ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Traja druhovia, obdarení nadprirodzenou silou

1. Bola jedna žena, stará, ale zdravá, ktorá v deväťdesiatom roku porodila syna. Hneď po narodení rodičia i známi nemohli sa dosť prečudovať na tom neobyčajne veľkom a mocnom dieťaťu. Keď sa nemohli shodnúť, ako ho volať, baba im poradila, aby mu dali neobyčajné meno Lomidrevo; a tak ostalo.

Mať nadájala synka za sedem rokov a chlapec mocnel; v siedmom roku hovoril materi, aby ho ešte za sedem liet dojčila. O štrnásť rokov, keď už takú silu mal, že i najväčšie buky a duby zo zeme trhal, prosil mať, keby ho ešte za tri zimy nadájala. Urobila mu i to.

V sedemnástom roku Lomidrevo vybral sa do sveta. Otec mu hovoril, aby nikdy ľuďom neubližoval. Ide, ide, až príde k jednému chlapovi, čo vrchy váľal a s jedného na druhé miesto prenášal. Ten Lomidrevovi hneď vrch do cesty zavalil, aby nemohol prejsť. Lomidrevo chcel, aby vrch odniesol. Ale Valivrch odpovedal, že tak urobí, ak je silnejší od neho; i vyzval ho Lomidrevo za pasy a hodil ho o zem ako bočku. Ale sa nepohnevali; Valivrch odniesol vrch z cesty a išli spolu ďalej.

Prišli k jednému človeku, „čo vždy i vtedy železo v rukách miesil a z cesty sa jim vystúpiť nechcel“, iba ak niektorý z nich je od neho mocnejší. Lomidrevo otrepal ho tak, „že iba o hodinu hore vstal“. Ale i on sa k nim pripojil.

Pobrali sa ďalej a tu sa stretli s vozármi, ktorí s železom v strmom závoze zaviazli. Lomidrevo s kamarátmi ponúkol im pomoc, ak im dajú toľko železa, čo ho jedon z nich unesie. Gazdovia na to pristali, vypriahli kone a Lomidrevo „pochytil voz za oje a za malým prstom tak ako nič na vrch vytiahol. Tak aj druhý, aj tretí, aj všetky.“ A potom pýtal sľúbenú odmenu.

Valivrch pobral železo z všetkých vozov na plecia a ešte kričal, že mu to málo, a chcel i vozy i kone i ľudí i všetko zabrať. Ale mu Lomidrevo prekazil.

Miesiželezo namiesil z toho železa troje cepí, ktoré vážily dvesto deväťdesiat centov. Potom sa ohlásili u jedného pána, ktorý mal veľké stohy pšenice, ale mlatcov nikde nemohol najsť. Ponúkli sa, že mu obilie do večera druhého dňa vymlátia, ak im dá za ustávanie to, čo si sami unesú.

Pán milerád na to pristal a milí chlapci, sotva sa rozbrieždilo začali mlátiť; „nie po jednom snope, ale celý stoh, tak že pod malým časom celý stoh na prach zdrobili“.

„,Chlapci!,‘ rečie Valivrch, ,lopaty nemáme, vydúchajme tie plevy.‘ — A tu tá zmrvenina na široko na ďaleko sa roznášala, a zrno čistô ak zlato na zemi ostávalo.“ Keď im pán nechcel požičať mechy na ich sľúbenú čiastku, posnášali zrno do sypárne, oblôčky i dvere dobre pozabíjali, Valivrch vzal sypáreň na plecia a išli.

Pán len oči vyvaľoval, čo sa to robí, a poslal za nimi divého bujaka. Ale Lomidrevo ho dočkal, chytil ho za rohy, prekrútol mu krk a mrštil ním o zem, že hneď bolo po ňom. Vzal ho na plecia, dohonil druhov a vyložil ho Valivrchovi na tú sypáreň.

Potom pán kázal za nimi pustiť divého vepra, aby ich roztrhal. Lomidrevo ho dočkal, a keď vepor chcel doňho zubami zaseknúť, uchytil ho a naraz na poly roztrhol. Pobral sa za priateľmi a pridal Valivrchovi i vepra na sypáreň.

Pán sa veľmi nahneval, posadal i so sluhami na vozy a letel za nimi, že im všetko vezme. Lomidrevo nechcel im ublížiť a preto natrhal najväčších dubov a nimi cestu zatarasil, že pán so sluhami ďalej za nimi nemohol. „Tak potom boli na pokoji. Zaniesli Lomidrevovým rodičom čiastku zo zárobku, tak i Miesiželezovým a na ostatok i Valivrchovým.“

Chlapci chceli sa potom pustiť ďalej do sveta. Lomidrevo kázal Miesiželezovi z tých cepov urobiť valašku, akú ešte nik na svete nemal. Ako bola hotová, Lomidrevo chcel zkúsiť, či je dosť mocná, i vyhodil ju do povetria, a kde mala spadnúť, tam nadložil chrbát. Valaška sa mu na dvoje rozlomila. Miesiželezo musel mu ju umiesiť ešte tuhšie. Keď ju Lomidrevo vyhodil a nadložil chrbát, už sa mu na ňom nezlomila.

Išli len, išli, až prišli do mesta, ktoré bolo cele čiernym súknom obtiahnuté. Vošli do hostínca, rozkázali si sud vína a popíjali. Keď sa pýtali, čo tam nového, dozvedeli sa, že po tie dni skapaly tri dcéry kráľove, keď sa práve kúpaly. Ľudia rozprávali, že videli, ako ich traja draci pod zem uniesli.

Kráľ sľúbil jednu dcéru za ženu tomu, kto ich najde a zachráni. Lomidrevo poslal hostinského ku kráľovi so zvesťou, že sa oni na to podoberú. Kráľ sa z toho veľmi potešil a hneď ich kázal k sebe doviesť. Chlapci sa ustanovili a vyžiadali si na cestu dvanásť volov, dvanásť kýl kaše a dvanásť pecí chleba, a k tomu konôp a ľanu na povrazy.

Do druhého dňa bolo všetko hotové a Lomidrevo s priateľmi vybrali sa do hôr a prišli na lúku, kde vraj sa kráľove dcéry prepadly. Tam našli domček a hneď sa v ňom usalašili. Lomidrevo kázal, že dvaja pôjdu hľadať tú dieru a tretí ostane doma variť a povraz súkať.

Prvý deň ostal doma Valivrch. Varil kašu a súkal povraz; keď bola kaša uvarená, chcel ju odstaviť, ale tu voľačo dnu kochom volalo: „A čo ty tu robíš v mojom dome?“ Pozrel hore a uvidel Loktibradu, na piaď muža, na lokeť bradu. Trochu sa preľakol, ale mu smelo odpovedal: „Kašu varím.“ „Ej, varíš ju varíš ju, varíš; ale ju nebudeš jesť,“ hovoril Loktibrada, a keď mu Valivrch odporoval, opakoval to ešte raz a potom sa spustil dolu kochom, pritisnul Valivrcha o zem a horúcu kašu mu na holom pupku zjedol a zasa hore kochom zmizol.

Valivrch s obareným pupkom horko ťažko znova varil kašu a mäso; keď sa kamaráti večer vrátili a okúsili jedlo. Lomidrevo ho vyhrešil, že ani nenavaril, lebo kaša bola nedovarená a mäso surové, ani povraz neusúkal.

Druhý deň varil Miesiželezo, ktorému sa vodilo práve tak, ako Valivrchovi.

Tretí deň ostal doma Lomidrevo. Varil a pri tom dosúkal povraz na 3000 siah. I doňho sa oddal Loktibrada; ale Lomidrevo, ktorý už včera šípil, že sa deje niečo nového, popredku si pripravil bukovú kladu, ktorú bol trocha nadštiepil. Chytil Loktibradu, zasekol mu do klady bradu i prsty a potom ho začal kyjom mastiť. Loktibrada prosil, ako len najkrajšie znal, aby ho pustil, ale Lomidrevo chcel, aby mu vypustil svoju bradu, lebo vedel, že v tej brade má všetku silu. Loktibrada dlho nechcel a sľuboval mu, že mu ukáže i dieru, ktorú hľadajú; ale Lomidrevo ho biť neprestal, až Loktibrada vypustil bradu, ktorú si Lomidrevo skryl do kapsy. Potom Loktibradu pustil a ten, keď videl, že je svobodný, vzal nohy na plecia a utekal, len sa tak za ním kúrilo, a naprostred lúky podvihol kameň a tam zmizol.

Lomidrevo však si to miesto dobre zapamätal, a keď sa jeho druhovia pozde večer vrátili, všetko im vyrozprával. Tým vzbudil ich hnev, ale nedali mu to ešte znať.

Ráno šli k onomu kameňu na lúke, odvalili skalu a uvideli dieru. Prvý sa do nej dal po povraze spustiť Miesiželezo, ale ani na dvadsať siah ho nespustili, už volal, aby ho vytiahli. Je vraj tam tma, skákaly naň žaby a sipely hady, takže sa bál, aby ho nezožraly. Potom spúšťali Valivrcha, ale sotva bol 100 siah hlboko, už sa dal vytiahnuť.

„Už viem, že z vás ani pes,“ hovoril Lomidrevo. Dal sa spustiť do diery, ale druhom kázal aby pri diere ostali na stráži a povraz skorej nevyťahovali, kým tri razy ním tuho nepotrasie.

Keď už bol dole, nevedel, kde sa podieť, lebo bola veľká tma. Zrazu sa za ním ohlásil Loktibrada a chcel na ňom svoju bradu. Lomidrevo mu ju sľúbil, keď ho zavedie najprv k najstaršej princezne. Loktibrada viedol ho tým peklom, kde bola tma, až raz sa im zablyšťalo malé svetielce. Loktibrada ho ta poslal, že tam býva najstaršia princezna.

Lomidrevo kázal mu, aby ho dočkal, a sám šiel proti tomu svetlu až pred sebou videl medený zámok, ktorý tak na ďaleko svietil a na stračacej nohe sa triasol, takže nijak nebolo možno do neho. Lomidrevo dupol raz nohou a zámok zastal. Keď Lomidrevo vošiel, najstaršia princezna sa veľmi preľakla, že človeka videla „‚Človeče,‘ povieda mu, „kdeže si sa tu vzal? Veď tu nikda ani ptáčka ani letáčka nebolo chyrovať.‘ ‚Nuž, prišiel som vás vyslobodiť.‘ ‚Ach, akože by si ty mňa vyslobodil, veď ja mám muža šiarkana so šesť hlavami; ten, ako ťa zastihne, priam plameňom na teba zadúchne, upečie ťa a zje.‘ — ‚Ej, horký zje, veď mám valašku.‘ — ‚No, keď že je už tak, že si trúfaš s ním sa sprobovať, na ty tento pohár vína; vypi ho, naraz mocnejší budeš. A skry sa za dvere, lebo len stoľko, že je môj muž nieto, tašiel si na tri míle včely opáčiť.‘“

Vtom priletel na dvor šesťcentový budzogáň, ktorý si šiarkan popredku domov zahodil, ale Lomidrevo ho nazad hodil na deväť míľ. Šiarkan sa najedoval a hneď, ako sa vrátil, zaňuchal všetky kúty a zareval: „Fuj, ženo, človečina smrdí. Sem s ňou, nach ju zjem.“ Lomidrevo vyskočil a drak ho vyzval za pasy, ale si najprv zajedol a núkal i Lomidreva oloveným chlebom s dreveným nožom. Ale Lomidrevo nechcel.

Potom sa išli pasovať na tok (holohumnicu), olovom zaliaty. Lomidrevo chytil draka a vrazil ho do olova až po pás. Drak vyskočil a vrazil Lomidreva vyše pása. Lomidrevo z olova ľahko vyskočil a mrštil drakom nazpät, že mu iba tých šesť hláv z olova trčalo. Tu schytil valašku a všetky hlavy mu poodtínal.

Princezna mu ďakovala, že ju oslobodil, a chcela, aby sa s ňou vrátil k otcovi. Ale Lomidrevo hovoril, že musí ísť ešte jej sestry oslobodiť; princezna teda vzala ponad dverí medený prútik, šibla ním zámok, ktorý sa hneď so všetkým bohatstvom premenil na medené jabĺčko. Lomidrevo si ho odložil do kapsy a išli k diere.

Loktibrada chcel na ňom bradu, ale ich musel doviesť k diere, kde Lomidrevo uviazal princeznu na povraz, tri razy ním potrhol a kamaráti ju vytiahli.

Zatým ho Loktibrada musel viesť k prostrednej princezne, ktorá bývala v striebornom zámku, ktorý sa krútil na stračacej labke. Lomidrevo dupol dva razy, zámok hneď ticho stál a brána sa otvorila. Tam sa Lomidrevovi vodilo podobne. Drak sa ohlásil budzogáňom deväťcentovým, ktorý Lomidrevo zahodil nazpät na dvanásť míľ. Pred zápasom žena predložila drakovi železný chlieb a olovený nôž; drak núkal i Lomidreva a sám hrýzol svoj chlieb, že zem od iskier horela.

Potom vyšli na humno, ktoré bolo miesto hliny železom zapúšťané. Druhý drak mrštil Lomidreva tak do toho toku, „že sa len na pazuchoch stavil“. Lomidrevo však tak silne vyskočil, že viac než polovicu toku za sebou vytrhol. Tu drakovi srdce opadlo a hovoril, že by si mohli dať pokoj. „Pokoj?“ rečie Lomidrevo, „ozaj pokoj! Musím ti ja ukázať, ako koly do lesy vrážajú.“ Vtom ulapil draka a tak ho do zeme vrazil, že sa len na hlavách zastavil, a valaškou mu všetky hlavy roztrepal.

Oslobodená princezka ďakovala Lomidrevovi, ale jej kázal shotoviť sa na cestu. Nuž ona vzala ponad dverí strieborný prútik a pošibala ním zámok, ktorý sa hneď so všetkým na strieborné jabĺčko premenil. Lomidrevo dal ju vytiahnuť hore, kde si už jeho kamaráti podelili princezny a chceli všetko tam nechať. Ale ich princezny uprosily, že tam je ešte tretia sestra, bez ktorej sa nemôžu k otcovi vrátiť. I ostali.

Lomidreva za ten čas viedol Loktibrada k tretiemu, zlatému zámku, ktorý sa triasol na stračacej nôžke. Lomidrevo tri razy dupol a hneď zámok stál ako prikovaný a brána sa rozletela. Najmladšia princezna ho s radosťou privítala a dala mu pohár vína potužiť sa, že hneď bude tri razy mocnejší. Jej muž, drak s dvanástimi hlavami, hodil na dvor budzogáň dvanásťcentový, ale Lomidrevo ho zahodil nazpak ešte ďalej. Rozpajedený drak, ako prišiel dnu, hneď zaručal, že tam človečina smrdí, aby mu ju dala. Lomidrevo postavil sa pred neho s valaškou a stisli si ruky: „Lomidrevovi krv z prstov vysíkla, ale drakovi v prstoch koštiale sa zmelily.“

Princezna doniesla drakovi oceľový chlieb a železný nôž a drak ponúkal Lomidreva. „‚Nepotrebujem sa oceľovať,‘ odpovedal Lomidrevo, ‚mňa moja mať za sedemnásť rokov naveky oceľovala a vo svete som sa už dosť zahartoval. Ale po tvojich prstoch poznávam, že si sa ty ešte dosť nezahartoval, a tak sa len dobre zaoceľuj.‘“ Po večeri vyšli na oceľový tok sa pasovať. Drak kázal Harfe (svojmu koňovi s dvanástimi krýdlami) nehrať a vtákovi nespievať, schytil Lomidreva a do pása ho mrštil do ocele.

„Lomidrevo sa na tom nahneval, vyskočil, objal draka, že len tak kosti v ňom zprašťaly, a vrazil ho do tej ocele, ako skalu do vody. Hneď sa mu tri hlavy odtriasly a omdlely. Zatým uchytil valašku, hlavy mu roztĺkol na prach, alebo postínal ako makovice.“

Oslobodená princezna vzala zlatý prútik, udrela ním zámok a ten sa hneď na zlaté jabĺčko premenil. „To ona i s prútikom oddala Lomidrevovi, aby jej ho len potom vrátil, keď mu svoju ruku za to dá.“ Išli k diere a zlaté jablko svietilo im na cestu; a tak Lomidrevo i bol zabudol na Loktibradu. Ale ten pri diere naň zavolal, aby mu dal jeho bradu. Lomidrevo mu ju hodil a Loktibrada utekal preč, „že by ho ani všetci čerty nedohonili“.

Lomidrevo dal najprv vytiahnuť princeznu a potom zkúšal svojich kamarátov. Priviazal na povraz veličiznú skalu, dal ju hore ťahať, ale tí dvaja, keď skalu dobre vyše polovice vytiahli, povraz odrezali a skala sletela do pekla.

Lomidrevo blúdil po tom pustom pekle, až raz natrafil na živú dušu, na mladé „knochta ptáky“, ktoré práve jeden had z hniezda chcel vyžrať. Lomidrevo hadovi valaškou rozmliaždil hlavu. Vtom priletel starý „knochta pták“ a chcel ho zožrať. Ale mu odpustil, keď sa dozvedel, že jeho gangoľčatám (holátkam) život ochránil, a vyzval ho, aby si povedal odmenu. Lomidrevo prosil, aby ho vyniesol na druhý svet. „Knochta pták“ mu to sľúbil a kázal mu zabiť sto baranov a poklásť do sudov a i toľko sudov vody nabrať a všetko jemu na chrbát naložiť.

Lomidrevo tak urobil a leteli. Vtákovi neprestajne plameň z pyskov vyblkoval, ale Lomidrevo hasil ho baranmi a vodou. Len už pri samom vrchu vták vypustil taký plameň, ako nikdy predtým, a Lomidrevo už mäsa nemal. I vyrezal si zpod kolena kus mäsa a hodil ho vtákovi. „Tak sa na vrch dostali. Tu povie ten knochta pták: ‚Ej, povedz že mne ty, z čoho to sladkô mäso bolo, čo si mi na ostatok hodil?‘ ‚To bolo mäso z môjho bonca.‘ ‚No, keby ja bol vedel, že je ľudskô mäso predca len takô dobrô, nikda by ja tebe nebol odpustil. Ale teraz už aj tomu spomôžeme.‘ A vychriakal mu ho na to mesto nazpät, a ono sa mu naraz pekne pririastlo.“

Lomidrevo šiel prosto do kráľovského mesta a tam sa od tohože hostinského dozvedel, že sa staršie dve princezny vydávajú za svojich osvoboditeľov. I tretia že má mnoho pytačov, a „tak odpoly je už aj sľúbená jednomu; ale ešte nechce ísť na sobáš, kým vraj nebudú mať všetky tri také šaty, ako tam dakde na tom druhom svete nosily“. Lomidrevo po meste vyhlásil, že je krajčírsky tovariš a že tie šaty ušije. Hneď ho chytali všetci majstri do roboty, ale si on pohľadal najchudobnejšieho a uňho si vypýtal osobitú chyžku. Keď všetko v dome zaspalo, Lomidrevo vytiahol z kapsy medené, strieborné a zlaté jablko, šibol ich prútikom a z každého sa stal zámok. Povyberal z nich, čo potreboval, a spal do rána.

Ráno prišli od kráľa po šaty, ale Lomidrevo pýtal plácu. Dovliekli mu „drevianku“ (mericu) dukátov, ale on hovoril, že by si princezny samy po šaty prišly.

O chvíľu pribehla najstaršia pre svoje šaty a Lomidrevo „ju pľasnul: Že či on pre takú potvoru šaty šil?“ Princezna ušla a majster sa dal doňho, čo že myslí, že ich obidvoch zabijú. Ale ho Lomidrevo utíšil a tie šaty za princeznou poslal. Podobne vodilo sa i prostrednej princezne. Keď prišla najmladšia, Lomidrevo ju bozkal. „Majster už doňho letel, že ho odstrčí, lež tu ho princezna poznala a objala. Naraz tam obliekla zlaté šaty na seba a išli prosto na sobáš.“

Po sobáši sa všetko vysvetlilo. Kráľ chcel obidvom kamarátom dcéry odňať, ale Lomidrevo to nedopustil, že si ich i oni zaslúžili. Potom pred očima všetkých urobil z jabĺčok zámok zlatý, strieborný a medený, vždy na míľu od seba. „Teraz traja kamaráti so zámkami sa podelili a každý so svojou princeznou do svojho odišiel a Lomidrevo nad všetkyma kraľoval.“

Dobšinský, ktorý túto rozprávku upravil do tlače pre „Slovenské povesti“ (str. 87 — 110, nové vyd. str. 293 — 326) [bola odtlačená ešte v Slovenskej čítanke Emila Černého, I., str. 244 — 260] poznal niekoľko jej verzií, ktoré podali „Samuel Reisz, Ludevít Reuss, Pavel Dobšinský a Ondrej Návoj z Gemerskej; Karol Venich z Malo-hontskej; Eugen Šparnensis z Liptovskej; a Horislav August Krčmery zo Zvolenskej stolice“.

2a) Rukopisných textov zachovalo sa nám niekoľko. Text v Prostonárodňom Zábavníku I., str. 39 — 42, srovnáva sa temer úplne s textom tlačeným. Žiaľbohu, nie je úplne zachovaný, lebo poslednie listy (str. 43 — 50) sú vyrezané. Bol prepísaný z Codexu Rev. B., str. 48 — 69.^[8]

Odchylky sú nie veľké: Stará žena porodila hrdinu v 96. roku, v tlači v deväťdesiatom. Ináče sa opisuje, ako sa Lomidrevo sišiel s mocnými druhy:

„Lomidrevo sa so svojími rodičmi rozlaučiu, a eště v tau noc do jedního, na pustatině vybudovanýho hostinca doišou.

Dvaja pocestní pri stole seděli. Lomidrevo prisadou k ním. ,Dobrí ludja,‘ zpyta sa Lomidrevo, ,zkäde stě? a dě ustávatě?‘

‚Zkäde ktorý,‘ odpoveda pocestní.

Lomidrevo: ,Azda stě sa na vandrovku vybrali?‘

Kopyvrch: ‚Veru hej.‘

Lomidrevo: ,Akyho že stě remesla?‘

Mjesiželezo: ‚Ja som železního remesla. Akuokolvek hruobuo železo ulapím, šecko do vedna smjesím.‘

Kopyvrch: ‚A ja som Kopyvrch. Moje remeslo je takuo, že kde vrchy nepotrebnje najdem, tje preč odnášam, a kladjem jich na druhuo mesto. Nuž a Ty, akyho že si ty remesla?‘

Lomidrevo: ,Ja som Lomidrevo. Ja najdrječnejšu horu tak roztrhám, ako najtenšje konope.‘

,Nuž, keď že je tak, Bračekouci,‘ rekne Lomidrevo po chvíli, ,buďme dobrí prjatelia, ja chcem s vami chleb jest.‘

Mjesiželezo a Kopyvrch: ‚No, veru to tak dobre bude. I my chceme s tebou žit; ani ťa neopustíme.‘

Tak si slubili vernosť a lásku a podali si ruky.

Za rana vybrali sa šeci traja do cesty a skoro po svojom odchodě stretli sa s vozmi, v jednom bahnivom a velmi strmom zavoze. Gazdovja sa ani z mesta pohnaut nemohli, ale len okolo svojích vozou narjekali.“

Potom sa rukopis shoduje temer doslovne s tlačou okrem malých odchyliek; na pr.: Železomjesič povedal na koniec pánovi: „Ale ak nám za ustávanja to datě, čo si sami odnesjeme, na tom pristaňeme“, a dodal ešte: „a hoc nás vezmite i na kontrakt“. V rukopise je poznačené: „Pán milerád kontrakt napísau, lebo mysleu, že ani 15 kyl neodnesau“, kdežto v tlači čítame: „Pán na to pristal.“ Keď dokonali robotu, „Kopyvrch objau sypareň, vyložiu na plece a odněsou ju rodičom, aby si z obecnýho zarobku tretinu zadržali; ostatnuo zanjesou Železomjesičovi a Lomidrevovým rodičom“.

Ostatok, ako pán pustil za nimi divého zlého bujaka, divého vepra a ako sám posadal i so svojimi sluhami na vozy a letel za nimi, je v rukopise vynechaný; tak i to, ako Lomidrevo zkúšal valašky.

Rozprávanie rukopisu pokračuje:

„Po tejto práci druhau si hladali a vybrali sa poznovu do jedního mesta. Vedla obyčaji zpytali sa jedního mešťana: ,Čuože tu máte novýho?‘

,Ach! bodaj by lepšuo bolo slychat,‘ odpovje mešťan. ‚Naše celuo mesto je vo velikom smútku, ale najvetší zármutok má náš, tu obydlený kral. Po tjeto dny jeho tri dcery skapali. Chodili sa každý deň na jedno mesto kaupat, a ztade, kto vje, ďe sa podeli. Povedaju dajední, že svojíma očima viděli, keď trí drakovja pribehli a jich schytili a preč odšikovali. To nik nevje, dě sa poděli, len to svedčja, že jich šecke tri do jednej djeri vtjahli, a dnu pod zem s níma sa pustili. Kral náš nevje od žjalu, čuo má robiť, a slubuje, že kdokolvek tje jeho milje dcery vynajde a ratuje, tomu ktoraukolvek z ních za ženu dá.‘

Preslyšali reč. ,To je pre nás,‘ rečje Lomidrevo, ,poďme ku královi.‘ I šli.

,Najjasnejší krali!‘ premluviu Lomidrevo, ,my sme ludja cuzí, ale sme vás vo vašom velkom zármutku prišli polutovať. Vy ste vaše dcery na strašný zpuosob utratili, a to je veru velká vec, tri dobrje deti na ráz utratit. My by sme sa osanovali jich vyhladat a ratovat, keby ste v svojom kralovskom slove stali, a nam jích potom za manželky dali, keď jich vyslobodíme. Pustíme sa za ními, hoc nas i životy koštovat bude. Kreme to jedno žjadame, dajte nám jeden povraz na 3000 láchtrou ukrutit, aby sme do akejkolvek hlbočiny sa spustit mohli.‘

‚Šecko, čuo žadate,‘ odpovedau kral, ‚vam sporjadat dám, a moje drahje deti si za ženy poberte — len mi jich vyslobodte.‘“

Hľadanie diery vystalo.

„Keď šecko hotovuo bolo, sám kral ich k tej djere odšikovau — a Lomidrevo, k tomu najsilnejší, na povraz sa uvjazau. [Vystaly i scény s Loktibradom pri varení kaše.] ,Chlapci,‘ povedá ,od djery neodcházajtě; tu stojtě na vartě, ani mi povraz skorej hore nevyťahujtě, kým tri rázy s ním tuho nepotrasjem. A teráz puštjajtě.‘

Vtom sa do djery pustiu, a dlho dlho dolu leteu, kym do toho podzemního sveta neprileteu.

Tu bolo pusto a tma ako v kochu. Dlho sa rozhljadau, ale nič vypáčit nemohou, až na ostatok sa mu daleko jedno maličkuo svetjelco zablišťalo. [Pravda, Loktibradu nevidel.]

Za drahný čas proti tomu svetlu išou, a vždy mu predca len maličkuo sa ukazovalo, až naposledy vidí jeden utěšený, od zlata a drahýho kamenja sa jasající zámok.

Bez odkladanja vnišou dnu, a tu v svetlici videu [— na rozdiel od tlače —] samotnu najmladšu královskau dceru.

Princezka sa prelakla, že človeka videla, ale sa mu len prihovorila: ,Ach! čuože tu robíš, muoj drahý prjaťelko, čuože tu hladáš?‘

,Teba, krásna princeska,‘ rekně Lomidrevo, ,a tak bez meškanja poď se mnou.‘

,Ně,‘ odpovie princeska, ,aby ja s tebou šla, ale ty tu ostat musiš; lebo ak náhle muoj muž, drak so šestima hlavami domou prijde, hned tvojmu životu konjec bude.‘

,Toho sa ja nelakám,‘ rekně Lomidrevo, a vtom velky huk povstau, lebo sa drak do domu vracau a po predku svoj bozogáň, sto centou ťažky od 500 míl zahodiu, žeby mu ho nebolo treba nosiť.

Tu strach zaujatá princezka prosila Lomidrevo: ,Ach, muoj drahý prjatel, poď skoro do téjto tmavej komory a skry sa, lebo muoj muž hned do domu prijdě a v okamžení ťa zožerje.‘

,Zožerje, nezožerje,‘ odpovedau Lomidrevo a na prosbu len išou a zachyliu sa, ale najpru bozogáň drakou zodvihou a zahodiu ho na 600 míl.

[Na rozdiel od tlače princezna nedala mu posilňujúceho vína.]

