Zlatý fond > Diela > Hamlet, kráľovič dánsky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Hamleta ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

William Shakespeare:
Hamlet, kráľovič dánsky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 187 čitateľov

Piate dejstvo

Scéna 1.

Hrobitov. Vystúpia dvaja hrobári s rýľmi atď.

PRVÝ HROBÁR:

Má tá byť pochovaná pri kresťanskom pohrebe, ktorá náročky pohľadá svoje vlastné spasenie?

DRUHÝ HROBÁR:

Ja ti povedám, že má, a preto rob jej hrob zčerstva. Obhliadač mŕtvol zasadol nad ňou a nachodí, že to pohreb kresťanský.

PRVÝ HROBÁR:

Ako to môž’ byť, ak sa len neutopila pri sebaobrane?

DRUHÝ HROBÁR:

Nuž toť, tak sa to našlo.

PRVÝ HROBÁR:

Musí to byť se offendendo, ináč nikam. Lebo tu ti väzí jadierce: akže sa utopím naschvál, to dokazuje istý skutok, a skutok má tri parožky, a to: účinok, robotu a vykonanie; argaj, ona sa utopila schválne.

DRUHÝ HROBÁR:

Nech, ale počujže, mnohovážny kopaničiar —

PRVÝ HROBÁR:

Dajže pokoj. Tuto tečie voda, dobre; tuto stojí človek, dobre. Keď teraz človek ten zájde k totej vode a utopí sa, isteže voľky-nevoľky on ide ta — čiže ho badáš, há? Oproti tomu keď toť voda príde k nemu a utopí ho, on neutopí sa sám; argaj, kto nie je vina svojej vlastnej smrti, neukracuje svojho vlastného života.

DRUHÝ HROBÁR:

Ale je toto zákon?

PRVÝ HROBÁR:

Hej, naozaj, je: ohliadačov mŕtvol vyšetrovací zákon.

DRUHÝ HROBÁR:

Chceš vedieť o tom pravdu? Stihla táto nebyť zemiankou, bola by pochovaná bez kresťanského pohrebu.

PRVÝ HROBÁR:

Ťaj, tu už trizníš čôsik: a tým žalostnejšie, že poprední ľudia smú ti mať výhodu na tom svete môcť sa utopiť alebo obesiť sa skôr, než ich spolukresťania… Poď, motyka moja. Nemáš rýdzich zemanov okrem záhradníkov, kopáčov a hrobárov; oni podržujú remeslo Adamovo.

DRUHÝ HROBÁR:

A či on bol zeman?

PRVÝ HROBÁR:

On bol prvý, ktorý kedy dočakal sa pasovania na rytiera.

DRUHÝ HROBÁR:

Ale hybaj, nikdy-prenikdy!

PRVÝ HROBÁR:

Čo, si ty pohan? Akože to rozumieš Písmu? Písmo hovorí: Adam kopal; nuž či mohol za pasy so zemou, nezohýnajúc sa v páse, a ryť i rýpať sa v nej bez rýľa a čakana? Teraz ti dám inú otázku; jestli neodpovieš mi cieľuprimerane, tak priznaj sa, že si…

DRUHÝ HROBÁR:

Brnč.

PRVÝ HROBÁR:

Kto je to, čo buduje pevnejšie než ktorýkoľvek murár, lodiar alebo tesár?

DRUHÝ HROBÁR:

Šibeničiar, lebo tohoto stavba pretrvá hoci tisíc hofierov.

PRVÝ HROBÁR:

Tvoj vtip sa mi veľmi páči, na moj’ pravdičku; šibenica účinkuje dobre. Lenže ako účinkuje dobre? Dobre účinkuje u tých, ktorí činia zle: no, ty zle činíš, keď hovoríš, že šibenica je pevnejšie zbudovaná ako kostol; argaj, šibenica bude dobre účinkovať pri tebe. No, k veci, pohni.

DRUHÝ HROBÁR:

Že kto buduje pevnejšie od murára, lodiara alebo tesára?

PRVÝ HROBÁR:

Áno, to mi povedz, a vypriahni.

DRUHÝ HROBÁR:

Aha, už to viem.

PRVÝ HROBÁR:

Von s ním.

DRUHÝ HROBÁR:

Tisíc, predsa ho neviem.

(Hamlet a Horatio vystúpia obďaleč.)

PRVÝ HROBÁR:

Nemor si ďalej rintice pre to, lebo tvoj lenivý somár ver’ nezrýchli kroka od bitky, a keď najbližšie predložia ti túže otázku, povedz: hrobár. Tie domy, ktoré on stavia, potrvajú do súdneho dňa. Iď, zaskoč ku Šlojmovi; prines mi za rumplík tej drndošky!

(Druhý hrobár odíde.)

PRVÝ HROBÁR (kope a spieva): Za mladi, keď som tak ľúbieval, ľúbieval, bola to za rozkoš, sladká ni med: čas tráviť, jak som ho po vôli trávieval; hoj, míval som: pôžitku lepšieho niet! HAMLET:

Či ten kompan necíti svojej roboty, keďže nôti, kopúc hrob?

HORATIO:

Návyk pretvoril to pri ňom na istú vlastnosť dobrej mysle.

HAMLET:

Je to práve tak: ruka, čo sa máličko zamestnáva, máva jemnejší hmat.

PRVÝ HROBÁR (spieva): Teraz už staroba, zlodej ten plúživý, drží ma v paznechtoch, až zmŕza krv, s domácich preniesla cudzie ma na nivy: jak nikdy bych nebol, čím býval som prv. (Vyhodí lebku.) HAMLET:

Tá lebka prechovávala raz jazyk v sebe, i vedela spievať: a chumaj ten ako praští ti ňou o zem, ako by to bola čeľusť Kaina, ktorý spáchal prvú vraždu! Ba mohla ona byť práve črepom niektorého štátnika, ktorého tento osol teraz, hľa, prevedie cez lavičku; jedného, ktorý bol by ošudil samého Boha, — či nemohlo to byť?

HORATIO:

Mohlo, Výsosť.

