Zlatý fond > Diela > Hamlet, kráľovič dánsky


E-mail (povinné):

Stiahnite si Hamleta ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

William Shakespeare:
Hamlet, kráľovič dánsky

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 187 čitateľov

Prvé dejstvo

Scéna 1.

Elsinor. Terasa pred zámkom. Francisko na stráži. Vystúpi Bernardo.

BERNARDO: Kto to? FRANCISKO: Nie, odpovedz ty! Stoj a daj sa znať! BERNARDO: Nech žije kráľ! FRANCISKO: Bernardo? BERNARDO: On. FRANCISKO: Až príliš bedlive na čas prichádzate. BERNARDO: Práve odbilo dvanásť. Iď spať, Francisko. FRANCISKO: Za poľahu tú moc ráz ďakujem vám; temer mrazí to, i je mi tak mrkotno kolo srdca. BERNARDO: Akže, vartu si pokojnú mal? FRANCISKO: Myš sa nepohla. BERNARDO: Tak dobrá noc ti. — Ak Horatia a Marcela kde stretneš, čo chcú byť mi spoločníkmi tu na stráži, káž im, by sa sponáhľali. FRANCISKO: Zdá sa mi, že ich počujem — Stoj! Kto to?

(Vystúpia Horatio a Marcel.)

HORATIO: Priatelia tej krajiny. MARCEL: A dánski poddaní. FRANCISKO: Prajem vám dobrú noc. Ó, s Bohom, hodný ty vojaku! A kto ťa odmenil? FRANCISKO: Bernardo nastal moje na miesto. Nuž, dobrú noc vám. (Odíde.) MARCEL: Hohou! Bernardo! BERNARDO: No, čo? Je Horatio tu? HORATIO: Tak z neho kus. BERNARDO: I vitaj, Horatio; vitaj, dobrý Marcel. MARCEL: Jak? Zjavilo sa tejto noci zas to onô? BERNARDO: Nevidel som ničoho. MARCEL: Toť Horatio vraví, vraj, to iba náš výmysel, i nechce dopustiť u seba skrsnúť viere vo prízrak ten strašný, čo my dvakrát spatrili sme. Preto som uprosil ho, pospolu by prebdel s nami chvíle noci tej, a jestli zjavenie to znova príde, nech našim očiam schváli náhľad ich, i osloví to. HORATIO: Óvi! Lenže to sa neukáže. BERNARDO: No, si sadni trochu, i dovoľ, že ti opäť napadneme sluch, ohradený toľme oproti rozprávke našej, čo sme videli už po dve noci. HORATIO: Nedbám, poseďme a čujme Bernardovu zprávu o tom. BERNARDO: No, pominulej noci, keď hentá hviezda istá, na západ od pólu súca, kruh už otočila, by osvietila tú časť neba, kde včuľ blkoce, tu Marcel a ja sám, vtom zvon, čo tlčie jednu — MARCEL: Cit, prestaň; viď, tam to zas prichodí!

(Duch sa zjaví.)

BERNARDO: V tej podobe, jak nebožtík kráľ, navlas. MARCEL: Ty školák si, tak vrav s ním, Horatio. BERNARDO: Či nie je sťa by kráľ? Páč, Horatio. HORATIO: Ba celkom: krahnem divom-desom až. BERNARDO: Chce oslovené byť. MARCEL: Ty, Horatio, sa vypýtaj ho. HORATIO: Čos’ ty, nočný čas čo zneužívaš spolu s postavou tou spanilou a bojovnou, v nejž Dána pochovaného veličenstvo bol vše chodil? Nebom zaklínam ťa, hovor! MARCEL: Patrne cnie si. BERNARDO: Aha, siaži preč! HORATIO: Stoj, hovor, hovor! Zaklínam ťa, hovor!

(Duch zmizne.)

MARCEL: Odišlo, nechce odpovedať. BERNARDO: Nuž, jak, Horatio? Trasieš sa, si zbledol — Nie tedy dač’ viac to než výmysel? Čo hútaš o ňom? HORATIO: Boh mi svedkom, nikdy bych neuveril, nech nie citeľný a verný doklad mojich vlastných očú. MARCEL: Nie podobné je kráľu? HORATIO: Jak ty si sám sebe. Ešte i ten výstroj, v aký sa ubral kráľ, keď ctibažného šiel pokoriť Norvéga, a tak sa mraštil, keď, prúc sa s nimi spurne, sporážal na ľade osanených Poľanov. MARCEL: Tak predtým dva razy a zrovna v totú hodinu mŕtvych týmže postupom hrdinským prešiel popred našu stráž. HORATIO: V čom väzí toho smysel, neviem; vôbec a koncom koncov mienim však: kýs’ pád neobyčajný hrozí našej vlasti. MARCEL: Veď sadnime. A nech mi povie, kto vie: nač prísnym tým a stálym strežením noc po noc trápia poddanstvo? I načo diel liatie z kovu denne, v cudzine však skupovanie potrieb válečných; čo silia-nútia lodiarov tak, práca ich mozoľná že nedá oddeliť im od týždňa ni nedele; čo sa to as’ kutiť môž’, že uznojený spech noc robí spolunádenníčkou dňa: kto vstave dať mi vývod? HORATIO: Dám ti ho ja; tak aspoň šepcú si. Náš posledný kráľ, jehož obraz zjavil sa nám práve, jak viete, Fortinbrasom z Norvéžska pudeným k tomu pýchou žiarlivou, bol na boj vyzvaný: v ňomž chrabrý Hamlet náš (za takého, áno, ctil si ho kruh známeho nám sveta) na hlavu porazil Fortinbrasa. Tento v smysle úmluvy pod pečaťou, stvrdenej i zákonom a mravom rytierskym, však so životom prepásol i všetky krajiny, aké, vzaté v držebnosť, len pod sebou mal, k dobru víťaza; oproti čomu náš kráľ založil sa tiež rovným dielom, ktorý dedičstvom bol pripadol by Fortinbrasovi, nech on tak zvíťazí: jak dľa zápisu a mocou článku označeného vsad jeho zdedil Hamlet. Teraz, pane, syn, mladý Fortinbras, až horúci a kypiaci neskrotným revnením, po kútoch Norvégie sem a tam si vám kŕdeľ sohnal drzých tulákov, za žrádlo-bydlo súcich k podniku, čo v tom zná svoju chuť: čo nič iného je (jak to zrejmým našej vláde), než zpät vydobyť si od nás silou-mocou a primusením branným zeme tie už vyššie spomínané, ktoré toť bol jeho otec utratil. A to je, tak chápem, našich príprav pohnútkou, to zdrojom bdenia nášho, to i hlavnou príčinou chvatu, hluku v krajine. BERNARDO: Tiež myslím, nič iného, iba to: i dobre shodí sa, že zjav ten hrozný stráž v zbroji obchádza: tak rovný kráľu, čo bol i je tej vojny podnetom. HORATIO: Je slnco-práškom, zmútiť ducha zrak. Keď Rím stál práve na vrchole slávy a moci, krátko predtým, veliký než klesol Julius: tu hroby zívly vraz naprázdno a mŕtvi v rubášoch poď! s kvikom-tlachom po uliciach kol’; tiež hviezdy s chvosty ohnivými a krvavá rosa, škvrny zlovestné cez slnca obličaj — a vlhká hviezda tá, jejž vliv udržuje Neptúna ríš, ochorela od zatmenia, temer by v súdny deň: a také predznaky, hľa, udalostí vzteklých, — hlásatelia jak predchádzajú zavše osudu, či predslov blížiacej sa nehody, — nebesá i zem vedno vykazujú v tom pásme našom spolukrajanom… No, tíško, ľaď, tam prichádza to zas!

