ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KRÁĽ: Už je kýs’ obsah v týchto vzdychoch, v týchto osŕkoch hlbokých: nuž musíte ich na reč preložiť; je slušné, by sme srozumeli im. Kde je váš syn? KRÁĽOVNÁ (k ROSENKRANTZ-vi a GUILDENSTERN-vi): Dožičte nám to miesto na chvíľočku. (Obaja odídu.) Ó, drahý pán môj, čo som videla ja tejto noci! KRÁĽ: Čo tak, Gertruda? Ako je s Hamletom? KRÁĽOVNÁ: On zúri-búri sťa oceán a víchor, oba keď spor vedú o tom, kto z nich mocnejší. Vo výnimočnom svojom záchvate, že občul čosi hnúť sa za čalúnom, vraz kord svoj vychytí a vykríkne, vraj: Potkan, potkan! a v tom domnení náramnom zakole, jak utajený tam meškal, toho starca dobrého. KRÁĽ: Ó, ťažký výčin! To sa stane nám, nech my sme tak tam; jeho sloboda je plná hrozieb proti všetkým: proti vám samej, nám a vôbec každému. Och, ako bude krvavý ten skutok zodpovedaný? Nám ho položia len za vinu, ichž opatrnosť bola by mala nakrátko vziať, obmedziť a spoločenstvu odňať tohoto zošaleného mladocha: bo veď tak veľká bola naša láska, že ni nahliadnuť sme nechceli, čo najvýš je potrebným; lež, sťa by majiteľ choroby mrzkej, pred rozchýrením zlo zavarovať, dali sme sa pásť mu na špiku práve života. Kam šiel? KRÁĽOVNÁ: Na stranu telo odvlieka, čo zabil: nad ktorým i tá jeho vtelená zúrivosť, rovno nejakému kovu drahému medzi kopaninami rúd nectných prebleskuje rýdze; áno, on plače nad tým, čo bol urobil. KRÁĽ: Ó, Gertruda, poď preč! Prv nesmie slnce vrchy ožiariť, než odtiaľ sme ho na loď odpravili. A za ten mrcha skutok s veškerou to veličavou našou, zručnosťou nám obom príde zaujať sa a ho ospravedlniť. — Hejže! Guildenstern!

Priatelia, choďte oba, priberúc i ešte pomoc nejakú si. Hamlet v pomätenosti zmárnil Polonia a z chyže matky preč ho odpratal kams’. Iďte tedy, vyhľadajte ho; s ním rúče prevravte a mŕtvolu doneste do kaplice. Len vás prosím, si pospešte s tým. —

Poďme, Gertruda; zavolať dáme našich najmúdrejších priateľov, by sme rozložili im, čo zamýšľame počať, neináč čo prihodilo sa tak nepríhodne. Tak azda pomluva, — jejž sipot-šept cez obvod sveta prosto, ani by to delo k cieľu svojmu, zanáša svoj jedovatý výstrel, — opominie nám meno naše, vo vzduch uhodiac nezraniteľný. — Och, poď, čas zve rázne; mám v duši plno neshody a bázne.

HAMLET:

ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN (zvonku):

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

ROSENKRANTZ:

HAMLET:

GUILDENSTERN:

HAMLET:

KRÁĽ: Som poslal pohľadať ho, ako aj mŕtvolu vykutať. Jak nebezpečné je, že ten človek chodí slobodne! A predsa proti nemu prísnosti zákona neľza použiť nám: on je obľúbený u mätežnej tlupy, čo návidí nie svojou súdnosťou, lež zrakmi svojimi, a kde je tak, tam vinníka trest býva povážený, no nikdy vina. Aby hladučko a rovno bolo navlečené všetko: to, že sme zhurta poslali ho preč, sa musí pozdať dlhotrvanlivou úradou. Tak keď vzrastú choroby po beznádejný stupeň, zúfalé len opatrenia obľahčivé sú, alebo žiadne viac. (Vystúpi Rosenkrantz.) Nuž, čo sa stalo? ROSENKRANTZ: Kde mŕtve telo popratané je, môj jasný pane, nijak nemohli sme zvedieť od neho. KRÁĽ: No kde je on? ROSENKRANTZ: Tu vonku, kráľu môj, je, pod strážou, k rozkazu vášmu. KRÁĽ: Priveďte ho pred nás. ROSENKRANTZ: Hej, Guildensterne, doveď princa sem.