HAMLET:

Alebo niektorého dvorana, ktorý vedel hovoriť: Dobré ráničko, ľúbezný pane. Ako sa máte, dobrotivý pane? Môž’ byť, bol to pán Taký-dáky, ktorý vychvaľoval pána Takého-dákeho koňa, keď by ho bol rád vylúdil od neho, — nemohlo tak byť?

HORATIO:

Áno, Výsosť.

HAMLET:

Veruže akurát tak: a teraz patrí veľkomožnej pani Červovej, bez sánky, a vypopáckaná poza uši lopatou hrobárovou. Prekrásny to obrat, keby sme mali filipa prizrieť sa mu. Nuž nestály tieto koštiale viac chovy, než aby sa hralo nimi v kolky? Moje až mi štiepa, keď pomyslím na to.

PRVÝ HROBÁR (spieva): Čakan a rylo a motyku, k tomu rubáš ľanový, hoj, a jamu do sloje hlbokú tra takému hosťovi! (Vyhodí zasa lebku.) HAMLET:

Tam máš druhú: prečo by ona nemohla byť kotrbou pravotárovou? Kdeže sú teraz jeho dôvtipky, jeho vytáčky, jeho právne veci, držiteľstvá a úžitky jeho, a jeho praktiky? Čože trpí, že tento surovec toť otĺkať smie mu makovicu svojím zafafreným rýľom, a nezavesí mu takoj na krk pravotu pre ublíženie na tele? Hm! Tento spolubrat hádam bol svojho času hrozitánskym nadobývateľom pozemkov, večitá gruntová kniha, číry zápis a prepis, prekladanka cieľov, jednostaj pri dvojnásobnom zaručení, sama kúpa a výmena: nuž či je to cieľ jeho cieľov a odmena jeho výmen, aby svoju mozgovú misu švárnu mal plnú nešvare a hmyzu? Tí jeho ručitelia nezaručujú mu viacej z kúpenizní jeho, i hoci sú dvojití zakaždým, než koľko vynáša dlžina a šírina sopár jeho odkupných smlúv? Skutočne, listiny, odstupujúce mu jeho majetky, sotva by sa pomestily do tejto skrine, a sám nástupník nemá viac priestoru, čo?

HORATIO:

Ani o vlas viacej, môj princ.

HAMLET:

Nedorábajú pergamen z ovčej kože?

HORATIO:

Áno, Vaša Milosť, i z teľacej.

HAMLET:

Sami sú ovce a teľce, ktorí hľadajú v tom istotu. Prehovorím s týmto človekom… Čí je to hrob, panáčku?

PRVÝ HROBÁR:

Môj, panáčku. (Spieva):

… hoj, a jamu do sloje hlbokú tra takému hosťovi! HAMLET:

Verím, že je tvoj, vskutku, lebo vecí ty ležíš v ňom.

PRVÝ HROBÁR:

Vy ležíte mimo neho, pane, a preto je nie váš; čo sa však mňa týče, ja neležím v ňom, a jednako je môj.

HAMLET:

Ty lužeš v tom, že, súc v ňom, hovoríš, že je tvoj: je on pre mŕtveho, nie pre živého, preto lužeš.

PRVÝ HROBÁR:

Je to živúca lož, pane; ona chce zas preč, odo mňa k vám.

HAMLET:

Komu ho kopeš?

PRVÝ HROBÁR:

Mužovi nie, pane.

HAMLET:

Nuž tak žene?

PRVÝ HROBÁR:

Ani tej.

HAMLET:

Ktože tedy má byť v ňom pochovaný?

PRVÝ HROBÁR:

Stvora, ktorá bola ženskou; ale, pokoj jej duši, ona umrela.

HAMLET:

Aký to preštekaný chlapík! Musíme hovoriť s ním z partesov, ináč dvojsmysel obráti nás nanivoč. Prisámbohu, Horatio, to som zbadal za tieto tri roky: vek náš, rastúc, tak ti zbadlavel, že palec sedliakov už-už dostupuje na pätu zemanovi, aby ho urazil v odmrazinu. — Ako dlho si hrobárom?

PRVÝ HROBÁR:

Zo všetkých dní v roku dostal som sa k tomu v ten deň, keď náš predošlý kráľ Hamlet bol prevládal Fortinbrasa.

HAMLET:

Ako dávno tomu?

PRVÝ HROBÁR:

Ani to neviete? Každý truľo to vie: bolo to práve v ten deň, keď sa narodil mladý Hamlet, — ostatne on poblaznel sa a poslali ho do Anglicka.

HAMLET:

Ej, bodaj-prebodaj, prečo ho poslali do Anglicka?

PRVÝ HROBÁR:

Prečo? Preto, že sa zblaznel: aby tam prišiel zasa k rozumu, alebo ak toho nevykoná, na tom tam tiež veľa nezáleží.

HAMLET:

Nuž?

PRVÝ HROBÁR:

Nepozná sa to na ňom; ľudia tam sú takí blázni ako on.

HAMLET:

A ako sa zblaznel?

PRVÝ HROBÁR:

Veľmi čudne, ako povedajú.

HAMLET:

Ako čudne?

PRVÝ HROBÁR:

Isteže tak, že utarmonil rozum.

HAMLET:

A základ, čo nám toho výklad podá?

PRVÝ HROBÁR:

Nu-ľa, totu dánska pôda. Tuná som hrobárom, chlap i papľuh, všetko v hŕbke tridsať rokov.

HAMLET:

Ako dlho príde človeku ležať v zemi, kým zhnije?

PRVÝ HROBÁR:

Pravdu hovoriac, akže on nezhnil prvej, než bol umrel (ako toť za novších čias mávame zhusta francuhovaté mrciny, ktoré ledvaže sa držia pohromade, pokým ich uložíme), tak potrvá vám nejakých osem rokov alebo i deväť rokov. Garbiar potrvá vám úplných deväť rokov.

HAMLET:

Prečože ten ďalej než iný?

PRVÝ HROBÁR:

Hja, pane, kôra jeho je tak vydubená-vyrobená jeho remeslom, že neprepustí vody na hodný čas, a naša voda je vám troviteľským pustošiteľom našich kurvy-šteňacích mŕtvych tiel. Tuť-ľa, zas lebka; lebka táto si poležala v zemi dvadsaťtri roky.