(Duch zas sa zjaví.)

Mu krížom zastúpim, hoc zahrúzi ma. — Stoj, prelude! Ak máš kýs’ hlas, cvik v reči, daj odpoveď mi; ak dobrého čo jest tu vykonať, čo tebe lahodou je a mne spásou, daj odpoveď mi; ak vedomý ti vlasti osud, čomu, ho vopred znajúc, šťastne vyhnúť ľza, ó, odpovedz mi! Abo ak bys’ tak bol za živa nasdieraných pokladov kde nahromadil v lone zeme, kvôli nimž, ako hovoria, vy duchovia tu často tmolíte sa po smrti: (Kohút zakikiríka.) vrav o ňom — stoj a vrav! — Zdrž, Marcele, ho! MARCEL: Mám halapartňou snáď ho udrieť? HORATIO: Udri, keď nechce postáť. BERNARDO: Tak je! HORATIO: Ba tu!

(Duch zmizne.)

MARCEL: Pošlo! Ver’ krivdíme mu, takto vznešenému, zdanlive páchajúci násilie; bo samo, sťa vzduch, nezraniteľné je, i na vysmiatie úškľabné len sú preň naše márne údery. BERNARDO: Už by prerieklo bolo, keď sa ozval kokoš. HORATIO: A zápäť zdupnelo aj, vinník jak na predvolanie desné. Slýchal som, vraj, kohút, táto surma rána, svojím vhor vypätým a škrekohlasým hrdlom zobúdza boha dňa; i následkom tej jeho výstrahy že vo vode čí v ohni, na zemi či v povetrí sa zatúlavšie a blúdiace duchy v svoj okres peľajú; v čom že tkvie pravda, nám v skúške zistil predmet terajší. MARCEL: Hej, zmizlo, len čo kohút skikiríkal. Aj vravia, vždy, keď doba blíži sa, kde narodenie svätia Spasiteľa, vták svitu ten, vraj, spieva celú noc — A vtedy, vravia tobôž, žiaden duch že nesmie potĺkať sa; noci zdravé sú; nepôsobí žiadna z bludíc, tiež z čeliadky Rarachovej ani jedno v čar neopance, neurečú strigy: tak posvätný a spasný je to čas. HORATIO: Tak počul som tiež, zčiastky verím aj. Lež, ľaľaď, ráno, purpurový plášť na pleciach, tamto východne už chodí po rose grúňa vysokého; stráž prerušme tedy. Takže radím, sdeľme mladému Hamletovi, v noci toť čo zbadali sme; vsadím hlavu na to: duch, nemý pre nás, k nemu prevraví. Nuž súhlasíte, že mu dáme zprávu, jak láska nutká, káže povinnosť? MARCEL: Ba zrobme, prosím; aj viem, teraz ráno kde nájdeme ho najpríhodnejšie.

(Odídu.)

Scéna 2.

Tamže. Trónna dvorana. Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Hamlet, Polonius, Laert, Voltimand, Kornelius, páni a sprievod.