Drak si zodvihou bozogáň, a mrmlajúc ho na pleci do domu něsou. Prijdě do svetlici rozjedovaný, a z piskou mu sa plameň valiu. — Naposledy zanuchtau šecke kauty a zarevau: ,Fuj! človečina smrdí.‘

,Ach!‘ rekně princeska tichým a bojazlivým hlasom, ‚kdežeby sa ti tu človek vzau; veď ty vješ, že tu nikdy žaden človek nebou, ani nebude.‘

,Fuj, človečina smrdí,‘ zarevau poznovu drak. ,Sem s ním, kděkolvek je, vydaj ho sem, lebo keď nje, ja tento plameň neuhasím, len keď tebe zožrem.‘

Princezka od strachu na kolená padla a šecká sa trjasla. ,Ach, drahý mužu,‘ rekla k němu, ,buď mi milostivý a mojmu bratovi, který ma navštivit prišou.‘

,Dobre,‘ zamumlau drak, ,ja ti odpustím i tvojmu bratovi, jako mojmu švagrovi, len nach sem prijde a so mnou si zaje.‘

Vtom vykročiu do svetlici Lomidrevo a pokloniu sa drakovi. ,Či si to ty,‘ rečje drak, ,ten muoj bozegáň naspak hodiu?‘ ,Ja,‘ odpovedau Lomidrevo.

K olovrantu donjesou drak olovený chleb a drevený nuož a ponúkau Lomidreva, aby si zajedou, že potom puojdu svoju silu probovať.

,Ja tvuoj chlěb jesť nebudem,‘ rekne Lomidrevo, ,ale preto ti moju silu ukažem.‘

Zatím princeska donesla zo svojho jedla a Lomidrevo si chutně zajedou.

Po chvílky vybrali sa do bója — šli na humno, kteruo mesto zemi olovom zaljato bolo.

,Švagre,‘ rekne drak, ,ulap ma, a vraz ma, kolko vládzeš, do toho olova.‘

Lomidrevo sa nedau núkať — chytí draka a vraziu ho do olova až po pás.

Drak vyskočiu z olova a vraziu Lomidreva vyše pása.

Lomidrevo z olova vyskočiu a hodiu draka do olova až po hlavy. Tu schytiu bozegaň a všecky té hlavi na prach zdruzgau.

Zatím odišou k princesky do svetlici, a usmievajúc k něj premluviu: ,Krásna princeska, urob čo chceš se mnou, tvoj muž od mojích rúk umreu.‘

,Ach! drahý premilený vítaz! požehnanje sa tvoje kroky. Ja sa ti nevjem čím odmenit. Slobodná jsom, tvoja budem až do smrti.‘ A pošla k němu, s plačom ho objímala, stískala a boskávala.

,No,‘ rekou za tím: ,Buď na hotove, moja milá, pokjal sa vrátim, lebo ja i tebe i tvoje sestry chcem vysvobodiť a odprevadiť k vášmu drahýmu otcovi.‘

A hned odišjou preč.

Prišjou do druhího o mnoho krásnějšího a bohatšího zámku, a tu rovno do svetlici. Princeska samotna, od velkýho trápenja zamráčená, naraz odžila od radosti, že človeka videla, ale ju i srdce zabolelo, keď si pomyslela, čuo z toho má byt.

,Ach! čuože tu robíš,‘ rekně princeska, ,koho že tu, milý človeče, hladáš?‘

,Tebe, pekná princesko,‘ odpovedau Lomidrevo.

,Ach! utěkajže, utěkaj, muoj drahý prjatel, z tohoto mesta — tu nenabudneš. Ak sa muoj muž, drak s devjatima hlavami domou vrátí a tu ťa dostihne, naraz ťa zožere.‘

,Ei! zožre, nezožre,‘ odpovedau Lomidrevo — a vtom velký hrmot povstau, lebo si drak bozegáň na 500 centou ťažký od 700 míl domou zahodiu.

Lomidrevo pred zámok vybehou, poskraucau bozegaň a zahodiu ho na 800 míl ďalej.

Drak pomerkovau, že sa mu bozegaň vrátiu, zadudrau, až sa zem ztrjasla, bozegaň zodvihou, na plece položiu a domou nesou.

Princeska mezitím prestrašená Lomidreva do pivnici zatvorila.

Tu vkročí do svetlici drak; hněvom rozpalený tak velmi, že mu mesto pary z piskou plameň vytěkau — ponuchta šecky kauty a zamrmle: ,Fuj! človečina smrdí!‘

,Ach! milý mužu, kde by sa ti tu človek zau,‘ odpovedá šecka zplašená princeska, ,veď ty to vješ, že tu nikda človek nebou ani nebude.‘

Ale drak rozjedovaný fučau a celau svetlicu plameňom zo svojich piskou naplniu a poznovu zarevau: ,Fuj! tu človečina smrdí!‘

Vtom sa k nej obrátiu, hlavy hore podvihou a strašně na ňu pozerau. ,Či ho vydáš, či nevydáš,‘ rekně drak, ,keď nje, najpru tebä zkazím a tento plameň uhasím — potom toho rozštvrtím a zožerem.‘

Nevolná princeska neveděla, čuo má robit — hodila sa pred drakom na kolená, rukama zalamujuc. ,Odpust,‘ povedá, ,odpust a prijmi ma na milost, i muojho brata, ktorý ma navštívit prišou.‘

,Na milost vas berjem,‘ odpovje drak, ,len nach tvoj brat sem prijde, ja sa po prjatelsky s ním poshovarat chcem.‘

Lomidrevo prišou a ticho sa vítali, jeden druhýho merajuc, ako keby si neverili.

,Švagre,‘ rekně drak, ,či si ty ten víťaz, čuo muoj bozogaň naspak vratiu?‘

Lomidrevo: ,Ja som.‘

Drak: ,Nože no, zajezme si; po večeri puojdeme naše sily probovat, lebo nemyslím, že by mňa dakdo premohou.‘ K olovrantu donesou drak železný chleb a olovený nuož a rjekou k nemu takto: ,Zajez si, švagre, a posilni sa. Se mnou robotu budeš mať.‘

Lomidrevo: ,Ja som dost mocný, ani mi mocnejším byt netreba. Ale ak ty potrebuješ, najez sa.‘

Drak uhryzau svoj chleb, že zem od iskrí horela, ktorje z jeho zubou padali.“

Zápas Lomidrevov s drakom je celkom tenže ako v tlači.

„Zatím Lomidrevo do svetlici sa vrátiu. ,Milá princezko,‘ povedá, ,ty si od tvojho pekelníka oslobozená, teraz ale, pokjal sa navrátim a tvoju sestru oslobodím, do cesty sa zhotuj, čuo najlepšje veci pober; potom ťa k tvojmu otcovi odvedjem.‘

Nezadlho k tretímu zamku prišou. Nikdy tu krasu a slavu eště nevideu. Šecko sa od zlata blišťalo. Ale nechceu dlho oči pást, vnišou dnu. Vo svetlicach eště vetší blesk od samýho zlata a drahýho kamenja viďeu. Šecko sa jasalo. Princeska samotná a smutná sem i tam po svetlici sa precházala.

Ak náhle spatrila Lomidreva, div že sa dakdě nepoděla i od strachu i od žjalu. ,Ach!‘ povedá, ,čuože myslíš, človeče! nač že si ty sem prišou. Utěkaj, ak len muožeš, utěkaj! Muoj muž s 12 hlavami drak, hneď sa vrátí a tvoju dušu ti z těla vyženje. Utěkaj, pre Boha ťa prosím, utěkaj.‘

Tak ho s plačom napomínala, lebo jej luto bolo. Ale Lomidrevo rekně: ,I, princeska, len že sa netrap, veď sa ja tvojho muža nenalakám.‘

Vtom sa zem ztrjasla a obloky brnčali, lebo drakou bozogaň tak tuho leteu. Zalučiu ho na 900 míl dělako.

Lomidrevo vyskokně von a nad hlavou ho pou dva rázy zvrtnuu, a zahodiu na 1200 míl, že sa zdalo, ako keby najhroznějšia baurka hučala.

Drak sa zastaviu, preklinajuc, bozogaň zodvihou, na plece položiu a rozpajedený domov sa ponáhlau.

Prišjou rozsršený. Z piskou mu sykau plameň ako voda, zubami škrípau.

Lomidreva princeska bola ukryla a chcela ho zatajit, ale drak ho hned zapáchnuu.

,Fuj! človečina smrdí!‘ zaručau ako bivol. ,Koho tu maš? Vyvadluj ho, hned ťa prehltnem,‘ rekně k princesky.

Princeska oněmela, zbledla, omdljevala. ,Čuože mam robit,‘ povje naposledy princeska, ,už len praudu povjem. Prišjou ma muoj brat navštivit. Ach! ale ťa, drahy mužu, na kolenách prosím, ukroť tvoj hneu, maj milosrdenstvo nad ním, neublíž mu.‘

,Dobre,‘ zamrmlau drak. ,Tvoj brat, muoj švagor. Len ho priveď sem, chcem si s ním povečerať.‘

Lomidrevo prišjou. ,Vítaj, švagre,‘ rekně hromovým hlasom drak, ,či si to ty, čo si mi muoj bozogaň zahodiu, že som sa za ním vracať a na pleci vlačiť museu?‘

,Ja,‘ rekně Lomidrevo.

,Ty si chlap,‘ rekně drak. ,Sem tvoju pravau ruku, nach ťa statočne privítám.‘ Stisli si ruky, ale Lomidrevovi kru z prstou vysykla, a drakovi sa v prstoch koštjaliky změlili. Od bolesti drak z piskou plameňom ho zaraziu. ,Ej,‘ povedá, ,či to dakdo slychau, že si taký chlap. Ale si len za večerajme, potom sa opáčime, kdo sme, čuo sme. Lebo by to len velká potupa bola, keby tvoja jedna hlava nad mojími dvanactima panovat mala.‘

A tak vrelo v drakovi od jedu, ako v kotle. Mezitím doněsou drak ocelový chleb a mosazový nuož a ponukau Lomidreva.

,Nepotrebujem sa ocelovať,‘ odpovje Lomidrevo. ,Mňa moja mať za 17 rokou na veky ocelovala, a Boh ma zahartovau, — a na tom prestaněm. Ale po tvojích prstoch poznávam, že si sa ty ešte dost nezahartovau, a tak sa len dobre zaoceluj.‘

Opatrná princezka veděla, čuo bude, a tak Lomidrevovi zo svojho jedla mu donesla. Lomidrevo sa obživiu — a tak oba išli na priestornuo humno.“

Zápas s drakom je opísaný doslovne rovnako ako v tlači.

„Zatím [Lomidrevo] do svetlici k princezky odišou.

Lomidrevo: ,Krásna princeska! S radosti ti oznamujem, že som šecku moju prácu dokonau. I tebä i tvoje sestry som od vaších pekelníkou na večnost štastlive oslobodiu. Teraz k vašmu otcovi vás odvedjem, ale najprv, čo sa ti páčí, so sebou pober.‘

Princeska: ,Velký Boh ťa požehnaj. Ja tvoju lasku nikdy nezabudnem. Ja ně len niektorje veci, ale celý zámok zo šeckýma poklady, zlatom a drahým kamením lahko odnesem. Mám jeden prútik, keď tím na zámočnu bránu uděrím, celý zámok sa na zlatuo jablko obrátí.‘

Tak urobila, a išli k druhej sestre. I ta prutikom uderila, a jablčko i prutik so sebou vzala.

Šli k najmladšej sestre. I tá zámok svoj na jablčko premenila a s prutikom so sebou vzala.

Tak tri sestry, objímajuc, boskávajuc s velkou radostou Lomidreva nasledovali, jeho ctili a mu srdečně ďakuvali. Keď im dač treba bolo, len prutikom na jablčko udreli, hneď sa obrátilo na zamok a v ňom či jedlo, či napoj, šecko na svojom mestě, prihotovenuo našli.“

Dokončenie rozprávky je celkom stručné.

„Naposledy prišli ku tej djere, skrze kterau sa sem dostali. Lomidrevo znak dau a tri rázy povrazom mocně potrjasou. Potom sa do povraza šeci povjazali a po čase na svetlo vyťahnutí boli.

Bola to radost!

Král hneď k svadbe sa hotoviu a velikau hostinu urobiu. Lomidrevovi dau najmladšu, Kopyvrchovi staršu a Železomesičovi najstaršu.

Po sobáši a svadbe každý pár so svojím zámkom na druhom vrchu sa osjedliu. Tyto zaťovja i otca pred akymikolvek něprateli ubezpečili, tak že dě sa títo traja udatníci postavili, tam šecko ustúpit muselo.

Žili šeci v laske a vo svornosti.“

Samuel Reusz pripojil k tejto rozprávke zvláštnu úvahu, ktorá bola tiež prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka I., 39 nasl., a časť toho výkladu bola tiež odtlačená v Slovenských Povestiach (1858).

2b) Podľa textu zo sbierky Reuszovej spracovala B. Němcová rozprávku „Valibuk“ (II. str. 28, č. 40). Srovnávajúc tento text s predchádzajúcim, pozorujeme, že nemala pred sebou text Samuela Reusza, ale azda text Ľudovíta Reusza. Nieto síce značných rozdielov, ba sú i doslovné shody, ale jednako sú i také odchylky, pre ktoré treba tak súdiť.

Dôležité je, že hrdinovia majú iné mená. Valibuk sišiel sa s obidvoma mocnými kamaráty v krčme, ako v uvedenom rukopisnom texte. Prvý bol Skalymej, ktorý o sebe hovoril: „Keď mlynský kameň do ruky chytím, stisněm ho tak, že z něho mlieko tečie.“ Druhý, Železomej, vravel: „Akuokolvek hrubuo železo ulapím, všecko dovedna smiesim.“

Shodne s predchádzajúcim rukopisným textom uzavreli s pánom písomnú smluvu. Němcová použila domáceho výrazu „a hoc nás vezmetě na písmo“, a pán „milerád jim písmo dal“. Ostatok sa rozpráva rovnako vyjmúc to, ako urobili s pánovým vozom. Keď im bol už v pätách, „tu se Skalymej rychle obrátil a sýpku na vůz hodil, div že se to všecko nezlámalo. Valibuk rozprášil lidi cepem a Železomej chytil oboze. Bujaka a bravy naložili také na vůz a pomalu pohýňali dále k domovu.“

O princezkách, drakmi unesených, čítame u Němcovej dodatok, „že jim jedna Ježibaba krásu záviděla a preto jich zakliala, aby sa prepadly a že skutočně traja drakovia preč jich odviedli“. O domčeku na lúke sa v tomto texte nerozpráva, Loktibrada soskočí s jedlice. Loktibrada je tu bytnosť ženská, a Němcová prevzala akiste zo svojej predlohy poznámku, „že jest Ježibaba, co má bradu na loket dlouhou“. I zatým sa odchodne rozpráva, že Loktibrada, priviazaná na povraze, ukázala hrdinom dieru pod veľkou skalou. Skalymej sa na skalu „obořil a kruch za kruchom z ní odlamoval, až se jim poštěstilo díru odkrýti“.

Hrdina sa už s Loktibradou nesišiel, a tak vystaly všetky črty s tým spojené, ktoré uvádza Dobšinský. Valibuk videl najsamprv zámok „utěšený od zlata a drahého kamení se třpytící“, druhý zámok bol ešte krajší a tretí bol najkrajší, všetko sa od zlata blyšťalo. Princezky nepodaly mu vína, len najmladšia dala mu prsteň, ktorý mu „síly za sto chlapů přidal“.

Vták, ktorý hrdinu vyniesol z podzemia, menuje sa Kmochta pták. I koniec opisuje sa inakšie. Valibuk šiel prosto do kráľovskej paloty, a keď vošiel do pitvora, prosil o pohár vína. Kňažná hneď kázala naliať mu červeného vína do svojho pohára. Valibuk vypil do polovice, vpustil do pohára prsteň, ktorý mu kňažná bola dala v podzemnom zámku na pamiatku.

Rozprávka je nie zakľúčená tak smierne: Skalymeja zo zámku vyhnali a Železomej išiel s ním.

2c) Dobšinským spomenutá verzia Eugena Šparnensisa bola zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 1 — 8., pod titulom „O Valibukovi“.

Úvod tejto verzie je vzatý z látky o princezkách chtivých tanca, ktoré každú noc niekoľko párov topánok zodraly, až ich napokon čerti odniesli. Vystal, pravda, pokus o ich osvobodení.

„Bou raz jeden velmi bohatí král a ten mau tri velmi utěšenje céri, ktorje pre ích krásu po šetkom svetě známé a ctěňje boli. Vždi len choďili na báli a na tance, na ktorích tak tancovali, že každí večer petoro črjevíc zodrali.“ Kráľ sa tomu divil, ale sa nemohol vyzvedieť, kde dcéry chodia. Až prišla jedna stará čarodejnica, ktorá mu vyjavila, že jeho dcéry chodia na tanec do pekla, „dě s čertí na samích brítvách a nožoch tancujú“. Kráľ sa márne snažil svoje deti od toho zlého osvobodiť, a čerti, keď sa o tom dozvedeli, princezky v pekle zadržali. Na znamenie smútku kráľ dal celé mesto čiernym súknom obtiahnuť a sľúbil tomu, kto by jeho dcéry vysvobodil, najkrajšiu za ženu a s ňou pol kráľovstva.

Po tomto úvode rozpráva sa o pôvode hlavnieho hrdinu spôsobom vcelku obvyklým. Jedna matka mala syna a nadájala ho dva roky. Potom ho vzala do hory, a keď nevládal vytrhnúť svrčinu, pridájala ho za šesť rokov. Vtedy už svrčinu vytrhol, ale dosť ťažko, a preto ho nadájala ešte štyri roky, až vytrhol veľký buk. Zato dala mu meno Valibuk a nechala ho ešte dva roky pri sebe; potom ho vypravila do sveta.

Išiel cez hory a doly, až ho raz nohy doniesly do toho kráľovského mesta. V hostínci sa o všetkom dozvedel, i ohlásil sa ráno v kráľovskom zámku, že princezny vysvobodí. Keď sa od kráľa odobral, išiel so svojím verným psom Hrivkom ďaleko-široko, až stretol bystrého šuhaja „Hužvára“ so psom Dunčom. Šli spolu ďalej, až im v ústrety prišiel tretí chlapík, „Studňjar“, so svojím psom Strežkom.

Sadli si na pažiť a Valibuk im vyrozprával, kde ide a na čo ide. Privolili k tomu a hýbali ďalej. Na noc prišli do jednej hory k domčeku, v ktorom našli iba staručkú ženu, a vyprosili si od nej hospodu. Ona im i vyrozprávala, čo vedela o pekle. Kázala im, aby šli napravo, že prídu na veľkú lúku a tam že na prostriedku najdú tľapkavý kameň. Ten aby vykopali; pod ním najdú mnoho piesku, ten aby vynosili. Nech potom ešte hlbšie kopú; až vykopú 100 „laktorou“, prídu na peknú rovinu. Tam nech sa dajú tamojšiemu prievozníkovi previezť cez veľkú rieku. Na druhej strane uvidia veľký mlyn, kde sami diabli melú. Keď ich tam všetkých premôžu, najdú tie tri princezny. Až ich vysvobodia, nech idú tou istou cestou nazad.

Ráno sa pobrali ďalej a na tretí deň prišli na veľkú lúku. Tam zažili vcelku to isté dobrodružstvo s Loktibradou. Usniesli sa, že Valibuk a Hužvár pôjdu hľadať ten kameň. Studňjár za ten čas piekol slaninu. Medzitým na strome začala Ježibaba posmešným hlasom mumlať: „Pečješ sobě pečenečku, něbuďeš hu jísťi.“ Studňjar sa zľakol, nechal tam slaninku a schoval sa pod strom. Ježibaba sliezla, vzala slaninku a mesto nej nastokla veľkú žabu a odišla. Keď sa kamaráti vrátili a chceli jesť, naľakaný Studňjar im rozprával, že mu striga vstrčila miesto mäsa „koritnačku“.

Druhý deň bol kuchárom Hužvár, ktorému sa vodilo práve tak. Valibuk povedá: „Vás něhodno na ňič potrebovať, vi stě len takí chruňovja a strachoprdki“, a tretí deň kucháril sám. I naňho striga so stromu posmešne volala, ale sa nezľakol, a keď skočila so stromu, chytil ju za bradu a „zavrzgou jej hu do jednej sťjepki, tak že táto iba po mnohom proseňú dostala pardon“. Pustil ju a všade šiel za krvavým šľakom, až prišiel k tomu kameňu, kaďe mali do pekla zísť. Zapamätal si to miesto a vrátil sa. Keď prišli kamaráti, rozpovedal im všetko a vybrali sa k tomu kameňu. Odvalili ho i piesok vynosili a dlho kopali, až sa dostali k otvoru do pekla. Valibuk povie Hužvárovi, abi urobiu veľkú, hrubú a mocnú húžvu, že potom jedného po nej spustia. Húžva bola hneď hotová, ale nikto z kamarátov ňechcel dnu, iba Valibuk. Vzal si zvonček a povedal im, keď bude na ňom cengať, aby ho hore ťahali.

Scéna v podzemí je, pravda, inakšia než v predchádzajúcich verziach.

Keď bol Valibuk dole, našiel rovinu i rieku, cez ktorú ho previezla jedna „potvora“, a násilným spôsobom vynútil si prístup do mlyna. Už pri vrátach čerti, ktorí tam vartovali, nechceli ho pustiť. Najedoval sa, chytil svoj „osekaněc“ a vyvrátil ním vráta. Tu začali čerti naň vrčať, ale chytil každého a prask s ním do zeme, že mu iba hlava von trčala. Keď ich takto odbavil, išiel do mlynice. Tam sa do neho chytil malý čertík, ale Valibuk ním treskol o stenu. Na jeho krik pribehli druhí, ktorých všetkých Valibuk o stenu hádzal tak, že „sa priljepali na ňu ako blato“. Keď už všetkých premohol, vstúpil do jednej izby, kde naň vyskočil čert o šiestich hlavách. Valibuk mal s ním hodne práce, kým ho premohol a zmárnil; tu hneď prišla k nemu krásna panička a dala mu medené jabĺčko.

V druhej izbe vysvobodil od čerta s dvanástimi hlavami paničku ešte krajšiu a dostal od nej strieborné jabĺčko a napokon v tretej izbe po veľkom zápase zabil ohavnú potvoru so štyriadvadsiatimi hlavami a vysvobodil paničku krásnu ako slnce, ktorá mu dala jabĺčko zlaté. Potom si nabrali, čo tam bolo najdrahšieho, a išli k diere, kade mali vyjsť. Valibuk dal najprv vytiahnuť drahocenné veci a potom princezky, jednu za druhou, o ktoré by sa kamaráti boli skoro pobili. Napokon, pretože šípil neúprimnosť druhov, priviazal na húžvu „jedného krča“, ktorý vytiahli len do polovice a pustili, nazdávajúc sa, že už je po kamarátovi.

Valibuka vyniesol na svet zázračný vták (tu nepomenovaný), ktorý sa nad ním sľutoval, keď počul o príčine jeho smútku. Žiadal však, aby mu na každé zakrknutie dal funt mäsa do úst, a pri tom mu ukázal vola, aby ho zabil a na chvost mu ho priviazal. Valibuk tak urobil a sadol si naňho. Keď leteli, hádzal mu mäso do pyskov, až už nemal nič. Čo robiť? I chytil prsník a hodil ho vtákovi a už boli hore. [Detail, obyčajne s tým spojený, v tejto verzii vystal.]

Valibuk pobral sa rovno do kráľovského zámku, kde práve bola svadba jeho kamarátov s kráľovskými dcérami. Sluhovia ho nechceli pustiť, ale on šiel prosto do paloty, kde sedeli mladoženíchovia i s mladými nevestami. Všetci naň upreli oči a on im núkal, či by si nekúpili tie krásné jabĺčka. „Šetkím sa zapáčili, zláště mladím ňevestám, ktorje, držjac ich v ruke, hňeď zaplakali. Král sa ích hňeď opítau že čo sa ím stalo; oni mu povjedali, že sa to od toho istjeho, čuo ich vislobodiu; že vraj títo dvaja ňje, ale ten ich vysloboďiu. Tu sa král nahňevau a tíchto usmrťiť kázau, ale na prímluvu Valibukovu dostali pardón. Valibuk si zau najkrajšú za ženu a títo dvaja ostatnje dve.

Valibuk po smrti kralovej zostau králom a žije posjal, ak nezomreu.“

2d) Verzia, uvedená P. Dobšinským, ktorú zapísal August Horislav Krčméry zo Zvolenskej stolice, je v Prostonárodňom Zábavníku I., str. 283 — 297.

Druhovia, obdarení nadľudskou silou, ustúpili prostým „chlapom“, ktorých kráľ dal hrdinovi na pomoc. Dej sa rozpráva dosť obvyklým spôsobom, sú tam len niektoré drobné odchylky, najmä o Loktibradovi.

Bol jeden otec a mal syna Janka, ktorý, keď dorástol, vybral sa do sveta. Po dlhom putovaní prišiel do mesta, ktoré bolo celé čiernym súknom obtiahnuté a dozvedel sa, že traja ohavní draci uniesli tri kráľove dcéry. Dal sa ohlásiť u kráľa a osvedčil sa, že si trúfa ich vysvobodiť, a vyžiadal si dvoch chlapov na pomoc, 12 volov, 12 kýl kaše a 12 pecí chleba. Naradovaný kráľ mu všetko sľúbil a spolu i najkrajšiu dcéru za ženu a s ňou pol kráľovstva.

Dva dni šli do hory, kde bola dračia diera, a našli tam vežičku, na ktorej bol zvonček. Janko povedal kamarátom: „Hola, chlapci, tu zostaňeme, tu nám buďe dobre, keď jedni puojďeme hladať, zaťjau tretí buďe variť, a keď sa kaša uvarí, zazvoní na tomto zvončoku, aby sme veďeli, že kedy máme príst.“ Kamarát varil v kotlu kašu a jedného vola, a keď mysleu, že už je dosť uvarená, zazvonil. Ale vtom vyskočil zo zvonice akýsi pidimužík, „škrata škaredšja od čerta, a mau vám bradu na rýf dlhú, a zavolau naňho: ‚Čvo si sem prišjou?‘ ‚Aby som sa s ťebou sišjou,‘ odpovedau on; Loktibrada ale sa nahněvau a zkrikou: ‚Nuž, ty taký a taký, akože sa ty opovážiš v mojom príbytku nepokojiť, či znáš, kdo som ja?‘ A vtom ho chytiu, mrsnuu o zem, lem sa tak zkurilo, vyljau mu kašu na pupok a šetku odtjal pojedou a potom sa zase do zvonici vrátiu.“

Tak sa vodilo nasledujúci deň i druhému kamarátovi, ktorý sa s tým prvému zdôveril, ale Jankovi nič nehovorili, lebo ho zčiastky nenávideli a sa tešili, že sa mu to tiež stane. Na tretí deň varil Janko. Rozložil oheň, nasypal kaše, rozsekal vola a nahádzal do kotla; potom zoťal buk, obkliesnil ho z konárov, vydlabal doňho jedonásť dier a postavil neďaleko ohňa. Keď zacengal, vyskočil Loktibrada z veže a oboril sa na Janka, prečo ta prišiel a či vie, kto on je. Ale Janko sa zasmial a povedal mu: „‚Nuž, veť ťa viďim, že si len taky skrčok, ako od zemi na pjäť, a predca sa tak nadúvaš, ako by si Pán Boh zná, čvo bol.‘ ‚Nuž, veť ťi ja hňeď ukážem, čvo som,‘ zkrikou Loktibrada. ,No, no, no, len pomali; keď to voš kašle a ňemá plúc,‘ odpovjedau Janko. Loktibrada sa na toto tak najeduvau, že mu vlasy lem tak hore stávali, ako štětina, a chytiu sa do Janka, že ho praští o zem ako tých druhých, ale sa sklamau.“ Lebo Janko, obratný šuhaj, chytil ho mocne za bradu, dovliekou k tomu buku, bradu a prsty mu do tých dier „zacvikuvau“ a potom ho kyjakom mastiť počal. Loktibrada ho prosil, aby ho pustil, ale Janko naň volal, aby vypustil bradu, lebo vedel, že v nej má všetku silu. Loktibrada najprv nechcel, len ho prosil, až napokon bradu vypustil a utiekol do zvonice.

Kamaráti medzitým našli dračiu dieru, a tak, keď sa vrátili a dobre najedli, všetci sa k nej pobrali. Cestou im Janko vyrozprával, čo sa mu prihodilo; druhovia, ako to počuli, sa nahnevali a ushovorili sa, že ho musia dakde so sveta sniesť. U diery Janko kázal kamarátom, aby prichystali povrazy, po ktorých ho dolu spustia.