HAMLET:

Čia bola ona?

PRVÝ HROBÁR:

Huncútsky spochabelého zurvalca bola: nemyslíte, čia?

HAMLET:

Nie, ja neviem.

PRVÝ HROBÁR:

Aby toho šialeného šibala porantalo a porantalo! Vylial mi vám raz fľašu porýnskeho na hlavu. Táto istá lebka, pane, táto istá lebka, pane, bola Yorickovou lebkou, kráľovho to šaša.

HAMLET:

Táto?

PRVÝ HROBÁR:

Práve tá.

HAMLET:

Nech ju vidím. (Zodvihne lebku.) Ach, neborák Yorick! Poznal som ho, Horatio; chlapík to nekonečných žartov, najvýbornejších myšlienok. Nosil ti ma na svojom chrbte aspoň s tisíc ráz, a teraz — ako hnusí sa mi to ešte i v pomyslení, môj pažerák až sa dvíha pritom. Tu visely oné gamby, čo som ich vybozkával, ani neviem ako často. — Kdeže sú dnes tvoje posmešky, tvoje kotrmelce, tvoje popevky, tvoje záblesky rozmaru, ktoré privádzaly tabuľu až v búrlivý chachot? Ani jedinkého niet ti teraz môcť naporúhať sa svojmu vlastnému úškľabku, naskrze čeľusti okväcnutej? Nuž tak zájď len do svetlice milostivej panej a povedz jej: nech hoc na palec zhrúbe pomaľúva sa, na túto spanilosť ona musí raz vyjsť; priveď ju do smiechu nad tým. — Prosím ťa, Horatio, povedz mi jednu vec.

HORATIO:

Čo to má byť, môj princ?

HAMLET:

Či myslíš, že Alexander bol takejto podoby v zemi?

HORATIO:

Zrovna tak.

HAMLET:

I takto zapáchal? — Fuj!

(Pustí na zem lebku.)

HORATIO:

Zrovna tak, môj princ.

HAMLET:

K akému nízkemu určeniu sa to my navrátime, Horatio! Podľa toho prečo by obrazotvornosť nemohla sliediť po vznešenejšom prachu Alexandrovom, až ho nájde, ako zapcháva zátkovú dieru?

HORATIO:

To by bolo privšetečné pozorovanie, nech tak pozorujeme.

HAMLET:

Nie, na moj’ veru, ani za mak; len stopovať ho až potiaľ s dostatočnou striezlivosťou, a pravdepodobnosti sa dať viesť pritom. Ako by takto: Alexander umrel, Alexander bol pochovaný, Alexander obrátil sa v prach; prach je zem; zo zeme my dobývame hlinu, i čo by hrudou tejže hliny, na ktorú sa on premenil, nemohli zapraviť sud na pivo?

Vševládny Caezar, umrev, stlev v hlien, vtom snáď upchal špáru, chrániac pred vetrom: ó, že prach, pred nímž svet sa triasol raz, má stenu plátať, by von vyhnal mráz! —

Ale ticho, ale ticho! Nabok — Sem prichádza kráľ —

(Medzitým vystúpia: Kňazi atď. v sprievode; mŕtvola Ofeliina, Laert a smútiaci za ňou; kráľ, kráľovná, ich družina atď.)

kráľovná, dvoranstvo ich! Kohože to oni sprevádzajú? S akým aj obradom kusým! Toto dokazuje, že mŕtvec, ktor’ho nasledujú, si zúfalou rukou sám vzal život; vidno však z toho, že bol stavu vyššieho. Uchýľme trochu sa, i pozorujme. (Utiahnu sa s Horatiom.) LAERT: Ký obrad naďalej? HAMLET: To Laert je, šľachetný mladoň, veru; pozor však. LAERT: Ký obrad navyše? PRVÝ KŇAZ: Jej pohreb sme natoľko rozšírili, ako len nám plnomoc v tom dopúšťala. Smrť jej bola najvýš pochybná, i nebyť vplyvného rozkazu, čo zvíťazil nad pravidlami, ona musela by v nesvätenej zemi spočívať až po zaznenie vposled trúby; miesto modlitieb zbožných črepy, kremenie a štrk by mali na ňu sypať: preds’ tu dopriano jej vencov panenských, jak devám kvietím posypania, tobôž sem doprievodu pri zvonení a výkone pohrebnom. LAERT: Tak tedy ničoho viac nesmie sa stať? PRVÝ KŇAZ: Viac sa nesmie stať! Veď by sme zrovna službu zosnulých tým znesvätili, nech tak zaspievame jej rekviem, a k tomu na také odpočinutie, ako dušiam, ktoré odišly v pokoji. LAERT: Jak spusťte ju do zeme — a z jej tela krásneho i bez poškvrny nech sa rozvíjajú fialky! — Tebe ale povedám, ty tvrdý kňaže: sestra moja bude poslúchajúcim anjelom, kým ty sa povaľuješ zavýjajúc. HAMLET: Jak, to prekrásna by Ofelia? KRÁĽOVNÁ: Veci milutké milutkej: i s Bohom! (Sype kvety.) Ja úfala som, ty že manželkou Hamleta môjho budeš; mladušskú som myslela ti priozdobiť posteľ, devuška rozmilá, a nie ti tvoj hrob posypať. LAERT: Ó, kára trojaká traf tridsať ráz tú zlorečenú hlavu, jejž bezbožný čin mi ťa olúpil o najjasnejší rozum! — Pridržte na chvíľu tú prsť, pokým ešte raz ju do náručia zavriem svojho — (Skočí do hrobu.) Teraz už nahŕňajte svoj prach na živé a umrlé, až plochej na nive tej skropíte vrch, ktorý pýšive hen prevýši i starý Pelion, či nebotyčné temä belasého Olympu. HAMLET (predstúpiac): Čo je on za, jehož žiaľ sa s dôraznosťou toľkou odnáša, ktorého výraz súžby putujúce zaklína hviezdy, zapríčiňujúc, že v behu ustrnú, sťa zázrakom by zarazení poslucháči? Toto tu som ja, Hamlet, Dánčan. (Skočí do hrobu.) LAERT: Vezmi čert si dušu tvoju! (Zápasí s ním.) HAMLET: Mrcha modlitba. No, prosím ťa, odním svoje prsty s gágora môjho, lebo hoci som nie náturlivý ani prchký, preds’ mám v sebe čosi nebezpečného, čo radím tvojej opatrnosti zďaleka obísť. Prečže s rukou svojou — KRÁĽ: Nono, ich rozbráňte! KRÁĽOVNÁ: Ach, Hamlet, Hamlet! HORATIO: Môj láskavý princ, upokojte sa.

