ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KRÁĽ: A nie ste vstave činom-spôsobom nijakým z neho vydostať, zač v zmätok ten odieva sa, dni si pokoja tak domŕzajúc drsne búrnym tým i nebezpečným šialenstvom? ROSENKRANTZ: To sám uznáva, že sa cíti rozorvaným; no z akej príčiny, už nechce riecť na žiaden pád. GUILDENSTERN: Aj nachodíme, že k výskumu nie je povoľný; ba s ľstivou kous’ spozdilosťou trvá obďaleč, jaknáhle zamýšľame k vyznaniu ho nejakému primať, ako v pravde to stojí s ním. KRÁĽOVNÁ: Či dobre prijal vás? ROSENKRANTZ: Jak najrýdzejší dvoranín. GUILDENSTERN: Však moc násilia činiac povahe si mysle. ROSENKRANTZ: Sám na otázky skuhroš, ale zas na naše prezvedy až prištedrý vo svojich odpovediach. KRÁĽOVNÁ: A ste pri ňom zrobili pokus s dákou zábavou? ROSENKRANTZ: Tak, milostivá, nadarilo sa, že cestou istých hercov potkali sme: o nich tedy sme mu riekli, a tu zrieť bolo uňho druh jak radosti, keď o tom dopočul. Tu meškajú kdes’ pri dvore, a jak sa domnievam, aj majú rozkaz dneska večer už čos’ zahrať pred ním. POLONIUS: Istučká to pravda, a mňa on požiadal, by uprosil som Veličenstvá Vaše vyslúchať a pozrieť ráčiť to tam. KRÁĽ: Z celého ver’ srdca svojho rád. I veľmi ma uspokojuje, čuť môcť, tým že smerom sa naklonil. — Tak, milí páni, popudzujte ho i naďalej, a toten jeho námer len popchýnajte stále k rozkošiam podobným. ROSENKRANTZ: Vykonáme, jasný pane.

KRÁĽ: Getruda drahá, ráč tiež nechať nás. Sme totiž tajne dali Hamleta sem upraviť, by totu, ako by len náhodou bolo čírou, postretol sa s Ofeliou. Jej otec a ja sám, — preds’ špehúni to oprávnení, — my sa umiestime tak, by sme, vidiac nevidení, z tej ich schôdzky mohli ľahko posúdiť i dosbierať sa uňho známok, jak sa pri tom zadrží: či ozaj z jeho ľúbosti vznikla súžba lebo nie, čo tak ho trápi. KRÁĽOVNÁ: Vďačne poslúchnem. A s vašej stránky, Ofelia, to si prajem, aby vaša spanilosť príčinou šťastnou bola Hamletovej tej divokosti; tak bych úfala, že vaše ctnosti uvedú ho znova do bežnej koľaje, vám obom k cti. OFELIA: To bych si priala, milostivá pani.

POLONIUS: Ty, Ofelia. prechádzaj sa tu. — Ak vám tak ľúbo. Vznešenosti, my zas uchýľme sa. — (Ofelii.) Čítaj z tejto knižky; nech takého, hľa, pohľad výkonu opekní tvoju samotu. — Sme často na pokarhanie preto, — primnoho ráz osvedčená vec, — že pobožnosti tvárnosťou, skutkom milosrdenstva vše dovedieme pocukrovať i samého čerta. KRÁĽ (sebe): Ó, až veľmi pravda! Jak rezným sekom reč tá trafila ma na svedomí! Líce kurviska, s umením ličby okrášlené, nie je ver’ ohyzdnejšie popri nálepku tom, čo ho zvyšuje, než jak je čin môj napriek slovu najmaľovnejšiemu. Ó, ťažká noša! POLONIUS: Počujem, ide; ustúpme, môj pane.

