom, u všetkých úcty, lásky predmetom, a snáď — bo dnes to v časov hlboku — ti iný kto, tak nežný, ku boku jak manžel — BAPTISTA: Zhlušte, ó, slov dozvuk tých! Tú lásku zradou zve môj cit, môj dych. Muž druhý: kliatby stihni presila ma! Za druhého ísť môž’ zlotrilá len: prvého čo muža zabila. HAMLET (stranou): Paliňa, paliňa. BAPTISTA: Čo manželstva znov’ ženie do sväzku: vzťah na mrzký to zisk, nie na lásku. Znov’ muža kántrim si, hoc umrelý je: nech ma druhý cmuká v posteli. GONZAGO: Čo vravíš, ti aj v mysli, verím, je; však mienime my a zas meníme. je úmysel len rozpomienky rab, chlap od rodu, no v žití jedna z báb; tkvie, plod jak stromom zelený by, včuľ: a zrelý cup! hoc vetrík nezadul. Ba nutná až to pri nás potreba, si zabudnúť vrub srezať u seba: hja, čo bol kto z nás z vášne uzavrel, jak táto schladne, skrahne úmysel, Či žiaľ, či radosť: prudkosť obidvoch ich účinky i s nimi sráža s nôh; kým výska radosť, žiaľ až bedáka: žiaľ prejde v radosť, radosť v žiaľ však, a to: náhodka nech skrsne nejaká. Svet nie je navždy; žiaden tedy div, že šťastím, púpavou to zemských nív, i s láskou sa nám deje premena; bo — ktovie, či aj bude riešená? — je podnes záhadou, čo vedie tak v nás: láska šťastie a či naopak? Velikáš padol: obľúbenci huš! postúpil bedár: vrah mu dvorí už. Hej, potiaľ máva láska na šťastie to namerené, lovcom zpod chraste: kde bez priateľa zľahka zašli by sa, tam ich húfom nikdy nechybí; kto v tvŕdzi však má obrať jedného hoc: zrovna nevraž skúsi od neho. No, abych riadne zavrel tam, kde prah som prekročil: beh našich chtivých snáh a osudov tak si je oproti, že každý plán náš vtom sa prekotí; len myšlienky: to naše paberky, však nikdy vlastné nám ich závierky. Nuž mysli si: Sa vydať, božechráň, zas; myslí tých však zvädne kvetný lán, len oči zavrie ten tvoj prvý pán. BAPTISTA: Nech pokrmu mi nedá viacej zem, ni svetla nebies nikdy neuzriem, deň zamkni pred mnou každú zábavu, noc pokoja mi nestli pod hlavu; čo nádeje jest pre mňa, techy len, či môž’ byť: všetko v zúfalstvo sa zmeň, jak pustovníka má ju samota, tá rozkoš buď mi cieľom života; nech odpor každý, radosti čo tvár hneď zbledí, čo bych to najlepšie bár si priala, trafí ho i zvráti v zmar — hej, tu, tam štvi ma kára trvalá: ak, vdova raz, zas bych sa vydala! HAMLET (Ofelii): Keby to ona teraz tak zrušila! GONZAGO: To ohromný sľub. Ľúba, na pár chvíľ ma nechaj tu. Môj duch sa unavil, i rád bych deň ten nudný oboľstil snom. (Usne.) BAPTISTA: Veň ti myseľ vkolíš lahoda a nikdy nerozveď nás nehoda. (Odíde.) HAMLET:

Milostivá pani, ako sa vám zdá tá hra?

KRÁĽOVNÁ:

Myslím, tá pani verá sa primoc.

HAMLET:

Oj, ale ona zadrží svoje slovo.

KRÁĽ:

Počuli ste obsah? Nieto v ňom nič závadného?

HAMLET:

Nie, nie, oni to iba žartujú; otravujú zo žartu; nič závadného na tom božom svete.

KRÁĽ:

Ako voláte ten kus?

HAMLET:

Pasca na myši. Ej, že ako to? Obrazne. Tá hra je vypodobením vraždy, spáchanej vo Viedni; Gonzago je meno vojvodu, jeho manželky Baptista. Hneď uvidíte, aký kujonský to kus práce; ale čo tam po ňom? Vaše Veličenstvo a my, ktorí máme čisté svedomie, nás sa to netýka; nuž, nech si vyhadzuje zadkom odreným zachrastavená mrcha, naše chrbty sú neomäté.

(Vystúpi Lucian.)

Toto je istý Lucian, bratianok KRÁĽOVNÁ

OFELIA:

Ste taký dobrý, ani by nejaký chór, môj princ.