Keď bol Janko dole, kde bola veľká tma, ohlásil sa mu Loktibrada a chcel na ňom svoju bradu. Janko mu ju sľúbil, ak ho dovedie k princeznám. Prišiel k prvej, ktorá mu dala pálenky, aby bol mocnejší, a prútik, aby ním draka pošibal, že mu hneď hlavy „odfrknú“. Potom ho schovala na bezpečné miesto. Onedlho vrátil sa drak, a ako dvere otvoril, zručal a volal: „‚Fuj, človäčina smrdí!‘ ‚Ach, kdože by ti sem prišjou, mužíčok muoj, to si sa lem tam vonká takým povetrím nabrau; alebo ja ti eště páchněm.‘ Potom mu doniesla hned jesť, on si zasadnuu k stolu na železnu stolicu, najedou sa a potom si lahnuu spať.“ Keď zaspal, princezna dala Jankovi znak a on mu hneď päť hláv šabľou odťal; než sa drak posbieral, už mu ležala i šiesta hlava na zemi. Potom si Janko povyrezával z dračích hláv jazyky [čo je, pravda, zbytočný prídavok] a šiel k princezne, ktorá sa mu poďakovala a dala mu na pamiatku zlatú korunu a prsteň, ktorý bola od svojho otca dostala.

Podobným spôsobom Janko vysvobodil i druhé princezny od drakov s deviatimi a dvanástimi hlavami. Druhý drak si zasadol na mosadzný stolec; keď zaspal, Janko mu odťal šabľou šesť hláv. Ale drák sa prebral, chytil ho a zaryl až po kolená do zemi. Janko vyskočil, šibol ho prútikom a ostatnie tri hlavy mu odletely.

Tretí drak si zasadol na oceľový stolec a zápas s ním bol najhorší. Janko mu odťal šesť hláv, drak sa prebudil a vrazil Janka do zeme tak, že mu len hlava von trčala. Ale Janko vyskočil, odťal mu ešte tri hlavy a napokon ho pošibal prútikom, že mu i poslednie tri hlavy odletely.

I druhá i tretia princezna daly mu po zlatej korune a prsteňu.

Loktibrada ich všetkých doviedol k diere, kde Janko dal najprv vytiahnuť princezny. Podobne ako v druhých verziách priviazal na povraz mocnú skalu, ktorú kamaráti vytiahli len do polovice a potom spustili.

I v tejto verzii, ako v predchádzajúcej, sľutoval sa nad zarmúteným Jankom veľký vták a vyniesol ho na svet. I tu je zvyčajný motív, že Janko naostatok hodil mu do zobáka kus mäsa z nohy a vták mu zas to mäso vrátil a hneď mu na nohe prirástlo.

Keď už bol vonku, prosil ho Loktibrada, aby mu vrátil jeho bradu. Ale Janko neurobil to prv, kým ho nezaviedol na dobrú cestu. Potom mu poďakoval za jeho výsluhu a navrátil mu bradu; Loktibrada mu vinšoval šťastlivú cestu a odišiel do svojej vežičky.

„Ako na krídlach leťeu“ Janko do mesta, aby skorej zvedel, čo tam, ako tam; keď ta prišiel, videl celé mesto červeným súknom obtiahnuté a dozvedel sa, že o tri dni bude svadba vysvobodených kráľových dcér. Janko sa tak zarmútil, že sa dobre nezbláznil, chcel bežať do kráľovského paláca a povedať, že on princezny vysvobodil, ale si pomyslel, že by ho mohli odohnať, nuž behal ako šialený po meste, až sa napokon uspokojil. Prišlo mu na um, že má koruny a prstene, i prihlásil sa za tovariša u zlatníka, ktorý ho s radosťou privítal, lebo mal princeznám na svadbu zlaté tri koruny a zlaté prstene vyhotoviť.

Janko sa mu ponúkol, že ich sám vyhotoví, keď mu dá na tri dni osobitú izbu, do ktorej nikto za ten čas nebude smieť vkročiť. Zlatník privolil a Janko sa do izby zatvoril a len na poludnie vychádzal. Zlatník, keď nepočul z izby klepkania, obával sa, že ho Janko klame. Ale Janko tretí deň trochu začal na oko klepkať a doniesol majstrovi i koruny i prstene, ktoré mal v kapse. Vyžiadal si len, aby ich smel sám do zámku zaniesť.

Keď ta prišiel a vkročil do izby, princezky ho hneď poznaly a najmladšia sa tak naradovala, že dobre z kože nevyskočila. Hneď oznámily otcovi, že ich Janko vysvobodil, a nie tí dvaja. Oni síce začali tajiť, že je to nie pravda, ale Janko kráľovi všetko vyrozprával a ukázal mu jazyky, ktoré bol drakom vyrezal. Kráľ ho objal ako svojho syna a dal mu najmladšiu dcéru za ženu a tých dvoch dal hneď na druhý deň obesiť. „O dva tydňe potom bola svatba, akej od pamäti sveta ňebolo. Janko zavolau k sebe aj svojich rodičou, a žili šeci spolu štastně; keď král zomreu, potom on kralovau, a mau jednu kravičku, ktorá mala zvoňec, už je tejto rozprávky konjec.“

3. Čiastočne inakšie sú sostavené a i prehodené jednotlivé motívy vo verzii, zapísanej v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 213 — 216, nadpísanej „O Valibukovi“, a štylisticky zmenenej v sošitku, označenom ako sv. XIV. — XV., ktorý je priviazaný k „Povestiam“ Amálie Sirotkovej (str. 21 — 27).

Bol jedon človek a volal sa Valibuk, že buky zo zeme trhal. Slúžil u jedného kráľa, ktorý ho raz poslal s listom k druhému kráľovi po akési železo. Na ceste sa stretol s človekom, prešli podľa seba, a druhý povie: „‚Hm! aňi sa mi ňepokloňí,‘ a Valibuk: ‚A čo si ty za človek?‘ ‚Já som Valivrch.‘ ‚No a ja som Valibuk, teda mi buďemo dobrí kamaráťi, poď so mnou!‘“ Tak natrafili i tretieho, ktorý sa volal Miesiželezo. Šli vedno a stretli vozy so železom. Valibuk naváľal na cestu bukov, tak že vozy nemohly prejsť, a ponúkol sa vozárom, že buky odmece, ak im dajú toľko železa, čo si oni traja odňesú. Vozári pristali a Valibuk sobral železo z piatich vozov, Valivrch zo troch a Miesiželezo zo dvoch. Potom rozkázal Valibuk Miesiželezovi, aby im namiesil kyjaky.

Keď prišli k druhému kráľovi s listom, v ktorom medzi iným bolo napísané, aký je Valibuk chlapík, zkúšal ich silu. Valibuk vytrhol na dvore strom, kráľovi veľmi milý, a keď sa to kráľovi nepáčilo, hneď mu ho nazpäť zasadil. Valivrchovi kázali dvíhať vrch; „on pleco podložiu a vrch sa mau na královský palác zrútiť.“ A tak sa kráľ presvedčil o ich moci.

Odchodne od zvyčajného rozprávania kamaráti išli na zboj a doniesli si vola, ktorého mali v hore piecť; Miesiželezo ho obracal a druhí dvaja išli do mesta „pre inšie veci“. Loktibrada (rodu ženského) prišla ku kuchárovi a spýtala sa ho: „‚Pečješ toho vola, pečješ?‘ ‚Vera ho pečjem, ale ti ho ňebuďeš z ňeho jesť!‘ ‚Eiha!‘ — Lokťibrada — ‚ba vera ťi ho i na pupku zjem‘“, a keď sa vôl dopiekol, schytila ho a na pupku mu ho zjedla. Keď prišli kamaráti a vola nebolo, Miesiželezo im všetko vyrozprával. Tak sa vodilo druhý deň i Valivrchovi.

Na tretí deň piekol vola Valibuk. Zas prišla Loktibrada: „‚Či pečješ toho vola, pečješ?‘ ‚Vera ho pečjem, ale ňebuďeš z ňeho jest, aňi si zubi ňeostri naň‘. ‚Ba veru ťi ho i na pupku zjem!‘ ‚No, veť sa nahlaďímo‘, a ho len obracau, pjekou a dau pozor na tú potvoru. Keď sa dopekau, táto sa naťjahňe, chce ho uchiťiť, ten ju ale chiťiu za bradu, a tam na straňe bola edná klada, tú bozogáňom rozšťiepiu a bradu jej tam zasekou; tam ju nahau, odišou k ohňu. Tí prišli, najedli sa a po obeďe jim šou ukázať tú uvezněnú potvoru, ale ako sa zaďiviu, keď jej tam ňebolo, aňi kládi, iba járok, zkaďe kladu sebou hajtovala. Prišli za ňim až ku ďjere, zkaďe sa na druhí svet chodjeva.“

Medzitým poslal k nim kráľ posla, že sú mu veľmi potrební, že akási potvora jeho princezky „mátává“. Šli k nemu a večer strážili princezky, Valibuk najmladšiu, Valivrch prostredniu a Miesiželezo najstaršiu. V noci prišlo na oblok, kde Valibuk vartoval, čosi „hurtovať“; bola to známa už potvora Loktibrada. Ako zazrela Valibuka, ušla, lebo sa ho bála, a šla ku staršej hurtovať. Už bola i oblok vybila, ale i tam ju Valibuk zastrašil. Išla na tretí oblok, a vošla už do svetlice, ale ako prišiel Valibuk, vyskočila na oblok skoro, „tak že iba ednú buchtu dostála buzogáňom“.

Potvora utiekla a priatelia ju išli hľadať, ale vtom ona uchytila princezky a odvliekla ich so sebou. Hnali sa teda za ňou. Prišli k diere, ktorá viedla na druhý svet, Valibuk uplietol košiar, Miesiželezo spravil húžvu a spustili najprv Miesiželeza. Ale ho museli vytiahnuť, lebo vraj tam je tma ani v sitne. I Valivrcha nezadlho vytiahli, lebo vraj ta človek pre veľkú zimu a smrad nemôže ísť. Dal sa teda spustiť Valibuk.

Na druhom svete videl maľučkých ľudí, ako u nás deti, že kosia. Všetci sa k nemu sbehli a chceli, že by im bol kráľom. Ale on neprivolil, lež chcel, aby mu ukázali, kde ich paní býva. I ukázeli mu jeden kaštieľ a tam našiel tri princezky. Vyšikoval ich von, ale vtom naň Loktibrada spustila „povalinu“, ktorá ho však nezabila; „on sa len otrjasou, skočiu, chiťiu potvoru a na kolomasť obráťiu. Zlato, čo mala, šetko pobrau, a šou tam, zkaďe dnu vňišou“.

Princezky kamaráti povyťahovali, ale Valibuka tam nechali. Vyniesol ho vták, že mu zachránil mladé, ktoré on dávno vychovať nevedel, lebo keď prišiel dážď a on pri nich nebol, všetky mu podochly. Keď sa Valibuk sem-tam prechodil, vidí, že ho naháňa had ako sud veľký; vyliezol teda na strom, kde boly tie mladé, ale had i ta za ním bežal. Valibuk sa rozohnal svojím budzogáňom, treskol naň a hneď ho na dva kusy presekol. Vtom prišiel dážď, ktorý mladé hubil, Valibuk mladé prikryl kepeňom a po daždi sliezol a išiel ďalej. Starý vták priletel „ustrachaní“, a keď od mladých počul, ako ich ten človek zachránil, letel za ním a za odmenu vyniesol ho na svet [To sa proste konštatuje].

„Keď už vileťeli na tento svet, Valibuk prišou do královskiho dvora, kďe už svadbi stáli; tu mu jeho kamaráti dali najmladšú za ženu, a že mu boli dobrí, ňechceu sa jich zprostiť. Teda aby sa ho ňebáli, ňepolutovau jich, s dvoma královstvama sa rozďelili a žijú v pokoji, lebo sa jich každý bojí.“

4. Ináč rozpráva o pôvode hrdinovom a o jeho sile verzia, zapísaná v „Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 199 — 210, „O troch kralovskich cerach“. Je tiež rozšírená niektorými novými motívy.

Bol jeden gazda a ten nemal detí. Raz išiel do cesty a ako ide, vidí v brázde malého chlapca. Vrátil sa domov s radosťou, že už má chlapca. Mal on tri kobyly; pod jednou chlapec „cicau“ za tri roky. Potom ho otec odviedol ku takému buku „ako koch“ a chlapec ho tak striasol, že všetko listie s neho spadalo. Cical tedy pod druhou za tri roky a potom striasol buk tak, že všetky konáre s neho spadaly. I cical ešte za tri roky pod treťou a zatým bol už taký mocný, že vytrhol buk i s koreňmi a vrchovcom ho do zeme vrazil.

Otec ho poslal do sveta a dal mu sto zlatých. Janko si dal uliať desaťcentový budzogáň; keď ho vyhodil do povetria a zlomil sa mu na chrbte, dal si spraviť dvadsaťcentový, ale i ten sa mu zlomil. Až tridsaťcentový budzogáň sa mu nezlomil. Janko dal zaň tých sto zlatých a išiel do sveta.

Opis hrdinových kamarátov je celkom sotretý, Miško a Jurko sú celkom obyčajní ľudia.

Prišli do mesta, kde traja draci (s troma, s šiestimi a deviatimi hlavami) uniesli tri kráľove dcéry.

Stručne sú podané scény s Laktibradou. Janko kúpil tri štvrtky kaše. Najprv ju varil Miško, potom Jurko. Laktibrada vysypala im horúcu kašu na pupok a zjedla ju. Chcela i Jankovi to urobiť, ale Janko ju chytil za bradu a stisnul ju do „volakej srobi“ a začal ju biť tým „bunkovom“. Laktibrada prosila Janka, aby jej nechal život, že mu povie, kde sú kráľovské dcéry. Aby odvalil tam skalu, pod ktorou je diera dnu.

Keď sa kamaráti vrátili, Janko ich vyhrešil, že sa Laktibrade dali, a potom šiel ku kráľovi oznámiť, že jeho dcéry vynajde, a kráľ mu dal „kontrakt“.

Keď prišli k skale, odvalili ju a po dlúhom povraze spúšťali najprv Miška. Ale ešte nebol ani v dvadsiatej čiastke, už kričal: „Jaj, horúco mi, zas, jaj zima mi.“ Museli ho vytiahnuť a taktiež Jurka.

I spustil sa Janko a prišiel najprv k medenému zámku, potom k striebornému a napokon k zlatému. Každú princezku doviedol k diere a dal ju o sebe vytiahnuť. Zámky, v ktorých princezny bývaly, pošibal prútikom a premenil ich na jabĺčka.

Miesto kameňa zavesil na povraz hlavu šarkanovu.

Uvidel hniezdo, kde mal „knochta pták“ mladé, ktoré mu horúci vietor každý rok pohubil, a prikryl ich kepeňom. Z vďačnosti sľúbil ho „knochta pták“ vyniesť na svet a hovoril mu, aby si opatril šesť baranov a šesť gencov vody. Ale keď leteli, minulo sa Jankovi mäso i voda a vták od mdloby spadol a Janko dobre že sa nezabil.

A tu sa rozpráva motív nový.

Janko sa začal driapať tou dierou hore; už bol v polovici, tu sa mu zablysnul oblôčik. Vošiel dnu: „„Daj Boh štestja!“ ‚Bože daj i tebe, kupec madianskí, už si tau?‘ a to bou tích troch šarkanou otec z tricat hlavami. ‚Ked si ti mojich troch sinou s toho sveta z vedou, teraz ja teba.‘“ Janko ho poprosil, aby mu dal aspoň „jednau fajkau dohanau vifajčit“. Ako fajčil, prihotovil si ten „bunkovig“ a naraz drakovi dvadsať hláv srazil a hneď zatým deväť. Drak ho prosil, aby mu nechal aspoň jednu hlavu, že je v nej jeho život, a dal mu za to ihlu, ktorá sama bude šiť, čo jej rozkáže, nožnice, ktoré samy budú strihať, čo chce, medený a zlatý kantárik, ktorými keď potrasie, príde mu medený a zlatý tátoš s medeným a zlatým „fegyverom“ (brnením) preňho.

Keď už drak nič nemal, Janko mu odťal hlavu a dostal sa šťastne z diery. Išiel do kráľovského mesta a dal sa za krajčírskeho tovariša. Raz prišla k majstrovi najstaršia princezna, aby jej ušili na sobáš s Miškom medené šaty. Janko jej hovoril: „Či by ja takej potvore šiu takje cifrovanje šaty?“ Majster to počul a tak ho „vypleskav“, že začal plakať. Potom si vypýtal osobitú chyžku, zapchal i kľúčovú dierku, zapálil sviečku a hovoril ihle: „Ihla, tak ši, čo si tak nikdy nešila, a vy, nožnice, tak strihajte, čo ste nikdy tak nestrihaly“, ľahol si na „varštak“ a spal až do rána.

Ráno boly šaty hotové, dal ich majstrovi a on ich odniesol kráľovi, kde mu dali „čtvrtkau (štvrtku) dvacatníkov“ od roboty. Janko nechal peniaze majstrovi, a keď ich volali na svadbu, hovoril mu, aby šiel sám, on že pôjde na ryby. Práve podľa kostola bol potok; ako išli do kostola, potriasol medený kantárik a naraz prišiel medený tátoš s všetkým „fegyverom“ a on len tak v povetrí lietal.

Po krátkom čase prišla strednia princezka, že by jej spravili strieborné šaty. Janko jej opäť povedal: „Či bi ja som takej potvore šati šiu“, a majster tak spravil, ako by ho bol pleskol. Ráno boly šaty hotové a majster dostal za ne „čtvrtkau taljerov“. Janko mu peniaze nechal a na svadbe sa objavil na medenom (!) tátošovi.

Keď prišla najmladšia dcéra, Janko ju pobozkal a hovoril: „Toto je vraj moja milá.“ Tej mali šiť zlaté šaty, a mala sa vydávať za Laktibradu. Janko šaty ušil a poslal s nimi do zámku majstra, ktorý dostal štvrtku dukátov. Ale i tie mu nechal, na svadbu prišiel na zlatom tátošovi v zlatej zbroji, zabil Laktibradu a bola svadba za štrnásť dní.

Ako v texte upravenom od Dobšinského Janko po svadbe zahodil medené jablko na tri míle, strieborné na dve a zlaté nechal v tom meste a tam bol pekný zlatý zámok a „ešte aj poteraz žijau, ak nepomreli“.

5. So slovenskými verziami súvisí verzia zo Šarišskej stolice, zapísaná v dialekte maloruskom (vo sbierke Verchratského, str. 130 — 134).

Boli raz traja bratia „mocare“ Valiver’ch, Valibuk a Miśiželjizo. Išli do sveta a jedon po druhom prišli ku kráľovi, ktorému sa ztratily tri dcéry, jedna za druhou. Sišli sa a vybrali sa potom spoločne princezny vysvobodiť. Jedon vzal „chyžinu“ na chrbát, druhý bujaka a tretí konope a priadzu.

V hore zastali, dvaja išli hľadať princezny a tretí varil a súkal povrazy. Prvý deň ostal doma Miśiželjizo; z kochu naň volal Loktibrada, spustil sa dolu a vylial mu kašu na pupok; podobne urobil druhý deň Valiver’chovi. Ale Valibuk vytrhol Loktibradovi bradu, prenasledoval ho a videl, ako nadvihol skalu a v diere pod ňou zmizol.

Spoločne usúkali povraz a prišli k diere. Najprv spúšťali Miśiželjiza, ale ten dostal strach, keď počul hady syčať a žaby krkať. Tak sa vodilo i Valiver’chovi. Napokon sa dal spustiť Valibuk a dostal sa až na dno pekla. Tam sa ohlásil Loktibrada a pýtal od neho svoju bradu. Valibuk mu ju sľúbil, keď ho dovedie k princeznám a potom vyvedie na svet.

Počul, že prvá princezna je v striebornom dome, ktorý sa otáča na kačacej nôžke. Valibuk dupol a dom zastal. Vošiel a našiel tam princeznu, od ktorej dostal strieborné jablko. Zahryzol si doňho, vypil pohár vína a schoval sa. Drak so šiestimi hlavami ohlásil sa strieborným kyjakom a Valibuk mu ho hodil nazpäť. Schovaný za dvermi čakal draka a v zápase odťal mu sekerou všetky hlavy. Princezka dala mu zlatý prútik a zlaté jablko; šibol prútikom a dom zmizol.

Osvobodenú princeznu Valibuk dal vytiahnuť a šiel za druhú. Prišiel k domu olovenému, ktorý sa otáčal na kuracej nôžke. Drak princeznin mal deväť hláv. Princezna pohostila hrdinu oloveným chlebom a vínom. Drak sa ohlásil oloveným kyjakom, Valibuk mu poodtínal všetky hlavy a od princezny dostal olovený prútik a olovené jablko. I ju dal vytiahnuť.

Najmladšia princezka bola v zlatom zámku, ktorý sa otáčal na husacej nôžke. Tam ho princezna ponúkla len vínom. Drak zahodil popredku zlatý kyjak a Valibuk mu poodtínal všetkých dvanásť hláv. Od princezny dostal zlaté jablko a zlatý prútik. Dal ju vytiahnuť a miesto seba priviazal ťažkú skalu, ktorú kamaráti s polovipe spustili.

Loktibrada povedal hrdinovi o vtákovi, ktorý ho vynesie z pekla, keď zareže ovce a bude hádzať vtákovi mäso do zobáka, kedykoľvek ho otvorí. Leteli a Valibuk, keď sa už mäso minulo, dal mu kus mäsa zo svojej nohy; bradu hodil Loktibradovi do pekla.

Zatým prišiel ku kráľovi a ohlásil sa, že on princezny vysvobodil; najmladšia ho poznala a všetci traja mali svadbu s princezkami.

6. V Sborníku Muzeálnej slov. spol. XVIII., str. 89 — 93, je pod č. 54. rozprávka „Andriš Rak“ zo Spišskej stolice.

Je pripojená k látke uvedenej pod č. 3 A. 3. Tu uvádzame len druhú čiastku rozprávky.

Hrdina, Andriš Rak, šiel horami dolami a prišiel k veľkým skalám. Tam pil vodu zo studienky a jeden chlap krušil mu skaly do vody. Udrel ho svojou palicou, že hneď spadol a povedal: „Ej, nebi me, Andriš, nebi, pujdzem ja s tebu.“ Pošli vedno k druhému chlapovi, čo buky trhal a na kolene lámal. Chlap vravel: „Kebi mi tu bul Andriš Rak, ta bi som ho tak na kolene rozlamal, jak teho buka.“ Andriš Rak ho udrel palicou; on spadol a kričal: „Nebi me, kamarat, šak ja pujdzem s tebu.“ Bolo už tma, keď prišli medzi dva vysoké vrchy. Tam bol chlap, ktorý, ako vystrel ruku s jedného vrchu, dostal až na druhý. „Kebi mi tu bul Andriš Rak, pram bi som ho pokrušil,“ vravel chlap a všetkých troch k sebe pritiahol. I on dostal po hlave a šiel s nimi.

Všetci štyria prišli do mesta, kde bol veľký smútok, lebo traja šarkani ukradli kráľovi tri dcéry. Tomu, kto by ich vysvobodil, otec sľuboval jednu za ženu a s ňou pol kráľovstva. Andriš Rak sa osvedčil, že ich vynajde, nuž kráľ ho dal zavolať i s jeho tovarišmi a dal im na cestu, čo potrebovali.

Išli ďaleko do veľkých hôr a tam našli jaskyňu. Scéna, ako sa hrdina spúšťa do diery, je veľmi pokazená. „Pušćili še do nej. Šicko si pobrali, lem hašpel (kolovrat) zapomli. Andriš Rak povedal kamaratovi: ‚Ti, ćo buki terháš, idz a prineš hašpel, bo ti najskorej pridzeš.‘ Išol, ale še nenavracil. ‚Ic ti, čo z ruku dostaneš z jedneho verha na druhi, ti najskorej ho donešeš,‘ hvarel druhemu. Ras skočil, ras kročil — a už ho donesol. Privadzili porvaz. Andriaš Rak še ulapil porvaza a spušćil še do dziri. Tam najšol najstaršu princezu. Bula bars pekna, ale jej hlop bul šarkan z dvanac hlavami. Ona Andrišovi povedala šicko, jak še ma trimac, a dala mu hitro barz mocného vina aji zlati perscen, ćo mal moci za tišic hlopoch. ‚Jak še budzeš s nim rubal, ta lem si ho fše na palcu kruc; on ci doda moci i ja ci pomožem,‘ hvarela mu.

Šarkan prišol domu. ‚Skadzi ši še vžal a ćo tu robíš?‘ pital še Andriša. ‚Pujdzeme na pasi, chto budze mocnejši,‘ hvarel mu, vžal ho a rucil do zemi po kolena. ‚Daj nam, ženo, vina, bo som bars slabi; mne daj to mocnejšie a jemu to podlejšie,‘ kazal šarkan. Princeza dala mocne vino Andrišovi a podle šarkanovi. Andriš krucil perscen na palcu a dostaval velkej moci. Ulapil šarkana a rucil ho aš po pas do žemi. ‚Podaj mi tam meć, uš ho teras zradzim,‘ povedal princeze. Podala mu meč a odrubal šarkanovi šitke dvanac hlavi, jaziki virezal a vžal do tanisterki. Jak ju už ošlebodzil, uvadzil ju na hašpel a poslal do huri. Ket prišla tam, te dvomi, čo ju vicahli, okrutne še bili o nu; bo ju každi scel mac.

Andriš Rak pošol dalej. Najšol i druhu princezu. Bula ešći raz taka šumna, jak tamta; ale jej hlop bul šarkan o dvacec hlavi a ona še bala, že Andriša zmarni. Dala mu bars mocneho vina, perscen o dvatišic hlopoch moci a šicko mu hvarela, jak še ma trimac. Jak vipil vino, pram prišol šarkan a dal še z nim za pasi. I teho premohol a šitke dvacec hlavi mu odrubal; jaziki virezal a vžal do tanisterki. Princezu uvadzil na hašpel a poslal do huri. Tam še te dvomi zaš prehrozne bili o nu, bo bula ešći krajša, jak tamta; ale še preci lem dorozumeli, jeden si vžal jednu a druhi druhu. Tam še i zašlubili. Uš sceli utekac, ale princezi hvareli: ‚Ešći jednu mame tu a mušime ju ćekac.‘ Andriš Rak višlebodzil aji trecu princezu, zabil jej hlopa-šarkana o dvacecštiri hlavi a poslal ju na hašplu do huri. Toto bula tišic razi krajša, jak tamte dve. Keď už bul hotovi, uvadzil skalu na porvaz a poslal ju na hašplu do huri. Skala prišla do poldziri, tu porvaz odrubali, a prasla dolu. On zostal tam. Tote dvomi zabrali princezi a šli ku ich ocovi-kralovi.

Andriš Rak horko plakal a neznal, dze še ma podzec. Išol, išol fše v dolinu a prišol až na tamten svet. Prišol ku jednemu staremu kovalovi. Ten še ho pital: ‚Ach, skadži ši še tu vžal, ćloveće, ket tu net ani ptaćka, ani letaćka?‘ — On mu hvarel: ‚Prišol som z druheho šveta a rad bi som ešći ras tam buc. Porajce mi, jak še tam možem dostac.‘ Stari koval mu povedal: ‚Znaš ti čo? Tu každe šedzem dni hodzi jeden ćarni havran; ja mu nahotujem jedneho kona do skuri, bo on ma mlade na tamtim švece a noši im stadzi žrec. Do tej skuri ce zašijem, a ti lem še potim bars ponahlaj virezac, jak skuru ruci mladim, že bi ce nezožreli.‘ Havran prišol a vžal skuru. To še mu vidželo prićeško; ale on to precaj lem vžal a vinesol na tento švet. Andriš še virezal zo skuri a hrozne ucekal.“

Motív tento je známy z kroniky o Bruncvíkovi a i z iných poviedok. Srovn. Anm. KHM Grimm II., 328.