HAMLET: Byť abo nebyť, to je otázka: či šľachetnejšie pre ducha je znášať len z prakov vrhy, šípy sudby zlej, a či zbroj schytiť v odpor jednému hoc moru priekorov i v protivenstve tom zakončiť ich razom? — Umrieť, spať — nič viac, a skrze spánok ohlásiť, sme zavŕšili srdca bôľ i tisíc tých prirodzených úrazov, čo mäsa sú dedičstvom? — to dokonaním je k vrúcnemu želaniu ver’. Umrieť, spať — spať, hádam snívať; áno, v tom je hák, bo v spánku smrti tom čo za sny môžu as’ prísť, keď totým hlukom pozemským i kúdolom sme prebŕdli, to núti nás ustrnúť: tam väzí ohľad ten, čo robí biedu takou dlhovekou. Veď kto by volil trpieť biče času a výsmechy, kto potlačiteľov by krivdu, porok muža spupného. zľahčenej trýzeň lásky, práva prieťah, prechmaty úradov, i kopnutia, akových trpezlivej zásluhe vše dostane sa od ničomnosti: ak on by sám sa mohol v odpočinok dať pustým šidlom? Kto by batohy bol chtivý vláčiť, stonať, cediť pot pod trudným životom: nech nie tak strach pred čímsi po smrti, — tou neodkrytou krajinou, z hraníc jejž sa nevracia viac pútnik, — vôľu zmätie v rozpači, i ponúka nás radšej prestáť zlá, tie skúsené tu, než sa utiecť k iným, ichž nepoznáme? Takhľa svedomie z nás všetkých stvára bázlivcov, i takto zdedená rumeň odhodlanosti skrz-naskrz zchorobí vše bledavá pleť totá myšlienky, a predsavzatia hoc mohutného stržňa, významu pre tenže zreteľ v svojich nábehoch zabočia nakrivo, i utratia priezvisko činu. — Ale ticho, ľaľaď, prekrásna Ofelia! — Do tvojich modlitieb, víla, nechže poručené sú všetky hriechy moje. OFELIA: Dobrý pán môj, ako sa vodí Vašej Výsosti od nejedného už dňa? HAMLET: Ďakujem vám ponížene: dobre, dobre, dobre. OFELIA: Môj princ, mám od vás pamiatky; som ich tak dávno mala žiadosť navrátiť: nuž prijm’te ich zpät, prosím, teraz. HAMLET: Nie, nie. Ja nedal som vám nikdy ničoho. OFELIA: Môj vzácny pán, vy viete príliš dobre, že dali ste, a k tomu slovíčka z tak sladunkého dychu složené, čo zmohly ním tie veci zrobiť veľa mi drahšími. Ich vôňa vyvetrela, odoberte si ich nazad, hej, bo schudobnejú mysli šľachetnej i darky za bohaté pokladané, jaknáhle darca nevľúdnym sa stane. Tu, milostivý pane. HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA: Ó, aký duch sa ušľachtilý tu vyvrátil zo základov! Udvorníka, učenca, reku: oko, jazyk, meč; čáka i ruža peknej otčiny, zrkadlo mravu, tvaru forma, každým, kto pozoruje, spozorovaný s obdivom predmet — celkom, celkom v zmar! A ja, zo ženských najubiedenejšia i najsmutnejšia, čo som sala med tých jeho sľubov ľubozvučných, ja včuľ musím vidieť toten vznešený a samovládny um, sťa sladké zvonky by v zvade, rozladeným, chrapľavým; ten nevyrovnateľný vzrast a tvár mladosti rozkvitnutej oškvrklými tak od vytrženia. Ó, beda mne, čo videla som, že som videla, že vidím aj, čo vidím docela!

KRÁĽ: Vraj, láska! Vášeň jeho neberie sa touto cestou: ani to, čo vravel, hoc chýbalo mu skladu strochu, sa nespodobalo šialenosti. Je tam čosi v jeho duši, na čom sedí ťažkomyseľnosť jeho kvočicou; aj domýšľam sa, liažba tá i kľuvot nebodaj hrozí nebezpečenstvom kýms’ — Tomu tedy predísť, v náhlivom som uvážení tak sa usniesol: nech on mi ide takoj do Anglie, požiadať zanedbaný tribút náš: snáď more tam a všaké krajiny s rozmanitými predmetami, ony to niečo rozptýlia, mu usadlé dnu v mysli: na čom ustavične kujúc mu mozog, v tom ho sebe samému ujíma z úžitku. Čo myslíte vy o tom? POLONIUS: Nebude to od veci; ja ale verím preds’ len, počiatok i pôvod jeho trýzne vyvrel čisto zo zohrdenej ľúbosti, — Nuž hej, ty, Ofelia, nepotrebuješ nám rozprávať, čo hovoril pán Hamlet; sme vyslúchali všetko. — Kráľu môj, urobte, jak vám ďaka; ale, ak vám zdá sa vhodným: po tej hre nech sama kráľovná-matka poprosí ho, jej by odkryl svoje útrapy; len nech si počne zkrátka s ním, ju upravte. A jestli ľúbo vám, ja mal bych vôľu v ten čas sa stanoviť tak u ucha ich celej rozmluvy. Ak ani ona sa pri ňom nevyzná: tak pošlite ho do Anglicka; abo zatvorte ho, kde vaša múdrosť myslí najlepšie, KRÁĽ: Tak má byť; bez stráže by nebol k škode, vztek veľkých nesmie chodiť po slobode.

HAMLET:

PRVÝ HEREC:

HAMLET:

PRVÝ HEREC:

HAMLET:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN:

HAMLET:

HORATIO: Tu, ľúbezný pane, na službu. HAMLET: Tys’, Horatio, taký hodný muž, jak kedy s jedným vošiel obcovaním som do potyku. HORATIO: Ó, môj drahý pán — HAMLET: Nie, nenazdaj sa, že ti lichotím; veď čo by mohol úfať za nápomoc od teba, ktorý nemáš dôchodku, len svojho ducha veselého, ti i pokrmom i šatstvom? Prečo by sa chudobnému malo pochlebovať? Nie, nech tam jazyk ocukrovaný si oblizuje nesmyselný prepych a kolien nech sa skrivia shýbadlá povoľné, krútichvostikovaniu kde vyhodia môž’ vzápätí ísť. Čuješ, ty? Odkedy len moja duša drahá sa paňou stala svojho výberu a rozlišovať ľudí doviedla: jej voľby pečať teba znamenala za svojho. Bo ty býval si sťa ten, kto, trpiac všetko, zdal sa netrpieť preds’ ničoho; muž, ktorý osudu tak údery jak odmeny s tou istou prijímal vďačnosťou. A požehnaní tí, íchžto krv a rozvaha sa tak smiešaly zdarile, že oni nie sú kous’ píšťalkou hen prstom Šťasteny, znieť prinútení, jak sa zapáči jej preberať. Daj toho muža mi, čo náruživostí nie je otrokom: a ja ho volím nosiť v prostriedku si srdca, áno, v srdci srdca svojho, jak robím s tebou. — Trochu priveľa však o tomto. — Dnes večer predstavenie je v prítomnosti kráľa. Výjav tam sa jeden sblíži okolnosti, o nejž som rozprával ti, otca mojeho to smrti: nuž ťa prosím, jaknáhle uvidíš dej ten nastať, daj, a to s veškerou svojej duše výkladnosťou, na strýca môjho pozor. Akže jeho ukrytá vina neobjaví sa pri reči jednej sama od seba, tak zatratenia duch je, ktorého sme videli, a moje predstavy tak nešvárne sú sťa by Vulkánova nákova. Všímaj si ho bedlive. Ja svoje oči priklincujem v tvár mu, a potom oba svoje nálezy vo výrok usnesieme o tom, jak vypadal. HORATIO: Dobre, pán môj. Jestliže on pizne niečo za čas, pokým hra tá potrvá, a dopadnutý stihol by ubziknúť; chcem krádež nahradiť. HAMLET: Hľa, prichádzajú do divadla; musím byť pochábeľom. Nájď si miesto kde.

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

KRÁĽOVNÁ:

HAMLET:

POLONIUS (kráľovi):

HAMLET (ukladajúc sa k nohám Ofeliiným):

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

PREDSLOV: Pre nás a našu tragédiu prosíme, vo prach kloniac šiju, o posluchu česť trpezlivú. HAMLET: Má to byť predslov a či básenka vyrytá do prstienka? OFELIA: Je to krátke, môj princ. HAMLET: Ako láska ženy.

GONZAGO: Už tridsať ráz voz Föbov obohnal pláň mora svanú, kružný zeme val, a tridsať tuctov lún pozjčaný jas svet prešiel dvanásť ráz po tridsať ráz: jak Amor srdcia, Hymen ruky tým nám spojil sväzkom svätým, vzájomným. BAPTISTA: Tak neraz slnce, mesiac nech nám púť dá počítať: čo láska nám dme hruď! Lež beda mne, ste od istých čias mdlý tak, chorý, bez vôle, nie predošlý viac stavom zdravotným, že dôveru k vám utrácam. Preds’ tým, že, hej veru, tá obava vše mnou až zatriasa, váš, pán môj, duch nech rmútiť nedá sa; žien strach i láska zná ten v miere krok: nič z oboch, abo z oboch nadbytok. Nuž, jak vás rada, skúsili ste sám, a koľkú lásku, i strach toľký mám. Kde láska veľká, v strach i pochybnosť najmenšia zdužie; strachu teda osť zas vzrastá v strom, kde lásky viac než dosť. GONZAGO: Hej, musím si ťa, drahá, zanechať, a priskoro, bo cítim odovšiaď: z prác vyprahujú sily naporad. Ty zostaneš žiť v krásnom svete tom, u všetkých úcty, lásky predmetom, a snáď — bo dnes to v časov hlboku — ti iný kto, tak nežný, ku boku jak manžel — BAPTISTA: Zhlušte, ó, slov dozvuk tých! Tú lásku zradou zve môj cit, môj dych. Muž druhý: kliatby stihni presila ma! Za druhého ísť môž’ zlotrilá len: prvého čo muža zabila. HAMLET (stranou): Paliňa, paliňa. BAPTISTA: Čo manželstva znov’ ženie do sväzku: vzťah na mrzký to zisk, nie na lásku. Znov’ muža kántrim si, hoc umrelý je: nech ma druhý cmuká v posteli. GONZAGO: Čo vravíš, ti aj v mysli, verím, je; však mienime my a zas meníme. je úmysel len rozpomienky rab, chlap od rodu, no v žití jedna z báb; tkvie, plod jak stromom zelený by, včuľ: a zrelý cup! hoc vetrík nezadul. Ba nutná až to pri nás potreba, si zabudnúť vrub srezať u seba: hja, čo bol kto z nás z vášne uzavrel, jak táto schladne, skrahne úmysel, Či žiaľ, či radosť: prudkosť obidvoch ich účinky i s nimi sráža s nôh; kým výska radosť, žiaľ až bedáka: žiaľ prejde v radosť, radosť v žiaľ však, a to: náhodka nech skrsne nejaká. Svet nie je navždy; žiaden tedy div, že šťastím, púpavou to zemských nív, i s láskou sa nám deje premena; bo — ktovie, či aj bude riešená? — je podnes záhadou, čo vedie tak v nás: láska šťastie a či naopak? Velikáš padol: obľúbenci huš! postúpil bedár: vrah mu dvorí už. Hej, potiaľ máva láska na šťastie to namerené, lovcom zpod chraste: kde bez priateľa zľahka zašli by sa, tam ich húfom nikdy nechybí; kto v tvŕdzi však má obrať jedného hoc: zrovna nevraž skúsi od neho. No, abych riadne zavrel tam, kde prah som prekročil: beh našich chtivých snáh a osudov tak si je oproti, že každý plán náš vtom sa prekotí; len myšlienky: to naše paberky, však nikdy vlastné nám ich závierky. Nuž mysli si: Sa vydať, božechráň, zas; myslí tých však zvädne kvetný lán, len oči zavrie ten tvoj prvý pán. BAPTISTA: Nech pokrmu mi nedá viacej zem, ni svetla nebies nikdy neuzriem, deň zamkni pred mnou každú zábavu, noc pokoja mi nestli pod hlavu; čo nádeje jest pre mňa, techy len, či môž’ byť: všetko v zúfalstvo sa zmeň, jak pustovníka má ju samota, tá rozkoš buď mi cieľom života; nech odpor každý, radosti čo tvár hneď zbledí, čo bych to najlepšie bár si priala, trafí ho i zvráti v zmar — hej, tu, tam štvi ma kára trvalá: ak, vdova raz, zas bych sa vydala! HAMLET (Ofelii): Keby to ona teraz tak zrušila! GONZAGO: To ohromný sľub. Ľúba, na pár chvíľ ma nechaj tu. Môj duch sa unavil, i rád bych deň ten nudný oboľstil snom. (Usne.) BAPTISTA: Veň ti myseľ vkolíš lahoda a nikdy nerozveď nás nehoda. (Odíde.) HAMLET:

KRÁĽOVNÁ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

LUCIAN: Sťa žúžoľ myseľ, ruky obratné, liek príhodný, i času výdatne dosť na to; doba: so mnou tiež sťa užšie by spojená, a nikde živej duše — Ty hnusný odvar, z tráv v čas blýskavice sbieraných v polnoc, čarmo do tretice Hekatou zarazených, nakazených: tá tvoja sila kúzel prirodzených i hrozná vlastnosť, jak ťa budem kapať, nech zdravého sa žitia zmocní zápäť. (Naleje jedu spiacemu do ušú.) HAMLET:

OFELIA:

HAMLET:

KRÁĽOVNÁ:

POLONIUS:

KRÁĽ:

VŠETCI:

HAMLET: No, s ranou zver skuč na stepi, a jeleň skáč si zdravý. Hja, jeden bdie, kým druhý spí; to beh je sveta pravý.

HORATIO:

HAMLET: Ja že jeden celý. Bo, bratku, po ňomž v zármutku vlasť, Olympu bol posol, bol Joviš sám; dnes králi tu ozajstný-vlastný — páv. HORATIO:

HAMLET:

HORATIO:

HAMLET:

HORATIO:

HAMLET:

Bo keď sa hra tá nezdá kráľu: snáď, ba podistým jej ani nemá rád —

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

POLONIUS:

HAMLET:

Je práve noci opravdivá chvíľa tá čarodejnícka, kde cmitery sa otvárajú, vo svet nákazu však samo peklo vydychuje. Teraz by som mohol i krv piť horúcu, i vyviesť taký skutok trpký, že ten deň by strnul, pohliadnuc naň. Pst! ku matke mojej teraz. — Ó, ty srdce, dák’ nezmrhaj si podstať; nedopusť, by keby vošla duša Nerónova v tú pevnú hruď: nech ukrutný som, len neprirodzený nech nie. Hotový som hovoriť jej dýky, ale jednej neupotrebiť. Tu nech jazyk môj a duša pokrytci sú; buď si tedy hoc akokoľvek ona karhaná vo slovách mojich: ty na slová tie neudri, duša, nikdy pečate!

KRÁĽ: On sa mi nepáči: ni nestojí to s nami bezpečno, keď necháme tú pomätenosť jeho potĺkať sa. A preto pripravte sa; narýchlo dám vyhotoviť pre vás plnomoc, a on nech rušia s vami do Anglie. Tie dôstojnosti našej podmienky diaľ nesmú strpieť toľme hrozivú náhodu, aká po hodinách vzrastá z tých jeho šialenství. GUILDENSTERN: Sa prichystáme; zvlášť svätá je i zbožná starosť to, zachovať oných toľkých-toľkých ľudí bez ujmy, ktorí žijú napospol a tyjú z lásky Vášho Veličenstva. ROSENKRANTZ: Už jednotlivý život, samosvoj, je zaviazaný s celým úsilím, výzbrojom rozumu sa zavarovať pred poškodením; oveľa viac však duch onen, na jehožto dobrobyte sú závislé a ktorým trvajú životy mnohých. Veličenstva skon sám neumiera len; lež krútňava jak, čo je vblízku, stŕha so sebou. Je mohutným on kolom, pripevneným na najvyššieho vrchu temeno, na ktoréhožto spice hrozitánske sa desaťtisíc drobných obralo i nalepilo vecí; akonáhle to zavalí sa: každý chatrný prívesok na ňom, príťaž najmenšia tiež nasleduje prebúrlivý jeho rut do priepasti. Nikdy nevzdychal sám kráľ, lež zobecnel vždy jeho žiaľ. KRÁĽ: Nuž, vystrojte sa, prosím, na skorú tú cestu, lebo chceme poputnať strach tento, ktorý na slobodnej nohe si chodí teraz. ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN: Sponáhľame sa.