(Sprievodcovia ich rozdvoja a oni vyjdú z hrobu.)

HAMLET: Oj, o ten úkol chcem s ním zápoliť, až viečka očú sa mi nehnú viacej. KRÁĽOVNÁ: Ó, syn môj, aký úkol? HAMLET: Ja miloval som Ofeliu; ver’ štyridsaťtisíc bratov so všetkým ich lásky skladom nemôž’ dosiahnuť úhrnku môjho. — Čože hodláš ty tak vyviesť pre ňu? KRÁĽ: Och, je vzteklý, Laert. KRÁĽOVNÁ: Pre milosť božskú, ušetrite ho! HAMLET: Sto striel, veď ukáž mi, čo zamýšľaš: chceš plakať, ruvať sa chceš, chceš sa postiť, chceš potrhať sa, rieku vypiť chceš, zjesť krokodíla? Ja to vykonám. — Či prichádzaš sem skučať, ostudu mi robiť, hupnúc do jej mohyly? Hoc zahriebsť sa daj za živa s ňou: a ja som pohotove takže, a keď si o vrchoch ľapceš, rozkáž, totí nech navŕšia na nás milióny jutár, až ostredok náš, škvariac temeno si v pásme horúcom, ta dovedie, že bradovici spodobá sa Ossa! Nuž, jestliže ti vôľa hubou tĺcť, i mne to chutí, ľaď, sa pochvastať tak rúče ako ty. KRÁĽOVNÁ: To pomätenosť je iba, a tak s chvíľu lomcúva vše nával ten ním; priam však, zhovievavá jak holubička by len, keď už sú jej vyľažené zlaté holúšky, sa mlčanlivosť jeho utúli, by nyla-mrela. HAMLET: Pane, počujte. Aká príčina je, že so mnou takto zaobchodíte? Ja som vás mal rád vždy; ale o tom nieto reči. — Nech, čo vládze, zrobí hoc sám Herkules: len mraučí mačka, deň svoj má si pes. (Odíde.) KRÁĽ: Vás, Horatio drahý, prosím, nože mi dajte pozor naňho. — (Horatio odíde.) (Laertovi): Posilňte si trpezlivosť naším shovorom od včera večera. Sme na tom, vec zachytiť práve na terajší náraz. — Gertruda ľúba, no sa postaraj o nejakú stráž nad tým synom svojím. (Kráľovná odíde.) Hrob tento živý pomník obdrží: i hodinku tú dáku pokoja my uzrieme si skoro; až nám udre, v trpezlivosti postupujme múdre.

(Odídu.)

Scéna 2.

Predsieň na zámku. Vystúpia Hamlet a Horatio.

HAMLET: Toľkoto o tom, druh môj; dovoľ, včuľ že prejdem na iné — Či pamätáš sa na okolnosti všetky? HORATIO: Ako bych sa nepamätal, Výsosť? HAMLET: Braček, tu v tom srdci dlelo ti čos’ sťa by zápas, čo nedalo mi usnúť. Činilo sa mi, že ležím horšie nežli burič, do klepca zaštiknutý. Náhle, a buď chvála za to prenáhlenosti: len priznajme sa, naša nerozvážnosť že tu i tu nám dobre poslúži, keď zlyhajú tak vzácne plány naše, a to nás poučiť má: božstvo jest, čo utvára nám naše ciele, nech hoc jak len chceme zhruba my si ich vše ukresáme — HORATIO: To je sväto isté. HAMLET: — Myk! z kajuty ti svojej, plášť plavecký si leda prihodiv, som tápal vo tme, bych ich vyhľadal. I naďapil som na nich šťastne; balík ich čopriam vymackám, a pojmúc ho, no, jedným slovom, sa ti utiahnem zpät v svoju kuticu: tak nestydate si počínajúc, — v strachu zabudnúc i na mravy, — len preto, aby som otvoril tú ich hlavnú úpravu. A tam ti nájdem, Horatio, — ó, to kráľovské pestvo! — rozkaz určitý, našpikovaný na nejeden spôsob rozmanitými vtipu nálezmi, čo blaha Dánska, no a pravdaže i Anglie sa samej týče, tobôž, huch! akým všakým hydom, bobákom, na mojom bytí ľpiacim —: vraj, by mi hneď, jak to okom prejdú, nezmeškajúc hoc chvíľočky, nie, nepotrpiac ni, kým nabrúsená bude sekera, toť, hlavu srazili. HORATIO: Či je to možné? HAMLET: Tu ti máš príkaz; prečítaj, až viac mať budeš stihu. Ale ak chceš čuť, jak zakročil som? HORATIO: Áno, prosím vás. HAMLET: Súc lotrovstvami takto otočený, — prv než som stačil predslov ustrúhať nejaký svojmu mozgu, tento ti už započal hrať —: posadím sa; nové vyhútam nariadenie; napíšem ho krasopisne: hoci raz som bol, jak práve robia naši štátnici, za podlosť držal pekne-krásne písať, i hodne som sa nanamáhal, tú jak zabudol bych náuku; no teraz, priateľku, ozaj preukázala mi službu junácku — Chceš vedieť, ký bol prívet, čo som spísal? HORATIO: Áno. môj pán radostný. HAMLET: To nanajvážnejšie zaprisahanie od kráľa: — Ak kedy bol poplatníkom verným Angličan; ak láska medzi nimi skvitať má sťa palma; ak má mier vždy ešte nosiť svoj obžinkový veniec pšeničný a čiarka medzi priateľstvami ich stáť spojivá, i mnohé podobné ak velikého dosahu —: nuž, že len kukne do toho i porozumie tým riadkom on, a bez urádzania sa nad tým ďalej, dlhšie-kratšie, zaraz doručiteľov má dať usmrtiť, ni nepovoliac k spovedi im času. HORATIO: Jak ráčili ste zapečatiť list? HAMLET: Hm, tu ti práve riadil boží prst. Razítko jaksi zbudlo otcovo mi v toboľke, čo bolo odtiskom pečate dánskej. Poskladal som písmo na spôsob tamtoho, ho podpísal, naň udrel pečať, a s tým umiestil ho bezpečne, že ani netušili v ňom podvrženca. Zatým v najbližší deň strhla sa ti naša bitka morská, a za týmto čo nasledovalo, veď znáš už. HORATIO: Podľa toho Guildenstern a Rosenkrantz si nebárs pochodia. HAMLET: Hja, človeče, však priamo uháňali sa z celej duše za tým obchodom. Nuž ďalekí sú môjmu svedomiu, bo skaza ich sa vlastne korení v ich nátisklivosti. Je nebezpečné, keď chatrnejšia mieša povaha sa do srážky a medzi rozpálené až žhavé hroty sokov mohutných. HORATIO: Ej, je len za kráľ tento! HAMLET: Nemá mi, si myslíš, tedy na ňom záležať — On, ktorý zabil môjho kráľa, mater mi k smilstvu zviedol; medzi zvolenie a nádeje mi vrtol, udicu vyhodil svoju na môj vlastný život, a s koľkým šaľbiarstvom — či zúplna sa nesrovnáva so svedomím, bych mu odplatil tým ramenom, a nie na zatratenie bolo by tak raka tohoto nechať našom na tele sa rozožierať zlostne ďalej? HORATIO: Iste mu skoro dôjde zpráva z Anglicka, jak pokonali tam tú záležitosť. HAMLET: Zakrátko iste: medzidobie však je mojím; no a život človeka netrvá dlhšie než čo povieš: jedno. Lež čo ma rmúti veľmi, úprimný môj Horatio, je to, naproti že Laertovi som sa zabudol, bo na obraze mojej veci vidím ti podobizeň i tej jeho. Som až žiadostivý jeho priazne; beztak len vychlúbačnosť bôľu jeho ma toť bola pohla k náruživosti na výšku veže. HORATIO: Pst! Kto to sem ide?