„Pošol prosto ku kralovi. Tam stala svadzba velika a mali buc dva sobaše. Bulo dozvoleno každemu prisc a kukac, či džadovi či panovi, Muzika hrala. Andriš Rak vejšol dnu a šednul še ku pecu. Princezi sami nošili vino a davali ludzom pic. Najmlača dala pohar vina aji Andrišovi. Pozrela mu do očoch a pram ho poznala. On vipil vino, vžal s palca perscen, čo mu ona ešći v jaskini dala, a položil do pohara. Doraz lecela z veliku radoscu ku druhej princeze. I ta druha vžala pohar vina a dala Andrišovi. On vipil vino a fšturil do pohara perscen druhej princezi. Z veliku radoscu lecela ku trecej princeze a poveda jej: ‚Už je tu moj perscen z jaskini.‘ Potim i treca princeza podala Andrišovi pohar vina. Vžal i vipil a perscen dnu fšturil do pohara. Šicke tri princezi stanuli na hižu a muziku zastavili. Šli ku kralovi-otcovi a hvareli: ‚Tento nas ošlebodzil ot šarkanoch.‘ Tu ukázali mu Andriša Raka. Dvomi braudijani šedzeli za stolom na zahlavkoch a Andriš Rak zahadal hatku: ‚Čo treba urobic takemu, čo druhim na zradze stoji?‘ Braudijani še hitro ozvali: ‚Takeho treba rozterhac dzivima konmi.‘ ‚Čo sce sebe vyvolili, to še vam stane,‘ povedal Andriš Rak. Ukazal jaziki zo zabitich šarkanoch a princezi tješ ukazali perscene, čo mu tam v jaskini dali. Na to obidvoch braudijanoch vivedli von a dali zmarnic, jak sami žadali.

Andriš Rak vžal si najmlaču princezu a dostal z nu pol kralofstva. I tamte še vidali za kraloch.“

Na koniec je záverečná formula:

„Taka svadzba stala, jakej sce ešći nigdaj nevidzeli. Kašu davali a z nej dali na ruku i mne; bula barz horuca, ta som ju prekladala z ruki do ruki. Prišol Petro s Troskoch a fše me z nej pital. Ja som še pohnevala a lap mu kašu na hlavu; pram mu vlasi vipadali.“

7. Malinowski (str. 148 — 150 č. 5.) uvádza verziu zo Spišskej stolice.

Jedon kráľ mal troch synov a chcel im oddať vládu. Obidvaja starší nechceli, najmladší ju prijal, ale si vymienil, že sa prv ožení. Počul totiž o troch zakliatych princezkách za skleným vrchom a umienil si, že ich vysvobodi. Vyšiel na najhoršom koňovi a prišiel k čiernemu moru. Keď nariekal, ako sa dostane cez vodu, ozval sa kôň a preniesol ho cez more.

Na druhej strane starec dal mu prútik, ktorý mu otvoril zámky princezien. Hrdina poprosil prvú princeznu v olovenom zámku, aby sa vyzvedela od draka so šiestimi hlavami, kde je jeho sila. Drak hovoril, že má silu, keď sa napije z jedného pohára; keď z druhého, že zoslabne. Princezna dala mu napiť z druhého pohára, hrdina ho ľahko zabil a vyrezal mu jazyky. Podobne urobil i jeho bratom, drakom s dvanástimi a dvadsaťštyrmi hlavami.

Vracali sa, ale nemohli cez more. Bola však tam diera, ktorá viedla na druhý svet. Pri nej čakali už jeho bratia, vytiahli princezny, ale hrdinu chceli zradne usmrtiť. Princ priviazal na povraz miesto seba skalu. Za to, že ochránil orlove mladé pred dažďom, starý orol z vďačnosti vyniesol ho na svet (o jeho kŕmení sa nerozpráva) a neverní bratia boli popravení.

Srovn. V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 86 č. 2. Bc.

b) Miesto hlavnieho hrdinu zaujíma Hraščok

Sú verzie, kde hlavním rekom je obľúbený hrdina Hraščok a jemu sú pridružení jeho bratia, pravda, len na mlátenie.

1a) Sem prislúcha predovšetkým verzia, ktorá „v podzelézňíckom vidjekohovoru tak, ako sa v Sirku hovorí“ bola pod nadpisom „Miško Hraščok“ zapísaná do „Sbierky Dobšinského“ (str. 8 — 18),^[9] opatrovanej v Muzeu v Turčianskom Sv. Martine.

Tento text obsahuje niektoré motívy, inak a odchodne rozprávané, a pretože je svojím dialektom zaujímavý, odtláčame ho vo vernom odpise:

„Gďe bulo, gďe ňebulo, bú edoráz edon sedlǟk. Tot šlovek bú velmi chudobní, tak šua dakodi aňi do roka kuarku chleba ňeviďeu, a žena mu už s ďevǟčim chlapcom zľähínala. Ňeborášik misľeu si, šua má teráz robič? Kňäzovi ňebulo ak, šua, kǟ za krst zaplačič, krščeni nebulo akja pripravič, lebo sǟ v jeho dome už od troch dňí ňišt ňevarilo, kmotrove mu ňemali kǟ, chto príšč, už ho každí na tom sveťe bú opuščiu. Dobre ľebo ňebars. Ťäžko dák rodžila tá jeho žena toho ďevǟtiho sina, chiba koj či edoráz viskočí z popod ňé takí chlapšek ako hraščok: „Hop, apo! tu som, dajťe mi ješč!“ „Ve bi som či dau, kobi som sám dašua mau, ale ňemám aňi len šjarnú kuarku prekúsič.“ „No, stojťe, ve jǟ vám opatrím.“ Len viskošiu tot chlapšok prosto vom oblokom a dovjadó mu ednú jalovicu: „No, apo, zabiťe a spravťe krščini hodnja.“ Naraz ju len zabiľi, kuažu z ňé predaľi, kňäzovi zaplačiľi, šua buľi dlžňi, a na druhí ďen išli ku krstu. Tot jeho chlapšok sä sám Miškom käzau pokrščič, a preto ež bú takí ako hraščok, volali ho Miško Hraščok. Potom spravili krščini takja, šua jim ňikďaj ňebulo v ďedžine páru, ľebo tot Hraščok šitko, šua bulo treba, aj kucharku, k tomu aj za kmotró si richtárócó bú opatriu. Aľe vara po krščinách opǟ ňemaľi šua ješč. Dák sä za ednich dvanác dňí len prechovaľi, potom povja Hraščok svojim bratom: „No, už som jǟ takí, akbi som bú dvanácrošní. Sili mám došč za ščiroch chlapó, ľebo mi každja tri dňi za edňiho pribívá. Tajďem jǟ na poľovašku i s vamí, opatrímo otcovi maťeri ješč a sami ta puajďemo dagďe na mlacbu.“ Ak pódau, tak aj spravili. Vibrali sä najskoré na tú polovašku.

Večer ňichto ňišt aňi len ptášika aňi letášika ňedoňjasó, chiba náš Hraščok edňiho vepra privljakó. „Tu máťe, apo! a vi, mamo, nadusťe mäsa, ebi smo sä najedli, najtro puajdemo ďälé.“ Mač im ľen nadusila toho mäsa, najedli sä, naspali sä a rano sä vibrali milí bratǟ na tú mlacbu. Prídú oňi ku zemskimu pánovi a Miško si staňe do predku: „Paňe! reku, daj nám mláčič!“ „Adaj vara ťebe, ľen šua bi si ťi vimláčilo, taká obluda.“ „No ve sä vi uvidžíťe, ľen dajťe, až máťe hodňe pšeňici. A koj jǟ ňevimláčím, á tu mojí bratǟ ve tí to ta spravǟ.“ Tam sä chiba zasmǟľi, ež jeho bratǟ, bo to buľi chlapi ako buci, a vam ešče adaj mänší od hraščoka, aňi ho ňebulo od zemi vidno, aľe pravda najinakšja cepi vljakó. „Jǟ vám pšeňici ňemám na prví ďen, ale koj mi án tja kopki ósa, šua na mojom polu vidžiťe, do vešera vimláčiťe, tak vám dám najtro žito mláčič, a teraz vás statošňe viplačím.“ „A šua nám za to dáťe, koj vám do vešera šitko vimláčímo, ši nám dáťe to, šua si jǟ odňesjam,“ povja Miško Hr. „Dám vara aj šua si šicí odňesjaťe; ale až ňevimláčíťe, tak vás do ťemňici pozatvárǟmo.“ „Dobre,“ pristáu Miško i na tom, a jeho bratǟ zašäli sä naňho vadžič, ež takto ňišt pre ňeho musǟ do ťemňici príšč, ľebo tomu ósu ňebulo vidno koncä krajä na tom polu. „Koj tak, ta tak!“ odrekne jim Miško, „vi buďeťe na dvoch tokoch po ščirja mláčič, a jǟ na tom trečom sám. Šua si chto namláčí a odňesja domó, buďe jeho.“

Nebars jích tak ako u pánó i chovaľi, aľe predcä z chuči mláčiľi, ľebo sä jim bulo treba aj ponáhľäč; gďe he? Kelí oves edon ďen vimláčič! A náš M. Hraščok sä ľem prichičiu, aj po desäč kopuak po edoráz na svoj tok vlášiu, a samá pšeňic šistá ak zlato mu zpopod cepí padala. Kím si tamtí po dákom mjaščoku ósa vidrvili, vam šitko pomláčiu, ešče si aj edon velikí mech ušiu a tašó ku pánovi, ež si už nabere, keľo buďe vládač, a puajďe domó. „No, ľem si pober,“ povja mu pán, „a choj s bohom!“ Lež tu vara prišľi pánovi povedač, ež tot hraščok šitko, šua namláčiu, do svojho mecha pobrau. Pán sä nazdau, ež chiba dáku kopšišku ósa vimláčiu a to si pobrau. Vinďe vom, a tu o jeho óse aňi znaku, šua bi len za ako mak, a Miško i s bratmí i so šitkim zrnom už ďeläko. A koj sä dozveďeu, ež Miškovi šistá pšeňic z popod cepíka padala, vtodi toho ľem mrzelo. Mali oňi ednoho zliho bujála v chljave. Naraz rozkäzau toho za ňima puščič, ebi jich tot šitkich rozťemtušiu. ‚Nohe sä vi obzriťe, šua to za namí iďe!‘ povja bratom M. ‚Šua he bi?‘ pódajú mu, ‚toho zliho bujala za namí puščili, tu nás rozťemtuší, ľem uťekajmo.‘ ‚No ľem uťekajťe, ve vi muaheťe, vám lähko a jǟ ho tu doškám.‘ Eh! zaberali he tí, a Miško doškau sám bujalä. Prekrútnú mu rohi, višmáriu na mech a priňjasó so šitkim domó. Ešče skoré prišó ako tamtí, bo sä tí od strachu dakďe po huare ukrívali.

Doma sä najedli, nahoščili a opǟ podž na tú mlacbu. Prídú oňi k tomu pánovi a Miško si staňe do predku: ‚Paňe, daj nám mláčič!‘ ‚Ve bi som vám dau, aľe už sám ňemám šua.‘ ‚No máš ti, len daj!‘ ‚No! nach ji vám buďe, aľe ši vjaťe, mám sto stodual, šitki sú plnja žitom, až ho do vešera ňevimláčíťe, tak vás už teráz aj zbijem a do ťemňici dám.‘ ‚Dobre, aľe až vimláčimo, ši nám dáťe, šua si jǟ sám na edoráz odňesjam.‘ ‚Dámo, dámo,‘ povja pán, bo si pomisleu: ,Choci i tak telo odňesja, kelo toho ósa bulo, predcä mi ešče kelo pšeňici ostaňe, a tá je vǟc ako to žito.‘ Teráz Miškovi bratǟ chiba na tok snopi metali takja, šua jich sami dvíhač aňi dvíhač ňevládali, a vam mláčiu. Ešče krajšǟ pšeňic mu pod cepíkom padala, a choc ich dňes ešče planši chovali, do onträfu bulo šitko hotovua; potom Miško zas popchau do toho mecha šitko a tašó sä ku pánovi poďäkovač za mlacbu aj za šitko. Pán ho ľen puščiu, bo sä nazdau, ež mu poloviška tam zostála. Chiba, koj mu tu prídú povedač, ež mu tot vara ňišt ňenahau. Vtodi si pán poškrobau hlavu a rozkäzau toho dživiho vepra, šua vo zverincu mali, za ňima puščič, ebi jich tot na kusi roztrhau, bo sä pred tim ako aj pred tim bujalom ňichto na sveťe ňemuahó obráňič. ‚Nohe sä vi obzriťe, šua to za namí beží!‘ povja Miško bratom. ‚Ej vara sä ľen tak kurdží,‘ odpovja mu edon, ‚to isťe toho vepra za namí poslaľi, už nás tot tu roztrhá, šua he mi buďemo robič?‘ Ľen šua to vipovja, už vepor jim v zápetki, tí do behu, a Miško zošmariu z pleca mech, chičiu miliho vepra za uši a tak ho uďeriu o zem, šua sä naráz rozpuknú. Potom ho višmariu aj s mechom na pleco, ešče skoré prišó do domu ako ostatní.

Najedli sä, nahoščili sä, a opǟ len hibaj na tú mlacbu. Pridú oňi k tomu pánovi a Miško sä postaví do predku: ‚Paňe, daj nam mláčič!‘ ‚Ve bi som vám dau, kobich sám mau šua.‘ ‚No máš ti ešče, ľen daj!‘ ‚Dám vám jä, dám; aľe musíťe tristo stodual do vešera plnich pšeňicó vimláčič, a koj ňi, tak vás hňedž na vešer dám obešič.‘ ‚Dobre, aľe až vimláčímo, ši nám dáťe, šua si jǟ sám odňesjam.‘ ‚Dámo, dámo!‘ povja pán a mislí si: ,Ve ťa jǟ dakodi ľen dochičím, dobre, ež si mi opǟ prišó.‘ Dosǟ ľen bulo, ak bulo, aľe teráz? Miška zašäli bratǟ preklínač, naš sä vam na to dau, ež choci tak horko ťäžko to žito zo dvesto stoduol vimláčili, z té pšeňici jim predcä kelo telo muahe na zviš ostáč, a tu jich tak ňišt pre ňišt obesǟ. ‚Len sä do roboti, chlapci! ňebojťe sä vi aňi takua ako mak!‘ A naraz ľen museľi tú pšeňic na toki zmetávač a vam mláčiu. Dobre sä, pravda, do vešera tam ňeroztrhnú, aľe predcä šitko vimláčiu, popchau do toho mecha a tašó sä pánovi poďäkovač za robotu. ‚No, ši či ta buďe do roka, chlapšä, šua si si nahrau?‘ opítá sä pán. ‚Ta vara aj za ďesäč; koj ňeveríťe, poďťe pohľädeč.‘ Tot pán už ľen chceu viďeč a preskúsič sä, ši vam to sám kelo odňesja. Aľe vara tak bulo. Miško ešče aj svojich brató hor na mech pokládó, šua sä buľi od mnohé roboti tot ďen dokonaľi, a tak si to ňjasó. Pán sä ňeveďeu nad tim prešudovač, dobre ta dagďe od dživu ňeskapau. Ľem tu skoro zoberja svojich slúhó a iďe so svojima dvanácťima koňmí za ňím, ež ho predci len dá zabič a šitko mu poberja. Miško käzau dobrí pozor dač bratom na mechu, šua sä to bude za ňima robič. Tu sä ľem tak kurdžiu prach cestó, šua tí mnohí luďe za ňima šli, a tja koňe sä zpínali. Miško si chiba zastaňe na cestu, a zažeňja sä edoráz ťim mechom; hňedž sä šici v prachu zprpľiľi. Brató posadžiu na voz, kázau im domó popredku utekač, a sám ešče skoré prišó s tim mechom do domu ako oňi. Teráz už mali šua ješč šici a s ňimí i celá ďedžina. Jedľi, piľi, hoščiľi sä šici.

Každimu to tak bulo po vuali, ľem samimu Miškovi Hraščokovi ňi. Zašäu sä vam strojič na cestu. ‚Apo!‘ pódá, ‚tajďem jǟ ta dagďe do sveta, adaj dagďe dašua inšua skúsím, už som sä zunovau tu doma za pecó.‘ ‚Ej ve ťebe ňesúra ľen za pecó seďeč, ožen sä, puajďe za ťebä chockotrá, choci si ešče ňepodrosnú. A naš he bi si ti z domu tajšó, ve ti tu máš šua ješč aj na zbit.‘ Darmo jeho tak oťec aj mač prehováräli, vam sä ľen vibrau z domu a puščiu sä svetom sám samučkí ak palec.

Iďe, iďe edňima cestamí, vidží ednich furmanó, šua zelezo vezli — ach a ťäžko! dobre sä jim remänja štverňe ňetrhali. Skoro jim zapluvau na ednú i na druhú stranu do koläjí, šua sä taká mláka stála, šua tí ňiakim koncom zes tú ňemohli préč, a vam ľem tašó cestó. ‚Ej luďe!‘ pódajú si tí furmaňi, ‚mi tuto vara predci ľen ňepréďemo, chiba kobi sťe dachto ta bežäli za tim šlovekom, šua smo ho tu sretli, adaj bi nám tot pomuahó.‘ ‚Jǟ za toho pomoc ňedám aňi horkú cibulu,‘ odpovja edon, a druhí hňedž za ňim: ‚Ej, tot sä len z toho ňenarodžiu, abi jǟ preňho behau.‘ Skodi ňeskodi sä predcä ľen edon na to dau a ta prebehnuv za ňim. ‚Hop, Švagre! vracťe sä, pomuaheťe nám kus z mláki vozi viťáhnuč!‘ ‚A šua he to vezjaťe?‘ ‚Tuš zelezo, choci vám i dámo z ňeho, až vám treba, ednak nám je priťäžko.‘ ‚No, vara už mi dáťe na ednú valašku kelo, ak si na plecu odňesjam, tak vás ľen vitǟhňem, ale inak ňi!‘ ‚Už ľen poťe, ve sä tam s druhima zlahodžíťe.‘ Zlahodžili sä tak, ež až ich viťähňe, dajú mu kelo zeleza, šua si sám na plecu odňesja. Vozi hňedž buli tuvom z blata, aľe náš M. Hraščok šitko zelezo furmanom zo troch vozó na pleco zabrau, a ešče volau, ež mu to mála na takú valašku, ako sám chce. Naší furmaňi sä tjaž poškrobali v hlavi, aľe už bulo pozďe; šua sľúbiľi, to ľen museľi dač, a náš Miško tašó svojó cestó, tak im zmiznú zpopred ošú ak vjatr.

Ide, iďe ďälé, príďe k ednomu kovášovi, šua na edné visoké skale bívau. „Kováš! kováš! ukuj mi zo šitkiho tohoto zeleza valašku, takú, šua buďe so zeleznim poriskom, aľe mä ňeoklam.“ „Ňeboj sä ňišt, jǟ či ukujem, jǟ ťa ňeoklamem, ľež za tri dňi musíš u mňa poškač, koj chceš takú valašku mač.“ A to ľen ebi ho muahó oklamač. Aj odložiu si ednú polovišku z toho zeleza tot kováš a chiba z druhé poloviški tú valašku ukovau. „Daj sem! nach ju sprobojem,“ povja Miško, koj už bula hotová, a vilúšiu ju tak visoko, šua chilba o pó hodžinu ló spadla, aľe sä naraz na poli rozlomila. „No, ti si mi museu polovic zeleza zvǟč, naraz mi druhú ukuj, aľe he ma už ňeoklam.“ „Ňeboj sä ňišt, ve či jú jǟ už ukujem, ve ťä jǟ ňeoklamem, aľe musíš opǟ za tri dňi poškač,“ — a to ľen ebi ho muahó dák predči oklamač. Aj prekriu si opǟ ednu trečinu z toho zeleza a chiba z tamtoho tú valašku ukovau. „Daj sem! nach ju sprobujem,“ povja Miško, koj uš bula hotová, a vilúšiu jú tak visoko do povetrǟ, šua chibo o hodžinu ló spadla, naraz polovišku z kovášové vihňi odrazila a z poriska sä edná trečina odlomila. „No, sto strjal sä či! ukuj he ju už na trečom raze dobrú a daj mi šitko zelezo na ňu, ľebo až ňi, jǟ ťebä za živa na drobnja práški buďem mľeč.“ Ľen ši tak zahromovau nad ťim kovášom Miško Hraščok, hňedž bula valaška pod hodžinó zo šitkiho zeleza hotová. „Daj sem! už ju teraz naozaj sprobujem, ši je do bitki súcǟ,“ a vilúšiu ju tak visoko, šua chiba o dve hodžini ló doleťelá a naráz tú viheň i s ťim kovášom zrazila z ťich skál, bo to Miško ňechceu, ebi tot vǟc dakomu dakodi takú ukovau, aj bú sä už namrzev na nom, šua ho kelo klamau.

Pobrau sä už teráz i s valaškou ďälé. Iďe, iďe polom, huaramí, cestamí, najďe ednoho šloveka, šua skali na prach medzi rukami mǟu. „Daj Boh šeščja, Skalimej! poď so mnó!“ „Vara iďem, až si mocňéší odo mňǟ, ľebo sä jǟ chiba mocňéším od sebä z cesti vistupujem.“ „Poj sä zapasi, koj chceš veďeč, chto som jǟ.“ Podhičili sä zapasi a Hraščok Skalimejä tak otrepau o zem, šua chiba o hodžinu hor stáu. Zabrali sä vedno a šli tó cestó.

Idú, idú, najdú ednoho šloveka, šua železo medzi rukamí na drobní prášok mǟu. „Daj Boh šeščja, Zelezimej! poj i ti s namí!“ „Vara iďem, až sťe daedon mocnéši odo mňä, ľebo sä jǟ chiba mocnéšim od sebä z cesti vistupujem.“ „Dobre, no, poj sä zapasi,“ Pochičiľi sä zapasi a Hraščok Zelezimejä tak otrepau o zem ak bošku.

Zabrali sä šeci traja a šli vedno ďälé. Idú oňi, idú, prídú do edneho ďälekiho králóstva, a tam do ednoho velikiho mesta. Vojdú do kršmi, sädnú si za táblu a spitujú sä, šua tam noviho. „Šua he bi,“ pódajú jim, „našmu královi tri džjavki šärtove do pekla ednú noc odvedli. Kráľ ňemá vǟc ďečí, tak e smutní velmi. Ta bi dau chockotrú z tich džjavok tomu, chto bi sä takí našó, šau bi mu jich z toho pekla visľebodžiu.‘ Hňedž sä tašli ku královi ohlásič, ež oňi puajdú pre tja jeho džjavki, ľen ebi jim ukǟzau, kďe to, a dau na cestu, šua treba. ‚Jaj, ďeči mojo!‘ pódá kráľ, ‚jǟ vám tú cestu do pekla, ukǟzač ňemuahem, ľebo sám o ňé ňevjam. Aľe je tá chiba dagďe án tam v tich huarách, tam si ju puajďeťe hľädač, a na cestu vám, šoho ľen chceťe.‘

Nabraľi si mašči, soli, brindzi, múki, kaši, chleba, kelo ľen vládaľi, a tak sä vibraľi do ťich huar. Tam si spraviľi pri edné veľiké lúke edon krám, a tak sä uzrekľi medzi sobó, ež naveki dvja tú džjaru do pekla hľädač puajdu a edon zostaňe doma ješč varič aj povraz súkač. Najskoré ostáu doma Skalimejko, a tamtí dvja tašli. Hľädali, hľädali po šitkích kútoch, na šitki strani, ale ňišt najšč ňemohľi. A totot doma len súká, ak súká, ľen varí, ak varí. Chiba edoráz mu pošňe dašua nu kochom volač: ‚Varíš tú kašu, varíš; aľe ki ňebuďeš ješč.‘ ‚Ej, aľe ju aňi ti ňebuďeš, aľe ju buďe Miško Hraščok.‘ Opǟ ľen: ‚Varíš tú kašu, varíš; aľe ju ňebuďeš ješč.‘ ‚Ej, aľe ju aňi ti ňebuďeš, aľe ju budú moji kamaráťi.‘ A na trečom raze: ‚Varíš tú kašu, varíš, a už si ju dovariu?‘ ‚Vara som ju, šua chceš?‘ ‚Takú či ju horúcú na holom pupku zjam.‘ Tu sä spuščí edon šärt lokčibrädák. Miliho Skalimejä pricisnú o náton a kašu mu na pupku zjadó, a opǟ ťim kochom ušó. Nato prídú tí dvja domó lašní. ‚Ši si nám navariu ješč?‘ ‚Ve som vám bú navariu, aľe mi edon lokčibräda šitko na pupku pojadó.‘ ‚A povraz ši si usúkau?‘ ‚Ve bi som bú usúkau, kobi mä tak zľe tot lokčibräda o náton ňebú pricisnú, aľe som potom aňi za hodžinu ňemuahó hor stáč. A vi ši sťe našli džjaru?‘ ‚Ve bi sme ju buľi našľi, kobi si nam ju ťi s ťim lokčibrädom bú prišó ukäzač,‘ povie Zelezimej, ‚tuš aľe, koj si ti doma ňišť ňespraviu, ostaňem já najtro tu, ve sä nahľädžímo, chto buďe mocnéší, ši jǟ, ši lokčibräda.‘

Na druhí ďen vinšó Miško so Skalimejom do huari, a totot bú doma. Varí tú kašu, varí a koj ši ju dovárǟ, príďe lokčibräda a zvolá mu nu kochom: ‚Varíš tú kašu, varíš, aľe ju ňebuďeš ješč.‘ ‚Aľe ju aňi ti ňebuďeš, ľež ju budú moji kamaráťi.‘ Opǟ ľen: ‚Varíš tú kašu, varíš, aľe ju ňebuďeš ješč.‘ Ej, aľe ju aňi ti ňebuďeš, ľež ju buďe Miško Hraščok i s kamaráťi.‘ A na trečom raze: ‚Varíš tú kašu, varíš, a už si ju dovariu?‘ ‚Vara som ju, šua chceš?‘ ‚Tuš takú či ju horúcú na pupku zjam.‘ Vtom sä spuščí nu kochom lokčibrädák. Miliho Zelezimejä pricisnú o náton, kašu mu vikidau na holí pupok, tak mu ju horúcú pochltau a opǟ ťim kochom ušó. Nato pridú ti dvja domó lašní. ‚Ši si nám navariu ješč?‘ ‚Jaj vara sä to i mňe tak zvedlo, ako Skalimejovi, rónakí smo.‘ ‚A ši si povraz usúkau?‘ ‚Ve kobi som sä bú vládau po dosǟ od nátona pohnúč, aľe mä tot lokčibräda, džuk mu dušu tam gďe je! tak bú pricisnú, šua ľen tak košči vo mňe chrapščäľi.‘ ‚No, ňišt z vás,‘ dopovja Miško, ‚ostaňem jǟ najtro doma, ve jǟ naušim toho šärta na palcu hvízdač.‘ (V zátvorke: po kosťeľe hvízdač, do hajduchu tancovač t. j. pozabučki). Na trečí ďen sä tí aj s jedlom vibraľi, bo sä hladu báľi, a Hraščok ostáu sám doma, variu tú kašu, variu. ‚Varíš tú kašu, varíš,‘ príďe mu nu kochom volač. ‚Vara ju varím, aj ješč ju buďem.‘ A na tom trečom raze: ‚Dovariu si tú kašu, dovariu?‘ ‚Ej, ňeobiduj mä kelo, aľe poj nu, koj máš!‘ Lokčibräda sa spušči nu kochem, ež i jemu kašu na pupku zja, a náš Miško ho zchičí za tú brädu a zašne trǟšč, dobre ho z kvaži ňevitrǟsó. ‚Jaj, pušč mä! jaj, pušč mä! ve či jǟ už ňišť ňeurobím.‘ ‚Urobíš mi ňevolu, koj ťa už mám za pačesi! Ale ťä vara ňepuščím, kím mi džjaru do pekla ňeukážeš.‘ ‚Jaj, ve som ǟ ňi z pekla, ve jǟ ňevjam, ľen ma pušč, dám či zlata srjabra kelo chceš!‘ ‚Ňevola po tovjom zlaťe, srjabre, ľen mňe ti džjaru do pekla ukǟž.‘ ‚Ve bi som či ukǟzau, aľe bi mä druhí šärtove v pekle na kusi roztrhali.‘ ‚No, a jǟ ťa z kuaži viträsjam,‘ — a zašǟu ho ťim horši trǟšč. ‚Už či i džaru ukǟžem, pušč mä, ľen pušč!‘ Puščiu šärta, a tot zasmradžiu tavon kochom.

Ľež ho Hraščok dobre uvartouvau, kǟ sa na posredku tej lúke tanu do pekla spúščäu. Už mu vǟc ňebolo treba. Zašäu štrang súkač a naráz ho tot ďen na ďasäč míl usúkau. Kamarátó vešer nachovau, dobre sä jim bruchá ňepukli, choci sä tí s ním prjašili, ež to druhé kaši navariu, a na druhí ďen jích poháňäu do roboti, museli s ňim štrang súkač. Tak ho oňi súkali ešte za ďeväč dní, kím ňebú na sto míl dlhí. ‚Aľe šua už ňeďemó tu džjaru hľädač?‘ pódajú mu kamaráťi, ‚mi smo sä vara už zunovali pri tom súkanú.‘ ‚Tak je, a džjaru bi sťe ňikdaj ňenašli. Našó som ju vara jǟ, ľen chto sä dáťe tam do pekla spuščič?‘ Ňechceli mu i teráz verič; chiba koj ich odvjadó na prosrjad lúku a džjaru ukázau, tak sä presvešili, akí je vam chlap, verili mu už aj to, ež lokčibrädu prevládau.