POLONIUS: Môj pane kráľu, on je na skoku do chyže matky svojej. Idem tedy tiež za koberec kde sa popratať, bych priebeh vyčul. Ručím za to vám, že ona rúče vyškolí ho. Aj, jak povedali ste, a bolo múdre ver’ povedané, prístojné je, by dač’ poslucháčov viac, než sama mať, — bo príroda tie robí stranníckymi, — prepočúvalo reč tú dosahu. I dobre sa mi majte, mocnáre môj: ohlásim sa u vás prvej, než by ste zašli na lôžko, a rozpoviem vám, čo znám. KRÁĽ: Vďaka, pán môj radostný. (Polonius odíde.) Ó, moja vina ohavná je, smrdí po nebo; prvá kliatba, najstaršia ju stihla — bratovražda! — Nemôžem sa modliť; hoci je tu náklonnosť tak prudká ako vôľa, silný zámer môj premáha mi hriech môj silnejší; i ako človek, čo má pred sebou dvojakú prácu, stojím, nevediac, čo počať prv, a zanedbávam obe. Jak, nech by táto ruka prekliata i hrubšia bola krvou bratovou, než sama je: či v dobrotivom nebi niet dažďa dosť ju umyť nabielo ni sneh? Ved nač’ je potom milosť, ak nie stať si zoči-voči zločinu? A čo je na modlitbe, jestli nemá tej dvojnásobnej vlády: odvrátiť náš pád prv, než by sa stal, či odpustenie vyprostredkovať, keď už padli sme? Tak tedy vzozriem; odstál poklesok môj navždy. Lež, och, aký modlitby tvar mohol by byť môjmu prípadu poslužným? — Premiň moju britkú vraždu!… To nemôž’ byť; kým preds’ som v držaní tých hodnôt, pre než vraždu spáchal som, koruny mojej, mojej ctibažnosti tak vlastnej mi, a mojej kráľovnej. Či môže kto byť rozhrešený a pri hriechu zotrvať? Hej, v zhumpľovanom tom behu sveta nechže zlátená si krivdy ruka právom pomyká; aj často vidieť, bezbožný že peniaz sám zákon uspie zakúpiť si: no hen hore nie je tak; tam ututlať to nejde, tam sa skutok predstavuje vo vernej akosti a sami my sme prinútení, čo viac naproti si vidiac hryz i čelo našich vín svedectvo o nich složiť. Čože tedy, čo zbýva? Skúsiť, čo môž’ pokánie, čo ono nemôže? A predsa čo môž’ ono, ak kto nemôže sa kajať? Ó, biedny stav! Ó, prsia, sťa by smrť tak čierne! Ó, ty duša lapená, čo, mocujúc sa z pút sa dostať von, len viac sa zamotáva! Pomôžte, anjeli, oprobujte! Zohnite sa, meravé kolená, a, srdce ty s oceľovými čuvy, mäkké buď ni svaly novonarodeniatka! Môž’ všetko dobre byť!

HAMLET: Teraz bych mohol previesť pohodlne to, teraz on sa modlí, hľa, a teraz aj urobím: a tak si pôjde on do neba a tak ja som pomstený — To načim uvážiť. Preds’ oplan jeden mi otca zabije, a za to ja, syn tohto jediný, ja tohože zlosyna pošlem do neba — Ó, veď to zrovna mzdou a plácou je, nie pomsta! On vzal mi otca v duhu telnatom, v odobedňajšom sytu hojnom, v hustom rozkvitu všetkých jeho nectností, tak bujnom sťa by máj; i ako tam sa s účtovaním jeho majú veci, kto zná krem samých nebies, ale dľa, toť, okolnosti našej, súsledku tiež rozmýšľania o tom nesnadne to bude s ním: a vtedy, bych sa pomstil, ja tohoto mám v očisťovaní sa duše jeho sprevadiť, kde on je uspôsobený, zrelý k priechodu? Nie! Zpät, môj meč; ty poznať strašnejšie máš vytasenie. Keď on opilý je, na spaní, či soptí hnevom, lebo si v krvismilnej hovie rozkoši v posteli; keď hrá, bohuje tak, a či dač’ takým on sa zamestnáva, čo ni nemlsne len po spasení: vtedy ho traf, že päty k nebu otrčí, a jeho duša buď tak zatratená i tmavá ako peklo, do nehož uchádza. Matka moja čaká: ten liek predĺži ti chorobné dni len. (Odíde.) KRÁĽ (vstanúc odchodí): Vhor uletujú slová, myšlienky zaostávajú dolu: darmo,lebo bez týchto nikdy nezájdu tie v neho. (Odíde.)