HAMLET:

Bol by som súci za tlmača medzi vami a vašou láskou, keby som tak videl ihrať sa pamprľatá.

OFELIA:

Ste ostrý, pane, ste ostrý.

HAMLET:

Stálo by vás to jedno zastonanie odňať mi môj rez.

OFELIA:

Zakaždým lepšie a horšie.

HAMLET:

Tak musíte pochopovať vašich manželov. — Začni, vražedlníku; upusť od tých zlorečených tvárenín a začni — Hybaj, krkajúci havran škrieka o pomstu.

LUCIAN: Sťa žúžoľ myseľ, ruky obratné, liek príhodný, i času výdatne dosť na to; doba: so mnou tiež sťa užšie by spojená, a nikde živej duše — Ty hnusný odvar, z tráv v čas blýskavice sbieraných v polnoc, čarmo do tretice Hekatou zarazených, nakazených: tá tvoja sila kúzel prirodzených i hrozná vlastnosť, jak ťa budem kapať, nech zdravého sa žitia zmocní zápäť. (Naleje jedu spiacemu do ušú.) HAMLET:

On otravuje ho v záhrade pre jeho hodnosť. Jeho meno je Gonzago; udalosť to naporúdzi, spísaná vo vyberanej taliančine. Zaraz uvidíte, ako vražedlník ten získa si lásku Gonzagovej ženy.

OFELIA:

Kráľ sa dvíha!

HAMLET:

Čo, naplašený falošným požiarom!?

KRÁĽOVNÁ:

Ako sa cítite, pán manžel?

POLONIUS:

Pretrhnite hranie.

KRÁĽ:

Dajte mi nejaké svetlo — preč!

VŠETCI:

Svetlá, svetlá, svetlá!

(Všetci odídu okrem Hamleta a Horatia.)

HAMLET: No, s ranou zver skuč na stepi, a jeleň skáč si zdravý. Hja, jeden bdie, kým druhý spí; to beh je sveta pravý.

Či by toto, pane, a hoci za horu pier (akže pozostatok môjho šťastia ufujazdil by k Turkovi so mnou), či by mi to aspoň s dvoma vidieckymi ružičkami na mojich vystrihnutých topánkach nezaopatrilo akési účastenstvo v niektorej tlupe hereckej, ako, panáčku?

HORATIO:

Pol podielu.

HAMLET: Ja že jeden celý. Bo, bratku, po ňomž v zármutku vlasť, Olympu bol posol, bol Joviš sám; dnes králi tu ozajstný-vlastný — páv. HORATIO:

Mohli ste dorýmovať.

HAMLET:

Ó, dobrý Horatio, volil by som prevziať to slovo ducha čo hneď za tisíc funtov. Či si zbadal?

HORATIO:

Veľmi dobre, môj princ.

HAMLET:

V čas reči o otrávení —

HORATIO:

Veľmi dobre pozoroval som ho.

HAMLET:

Ech, hohou! — Sem sa s nejakou hudbou! Hejže, píšťaly!

Bo keď sa hra tá nezdá kráľu: snáď, ba podistým jej ani nemá rád —

Nože, nejakovskú muziku!

(Vystúpi znova Rosenkrantz a Guildenstern.)

GUILDENSTERN:

Láskavý pane kráľoviču, dovoľte k vám jedno slovo.

HAMLET:

Pane, hoci celú poviedku.

GUILDENSTERN:

Kráľ, môj princ —

HAMLET:

Ach, pane, čo je s ním?

GUILDENSTERN:

Utiahnuc sa do svojej svetlice, náramne ochorel.

HAMLET:

Od pitia, pane?

GUILDENSTERN:

Nie, milosťpane, od žlče.

HAMLET:

Vaša múdrosť by sa bola bohatšou osvedčila, keď oznámite to jeho lekárovi, lebo, čo sa mňa týče, nech mu ja mám dať na prečistenie, nebodaj zamočí ho ešte do väčšej žlčovej kaluže.

GUILDENSTERN:

Dobrotivý môj pán, vsaďteže svoj hovor do nejakého rámca a neodskakujte tak divo od veci mojej.

HAMLET:

Som krotký, pane: povedajte.

GUILDENSTERN:

Kráľovná, vaša matka, v najväčšom zármutku svojej duše poslala ma k vám.

HAMLET:

Ste vítaný.

GUILDENSTERN:

Nie, milostivý pán môj, táto zdvorilosť nie je toho pravého pôvodu. Jestli sa vám bude ľúbiť dať mi zdravú odpoveď, dobre, chcem vykonať rozkaz vašej matky; ak nie, tak odpustíte, a môj návrat bude zakončením môjho obchodu.

