ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hrobitov. Vystúpia dvaja hrobári s rýľmi atď.

Má tá byť pochovaná pri kresťanskom pohrebe, ktorá náročky pohľadá svoje vlastné spasenie?Ja ti povedám, že má, a preto rob jej hrob zčerstva. Obhliadač mŕtvol zasadol nad ňou a nachodí, že to pohreb kresťanský.Ako to môž’ byť, ak sa len neutopila pri sebaobrane?Nuž toť, tak sa to našlo.Musí to byť se offendendo, ináč nikam. Lebo tu ti väzí jadierce: akže sa utopím naschvál, to dokazuje istý skutok, a skutok má tri parožky, a to: účinok, robotu a vykonanie; argaj, ona sa utopila schválne.Nech, ale počujže, mnohovážny kopaničiar —Dajže pokoj. Tuto tečie voda, dobre; tuto stojí človek, dobre. Keď teraz človek ten zájde k totej vode a utopí sa, isteže voľky-nevoľky on ide ta — čiže ho badáš, há? Oproti tomu keď toť voda príde k nemu a utopí ho, on neutopí sa sám; argaj, kto nie je vina svojej vlastnej smrti, neukracuje svojho vlastného života.Ale je toto zákon?Hej, naozaj, je: ohliadačov mŕtvol vyšetrovací zákon.Chceš vedieť o tom pravdu? Stihla táto nebyť zemiankou, bola by pochovaná bez kresťanského pohrebu.Ťaj, tu už trizníš čôsik: a tým žalostnejšie, že poprední ľudia smú ti mať výhodu na tom svete môcť sa utopiť alebo obesiť sa skôr, než ich spolukresťania… Poď, motyka moja. Nemáš rýdzich zemanov okrem záhradníkov, kopáčov a hrobárov; oni podržujú remeslo Adamovo.A či on bol zeman?On bol prvý, ktorý kedy dočakal sa pasovania na rytiera.Ale hybaj, nikdy-prenikdy!Čo, si ty pohan? Akože to rozumieš Písmu? Písmo hovorí: Adam kopal; nuž či mohol za pasy so zemou, nezohýnajúc sa v páse, a ryť i rýpať sa v nej bez rýľa a čakana? Teraz ti dám inú otázku; jestli neodpovieš mi cieľuprimerane, tak priznaj sa, že si…Brnč.Kto je to, čo buduje pevnejšie než ktorýkoľvek murár, lodiar alebo tesár?Šibeničiar, lebo tohoto stavba pretrvá hoci tisíc hofierov.Tvoj vtip sa mi veľmi páči, na moj’ pravdičku; šibenica účinkuje dobre. Lenže ako účinkuje dobre? Dobre účinkuje u tých, ktorí činia zle: no, ty zle činíš, keď hovoríš, že šibenica je pevnejšie zbudovaná ako kostol; argaj, šibenica bude dobre účinkovať pri tebe. No, k veci, pohni.Že kto buduje pevnejšie od murára, lodiara alebo tesára?Áno, to mi povedz, a vypriahni.Aha, už to viem.Von s ním.Tisíc, predsa ho neviem.

(Hamlet a Horatio vystúpia obďaleč.)

Nemor si ďalej rintice pre to, lebo tvoj lenivý somár ver’ nezrýchli kroka od bitky, a keď najbližšie predložia ti túže otázku, povedz: hrobár. Tie domy, ktoré on stavia, potrvajú do súdneho dňa. Iď, zaskoč ku Šlojmovi; prines mi za rumplík tej drndošky!

(Druhý hrobár odíde.)