Najskoré mau vuolu Skalimej tanu. Spuščili ho na edno ďesäč míl tanu. Tam zašnú žabi po ňom skákač a haďi naňho zo šitkích strán sipeč. ‚Jaj, ťähajťe mä von, jǟ sä tu ňeobstojím!‘ volau, kelo vládau, a trhau povraz, ebi ho hor ťähali. Viťähli ho todi von. Puščiu sä Zelezimej tanu. Zišó i tot pon na edno dvacäč míl tanu. Tam zašnú žabi po ňom skákač, hadi naňho sipeč, a plamän a smrad išó von z té džjari, šua toho dobre tam ňezadusilo. Potrhávau tot povraz, dobre ho ňeroztrhnuv, ľen ebi ho ším skoré hor ťähali. ‚Z vás aňi pes,‘ povja Miško, ‚puščäjťe mňa ľen zaedno tanu a štrang tam nahajťe, chiba koj vám ho potrhňem, vtodi naveki hor ťähajťe!‘ Ak rozpódau, tak sä i stálo. Spuščili ho na sto míl, na samua dno do pekla.

Iďe ťim peklom, iďe, príďe ku ednomu meďänimu zámku, šua sä na strašäcé labke trǟsó. Ľen ši nohó dupnú, naráz tot zámok zastáu. Vuajďe tanu, tam edná pekná paňička, najstaršǟ džjavka králova, pri obloku višívala. ‚Pamodaj šeščja, paňička!‘ ‚Pamodaj i ťebe, Miško Hráščok! Gďe si sä ťi tu zväu, ve tu ňevídač ani ptášika, aňi ľetášika, ňi to ešče šlovjašíka. Uťekaj he, ľebo až ťä muaj muž dostaňe, tot ťebä hňedž zja. Tašó si na tri míle ku pšolám a už sä hňedž domó vráčí.‘ ‚Ňeboj sä ňišt, ve ťä jǟ obráňim!‘ ‚Ozajže bi si ti mňä obráňiu, ve je muaj muž šǟrkan so troma hlavamí, a ti si prjači ňemu ňišt.‘ ‚A akua he znameňja dává, koj domó má príšč?‘ ‚Akua he bi dávau, tri centoví buzogán na dvar šmarí a potom vác ňichto z domu ňemuahe.‘ No tot šǟs už spadnú tri centoví buzogán na dvar. Miško ho uchičiu a zalúšiu mu ho ešče na druhja tri míle ďälé. Hňedž si tot šärt pomisľeu, ež mu uš dašua zlua musí bič v dome, a ponáhľäu sä ťim väšmi. Miško Hraščok sä skriu za dvere, ona mu dala meďení prsťen, v ktorom bulo za 300 chlapó sili, a tot pripáliu nu ako zbesňelí. ‚Ženo, šlovečina smrdží, daj mi ju sem, nach ju zjam!‘ ‚Kďe he bi sä či tu šlovek zväu, ve vjaš, ež tu ňevídač aňi ptášika, aňi letášika, ňito ešče šlovjašíka!‘ A Miško Hraščok sä ohlásí zpoza dverí: ‚Tu som, šua chceš so mnó? Daj Boh šeščja!‘ ‚No, koj si tu, buďemo sä na mojom toku pasovač, chto smo mocnéší.‘ ‚Dobre, pomo sä!‘ Tašľi oňi na meďäní tok a pasovaľi sä. Najsamjaprvja ulapiu Hraščok šärta a vraziu ho po kolená do toho toku. Tak ak ňišt zchičiu sä tot hor, ulapiu Hraščoka a vraziu ho tanu po pás, ľedvie sä vom vimuahó. Ľež sä tu už teráz i vam pochlapiu a tak uďeriu šärta do toho toku, šua mu chiba hlavi von tršäli. Tja mu skoro pozočínau valaškó a vráčiu sä tanu do vizbi. Tu sä mu ona ňeveďela ak naďäkovač, ež ju od toho šärta osľebodžiu. ‚Aľe,‘ podá, ‚moje sestri! Chto he pre tja puajďe?‘ ‚Ňeboj sä aňi za tja, ľen pober, šua máš, ukäži mi cestu ku tvojim sestrám a puajďemo hät.‘ Ona mu tú cestu ukázač ňechcela, ež ozaj, ež vam musej tam zahinúč; aľe koj é rozpovedau, šua je, ak e vo veci: zväla edon meďäní prúčik ponad dverí, a koj vom vinšli, šibla ťim prúčikom tot zámok, naráz sä na meďänua jablko spraviu. Edno i druhua si zväla do ruba, a tak ju vom viťǟhli.

Iďe Miško Hraščok ťim peklom, iďe tó cestó, šua mu králová džjavka ukǟzala, príďe ku ednomu srjaborňimu zámku, šua sä na strašäcé labke krúčiu. Dupnú dvarazi nohó, a hňedž zastáu. Vuajďe tanu, tam seďela pri obloku sredná králová džjavka a višívala. ‚Pamodaj šeščja, panička!‘ ‚Pamodaj i ťebe, Miško Kraščok, gďe he si sä ťi tu zväu, ve tu ňevídač aňi ptášika aňi letášika? Uťekaj he, ľebo až ťä muaj muž dostaňe, naráz ťa zjá. Tašó si na šešč míl ku pšolám, a už sä skoro domó vráčí!‘ ‚Ňeboj sä ňišt, jǟ som či sestru obráňiu, obráňím aj ťebä.‘ ‚Ozajže obráňíš, muaj muž e šǟrkan so šešč hlavamí, a ti si prjači ňemu ňišt; aľe koj si už tu, na či totot srjabrní prsťen, koj si tot na palec položíš, za šešč sto chlapó sili dostaňeš.‘ Vtom prihrmeu šešč sto centoví buzogán na dvar. Miško ho uchičiu a šmariu ho ešče na druhích šešč míl ďälé. Hňedž si tot šärt dašua pomisľeu a ponáhľäu sä domó. Miško si stáu za dvere, a toto pripáliu nu ako zbesňelí. ‚Ženo, šlovešina smrdží, sem ju daj, nech u zjam!‘ ‚Gďehe bi sä či tu šlovek zväu, ve vjaš, ež tu od pamäči sveta ňebulo aňi ptášika, aňi ľetášika.‘ A Miško zpoza dverí: ‚Daj Boh šesčja! Šua chceš? tu som!‘ ‚No, koj si tu, tajďemo sä na srjabrní tok pasovač, kotor buďemo mocnéší!‘ ‚Dobre, pomo sä.‘ Pasovali sä, kim i tohoto náš Miško po hrdlo tanu ňeuďeriu, potom mu hlavi pozočínau a sám tašó tanu do vizbi ku paňičke. Ona zväla srjabrní prúčik zponad dverí, šibla zámok a tot sä obráčiu na srjabrnuo jablko. Zväla si ho i s prúčikom do ruba, ukǟzala cestu Hraščokovi ku tej najmladšej, a tak ju tahor viťǟhli. Táto bula ešče aj od tamté staršé, choc i to bula veliká krása. Tamtú si Skalimej a túto hňedž Zelezimej prisvojiu. Už aňi ňechceli Hraščoka doškač, chiba koj im tja ženi plakali, ež je tá najmladšǟ ešče tamnu.

A náš Hraščok iďe ťim peklom, iďe, príďe ku zlatímu zámku, šua sä na strašäcé labke trbljatau. Dupnú tri razi nohó a hnedž zastáu. Vuajďe tanu a pokloňí sä té najmladšé najkrajšé zlatohlávke: ‚Pamodaj šeščja, paňička!‘ ‚Pamodaj i ťebe Miško Hraščok! gďe he, kǟ he sä ti tu bereš, ve tu od pamäči sveta aňi ptášika, aňi ľetášika ňevídač? Uťekaj he, ľebo až muaj muž príďe, tot ťebä hňedž zja. Tašó si na dvanác míl ku pšolám, a ľen skelo, ež e už ňito, naráz dvanác centoví buzogán na dvar zalúší, a potom ňichto od nás ňikǟ ňemuahe.‘ ‚Ňeboj sä ti za mňa, jǟ som tvojo sestri obráňiu, visľebodžím aj ťebä.‘ ‚Ozajže mä visľebodžíš, ve je to šǟrkan s dvanác hlavámi a ti si prjači ňemu ňišt! Aľe koj si už tu, na či totot prsťen zlatí, koj si tot na palec položíš, hňedž za dvanác sto chlapó sili dostaňeš.‘ Vtom prihrmeu dvanác centoví buzogán na dvar, Miško ho uchičiu a zalúšiu ešče na dvanác míl ďelǟ. Hňedž si tot šärt dašua pomisľeu a ponáhľäu sä ťim lepší domó. Miško si stáu za dvere, a tot pripáli nu ako zbesňelí: ‚Žena, šlovešina smrdží, sem ju daj, nach ju zjam!‘ ‚Gďe he bi sä či tu šlovek zväu, ve vjaš, ež tu od pamäči sveta ňebulo aňi ptášika aňi letášika.‘ A Miško zpoza dverí: ‚Daj Boh šeščja! šua chceš? tu som.‘ ‚No, koj si tu, tajďemo sä na muaj zlatí tok pasovač, chto smo mocnéší.‘ ‚Dobre, pomo sä!‘ Pasovaľi sä, pasovaľi, kim sä i s ťimto tak ňestálo, ako s druhima šǟrkaní. Miško si teráz zlatí zámok v zlatom jablku aj so zlatím prúčikom zväu do kapsí ku sebe, a tak zlatohlávku von z pekla puščiu.

Koj už i tú ta hor viťǟhli, vam si hňedž pomisľeu, šua bi mu tí dvaja kamaráťi mohľi urobič. Privǟzau edon veľišizňí kremän na tot povraz, sám sä od džjari odstúpiu, a tí ťahaľi skalu vom. Ťažkau jim bulo, aľe sä nazdali, ež si to Miško kelo zlata v pekľe nabrau, tak ho ľen pritǟhli až ku samimu vrchu. Vtodi štrang rozrezaľi, a to kremäňisko s takim hrmotom zleťelo ló, šua sä šici šärtové v pekľe poľäkali, a šitko, šua ľen tam naokolo bulo, na druhí kraj pekla ušlo.

Dlho chodžiu Miško po tom pekľe, dlho, ňigďe ňišt, nikoho ňenašó. Chiba edoráz príďe k ednomu hňjazdu. Tam buli mlaďja knofta ftáki, a práve jich edon hád chceu požrač. Toho naráz preťäu valaškó na poľi. Aľe koj sä starí knofta fták domó navráčiu, chceu i jeho samího žešč, podá: ‚Šlovešiňe ňemuhaem odpuščič, ľebo som ju ešče ňikdaj ňejadó.‘ ‚Ľen že mu odpusťe, ľen,‘ prosili zaňho mladja ptáki, ‚ve nám tot život zachráňiu od toho hada.‘ ‚Až je to pravda, tak či na totot šäs odpuščím,‘ povja pták, ‚aľe sä na druhí ráz varuj, abi si sä ňedostáu sem, bo bi ťa odo mňa ňichto ňeosľebodžiu. Povedz, šua chceš za to, ež si mi ďečom život zachráňiu?‘ ‚A vara ňišt inšua, ľen me z pekla von viňes.‘ ‚Jǟ ťä viňesjam, aľe ti misíš najskoré sto bivoló zabič, mäso z ňích do edné kadži pokladžjaš a do druhé naberjaš vodi. Ve to šitko najďeš pri tomto potoku, ľen choj a urob.‘ Koj Miško tja bivoli pozabíjäu, mäsa z ňich do edné a vodi do druhé kadži nabrau: kǟzau to pták povikladač na sebä a pódau mu, ebi si i vam hor sädnú, a koj mu džim puajďe z úst, ebi mu vodó zaljavau hrdlo, a koj bi mu plameň v uščjach zablšäu, ebi mu kus mäsa tanu šmariu, tak ež sä dostanú vom, ale inak ňi.

Ľeťǟ oňi tó džjaró kelo ľeťǟ, a Miško Hraščok ľem zaljavá to hrdlo tomu ptákovi a mece mu do piska to mäso, ľebo mu ku ostatku už chiba samí plamän von blšäu, kím si ľen šitkú vodu ňevileje a šitkua to mäso ňevimece. Už buli pri sámučkom vrchu, koj sä opä zabrčkňe plamän z úst tomu ptákovi. Šua he tu robič? mäsa už ňebulo, až mu len takua ako omelinka ňešmarí do piska, naráz tanu do pekla spadnú a pobijú sä obidvaja! Skoro si virezau zpod kolena kus mäsa a tak dau do vúst tomu ptákovi: pekňe vileťeli až na vrch. Tu sä ho opíta tot pták: ‚Ej, Miško, povedž he mňe ti, gďe si ti zväu to mäso, šua si mi ho teráz na pokon dau?‘ ‚A vara som si ho án ťǟto z nohi virezau!‘ ‚No, kobich jǟ bú veďeu, ež e ludskua mäso predcälen takua dobrua, ňebú bich jǟ ťebä von viňjasó, tam bi smo mi ťebä buli na friščik zedli. Aľe či už teráz ľem pokoj dám.‘ Ešče mu aj to mäso, šua si bú z nohi virezau, na mesto vichrǟkau, a hňedž sä mu prirostlo: tak sä potom rozišli.

Miško príďe ku svojim kamarátom: tu ťí vo zvaďe, kotor si kotrú vezme, obidvja chceli tú najmladšú zlatohlávku, choci ona zlatí kaščjal ňemala, bo sä nazdaľi, ež sä Miško ňikdaj vǟc ňevráčí. A ona, pravda, aňi za edniho ňechcela, ľen sa ňim šäkala, lebo sä jé bú ešče tam v pekle zapáčiu ako pekní parobok, na akího sä od edních šǟs premeňiu. Koj do krámu duašó, hňedž sä šitko premeňilo. Ňichto aňi ňečuchnú, každí ľen pristáu na svojom.

Tak tašli ako dobrí kamaráťi ku královi. Tot ňeveďeu od radošči šua robič. Tak ich uvítau, uboskávau, dobre jich od radošči ňezjadó. Potom jim dau šicim trom velikja svadžbi robič. Krajinu oddau Miškovi Hraščokovi, aj moc nad tamtima si vam zväu, a tí potom aj šici luďe čicho pokojňe žili, koj nad šitkima totot noví král z chudobniho rodu zašäu kralovač. Skalimej bívau v meďänom s tó najstaršó, Zelezimej v srjabrnom s tó srednó, a Miško Hraščok vo zlatom kaščjalu s tó najmladšó. Tam bívaju a žijú ešče po dňes, až ňepomrúľi.“

Ako vidno, sú tu niektoré rozdiely od tlačenej úpravy Dobšinského, uvedenej pod Aa, č. 1. K Hraščokovi pripojili sa jeho bratia a všetci išli mlátiť. O mlátení rozpráva sa obšírnejšie, Hraščok mláti tri dni, prvý deň mláti ovos a vymláti z neho pšenicu a všetko i s bujakom donesie domov. Druhý deň žito a donesie všetko i s veprom domov. A tretí deň vymlátili 300 stodôl pšenice, Hraščok vzal všetko na chrbát a ešte k tomu svojich ukonaných bratov. Pán hnal sa za nimi so sluhami na voze s dvanástimi koňmi, hrdina ich svojím mechom porazil, bratov dal doviezť na voze domov a sám bol ešte pred nimi doma.

Pri scéne s vozármi je rozdiel v tom, že vozy zaviazly v bahne, ktoré sa urobilo, keď Miško napľul. Zo železa dal si ukovať od kováča valašku. Inaké je rozprávanie, ako ju proboval.

Na ceste stretol Skalimeja a Železomeja. Kráľovské princezny odniesli čerti do pekla. Skalimej a Železimej sa priznali a vyrozprávali, ako ich Loktibradák zmučil. Hraščok Loktibradu chytil a bil ho, aby mu ukázal dieru do pekla, a dobre si ju pamätal.

Podobne ako v texte, spracovanom B. Němcovou, Hraščok dostal od najstaršej princezny prsteň, ktorý mu dal silu tristo chlapov. Strieborný prsteň od druhej dal mu silu šesťsto chlapov a zlatý prsteň od najmladšej silu 1200 chlapov.

Staršie sestry vzaly si medený a strieborný prútik i jablká so sebou a hrdina si nechal iba zlatý prútik a zlaté jablko.

Miška vyniesol na svet tiež knochta-pták, keď jeho mladé zachránil pred hadom. Hrdina našiel kamarátov, ako sa hádali o najmladšiu zlatovlásku, a potom sa všetci traja pobrali s princeznami ku kráľovi.

lb) Ešte viac je tento motív o Hraščokovi-Palčekovi vyvinutý vo verzii, zapísanej v Prostonárodňom Zábavníku IV., str. 471 — 488, pod názvom „Janko Hraščok“.

„Mezi pustima a velikima huaramí ležäla edná malá dedžinka, na koncu v jednom malom domšoku bívau edon sedläk, do malej vizbiški sä mu ďeči aňi ňeprätali, choc prázna bula; chleba aňi mak, deväč ich za pecó skušälo, a s desätim mu žena ležäč mala. Mrzeu sä i na ženu i na sebä, mau ešče dva odranja volki a ednú malú zemišku, zabrau sä orač, abi si muahó dakú oziminu posǟč. Žena doma slähla, a sin sä našó takí malí ak jedon hrašok. Kúpač ho ňemohli, lebo bi sä bú zadrhnú, mač sä staräla, šua majú s ním robič?

‚Oj, ňestaräjťe sä, mamo!‘ viskošiu sin s pljanki, ,len varťe otcovi ješč, ta mu nesjam, už je od rana lašní.‘ Baba aj druhja susedi sä zläkli a uťekali: ‚Ej, ňebojťe he sä ňi,‘ volau za ňima, ‚ve som jä takí šlovek ako i vi, ešče sťe mä aňi ku krstu ňeodňesli a už uťekáťe.‘ Baba sä vráčila, ale tamtja ženi ušli.

Potom kǟzau babe kmotri zvolač. ‚Ej, sin muaj, aľe šua im dámo ješč,‘ opítala sä ho mač. ‚Ňebojťe sä, ve jä opatrím,‘ a zabrau sä von.

Ešče sä baba ňevráčila, už sä mäso na ohnu škuarilo. Kmotrove sä zišli maliho sinka ňesli ku kňäzovi a krščili, ak sä sám kǟzau, Jankom. S krstu už sám domó bežäu, len tak chlapci za ním hlädeli; ak domó prišó, museli mu gaše šič, a van si len tak ujädau a upíjeu s kmotrí za stolom, koj sä mäso uškuarilo. Už bulo po poludní, koj sä rozišli z radosníka.

‚Ej mamo,‘ povja Janko, ‚ale nám otec lašní zostáu.‘ ‚Tuš, ši ti vjaš, ež máš dakďe dákiho otcä.‘ ‚Vjam vara, od rana na veki orja, ale ešče ništ ňezorau, lebo mu i voli lašnja i sám ňevláze, len dajťe dašua, ež mu taňesjam.‘

Mač mu naväzala, van pobrau a tašó. Mač hledží za nim, ži dakde hrnok ňeroztrepe, ale ništ ňeviďela, chiba kä hrnok taleťeu. Janko prišó na lúku ku kope, nabrau sena, višmariu na hlavu, a leťeu k otcovi. Otec ešče ňišt ňebú zorau, a už bú takmer vešer, len sä naveki trápiu, šua van s tíma jeho ďečmi buďe robič, a len si naveki misleu, šua sä mu doma ši chlapec ši džjavšä narodžilo.

‚Aňi sä vám chlapec aňi džjavšä ňenarodžilo, ale sä vám narodžiu chlap,‘ ozvau sä Janko zo zadku, ‚koj Vás deväc dečí ňemohlo vichovač, vichová Vás desätua. Tu máte, jecťe,‘ a Janko položiu kruh chleba, plní hrnok k otcovi.

Otec mu ňechceu aňi verič, chiba koj viďeu, ež totot hrnok, šua žena v nom pre šitkich ješč varjavala, ňeveďeu, šua má od radošči robič, sädnú si a jadó. Janko voli nachovau, a do vešera pekne celú zem zúhorili. Na druhí den tašli do zárobku i na trečí. Mezitím Janko kus podrosnú. Na štvrtí den sä zas na to istua mesto do zárobku zberali. ‚Ej, apo,‘ povja Janko, ‚to je planí zárobok, pomo si mi mlačbu hlädač, vǟc zarobímo.‘ Pobrali cepi a tašli, na druhú dedžinu ku pánovi prosto do kaščjala.“

Tu je odchylka od iných verzií; ide mlátiť s otcom, nie s bratmi.

„‚Tuš ak he ti buďeš mláčič,‘ povja pán Jankovi, ‚vä si ti menší ako tja tvojo cepi?‘ ‚Ak buďem, tak buďem,‘ odpovja Janko smelo, a otec sä len tak trǟsó, lebo im to bú velmi mrchaví pán. ‚A ši mi dáte telo, šua si jä odňesjam v tomto mjašku, koj šitkú vašú pšenicu, vašua žito, váš hrach a jarec do vešera vimláčím?‘

Pán mu slúbiu, ale až ňeobrǟdží pekne šitko, že mu dá sto palíc vitäč.

Janko z otcom mláčiu, a do poludnja bulo šitko vimlátenua. Teraz im prinesla sestra ješč, a oňi sä najedlí. Ešče slnco ňebulo sädlo, už bulo šitko pekne vivätua, a každua na svojom mesťe: pšeníc, žito, hrach, jarec, šitko okreme na toku a šistua, ak zlato.

Pán prišó opášič mlacó, a Janko sä ho spítau, ši mu chce za robotu dač, šua sä do jeho mjaška spráce, ‚Len si ber už,‘ pódá pán. Janko pchau s chuči do mjaška, a po kuse popchau šitko. ‚Ej, ale ak he mi to odňesjamo,‘ starau sä otec! ‚Nebojťe sa, apo, len si na mech sädniťe,‘ povedau Janko; otec si sädnuč ňechceu, ale ho van posadžiu, mech zväu na pleco a tašli.

Pána to mrzelo: ‚Tam tam,‘ pódá, ‚vipuste toho bujala za nima, nech ich rozbambúši.‘

Kravǟ vipusčiu bujala s chljava, a to pošäu oproči Jankoví uťekač.

‚Tam tam sä, apo, obzrite, šua to tak dupajší,‘ pódá si k otcovi.

‚Ej, s in muaj, vara bujala oproči ná puščili.‘

Janko položiu ló mech, uchičiu miliho bujala, otrepau o zem, viložiu na mech, a hibaj dalej. Otcovi kǟzau dobre merkovač.

‚Ej, sin muaj, nahaj ti tu šitko, a len utekajmo, lebo už dvoch dživich bravó na nás vipuščili.‘

Janko zložiu mech, otec sa nazdau, ež už treba uťekač, ale sä od dživich bravó bau. Ale Janko i s timato tak urobiu ako s bujalom.

Zabrali sä dälej; opé povja otec: ‚Ej, sin muaj, ale už s vozom idú pre nás na ščiroch koňoch, abi nám šitko pobrali.‘

Voz prirachočiu, otec skošiu s mecha a chceu uťekač, ale ho tam ňepuščili Janko šmariu na voz tärchu z plecä, dobre sä šitok ňepolámau, ludží, šua mu ocä trhali, rozohnau, a pošäu ščiri paripi pohánäč, ale tja ňevládali, museu ich len tak otec hnač. Pánovi sä nechcelo za Jankom ič a druhí sä ho báli. Van zväu voz na pleco a tašli i z otcom domó. Janko povracau susedom, šua bú na krščini požíšeu, múki, slanini, mäsa a dašuo s toho ich zárobku ešče i predau. Tak mali i penäze i šitko.

Ale sa Jankovi ňechcelo len tak doma lenošič. ‚Apo, koj som vás zo šitkim zaopatriu, naš he som vám doma, tajdem jä putovač.‘ Prosili ho, ebi len pri nich zostáu, šici, ale sä Jankó len zobrau, a tašó šírim svetom.“

Scéna s furmany je opisovaná celkom tak, ako v predošlej verzii a málo odchodne scéna s kováčom. Prvý kováč necítil sa dosť mocným a poslal ho k svojmu bratovi na vysokom vrchu. Janko zkúšal valašku nie vyhadzovaním, ale udrel ňou o skalu.

Kamarátov stretol na ceste a premohol ich; menujú sa však inakšie: Méjskala a Méjželezo a tretí Méjolovo, ktorý mlel olovo medzi prsty. Prišli do mesta a ako obvykle išli osvobodzovať princezny. V pustej hore si vystavili „chrámik“ (domčok, kolibu). Dvaja išli hľadať dieru do pekla, tretí doma súkal povraz a štvrtý varil. Miesto Loktibrady je tu čert „na pétš bräda na péč loket“.

Štvrtý deň Janko sám varil a súkal povraz, ktorý usúkal na tristo míľ. Keď dovaril, ohlásil sa čert:

„‚Varíš tú kašu, varíš, ale jú ňebuďeš ješč.‘

‚Buďem lebo ňi, len poj ló, chto si, šua si,‘ povja Janko.

Šert sä puščí ló koškom a Janko ho uchičí: ‚Aha, ti si tu. Na pǟtš bräda, na pǟtš loket, teraz povedaj, kǟ je do pekla džjara, šua ti nó chodžíš.‘

‚Jaj, ši si to ti, Janko Hraščok! pusč mä, pusč! Ve som sä jä nazdau, ež to dajedon s tvojich kamarátó; kobi som bú veďeu, ež si to ti, ňebú bi som príšó.‘

‚Davara mne ti už neujďeš,‘ a ešče ho lepši sťisnú Janko, ‚teraz povec, kä džjara do pekla.‘

‚Jaj, pusč mä, pusč! Dám či zlata, strjabra, kelo chceš.‘

‚Ništ zlata, ništ strjabra, len ti povec, kǟ džjara do pekla.‘

‚Jaj, pusč mä, pusč! Dám či královskú paničku, kotrú chceš, s tich, šua ich hlädaš.‘

‚Jä si paničku najdem ni jednú, ale tri, ti bi si mä oklamač muahó.‘

‚Jaj, neoklame tä ni.‘

‚Tuž, ale mi ešče tu budeš odfrkovač,‘ pódá Janko a šmariu šärta o zem, šua bi mu bula naráz dušä vileťela, abi bú mau dákú. Šárt museu pekne džjaru pokäzač, a tá pri tej istej lúke bula.“

Najprv sa spúšťali kamaráti, každý na svojom povraze, napokon sa spustil Janko na vlastňom.

Hrdina dostal od každej princezny prsteň, ktorý mu dal silu sto chlapov, a masť, ktorá chránila pred čertovými plameňmi.

Pätnásťcentový budzogáň prvého čerta s pätnástimi hlavami Janko hodil nazpäť na tridsať míl. Zápas s druhým čertom, ktorý mal dvadsaťpäť hláv, a s tretím, ktorý ich mal päťdesiat, sa neopisuje.

Tretia princezka dala Jankovi zlaté šaty, črievice a prsteň.

Janko ostal v pekle a trápený hladom vyliezol na strom k orliemu hniezdu a tu videl, ako had chce „gangolšätá“ požrať, a zabil ho.

Ostatok sa rozpráva ako obyčajne. Hraščok našiel dve princezky už v medenom a striebornom zámku. Najstaršia [asi omylom miesto najmladšia] chcela, aby jej ušili prv zlaté črievice, aké mala v pekle, potom zlaté šaty, a napokon chcela prsteň. Janko črievice i šaty zhotovil a poslal ich do zámku. Keď princezna chcela prsteň, obliekol sa do chudobných šiat, šiel pred kráľovský palác a pýtal si od sluhov, aby mu dali z pohára, čo pije mladá princezka, piť na jej zdravie. Povedali to princezne, ona mu poslala pohár červeného vína. Janko vypil do polovice, pustil ta prsteň a poslal pohár princezne, aby ho dopila na jeho zdravie. Princezna dobre neomdlela, keď uvidela prsteň, ktorý chcela, a kázala Janka priviesť. Sám kráľ išiel preňho a poznal ho; dal ho obliecť do pekných šiat a priviedol ho pred hosťov, kde ho princezny vyobjímaly.