POLONIUS: On príde zaraz. Hľaďte pristúpiť mu ztvrda; recte mu, že jeho fígle sú pridrzé, by sa im trpelo, a že len vaša milosť stála i rozbraňovala medzi horúčavou tak častou a ním. Idem učupiť sa práve tu. Len zkrátka s ním, vás prosím. HAMLET (zvonku): Matka, matka, matka! KRÁĽOVNÁ: Vás uisťujem o tom, nebojte sa o mňa; ujďte, čujem, prichodí.

HAMLET: Nuž, mati, čo vám ľúbo? KRÁĽOVNÁ: Hamlet, ty si otca svojho ťažko urazil. HAMLET: Matička, vy ste môjho otca ťažko mi urazili. KRÁĽOVNÁ: Iď, iď, odpovedáš jazykom nešetrným. HAMLET: Choďte, choďte, sa vyzvedáte planým jazykom. KRÁĽOVNÁ: No, čo to, Hamlet? HAMLET: Čo to má byť, no? KRÁĽOVNÁ: Zabudols’, kto som? HAMLET: Pri tom kríži, nie, ba nie: ste kráľovná vy, vášho muža ste brata žena, a ste — bodaj by tak radšej nebolo! — ste moja mater. KRÁĽOVNÁ: No, nikdy; tak sem takých dopravím, čo budú vedieť s tebou shovárať sa. HAMLET: Oj, poďte, poďte, a si sadnite tu; nerušte sa ani. Ztadiaľ vy neodídete, kým som nepredložil vám zrkadlo, v ňomž máte uvidieť najvnútornejšiu svoju stranicu. KRÁĽOVNÁ: Čo zamýšľaš tým? Snáď len nechceš ma zavraždiť? — Pomoc, pomoc, hej! POLONIUS (z úzadia): Hí, ľaľa! Hej, pomoc, pomoc, pomoc! HAMLET: Ha, čo to, či potkan? (Tasí meč.) Mŕtvy! Dukát za to, mŕtvy! (Štuchne cez čalún.) POLONIUS (tamže): Och, joj, som zabitý! (Spadne a umrie.) KRÁĽOVNÁ: Ó, prebeda, čos’ vykonal? HAMLET: Hm, neviem; var’ to kráľ? KRÁĽOVNÁ: Ó, aký náhly, krvavý to skutok! HAMLET: Hej, skutok krvavý! — Zlý skoro tak, jak kráľa zabiť, matulienka zlatá, a potom vydať sa za jeho brata. KRÁĽOVNÁ: Jak kráľa zabiť? HAMLET: Áno, pani, to je moja výpoveď. (Zodvihne čalún a vidí Polonia.) Ty nešťastný, nerozvažitý, dotieravý blázon, choď s Bohom! Bol som ťa pokladal za lepší tvor: i vezmi údel svoj; nachodíš, že byť príliš príčinlivým je istá nebezpeč. — No nelomte tak rukami: cit! Sadnite si sem a potrpte, nech ja vám lomím srdcom: bo to chcem zrobiť, akže ono je z preniknuteľnej hmoty spravené; ak zlorečený návyk neskovatil ho natoľko, že si je obstojným a opevneným proti pocitu. KRÁĽOVNÁ: Čo spáchala som, že si trôfaš smieť sa opovážiť jazykom tak s hurtom a drsno šprihať do mňa? HAMLET: Účinok to jeden taký, uzardelosť čo i nehu przní mravopočestnosti, ctnosť pokrytstvom zve; ktorý strháva s krásneho čela lásky nevinnej kvet ružový a kiahne sadí tamže; manželské prísahy tak falšuje, jak zaklínania hráčov v kocky sú: ó, taký skutok to, čo z tela smluvy vyskúba samú dušu, z náboženstva sladkého robí trhanicu slov! Tvár nebies horí, áno, základnosť a skladitosť tej zeme s obličajom presmutným, jak by proti výroku dňa súdneho, je choromyseľnou nad činom tým. KRÁĽOVNÁ: Ach, beda, čo za počin to, ktorý už i hubou soznamu tak hlasne rykoce a buráca? HAMLET: Sem hľaďte: na ten obraz tu a tamten — napodobnené bratov predstavy dvoch. Viďte len, ká neha sídlila na totej obrve: toť, kučery Hyperiona; čelo Joviša samého; pozor rovný Martovmu, tak spôsobilý hroziť, ako velieť; postava sťa by oná zvestoňa Merkura, ktorý práve sostúpil na nebotyčný vrchol; soradenie i útvar, skutočne: kam každý boh navidomoči vtisol svoju pečať, by zistil svetu, čo je človek-muž. To bol váš manžel. — Teraz obzrite si, čo nasleduje: tu je manžel váš terajší; ani snetľavý by klas, čo spálil svojho brata zdravého — Máte vy oči? Schopná boli ste sa prestať pásať ozaj na malebnej hen holici a počať napchávať tou slatinou? Hach, či vy máte oči? Vy nemôžte to láskou pozvať, bo vo vašom veku deň ten s menom ,íhop!