Či ten kompan necíti svojej roboty, keďže nôti, kopúc hrob?Návyk pretvoril to pri ňom na istú vlastnosť dobrej mysle.Je to práve tak: ruka, čo sa máličko zamestnáva, máva jemnejší hmat.Tá lebka prechovávala raz jazyk v sebe, i vedela spievať: a chumaj ten ako praští ti ňou o zem, ako by to bola čeľusť Kaina, ktorý spáchal prvú vraždu! Ba mohla ona byť práve črepom niektorého štátnika, ktorého tento osol teraz, hľa, prevedie cez lavičku; jedného, ktorý bol by ošudil samého Boha, — či nemohlo to byť?Mohlo, Výsosť.Alebo niektorého dvorana, ktorý vedel hovoriť: Dobré ráničko, ľúbezný pane. Ako sa máte, dobrotivý pane? Môž’ byť, bol to pán Taký-dáky, ktorý vychvaľoval pána Takého-dákeho koňa, keď by ho bol rád vylúdil od neho, — nemohlo tak byť?Áno, Výsosť.Veruže akurát tak: a teraz patrí veľkomožnej pani Červovej, bez sánky, a vypopáckaná poza uši lopatou hrobárovou. Prekrásny to obrat, keby sme mali filipa prizrieť sa mu. Nuž nestály tieto koštiale viac chovy, než aby sa hralo nimi v kolky? Moje až mi štiepa, keď pomyslím na to.Tam máš druhú: prečo by ona nemohla byť kotrbou pravotárovou? Kdeže sú teraz jeho dôvtipky, jeho vytáčky, jeho právne veci, držiteľstvá a úžitky jeho, a jeho praktiky? Čože trpí, že tento surovec toť otĺkať smie mu makovicu svojím zafafreným rýľom, a nezavesí mu takoj na krk pravotu pre ublíženie na tele? Hm! Tento spolubrat hádam bol svojho času hrozitánskym nadobývateľom pozemkov, večitá gruntová kniha, číry zápis a prepis, prekladanka cieľov, jednostaj pri dvojnásobnom zaručení, sama kúpa a výmena: nuž či je to cieľ jeho cieľov a odmena jeho výmen, aby svoju mozgovú misu švárnu mal plnú nešvare a hmyzu? Tí jeho ručitelia nezaručujú mu viacej z kúpenizní jeho, i hoci sú dvojití zakaždým, než koľko vynáša dlžina a šírina sopár jeho odkupných smlúv? Skutočne, listiny, odstupujúce mu jeho majetky, sotva by sa pomestily do tejto skrine, a sám nástupník nemá viac priestoru, čo?Ani o vlas viacej, môj princ.Nedorábajú pergamen z ovčej kože?Áno, Vaša Milosť, i z teľacej.Sami sú ovce a teľce, ktorí hľadajú v tom istotu. Prehovorím s týmto človekom… Čí je to hrob, panáčku?Môj, panáčku. (Spieva):Verím, že je tvoj, vskutku, lebo vecí ty ležíš v ňom.Vy ležíte mimo neho, pane, a preto je nie váš; čo sa však mňa týče, ja neležím v ňom, a jednako je môj.Ty lužeš v tom, že, súc v ňom, hovoríš, že je tvoj: je on pre mŕtveho, nie pre živého, preto lužeš.Je to živúca lož, pane; ona chce zas preč, odo mňa k vám.Komu ho kopeš?Mužovi nie, pane.Nuž tak žene?Ani tej.Ktože tedy má byť v ňom pochovaný?Stvora, ktorá bola ženskou; ale, pokoj jej duši, ona umrela.Aký to preštekaný chlapík! Musíme hovoriť s ním z partesov, ináč