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ (k poniektorým zo sprievodu):

HAMLET:

KRÁĽ: Hamlete, tento skutok pre tvoju bezpeku zvláštnu, — ktorú ceníme si tak, ako veľmi utrápení sme pre to, čos’ spáchal, — skutok ten ťa musí rýchlosťou blesku ztadiaľ odplaviť: i preto prichystaj sa. Koráb už je hotový, i vietor priaznivý, družina čaká pohromade, vôbec má namierené všetko do Anglicka — HAMLET: Vraj do Anglicka! KRÁĽ: Áno, Hamlet. HAMLET: Dobre. KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ:

HAMLET:

KRÁĽ: Stúpajte zápäť mu, ho úspešne privábte na loď, neotáľajte; chcem, tejto noci aby bol preč odtiaľ. Ta, spečatené všetko, v poriadku, čo ináč podporou je samej veci; nuž prosím oboch, sponáhľajte sa. (ROSENKRANTZ a GUILDENSTERN odídu.) A, Angličane, ak máš za niečo priateľstvo naše, — jak ti naša veľmoc môž’ jeho hodnotu dať pocítiť, preds’ do tých čias je šrám tvoj strupký a červený v stopách od dánskeho meča, a ty sám úctyplný slobodne nám holduješ, — tož nesmieš chladne stranou pohodiť našu samodŕžavnú pru, ktorá zplna žiada-nakladá (skrzeva listy zaklínajúce na vykonanie toho) bezodkladnú smrť Hamletovu. Zrob to, Anglia; bo, suchotiny jak, sa vzteká v krvi mi on, a ty ma musíš vyliečiť. Kým nezviem jeho skon: nech šťastie speší hoc v lono mi, mňa nikdy nepoteší. (Odíde.)

FOR. (k dôstojníkovi): Choď, kapitáne; pozdrav odo mňa dánskeho kráľa. Sdeľ mu, následkom že privolenia jeho Fortinbras nástojí na prievode sľúbeného to pochodu cez jeho kráľovstvo. Znáš miesto dostavné. Ak Veličenstvo by jeho chcelo niečo s nami mať, tak z tvári v tvár mu vzdáme našu úctu; i to mu oznám. KAPITÁN: Vykonám, môj princ. FORTINBRAS: Stúpajte zvoľna.