(Vystúpi Osrik.)

OSRIK:

Vaša Výsosť je krásne vítaná pri návrate do Dánska.

HAMLET:

Pokorne ďakujem vám, pane — Poznáš tohto komára?

HORATIO:

Nie, môj drahý princ.

HAMLET:

Tak si v položení tým spasiteľnejšom, lebo je to až hriech jeho poznať. On má ti silu gruntov, a úrodných, i postav len akékoľvek zviera za knieža zvierat, a jeho jasle prídu ti stáť pri tabuli kráľovej. Je to kavka, lenže, ako ja vravím, s rozsiahlou dŕžavou hnoja.

OSRIK:

Rozmilý princ, ak by tak Výsosť Vaša bola pri kúsku slobodného času, mal by som vám niečo na vedomie dať od Jeho Veličenstva.

HAMLET:

Chcem to prijať s celým úsilím ducha. Použite svojho kaňáka, ako treba; má on miesto na hlave.

OSRIK:

Ďakujem Vašej Výsosti, je veľmi horúce.

HAMLET:

Nie, užtoveru, je veľmi chladno; vietor je severný.

OSRIK:

Ba je dosť chladno, môj princ, naozaj.

HAMLET:

Mne sa vidí, je predsa veľmi sparno a horúce pre moju letoru.

OSRIK:

Mimoriadne, kráľoviču; veľmi je sparno — sťa by bolo — ani neviem ako. — Ale, milostivý pane. Jeho Veličenstvo naložil mi vám oznámiť, že sa odvážil k velikánskej stávke na vašu hlavu. Princ môj, vec sa má takto —

HAMLET:

Prosím vás, nezabúdajteže —

(Ponúka ho prikryť si hlavu.)

OSRIK:

To už nie, na moj’ veru; kvôli môjmu pohodliu, na moj’ veru. Výsosť, onehdy došiel vám sem ku dvoru Laert: ráčte mi veriť, dokonalý to gavalier, samá najvýtečnejšia zvláštnosť pri ňom, veľmi prijemný spoločník a driečny na pohľad. Vskutku, aby som s citom hovoril o ňom, on je mapou a či kalendárom urodzenosti, lebo nájdete v ňom snôšku schopností, aké si len šľachtic žiada vidieť.

HAMLET:

Pane, jeho určovanie neutrpí škody u vás, hoci viem, rozobrať ho mať inventárne, závrat dostala by počtoveda pamäti, a jednako bolo by to leda habkanie, povážiac jeho bystré vetrilo. Ale, v úprimnosti chvály rečené, ja pokladám ho za ducha veľkého rozčlenenia, a nadchnutie jeho za také cenné a zriedkavé, že, abych pravého výrazu o ňom upotrebil, jemu roveň je jeho zrkadlo, a ktokoľvek iný by si trúfal jeho nasledovať, jeho tôňa, nič viacej.

OSRIK:

Vaša Výsosť hovorí o ňom čo najneomylnejšie.

HAMLET:

Záujem, pane? — Načo zakrúcame toho gavaliera do nášho prigrobovatého dychu?

OSRIK:

Pane?

HORATIO:

Nie je možné dorozumieť sa v inom jazyku? Ta by ste radi doviesť, pane, zaiste.

HAMLET:

Čo znamená spomínanie toho gavaliera?

OSRIK:

Laerta?

HORATIO:

Meštek jeho je už prázdny; všetky jeho zlaté slovcia sú utrovené.

HAMLET:

Toho, pane.

OSRIK:

Ja viem, vy nie ste nevedomý —

HAMLET:

Rád by som, aby ste to vedeli, pane, a jednako, na moj’ pravdu, nech si to viete, neveľmi by ma odporúčalo. — Dobre, priateľko.

OSRIK:

Vy nie ste nevedomý, aký výtečný je Laert —

HAMLET:

Nesmiem sa tomu priznať, aby som sa boj sa neprirovnával jemu vo výtečnosti, lebo poznať istého človeka dobre by bolo poznať samého seba.