dvojsmysel obráti nás nanivoč. Prisámbohu, Horatio, to som zbadal za tieto tri roky: vek náš, rastúc, tak ti zbadlavel, že palec sedliakov už-už dostupuje na pätu zemanovi, aby ho urazil v odmrazinu. — Ako dlho si hrobárom?Zo všetkých dní v roku dostal som sa k tomu v ten deň, keď náš predošlý kráľ Hamlet bol prevládal Fortinbrasa.Ako dávno tomu?Ani to neviete? Každý truľo to vie: bolo to práve v ten deň, keď sa narodil mladý Hamlet, — ostatne on poblaznel sa a poslali ho do Anglicka.Ej, bodaj-prebodaj, prečo ho poslali do Anglicka?Prečo? Preto, že sa zblaznel: aby tam prišiel zasa k rozumu, alebo ak toho nevykoná, na tom tam tiež veľa nezáleží.Nuž?Nepozná sa to na ňom; ľudia tam sú takí blázni ako on.A ako sa zblaznel?Veľmi čudne, ako povedajú.Ako čudne?Isteže tak, že utarmonil rozum.A základ, čo nám toho výklad podá?Nu-ľa, totu dánska pôda. Tuná som hrobárom, chlap i papľuh, všetko v hŕbke tridsať rokov.Ako dlho príde človeku ležať v zemi, kým zhnije?Pravdu hovoriac, akže on nezhnil prvej, než bol umrel (ako toť za novších čias mávame zhusta francuhovaté mrciny, ktoré ledvaže sa držia pohromade, pokým ich uložíme), tak potrvá vám nejakých osem rokov alebo i deväť rokov. Garbiar potrvá vám úplných deväť rokov.Prečože ten ďalej než iný?Hja, pane, kôra jeho je tak vydubená-vyrobená jeho remeslom, že neprepustí vody na hodný čas, a naša voda je vám troviteľským pustošiteľom našich kurvy-šteňacích mŕtvych tiel. Tuť-ľa, zas lebka; lebka táto si poležala v zemi dvadsaťtri roky.Čia bola ona?Huncútsky spochabelého zurvalca bola: nemyslíte, čia?Nie, ja neviem.Aby toho šialeného šibala porantalo a porantalo! Vylial mi vám raz fľašu porýnskeho na hlavu. Táto istá lebka, pane, táto istá lebka, pane, bola Yorickovou lebkou, kráľovho to šaša.Táto?Práve tá.Nech ju vidím. (Zodvihne lebku.) Ach, neborák Yorick! Poznal som ho, Horatio; chlapík to nekonečných žartov, najvýbornejších myšlienok. Nosil ti ma na svojom chrbte aspoň s tisíc ráz, a teraz — ako hnusí sa mi to ešte i v pomyslení, môj pažerák až sa dvíha pritom. Tu visely oné gamby, čo som ich vybozkával, ani neviem ako často. — Kdeže sú dnes tvoje posmešky, tvoje kotrmelce, tvoje popevky, tvoje záblesky rozmaru, ktoré privádzaly tabuľu až v búrlivý chachot? Ani jedinkého niet ti teraz môcť naporúhať sa svojmu vlastnému úškľabku, naskrze čeľusti okväcnutej? Nuž tak zájď len do svetlice milostivej panej a povedz jej: nech hoc na palec zhrúbe pomaľúva sa, na túto spanilosť ona musí raz vyjsť; priveď ju do smiechu nad tým. — Prosím ťa, Horatio, povedz mi jednu vec.Čo to má byť, môj princ?Či myslíš, že Alexander bol takejto podoby v zemi?Zrovna tak.I takto zapáchal? — Fuj!