„Teráz, len zveďeli, ež šitkiho príšina bú Méjolovo, kotor Janka ňenáviďeu, povraz, koj Janko bú skalu priväzau, odrezau a tamtich oproči Jankovi navázäu. Tohoto ešče aňi žena ňechcela, preto ež choci sä ak rano vičiščiu, naveki dovešera takí bú, ak prasǟ, a do strjaborniho zámku ňebú súcim. Tak Méjolovo odohnali, Méjzelezo si zväu tú strednú, šicí sä pomerili, najmladšǟ sa Jankovi dostála naisťe, a robili svadžbu, ešče trirazi krajšú, a Janko od toho šäsu zo svojó krásnó ženó kralovau pokojňe a krásňe, lebo ich rodžišovja už buli obstarní a ňevládali tak ako mladí, chiba ich deči tadälej opatrovali, a calá krajina sä z nich šicich radovala.“

c) Pôvod hrdinov zabudnutý

1c) Pôvod hrdinov sa celkom zabudol vo verzii, zapísanej v Codexe Rev. A., str. 67b nasl., zkadiaľ bola prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka IV., str. 119 — 126, pod titulom „Ňevernosť tovarišou“.

Výťah tejto verzie známe zo soznamu, ktorý si urobil upravovateľ sbierky rozprávok koncom rokov štyridsiatych. Viď úvod str. 65.

Hneď sa rozpráva o tom, ako tri princezky zmizly.

„Bou jeden král a ten král mau tri peknje céri; a tim trom královským cérám jedna Ježibaba velmi záviďela, že takje peknje boli. Raz, jak v jednej chiži pozatváranje tancuvali, povedala ta Ježibaba: ‚Bohdaj sťe sa prepadli!‘ Tak sa naráz prepadli, a tri šárkani jich zchiťili do pekla. Král, jak zpozoruvau, že jeho céri zkapali, všaďe jich dau hladať, ale jich ňikďe ňemohou najsť. Bars sa zarmúťiu a celuo mesto čjernim súknom obťjahnuť dau od smútku, a oznámiu, že kdo jich najďe, že mu dá najkrajšú za ženu a pou královstva. Tu sa luďja na šecki strani porozbehávali, ale jich ňikďe ňemohli najsť.“

Po tomto úvode začína sa rozprávať o mocných kamarátoch, ale tak, že pôvodní ráz rozprávky v tejto verzii je veľmi vybledlý a pokleslý.

„Po troch rokách príďe jeden mlinár do mesta, čuo takí mocní bou, že keď mlinskí kameň zťisou, naráz mljeko z ňeho ťeklo.“ Ohlásil sa u kráľa a šiel si hľadať tovarišov. Tak išiel, až našiel „jedniho kováča, čo takí mocní bou, že zelezo tak híbau ako slamu a na prst ho tak obkrúcau jako ňiť. ‚No braček, či prijďeš se mnou královo céri hladať?‘ ‚Vera, puojďem. Ale sme duojmí málo, poďme si treťího najsť!‘ Stretli jedniho chlapa, čo za seďem rokou mater cicau a takí mocní bou, že največú jedlu vitrhou a potom ju vrchoucom do zemi zapichou. Išli sa ku královi hlásiť. Král jim dau potravi a peňjazí na cestu.“

Prišli na jednu lúku a ushovorili sa, že jeden bude variť a dvaja pôjdu hľadať dieru. „Tajšli. Kováč ulapiu jedniho barana, čuo sa tam pásou, ohňa nakládou, barana zarezau, na rožeň zťjahou a pjekou. Keď sa zapekau, priďe k ňemu jeden Loktibradák: ‚Pamodaj šťesťja!‘ ‚Pamodaj i ťebe,‘ povje kováč. A ten Loktibradák sblížiu sa ku pečeni, uchiťiu ju z rožňa, tajšou. Dosť kováč papekom za ňím, ale ho ňemohou dohoňiť.“ Tak sa vodilo druhý deň mlynárovi, ktorý piekol prasa. Darmo hádzal za Loktibradákom vatrálom, s pečienkou mu ušiel.

Tretí „si ulapiu vola, zabiu a pjekou, keď sa upjekou, položiu ho k sebe; potom urobiu klepec a vložiu ho do klepca. Sotva že vikonau, prijďe Loktibradák: ‚Pamodaj šťesťja!‘ ‚Pamodaj i ťebe,‘ povje ten mocní chlap. A ten Loktibradák zbližuje sa ku tej pečeni, len jak už blízko bou — chmat! Klepec sa zpusťiu a Loktibradáka za šedivú bradu zadržau. ‚Aha, tu si milí ptáčik? tak ťi bolo už dávno treba!‘ Dosť sa Loktibradák prosiu, abi ho len pusťiu, že už ňechce pečenku. ‚Veť ja ťebe dám pečenki!‘ vzau vatrál a dusiu, jak len vládau. ‚Teraz tu buďeš, kím moji tovarišja ňeprijdu.‘“

Keď sa kamaráti sišli, veľmi sa začudovali a po obede bili spoločne Loktibradáka tak dlho, kým ich nezaviedol k diere, v ktorej zmizly kráľovské dcéry.

Najprv sa dal spustiť mlynár, ale ešte len niekoľko siah bol v diere, už kričal, aby ho vytiahli: „Už som sa dobre nezadúsiu, tak ma smrad z pekla zaraziu.“ Tak i kováč. I sadol si tretí na povraz a „zpúšťali ho dnu; išjou dlho, dlho, až ho len tak omínalo, na čom seďeu. Príďe na spodok, tu viďí peknje zahradi, lúki, pole, statku plno. „Ej, či toto svet!“ pomisleu. Pobrau sa a tajšou, príďe ku meďenej paloti. Tu ho zazre z obloka najstaršja králova céra a vibehňe mu v ústreti:

,Nuž, kďeže si sa tu vzau, človeče, veť tu od tolko tolko rokou aňi ptáčka ani letáčka ňechirovať!‘ ,Nuž, prišjou som vás visvoboďiť.‘ ,Ach, jak že by si ti mňe visvoboďiu, veť já mám muža šarkána so šesť hlavámi; jak ten na ťebe plameňom zadúchňe, naráz ťa upeče a zožre.‘ ,Ej, horki zožre! veť mám valašku.‘ ,No, keď sa chceš s ňím biť, tak na tento pohár vína, vypi, naráz mocňejší buďeš, a skri sa tuto pod korito!‘

Iďe šarkán domou, a ešťe len pod oblokami bou, už voňau a kričau: ,Ženo, ženo, človečina smrďí! Ženo, ženo, človečina smrďí!‘ ,Ach, mužu, kďe že bi sa ťi tu človek vzau, veť tu od tolko a tolko rokou žjadniho ptáčka aňi letáčka ňebolo.‘ ,Ženo, ženo! daj ju von, nach ju zožrem, bo jak ňje, tak ťeba zožrem.‘

Chlap vyskočí zpopod korita von a začňe miliho šarkána rúbať, až mu šecki hlavi zrúbau. Keď ho zrúbau, oddýchou si; a králova cera začňe mu ďakovať a ruki boskávať. ,Ach, ňeďakuj,‘ povedá, ,veť musím ešťe pre tvoje sestri ísť.‘ ,Nuž, a či sa moje sestri tu?‘ ‚Tu musja biť, kdeže bi boli,‘ povie on a tašjou ďalej.“

Prišiel k striebornej palote, tam dostal od prostrednej princezky dva poháry vína a zabil draka s dvanástimi hlavami. Najmladšia princezna v zlatej palote dala mu tri poháry vína a prsteň, ktorý keď skrútnul, hneď drak so štyriadvadsiatimi hlavami prestal oheň metať. [Motív s budzogány vystal, zápasy boly prosté.] Po ťažkej borbe zmárnil i toho draka. Kráľova dcéra mu padla do rúk: „‚Ti muoj visvoboditeľ, ťebe prísahám, ja naveki tvojou ženou chcem biť.‘ On ju k sebe pritisou a od radosťi ňeveďeu, čuo má robiť, rozprávať, len mu srdco zatislo. Jaziki z dráka virezau, do kapsi pometau, a tak jej rozprávau, jak visvoboďiu jej dve sestri. Potom ju k ňím odvjedou a odšikovau jich ku tej djere, zkadiaľ on prišjou, poprivazovau jich na povraz a pomohou jim hore.“

Miesto seba priviazal skalu, ktorú kamaráti, keď bola v polovici, pustili, a on ostal v podzemí za sedem rokov. Raz spozoroval, že „sa tam na jednom mesťe jeden velkí pták hňjezďiu, a keď mladje vitjahou, vždi mu jich hrád [kamenec] pobiu. Tak on ráz, keď ten hrád mau padať, pozakrívau tje mladje.“

Vták z vďačnosti vyniesol ho na svet. Keď prišiel do kráľovského mesta, počul, že sa najmladšja princezna vydáva. Išiel do kráľovského zámku, kde ho hneď vpustili, lebo tak bola princezna rozkázala, aby každého, hoc by to bol žobrák, čím najlepšie prijali. Na jej rozkaz dali mu pohár vína, on víno vypil a do pohára pustil prsteň, ktorý bol od najmladšej dostal. Princezna ho hneď poznala, vyšla von, padla svojmu vysvoboditeľovi do náručia a doviedla ho k otcovi, kde všetko vyrozprávala, ako ich vysvobodil. Kráľ neveril, a hrdina mu ukázal dračie jazyky. „Naráz tích druhích dali pozatvárať, tohoto obrjadiť, a bola svadba. Král mu dau pou králoustva, a tak žili, žili v pokoju, až ňepomreli.“

2. Vo verzii, ktorú rozpráva Amália Sirotková v „Povestiach“ sv. VIII — X., str. 47 — 56, č. VI. „O trích zakljátích pannách“, je celá sceneria zmenená.^[10]

„Običejním způsobem idúc traja študenti natrefili do jedního hostínca, kdě vseckích smutních našli, a pítali si po holbe piva, už ani vjac nemali na trovu. Krčmár povje: ‚Moji drazí páni, kdeže idú?‘ ‚Mi iděme na vacátie domou.‘ ‚Ej, či bi to boli títo páni traja pre tje moje dcéri.‘ — A študenti sa zpítajú, kdeže sa tje dcéri. ‚Hja, kdeže sa — matku začali hnevať, že sa nepítali na jednu zábavu, nuž jích zakljala, abi sa prepadli. Ai hnedki sa prepadli — a od toho času ani chíru ani slíchu o nich, len čo pastier nám hovorí, že jích njekedi vidí, ako sa vihrjevajú všecké tri na slnječku. Ale kebi sa njekdo našjou, čvo bi jích vypomvohou, kterúkolvěk bi mu dau za ženu a velikvo bohatstvo.‘

Títo traja študenti sa odhodlali jích vislobodit, že asnát tak štastní budú; ráno včas sa viberali a na voze potravu chistali a zavolali pastjera, aby jím to mesto ukázau, kde sa asi vihrjevali. Išli děn chvozi, zakím na to mesto prišli. Keť už tam boli, otvorja jednu knihu a začnú nahlas čítat a sa modlit, len keť sa staně velikí hrmot a zem sa strasje a jeden velikí kamen sa otvorí, pod kterím kamenom bola jedna veliká neslíchaná djéra.“

Ostatok sa rozpráva celkom rovnako. I najstarší i prostrední študent dali sa spustiť, ale i hneď vytiahnuť, najmladší síce tiež v diere kričal: „Tma, tma, tma,“ ale druhí dvaja na jeho kričanie nič nedbali a dolu ho spúšťali.

„Keď už dolu nižšie prišjou, tam už bolo celkom vidno, tak ako tu na tejto zemi. Odvjaže si žinku a príjde do jedního krásního zámku a zaklope na dvere. A veselím i líbežním hlasom mu zavolá: ‚Volno;‘ otvorí dvere, a jedna krásná panna ho zo smjechom privíta: ‚Nuž, kdeže sa tu vzali, však tu ani ftáčika ani človječika nechirovat; veť keť muoj pán príjde, ten ích na skutku rozdrjape.‘ ‚Já jsom jích prišjou vislobodit,‘ povje on. ‚Keť je na tolkvo, nech si vezmú tento prútik, a keť mu buďěm iskať, nuž zaspí; v ten čas mu pretjáhnu oprek jeho troch hlavách, tak mu všecke odpadnú, a ma vislobodja. Ale sa musejú pod toto korito schovat.‘ Prijdě drák domou, otvorí dvere a: ‚Fuj, človečina smrdí, sem jú, nach jú zožerém.‘ Ale táto panna prehovorila ho a ukojila, dala mu jest a išla mu ískať. Ako mu ískala, začali mu všecké tri hlavi chrápat; tento študent sa zpod korita vitjahne a priskočí z milím prútikom ku drákovi a naraz pretjahne oprek všeckich troch hlavách, naráz mu odpadli.“

Potom išiel k prostrednej sestre, ktorá mu dala prútik a schovala ho do kasne, a osvobodil ju od draka so šiestimi hlavami.

„Išjou zas den chvozi a zas prijde ku tomuto zámku, ten bou najkrajší a najbohatší, ale dnu do něho sa len oprek múrí dostáť muohou. Ako sa po bjedě, po psotě vidrjapau, príjdě ku jedním zlatím dverom, ktorje sa len blišťali; zaklope na dvere, a jedním anjelskím hlasom vikrikně: „Volno.“ Vnídě dňu ku téj panni, tá len tak kvitla, bola tak krásna, ako nikdi nikoho neviděu; pomisleu si: ‚Ej, čvo život položím, musíš moja biť!‘ Povje tomu študentovi: ‚Nuž, kde že sa tu vzali, vítám u nás, veť tu ani ftáčika ani človečika nechirovat.‘ Začala plakať, že tak krásní mládenec živuot utratiť musí. ‚Ale, muoj drahí prjatel,‘ povie ona, ‚tu majú tjeto dva prútike, akbi sa jeden zlomiu, hnedki druhí nachistám malí.‘

Kím sa takto zhovárali, už zďaleka počuli velikí funk, tak tje hlavi fučali, akobi najvetší víchor prišjou, stromi sa lámali od toho fučanja. Nemau stihí sa ani schovať, len do takího kútika sa uchíliu. Ako príjdě dnu, začnú tje hlavi na všecke strani fúčat a, ‚Fuj, člověčina smrdí, fuj, člověčina smrdí,‘ opakovat. Na vela, na vela dau sa prehovorit a pítau si jest. Donjesla mu všecko na stvol, a pri jedení zaspau; a ona mu ešte prišla ku tím hlavám a začala ískat, abi ešte tím lepšje zaspau. Razom začně vichrapovat, ako kebi hromi búchali, tak trepotau s tíma hlávámí. Tento študent priskočí k němu a tím jedním prútikom pretjahne oprek hlau, na osmej hlave sa mu prútik zlomí, aj stane drák hore ešte z jednou hlavou a do milího študenta; už málo chibelo, že ho neprevládau, ale ai ona mnoho dopomuohla. Naposledi predci ho prevládali a tú devjatu hlavu prútikom odťau. Už tak unavení si odíchou mládenec a tá si zatjal chistala šati a od zlata, striebra a drahích věcí. Študent sa precítí a hnědki si slúbili a prísahou potvrdili věrnost a lásku. Tjéto sestri všecke sa do vedna zišli a tešili sa spolu.“

Kamaráti vytiahli sestry, o ktoré sa škriepili a o najmladšiu pobili; hrdina priviazal na žinku skalu, ktorú oni dolu spustili. Sestri, „ktorje hore boli vitjahnutje, násilne svojho visvoboditěla chtěli viťjahnut, lamentovali, plakali — a títo dvaja zprisahali jích tje tri, že povedja, že sa oni opravdoví visvoboditelja jích.

Hrdinu vyniesol na svet veľký fták (bez toho, že by mu zachránil mladé), ktorému hádzal po kuse z dračích jazykov, čo si bol do kapsy schoval. „Už nemau len jeden a ešťe bolo chlp ku domovině. Zle velmi gazdovau s timá jaziki, už nemau nič čvo mu dať, zpusti dolu nohavice a odreže si zo svojej lítki a po kúsku mu dává; ale čo ho bolelo, nuž velmi osrkau a velmí mu do plaču bolo — krú mu revala —, až naposledok višli na vrch, a hodí toho mládenca ten fták. „No, už si tu, a čvo že ti je, za tak osrkáš,“ zpítá sa ho fták. „Nuž, nič.“ „Ba predci ti je volačvo, len povec!“ Tehda mu ukáže tú ránu, že si z riti kus odrezau, čo mu nemau čvo hodit. „No, kebi já bou veděu, že je to tak chutnuo messo, nebou bi si ti živí, ale už ti nič neurobím. Ale abi ťa nebolelo,“ vikrcja ten fták to messo a prilepí mu ho na to mesto, kde si odrezau, a prirjastlo sa mu a vjac ho nebolelo. „A tu maš ai tje jazike a utěkaj, čo len vládzeš, lebo už teraz bude sobáš tím krčmárovím dcérám, a ukáž tje jaziki, že jsú to z tích drákou, od ktorich si ti krčmárové dcéri oslobodiu.

On beží a vidí plno ludí u toho krčmára, pošle prsteň téj najmladšéj, ona hnedki skrikne pri stole, lebo pred sobášom pri stole seděli: „To je ten prsteň, ktorí jsom já tomu môjmu visloboditelovi dala.“ Viskočí od stola von a prišla ku němu, vihladala ho a dovjedla. „Toto je ten, kterí nás vyslobodiu, a nje títo — títo nás zprísahali, aby jsme na nich povědali, že nas vislobodili; tí chtěli tomuto živuot vziať.“ Tam sa stau vělikí krik, a tích dvoch chceli dať zvjazať, lebo nje len že po prsteni sa presvedčiu visvoboditěl, ale po tích jazikoch, ktorje ukázali pravdivosť vysvoboděnja. Každí kričau: „Zaslúžia trest“, ano druzí, že zaslúžia smrť. Ale tento mládenec prosiu za nich, že sa on nedá na nich pre seba pomstit, ale nach si vezme najstarší najstaršú, strední strednú, a já ako najmladší najmladšú; ai tak sa stalo. — Tímto dvum kúpil krčmár gazdoustva, a tento zostal generální erb. — A tak žijú, ak nepomreli.

3. Zo stolice turčianskej. Rozprával Jozef Kubizna, rodom z Necpál. Zapísal S. Czambel 19. nov. 1900.

Tu hrdinovi pomáhajú dvaja druhovia, určitejšie neopísaní. Vysvobodil iba jednu princezku, ktorú drak uniesol.

„Bou jeden veľmi mocný kráľ, torý panuvau nad celým svetom a mau jedinkú jednu princéznu; potomkou muských nemau žiadnych. Táto princézna bola tak obľúbená pre krásu, že sa celý svet za ňou zháňau. Keď mala osemnásť rokou, prišiou k nej otec aj mať a sa jej spytuvali, či by sa nekcela vydať? Ona vždy odhovorila rodičou s tým, že si rozmyslí. Naposledok dau kráľ šade vyhlásiť po celej krajne, aby sa princovia hlásiľi o jej ruku. Mnoho princou prichodilo, torí hu chodievaľi pýtať, aľe ona aňi jedného nekcela, že šak ona má ešte dos času na vydaj. Otec a mať jej dohováraľi potom: ‚Počúvaš, céra naša, nemáme viacej detí ako tebä a ty rodičou tak veľmi rmútiš! Vidíš, my sme už šediví a boľi by sme radi bývaľi, keby zme dostaľi zaťa.‘ Aľe ona rodičou nepočúvala, ľen sebevoľne šetko robila. Tu rodičia vystríhaľi a jej hovorievaľi: ‚No, počkaj ľen, céra naša, tým časom sa ti bude zľe vodiť.‘

Raz princézna išla na prechádzku k jazeru do záhrady. Otec hu oknom pozorovau. Tu sa odrazu veľké oblaky strhly a veľký vietor zaduu a princézna zmizla v tom vetre a v tých oblakoch. Kráľ sa díva z okna, iba ľen to vídeu, keď čiernym ručníkom ocovi rukou hodila. Kráľ z toho veľmi onemocneu. Dau si kráľovnú k sebe zavolať a rozprávau jej o princéznej, ako sa jej stalo. Mať neborká pustila sa do veľkého plaču, zatým aj sám kráľ plakau. Kráľovná mu povedala: ‚Prosím ťa, mužu môj drahý, sľúb ty pou kráľoustva, ľen aby zme našu céru nazad dostaľi. Bárs aký človek môže byť, čo hu vyslobodí. Dáme mu hu za ženu.‘ Kráľ nato bou veľmi dojatý, že tú radu počuu od svojej ženy. Dau hneď a zaraz celý zámok čiernym súknom zastreť, aby ľudia veďeľi, že sa smútok stau v kráľouskej rodine. A dau po šetkých svojich krajnách vyhlásiť, že či by sa nenašiou taký človek, torý by o jeho cére princéznej voľačo vedeu povedať. Aľe márňe bolo šetko.

Zrazu príde jeden cestovný mladý šuhaj a príde do toho mesta, de bývau kráľ. Príde do krčmy, opýta sa hostinského, čo tuná nového? Hostinský na to odpovie: ‚Nuž aľe si ty nepočuu o tom, že naša kráľova princézna pred pár dniami zmizla, preto máme toto mesto aj tento zámok čiernym súknom obtiahnutý.‘ Ten mládenec: ‚Nuž aľe čože sa to mohlo tuná porobiť? A neviete, de sa princézna podela?‘ Hostínsky: ‚My nevieme, de sa mohla podeť. Kráľ sľubuje tomu polovičku krajny, gdo hu vynájde.‘ ‚No, dobre teda, ja pôjdem k pánu kráľovi opomenuť sa, že ja jeho céru vynájdem.‘ Medzi tým hostínsky sa zasmiau: ‚Ty biedna črevač, čo by si ty princéznu vymohou, de ani znaku nejest po nej.‘ Pocestný predci dau sa predstaviť kráľovi a sľúbiu, že mu céru vyslobodí. Kráľ nato bou veľmi rád aj s kráľovnou a povedali, že jestľi jeho céru vyslobodí, hneď mu dá polovičku kráľovstva a princézna jeho manželkou sa stane. A po smrti kráľa že šetko kráľoustvo obdrží. Milému Jankovi, ľebo tak sa šuhaj volau, keď sa odporúčau, dau kráľ pár dukátou do vrecka a kráľovná ťiež tak, ľen aby už mohou tú princéznu vynájsť.

Išiou veselo, keď mau pár dukátou vo vrecku. Ako ide po ceste, stretne sa z jedným kamarátom: ‚Bratku, de ty ideš?‘ ‚Ja ídem tam a tam, po takej a po takej ceste.‘ Spolu sa zhovárali dlhšie a Janko rozpovedau, čo mu kráľ sľúbiu: ‚Ty, vieš čo, mne ti sľúbiu kráľ polovičku kráľovstva, ak tú princéznu vyslobodím; hybaj pôjdeme spolu! Ak sa nám to dobre vydarí, ja ti polovičku dám z toho, čo dostanem!‘ Podaľi si ruky a išľi horámi dolámi tú princéznu hľadať. Aj tretí pocestný sa pripojiu k ním: ‚Bračekouci, de vy idete?‘ ‚Ideme tú i tú princéznu hľadať, keby zme hu mohli nájsť.‘ ‚Keď vy idete princéznu hľadať, pôjdem aj ja s vami a nazad sa vrátim. Aľe čo mi vy dáte zato?‘ ‚Dáme ti jednu štvrťku z toho, čo my dostaneme.‘ Takto traja kamaráti išľi svetom, ač prišľi odrazu g jednému domčeku. Už veľký hlad maľi. Jeden mau pri sebe kaše na varenia. Keď takto boľi šeci traja: ‚Uvarme si my šeci do spolku tej kaše, ľebo hladom nemôžeme umreť.‘ Aľe dreva nemaľi, tak šeci traja zašľi do blízkej hory na drevo, aby si pri ňom téj kaše mohľi uvariť. Aj si uvariľi aj pojedľi šetko.

Potom sa dohovoriľi, že tam ostanú v tom domčeku bývať, aby si odýchľi. A tak sa dohovoriľi, že dvaja budú chodievať na drevo a jeden ždy ostane doma kašu variť a každý deň že sa budú pri varení premieňať. Janko lózy vyťahuvau, torí majú ísť na drevo a torý má doma kašu variť. Lózy vypadľi, že Janko išiou na drevo aj s tým, torý sa k nému najprú pripojiu. A ten tretí ostau kašu variť. Ako tento kašu varí, keď najľepšie odfukuvala, tu sa mu dvere na koľibe odsotia a príde maľičký mužík: ‚No, čo si navariu: to je málo pre mňa!‘ a zau vareku a do kotla mu hu strčiu a téj kaše mu kceu ziať. Aľe náš kuchár chytiu človiečika za bradu, torú mau takú veľkú ako sám bou, a kceu ho hodiť o zem. Loktibrada chytiu milého kuchára a vraziu ho do zeme ač po samé pazuchy, a pokiaľ sa zo zeme vydriapau, Loktibrada šetku kašu pojedou. Prišli kamaráti domou, nájdu kamaráta v zemi hodeného a kaše ništ. ‚Nuž, braček náš, ako si nám kucháriu?‘ ‚Počkajte, veď vám poviem, ľen ma vysloboďte.‘ Keď ím šetko porozpráväu, títo dvaja sa nahnevaľi veľmi: ‚No počkaj,‘ povie jeden, ‚ja budem zajtrá kašu variť.‘ Na druhý deň zas tak bolo ako včera, aľe kamaráta, torý variu, našľi ač po hrdlo v zemi hodeného a kaše zase ništ. Na tretí deň ostau variť Janko: ‚No, šak ja uvidím, či tá stonoha ešte príde na tú kašu či nie?‘ Takto sa rozišľi kamaráti: Janko ostau kašu variť a dvaja, čo dosiaľ variľi, išľi drevo zbierať do hory.

Tu Janko varí a príde zase Loktibrada: ‚No, čo si, bratku, navariu? Ak máš málo, aj tebä zjem aj tvojích kamarátou.‘ ‚No ľen probuj,‘ ozve sa. Loktibrada nemešká, chytí milého kuchára a vrazí ho do zeme po pás. Tento vyskočí vonká, chytiu Loktibradu a strčiu ho po pazuchy. Loktibrada vyskočiu a chytiu kuchára a vraziu ho ač po samé pazuchy. Kuchár zase vyskočiu von a tak vraziu Loktibradu do zeme, že neostalo s neho ništ vonká zo zeme, iba holá brada. V tom kuchár zau kladu a zavrzou bradu Loktibradovu do nej. Ten začau tam veľmi kričať aj plakať: ‚No veď viem, za čím si sem prišiou, ľen ma pusti, šetko ti vyjavím.‘ Ale Janko nekceu ho pustiť, ľebo sa báu, že ho oklame. A tak milý Loktibrada ostau v zemi strčený a brada v klade. Potom ešte prosiu Loktibrada šelijako, že šak on šetko spravodľive vyjaví, ale Janko nato nedbau, ale mu bradu ešte väčšmi do klady vtisou.

Medzitým sa prinavrátiľi kamaráti, a keď videľi Loktibradu: ‚Ej, Janko, čo ty máš za hosťa?‘ ‚Toho, čo nám takú veľkú galibu robiu, čo nás išiou na smrť umučiť hladom. Ťeraz ho tuná zabime.‘ Keď to Loktibrada počuu, dau sa s nima do kamarátstva a povedau: ‚No viete čo, kamaráti, ja vám už ťeraz šetko vyjavím. Na tomto ohnisku, de varíte, jest jedna podzemná diera tajomná, torú nezná nik, iba ľen ja a môj kamarát drak.‘ Ešťe mu bradu ľepšie do klady zatisľi, ač kričau: ‚No veď ma púšťajte, veď vám už šetko poviem.‘ Janko povie: ‚No vrau, čo vieš, ľebo inakšie ťa nevypustím.‘ ‚No vieš čo, ak mi sľúbiš, že ma vypustíš na slobodu, šetko tajomstvo ti poviem.‘ ‚No teda hovor, čo vieš!‘ ‚Viete čo, bračekovia mojí,‘ zašne Loktibrada vraveť, ‚princéznu toho mocného kráľa, torá bola zkapala zo záhrady kráľovskej, tú som ja ukradou a predau som hu môjmu susedovi podzemnému drakovi, aj tam žije. Aľe, viete čo, kamaráti, ľen ma nezjaute, poradím vám: Jeden nech sa pustí touto dierou dolu a to nech bude Janko, ľebo mňa žiaden neprevládau ešte na tomto svete, iba ty Janko! A vieš, keď tam prídeš, k podzemnému drakovi, ten má dvanásť hláu, aľe myslím, že ho ty predci prevládzeš. Princézna je tam zdravá a je jeho manželkou. Aľe aby si bou na šetko obozretný a dau pozor na sebä.‘ Janko sa mu poďakuvau. Loktibrada potom ešte rozpovedau, ako sa má Janko dolu spúšťať, keď ohnisko odprataľi. Janko najprú nekceu isť dolu, posielau svojích kamarátou. Ani tý ňekceľi isť. Potom sa šeci traja sprisahali, že si v šetkom verný budú a že sa ňeopustia, a Janko sa potom dolu spusťiu.