HAMLET: Dobrý pane môj, čie sú, toť, sily vojenné? KAPITÁN: Tie patria Norvéžsku, pane. HAMLET: Kam zamierily, pane, prosím vás? KAPITÁN: Oproti istej čiastke Poľanska. HAMLET: Kto velí im, môj pane? KAPITÁN: Starého Norvéga synovec to, Fortinbras. HAMLET: A ide sa to na Poľanska srdce, a či sa týka niekde pomedzia? KAPITÁN: Bych pravdu riekol, bez naprikladania: ideme dobyť zeme kavalček, na ktorom osohu niet, leda meno. Čo platil by som päť dukátov, päť, bych nechcel na ňom gazdovať. A viac ver’ nájomného ani neprinesie Norvéžanovi abo Poľanu, nech írečite založí ho. HAMLET: Nuž tak ho Poliak ani brániť nebude. KAPITÁN: Oj, predsa; už ho vojskom obsadil. HAMLET: Dvetisíc duší, dvadsaťtisíc zlatých spor nedoprieči o to stebielko: to vred, hľa, kde je primoc blahobytu i pokoja: vred, čo zdnu prepuká, a neprejaví vnešne príčiny, na ktorú zmiera, človek. — Vrúca vďaka vám, pane. KAPITÁN: Boh vás, pane, opatruj. (Odíde.) ROSENKRANTZ: Môj princ, či sa vám bude páčiť ísť? HAMLET: Priam dohoním vás. Choďte kúsok vopred. (Rosenkrantz a Guildenstern odídu.) Jak každá z príhod na mňa žaluje a ťarbavú mi dráždi pomstu! Čo je človek, jestli najvyššie preň dobro a jeho času tržoba je len: spať a sa kŕmiť? Hovädo, nič viac. On, ktorý stvoril s takým bohatým nás výrazom, vpred patriacim i nazad, nám veruže tej vlohy nedoprial a umu bohupodobného, aby v nás tuchly bez úžitku. Teraz už, či si je zverským zábudkom či dákym vrtochom zbabelým, čo rozmýšľa o zbehu priurčito, — myšlienka to ináč, ktorá, rozštvrtená, jednu časticu iba múdrosti a vždy z troch štvrtí chabosť v sebe má, — ja ozaj nechápem, načo vôbec jestvujem, len abych trkotal, že: Túto vec ti zrobiť treba? keď preds’ príčinu mám, vôľu tobôž, silu, prostriedky, bych urobil to. Príklady, tak hrubé ni táto zem, ma upomínajú: Toť, svedectvom i voj ten, toľký počtom i nákladnosťou, v čele s cintľavým a útlym princom, ktoréhožto duch, slávobažnosťou božskou nadchnutý, si trôfa uškliabať sa na výsledok, preň nedovidný; vystavujúc sám, čo smrteľné i neisté je, smelo všetkému, hoci je šťastie, smrť, nebezpečenstvo: a to za vaječnú škrupinu jednu. Vpravde velikým byť neznamená nerozčúliť sa bez veľkej pohnútky, no veličizne sa pustiť v rozpor o slamku, keď česť je v sádzke. Jakže tedy obstojím si ja, ktorý otca zavraždeného, mať sprznenú mám za popudy umu i krvi, a preds’ všetko nechávam spať, medzitým čo, sebe na hanbu, zriem v nastávaní dvadsaťtisíc mužov smrť, ktorí za prelud a vesti hvizd do hrobov svojich zaberajú, sťa by do postieľ; o pliacok zápasiac, na ňomžto šíky ni len nemôžu boj podstúpiť, ba ktorý na mohylu je nie dosť priestranný, ta pochovať môcť pobitých? — Ó, mysle, žíznite mi po krvi oddnes počnúc potomne vše, alebo ste naskrz ničomné! (Odíde.)

KRÁĽOVNÁ: Ja nechcem hovoriť s ňou. ŠĽACHTIC: Je neodbytná, vskutku najašená, v rozpoložení, že s ňou doprosta mať treba sútrpnosť. KRÁĽOVNÁ: A čože chce? ŠĽACHTIC: Hovorí veľa o otcovi svojom; povedá, čuje, vraj, je číra lesť na svete tom, a stone, búcha sa do prsú; slamka nakríž zaprieči jej k podeptaniu po nej v zlosti; vraví dve na tri, čo ak zpola smysel má. Reč jej je ničím, a preds’ neforemný jej spôsob poslucháčov pobáda k vývodom: oni dopadnú v tom smer, i lácu-plácu slová primerane ich vlastným myšlienkam; čo, najmä jak i k slovám kynie, pokyvuje hlavou a posunkuje, ozaj jedného mimoďak ponúka sa domýšľať, v tom že je pomysel, síc’ istotného nič, predsa mnoho nešťastlivého. HORATIO: Ba dobre bude pohovoriť s ňou, bo bojsa stihla mrcha podozrenia by do zlokotných myslí zatrúsiť. KRÁĽOVNÁ: Nech vstúpi tedy. (Horatio odíde.) Chorej mi duši, jak to hriechu ráz, z úst každej pletky hrmí zhuby vzkaz; tak zbŕkle revní vina: v obave prekotu, sama kydá strmhlave.

OFELIA:

KRÁĽOVNÁ:

OFEL (spieva): Ako rozoznám, môj milý, od iných ťa, och? Po širáčku s páskou z mušlí, kvačke, sandáloch. KRÁĽOVNÁ:

OFELIA:

Umrel on, je po ňom, pani, umrel i je tam; pri hlave mu rov z pažite, u nôh kameň-kam — KRÁĽOVNÁ:

OFELIA:

Pod zásterou bielou ni horský sňah, —

KRÁĽOVNÁ:

OFELIA (pokračuje v speve): od kvetín rozsiatych ťažkou; tie slzavé cez hrobný hrnú prah s ľúbosti triaškou. KRÁĽ:

OFELIA:

KRÁĽ:

OFELIA:

Zajtra je deň sv. Valeka; len svit čo bozká zem: ja, dievča, ti u okienka sťa Valek zastanem. Tu vstal ni kvet, sa odel hneď, šťuk! dvere; vpustil on rád pannu dnu, čo pannou, nu, ver’ nevyšla viac von. KRÁĽ:

OFELIA:

Pri svätých troch, ba prisámboh, fuj, hanba! Mládenec, priam zrobí ten, keď môže len; hyš, kokoš, mrzká vec. Tá: Než si bol ma podviedol, ma vezmeš, istils’, než — On: Iste máš ma na sobáš, nech v komôrku mi nevlezieš. KRÁĽ:

OFELIA:

KRÁĽ: Stúpajte za ňou zápäť; strežte ju, vás prosím, dobre. (Horatio odíde.) Ó, to žiaľu jed je hlbokého; všetko sa to prýšti zo smrti otca jej. Och, Gertruda, Gertruda, keď raz prídu neresti, tie neprídu ti ako jednotliví špehúni, ale plukom! Ponajprv jej otec zabitý, hneď zatým váš syn preč: a len on násilným si strojcom bol odstránenia spravodlivého; tu zasmušený ľud, až odutec a neduživý od hútania, šeptu i reptu pre smrť Polonia to dobrého: a my ozaj nezrele sme konali, ho dajúc pohrobiť tak šiky-miky; zasa Ofelia úbohá, sama sebe odňatá i čistučkému svojmu rozsudku, bez nehož sme len obrazmi či púhe zvieratá. Vpokon, — čo však obnáša oveľa viac, než totam dohromady, — jej brat sem prihnal tajmo z Francie; sa divom sýti, oblieka sa v mračná, a nedostatku na šepkárov niet sluch otráviť mu rečmi morovými o smrti otcovej: v čom potreba, súc v núdzi o zámienky, nebude sa spečovať nijak naše osoby od ucha k uchu stíhať obvinou. Ó, moja drahá Gertruda, to všetko, podobne hustej paľbe vražednej, mi na nejednom mieste dodáva smrť vrchovatú.

KRÁĽOVNÁ: Bože, aký to huk? KRÁĽ: Kde sú mi Švajčiari? Nech strážia dvere! (Vojde druhý šľachtic.) Čo sa to deje? ŠĽACHTIC: Zachráňte sa, kráľu môj! Oceán, keď haťou prekypí, nehlce dravším chvatom nížiny, jak mladý Laert, vodcom odboja, premáha vaše služobníctvo. Luza ho pánom zve, a jak by sa len svet mal teraz počať, zapomenutá by bola minulosť, zvyk neznámy, i schválitelia, takže podpory každého riadu: oni vykrikujú si: ,Voľme ho! Nech Laert kráľom je!‘ A čapice a ruky, jazyky ich, všetko výska k samým oblakom: ,Nech Laert bude kráľom, kráľom Laert!‘ KRÁĽOVNÁ: Jak veselo si narážajú, ľaď, na stope falošnej; ó, zlyhalo vám dôkladne, vy ľstiví dánski psi!

KRÁĽ: Ha, vylomili dvere!