(Pustí na zem lebku.)

Zrovna tak, môj princ.K akému nízkemu určeniu sa to my navrátime, Horatio! Podľa toho prečo by obrazotvornosť nemohla sliediť po vznešenejšom prachu Alexandrovom, až ho nájde, ako zapcháva zátkovú dieru?To by bolo privšetečné pozorovanie, nech tak pozorujeme.Nie, na moj’ veru, ani za mak; len stopovať ho až potiaľ s dostatočnou striezlivosťou, a pravdepodobnosti sa dať viesť pritom. Ako by takto: Alexander umrel, Alexander bol pochovaný, Alexander obrátil sa v prach; prach je zem; zo zeme my dobývame hlinu, i čo by hrudou tejže hliny, na ktorú sa on premenil, nemohli zapraviť sud na pivo?

Ale ticho, ale ticho! Nabok — Sem prichádza kráľ —

(Medzitým vystúpia: Kňazi atď. v sprievode; mŕtvola Ofeliina, Laert a smútiaci za ňou; kráľ, kráľovná, ich družina atď.)

(Sprievodcovia ich rozdvoja a oni vyjdú z hrobu.)

(Odídu.)

Predsieň na zámku. Vystúpia Hamlet a Horatio.

(Vystúpi Osrik.)

Vaša Výsosť je krásne vítaná pri návrate do Dánska.Pokorne ďakujem vám, pane — Poznáš tohto komára?Nie, môj drahý princ.Tak si v položení tým spasiteľnejšom, lebo je to až hriech jeho poznať. On má ti silu gruntov, a úrodných, i postav len akékoľvek zviera za knieža zvierat, a jeho jasle prídu ti stáť pri tabuli kráľovej. Je to kavka, lenže, ako ja vravím, s rozsiahlou dŕžavou hnoja.Rozmilý princ, ak by tak Výsosť Vaša bola pri kúsku slobodného času, mal by som vám niečo na vedomie dať od Jeho Veličenstva.Chcem to prijať s celým úsilím ducha. Použite svojho kaňáka, ako treba; má on miesto na hlave.Ďakujem Vašej Výsosti, je veľmi horúce.Nie, užtoveru, je veľmi chladno; vietor je severný.Ba je dosť chladno, môj princ, naozaj.Mne sa vidí, je predsa veľmi sparno a horúce pre moju letoru.Mimoriadne, kráľoviču; veľmi je sparno — sťa by bolo — ani neviem ako. — Ale, milostivý pane. Jeho Veličenstvo naložil mi vám oznámiť, že sa odvážil k velikánskej stávke na vašu hlavu. Princ môj, vec sa má takto —Prosím vás, nezabúdajteže —

(Ponúka ho prikryť si hlavu.)

To už nie, na moj’ veru; kvôli môjmu pohodliu, na moj’ veru. Výsosť, onehdy došiel vám sem ku dvoru Laert: ráčte mi veriť, dokonalý to gavalier, samá najvýtečnejšia zvláštnosť pri ňom, veľmi prijemný spoločník a driečny na pohľad. Vskutku, aby som s citom hovoril o ňom, on je mapou a či kalendárom urodzenosti, lebo nájdete v ňom snôšku schopností, aké si len šľachtic žiada vidieť.Pane, jeho určovanie neutrpí škody u vás, hoci viem, rozobrať ho mať inventárne, závrat dostala by počtoveda pamäti, a jednako bolo by to leda habkanie, povážiac jeho bystré vetrilo. Ale, v úprimnosti chvály rečené, ja pokladám ho za ducha veľkého rozčlenenia, a nadchnutie jeho za také cenné a zriedkavé, že, abych pravého výrazu o ňom upotrebil, jemu roveň je jeho zrkadlo, a ktokoľvek iný by si trúfal jeho nasledovať, jeho tôňa, nič viacej.Vaša Výsosť hovorí o ňom čo najneomylnejšie.Záujem, pane? — Načo zakrúcame toho gavaliera do nášho prigrobovatého dychu?Pane?Nie je možné dorozumieť sa v inom jazyku? Ta by ste radi doviesť, pane, zaiste.Čo znamená spomínanie toho gavaliera?Laerta?Meštek jeho je už prázdny; všetky jeho zlaté slovcia sú utrovené.Toho, pane.Ja viem, vy nie ste nevedomý —Rád by som, aby ste to vedeli, pane, a jednako, na moj’ pravdu, nech si to viete, neveľmi by ma odporúčalo. — Dobre, priateľko.Vy nie ste nevedomý, aký výtečný je Laert —Nesmiem sa tomu priznať, aby som sa boj sa neprirovnával jemu vo výtečnosti, lebo poznať istého človeka dobre by bolo poznať samého seba.Mienim, Výsosť, čo sa týče jeho zachádzania so zbraňou, lebo podľa prívlastku, aký mu prikladajú, čo do tejto zásluhy on, vraj, nemá páru.Aká je jeho zbroj?Rapier a dýka.To je dvoje jeho zbraní; nuž, dobre.Kráľ, môj princ, stavil sa s ním o šesť berberských žrebcov; oprotiva ktorým on zas uložil, ako sa domnievam, šesť francúzskych kordov a bodákov spolu s ich príslušnosťami, ako sú opasok, frumbie a podobné. Tri zo zdvihákov, na moj’ prehriešenú, sú vám utešeného vyvedenia, veľmi sa hodia k rukovätiam, ukrutne obzvláštne zdviháky to a veľmi slobodomyseľného výmyslu.Čo menujete zdvihákmi?Vedel som, že musíte sa dať vzdelať od okrajových vysvetliviek, než prídete s tým na koniec.Zdviháky, kráľoviču, sú frumbie-držiaky.Názov ten bol by príbuznejším predmetu, keby sme tak delá mohli nosiť pri boku. Pre mňa nech sú to len držiaky do tých čias. Ale, uždi: šesť berberských paríp oproti šiestim francúzskym mečom, ich príslušnosti a tri slobodomyseľne vymyslené zdviháky: to je tedy francúzska sádzka oproti dánskej. Načo je toto uložené, ako si vy to zoviete?Kráľ, milosťpane, stavil sa, že v čase dvanástich skrížení kordov medzi vami a ním on neprevýši vás troma bodmi; on zas založil sa z dvanástich o deväť; i došlo by to okamžite ku skúške, keby Vaša Výsosť nesťažovala si odpovedať.Čo, jestliže odpoviem nie?Ja myslím, Výsosť, dostavenie sa vašej osoby ako protivníka ku tejže skúške.Pane, to sa budem prechádzať v podlubí. Ak sa tak Jeho Veličenstvu páči, — je práve čas dňa, kde oddychujem, — nech prinesú sem končiare. Keď gavalier je náklonný a kráľ nástojí na tom, na čo sa podobral: pousilujem sa vyhrať preňho, ak budem môcť; ak nie, nuž nezískam si ničoho krem potupy a tých nadpočetných štopnutí.Mám to ďalej odovzdať prosto tak?Do byľôčky, pane; pozatým čo si vaša kvetistá nátura zachce.Odporúčam sa v oddanosti Vašej Výsosti.Váš oddaný; váš.