HAMLET:

Pane, nemôžem.

GUILDENSTERN:

Čo, môj princ?

HAMLET:

Dať vám akúsi zdravú odpoveď. Môj dôvtip ochorel mi; ale, pane, taká odpoveď, ako ju v moci mám dať, áno, stojí vám k službám, alebo skorej, ako sám hovoríte, mojej materi. Tedy ani škrku, vyjmúc samej veci: moja matka, vravíte —

ROSENKRANTZ:

Nuž tedy ona hovorí: vaše chovanie sa, vraj, spôsobilo u nej hrôzu a podivenie.

HAMLET:

Ó, podivný synak, ktorý môže tak do úžasu priviesť matku! — Ale nieto nijakého následku v zapätí tohto údivu materinského?

ROSENKRANTZ:

Žiada si prehovoriť s vami v svojej súkromnej chyži, prv než pôjdete spať.

HAMLET:

Poslúchneme, hoc by desať ráz bola našou matkou. Máte niečo ďalej pokonávať s nami?

ROSENKRANTZ:

Výsosť, vy ste ma kedysi milovali.

HAMLET:

A robím dosiaľ, prisahám na oných poťahovačov a zlodejov!

ROSENKRANTZ:

Najmilostivejší pane, čo je príčina vašej rozmrzenosti? Skutočne pred vlastnou voľnosťou uzamkýnate dvere, jestli svoje trampoty zatajíte pred priateľom svojím.

HAMLET:

Braček, nedostáva sa mi povýšenia.

ROSENKRANTZ:

Ako to môže byť, keďže máte pririeknuté samým kráľom nástupníctvo v Dánsku?

HAMLET:

Tak je, lenže: „Nech psom tráva rastie…“ Príslovie to trochu stuchnuté.

(Herci prichodia s píšťalami.)

Hoj, flauty! Podajte mi jednu. — Uchýľme sa pospolu. Prečo ma obchádzate, zaberajúc úvetrie s mojej strany, ako keby ste ma chceli nahnať do akejsi siete?

GUILDENSTERN:

Ó, môj princ, ak povinnosť moja je prismelá, to moja láska je prinespôsobná.

HAMLET:

Tomu dobre nerozumiem. Chcete zahrať na totej píšťaľke?

GUILDENSTERN:

Milosťpane, ja neviem.

HAMLET:

Prosím ťa.

GUILDENSTERN:

Uverte mi, že neviem.

HAMLET:

Žiadam ťa o to.

GUILDENSTERN:

Neviem sa toho ani dotknúť, pane kráľoviču.

HAMLET:

A je to tak ľahké, ako luhať. Riaďte tieto veterné dierky svojimi prstmi a palcom, ústami svojimi dúchnite doň: a ono zahovorí najvýrečnejším súzvukom. Pozrite, toto sú chmaty.

GUILDENSTERN:

Veď práve tie neviem ovládať, aby vyrazily harmóniu; nemám tej zručnosti.

HAMLET:

Nuž, vidíte teraz, akú nehodnú vec stvárate vy zo mňa! Chcete hrať na mne; staviate sa, ako by ste znali moje klapky; radi by ste vytrhli srdce môjho tajomstva; volili by ste ma vymackať od najnižšej nóty mojej po vrchol môjho oboru: a kde jest toľko hudby, výtečného hlasu v tomto nástroji malom — tenže predsa nemôže sa rozhovoriť. Strela okovaná, či si myslíte, že je na mne ľahšie tudlikať ako na akejsi píšťalke? Pozvite si ma, akým nástrojom len chcete, môžete ma síce rozdráždiť, no zahrať na mne nemôžete.

(Vystúpi znova Polonius.)

Pozdrav vás Pánboh, pane!

POLONIUS:

Môj princ, kráľovná chce hovoriť s vami, a to hneď.

HAMLET:

Či vidíte henten oblak, ktorý je na tvar temer podobný veľblúdovi?

POLONIUS:

Užtoveru, podobá sa veľblúdovi, naozaj.

HAMLET:

Mne sa činí, je sťa lasica.

POLONIUS:

Chrbát má to sťa by lasica.

HAMLET:

Alebo ako veľryba.

POLONIUS:

Skutočne ako veľryba.

HAMLET:

Nuž tak idem k svojej matke jedno za druhým. — (Sebe.) Oni pobláznia ma ešte po temeno mojej náklonnosti. — Prídem jedno za druhým.