KRÁĽ: Hoc Hamletova — milého nám brata — smrť posiaľ vždy je v sviežej pamäti; aj svedčilo by sa nám do sužby si srdce obliekať a kráľovstvu kol’ sa nášmu zmrákať v smútku obrvu: preds’ tak ďaleko rozvaha už pôtku dobojovala s prírodou, že, kým naň s obozretnou strasťou pomýšľame, na seba pamätáme zároveň. I preto sestru našu prv, dnes našou už súcu kráľovnou, tú bojovného tohoto štátu vdovu vladársku sme, sťa však so zhyzdenou radosťou, — toť s okom smavým, s druhým zaslzeným, pri plese v pohreb, s kviľbou na svadbe, tak rovno vážiac rozkoš tu, tam žiaľ, — za manželku si vzali: ni v tom nechtiac múdrosti vašej lepšej prekážať, s ňouž’ behom tejto záležitosti ste slobodne nám prišli v ústrety. Za všetko naše vďaky. — Teraz ďalej: Jak známo vám je, mladý Fortinbras, snáď v domnení, že v hodnote sme padli, či súdiac tak, od blahej pamäti drahého brata nášho smrti že dŕžava naša vykývla sa z väzby a skydá na hŕbu, čajs’ s takým snom o svojej prevahe sa spolčivší, — neopomenul ani posolstvom len nás pounovať, vystíhajúcim prinavrátenie krajín od nás, ktoré dľa záväzností všetkých zákona bol jeho otec stratil v prospech nášho bohatierskeho brata. Toľko o ňom. — S tým o nás a o dnešnej porade. Na veci toľko je: Tu písali sme list Norvégovi, Fortinbrasa to mladého strýkovi tam, — ktorý, súc už zošlý kmeť a políhavý, sotva ak o zámeroch slýcha synovca, — by ďalší postup zamedzil mu, najmä keď najímanie mužstva, výpočet i hotovosť sú beztak zavedené len na vrub jeho poddaných. A tu vás, vzácny Kornelie, Voltimande, sme vypravili za doručiteľov pozdravu tohto tomu starcovi: viac osobnej vám nedávajúc moci v pokonávaní s kráľom, nežli koľko tu rozobraných článkov účel sám obnáša. Šťastlive, a nech váš spech je vašej snažby odporučením. KORNELIUS, VOLTIMAND: V tom jak i v inom dokážeme ju vždy. KRÁĽ: Nič nepochybujeme; srdečné buď ,s Bohom‘ vám! — (Kornelius a Voltimand odídu.) A teraz, Laerte, čo nového vy viete? Kúsi prosbu ste spomli nám: i čo je za jedna, Laerte? Aspoň dánskym pred kráľom nemôžte rečniť rozumne a pritom hlas mrhať svoj len: tedy, Laerte, čo bys’ tak prosil rád, bych nemohol ti ho poskytnúť prv, než oň zaprosils’? Nie, hlava nie je srdcu príbuznejšou, ni úslužnej šou ruka ústam, než jak trón je tento tvojmu otcovi. Nuž, čo bys’ chcel, Laerte? LAERT: Jasný pane, váš priepust len a priazeň, vrátiť sa smieť do Francie, zkadiaľ, pravda, vďačne som prišiel domov, pri korunovaní bych vašom svoju úctu osvedčil. Včuľ avšak, složiv svoj hold, musím vyznať, že moje myšlienky a túžby zas sa nesú k Francii, i klonia sa pred trónom o toť priepust v milosti a odpustenie. KRÁĽ: A či otec váš vás prepustil? — Čo rečie Polonius? POLONIUS: On, pán môj, iba na mne vynútil otáľajúce k tomu svolenie až neúmorným lúdením; i vpokon, ačkoľvek veru s ťažkým srdcom len, som spečatil mu jeho úmysel. Ja sám vás prosím, dovoľte mu odísť. KRÁĽ: Nuž, lapaj pekné chvíle, Laerte; čas tvoj je, i nech tvoja roztomilá uspôsobilosť využíva ho do vôle! — Teraz ale, bratovče môj, Hamlete, a spolu i môj synu — HAMLET (stranou): Dač’ viac než brat, a menej než jak brať sa patrí syna. KRÁĽ: Jak, že doposiaľ tie chmáry visia na vás? HAMLET: Nie tak, pane môj; som až primoc na úslní. KRÁĽOVNÁ: Dobrý Hamlete, odhoď ponočnú tú farbu a oči tvoje, sťa by priateľ, nech na Dánsko hľadia. Viečka sklopené, večite neslieď jak by po šľachetnom otcovi v prachu: veď vieš, to že je obecné, — čo žije, smrť už hostí, prírody cestou kráča do večnosti. HAMLET: Hej, milosťpani, je to obecné. KRÁĽOVNÁ: Keď také, prečo zdá sa ti preds’ zvláštnym? HAMLET: Zdá, pani? Nie, je; ,zdá sa‘ nepoznám. Nie to len môj plášť tmavý, drahá matka, nie obvyklý kroj černe slávnostnej, ni veterný šum vynútených vzdychov, nie, ani v očiach potok vzprúdený, ni ovisnutá hlava so všetkými hoc akokoľvek okázalými spôsoby, tvary, znakmi zármutku, čo môž’ ma verne znázorniť: tie veci sa vskutku zdajú len, sú úkony, čo človek zahrať stačí: ja však mám dnu, na odiv čo vykrámiť sa nedá; to tam je bôľu zdobou-šatou leda. KRÁĽ: Ľúbezne, Hamlete, i odporúča len myseľ vašu, keď tú smútočnú daň odvádzate svojmu otcovi. No musíte aj vedieť, otec váš tiež stratil otca, tento stratený zas svojho, a tak nepretržite, a ten, kto prežil, áno, samým výplyvom záväzku detinského povinný je i pokorovať za umrlým cez tú dobu nejakú: už ale takto až tvrdošijne strvať v trúchlení je počínaním priamo hlavatosti bezbožnej. Ba je smútok nemužský; to dokazuje možno najhoršie smýšľanie v oči nebu, krehké srdce, bez kotvy, ducha netrpezlivého, a blbý, nevzdelaný rozum. Bo keď o čom známe, že byť musí, že je všeobecným tak, jak ktorékoľvek z povšedných vecí smyslom týmto: nač ho s rozhorčeným trucom pripúšťať si k srdcu? Fuj, veď hriech to proti nebu, hriech tobôž proti mŕtvym, oproti prírode takže hriech, i spozdilým nanajvýš umu, jemuž príslovečnou je otcov smrť a ktorý bez prestania, od prvej počnúc mŕtvoly až k tej dnes poustrevšej na máry sa hlása: tak musí to byť. Nože mrštite, vás prosíme, raz o zem predaromnou tou trampotou, i považujte nás za otca: svet nech v známosť vezme, vy že najbližší ste trónu nášmu, my však s nemenším lásky veľkoduším, než jak najlepší by otec rodný svojmu synovi, vám ho postúpime. Čo sa predsavzatia vášho týče, do škôl do Wittenberga navrátiť sa, nuž je naskrz proti nášmu želaniu; aj žiadame vás, ráčte zostať tu nám pod milovným zrakom, na útechu, náš prvý dvoran, bratovec i syn. KRÁĽOVNÁ: Nech matky tvojej prosby nie sú márne, Hamlete; hej, ja prosím, pomeškaj tu pri nás, nechoď do Wittenberga. HAMLET: Rád vo všetkom vás, pani, poslúchnem. KRÁĽ: Ej, aká milá, krásna odpoveď. Čím my sme, buďte v Dánsku. — Pani, poďme. Ten nežný, voľný súhlas Hamletov sťa úsmech ľpie mi srdcom: vďaka čomu nepije Dán dnes s plesom zdravicu beztoho, aby delo ozrutné neohlášalo oblakom ju; kráľov hod nech tak samo nebo opakuje, hrom ozývajúc zemský. Poďme už.

(Odídu všetci okrem Hamleta.)

HAMLET: Ó, keby toto pri-pritvrdé mäso sa roztopilo, zredlo, rozišlo na rosu! Abo keby Vekovečný svoj zákon nebol strmo nameril oproti samovražde! Bože, Bože, jak nudným, prázdnym, plytkým, bezosožným mi predchodí ten celý sveta beh! Fi naň! Och, fuj! To spustlá záhrada, vyrážajúca v semenec len; býľa v nej rozpínavé a hlušivé sa rozkladá tučne. Že to až ta došlo! Dva mesiace len mŕtvy — ale nie, ni toľko, ani dva; tak výtečný kráľ, v porovnaní s týmto, Hyperion jak popri satirovi, a tak miloval toť moju matku, že by nebeským bol nedopustil vetrom obličaja jej tknúť sa pridrsnate. Nebesá a zem, vy! Musím na to pamätať? Hej, visela tak na ňom, jak by bol vzrast chuti jej tou stravou práve dužel, ňouž kŕmila sa: a preds’ za mesiac — len nedumať môcť o tom — Krehkosť, meno ti ,žena‘! — Jeden mesiac kratučký; prv než by boly i len črievice jej podraly sa, v ktorých sprevádzala chudáka otca môjho mŕtvolu, Niobou celá v slzách; a hľa, ona, doprosta ona — ó, môj Bože, to hovädo, čo preds’ nemá rozumu, by poželelo dlhšie — vydá sa ti za strýka, otca môjho brata, tento hoc nespodobal viac sa otcovi, než Herkulovi ja sám. Za mesiac, keď ešte ni soľ najneúprimnejších sĺz nezmizla s jej očí červene, do rany potretých, už vydala sa. Ó, najpodlejšia chytrosť, s chvatom tým sa krvismilnej vrhať do postele! To nie je dobre, ani nemôž’ nič dobrého z toho pôjsť; však pukni, srdce ty: bo mi ústa mlčať musejú!