(Osrik odíde.)

Dobre, že sa sám odporúča; ináče nieto jazyka, čo by mu stál k službám.

Táto čajka uteká preč s vaječnou škrupinou na hlave.On sa zaliečal cicke prv, než by ju bol pocmuľkal. Takto osvojil si on (a mnohí iní z toho istého koterca, do ktorých, ako znám, ten stroskotaný vek je už buchnutý) iba tón doby a zovnútornú odedzu spoločenského styku: akúsi to šuchoriacu hatlaninu, ktorá im dopomôže, že sa prebijú pomedzi najpobalamutenejšie i najtriezvejšie náhľady; no len fúkni na nich, aby si ich vyproboval, a bubliny sú tam.

(Vystúpi šľachtic.)

Výsosť, Jeho Veličenstvo bol vám odkázal úctu svoju skrze mladého Osrika, ktorý s tým sa navrátil k nemu, že ho očakávate v predsieni. On ma posiela zvedieť, či trvá vaša vôľa poihrať si s Laertom, alebo to odložíte na ďalší čas.Som stály v svojich úmysloch; ony riadia sa podľa ľúbosti kráľovej. Jestli jeho pohodlnosť vraví, moja je pohotove, teraz alebo hocikedy, pravda, predpokladajúc, že si budem tak uspôsobený ako teraz.Kráľ, kráľovná a všetci ostatní schádzajú práve dolu.V príhodnú chvíľu.Kráľovná si želá, keby ste niekoľko prívetivých slov prehovorili s Laertom, prv než vpadnete do hry.Dorádza mi znamenite.

(Šľachtic odíde.)

Vy tú stávku prehráte, môj princ.Ja tak nesmýšľam. Čo on odišiel do Francúzska, ja som sa neprestajne cvičil; nuž vyhrám pri takej výhode. Ale ani si predstaviť nemôžeš, ako ťažko mi je tu okolo srdca; no čo tam po tom?Nieže, môj dobrotivý pán —Číra to hlúposť; len taká akási predtucha, čo by čajsi znepokojila ženu.Ak vašej mysli protiví sa niečo, nože ju poslúchnite. Predídem ich príchod sem, i poviem im, že nemáte dnes na to chuti.Horkýže nie, my opovrhujeme veštbou; zvláštna prezretelnosť bdie nad pádom jedného vrabca. Má sa to stať teraz, nestane sa potom; nemá sa stať potom, stane sa teraz; nestane sa teraz, jednako stane sa raz: hotovým byť je všetko. Keďže tedy človek nemá ničoho z toho, čo opustí, čože preto, že opustí ho čím skôr?

(Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Laert, panstvo, Osrik a družina s rapiermi atď.)

(Laert poraní Hamleta; tu v ohni srážky vyčarujú rapiere, a Hamlet poraní Laerta.)

(Kráľovná sklesne.)

(Smútočný pochod. Odchodia, nesúc mŕtvoly; zatým ozve sa streľba z diel.)