‘ je v krvi skrotlý už, je pokorný, i slúži rozvahe: a rozvaha by ktorá mala vôľu prestúpiť od toho ku tomuto? Smysel pre to zaiste máte, ináč nebolo by vo vás hnutia; ale zaiste to pošinutý smysel je, bo veď tú pomätenosť nepochopila by; nie, nikdy smysel nebol zjarmený tak vytržením, že by nezachoval si leda štipku voľby použiť môcť v rozpore ju takom. Ký to ďas bol, čo vás takto vedel previesť v hre o kolembabu? Oči bez pocitu, cit bezo zraku, uši bez rúk či bez očí hoc, ňuch bez všetkého, lebo čo i len chorá čiastka ktorého zdravého smyslu koľvek nemohla by zhlupieť natoľko. Ó, styde, kde je ten tvoj rumeň? Peklo odbojne, jestli vládzeš vzbúriť sa v koštiaľoch jednej matróny: tak buď u plamenistej mládeže si ctnosť sťa vosk a stop sa v svojom vlastnom ohni; nik nejač hanbu, popudlivý keď žiar útočí vše: lebo i sám mráz tak živo blkoce a vôľu zvádza, toť, um. KRÁĽOVNÁ: Ó, Hamlet, nehovorže viac: zrak zavraciaš mi v duše útrobu, a tam zriem také čierne, vsiakle škvrny, čo nepúšťajú farby. HAMLET: Nie, ba žiť v páchnucom znoji v loži sprznenom; sa smažiť v hnilobe, sa mľaskať-láskať nad brudným brlohom — KRÁĽOVNÁ: Ó, nehovor viac ko mne! Slová tie, sťa dýky by len, vnikajú mi do uší; nie viac, úprimný Hamlete môj! HAMLET: Vražedlník a lotor jeden! Otrok, nehoden ni dvadsiatu časť desatiny z vášho to predošlého pána manžela; kráľ gašperlík ak! Vačkový kmín ríše a vladárstva, čo kradmo s police bol drahocenný popäl diadém a šupnul sebe do kapsy! KRÁĽOVNÁ: Nie viac! HAMLET: Kráľ onuciek a záplat! — (Duch sa zjaví.) Ratujte ma a vznášajte sa nad mnou na svojich perutiach, vy nebeskí strážcovia! — Čo si praje milostná podoba tvoja? KRÁĽOVNÁ: Óvi, on sa blaznie! HAMLET: Či neprichádzaš syna, šipľavca, si pokarhať, že, drahne prepadlý čo do času i strázne, zameškáva čin vážny, tebou prikázaný mu tak strašlive? Ó, povedz! DUCH: Nezabuď; tá návšteva je len ti zaostriť tvoj otupený temer úmysel. Však pozri, úžas prikvačil ti matku: ó, zakroč medzi ňu a boriacu sa dušu jej, — vždy v telách najslabších obraznosť najmocnejšie pracúva, — prihovor sa jej, Hamlet. HAMLET: Ako je vám, pani? KRÁĽOVNÁ: Ach, jak tebe je, že zrak svoj naväzuješ v prázdnotu a s vzduchom kol’ netelesným vedieš rozhovor? Z tých tvojich očí divo kuká duch a, vojaci jak spiaci na poplach, tvoj uľahlý vlas, zpružkou, pravda, vrátkou, vyskočil hupkom, dupkom stojí. Ó, milený synu, sparu tú a plameň nevole svojej skropže chladivou trpezlivosťou. Kam to pozeráš? HAMLET: Na neho, naňho! — Pozrite, jak bledý sa díva stĺpkom! Jeho pohľad a vec jeho v spolku, kážuc kameňom, tie zrobily by vnímavými. — Nehľaď tak na mňa: abys’ bojsa pohnutím tým sústrastným mi nesprevracal temné účinky; vtedy tomu, vykonať čo mám, by pravej nedostávalo sa farby: akiste sĺz miesto krvi. KRÁĽOVNÁ: Komu to vravíš? HAMLET: Nevidíte nič hen? KRÁĽOVNÁ: Nikde ničoho, a preds’, čo jest, zriem všetko. HAMLET: Ani ste nič nepočuli? KRÁĽOVNÁ: Nie, nič krem nás dvoch. HAMLET: Aha! pozrite ta, hľa, jak vykráda sa preč! Môj otec, v tom ubraní, sťa keď žil! Ľaľaď, jak uchodí — teraz práve: dvermi von!