(Vystúpia Horatio, Bernardo a Marcel.)

HORATIO: Zdrastvujte, Výsosť! HAMLET: Teší ma, že vidím vás pri zdraví, Horatio, — a či som zabudol? HORATIO: Ten istý, Vaša Milosť, a úbohý váš povždy služobník. HAMLET: Môj dobrý priateľ, pane; zameňme si také mená. A čo dohnalo vás z Wittenberga, Horatio? — Marcel? MARCEL: Môj dobrý princ — HAMLET: No veľmi teší ma, keď vidím vás. — Tiež dobrý večer, pane. — Však, opravdove, čo tu robíte, opustiac Wittenberg? HORATIO: No, náklonnosť as’ záhaľčivá, dobrý pane môj. HAMLET: Od nepriateľa vášho nepočul bych podobnej reči; tedy nerobte mi sluchu násilia sám, abych vašej toť mrcha zpráve o vás uveril. Viem pridobre, že nie ste zahaľač. No čo za prácu máte v Elsinore? Ej, to vás tu piť ale základne ver’ naučíme, než preč odjacháte. HORATIO: Ja, pane, prišiel som sa podívať na pohreb vášho otca. HAMLET: Prosím ťa, môj spolužiaku, neposmievaj sa mi; skôr bolo, myslím, že si uvidieť chcel matky mojej sňatok. HORATIO: Vskutku, pane môj, nasledoval skoro zatým. HAMLET: Hja, sporivosť, Horatio, sporivosť! Od pohrebného karu pečienky toť pre tabuľu svadobnú i zbudly studenou prípravou. Ver’ radšej bych bol, Horatio, najzúrivejšieho hoc vraha svojho potkal v nebesách, než spatril ten deň. — Otec môj, — mne zdá sa, si vidím svojho otca. HORATIO: Ó, kde, pane môj? HAMLET: V oku mojej duše, Horatio. HORATIO: Raz som ho videl; bol on statný kráľ. HAMLET: Bol človekom, nech ho tak vcelku vezmeš, viac neuvidím jemu rovného. HORATIO: Môj kráľoviču, myslím, videl som ho včera večer. HAMLET: Videl? Koho? HORATIO: Nuž, môj pane, kráľa, otca vášho. HAMLET: Kráľa že, môjho otca!? HORATIO: S chvíľu potlačte svoj podiv sluchom pozorným, kým vám pod svedectvom tých mužov poctivcov ten zázrak prednesiem. HAMLET: Pre milosť božskú, vrav! HORATIO: Po dve noci jedno za druhým tým pánom hodným, Marcelovi toť a Bernardovi, jak tak strážili, k polnoci práve v mŕtvej ohromnosti tak povodilo sa. Kás’ postava, v podobe otca vášho, vo zbroji do špete, navlas od hlavy až k päte, sa zjaví pred nimi, i s dôstojom si vykračujúc, prejde potichu, nádherne povedľa. Tak do tretice až popred zľaklé, hrôzou vypleštené ich oči tiahol, ani na vzdiaľku nie svojej berly: medzitým čo oni, na huspeninu temer srazení účinkom strachu, nemo stáli, ni len necekli k nemu. Toto všetko mne v tajnosti tesknej zaraz sdelili; i na tretiu noc s nimi dostavím sa vám na stráž: kde aj, jak mi boli tí vyrozprávali, o tom istom čase, v tom zobrazení verne na slovo, duch ukáže sa. Znal som vášho otca; tie ruky nie sú podobnejšie si. HAMLET: A kde to bolo? MARCEL: Princ môj, kde sme vartu mali, na terase. HAMLET: A ste neprehovorili k nemu? HORATIO: Áno, som, môj pane, ale neodpovedalo. Raz predsa zdalo sa mi, hlavu že nadvihlo, i ten dávalo znať popud u seba, jak že prehovoriť chce: však v tomže k ránu kohút zškriekal hlasno, i na ten zvuk v šmuž scvrklo nanáhle a zmizlo s očí nám. HAMLET: Ba veľmi zvláštno. HORATIO: Ako že žijem, pán môj, pravda je. I mysleli sme, že to zapísané za našu zrovna povinnosť vám to dať na vedomie. HAMLET: Veru, veru, páni, klin zabilo mi do hlavy to. — Či vy strážite dnes večer? MARCEL a BERNARDO: Kráľoviču náš, áno, my. HAMLET: Vo zbroji, vravíte, že bolo? MARCEL a BERNARDO: V zbroji, pane královiču. HAMLET: Od temena že do päty až? MARCEL a BERNARDO: Tak, náš kráľoviču, od hlavy až k nohám. HAMLET: To ste mu ani nevideli tvári? HORATIO: Ó, predsa, pane; vidník šišaka si odchýlil. HAMLET: Jak hľadel? Zasmušile? HORATIO: Mal v črtách výraz strasti skôr než hnevu. HAMLET: Bledý, či červený? HORATIO: Nie, veľmi bledý. HAMLET: A upieral zrak na vás? HORATIO: Meravo. HAMLET: Jak rád bych tam bol býval! HORATIO: Bolo by vás bojsa veľmi zhrozilo. HAMLET: To môž’ byť, môž byť — A dlho pomeškalo? HORATIO: As’, čo človek mierne do sto načíta. MARCEL a BERNARDO: Oj, dlhšie, dlhšie. HORATIO: Nie, keď ja ho videl. HAMLET: A bradu šedivú mal, čo? HORATIO: Tá bola, jak za živa som uňho videl ju, síc’ čierna, no už striebrom pretkatá. HAMLET: Tej noci pôjdem na stráž; azdaže to príde znova. HORATIO: Za to ručím vám. HAMLET: Ak na seba tak slávneho mi otca zas tvárnosť vezme, oslovím ho, nech by hoci peklo samo zívlo tlamou a velelo mi mlčať. Prosím vás tu všetkých, jestli o tom videní ste posiaľ čušali, nuž podržte ho tajomstvom ešte, i nech čokoľvek sa tejto noci ďalej pridá, chápte hoc rozumom ho, len nie jazykom; za lásku sa vám odslúžim. — I choďte šťastlive. Medzi jedenástou a dvanástou navštívim vás na terase. VŠETCI: Stojíme k službám Vašej Výsosti. HAMLET: Nie, vaša láska mne, jak moja vám. Nuž s Bohom. (Odídu Horatio, Marcel a Bernardo.) Môjho otca duch že v zbroji! Nie všetko bude v poriadku; mám strach, kés’ hnusné šibalstvo v tom väzí. Kiežby noc zavítala čím skôr! Dovtedy buď ticho, duša moja: mrcha skutky na oči ľudské prídu, mohyla hoc by ich celej zeme prikryla!

(Odíde.)

Scéna 3.

Chyža v dome Poloniovom. Vystúpia Laert a Ofelia.