POLONIUS:

Idem tak povedať.

HAMLET:

,Jedno za druhým‘ sa ľahko povie. — (Polonius odíde.) — Opustite ma, priatelia. — (Odídu ROSENKRANTZ, GUILDENSTERN, HORATIO atď.)

Je práve noci opravdivá chvíľa tá čarodejnícka, kde cmitery sa otvárajú, vo svet nákazu však samo peklo vydychuje. Teraz by som mohol i krv piť horúcu, i vyviesť taký skutok trpký, že ten deň by strnul, pohliadnuc naň. Pst! ku matke mojej teraz. — Ó, ty srdce, dák’ nezmrhaj si podstať; nedopusť, by keby vošla duša Nerónova v tú pevnú hruď: nech ukrutný som, len neprirodzený nech nie. Hotový som hovoriť jej dýky, ale jednej neupotrebiť. Tu nech jazyk môj a duša pokrytci sú; buď si tedy hoc akokoľvek ona karhaná vo slovách mojich: ty na slová tie neudri, duša, nikdy pečate!

(Odíde.)

Scéna 3.

Sieň tamže. Vystúpia: Kráľ, Rosenkrantz a Guildenstern.

KRÁĽ: On sa mi nepáči: ni nestojí to s nami bezpečno, keď necháme tú pomätenosť jeho potĺkať sa. A preto pripravte sa; narýchlo dám vyhotoviť pre vás plnomoc, a on nech rušia s vami do Anglie. Tie dôstojnosti našej podmienky diaľ nesmú strpieť toľme hrozivú náhodu, aká po hodinách vzrastá z tých jeho šialenství. GUILDENSTERN: Sa prichystáme; zvlášť svätá je i zbožná starosť to, zachovať oných toľkých-toľkých ľudí bez ujmy, ktorí žijú napospol a tyjú z lásky Vášho Veličenstva. ROSENKRANTZ: Už jednotlivý život, samosvoj, je zaviazaný s celým úsilím, výzbrojom rozumu sa zavarovať pred poškodením; oveľa viac však duch onen, na jehožto dobrobyte sú závislé a ktorým trvajú životy mnohých. Veličenstva skon sám neumiera len; lež krútňava jak, čo je vblízku, stŕha so sebou. Je mohutným on kolom, pripevneným na najvyššieho vrchu temeno, na ktoréhožto spice hrozitánske sa desaťtisíc drobných obralo i nalepilo vecí; akonáhle to zavalí sa: každý chatrný prívesok na ňom, príťaž najmenšia tiež nasleduje prebúrlivý jeho rut do priepasti. Nikdy nevzdychal sám kráľ, lež zobecnel vždy jeho žiaľ. KRÁĽ: Nuž, vystrojte sa, prosím, na skorú tú cestu, lebo chceme poputnať strach tento, ktorý na slobodnej nohe si chodí teraz. ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN: Sponáhľame sa.

(Obaja odídu. Vystúpi Polonius.)

POLONIUS: Môj pane kráľu, on je na skoku do chyže matky svojej. Idem tedy tiež za koberec kde sa popratať, bych priebeh vyčul. Ručím za to vám, že ona rúče vyškolí ho. Aj, jak povedali ste, a bolo múdre ver’ povedané, prístojné je, by dač’ poslucháčov viac, než sama mať, — bo príroda tie robí stranníckymi, — prepočúvalo reč tú dosahu. I dobre sa mi majte, mocnáre môj: ohlásim sa u vás prvej, než by ste zašli na lôžko, a rozpoviem vám, čo znám. KRÁĽ: Vďaka, pán môj radostný. (Polonius odíde.) Ó, moja vina ohavná je, smrdí po nebo; prvá kliatba, najstaršia ju stihla — bratovražda! — Nemôžem sa modliť; hoci je tu náklonnosť tak prudká ako vôľa, silný zámer môj premáha mi hriech môj silnejší; i ako človek, čo má pred sebou dvojakú prácu, stojím, nevediac, čo počať prv, a zanedbávam obe. Jak, nech by táto ruka prekliata i hrubšia bola krvou bratovou, než sama je: či v dobrotivom nebi niet dažďa dosť ju umyť nabielo ni sneh? Ved nač’ je potom milosť, ak nie stať si zoči-voči zločinu? A čo je na modlitbe, jestli nemá tej dvojnásobnej vlády: odvrátiť náš pád prv, než by sa stal, či odpustenie vyprostredkovať, keď už padli sme? Tak tedy vzozriem; odstál poklesok môj navždy. Lež, och, aký modlitby tvar mohol by byť môjmu prípadu poslužným? — Premiň moju britkú vraždu!… To nemôž’ byť; kým preds’ som v držaní tých hodnôt, pre než vraždu spáchal som, koruny mojej, mojej ctibažnosti tak vlastnej mi, a mojej kráľovnej. Či môže kto byť rozhrešený a pri hriechu zotrvať? Hej, v zhumpľovanom tom behu sveta nechže zlátená si krivdy ruka právom pomyká; aj často vidieť, bezbožný že peniaz sám zákon uspie zakúpiť si: no hen hore nie je tak; tam ututlať to nejde, tam sa skutok predstavuje vo vernej akosti a sami my sme prinútení, čo viac naproti si vidiac hryz i čelo našich vín svedectvo o nich složiť. Čože tedy, čo zbýva? Skúsiť, čo môž’ pokánie, čo ono nemôže? A predsa čo môž’ ono, ak kto nemôže sa kajať? Ó, biedny stav! Ó, prsia, sťa by smrť tak čierne! Ó, ty duša lapená, čo, mocujúc sa z pút sa dostať von, len viac sa zamotáva! Pomôžte, anjeli, oprobujte! Zohnite sa, meravé kolená, a, srdce ty s oceľovými čuvy, mäkké buď ni svaly novonarodeniatka! Môž’ všetko dobre byť!