Keď dolu prišiou, videu rozmanité kvety a krásne cesty ľen sa tak jagaly. Zlaté, strieborné studničky, že tomu ani sám nekceu veriť. Zrazu vidí krásny zámok. ‚Ej,‘ mysľí si, ‚azda tá princézna tam bude bývať. Keby mi hu len dau pámbob vyslobodiť.‘ V tom si namysľi a smelosti dostane, hybaj tebe do zámku. Príde do zámku, nevidí nikoho, ani vtáčka ani ništ. Zaklope na dvere, v prvej izbe sa mu nik neohlásiu, ani v druhej ani v tretej, ač ľen v dvanástej sa mu ohlásila princézna. Käde náhľe mu dvere otvorila, padla mu okolo hrdla a žalosne plakala: ‚Bože môj, taký pekný šuhaj a ty musíš tuná o živôt prísť. Či ty vieš, že je môj muž drak? A ten má dvanásť hláu, ty si mu nie ani na fruštik; čo ty hľadáš tuná, človeče, veď tuná nechyrovať ani vtáčka ani ľetáčka, ako si sa ty sem mohou dostať do tejto podzemnej krajny? Vrau skorej, ľebo vietor velký duje…‘ Janko jej nakráce rozpovedau, o čo prišiou, že ho jej otec vystrojiu, aby hu otiaľ vyslobodiu. Ona sa zaraduvala, že ač plakala. Ukiazala na jednú pošvu, v ktorej meč sem i tam, hore-dolu skácau. Ona mu povedala: ‚Vidíš, tento ma obráni, ak si smelý šuhaj. Ach, víchrica veľká, už sa môj muž prinavracia; vieš ty čo, Janko ja ho budem mať v lone, budem mu hlavu získať. Má tri vlasy veľké, v tých záleží jeho sila. Ja mu ích vytrhnem, keď mi v lone zaspí, a odám ich tebe.^[11] Vtedy šetku silu ztratí: uchyc ten meč z tej pošvy a tých dvanásť hláu mu šetkých rad radom pootínaj. Tak ma oslobodíš! Pre boha ber sa, už ťa idem skovávať, ľebo on zavonia človečinu. Tu máš jednu pivnicu, torú on nenávidí, a do torej nechodí, do tej sa poprac. Šak ti ja dám vedieť, kedy máš prísť. Rob rozumne, ľebo i ja zahyniem aj ty.‘

V tom mrákava sa bľížila, zámok sa triasou: prišiou drak nahnevaný: ‚Ženo, daj, čo máš, ľebo tebä zjem… a smrdí mi človäčina…‘ ‚Aľe, mužíčku môj drahý, veď tuná nechyrovať ani vtáčka ani ľetáčka, veď vieš dobre, ako som ja sem prišla, že tuná človeka nejest.‘ ‚Ženo, ženo, ľen sem s tou človečinou, ľebo tebä zjem.‘ ‚Aľe, mužíčku môj drahý, de by sa tuná zau človek! Ustatý si, polož si hlavu do lona a uspokoj sa… budem ti získať.‘ ‚Ja som s tým nie spokojný, daj mi, čo si navarila.‘ ‚No, čože som ti mala, mužíčku, navariť, ľen to, čo rád jedávaš! Té olovené halúšky.‘ Ako mu ich podala, prehltou ích odrazu aj z misou! Ešte ani vtedy nebou spokojný, ľebo mu ždy človäčina smrdela… Aľe žena ho uboskávala, uobjímala, ač jej v lone zaspau. Ako jej zaspau, vytrhla mu dlhý vlas, prvý. ‚Ej, čože mi to robíš, žena?‘ ‚Ale, mužíčku môj, hrám sa, keď ťa rada mám. Prsty sa mi zaplietly do tvojích vlasou. Hádam, som ťa ušklbla?‘ ‚Hádam aj, aľe ma už nešklbaj.‘ Medzitým zase zaspau a v tom vytrhla mu ostatnie dva dlhé vlasy. V tom dala znať Jankovi. Janko sa chytiu meča, torý hore-dolu v pošve skákau, meč sa hned zastaviu a draka to naskutku prebudilo. Aľe Janko už mau meč v ruke a drak už bou bez sily. Zavolau na ženu: ‚No, počkaj, ty si ma vyzradila!‘ Kceu sa hodiť na ňu, aľe Janko z mečom začau mu už otínať hlavy. A neprestau, kým mu šetkých dvanásť neoťau. Keď už bou drak usmrtený, princézna Jankovi veľmi ďakuvala za oslobodenia. Aj ruku mu hneď podala, že bude jeho ženou. Dala mu jeden prsteň, že ho nenehá nikdy, či v štestí či v neštestí, aby si zau prsteň na pämiatku.

Janko, keď princéznu vyslobodiu, poberau sa aj s ňou g diere, torou ho kamaráti spustiľi. Ako prišľi g ťej diere, povie mu princézna: ‚Janko, mala som ja veľmi krásno ftáča v kľietke, o torom môj muž nevedeu, to mi šetko vedelo porozprávať, čo sa z mojima rodičma robí, tak ťa prosím, prebehni ešťe preň, aľebo radšej ani nechoď, ľebo mne hodina prichodí, že musíme odísť. Ľebo drakovi bratia dozvedeľi sa už o tom, že som ho vyzradila. Tak by sme boľi nešťastný aj ty aj ja! Aľe ak ja budem vyslobodená odtiaľto: tebe sa už nestane ništ.‘ Janko potrhou povraz hore dierou, priviazau princéznu naň a dau znak, aby ťahaľi hore. Tak hore vyšla. Kamaráťi, čo pri diere vartuvať ostaľi, vytiahľi hu. Milý kamaráti, keď princéznu hore vytiahľi, zvadiľi sa. Každý hu sám kceu mať za ženu. Taká zvada sa stala, že jeden kamarát druhého zabiu a princézna musela prísahať tomu, čo ostau na žive, že hu on oslobodiu. Princézna plakala za opraudivým osloboditeľom Jankom. Aľe hu Jankou kamarát tešiu, že šak on Janka vyslobodí.

No Janko tam pod zemou vrátiu sa do toho zámku, de princézna bývala, a ftáča s kľietkou zau. To od radosti krídelcami trepotalo. Keď ho Janko takto niesou aj s kľietkou, povie mu ftáča: ‚Janko môj, pusti ma na slobodu, ja ti budem živôt chrániť.‘ Janko ho pusťiu. Keď prišľi g diere, zhora kamarát volau: ‚Priviaž sa, že ťa vytiahneme!‘ Janko sa kceu priviazať, aľe vtáča mu to nedovoľilo: ‚Janko, poslúchni mňa,‘ povie mu vtáča. ‚Ty si oslobodiu aj mňa aj moju paňú, a ťeraz vieš čô? Ty sa máš priviazať, neurob tak, aľe uviaž veľký kämeň na ten povraz, aby bou takej váhy ako si ty.‘ Janko poslúchou ftáča a tak urobiu. Keď zavolau ‚už!‘, jeho kamarát začau ťarchu hore ťahať. Keď hu vytiahou už skoro g vrchu, v té časy kamarát povraz pustiu, tak že sa skala, keď spadla, na drobné kúsky rozmrvila. Vtáča jasalo veľkou radosťou: ‚No, vidíš, Janko, ako som ja teba oslobodilo, keby si sa ty bou priviazau, tak by si bou prešiou ako ten kämeň. Vidíš, ja som ti živôt zachránilo.‘ No, ďakujem ťi, vtáča moje, za oslobodenia; ľen ako sa my ťeraz otiaľto vonká dostaneme.‘ ‚Neboj sa, Janko môj, ništ. Ja odídem na chvíľku a ty tuná čakaj, kým sa prinavrátim.‘ Vtáča sa prinavrátilo a v pyštekách donieslo jeden konárik. Keď to vtáča donieslo, dalo konarik Jankovi: ‚Tu máš, vezmi tento konárik a šľuhni s ním túto skalu: hneď sa ti otvorí. Ťeraz bude sláviť princézna veľkú svadbu s tvojím kamarátom, choď ta cez túto skalu, cez túto jaskyňu,‘ i v tom vtáča zmizlo. Janko išiou cez otvorenú jaskyňu a prišiou na povrch zeme. Za ním sa skala zatvorila.

Išiou Janko smutný k tomu zámku, de bývau kráľ, otec princéznin. Tuná namesto čierneho súkna nájde šetko obtiahnutô červeným aj mesto, aj zámok. To bou znak, že sa princézna vydáva za svojho osloboditeľa. Keď prišiou Janko dnuká do mesta, počuu, že si dala princézna moc prsteňou narobiť a prikázala zlatníkovi, aby jej aj taký prsteň spraviu, ako bou ten, čo Jankovi dala. Žiaden zlatník sa nekceu na to chytiť. Janko sa vydau za zlatníckeho tovariša. Pýtau si robotu a majster sa ho pýtau, či by taký a taký prsteň nevedeu spraviť. Janko odpovedau, že áno. Majster mu povedau: ‚Dám ti robotu a dobre ti zaplatím, ak do rána vyhotovíš ten prsteň pre princéznu, ľebo má zajtrá svadbu zo svojím osloboditeľom.‘ Janko pristau a sľúbiu majstrovi, že do rána prsteň vyhotoví. Majster bou veľmi rád tomu. Keď ráno majster stau, Janko mau prsteň hotový. Majster skoro z nohú spadou, keď videu ten krásny utešený prsteň vyhotovený. Kceu mu ho ziať a s ním hneď k princézke utekať. Aľe Janko si ho nekceu dať, že šak majster tu má zlato, čo mu dau na prsteň, a že on prsteň spraviu zo svojho zlata. Že on s tým prsteňom musí sám ísť. Milý Janko obľiekou sa a hybaj do kráľouského zámku.

Ke’ dochodiu gu zámku, muzika tam už hrala a každô spomínalo, aká to svadba má byť s tým osloboditeľom. Janko si z tých rečí ništ nerobiu, ľen išiou rovno do zámku. Keď ho strážnici pristavili, že tam nemá čo hladať, Janko odau prsteň strážníkovi, aby ho doniesou princéznej. Princézna, käde prsteň dostala, hneď vykríkla: ‚To je těn prsteň, čo som ja môjmu Jankovi dala!‘ Naskutku dala Janka pred sebä predvolať, ba sama išla proti nemu. Ako Janka videla, hneď ho poznala, že je to jej pravý osloboditeľ. Zaviedla ho dnuká do izby, de princovia už sedeľi okolo stolou, a v prosriedku jej budúci manžel. Ako zbadau tento jej nastávajúci manžel, že Janko prišiou dnu aj s princéznou, kceu újsť, ale princézna skríkla: ‚Chyťte ho! To je nie môj osloboditeľ, on ma ľen sprisahau, že ho za osloboditeľa uznám a vyhlásím. Môj opravdivý osloboditeľ je tento Janko!‘ Potom porozpráväla o šetkom, ako sa jej prihodilo, a hneď bou těn falošník odsúdený na smrť. Potom stála svadba a žijú šeci svadobníci podneška ak neumreľi.“

4. Celkom zvláštna je verzia, ktorú zapísal G. Pivko v nárečí nitrianskom v rukopisnom sošitku pod nadpisom „Stribrnozlaté zámky a zlatá jablčka“. Rukou Dobšinského je k tomu poznačené: „som prijal, ale pisateľom je nie Pivko, lež niekto iný“.

Podávame celý text:

„[V] jednej dalakéj krajine panoval jeden kral velmi štiastlive nad svojím národom a mal dvoch synov. Ked sa ten starší už ženit mal, dal mu starý otec jeden zámok zo samého samučičkého zlata a striebra vystavit. Ked už ten zámok hotový bol, dál kral zo dalakých krajín mnoho králov a pánov ke svatbe pozvat, a ked už mnoho všelijakých tích králov tam sa zhromáždilo, odbavovali tu svatbu. Muzika zo všetkých strán hučála, všecko bolo veselé, všetko sa tešilo a radovalo. Velmi pekná bola to svatba. Však ale hned v prvej noci po svatbe sa zámek aj z mladu ženičku královu ztratil. Možete si myslet, jaký smútok v celom zámku nastal. Hned kral slúžebníkov na všetký stránky sveta rozoslal, aby mu ten zámok vynašli; dlho ho hladali, však ale predca ništ nevynašli. Už sa mladému královi ani sveta nechcelo, vždy len za svoju najmilejšú ženičku a na ten pekný zámok si myslel, však ale s tým si ništ nezpomohol.

Aj mladší jeho brat už na miesto vyrostol, a ked sa už ženit mal, zas aj tomu starý otec zámok stribrnozlatý vystavit dal, ktorý ešče peknejší skoro bol, jako ten prvnejší. Zas bolo mnoho králov povolaných, ešče peknejšá bola táto svatba jako ta predešlá. Po svatbe ale ňeišol mladoženník spat, lež išol zámok chranit, aby sa mu neztratil. Ked už ale pol noc prichádzala, tu sa velký hrmot, tresk a lom ztrhol, ako keby boly hromy bily. Na čisto omámení mladý král ani nevedel, čo má robit, len sa díval, či by volakoho nevidel, kdo mu ten zámok vzat chcel, ale nikoho videt nemohol. Už len poručeno Bohu strelil: ‚Něch si, čo chceš, postrielat ta mosím,‘ tak ešče sám k sebe prehovoril. Zámok mu ale predca len aj z manželku uchytilo a preč zanieslo. Čim sa svitalo, povolal slúžebníkov a išol s nimi ten zámek hladat.

Krvavý chodník hned od zámku ich viedol a po tomto chodníku prišli k jednomu potuočku, v ktorém jeden veliký preveliký palec našli, že by ho štirá chlapi ledvým činom boli uniesli, a z toho palca vždycky krv tiekla, tak že celá ta voda v potuočku červená od krvy bola. Dole tým potuočkom išli dotal, až prišli k jednej prevelikej a hlbokej studne. Do tej studne dal sa tehdy dole zpustit, a hned čim dole na dno prišol, hned z dalaka ty dva zámky, svoj a bratov, videl, a tak jako dve slnká všetko osvetovali. Ked už nablízko k nim prišol, hned zeznal ten svoj zámok a ani dlho nerozmyšlal, ma-li do neho veit, lebo ne, jako do svého ta išol. ‚Ach, už som ta len predca dočkala, drahý moj mužíčku,‘ kryčála manželka a bežala mu, kolko mohla, v ústretí, obejmula ho, a všeličo, čo sa pri takýchto vecách už robí, vykonala, zavédla ho potom do svej izby, tam mu všetko povypravala, jako sa jej za ten celý čas vodilo. Medzi iným aj to mu vyprávala, že obor, který zámek aj s nú ta doniesol, načiste dokrvácaný k červenému moru išol, aby sa tam vyhojil. Pritom mu jedno zlaté jablčko dala. ‚Ked toto jablčko do ruky vezmeš a povíš: ,skoč zámku do jablčka‘, hned zámok do jablčka skočí. Tak mu vypravala a naučenie davala. On vzal jablčko a išol ta do druhého stribrnozlatého zámku, kde zas zo švagrovú sa rozprával a tješ aj od nej jablčko zlaté, do ktorého zase ten druhý zámok vskočil, čim ho do ruky vzal a tie slová vypovedal: ‚skoč zámku do jablčka!‘ Včul mal už obydve jablčka a s nimi tak rečeno aj obydva zámky.

Už včul len švagrovu a svoju manželku za ruku pojal, jablčka jedno za druhým do ruky vezmúc tie slová: ‚skoč zámku do jablčka!‘ vypovedal. Zámky jeden aj druhý hned do jablček povskakuvali. Na to on jablčka za nadry strčil a s obydvoma kralovnými k tej studne, ktorú bol ta prišol, sa poberal. Tam ho ešče ti sluhovia čakali. Nuž posadil len tie dve kralovne do vedra a dal ich ven vytiahnut. On ale chcel, aby jeho na posledy samého ven vytiahli. Ti prepadení sluhova ale ked videli ty prekrásne královne, hned sa im odnechcelo vedro ešče ráz ven vyťahovat, len zpustili veliký kameň vo vedre dole, chceli mladého krála zabiť a tam vo studne ho nehat, ty dve kralovne ale za svoje ženy si vzat.

Ale im to na dobre nevypálilo, lebo mladý král, ked ešče vedro s kralovnými ven vyťahovali, videl dva pekne barančiatka, jedno bielé a druhé čierne, tedáž sa za nymi rozbehol a dlho tak behal, až k jednej staré babičke prišol, ktorá ho takto oslovila: ‚Na čo sa vraj pachtíš za baránky, iď len čo najskor domov, postav si tam tvoje dva zámky a ponahlaj sa k červenému moru, tam leží obor, čo tie zámky bol odniesol. Toho obora mosíš zabit, ked chceš, abys s manželkú tvú štiastlive ešče žit mohol; lebo keď sa on dozvie, že si mu tie stribrnozlaté zámky odnal, hned prinde a všetkých vás pozabija. Včul ale ešče velmi tuho spí a ešče to dlho trvat bude, lež sa prebudí; iď len teda domov, vystav zámky tam, kde boly, a utekaj potom k čiernému moru. On istotne ešče bude spat a ma na každom boku jednu sklienku, vodičkami naplnené. V tej pravej ma vodu taku, že ked sa jej človek napije, velmi silným zostane, v lavej sklienke ale je taká voda, že keď sa jej napije, hned na čisto zemdle a zaspí. Napi sa teda z pravej skhenky tej vody a potom mu sklienky prefrajmoč t. j. da tu z laveho boka na pravý a tu z pravého na lavý bok. Ked on sa prebudí a teba tam videt bude, hned bude chcet sa z pravej sklienky napit, a ked sa tej vody napije, načisto zemdleti zaspí; potom ho len do vody uhoď! Jestli sa ti ale volačo nepodarí, len si na mna spomen a já ti na pomoc prindem. Ked toho obora štiastlive zmarniš, potom priď sem a chiť si toho bielého baranka, ale čierneho nie, lebo to je čert a hned by ta do pekla zaniesol.‘

Tak babička mu vypravala, on ale odešol a chcel sa od služobníkov von zo studny vytiahnut dat, však ale kde ti mršiny za ten čas stali. Kriči, čo len mohol, aby ho ven tahali, však kde čo bolo k pomoci, ked už oba aj s kralovnými boli do čerta utiekli? Čim si ale na babku spomenul, hned ona k nemu sama prišla, a čo mu chýbá, sa ho pítala. ‚Nuž, však vidíte, babička,‘ tak k nej žalostne prehovoril, ‚dva služobníci tu nad studnú na mna čakali, ale ked som ženu a švagrovu moju ven vytiahnut dal, tu volakde utiekli a mna tu nechat chcú.‘ ‚Ništ to zato, milý synku, tu máš túto píštialu, zapískaj na nu!‘ On vezme píštialu do ruky a zahvízda na nu, hned prišli ti neposlušní služobníci ku studne a vytiahli pána svého hore. On ím všetko odpustil a len čo najskôr mohol, utekal domov.

Čim domov prišol, hned zámky postavil, jablčka manželke dal a išol k červenému moru za oborom. Všetko tak urobil, jak mu stará babička bola povedala. Prám tam pri červenom mori obor spal; ked ta prišol, nuž hned sa napil z pravej sklienky tej vody a potom, ked mu tie sklienky preložil, začal obora mlatit a bil ho, kolko sa mu len chcelo, až sa obor prebudil. Rozhnevani obor hned po sklenice pravej sahal a napil sa podla običaja z nej, kolko len mohol. Všek ale jak pit prestal, hned ho driemoty obklíčili a on na čisto zomdleni na zem sa rozvalil a zaspal. Porad ho mladý kral chytil a do mora hodil, odkad jakživ ten obor nevinde.

Ked už obor zabiti bol, tu sa sebral mladý kral, a čo najskor mohol, išol ta za tymi barankami, aj sa tam ešče vždy pásli. On ide vždy vác a vác k tym barančiatkam, a ked už pri bielom bol, hned sa nan hodil a chytit chcel, ale ta mršina sa mu ven vydriápala, to čierné baranča mu do rúk skočilo. Ani nevedel, čo sa robí; hned zrak aj sluch stratil a do pekla ho ta potvora, len čertisko, zaniesol.

Už včul bol aj v pekle! Čo mal robit, mal sa tam s tymi diably pobit alebo ich posluchat? Bit sa s nimi nemohol, lebo kdo by sa bol s tolkými čerty do bitia pustil? Už si len račej umienil poslušným byt. Hned ho čerti ta pred lucifera zaviedli, ktorý ho všeličo sa vypitoval. Tu ale prišla ta aj luciferova dcera do tej izbi; čim ho zazrela, hned sa do neho zalúbila a to len taká opica čierná, že to nebolo hodno, aby to človek len opozriel. Porád povedala otcovi, že do toho mladého zalúbena je a že inšého muža nechce. Lucifer bol s tým spokojen a hned sa opítal, či by si hu za ženu vziat nechcel. ‚Šak ja už manželku mám, načo bych si tu ohavu bral,‘ skrykol mladý král. Nuž ale čo si mohol pomoct, už ho boli do ohnyvej posteli ukládali, že ked si hu nevezne, že ho na čisto spálá. Len sa jakosi predca da na pokon naviest a vzau si hu za ženu. Včul už bol tam jak volaký král, všetko pred ním sa klanat moselo, tak ho tam aj čerti vysoko važili a ctili.

Keď všetko už v pekle bol videl, išol aj se svú ohavu včulajšú do zahrady a videl tam mnoho stromov, ktoré ništ neplodily, len jeden hruškový strom mal jednu hrušku velice peknú, ktorú žiaden zest nesmel, lebo to bol lucifer všetkým prikázal. On by bol rad lubil vediet, prečo tu hrušku nikdo zest nesmie; hned mu luciferova dcera povedala, že preto, lebo kdo tu hrušku zje a ohryzok pres hlavu za seba hodí, že kde bude chcet, tam hned bude. ‚To bude dobre,‘ pomyslel si mladý kral, ta mna vraj vyslobodí. Aj sa tak stalo. O malú chvílu doniesov jeden čert jednoho mladého chlapa ta do pekla, hned išli sa všetci ta dívat aj dcera luciferova, tak že on len sám v zahrade zostal. Ani nemeškal dlho, lež sa hned na strom vydriápal a hrušku odtrhol a zjedol, ohrizek nad hlavu za seba hodil a pomyslel si: ‚Nech som pri mej žene v stríbrnozlatém zámku!‘ Hned sa len taký veter strhol a on o malú chvílu už s manželku svú sa vypraval. Všetko jej povypraval, čo a jako sa mu bolo vodílo a kde bol. Potom aj k otcovi a bratovi išol a velikú hostinu držáli a všecko sa tešilo a radovalo nad mladým hrdinským králom.

Dlhý čas ale netrvalo toto štiastie. Lebo čim sa Luciferova dcera dozvedela, že on už doma je a na nu zabudol, hned prosila brata svého, aby išol ho voláko o tie zámky aj o ženu privest. Tomu potmeluchovi to velmi tiažko nepadlo, lebo sa hned vybral a jako král voláký prišol do zámku stríbrnozlatého, prosil, aby mu tam prenocuvat dali, že ide do dalakých krajin k prátelom, a do ho ví, čo tam pomenuval. Len mu nejpeknejšú izbu tam pripravili a to hned pri tej izbe, v ktorej mladý král spal. V noci stál čert, urobil sa chrobákom a hladal tie zlaté jablčka; ked ništ nenašol, hned sa na komára premenil a lietal po izbe kralovej, kde jablčka boly. Čim jablčka zazrel, hned zase čertom zostal a ven oknom vyšol. Tu vezne jablčko jedno za druhým do ruky a povie, aby zámok do neho skočil; aj zámok na jeho rozkaz aj s královnú do jablčka sa strčil. To isté sa aj s tim druhým zámkom a královnú stalo. Ked už obydva zámky v jablčkách mal, hned odvézol a išol k červenému moru. Tam ích ve vysoku zavesil nad červeným morom; nikdo o nich nevidel ništ.

Čo mal včul urobit chudák mladý král, už sa len vybral a išol zámky hladat; dlho hladal aj so služobníci, ale ništ nenašol, až tu mu padlo do rozumu, čo mu stará babička už dávno bola povedala, že keď mu zle pojde, aby si len na nú spomenul, že mu na pomoc prinde. Hned si spomenul na nu a tužbyt naráz stála pred ním stará babička. ‚Čo ti je, synku?‘ prehovorila k nemu. ‚Ach, ved sa mi zámky zase stratily a neviem ani, kde ich mám hladat,‘ a vyprával jej všetko, čo a jako sa mu vodilo, kde už od toho času bol, ked sa s nú bol pri tej studne rozlúčil, vyprával jej, že bol už aj v pekle a čo sa mu tam jako vodilo. ‚No, už len sa utíš, synačku drahý,‘ tak hovorila stará babka k nemu, ‚tvoje zámky su tam nad červeným morom, prám tam, kde si obora bol zabil, visá tam vo vysoku a luciferov syn v ných bývá. Však ale zpúštia dole tie jablčka v jednom vedre, teda možeš ích lachko dostať. Tu maš, dám ti tohoto kocúra, vezmi si ho, a ked bude vedro blizo pri zemi, vypusti ho; on hned skočí a jablčka ti prinese.‘

S velkú radosťú sa vybral mladý kral a bežal, čo len mohol, k červenému moru; a keď prišol ta, videl už z dalaka zámky vo vysosti, a jak k ním prichádzal, prám luciferov syn už vedro zpúšťal. Vypustil kocúra, tento hned vyskočil do vedra, jablčka za stopky chytil a utekal preč. Ked videl, že kocur aj z jablčkami utéct chcel, hned za ním strelil aj štiastlive ho poranil. Porád z kocúra mládenec zostal, jablčka tam nechal a išol preč. Mladý kral si jablčka hned vzal do ruky, ich jedno po druhém chytil a ‚skoč zámku do jablčka‘ prehovoril. Hned sa zámky z výsosti pobierali a do jablček popchali. Vzal jablčka za nadry a išol domov, vystavil tie zámky zas na staré miesto, kde pred tím boly, a žil ešče dlhý čas. Žil v pokoji z manželkú svú a s bratom šťastlive panoval aj panuje a žije ze všetkými, ked ešče neumrel.“

*

Je tu zaujímavá dosť značná shoda s rozprávkou B. Němcovej „O zlatých zámkách“ (č. 23). Sú, pravda, medzi obidvoma rozličné odchýlky.

U Němcovej dal sa spúšťať najprv starší Slavomil, u Pivku hneď mladší — starší vôbec nešiel na tú výpravu. Hrdina videl ihneď oba zlaté zámky ako dve slncia, nie je teda dosť nevhodný motív, upotrebený Němcovou, že dve holubice rozprávaly o tých dvoch zámkoch Soběslavovi. Tu holubice okrem iného rozprávaly, že obor išiel hojiť svoju ranu k moru, u Pivku počuje muž od svojej ženy, že obor išiel sa liečiť k červenému moru.

Dôležitý je rozdiel, že u B. Němcovej hrdina, poučený holubicami, príde k zámku dcér obrových, prvá ho dovedie k mladšej, kdežto u Pivku príde hneď k vlastnej žene unesenej obrom, ktorá mu dá jabĺčko. Na slová „skoč zámku do jablčka!“ zámok do neho skočí. Kráľovič sobral i zámok švagrovej do jabĺčka, dal si obe jabĺčka za ňádra a šiel s obidvoma ženami k studni, ktorou sa spustil, kde ešte jeho sluhovia čakali. Treba uviesť i ten rozdiel, že u Němcovej boly odnesené strechy zámkov, kdežto u Pivku celé zámky i so ženami.

U Pivku hrali sluhovia úlohu zradných druhov a nechali princa v podsvetí.

U Pivku hrdina uvidel hneď baránky, čierneho a bieleho, ale stará žena ho poučila, aby išiel vopred domov a vystavil tam oba zámky. Dala mu píšťaľku, ktorou zavolal svojich sluhov, a dal sa od nich vytiahnuť. Obšírne ho poučila, ako obra premôcť, aby sa napil zo sklenky, visiacej na pravom boku obrovom, a obe sklenky zamenil. U Němcovej naopak dáva celkom podobné poučenie mladšia dcéra obrova Helena. S pomocou jej píšťaľky dostal sa chytro k červenému moru k spiacemu obrovi. Zápas s obrom opisujú obidvaja rovnako.

Zatým išiel hrdina k baránkom, omylom skočil na čierneho a ten ho zaniesol do pekla.

U Němcovej predchádza ešte motív, ktorý súvisí s predchodiacim dejom, rek má obe dcéry obrove spolu s jabĺčkami-zámky dať vyniesť na svet. Na ich radu má sa chytiť bieleho baránka. Ak lapí čierneho, spadne do pekla.