LAERT: Už batožinu na loď naložili mi; zdravá buď — A, sestra, vetry keď priaznivé zavejú, i nadarí sa loď príležitá: nože nedriem, lež daj o vás slýchať. OFELIA: Pochybuješ hádam? LAERT: Čo Hamleta a jeho ľúbostných sa hračiek týče: to ich považuj za dvorný mrav len, krvi laškovanie; za fialku as’ v mladi prviesne, privčasnú, preto nestálu, i milú, no netrvácu, s dychom voňavým, s pôvabom-pôžitkom to okamihu; nič viacej. OFELIA: Viac nič, iba toľko? LAERT: Nedrž za nič viac. Lebo príroda, keď rastie, sa vyvinuje nielen vo svaloch a na hmotu, lež, jak ten chrám sa dvíha, i služba ducha, mysle vnútri tiež s ním rozmáha sa obsahom. — Môž’ byť, ťa teraz miluje, i ešte kal a faloš azda nepoškvrnily mu ctnotu úmyslov; no uvážiš-li stav jeho vysoký, tu musí ťa naplniť obavou vše; jeho vôľa že nie je jeho vlastnou. Áno, on je rodu svojho otrokom: on nesmie, jak nepatrní robia ľudia, sám pre seba vyberať; od jeho voľby preds’ závisí tak bezpečnosť, jak i dobrobyt štátu celého: i preto tá jeho voľba voľky-nevoľky obmedziť musí sa dať súhlasom a privolením toho celku, jemuž on hlavou je. Keď tedy povedá ti, že ťa ľúbi, tvojej rozumnosti zas prísluší mu veriť natoľko, jak pri tom zvláštnom svojom počine a na mieste, čo zaujal, on vstave je slová svoje vteliť vo skutok: to jest nič diaľ, než nakoľko i Dánska rozhodujúci hlas to dopustí. Nuž posúď, akú ujmu utrpieť môž’ tvoja česť, ak uchom pridôverným tým jeho piesňam budeš naslúchať; či ak tak stratíš srdce, alebo svoj poklad panny jeho neskroteným dotieravostiam v korisť otvoríš. Boj, Ofelia, toho sa, ó, boj, rozmilá sestra, aj sa stále zdržuj za náklonnosťou svojou v zálohe, von z dostrelu i z nebezpečia chtíča. I najcudnejšia dievka mrhá ešte, keď mesiačku svoj pôvab odhalí: ctnosť samu trafí zášľah pomluvy, červ podje neraz jara detvu prvej, než puky svoje bola rozvila; i zaránky a za sperlenej rosy mladosti práve hrozí najväčšmi snet nákazlivý. Opatrná tedy buď; najlepšou je bezpekou strach: mladosť i bez vraha má vlastných bojov na dosť. OFELIA: Zachovám dojem dobrých náuk tých jak strážcu srdca môjho. Ale, braček môj ľúby, nerob, ako robieva ten-ktorý nehodný kňaz, ukazujúc mne tŕnistú a strmú do neba púť: zakiaľ on sám, rúče otylý a rozpustilý zhýralec, si ráči po kvetnej stezke kráčať rozkoše, i nevšíma si pranič vlastnej kázne. LAERT: Ó, o mňa sa ty neboj! Pridlho však meškám — Lež, toť prichádza môj otec. (Vystúpi Polonius.) Vždy dvojnásobným šťastím požehnanie je dvojnásobné, a, hľa, náhoda sa usmieva mi k druhej rozluke. POLONIUS: Tu ešte, Laert? Na loď, na loď, hanb’ sa! Preds’ vietor sedí tvojmu vetrilu už na pleci: a ty tu ešte trčíš. Na — požehnanie moje ti! (Vkladajúc ruky na hlavu Laertovi.) A týchto pár pravidiel hľaď dobre zaštepiť si do pamäti. Nedaj jazyka priam svojim myšlienkam, tým menej dákym úmyslom nepomerným výkonu. Buď úprimný, no nikdy popritom až nízko obecný. Ak priateľa máš, aj si jeho vyskúsil už výber: to prikvač si ho k duši klamrami oceľovými; ale svoje dlane tiež neotláčaj takoj vítaním každého novonaďapivšieho sa, holopyského kompana. Sa chráň svár vyvolávať; jestli však si v ňom, tak zavŕš ho, by sa ťa nabudúce varoval protivník tvoj. Každému žiť sluchu, hlasu málokomu však: vypočuj mienku všetkých, ale podrž svoj úsudok si. Skvostne sa šať, ak ti stačí mešec, no nie po krikľavom spôsobe; bohato, nie čačkave: bo často oblek hlása človeka; a Francúzi, tí najvyššieho rangu a postavenia, najvyberanejší i najštedrejší sú v tom napospol. Na úver neber, ani nedávaj: pôžička aspoň často dolu vodou utenie spolu s priateľom, a úver otupí domácnosti hrot i rez. No nadovšetko: sebe verný buď, a z toho musí nasledovať, ako noc za dňom, že ver’ ani proti iným nebudeš môcť byť ľstivým. S Bohom choď; nech požehnanie moje napomáha to pri tebe. LAERT: Čo najpokornejšie sa lúčim s vami, pane otče. POLONIUS: Zve ťa čas; iď, sluzi tvoji čakajú. LAERT: Buď s Bohom, Ofelia, a si spomeň, čo som ti povedal. OFELIA: Je v pamäti mi uzavreté, a ty sťa bys’ sám mal od toho kľúč. LAERT: Zostávajte zdraví. (Odíde.) POLONIUS: A čo je to, há, Ofelia, čo on povedal ti? OFELIA: Ale, prosím vás, dač’, čo sa týka pána Hamleta. POLONIUS: Ej, tisíc, dobre, že mi na um prišlo! To dostalo sa do uší mi, on že onehdy ti príliš častučko svoj súkromný čas venoval, a ty, vraj, zvlášť bolas’ hotová i povoľná ho vyslyšať: čo, jestli by tak bolo (jak zrovna mi to našepkávajú, a čo viac, vystríhave), musím ti ver’ riecť: ty sama seba nerozumieš tak jasne, jak to mojej dcére by i poctivosti tvojej svedčilo. Čo je to medzi vami? Vyznaj pravdu. OFELIA: On, pane, posledne až v nabídku vyrazil ku mne svoju náklonnosť. POLONIUS: Náklonnosť! Ejha! Ozaj paštekuješ sťa z bavlnky by papľuh, neobutý v takomto nebezpečnom prípade. Nuž, a či veríš tomu nábitku, či jak to voláš? OFELIA: Sama neviem, otče, čo si mám myslieť. POLONIUS: Bodajže ho! Ja ťa naučím priam: myslí si, žes’ bábä; bo akiste tú akús’ nabídku za berný peniaz vzalas’, kdežto babky niet platného v tom veru nábytku. Vieš, slovnú tam si pomnúc na bitku, za drahšiu drž sa jadrom smyslu; ináč, — by výraz, chudák, dušou nepuknul, keď štveme ho tak, — mne ak bláznivého dopraješ nápitku. OFELIA: On, pane, lásku svoju obecal mi počestným spôsobom. POLONIUS: Hm, spôsobom to zovieš? Iďže, iď. OFELIA: A výpovediam tým svojim dodal váhy v nadávku tak rieknuc všetkých svätých sľubov nebies. POLONIUS: Hm, sluky lapať sluky. Ja už viem, keď horí krv, jak márnotratne duša dodáva sľuby jazyku. No plam ten, dcéra, viac čo svetla dá než tepla, — i obidvoje hasne medzitým, čo znejú sľuby, vatrou nakladané, — dák’ nepokladaj za oheň. Z tých čias, hej, dcéra, buď dač’ skúpšia s panenskou tou prítomnosťou svojou; svojich zábav odhadni cenu vyššie, než jak znie kýs’ rozkaz k pohovoru. Ohľadom Hamleta, jemu ver len natoľko, že mladoch je i smie sa pohybovať v priestranstve širšom, než jak pre teba je vymerané. Zkrátka, Ofelia, tým sľubom jeho nedôveruj: sú to leda zvodníci, a niet tej známky, čo odedzou im dáva vzozrenia, lež obcovaní čisto smyselných len navrhovatelia, dýchajúci posvätných, zbožných sväzkov kadidlom: tým ľahšie ošialiť môcť. Nadovšetko však toto ti: ja jednoducho nechcem, od dneška počnúc, abys’ čo i len okamih prázdnych chvíľ tak znectila, že slovíčko či hovor zameníš si s pánom Hamletom. To zachovaj si, ti nakladám, i hybaj svojou cestou. OFELIA: Poslúcham, otče.