(Podíduc, kľakne si. Vystúpi Hamlet.)

HAMLET: Teraz bych mohol previesť pohodlne to, teraz on sa modlí, hľa, a teraz aj urobím: a tak si pôjde on do neba a tak ja som pomstený — To načim uvážiť. Preds’ oplan jeden mi otca zabije, a za to ja, syn tohto jediný, ja tohože zlosyna pošlem do neba — Ó, veď to zrovna mzdou a plácou je, nie pomsta! On vzal mi otca v duhu telnatom, v odobedňajšom sytu hojnom, v hustom rozkvitu všetkých jeho nectností, tak bujnom sťa by máj; i ako tam sa s účtovaním jeho majú veci, kto zná krem samých nebies, ale dľa, toť, okolnosti našej, súsledku tiež rozmýšľania o tom nesnadne to bude s ním: a vtedy, bych sa pomstil, ja tohoto mám v očisťovaní sa duše jeho sprevadiť, kde on je uspôsobený, zrelý k priechodu? Nie! Zpät, môj meč; ty poznať strašnejšie máš vytasenie. Keď on opilý je, na spaní, či soptí hnevom, lebo si v krvismilnej hovie rozkoši v posteli; keď hrá, bohuje tak, a či dač’ takým on sa zamestnáva, čo ni nemlsne len po spasení: vtedy ho traf, že päty k nebu otrčí, a jeho duša buď tak zatratená i tmavá ako peklo, do nehož uchádza. Matka moja čaká: ten liek predĺži ti chorobné dni len. (Odíde.) KRÁĽ (vstanúc odchodí): Vhor uletujú slová, myšlienky zaostávajú dolu: darmo,lebo bez týchto nikdy nezájdu tie v neho. (Odíde.)

Scéna 4.

Iná chyža tamže. Vystúpia: Kráľovná a Polonius.

POLONIUS: On príde zaraz. Hľaďte pristúpiť mu ztvrda; recte mu, že jeho fígle sú pridrzé, by sa im trpelo, a že len vaša milosť stála i rozbraňovala medzi horúčavou tak častou a ním. Idem učupiť sa práve tu. Len zkrátka s ním, vás prosím. HAMLET (zvonku): Matka, matka, matka! KRÁĽOVNÁ: Vás uisťujem o tom, nebojte sa o mňa; ujďte, čujem, prichodí.

(Polonius sa schová za čalún. Vystúpi Hamlet.)