KRÁĽOVNÁ: To je len čisto mozgu tvojho razba: je vytrženie veľmi obratným vo beztelých tých tvorbách. HAMLET: Vytrženie! Môj pulz, sťa váš by, mierne drží takt a zdravý hudie tón. Nie bláznivosť to, čo dal som najavo; len podrobte si skúške ma: a ja vám doslova odrečiem predmet, kdežto pobláznelosť od neho zbočila by. Pre božie milosrdenstvo, matka, nože si neprikladajte lichotivú masť tú na dušu, že nie priestupok váš, lež bláznovstvo moje hovorí: len blankou a kožtičkou tá miesto potiahne vám hnojivé, čo mrcha hnis a kvas medzitým, všetko podrývajúc vnútri, sa rozožiera skryto. Nebu sa vyspovedajte; ožeľte, čo už je tam, vyhýbajte tomu, čo má prísť; i po zeline nerozkydávajte zlej trus, by vzhúkla ešte bujnejšie. — (Stranou.) Ctnosť moja, prepáč mi, bo v žíru tohto krátkodychého času sama ctnosť u neprávnosti musí žobroniť o odpustenie; áno, kriviť sa a kolenačky lúdiť, dovolenie by dala môcť jej konať k prospechu. KRÁĽOVNÁ: Ó, Hamlet, srdce si mi rozpoltil. HAMLET: Ó, odhoďte preč jeho horšiu časť a čistejšie si žite s polovicou tou druhou. Dobrú noc; no nechoďte na ležisko môjho strýca; ctnosť si osobujte, nemáte-li jej. Tá potvora: zvyk, ktorý všetok rozum pohĺta, často vyriadený čert, je anjelom v tom predsa, že i pekných a dobrých skutkov vykonávaniu on dopriava vše haleny a či obleku, aký jemu pristane. Len tejto noci zdržte sa: a to istého druhu ochoty vám dodá k zdržanlivosti nasledujúcej; nasledujúca k ďalšej týmbôž, bo obyčaj skoro zmeniť vstave je ráz prírody, i diabla podmaní si či vyobcuje mocou zázračnou. Raz ešte dobrú noc, a keď vás túžba po požehnaní nadíde, ja zas bych vyprosil si vášho. — Čo sa tohto (ukazujúc na Polonia) tu pána týče, jeho ľutujem. No nebesám sa zaľúbilo takhľa, — mňa totiž strestať týmto, toto mnou, — že musím byť ich bičom, sluhom ich. I opatrím ho, zodpoviem i riadne smrť, jemu zavdatú. Nuž, opäť dobrú noc. — Krutým musím byť, len aby som bol láskavým. Tak zlý to počinok, a horší ešte zbýva účinok. Len slovo ešte, milosťpani. KRÁĽOVNÁ: Čo mám robiť? HAMLET: Nie to, naskrze nie, na čo vás vyzývam: Nech opuchlý ten kráľ si znova vábi do postele vás, vás v líce s chúťkou štípe, mýšaťom zve svojím vás, i nechže za dajeden zapáchajúci tlosk ten, alebo za pochamranie vám v krk prekliatymi palúchmi svojmi pri vás zarobí, že pekne-krásne rozmocete mu chlp celý sama: no, že nepodstúpil som vlastne z rozumu, lež z chytráctva sa šaliem iba. Dobre bude, keď ho o tom poučíte, lebo ktorá že u beťaha stvora, čo si je kráľovnou leda, krásna, striezlivá, rozšafná, vedela by pred jednou ropuchou, jedným hastopierom, jedným kocúrom také vzácne okolky udržať za zubami, kto by to tak vykázal? Nie, i pri rozsudku a mlčanlivosti ta odklopte kôš na domovom štíte, dajte vo svet ubrnknúť vtáčkom, a jak povestná tá opica, môcť všeteč vyskúsiť k dôsledku: záležte tiež do koša a vylomte si väzy. KRÁĽOVNÁ: Ťa uisťujem, jestli slová z dychu pozostávajú a dych z života, že nemám žitia na to: vydýchnuť, čo si mi povedal. HAMLET: Mám do Anglie; či vám známo? KRÁĽOVNÁ: Ach, že som zabudla; tak uzavreté je. HAMLET: Sú spečatené listy už, a moji dva spolužiaci, — ktorým ostatne tak dôverujem ako jedovato- ubatým zmijam, — oni odnesú si rozkaz; oni cestu majú mi zametať, byť mi náčelníkmi k pestvu. Nech vyčíňajú! Veď to zábavné, tak ohňostrojcu jeho vlastným prachom podsadiť vozvysok, a muselo by sa nebárs dariť: ináč podomliem na siahu aspoň tie ich podkopy a vyhodím ich do mesiaca. Ó, za rozkoš: jednak dolujúc sa v skazu, dva úklady keď v tom sa stretnú zrazu! — Ten chlap má mne byť na ťarchu: nuž, do susednej chyže odvlečiem bachora toho — Matka, dobrú noc — Naozaj, radca tento kráľovský je teraz veľmi tichý, mlčanlivý i vážny veľmi: ktorý, pokým žil, chlapčiskom šarapatil, repetil. — Dobrú noc, mati.