(Odídu.)

Scéna 4.

Terasa. Vystúpia Hamlet, Horatio a Marcel.

HAMLET: Vzduch ostro báda; vskutku zimno je. HORATIO: Až pálčivý a štipľavý to vzduch. HAMLET: Už koľko hodín? HORATIO: Myslím, chybí ešte kus do dvanástej. MARCEL: Nie, už odbilo. HORATIO: Naozaj? A ja nečul som. Tak tedy sa blíži doba, v ktorej obchádza duch obyčajne. (Čuť zatrúbenie a delostreľbu za scénou.) Čo to znamená, môj princ? HAMLET: Tej noci kráľ je hore, hody strojí, obžerstvo, chlast, a chvastoš-šplhavec i skáče k tomu, potácajúc sa; i jak vše glgy moku rýnskeho na dúštek odvedie, tu kotly-bubny a trúby hneď v svet zavrieskajú slávu prípitku jeho. HORATIO: Je to obyčaj? HAMLET: Hm, čidaže, a aká! No podľa mňa, — hoc tu som doma, spôsob ten nážitku mi vrodený, — to zvyk je, aký čestnejším je narušiť než dodržiavať. Tento ťažkej hlavy buj na východ i západ priniesol nás o dobrú vesť, v posmech obrátil u iných národov: toť, do korheľov nám nadávajú, zavše s prídavkom i kadejakých svinských prezývok na očmáranie; i ver’, vpravde, našim počinom, v miere najsvrchovanejšej hoc vykonaným, to len ujíma na tuku, jadre nášho značenia. Tak neraz pridá sa i jednotlivcom, že pre kús’ planú špirku prirodzenú, tú od národa jak by vsiaklu (čím nie oni vinní sú, bo prirodzenosť ich nemôže si vybrať pôvod svoj), skrz prekypenie vlastnej letory, čo často strhá varujúce šranky i hradby rozumu; či následkom návyku svojho, ktorý priďaleko bol predbehol tvar mravov príjemných; — že títo istí ľudia, — nosiaci na sebe, vravím, pečať jednej vady, či už je prírody to úberom, či sudbou hviezdy, — tie ináč ctnosti (nech hoci čisté sú sťa milosť, nech i nekonečné, jak to od človeka len môže vystať) v mienke verejnej, hej, porušenie vezmú od toho tam jediného fľaku. Máčny máčok by kaza takto celú podstatu výtečnú zrobí povážlivou, k vlastnej potupe. HORATIO: Ľaľaď, pane, prichádza to!

(Duch sa zjaví.)

HAMLET: Anjelské chóry, milosrdenstva sluhovia všetci, obhajujte nás! — Buď duch si spásy, buď ďas zatratenia, raj-vzduchom vaň či sitna dusoc čmudom, nech podlý zámer tvoj či láskavý, prichádzaš v podobe tak záhadnej mi, že osloviť ťa musím. Vyzývam ťa, Hamlete, ťa, kráľu, otče, Dáne ty kniežací: ó, odpovedz mi! Nedaj mi nevedomím puknúť, ale znať daj, prečo tvoje kosti posvätené, schované predsa v smrti, roztrhly tie povíjadlá svoje voštené? Čo za príčina, hrobka, v ktorej sme ťa videli tíško uloženého, že rozďavila ťažké z mramoru čeľuste, aby vyvrhla ťa opäť? Čo znamenať má, že ty, telo mŕtve i skrepnelé, zas cele v oceli, mesačné znova navštevuješ lúče, noc činiac otupnou, a pošetilci my prírody sa strachom chvieme až po základ bytu pri myšlienkach, ktoré za obor ducha nášho siahajú? Rec, nač to, prečo to, čo máme robiť?

(Duch kýva na Hamleta.)

HORATIO: Toť kýva vám, by ďalej šli ste s ním: jak keby žiadalo si sveriť dač’ vám samému. MARCEL: Hľa, s akým dvorným hnutím vás núka zájsť kams’ v ústraň odľahlú; však nechoďte s ním. HORATIO: Nie, na žiaden pád. HAMLET: Tu nechce hovoriť; tak idem za ním. HORATIO: Nie, pane, nerobte. HAMLET: Nuž čo bych sa mal báť? Môj život beztak nestojí za koniec ihličky, a čo sa duše mi týka, čo môž’ vykázať tej, keď je nesmrteľnou tak jak ono samo? Už zasa volá ma preč; musím, hej, ho nasledovať. HORATIO: A čo, jestli by tak vás, môj princ, niekam k toku zvábilo, či na štít heno strašný úskalia, čo cez podval svoj previsle sa chýli do mora, a tam inú nejakú prijalo hroznú podobu by, ktorá o svrchovanosť môže pripraviť vás na rozume, strhnúť v pomätenosť? To povážte; už samo miesto tam, i bez podnetov iných, vrtochy zúfalstva vznáša v každý mozog, jak len tak moc siah zvýše pozrel v príboj vĺn, ryk dopočul ich zdola. HAMLET: Ešte kýva mi vždy, — len choď už, pôjdem za tebou. MARCEL: Nesmiete, Výsosť, ísť. HAMLET: Ta s rukami! HORATIO: Oj, prevýšte sa; nepustíme vás, nie. HAMLET: Môj osud zavolal, i každú v tele tom čo jak tenkú žilku stužuje na tvŕdzu, ni čuv nemejského ľva. (Duch zakýva.) Len zve ma stále, — pusťte, pánovia! Ináče, prisám, ducha zrobím z neho, kto zdržuje ma! (Vytrhne sa im z rúk.) Nabok, povedám! — Poď vopred, zapäť stúpam za tebou.