HAMLET: Nuž, mati, čo vám ľúbo? KRÁĽOVNÁ: Hamlet, ty si otca svojho ťažko urazil. HAMLET: Matička, vy ste môjho otca ťažko mi urazili. KRÁĽOVNÁ: Iď, iď, odpovedáš jazykom nešetrným. HAMLET: Choďte, choďte, sa vyzvedáte planým jazykom. KRÁĽOVNÁ: No, čo to, Hamlet? HAMLET: Čo to má byť, no? KRÁĽOVNÁ: Zabudols’, kto som? HAMLET: Pri tom kríži, nie, ba nie: ste kráľovná vy, vášho muža ste brata žena, a ste — bodaj by tak radšej nebolo! — ste moja mater. KRÁĽOVNÁ: No, nikdy; tak sem takých dopravím, čo budú vedieť s tebou shovárať sa. HAMLET: Oj, poďte, poďte, a si sadnite tu; nerušte sa ani. Ztadiaľ vy neodídete, kým som nepredložil vám zrkadlo, v ňomž máte uvidieť najvnútornejšiu svoju stranicu. KRÁĽOVNÁ: Čo zamýšľaš tým? Snáď len nechceš ma zavraždiť? — Pomoc, pomoc, hej! POLONIUS (z úzadia): Hí, ľaľa! Hej, pomoc, pomoc, pomoc! HAMLET: Ha, čo to, či potkan? (Tasí meč.) Mŕtvy! Dukát za to, mŕtvy! (Štuchne cez čalún.) POLONIUS (tamže): Och, joj, som zabitý! (Spadne a umrie.) KRÁĽOVNÁ: Ó, prebeda, čos’ vykonal? HAMLET: Hm, neviem; var’ to kráľ? KRÁĽOVNÁ: Ó, aký náhly, krvavý to skutok! HAMLET: Hej, skutok krvavý! — Zlý skoro tak, jak kráľa zabiť, matulienka zlatá, a potom vydať sa za jeho brata. KRÁĽOVNÁ: Jak kráľa zabiť? HAMLET: Áno, pani, to je moja výpoveď. (Zodvihne čalún a vidí Polonia.) Ty nešťastný, nerozvažitý, dotieravý blázon, choď s Bohom! Bol som ťa pokladal za lepší tvor: i vezmi údel svoj; nachodíš, že byť príliš príčinlivým je istá nebezpeč. — No nelomte tak rukami: cit! Sadnite si sem a potrpte, nech ja vám lomím srdcom: bo to chcem zrobiť, akže ono je z preniknuteľnej hmoty spravené; ak zlorečený návyk neskovatil ho natoľko, že si je obstojným a opevneným proti pocitu. KRÁĽOVNÁ: Čo spáchala som, že si trôfaš smieť sa opovážiť jazykom tak s hurtom a drsno šprihať do mňa? HAMLET: Účinok to jeden taký, uzardelosť čo i nehu przní mravopočestnosti, ctnosť pokrytstvom zve; ktorý strháva s krásneho čela lásky nevinnej kvet ružový a kiahne sadí tamže; manželské prísahy tak falšuje, jak zaklínania hráčov v kocky sú: ó, taký skutok to, čo z tela smluvy vyskúba samú dušu, z náboženstva sladkého robí trhanicu slov! Tvár nebies horí, áno, základnosť a skladitosť tej zeme s obličajom presmutným, jak by proti výroku dňa súdneho, je choromyseľnou nad činom tým. KRÁĽOVNÁ: Ach, beda, čo za počin to, ktorý už i hubou soznamu tak hlasne rykoce a buráca? HAMLET: Sem hľaďte: na ten obraz tu a tamten — napodobnené bratov predstavy dvoch. Viďte len, ká neha sídlila na totej obrve: toť, kučery Hyperiona; čelo Joviša samého; pozor rovný Martovmu, tak spôsobilý hroziť, ako velieť; postava sťa by oná zvestoňa Merkura, ktorý práve sostúpil na nebotyčný vrchol; soradenie i útvar, skutočne: kam každý boh navidomoči vtisol svoju pečať, by zistil svetu, čo je človek-muž. To bol váš manžel. — Teraz obzrite si, čo nasleduje: tu je manžel váš terajší; ani snetľavý by klas, čo spálil svojho brata zdravého — Máte vy oči? Schopná boli ste sa prestať pásať ozaj na malebnej hen holici a počať napchávať tou slatinou? Hach, či vy máte oči? Vy nemôžte to láskou pozvať, bo vo vašom veku deň ten s menom ,íhop!