OSRIK:

Mienim, Výsosť, čo sa týče jeho zachádzania so zbraňou, lebo podľa prívlastku, aký mu prikladajú, čo do tejto zásluhy on, vraj, nemá páru.

HAMLET:

Aká je jeho zbroj?

OSRIK:

Rapier a dýka.

HAMLET:

To je dvoje jeho zbraní; nuž, dobre.

OSRIK:

Kráľ, môj princ, stavil sa s ním o šesť berberských žrebcov; oprotiva ktorým on zas uložil, ako sa domnievam, šesť francúzskych kordov a bodákov spolu s ich príslušnosťami, ako sú opasok, frumbie a podobné. Tri zo zdvihákov, na moj’ prehriešenú, sú vám utešeného vyvedenia, veľmi sa hodia k rukovätiam, ukrutne obzvláštne zdviháky to a veľmi slobodomyseľného výmyslu.

HAMLET:

Čo menujete zdvihákmi?

HORATIO:

Vedel som, že musíte sa dať vzdelať od okrajových vysvetliviek, než prídete s tým na koniec.

OSRIK:

Zdviháky, kráľoviču, sú frumbie-držiaky.

HAMLET:

Názov ten bol by príbuznejším predmetu, keby sme tak delá mohli nosiť pri boku. Pre mňa nech sú to len držiaky do tých čias. Ale, uždi: šesť berberských paríp oproti šiestim francúzskym mečom, ich príslušnosti a tri slobodomyseľne vymyslené zdviháky: to je tedy francúzska sádzka oproti dánskej. Načo je toto uložené, ako si vy to zoviete?

OSRIK:

Kráľ, milosťpane, stavil sa, že v čase dvanástich skrížení kordov medzi vami a ním on neprevýši vás troma bodmi; on zas založil sa z dvanástich o deväť; i došlo by to okamžite ku skúške, keby Vaša Výsosť nesťažovala si odpovedať.

HAMLET:

Čo, jestliže odpoviem nie?

OSRIK:

Ja myslím, Výsosť, dostavenie sa vašej osoby ako protivníka ku tejže skúške.

HAMLET:

Pane, to sa budem prechádzať v podlubí. Ak sa tak Jeho Veličenstvu páči, — je práve čas dňa, kde oddychujem, — nech prinesú sem končiare. Keď gavalier je náklonný a kráľ nástojí na tom, na čo sa podobral: pousilujem sa vyhrať preňho, ak budem môcť; ak nie, nuž nezískam si ničoho krem potupy a tých nadpočetných štopnutí.

OSRIK:

Mám to ďalej odovzdať prosto tak?

HAMLET:

Do byľôčky, pane; pozatým čo si vaša kvetistá nátura zachce.

OSRIK:

Odporúčam sa v oddanosti Vašej Výsosti.

HAMLET:

Váš oddaný; váš.

(Osrik odíde.)

Dobre, že sa sám odporúča; ináče nieto jazyka, čo by mu stál k službám.

HORATIO:

Táto čajka uteká preč s vaječnou škrupinou na hlave.

HAMLET:

On sa zaliečal cicke prv, než by ju bol pocmuľkal. Takto osvojil si on (a mnohí iní z toho istého koterca, do ktorých, ako znám, ten stroskotaný vek je už buchnutý) iba tón doby a zovnútornú odedzu spoločenského styku: akúsi to šuchoriacu hatlaninu, ktorá im dopomôže, že sa prebijú pomedzi najpobalamutenejšie i najtriezvejšie náhľady; no len fúkni na nich, aby si ich vyproboval, a bubliny sú tam.

(Vystúpi šľachtic.)

ŠĽACHTIC:

Výsosť, Jeho Veličenstvo bol vám odkázal úctu svoju skrze mladého Osrika, ktorý s tým sa navrátil k nemu, že ho očakávate v predsieni. On ma posiela zvedieť, či trvá vaša vôľa poihrať si s Laertom, alebo to odložíte na ďalší čas.

HAMLET:

Som stály v svojich úmysloch; ony riadia sa podľa ľúbosti kráľovej. Jestli jeho pohodlnosť vraví, moja je pohotove, teraz alebo hocikedy, pravda, predpokladajúc, že si budem tak uspôsobený ako teraz.

ŠĽACHTIC:

Kráľ, kráľovná a všetci ostatní schádzajú práve dolu.

HAMLET:

V príhodnú chvíľu.

ŠĽACHTIC:

Kráľovná si želá, keby ste niekoľko prívetivých slov prehovorili s Laertom, prv než vpadnete do hry.

HAMLET:

Dorádza mi znamenite.

(Šľachtic odíde.)

HORATIO:

Vy tú stávku prehráte, môj princ.

HAMLET:

Ja tak nesmýšľam. Čo on odišiel do Francúzska, ja som sa neprestajne cvičil; nuž vyhrám pri takej výhode. Ale ani si predstaviť nemôžeš, ako ťažko mi je tu okolo srdca; no čo tam po tom?

HORATIO:

Nieže, môj dobrotivý pán —

HAMLET:

Číra to hlúposť; len taká akási predtucha, čo by čajsi znepokojila ženu.

HORATIO:

Ak vašej mysli protiví sa niečo, nože ju poslúchnite. Predídem ich príchod sem, i poviem im, že nemáte dnes na to chuti.

HAMLET:

Horkýže nie, my opovrhujeme veštbou; zvláštna prezretelnosť bdie nad pádom jedného vrabca. Má sa to stať teraz, nestane sa potom; nemá sa stať potom, stane sa teraz; nestane sa teraz, jednako stane sa raz: hotovým byť je všetko. Keďže tedy človek nemá ničoho z toho, čo opustí, čože preto, že opustí ho čím skôr?

(Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Laert, panstvo, Osrik a družina s rapiermi atď.)