(Duch a Hamlet odídu.)

HORATIO: V ňom zúrivosť sa vzmáha s obraznosťou. MARCEL: Var’ nasledujme; aspoň poslúchať ho v tomto páde nie je radno. HORATIO: Hej, mu za pätami. — Len čo z toho bude? MARCEL: Je čosi zhnilým v dánskej dŕžave. HORATIO: Boh ráč to napraviť. MARCEL: No, poďme za ním.

(Odídu.)

Scéna 5.

Odľahlejšia časť terasy. Duch a za ním Hamlet.

HAMLET: Kam chceš ma zaviesť? Vrav, ja nejdem ďalej! DUCH: No, pozor daj. HAMLET: Dám. DUCH: Moja hodina je temer už tu, keď zas sírnatým a mučivým sa plamom oddať musím — HAMLET: Ach, duch ty úbohý! DUCH: Mňa neľutuj, lež dožič slychu tomu vážneho, čo mám ti zjaviť. HAMLET: Hovor, a ja slúchať som povinný. DUCH: Si, tiež i pomstiť sa, keď vyslúchal si. HAMLET: Čo!? DUCH: Som otca tvojho duch; odsúdený na čas za noci sa tárať, cez deň pod závorom pôst so škvarom tráviť v ohni: pokiaľ hriechov, mnou spáchaných v dňoch žitia, nestlie brud i neslúpi sa očistou. Ba nebyť zákazu mojej väzby tajomstvá vynášať na svetlo, ver’ podal bych ti vývod, ktorho najútlejšie slovko by zubatou jak bránou zapárlo do duše tvojej, zmrazilo ti krv bujarú, obe tvoje zrelnice podobne hviezdam vyrazilo zo sfér ich, pouzlené a slúčené brčky ti rozpustilo, každý jeden vlas že vposled vystrel sa sťa bodliaky na naježenom ježovcovi; ale tá líčba večnosti sa nehodí pre uši z mäsa, z krvi… Čuj, čuj, ó, čuj! Ak kedy otca svojho milovals’ — HAMLET: Môj Bože! DUCH: Pomsti jeho ohavné, najneprirodzenejšie zavraždenie. HAMLET: Zavraždenie! DUCH: Ba zavraždenie najošklivejšie, jak ním je každé; toto však je preds’ to najvýš hnusné, neslýchané a neprirodzené. HAMLET: Chytro oznamuj, bych na perutiach takých rýchloletkých, sťa modlitba či myšlienka jak lásky, v stret letel svojej pomste. DUCH: Nachodím, žes’ spôsobný. Aj hlúpšim by si bol nad tlstú burinu, čo sama sebe na brehoch Lethe hnilie v pohodlí, ak bys’ sa na to nesrepetil. Tedy, Hamlete, počúvaj: Tak rozhlásili, že, ako spal som v svojej záhrade, vraj, had ma uštipol, a histórkou tou vymyslenou mojej o smrti, hľa, znešvárili celé Dánska ucho až k zapáchaniu; no vedz, šľachetný ty mládenče, had, ktorý otcu tvojmu bol v život zahryzol, ten nosí dnes korunu jeho. HAMLET: Ó, môj prorocký duch! Strýc môj! DUCH: Áno, onen krviprznič, ten cudzoložný zver: on čarovným tým vtipom svojím, darmi zradnými (och, bohaprázdny vtip i dary: s mocou toľkého zvodu!) k svojej hanebnej pochutí chlipnej vôľu naklonil naoko ozaj najctnostnejšej mojej kráľovnej. Hamlete, ó, to bol len za odpad tentam, odo mňa tu, láska ktorého takej bola hodnosti, že ruku v ruke rovno kráčala so sľubom, daným mnou jej pri sobáši: až kotrmelcom heno k jednému darebákovi, jehož vlohy, tie s ním zrodené, sú biedou v porovnaní s onými u mňa! No ako ctnosťou nikdy nepohne, hoc by jej vilník dvoril v tvare z nebies: tak rozkoš, nech si s paprskujúcim anjelom spojená, len skoro sa nasýti loža božského, i klesne sa kochliť v hnoji. Lež ticho, zdá sa, vetrím ranný vzduch i dovoľ zkrátka: Keď som v záhrade bol zdriemol, jak to zavše robieval som popoludní, v bezpečnú tú chvíľu tvoj strýc ma kradmo prekvapil, hneď aj so sebou v sklenke šťavy prinesúc si z blenu zlorečeného: i vrátka kde uší, nalial kvapaliny mi tej vredovatiacej, jejž účinok tak s krvou ľudskou znepriatelený je, že prudko, sťa rtuť, sbehá rozlivom kol’ prirodzené brány, chodby tela do jednej, i kous’ silou náramnou aj srazí priam a sekne, do mlieka jak kvapkajúci kľag, krv tekavú i naskrze čerstvú. Takto svarilo i moju krv to, a v tom okamžení prašivá lišaj celkom potiahla, sťa u Lazára, zlou a hnusnou kôrou mi telo hladké. Tak na spaní, hľa, rukou bratovou bol o život som, trón i kráľovnú vraz ozbíjaný; podkosený práve za kvetu svojich vín, jak spoveďou nepokajaný, nepoživší svätej večere, vposled nepomazaný: beztoho, bych bol účty uzavrel prv, vypravený počet vydať, ťarchu pokleskov všetkých sirej na hlave. Ó, hrozné to, ó, hrozné, najvýš hrozné! Ak prirodzený cit máš, nestrp to; nedopusť, kráľovská by v Dánsku posteľ sa v ležovisko zvrhla bújania i krvismilstva prekliateho. Preds’, nech akokoľvek smyslíš stíhať výčin ten, svojej mysle nepoškvrň si, ni oproti matke vlastnej nepodujmi ničoho; zruč ju prosto nebesám a oným tŕňom, bytujúcim v ňadrách jej, nech ju samy kolú, pichajú. Tak s Bohom! Tým viac, keďže svetluška, hľa, ukazuje, že sa ráno blíži, bo blednúť počína ten plamienok jej neúčinný. Zdravý, zdravý buď! Hamlete, pamätajže na mňa! (Zmizne.) HAMLET: Ó, všetky sbory nebeské vy! Ó, zem! Čo ešte? Mám i peklo prisvoriť? Och, fuj! — No, drž sa, srdce moje, a vy, moje šľachy, nebuďte hneď staré, lež vypnite ma strmo! — Pamätať že na teba? Hej, duchu úbohý, dokiaľ len pamäť strvá hospodou tu v potrhlej tej guli! Pamätať že na teba? Áno, s tably pamäti tej smažem všetky sprosté, jalové poznámky, výňatky z kníh, obrazy i vtlaky minulé, vek mladistvý čo a názor tamže boly odtiskly; i rozkaz tvoj len jedine nech žije si v knihe môjho mozgu obsahom, bez smiešky s látkou nižšou: tak je, prisám! — Och, najskazonosnejšia žena! — Och, lotor, lotor, smavý, kliaty lotor! — Sem zápisky, — to slušno zaznačiť, že človek môž’ sa smiať, sa smiať, a lotrom byť; aspoň že tak v Dánsku, istý som. (Píše.) No, strýčku, tu ste. Teraz k môjmu heslu; znie: Zdravý, zdrav’ buď! Pamätajže na mňa! Som prisahal naň. HORATIO (zvonku): Pane, pane môj — MARCEL (zvonku): Princ Hamlet — HORATIO (zvonku): Nebo, chráň ho! MARCEL (zvonku): Uslyš Boh! HORATIO (zvonku): Hohou, hou, milosťpane! HAMLET: Tu-ľa-ľa, chlapče! Sem sa, vtáčku, sem.