‘ je v krvi skrotlý už, je pokorný, i slúži rozvahe: a rozvaha by ktorá mala vôľu prestúpiť od toho ku tomuto? Smysel pre to zaiste máte, ináč nebolo by vo vás hnutia; ale zaiste to pošinutý smysel je, bo veď tú pomätenosť nepochopila by; nie, nikdy smysel nebol zjarmený tak vytržením, že by nezachoval si leda štipku voľby použiť môcť v rozpore ju takom. Ký to ďas bol, čo vás takto vedel previesť v hre o kolembabu? Oči bez pocitu, cit bezo zraku, uši bez rúk či bez očí hoc, ňuch bez všetkého, lebo čo i len chorá čiastka ktorého zdravého smyslu koľvek nemohla by zhlupieť natoľko. Ó, styde, kde je ten tvoj rumeň? Peklo odbojne, jestli vládzeš vzbúriť sa v koštiaľoch jednej matróny: tak buď u plamenistej mládeže si ctnosť sťa vosk a stop sa v svojom vlastnom ohni; nik nejač hanbu, popudlivý keď žiar útočí vše: lebo i sám mráz tak živo blkoce a vôľu zvádza, toť, um. KRÁĽOVNÁ: Ó, Hamlet, nehovorže viac: zrak zavraciaš mi v duše útrobu, a tam zriem také čierne, vsiakle škvrny, čo nepúšťajú farby. HAMLET: Nie, ba žiť v páchnucom znoji v loži sprznenom; sa smažiť v hnilobe, sa mľaskať-láskať nad brudným brlohom — KRÁĽOVNÁ: Ó, nehovor viac ko mne! Slová tie, sťa dýky by len, vnikajú mi do uší; nie viac, úprimný Hamlete môj! HAMLET: Vražedlník a lotor jeden! Otrok, nehoden ni dvadsiatu časť desatiny z vášho to predošlého pána manžela; kráľ gašperlík ak! Vačkový kmín ríše a vladárstva, čo kradmo s police bol drahocenný popäl diadém a šupnul sebe do kapsy! KRÁĽOVNÁ: Nie viac! HAMLET: Kráľ onuciek a záplat! — (Duch sa zjaví.) Ratujte ma a vznášajte sa nad mnou na svojich perutiach, vy nebeskí strážcovia! — Čo si praje milostná podoba tvoja? KRÁĽOVNÁ: Óvi, on sa blaznie! HAMLET: Či neprichádzaš syna, šipľavca, si pokarhať, že, drahne prepadlý čo do času i strázne, zameškáva čin vážny, tebou prikázaný mu tak strašlive? Ó, povedz! DUCH: Nezabuď; tá návšteva je len ti zaostriť tvoj otupený temer úmysel. Však pozri, úžas prikvačil ti matku: ó, zakroč medzi ňu a boriacu sa dušu jej, — vždy v telách najslabších obraznosť najmocnejšie pracúva, — prihovor sa jej, Hamlet. HAMLET: Ako je vám, pani? KRÁĽOVNÁ: Ach, jak tebe je, že zrak svoj naväzuješ v prázdnotu a s vzduchom kol’ netelesným vedieš rozhovor? Z tých tvojich očí divo kuká duch a, vojaci jak spiaci na poplach, tvoj uľahlý vlas, zpružkou, pravda, vrátkou, vyskočil hupkom, dupkom stojí. Ó, milený synu, sparu tú a plameň nevole svojej skropže chladivou trpezlivosťou. Kam to pozeráš? HAMLET: Na neho, naňho! — Pozrite, jak bledý sa díva stĺpkom! Jeho pohľad a vec jeho v spolku, kážuc kameňom, tie zrobily by vnímavými. — Nehľaď tak na mňa: abys’ bojsa pohnutím tým sústrastným mi nesprevracal temné účinky; vtedy tomu, vykonať čo mám, by pravej nedostávalo sa farby: akiste sĺz miesto krvi. KRÁĽOVNÁ: Komu to vravíš? HAMLET: Nevidíte nič hen? KRÁĽOVNÁ: Nikde ničoho, a preds’, čo jest, zriem všetko. HAMLET: Ani ste nič nepočuli? KRÁĽOVNÁ: Nie, nič krem nás dvoch. HAMLET: Aha! pozrite ta, hľa, jak vykráda sa preč! Môj otec, v tom ubraní, sťa keď žil! Ľaľaď, jak uchodí — teraz práve: dvermi von!