LAERT: Kde je to králisko? — Vy, páni, všetci zostaňte vonku. DÁNI: Nie, nás vpusťte tiež. LAERT: No, prosím vás, mne kvôli urobte. DÁNI: I radi, mileradi. LAERT: Ďakujem vám: — dvere obstaňte! — Hach, planý kráľu ty, vráť mi otca! KRÁĽOVNÁ: Ticho, dobrý Laert. LAERT: Tá krupaj krvi, čo je tichá ak, mne do pangartov nadáva; mi škopom prezýva otca; cudzoložnicu jak, páli práve totam, stred kde svoj má bez poškvrny cudné obočie, mať moju statočnú! KRÁĽ: Aká príčina je, Laerte, že tvoje vzbúrenie tak obrom gáni? — Nechaj, Gertruda, ho; nestrachuj sa o osobu našu: je ohradený toľkou božskosťou kráľ, zrada že sa iba pripáči v tvár tomu, čo má za lubom, tak málo urobí vôli svojej za dosť. — Nuž rec, Laerte, mne, prečo rozpálený si toľme? — Nechajže ho, Gertruda — Vrav, človeče. LAERT: Kde je môj otec? KRÁĽ: Umrel. KRÁĽOVNÁ: Nie skrz neho však! KRÁĽ: Ale dovoľ, nech sa vypytuje dosýta. LAERT: Jak prišlo to, že on umrel? Nedám sa vám ver’ za nosom vodiť. V peklo, oddanosť; prísahy, iďte k rohatému čertu; ta v nanajhlbší kadlub, svedomie i milodušie! Čelím zatrateniu! Až na tom stupni stojím, obidva že svety v korisť vrhám nedbalstvu, nech príde, čo chce, len si vypomsteným sa zplna octnem svojho za otca. KRÁĽ: Kto prekáža vám? LAERT: Moja vôľa, nie tá sveta celého. A so svojimi prostriedky tak chcem dobre šafáriť, že ďaleko i v malom zájdu. KRÁĽ: Dobrý Laerte, keďže žiadate si dôjsť istoty, čo sa smrti vášho otca drahého týka, či to výnosom je pomsty vašej: na ruvačky-mačky že chceli by ste ťahať oboje: priateľa-nepriateľa, vyhrávača i prehrávača? LAERT: Nikoho krome jeho vrahov. KRÁĽ: Či ich tedy chcete poznať? LAERT: Naproti priateľom jeho dobrým takto šíre otvárať hodlám svoje ramená, a mláďatá jak pelikán, si hruď rozparujúci vlastnú, budem kojiť ich svojou krvou. KRÁĽ: Veď tak; preto, hľa, včuľ hovoríte ako dobré dieťa a pravý šľachetín. No že ja nie som vina smrti otca vášho, ba najciteľnejšie želiem toho sám, to rozsudnosť vám má tak priamo prejať, jak deň vám pretrie oči. DÁNI (zvonku): Vpusťte ju! LAERT: Ha, čo to, aký povyk? — (Vystúpi znova Ofelia.) Ó, horúčava, vypraž mozgy moje; vy, slzy, osolené sedemkrát, vid vypečte i zdatnosť môjho zraku! — Prisahám nebu, tvoja zbláznelosť čo do tiaže tak bude odplatená, až s miskou našou sfrungá vahadlo! Ó, mája ruža, deva spanilá, úprimná sestra, milá Ofelia! — Ó, Bože, či možné to, mladej devy že vtip by krehký bol jak človeka už starca život? Nežná v ľúbosti je príroda: a kde je táto nežná, vše dáky vzácny bytu svojho znak odošle za predmetom lásky. OFELIA (spieva): Odkryto niesli ho na márach — Hej, lulaj-lu, lulaj, hej, lu-lu! Nejedna slza mu v hrob hrk! Sťa hrach — S Pánombohom, holúbku môj! LAERT: Nech máš svoj um a k pomste nahováraš, by nedojalo takto. OFELIA (spieva): Máte nôtiť: holúš-holu — keď ho zvete dolu-ká.

LAERT: Toto nič je viacej od niečoho. OFELIA: Tuť je rozmajrínik, je to na pamiatku — (Spieva): Prosím, milý, nezabuď —

LAERT:

OFELIA:

Bo hodný, milý Robin je všetka moja radosť — LAERT:

OFELIA (spieva): A nepríde on už viac, a nepríde on už viac? Nie, nie, mŕtvy toť — na lôžko si umrieť choď; on nepríde nikdy viac. Bradu bielu mal sťa sneh, ľan jak vlásky riedučké, on je tam, už je tam, darmo vzlykať-fikať nám: milosť jeho dušičke!

LAERT: Či vidíš to, ó, Bože? KRÁĽ: Laerte, musím poobcovať s vaším zármutkom, alebo vy upriete mi právo ver’. Nuž stranou iďte si, si z najmúdrejších zvoľte priateľov tých, ktorých chcete len: a títo potom nech vyčujú a súdia medzi mnou a vami. Akže bezprostredne či kroz ruku postrannú by dotknutými nás oni našli: hotoví sme dať kráľovstvo svoje, svoju korunu, svoj život, všetko, čo len zveme svojím, vám k zadosťučineniu; jestli však nie, spokojene dožičte nám svojej trpezlivosti, a my budeme pospolu s dušou vašou pracovať, by slušne bola spokojená. LAERT: Nechže je tak. Ten spôsob jeho umretia, tak pokryjeme pohreb — žiadna trofej, meč, címer jeho nad pozostatky, ni slávny obrad, pompa zvyčajná — až kričia o výsluch, jak zaznievalo by z neba na tú zem, že musím to vziať na otázku. KRÁĽ: Tak i máte zrobiť, a kde je vina, ta nech dopadne si potom veľký topor. Žiadam vás, hybajte so mnou.