KRÁĽ (pojmúc Laerta za ruku): Poď, Hamlet, poď a prijmi túto ruku odo mňa. HAMLET (k Laertovi): Pane, odpustite mi: ja som vám krivdu zrobil; ale ju prepáčte, ako že ste gavalier. Tí prítomní tu vedia, a vy iste tiež občuli ste, koľme strestaný som kousi mrcha roztržitosťou. Čo vykonal som a čo, viem, mohlo vašej bytnosti i česti, stavu tknúť sa drsnate: tu vyhlasujem, bola streštenosť. Že bol to Hamlet, ktorý ublížil tam Laertovi? Oj, nie Hamlet, nikdy! Jestliže Hamlet sebe samému je odcudzený, a ak, keď je nie sám svoj, on krivdí Laertovi: vtedy to Hamlet nerobí, to tají Hamlet. Kto robí tedy? Jeho vzteklosť. Keď však takto stoja veci, Hamlet je zo stránky urazenej; jeho neduh je úbohého vrahom Hamleta. Pred tými svedky, pane, mi dovoľte, nech od úmyslu zlého svoj úpor očistím tak ďaleko vo veľkodušnom vašom smýšľaní, jak ponad dom bych šíp bol vystrelil a ranil svojho brata. LAERT: Spokojený som v prirodzenosti, jejž podnet by ma v tomto páde mal štvať najviac k pomste: no v podmienkach cti trvám obďaleč, a ani nechcem smierenia prv, kým od poniektorých starších majstrov, známej v tom preslulosti, nevydobudnem si priznania i k shode príkladu, že meno moje neporušené je. I do tých čias však lásku, ktorú ste mi ponúkli, prijímam jak lásku a nechcem škodiť jej. HAMLET: Si s povďakou to k srdcu pripúšťam, i milerád sa pobavím v tom závodení bratskom. Tie fringie sem. — Hajde! LAERT: Hajde; mne tiež jednu. HAMLET: Som váš terč, Laerte. Popri babráctve mojom vaše umenie na spôsob hviezdy v najtemnejšej noci sa iskrive ver’ bude odrážať. LAERT: Vy prekárate ma len, pane! HAMLET: Nie, pri tejto ruke božím sa! KRÁĽ: No, podaj im rapiere tie, mladý Osriku. — Synovče Hamlete, vy znáte stávku? HAMLET: Oj, veľmi dobre, pán môj; Vaša Milosť vklad posadila slabšiu na stránku. KRÁĽ: Nič nebojím sa oň; som videl vás už obidvoch. Lež odvtedy že on sa popravil, zatiaľ máme body vpred. LAERT: Ten priťažký je, ukážte mi druhý. HAMLET: Ten vidí sa mi súcim. Rapiere sú všetky rovnej dĺžky? OSRIK: Áno, Výsosť. (Postavia sa do šermu.) KRÁĽ: Poháre s vínom postavte mi ta na onen stôl. — Keď Hamlet prvý raz či druhý bodne, abo v tretí výpad keď zavätí tak ráznou odvetou: tu s cimburí nech všetkých vypália rachotné náboje; kráľ pripije si Hamletovi na stálejšie zdravie, a do kalicha perlu upustí on, jedináčku, drahšiu od tej, ktorú už štyria králi jeden za druhým v korune dánskej nosili. Tie čaše mi podajte, a kotol ku surme nech zahovorí, surma k delostrelcom tam vonku, delo k nebu, nebo k zemi: včuľ pripíja kráľ Hamletovi. — Hor’ sa, započnite, — a vy, sudcovia, ich sprevádzajte okom pozorným. HAMLET: Nuž, hurá, pane! LAERT: Hurá, pane! (Šermujú.) HAMLET: Raz. LAERT: Nie. HAMLET: Výrok sudcov. OSRIK: Úhod, naozaj makavý úhod. LAERT: Nechže bude; — ďalej. KRÁĽ: Stoj; dajte mi piť. — Hamlet, táto perla je tvoja; na zdravie ti. (Zaznejú trúby; zatým delo zhrmí vonku.) Pohár mu podajte. HAMLET: Prvej dohrám porad ten; odložte na čas. — Poďme. (Šermujú.) — Druhý bod; čo rečiete vy? LAERT: Dôtyk, dôtyk. Sám sa priznávam mu. KRÁĽ: Náš syn ide vyhrať. KRÁĽOVNÁ: Je tučný, i má krátky dych. — Na, Hamlet, ručník, čelo utri si: kráľovná ľuľká na tvoj úspech, Hamlet. HAMLET: No, pekne, milostivá. KRÁĽ: Gertruda, nepiže. KRÁĽOVNÁ: Ja chcem, pán môj; dovoľte mi, vás prosím. KRÁĽ (stranou): Pohár otrávený to! Je príliš pozde! HAMLET: Nesmiem, pani, ešte piť; no priam, priam. KRÁĽOVNÁ: Poď, nech ti osuším tvár. LAERT: Kráľu, včuľ ho rypnem. KRÁĽ: Nemyslím. LAERT (stranou): A preds’ sa temer protiví to môjmu svedomiu. HAMLET: Rušme, do tretice. Vy, Laerte, si len pohrávate. Prosím vás, z všetkých síl sa na mňa oborte; mám ináč obavu, že strojíte si blázna zo mňa. LAERT: Hovoríte tak? Nuž, poďte. (Šermujú.) OSRIK: Nič, tu i tam pomimo. LAERT: Včuľ hľaďte sa ho!

(Laert poraní Hamleta; tu v ohni srážky vyčarujú rapiere, a Hamlet poraní Laerta.)

KRÁĽ: Rozlúčte ich, hejže! Sú rozhorlení. HAMLET: Pletka, hurá len!

(Kráľovná sklesne.)