(Duch sa stratí.)

KRÁĽOVNÁ: To je len čisto mozgu tvojho razba: je vytrženie veľmi obratným vo beztelých tých tvorbách. HAMLET: Vytrženie! Môj pulz, sťa váš by, mierne drží takt a zdravý hudie tón. Nie bláznivosť to, čo dal som najavo; len podrobte si skúške ma: a ja vám doslova odrečiem predmet, kdežto pobláznelosť od neho zbočila by. Pre božie milosrdenstvo, matka, nože si neprikladajte lichotivú masť tú na dušu, že nie priestupok váš, lež bláznovstvo moje hovorí: len blankou a kožtičkou tá miesto potiahne vám hnojivé, čo mrcha hnis a kvas medzitým, všetko podrývajúc vnútri, sa rozožiera skryto. Nebu sa vyspovedajte; ožeľte, čo už je tam, vyhýbajte tomu, čo má prísť; i po zeline nerozkydávajte zlej trus, by vzhúkla ešte bujnejšie. — (Stranou.) Ctnosť moja, prepáč mi, bo v žíru tohto krátkodychého času sama ctnosť u neprávnosti musí žobroniť o odpustenie; áno, kriviť sa a kolenačky lúdiť, dovolenie by dala môcť jej konať k prospechu. KRÁĽOVNÁ: Ó, Hamlet, srdce si mi rozpoltil. HAMLET: Ó, odhoďte preč jeho horšiu časť a čistejšie si žite s polovicou tou druhou. Dobrú noc; no nechoďte na ležisko môjho strýca; ctnosť si osobujte, nemáte-li jej. Tá potvora: zvyk, ktorý všetok rozum pohĺta, často vyriadený čert, je anjelom v tom predsa, že i pekných a dobrých skutkov vykonávaniu on dopriava vše haleny a či obleku, aký jemu pristane. Len tejto noci zdržte sa: a to istého druhu ochoty vám dodá k zdržanlivosti nasledujúcej; nasledujúca k ďalšej týmbôž, bo obyčaj skoro zmeniť vstave je ráz prírody, i diabla podmaní si či vyobcuje mocou zázračnou. Raz ešte dobrú noc, a keď vás túžba po požehnaní nadíde, ja zas bych vyprosil si vášho. — Čo sa tohto (ukazujúc na Polonia) tu pána týče, jeho ľutujem. No nebesám sa zaľúbilo takhľa, — mňa totiž strestať týmto, toto mnou, — že musím byť ich bičom, sluhom ich. I opatrím ho, zodpoviem i riadne smrť, jemu zavdatú. Nuž, opäť dobrú noc. — Krutým musím byť, len aby som bol láskavým. Tak zlý to počinok, a horší ešte zbýva účinok. Len slovo ešte, milosťpani. KRÁĽOVNÁ: Čo mám robiť? HAMLET: Nie to, naskrze nie, na čo vás vyzývam: Nech opuchlý ten kráľ si znova vábi do postele vás, vás v líce s chúťkou štípe, mýšaťom zve svojím vás, i nechže za dajeden zapáchajúci tlosk ten, alebo za pochamranie vám v krk prekliatymi palúchmi svojmi pri vás zarobí, že pekne-krásne rozmocete mu chlp celý sama: no, že nepodstúpil som vlastne z rozumu, lež z chytráctva sa šaliem iba. Dobre bude, keď ho o tom poučíte, lebo ktorá že u beťaha stvora, čo si je kráľovnou leda, krásna, striezlivá, rozšafná, vedela by pred jednou ropuchou, jedným hastopierom, jedným kocúrom také vzácne okolky udržať za zubami, kto by to tak vykázal? Nie, i pri rozsudku a mlčanlivosti ta odklopte kôš na domovom štíte, dajte vo svet ubrnknúť vtáčkom, a jak povestná tá opica, môcť všeteč vyskúsiť k dôsledku: záležte tiež do koša a vylomte si väzy. KRÁĽOVNÁ: Ťa uisťujem, jestli slová z dychu pozostávajú a dych z života, že nemám žitia na to: vydýchnuť, čo si mi povedal. HAMLET: Mám do Anglie; či vám známo? KRÁĽOVNÁ: Ach, že som zabudla; tak uzavreté je. HAMLET: Sú spečatené listy už, a moji dva spolužiaci, — ktorým ostatne tak dôverujem ako jedovato- ubatým zmijam, — oni odnesú si rozkaz; oni cestu majú mi zametať, byť mi náčelníkmi k pestvu. Nech vyčíňajú! Veď to zábavné, tak ohňostrojcu jeho vlastným prachom podsadiť vozvysok, a muselo by sa nebárs dariť: ináč podomliem na siahu aspoň tie ich podkopy a vyhodím ich do mesiaca. Ó, za rozkoš: jednak dolujúc sa v skazu, dva úklady keď v tom sa stretnú zrazu! — Ten chlap má mne byť na ťarchu: nuž, do susednej chyže odvlečiem bachora toho — Matka, dobrú noc — Naozaj, radca tento kráľovský je teraz veľmi tichý, mlčanlivý i vážny veľmi: ktorý, pokým žil, chlapčiskom šarapatil, repetil. — Dobrú noc, mati.

(Odídu osve; Hamlet teperiac mŕtvolu Poloniovu.)




William Shakespeare

— významný anglický spisovateľ a dramatik, autor množstva hier historických, komédií, tragédií, považovaných za jedny z najlepších v západnej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.