HORATIO:

SLUHA:

HORATIO:

Ver’ neviem, z ktorej čiastky sveta kto by ma bol pozdravil, ak nie princ Hamlet.

PRVÝ PLAVEC:

HORATIO:

PRVÝ PLAVEC:

HORATIO (číta):

KRÁĽ: Teraz už musí vaše svedomie mi uspokojku dať, i za priateľa ma musíte si zavrieť do srdca, odkedy čuli ste, a znaleckým to uchom, že ten, ktorý zabil vášho veľkodušného otca, mne bol stál o život. LAERT: Pravda, z toho vysvitá to. Ale povedzte mi, prečo ste nezakročili proti skutkom tým, tak zločinným a úhlavným tak svojou povahou: ako vaša bezpečnosť, i múdrosť vaša, všetky veci vôbec vás zvlášte k tomu poháňaly? KRÁĽ: Ó, z dvoch menovite príčin, ktoré vám snáď pozdajú sa pridengľavých svalov, no pre mňa sú preds’ silné! Kráľovná, mať jeho, žije takrečeno len z pohľadov jeho, a čo sa mňa týka (už či to moja ctnosť či potrest môj je, ktorékoľvek), ona s životom i dušou mojou tak je spletená, že, ako hviezda iba v svojej sfére sa pohybuje, ja tiež môžem ňou len hýbať sa i trvať. Druhý dôvod, že k zúčtovaniu verejnému som pristúpiť nesmel, je zas veľká láska, juž prechováva k nemu obecný ľud, ktorý, noriac všetky chyby jeho do náklonnosti svojej, — podobne studnici, drevo obracajúcej na kameň, — volil by mu okovy na vence zmeniť, takže moje šípy, súc pre tak hlučný víchor priľahko len urúbané, k môjmu luku by sa vrátily i nefuňaly, kam som namieril ich. LAERT: A tak utratil som ja šľachetného otca; sestra mi pohnaná v končiny až zúfalstva, — jejž hodnota, ak zpätkovať smie chvála, pre súhrn svojich dokonalostí na štíte stála veku celého, ztiaď vyzývajúc k dostihom: — však príde deň mojej pomsty. KRÁĽ: Neprerušujte si pre to sna. Bo tiež sa nesmiete domnievať, že by s takej nedvižnej a tupej látky pozostávali sme, že môžeme dať nebezpečenstvu sa za bradu skúbsť a to považovať za kratochvíľu. Onedlho viac si dopočujete: — ja miloval som otca vášho, no a seba samých tiež máme radi, a to, úfam sa, vás poučí, si domyslieť — (Vojde posol.) Ľaď, čo nového? POSOL: Listy, kráľ môj, od Hamleta: ten Veličenstvu Vášmu; kráľovnej tu tento. KRÁĽ: Od Hamleta! A kto ich priniesol? POSOL: Lodníci, vraj, jasný pane, tak povedajú; ja sám nevidel som ich. Mne listy oddal Klaudio, ten však ich dostal od toho, čo ich sem mal doniesť. KRÁĽ: Laerte, ten vyčujte i vy; — ty odstúp.