(Vystúpia Horatio a Marcel.)

MARCEL: I jakže, Výsosť? HORATIO: Čo nového, princ môj? HAMLET: Ó, zázračné! HORATIO: Môj dobrodinče, ráčte nám vyrozprávať. HAMLET: Neľza; iste by ste vyjavili. HORATIO: Ja nie, prisahám to, pane môj. MARCEL: Ni ja, môj kráľoviču. HAMLET: Nuž tak vám rozpoviem; kto by si to bol kedy pomyslel? — No, ale že budete mlčať? — HORATIO a MARCEL: Hej, prisámboh, pane. HAMLET: Nestáva toho lotra v celom Dánsku — by nebol arciničomníkom on. HORATIO: Preto ver’, pán môj, nepotrebuje duch z hrobu vstávať, aby nám to riekol. HAMLET: Hej, pravda; pravdu máte ver’, a tak bez všetkých ďalších okolkovaní, si myslím, bude najlepšie, keď si stisneme ruky a sa rozídeme. Vy, páni moji, kam vás zamestnanie a túžba vaša upraví, — bo veď má každý človek zamestnanie a i túžby má, už aké-také —; čo zas sa mojej biednej stránky týče, ja, vidíte, idem modliť sa. HORATIO: To sú len čudné, pokrútené slová, pane. HAMLET: Ľutujem, akže urazily vás, zo srdca; veru, zo srdca. HORATIO: Oj, niet v tom urážky, môj princ. HAMLET: Ba, na svätého Patrika, preds’ jest, Horatio, v tom i primoc urážky až. Poťahmo tu na videnie to, — nuž ono vám je statočný jeden duch, si dajte riecť; no žiadosť zvedieť, čo je medzi nami, tú uduste, jak môžte. Teraz však, priatelia milí, ak ste priateľmi mi, spolužiaci, spolubojovníci, zrobte mi, prosím, malú úslužnosť. HORATIO: I akú, pán môj? Mileradi. HAMLET: Že neprezradíte nikdy, čo ste noci tej videli. HORATIO a MARCEL: Nie, pane, to už nie. HAMLET: No, pekne; ale prisahajte na to. HORATIO: Na moj’ veru, môj pane, ja nie! MARCEL: Ni ja, princ môj, na moj’ veru! HAMLET: Na mojom toť meči! MARCEL: Ale, pane kráľoviču, veď sme už prisahali. HAMLET: Ozajstne, tu na meči tom, ozajst. DUCH (zpod zeme): Prisahajte! HAMLET: Ej, ľaďže, chlapče, ty tak vravíš? Tu si ty, môj verný turáčku? — Sem ďalej, — veď počujete toho v pivnici tam kamaráta, — podvoľte sa sľubu. HORATIO: Tak predriekajte prísahu, pán môj. HAMLET: No, nehovoriť nikdy o tom, čo ste uvideli, na meči tu mojom mi prisahajte. DUCH (zpod zeme): Prisahajte! HAMLET: Hic et ubique? Premeňme toť miesto. — Sem poďte, pánovia, i znova ruky na meč položte, a: nehovoriť nikdy o tom, čo ste dopočuli, na meči tu mojom mi prisahajte. DUCH (zpod zeme): Prisahajte mu na meči jeho. HAMLET: Dobre povedal si, starý krte! Tak sa bystro rýpať znáš v zemi? Znamenitý zákopník! — Raz ešte inam, priatelia. HORATIO: Ó, deň i noc, preds’ je to úžasné až cudzie! HAMLET: Tak pozdrav ho, jak načim cudzinca. Hja, viacej vecí v nebi, na zemi jest, Horatio, než jak o tom vášmu sa sníva mudrctvu. Však pokročme; — tak ako predtým: nikdy že — a milosť vám božia buď tak na pomoci! — nech sa akokoľvek chovám čudácky či prazvláštne, — bo, môžbyť, v budúcnosti za primerané uznám predstierať kús’ zbrklosť v nálade, — že tedy vy, mňa vidiac v také doby, nikdy preds’, napríklad ramien pokrčením takto, či zavrtením hlavou, alebo pochybných dákych sloviec, náražiek roztrusovaním, jak sú: ,Dobre, dobre, hm, my už vieme‘, a či ,Mohli by sme, keby sme tak chceli‘, abo ,Hoj, len by nás vravieť vôľa nadišla‘, či ,Sú ver’ takí, nech by smeli‘; čiže akýmkoľvek už takým znamením, čo dvojaký má smysel, nezjavíte, že znáte čosi o mne: — toto že neurobíte, na to, — ináč nech tak dopomáha láska odveká a dobrota vám v najkrajnejšej núdzi, — mi prisahajte! DUCH (zpod zeme): Prisahajte! HAMLET: No, stíš sa, utíš, pobúrený duchu! — S tým, páni, celou svojou láskou sa vám porúčam, a čo je neborák človiečik, ako Hamlet, vyviesť vstave, by naproti vám lásky svojej i priateľstva podal dôkaz, bude-li i Boh chcieť, on už neopominie. Dovoľte odísť razom; no a prsty na perách vašich vždy, vás prosím. Čas je z kĺbov von: — ó, sudby nevraž, práve sa zrodiť kedy toho ku náprave! — Ech, poďte, iďme pospolu.

(Odídu.)




William Shakespeare

— významný anglický spisovateľ a dramatik, autor množstva hier historických, komédií, tragédií, považovaných za jedny z najlepších v západnej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.