OSRIK: Pozrite tamto na kráľovnú — Hop! HORATIO: Na oboch stranách krvácajú! — Jak je vám, môj drahý princ? OSRIK: Jak vám je, Laert? LAERT: No, sťa by sluke, Osrik, vo svojom to osídle; mňa právom zabila ver’ vlastná zrada. HAMLET: Čo je s kráľovnou? KRÁĽ: Do mdloby padla, zazrúc krv. KRÁĽOVNÁ: Nie, nie, ten nápoj, nápoj! — Ó, môj drahý Hamlet! — Ten nápoj, nápoj! — Otrávená som! (Umrie.) HAMLET: Ó, lotrovstvo! — Hej, dvere zamknite: to zrada! Kutajte ju. (Laert padne.) LAERT: Tu je, Hamlet. Tys’, Hamlet, synom smrti; žiaden liek na svete tomto nemôž’ spomôcť ti, pol hodinky niet v tebe života. Vo svojej ruke držíš zradný nástroj, neotupený, jedovatý: mne oproti hnusný úklad obrátil sa. Hľa, tu ti ležím, abych nevstal viac! Jed pila tvoja matka; nemôžem už dalej — kráľ, kráľ vina všetkému. HAMLET: Že bodec — otrávený tobôž! Tak, jede, do roboty. (Prebodne kráľa.) OSRIKa PÁNI: Zradcovstvo, zradcovstvo! KRÁĽ: Ó, bráňte predsa, priatelia, ma; som len poranený. HAMLET: Tu, ty krvismilný, ty vražedlný, zlorečený Dán, si vystreb toto pitie: či je v ňom tá tvoja perla-jedináčka? Stúpaj za mojou matkou. (Kráľ umrie.) LAERT: Spravodlivo je on obslúžený; jed to, čo sám miešal. — I odpustime obapolne si, statočný Hamlete: smrť môjho otca a moja na teba nech nepadne, ni tvoja na mňa! (Umrie.) HAMLET: Boh zbav ťa toho! Idem za tebou. — Ja, Horatio. mŕtvy som. — I s Bohom, nešťastná kráľovná! — Vám, zbledlí čo a s chvením hľadíte na príbeh ten, čo nemí ste len abo poslucháči pri tomto deji, kebych času mal (bo zúrivý ten lapaj, smrť, je prísny v žalárovaní), ó, vám rozprával bych — nechajme však toho. — Horatio, ja mŕtvy som; ty žiješ; objasni ma a pru moju nezasväteným dľa pravdy. HORATIO: To si nikdy neúfajte. Som drievny Riman viac než Dánčan, a tu moku zbudlo ešte. HAMLET: Jak že si muž, daj mi pohár ten; pusť; prisámbohu, ho musím mať! — Ó, Horatio môj predobrý, nech je vecí totých stav tak nepoznaný, aké skaličené by meno žilo po mne! Ak si ma bol kedy v srdci nosil, na chvíľu zreč svojho blaha sa a v trpkom svete tom naberaj svoj oddych s ťažobou, bys’ vyrozprával dejepis môj. (Pochod zďaleka a streľba vonku.) Čo to za vojenný hluk je? OSRIK: Mladučký Fortinbras, s víťazstvom sa navracajúc z Poľanska, anglických to poslancov si pozdravuje salvou jasotnou. HAMLET: Ó, umieram, môj Horatio; tuhý ten jed mi naskrz ducha prehlučí. Nemôžem dožiť, abych vypočul z Anglicka zvesti; ale prorokujem: na Fortinbrasa voľba dopadne; môj zmierajúci jemu patrí hlas. To rozpovedz mu, spolu s udalosťmi, s väčsími-menšími, čo podnetom sa sbehly. — Ostatok je mlčanie. (Umrie.) HORATIO: Tuť puká srdce prešľachetné. Dobrú noc, roztomilý princ, a anjelské nech chóry v pokoj uspievajú ťa! — Nač’ bubon blíži sa sem? (Pochod vonku. Vystúpia: Fortinbras, anglickí poslanci a iní.) FORTINBRAS: Kde je to podívanie? HORATIO: Čo má byť, čo žiadate si vidieť? Akže dáky bôľ a či zázrak, pátrať prestaňte. FORTINBRAS: Kolbište toto kričí sečou. — Ó, smrť hrdopyšná, aké hody sa to vo tvojej večnej cele chystajú, že toľko kniežat jedným výstrelom tak krvave si zmárnila? PRVÝ POSLANEC: To pohľad, až strach. A naše zvestí z Anglie prichodia pozde: uši bezcitné sú, čo výsluch našej zpráve daly by o vyplnení naloženia ich: že Rosenkrantz a Guildenstern sú mŕtvi. Kde prijmeme si vďaky? HORATIO: Od tých úst nie, hoc by maly sily života môcť zaďakovať vám; on rozkazu nevydal nikdy na ich usmrtenie. No keď tak zrazu, po tej krvavej tu rozopri, vy z vojny s Poľanmi a z Anglicka zas vy ste došli sem, tak nariaďte, nech tieto mŕtve telá na vyvýšenom trúchlolešení sú umiestené na odiv, a mne v tom dajte pretiecť k svetu, ktorý neznal by ešte, jak sa stalo všetko to. I počujete o telesnosti, o krvoprzni, iných páchaniach neprirodzených; o náhodných súdbach, prípadných o ubijstvách; o mŕtvych, čo padli v obeť Isti a násiliu, a koncom koncov, ako úmysly zlé zlyhaly a shŕkly vynálezcom na hlavy: všetko toto vstave som ja opravdive udať. FORTINBRAS: Počujme si čím prv to, i zavolajte hnedky najvznešenejšie stavy k výsluchu. Ja s mojej strany s žiaľom privíňam ku prsiam šťastie svoje; isté práva od nepamäti mám v tom kráľovstve, ichž teraz dožiadať sa prevaha ma moja zovie. HORATIO: O tomto i ja mať budem príčinu sa rozhovoriť, a ústy toho, ktorého hlas ich privedie viacej. Len nech toto isté i vykoná sa zaraz, práve že sú mysle ľudu zdivočelé: aby následkom mäteží a bludov viac neskrslo nehôd ešte. FORTINBRAS: Štyria nech stotníci, vojaka jak, Hamleta odnesú na lešenie, lebo on by, keď dožije tak, bol sa istotne najkráľovskejším dokázal: i ako on pôjde, zatiaľ hudba vojenská a bojovnícke zvyky hlasite nech rečnia o ňom. — Zdvihnite mŕtvoly: — Ten pohľad svedčí len poľu, na ňomž k bitke dopadlo; tu odporným je také divadlo. — Kroč, kážte vojsku strieľať.

(Smútočný pochod. Odchodia, nesúc mŕtvoly; zatým ozve sa streľba z diel.)

« predcházajúca kapitola    |    



William Shakespeare

— významný anglický spisovateľ a dramatik, autor množstva hier historických, komédií, tragédií, považovaných za jedny z najlepších v západnej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.