Čo to má znamenať? I ostatní sú zpiatky všetci, a či je to šaľba len dáka a nič samej na veci? LAERT: Poznáte ruku? KRÁĽ: Hamletove črty sú. — Naho, vraj, — a osve v prípisku on odkladá, vraj, sám! Môžete mi tu poradiť? LAERT: Nie, naskrz nevyznám sa v tom, môj kráľu. Ale nech len príde! Až okriava mi srdce schorené, že dožijem sa preds’ a zarazím mu medzi zuby: Tys’ to vykonal! KRÁĽ: Keďže je tak, Laerte, — lebo prečo by nebolo tak, prečo inakšie? — či chcete sa dať spravovať mnou? LAERT: Áno, môj panovníče, ak len v úmysle nemáte prepraviť ma k pokoju. KRÁĽ: K vlastnému tvojmu pokoju. Keď tedy on navráti sa, — jak by zdurený na svojej ceste, takže viacej by sa neodhodlal podniknúť ju, — popchnem ho k podujatiu ja, čo nápadom dozrelo vo mne teraz, pod ktorým nebude inak voliť môcť, len sklesnuť. A pre jeho smrť ani vetierka hanoby nemá zaduť; ba čo viac, i sama matka jeho nájde výkon ten bezvadným a pomenuje ho náhodou pustou. LAERT: Veličenstvo, ráčte ma upravovať; ešte radšej bych, keby ste to tak boli osnovali, že ja byť môžem pri tom nástrojom. KRÁĽ: To znamenite dopadá. Z tých čias, čo na cestách ste boli, mnoho o vás sa rozprávalo, — a to zavše čul i Hamlet, — vzhľadom na spôsobnosť istú, v nejž skvejete sa, ako hovoria. A súčet vašich vynikavostí nevyrval z neho závisti tej, ako tá jediná: čo podľa mňa je preds’ najnehodnejšou v rade. LAERT: Čo je za, môj kráľu? KRÁĽ: Inu, ozaj na klobúku mladosti stužka len, no potrebná; bo mládeži nie menej pristane kroj ľahký, bezstarostný, aký nosí, jak usadlému veku úbere i kožušiny jeho, zdravia mu a ctihodnosti zadovažujúce. — Dva mesiace sú tomu, ako bol tu meškal istý šľachtic z Normandie. Ja sám som vídal, — veď i naválčil sa proti nim, — dosť Francúzov; tiež rúče obsedia na koňoch: no bojec ten bol čarodejom v tom. On vrástol v sedlo a také čudá s koňom vyvádzal, jak bol by býval privtelený a dopoly sbliznený s tým ušľachtilým zvieraťom: tak on valne prekonal mi všetok pochop, že i vo výmysle obratov, figúr zaostal som za tým, čo vyčíňal. LAERT: A bol to Norman? KRÁĽ: Ten istý. LAERT: Znám dobre ho: on skvostom, klenotom je celého národa. KRÁĽ: Urobil o vás priznanie, i pridelil vám takú majstrovskú vesť strany umenia a cviku v brannom postupovaní vašom, najmä čo do zachádzania s rapierom, že zvolal: Hoj, to by boly za diváky, nech tak niekto dostal by chuť oproti vám postaviť sa: vraj, že šermovníci z ich ľudu, prisahal sa, ale žiaden by nemal svižnosti tej, postrehu, ni pozoru, ak vy tak by ste bol im protivníkom. Pane, vesť tá z jeho úst otrávila tak vám Hamleta závisťou, že nič počať nevedel, len prial si, modlikal: vraj, bár by došli ste skoro nazad, s ním sa pomerať. Nuž, z tohto — LAERT: Čože z tohto, jasný pane? KRÁĽ: Laerte, bol váš otec milý vám, a či ste sťa by muky maľovka, tvár bez srdca? LAERT: Nač’ sa tak spytujete? KRÁĽ: Nie, že var’ myslím, nemilovali ste otca svojho, ale že viem, láska povstáva v čase, i že z priebehu to skúsenosti vidím, ako čas i určuje jej iskrot, blkot jej. Hja, prostred plamu samej lásky žije si čos’ sťa knôt či stržeň, v horení čo pridŕža ho, a nič nestrvá vždy v rovnej dobrote: bo dobrota, jaknáhle zdužie po úplnok, konca dochádza v svojom vlastnom primnohu. Čo chceme, vtedy máme urobiť, keď chceme, lebo toto chcem sa mení, i toľkorakým srážkam podlieha a odkladaniam, koľko jazykov jest, jesto rúk a jesto prípadností, a vtedy toto mal bych podobné je mrháčovi vzdychu, ktorý škodí, že uľavuje. Ale do živa vredisku: — Hamlet vráti sa: nuž čo mienite podujať, by osvedčili ste sa viac skutkom nežli slovy, že ste otca svojho synom? LAERT: Zarezať ho čo hneď pred oltárom v kostole. KRÁĽ: Skutočne, žiadno miesto nemalo by posväcovať vraždu, pomsta žiadnych by nemala mať hrádzí. Ale, môj Laerte dobrý, ak chcete to zrobiť, tak počupte si v svojej iziebke. Len navráti sa Hamlet, ihneď má sa dozvedieť, že vy ste prišli domov; my nastavíme takých, vašu čo vychvália výtečnosť, i fermežou jak dvojakou by primajstrujú povesť, ňouž Francúz okrúžil vás; nakoniec však spôsobíme, by ste obidva sa potkali, i stávku zavedieme na vaše hlavy. On, súc ochablý, priveľkodušný, prostý úskoku, bodákov ani neobzrie si, takže vy pohodlne abo leda ak s ľsti odrobinkou môžete si vybrať meč neotupený, i na jeden cvičený výpad sa mu odplatiť za svojho otca. LAERT: Už to vykonám, a k tomu cieľu namažem i meč svoj. U olejkára kúpil jedného som istú masť, tak usmrcujúcu, že kde nôž, sotva omočený do nej do krvi zareže, tam obkladok čo ako zvláštny, pripravený hoc zo všetkých zelín, aké hojivú len pod mesiacom majú moc, ver’ nikto pred smrťou nemôž’ tvora zachrániť, zaškrabnutého hoci iba ním. Tou morovinou tedy natriem končiar svoj, že mu, hoc ho i len zľahučka poraním, uspie zapríčiniť smrť. KRÁĽ: O tomto ďalej podumajme ešte. Uvážme takže, aká príhodnosť tak času, jak i prostriedkov môž’ byť prospešnou nášmu zveľatku: ak mal by tento upadnúť, a onen cieľ náš prekľul by sa cez náš lichý počin, ver’ lepšie bolo by, keď o to sa nepokúsime ani. Preto návrh ten musí mať kús’ zálohu či dve, čo vydolejú, jestli tenže praskne pri próbe. Citže — nech sa vzchápem —: my slávnostne stavíme sa na dovednosť vás oboch — Aha, mám to: od vášho keď zápolu sa rozhorúčite i zasmädnete (jak i kam diaľ tuhšie dorážať máte za tým účelom), on požiada však o nápoj, tu preňho na rozkaz môj už bude kalich tam stáť pohotove, z ktor’ho leda srk, — ak nevdojak on umkne vášmu hrotu jedovatému, — zámer dovŕši náš tam priam. (Vojde kráľovná.) Čo je, milá kráľovná? KRÁĽOVNÁ: Kríž krížu šliape zrovna na päty, tak nasledujú tesno: vaša sestra sa utopila, Laerte. LAERT: Sa utopila! — Ó, kde? KRÁĽOVNÁ: Čnie vŕba nachýlená cez potok a šedastú si listvu uziera vo prúde kryštalnom. Ta ona prišla s vojkami podivnými zo štrkáča, žihľavy, krások, dúžich vstavačov (imž prostí pastieri i hrubšieho priemenia vedia, chladné devy naše však prsty ich zvú umrlcovými). I jak sa liepa, svislých po konároch by rozvesila vence z plevadla, prút jeden závistný vtom druzg! a tu poď vdol’ jej burinové trofeje, i sama čľupla v nariekavú rieku. Jej šaty široko sa zodmuly, i, sťa by morskú pannu, za chvíľu ju niesly ponad vlny: medzitým čo vyspevovala ona úryvky zo starodávnych pesničiek, jak ktorá nechápe svojej vlastnej nesnádze, či jak tvor zrodený i vystrojený pre toten živel. Ale nemalo to dlho trvať: len, až rúcho jej, nasiakle ťažko tým jej nápojom, ju, nebožiatko, nestrhlo z jej sladko zaznievajúcich spevov výslnia do lona smrti glianistej. LAERT: Och, beda! Nuž utopila sa? KRÁĽOVNÁ: Ver’ utopila, utopila. LAERT: Máš sama primoc vody, Ofelia úbohá, preto zabraňujem tiecť, toť, slzám svojim. Ale preds’ je to mam od nás; príroda, tá pridŕža sa svojho zvyku, nech si ostýchavosť hovorí, čo chce: vtom, jak vyhŕkly tie, žena bude tiež von. — S Bohom, kráľu: mám z vatry reč, čo rada vzbĺkla by, no toto hlupstvo tu ju dusí. (Odíde.) KRÁĽ: Zápäť mu poďme, Gertruda. Jak veľa som mal roboty, bych stíšil jeho vzteklosť! Včul obávam sa, toto poznovu že dodá vzpruhy k výbuchu jej; preto rušajme za ním.