Kráľoviča doviedli k Luciferovi, prišla Luciferova dcéra a princa prinútili hrozbami, že ho položia do ohnivej postele, vziať si ju za ženu. To isté opisuje sa bohatejšie u Němcovej, lenže trest je odôvodnený jeho previnením, že uniesol dcéry podzemnieho kráľa.

V záhrade pekelnej uvidel hruškový strom, na ktorom visela jediná hruška. Od Luciferky počul, kto tú hrušku zje a ohryzok za seba hodí, že sa dostane ta, kde chce. Vo voľnej chvíli hrdina tak urobil a bol hneď u svojej ženy v zlatom zámku. — To isté rozpráva i Němcová.

Je pripojený iný motív. Luciferka sa vyzvedela, kde hrdina ušiel, a primäla svojho brata, že sa k nemu pobral, v rozličných premenách v zámku hrdinovom jabĺčok sa zmocnil, odniesol ich na červené more a tam ich vo vzduchu vysoko zavesil. S pomocou čarodejnice a jej kocúra kráľovič dostal opäť tie dve jabĺčka, ktoré sa zavše vo vedre spúšťaly. — S rozličnými obmenami to isté rozpráva Němcová. Treba uviesť, že čert odniesol iba zámok hrdinov a bez ženy. Hrdina dal sa k matke slncu a slnce ho poslalo k babičke pri červenom mori; ona mu tiež dala kocúra, ktorý rovnako ako u Pivku, keď ho kráľovič rozťal, premenil sa na mladého princa. S ním bola vyslobodená i čarodejnica — zakliata mladá žena.

Shoda tejto slovenskej verzie s rozprávkou Němcovej je taká, že sa možno nazdávať, že mladšie spracovanie slovenské priamo súvisí so staršou rozprávkou českou (asi z r. 1846).

Rozprávka táto je tým zaujímavejšia, že má na europskej pôde obdoby na slovanskom juhu, v Slavonii (Viď Sborník filologický V., 69; Zs. d. V. f. Volkskunde 1916, str. 318, 1917, str. 68.).

Srovn. V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 93 č. 2 C.

d) Hrdinovia, traja vojaci, sú poslaní pre unesené princezky

Obidvaja prví v krčme lapení zbojníkmi.

Prostonárodní Zábavník III., str. 13 — 15, 17 — 22, má rozprávku „Povjedka o troch podzemskích zámkoch“, z Malo-Hontu.

Je to akiste verzia, o ktorej uvádza P. Dobšinský, že ju podal Karol Venich z Malo-Hontskej. (Slov. povesti, str. 87.)

Je to verzia v mnohých podrobnostiach odchodná, a preto ju tu odtláčame.

„Bou jedon král a mau tri princeze, kterje ňikďe ňechceu púšťať zo dvora. Ráz sa vipítali do mesta do kúpeli, on jich pusťiu a poslau jedniho stariho radcu s ňima, abi dau na ňe pozor a abi jich nazpet došikovau. On tuvon stáu na stráži v pitvore, a tie tri sa kúpali; čekau pred poludňim, že už vindú, ale len ňešli; ňemohou jich dočkať a šou dnu; tu viďí jich šati, ale princeze ňjet, skapali. Šou ku královi a kľakou pred ňim a prosiu pardon. On mu dau, a tento povje královi, že tak a tak princeze skapali. ‚Teráz, kebi si ma ňebou prepítau, bou bi si odsúďení bívau na smrť, ale takto ťi šetko odpúšťjam.‘

Král potom rozkaz dau jednimu regimentu, abi sa v sobotu zrichtovau, že príďe na vizitu. Regiment vojákou sa ustanoviu, a král, keď porevidovau, a dobre bolo u ňich všetko, tu povedau, že či bi sa ňekdo ňenajšou, čo bi šou jeho princeze hladať; a tu sa najšou jedon zástavňík, že on pojďe. ‚No, dobre,‘ povje král, ‚teda ráno prijďi ko mňe.‘ Zástavňík obljekou sa do pekních šjat, a král mu dau dukátou na cestu a hodniho koňa. Ten mu povedau, že ak sa ňenavráťí o rok a o 10 dňí, že už tak ňežije, abi druhiho poslau.

A tak šou ces jednu horu a už v noci, tam bou jedon hosťinec a tu chceu nocovať. 11 hodin práve bilo, keď ta prišou, rozkázau si večeru, vína, a keď už ostatnuo jeu, tu sa len prihrnú 12-tí dnu. ‚Hej, to dobrá korisť bude,‘ povedali, zvlekli ho zo šetkiho, peňaze pobrali, zatvorili ho do komori, plnej človečinou, privalili mu sud vody, ‚na, jez a pi, tu máš dosť.‘ On tam bou, s tim žiu, až i termín prejšou, a král ho ňedočkau.

Král šou k druhimu regimentu na vizitu, a keď viďeu, že jsou dobre sporjadaní, zpitovau sa, či bi sa dakto ňenajšou, čo bi šou jeho princeze hladať. Tu predstúpiu jedon kriví kapitáň, že on puojďe. ‚No, dobre, teda ráno prijďi ko mňe!‘ No a král ho vipraviu tak, ako toho predešlího. On na koňu šou tjež tou cestou, skaďe zástavňík takto rok. Prišou na ten jistí hosťiňec o 11. hodiňe večer, dau si večeru a ako dojedau, dnu sa prilúďili ti 12-tí zbojňíci, a jedon z ňich: ‚Hei, i takto rok smo takihoto ptáčka chiťili,‘ svlekli ho, pobrali mu všecko a hajde s ňím k zástavňíkovi do komory, a za druhú genc vodi jím privalili, vraj: ‚Tu buďeťe.‘

Kapitáň tu bou, až i termín prejšou, a král šou k treťimu regimentu na vizitu a sa zpítau, či sa ňekdo ňenajďe, čo bi šou princeze hladať. Tu bou jedon už obstarní bubeňík, ňechcelo sa mu už slúžiť, a obšit ňemohou dostáť: ‚No,‘ povedá, ‚aspon sa visloboďím a hladať ma ňebudú.‘ Že teda puojďe, povje královi a tento mu kázau na rano prísť. On prišou. ‚Na, tu máš šati, obleč sa!‘ ‚Ja ňepotrebujem druhje,‘ povje královi: ‚Teda si aspon tieto dukati vezňi!‘ ‚Ah, králi, ja som dňes fasovau peňjaze, a mám jich, tie mi budú dost.‘ ‚Teda ti ňič ňechceš? Ale peši preca ňepuojďeš.‘ ‚Ba jako, veť ja na koňi ňeznám seďeť.‘ ‚Nu, teda si buben slož,‘ povje král, ale tento, že ňje, bez bubna že ňepuojďe, a tak ňič ňezau sebou. Šou i tento tou jistou cestou, skaďe tí dvojmi šli, a o štiri dni prišou večer na ten jistí hosťiňec kázau si večeru priňjesť, ale krčmárka ho viďí otrhaniho, bála sa, že jej ňezaplaťí, povje mu: ‚Ja vás velmi ľutujem, že sťe starí, lebo vás tu zabijú, jestli sa ešťe tu zabavíťe, lebo sem prídú 12-tí zbojňíci; tak len choťe, kim je čas.‘ ‚A skaďe že mám tu isť?‘ ‚Tu vera ňít iba jedon chodňík, a i tím chodňíkom choďja, ale sa len skriťe dakďe.‘

On sa skriv podla chodňíka do jedniho borovčjaka a počúvau, či už idú; tu sa zem strjasala, a on znau, že idú, báu sa, ak tam dajedon príďe, ale tí len prejšli, a on sa potom viťjahou z kra a začau bubnovať marš. Zbojňíci počúli a báli sa, že to naozaj iďe vojsko na ňích; tento s bubnom kráčau ku krčme a pri krčme začau na šturmu biť, tí sa nazdali, že už bežja jich chitať, skákali von oblokí z krčmi. Tento, keď jich viďeu, že ta uťekajú, šou smelo dnu do krčmi a spítau sa hosťinskej, či boli, ona že boli, ale že von obloki skákali, a kapitáň že zakričau: ‚Nikdi nás tu vjac ňeviďíťe!‘ ‚No, dobre, teraz mi dajťe večeru,‘ a krčmárka mu dala darmo. Keď sa najedou: ‚No, teráz ma musíťe po komorách vodiť, nach ja viďím, čo nazbíjali.‘ Ona ho povodila. Prídú ešťe k jedné komore, ona povje, že ňemá klúča od tej klatki, a že to komora prázdná. ‚No, keď ňemáťe, však za to ňič, veť ja klatku zrazím.‘ Zraziu, otvoriu, a tu najšou tich dvoch, čo boli šli princeze hladať: jedon hnát obhrizau, druhí ruku.

‚No, tak vi tu hľadáťe princeze? Poďťe von!‘ a višikovau jich; šli ďalej do hory. ‚No, mi tuto buďeme djeru hladať na druhí svet,‘ povje bubeňík, ‚lebo tje tam musja biť.‘ Hladali a najšli jedon zámok či kašťjel v hore prázní, a tu jim prišlo hňeď na pameť, že tu bez pochibi tí dvanácťí bívali. ‚No, mi tu buďeme bívať a staďeto buďeme chodjevať djeru hladať. Ale kto buďe mezi nami rozkazovať? Koho buďeme poslúchať, kdo buďe hlava?‘ ‚Nuž, poňevádž si nás ti visloboďiu von, tak ti buďeš,‘ odpovedali tí dvaja. ‚No, dobre, tak ráno mi dvaja puojďeme djeru hľadať, a ti, zástavňík, navaríš jesť a na poludňje zacengáš na tomto zvončoku a mi príďeme.‘

Oňi šli, ale ňje vedno, kapitáň šou druhím chodníkom a bubeňík zas druhím, a hľadali. Zástavňík variť sa priberau, doňjesou si vodi do hrnka, strovu nasipau, na ohňík položiu a že dreva v kuchiňi nebolo, šou si zo šichti nabrať, čo predo dverma bola naukladaná; nabere a ňesje, tu viňďe jedon starí z poza šichti: ‚Hei! ňeňes to drevo, to som ja ňenakladau pre ťebe,‘ chiťí zástavňíka, otrasje a jednim polenom ho vimláťiu, že sa ledvou dnu zavljekou a na posťel si lahou. Tí dva prídú večer, zpitujú sa ho, preč ňenavariu. ‚Ja ňevjem, čo mi je, ako sťe odišli, zima ma vidrvila, ňemohou som sa aňi pohnúť z posťeli.‘ ‚Ah, ti si len takí geľo, zajtrá kapitáň navarí a mi puojďeme.‘

Tí rano šli, ale ako sa od bubeňíka odtrhnuu ten zástavňík, lehnuu a spau pod bukom. Čekau poludňja, ale darmo, lebo kapitáň mau už pri ohňisku hrňec, šou na drevo, a ten starí zas kričau: ‚Hei, ňeňes to drevo, to som ja ňenaukladau pre ťebe,‘ zmláťiu ho, ledvou sa na posťel dostáu. Prídú večer, a on v posťeli. ‚Ta, čo že ťi je?‘ ‚Ja ňeznám, zima ma drví od rana.‘ ‚No, tu máme ešťe preca chleba a slaňini, zajecme si. Zajtrá vi puojďeťe hľadať djeru, a ja, čo čerťi budú ljétať, musím navariť.‘

Tí šli, ale ako viďeli, že jich už zo zámku neviďí bubeňík, ľahli si pod strom do chládku. Bubeňík viďí, že už len drevo treba na oheň, šou si nabrať, a ten starí volá za ňim: ‚Hei! ňeňes to drevo, to som ňenaukladau pre ťeba.‘ On sa obráťí, otrepe to drevo do hlavi starimu. Ten spadou, a bubeňík chiťiu žinku, čo mau drevo povjazanuo, zvjazau ho a do kuchiňi odvljekou; dreva nabrau, navariu a už o jedonáctej zvoňiu na obed. Títo ňeboli ďaleko, hňeď pribehli. Ako obedujú, zpíta sa jich, že či bi radi viďeli toho stariho, čo jich zbiu? ‚Hei! vera bi mu dau po pisku, hei! aj ja bi mu zopár prilepiu!‘ ‚Poďte, on je tu,‘ ukázau jim ho, ale sa ho tí báli, aňi sa ho ňedotkli.

Tu starí začňe prosiť bubeňíka, abi ho pusťiu, že mu on ukáže tú djeru, a zašikovau jich k jednej skale. ‚No, teda zodvihňiťe tuto skalu, a tu máťe ďjeru.‘ Dvíhajú, ale ju ňemohli. Tu bubeňík uchiťí poleno, na stariho, že ak jim ju ňeodvalí. On ju odvaliu a povedau: ‚V tej chiži máťe košjar aj povráz, to si sem priprauťe.‘ Oňi urobili tak a bubeňík mau dnu isť, ale jich zprisahau, že sa staďe ňepohnú. Tí slúbili a pusťili ho dnu.

On, ako už tam bou, iďe, iďe, viďí jedon zámok meďení, že sa na husacej nvožke krúťí; šou tam a hňeď sa prestáu krúťiť. Klope na dvere, a tu mu odpovedali: ,szabad‘. Vňišou dnu a tam jedna seďela, plačúc na kanapeju; to bola jedna z tich troch. Ona ho poznala a zpitovala sa ho, kďe sa tam vzau; on, že jich prišou visloboďiť. ‚Jaj, to si aňi ňemisli, šak moj muž má 6 hláv, toho ňezabiješ, a jináče ma ňevimuožeš.‘ ‚No však ja zprobujem, a kďe že je?‘ ‚On vše choďí dakeďe.‘ ‚A kediže príďe?‘ ‚Nuž, on je ešťe ďelako, keď už bozogáň zalúči na dvor, a vtedi už domou iďe. Keď sa chceš s ňim biť, tak sa napi z tohoto vína a buďdeš mocňejší.‘ Napiu sa a čekau bozogáň. Ten ráz spadňe na zem a hrmot urobiu. Bubeňík vibehou a začau ho dvíhať, či ho uvládze, tu sa mu ľachkí videu, zalúčiu ho nazpet. Ten šjárkan, ako ho viďeu, že ponaďeň preleťeu, vráťiu sa preň a sa nazdau, že je adaj jeho brat dajedon pri ňom. Ponáhľau sa domou. Príďe k žeňe do izbi. ‚Žena, kto to tu?‘ ‚Nuž, tvoj švagor a muoj brat, prišou nás opáčiť.‘ ‚Kďe že je?‘ ‚Tu je daďe na dvore.‘ Zavolau ho dnu, tu sa pekňe privítali: ‚No, žena, daj mu z toho mojho chleba.‘ Ona doňesje olovení chljeb a drevení (opr. olovení) nuož. ‚Jaj, ja takuo ňeužívám: žajďel vína a dve žemle, to mi je vše dost.‘ ‚No, žena, tedi mu to daj,‘ a ona mu zas dala z toho vína. Po obeďe povje šjarkan: ‚Ej, švagre, ale si ti ďalej zalúčiu bozogáň, poďmo sprobovať, kto buďe mocňejší.‘ Šli. ‚No, akože, či na šable či za pasi?‘ Za pasi,‘ povje bubeňík a chiťí ho a otrepau do zemi po kolená; tento sa schiťí a ho do pása; hoj, bubeňík sa schiťí a ho po hrdlo, a hlavi mu skoro obsekau. Šou veselo k princese, sa chváliu, že je už po ňom. Princeza: ‚No tedi poďme.‘ ‚Hop, veť ja bi rád i mladšú princezu viďjeť.‘ ‚No, teda choďťe do chljeva, tam je jedna paripa osedlaná, na tú si sadňiťe, a tá vás ta zašikuje.‘

On šou a prišou na ňej ku srjebornimu zámku, ten sa tjež krúťiu na husacej nuožke, a jak prišou, zastáu, a paripa sa vráťila. Zaklopau na dveroch a vňišou dnu. Tu štrikovala mladšja princeza a slzila, tá ho poznala a hňeď sa ho zpítala, kde sa tu zveu. On, že jich prišou hľadať, že už staršú visloboďiu, žebi i ju rád. ‚Jaj, z toho ňič ňebuďe, tot len 6 hlav mau, a muoj má 12.‘ ‚No, za to je ňič, já sa len zprobujem s ňím.‘ ‚No, keď je tak, napiťe sa z tohoto vína a buďeťe mať za 100 chlapov moci.‘ Napiu sa, a keď zveďeu, že i ten bozogáň napredok domou zahoďí, čekau, a že ho tá síla ňepokojila, už po dvore dvíhau kaďečo, čo si moc ňemohou zadržať. Tu ráz spadňe na dvor bozogáň, on ho schiťiu a nazpet zalúčiu; šjarkan ho viďeu ponad sebe leťeť, vráťiu sa preň a ponáhľau sa čo skorej domou, kto to tam? Príďe k žeňe: ‚Kto je to tu?‘ ‚To muoj brat, prišou ťa navštíviť ako švagra.‘ ‚A kďe je? zavolaj ho!‘ Prišou dnu, privítali sa, a šjarkan mu kázau dať chleba; žena doňesje olovení chljeb a drevení nuož. ‚Jaj, ja s takím ňežijem: žajďel vína a dve žemle, to mi je dosť.‘ Dali mu teda to. Potom šjárkan povje: ‚No, teráz sa poďme sprobovať, kto je mocňejší, lebo si ti tukši zalúčiu tot bozogaň ako ja.‘ Šli za pasi a bubeňík tohoto prevládau a s radosťou šou k princezke, že je už visloboďená. ‚No, teráz už poďme,‘ povedala princeza. ‚No, a najmladšú sestru ažda bi smo tu nahali?‘ povje bubeňík, ‚ja i tam ešťe chcem ist.‘ ‚No, teda choďťe do chljeva, tam paripa osedlaná stojí, sadňiťe na ňu a tá vás tam zašikuje.‘

On šou, sadou na ňu a šou. Prišou ku zlatimu zámku, i ten sa krúťiu, ale zastáu, ako tam prišou. Vňišou dnu a tam viďeu najmladšú princezu; tá sa ďivila, ako tam prišou; on jej šitko virozprávau a dočkau, až prišou šjarkan, potom sa dali do bitki na šable a v skutku zabiu bubeňík i tohoto, a tak už boli šetki tri visloboďenje. On jich privjedou k djere, a sice ako najmladšú z jej zámku višikovau von, šli k stredňej a jemu sa žial viďeu ten zlatí zámok tam nahať; obzerau sa naň. Ona ho viďela a zpítala sa ho, že či bi sebou ho rád vzať? ‚No, akože.‘ ‚Teda sa vráť, tam nado dvermi jedon zlatí prúťik, vezňi ho a udri trirázi ten zámok s ňim, urobí sa ťi z ňeho zlatuo jablko, to si skri, a keď buďeš chceť zámok mať z ňeho, udri to jablko trirázi a spraví sa ťi zámok.‘ On šou, tak urobiu, skriv si ho do bubna a šli ďalej. Prišli ku sredňej princeze, vzali ju sebou a šli; ale tento sa zas za srjeborním zámkom obzerau. Ona ho viďela: ‚No, tedi viďím, že sa ťi páčí ten zámok, urob to, čo si i tam s tím urobiu,‘ — a on tak urobiu. Šli teráz už k najstaršej, tá už bola zrichtovaná, a hňeď šli ďalej, ale sa jej zpítau, že či bi ten zámok ňemohou sebou vzjať. ‚Ba hej, len to urob, čo i s tima dvoma.‘

Keď bubeňík aj toto spraviu, prišli k djere, košjar ešťe tam bou: on posaďiu doň najstaršú a zazvoňiu, kázau hore ťahať. Tí ťahali, i druhú viťjahli i treťú, a s každou dač zlata. Tento ale sa báu, že ak ho aj budú ťahať, že ho nazpet pusťja, a preto vložiu takú skalu do košjara, čo zaň váhi mala; zazvoňiu a tí ťahali, ale v polovici ako už bou košjar, pusťili ho nazpet. Tu on mislí: ‚Hla, ako bi ma boli zrjaďili.‘

On ztaďe odišou a choďiu sem i tam, ľahou si pod strom a tak prišou k nemu jedon ozrutní pták, zpitovau sa ho, čo tu chce; on, že bi rád na druhí svet vinsť. ‚No, ja ťa viňesjem, choď, tuto mám šarag ovjec, vezni šesť, polož jich na mňa a aj ti si sadňi; a keď v letu otvorím pažerák, vše mi jednu ovcu vrhňi, lebo jináče bi som lou nazpet museu leťeť.‘ On tak urobiu, a leťeli, až sa hor dostáli na druhí svet. Pták odišou.

Bubeňík šou do královskiho mesta prosto a tam v sklepe si vižobrau šati dakje randavje, obljekou sa a šou ku krajčírskimu majstrovi, či má roboti, abi ho zau za tovariša. ‚Ha! roboti mi máme dosť, len bi smo veďeli robiť.‘ ‚Ta veť sa majster, ak že bi ňeveďeli!‘ — ‚Ale toto ňezná žjadon duch: tu v mesťe princeze boli skapali, ale jich dvaja, to jest jedon kapitáň a jedon zástavňík najšli, teraz má biť svadba, ale sa tá najmladšja ňechce vidať, kim takje šati ňebuďe mať, ako na druhom sveťe nosila; ten má draho biť obdarovaní, kto jich ušije, ale ktože zná?‘ ‚Haj, p. majster, veť ja to vjem ušiť!‘ ‚No, dobre, teda vás vezňem, povecťe že mi teda, z akej matérii budú, lebo puojďem ku královi peňaze pítať, tak je rozkaz.‘ ‚No, veť len choďťe,‘ povje bubeňík, ‚potom puojďemo kúpiť.‘

Majster šou a král mu dau za klobúk dukátov; potom vedno šli do sklepu a tam tovariš kúpiu dva rifi tarkaviho plátna, odišli. Majster mu dovrává, abi ho ňemau za blázna, lebo že keď on od krála dostáu peňaze a sloubiu urobiť, tak jesli ňevikoná, hlavu mu zotnú, a to že sa tovariša tíka. Bubeňík ho ale ubezpečovau, abi sa ňebáu, len že prosí osobitnú chižku, a to mu dali. On sa tam zavreu, a majster do ďevjatej vše hľaďeu na kľúčovú djerku, čo on buďe s tou materiou robiť, to jest s tim tarkavím plátnom, z kerího sedljacke ďeťi kabanki nosja. A tu od ďevjatej ho začňe strihať na najdrobňejšje kusi, a pod stuol metau. Majster rozhňevaní i ustráchaní sa ďívau. ‚No, to ani svatí ňezošije vjac,‘ povedau a ňemohou dočkať, šou spať. Bubeňík viňau z bubna tri jablká a prúťiki, udreu najskuor jedno, a tu v chiži sa stáu zámok zlatí: on bou v ňom a zveu ednje šati s klinka a zámok zas na jablko obráťiu. Tak i s druhím i s treťím urobiu, potom si ľahou spať. Šati už tri pári boli na stole. Ráno mu klope princeza na dvere, ale on zahrmí: ‚Hej, počkaj, po chvili príďi, já som za ťebou vjac čekau.‘ Ona odišla a on tjež preč odišou a šati tam nahau.

On šou a stáu skoro k murárskimu majstrovi do službi. Princeze už šati mali, a tá najmladšia veďela, že to ten museu biť; dali ho hľadať, ale ho ňenašli. On na druhom sveťe sa bou krajším stáu, tak že sa hňeď tam bola zalúbila doň. Teráz sa zas ňechcela vidať, kim takí zámok ňebuďe mať, ako tam boli mali. Murárom bolo rozhlášenuo, ale ňeveďeu žjaden to vistaviť. Bubeňík ale povedau majstrovi, že on to zná, abi šou zádavok pítať. Ten šou a dostáu vjac dukátou, ako krajčír, a královi povedau, abi dau fundamenti kopať. To vikopali za ďen. V noci šou bubeňík tam, pouďjerau jablká a každí zámok skočiu do fundamentu. Ráno odišou od majstra, a král poslau po meste vojákou, abi ho hľadali. Najšli ho v krčme, chiťili ho; ale on jich opojiu, a keď zaspali, šou ďálej, ale ho zas len chiťili, a on jim povedau, že on ňejďe pešo do zámku, ale abi princeza prišla. Tá prišla na híntove, on šou s ňou. Tich dvoch král dau pozoťínať, a tento dostáu najmladšú. Dve staršje sa za kňježatá povidávali, a tak žijú až posial.“

Srovn. V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 66, č. 2 A b.

Verzie tejto látky sú sostavené v Anmerkungen K H M Grimm II., 297 č. 91; Kubín, Povídky kladské I., 12 č. 3; 66 č. 32; 112 č. 16; II., 137 č. 33.

Úvodní motív o mocných kamarátoch, hojne rozprávaný vo verziach tejto látky, viď i pod č. 115C.

1. Taká rozprávka číta sa v Codexe div. auct. A, str. 84 — 85, č. 23. „O Janku Palčekovi“.

Podávame ju vo vernom odpise:

„Išou raz Janko-palček na ceste; pridúc večer do ďeďini u ňikoho ňemohou noclah dostať, len u jedneho chudobnjeho človeka na samom kraju ďeďini. Keď rano odchádzau, zavolau gazdovich sinou a darovau jednemu píšťalku, na ktorej keď zapiskňe, hneď sa hrúza vojska virojí, druhému pohár, ktorí keď skrútou ňikdo sa dookola hnúť ňemuohou, a tretiemu palicu, ktorou koho začjahou, hneď padou. Potom im dau ešte prvjemu chlp zo srsti medveďej, druhjemu zo lvovej, tretjemu z orla pjero, čo keď si za sáru každi položí, hneď sa na to premeňí. S tim odišou.

O jakísi čas chceli oňi sprobovať, ši tje veci naozaj takú moc majú, išli teda kus do sveta. Prišli k jednemu mestu, kďe král bívau, a ten za mestom držau velkú hosťinu. Keď to šuhajci viďeli, zakrúťi ten predňí pohár a šecci zastali, ňemuožúc sa hnúť aňi jesť. Keď to viďeli, išli k stolu a nabrali si hodňe jedla. Zas ďalej išli, tam viďeli zbojňíkou o velkú hromadu peňazí sa ďeliť. Zakrútli pohár, pobrali im peňjaze a domov ich rodičom, abi sa mali z čoho živiť, odňjesli.

Tu raz sa len ešťe naozaj do sveta vibrali. Prišli do jednej hori, pri vchoďe na bráne bolo napísanuo, že ta ňikdo ňemuože prísť, len traja braťja, ktorí tam boli opísaní, a to boli oňi. Oňi čítať ňeveďeli a len šli. Cesta sa vše viac šírila. Naráz pribehňe na ňích velikí rákoš líšjek, zlakli sa ich a popremjeňali sa na zveri — líški prebehli. Tak aj medveďe aj lvi. Ďalej zas na cesťe hrozná sila šjarkanou ležala — čo tu robiť? Zakrútou pohár — ale ten, čo v prostriedku ležal s korunou na hlave, zakrútou svoj, a že bou silňejší, tímto tak porobiu, že sa ňemohli hnúť. Ten, čo mau píšťalku, nosiu ju na hrdle, len jak si zapískou — vojsko sa virojilo a zveďelo, čo je vo veci. Tak najskuor tomu starjemu pohár z dlabi vichitilo, zakrútlo a šetkích pobilo. Ďalej išli, natrafili na rákoš čertou, len ím tak plamen z piskou blkau. Zakrútou pohár, zastáli a šeckích pobili.

Prišli do jedneho peknjeho zámku, tam našli tri sestri, jedneho královje céri zakljate, a keď te potvori pozabíjali, nazdali sa, že už ňemajú čo premuocť, chceli ích k occovi odvjesť. Ale ešte jedneho starjeho šjarka[na] s 12 hlavami museli zabiť, ktorí aj hneď prišou, a palicou ho zabiu. Keď sa divili ich sile, abi ukázali, čo sa za ľudja, popremjeňali sa pred ich očima na zvjeratá, a tu si ukradomki každá vitrhla z ňich jedna z medveďa, druhá zo lva chlpok a tretia z orla pjero, a odložili si.

Kim sa na cestu pripravovali, odišli traja braťja kraj obzerať. Medzi tim prišli druhi traja, na ponúknuťje jednej Ježibabi, tich keď čosi pozorňe ohljadli, zabili, do zámku prišli, za visloboditelou sa vidali a tje sestri k ích occovi odňjesli. Palček Janko prišou k tim trom zabitim bratom, pomasťiu ich jakousi masťou, hneď ožili. Dau každjemu pjero orlovo, abi skorej mohli prisť k tich troch sestjer occovi ukázať sa, že sú oňi spravedliví vislobodiťelovja jeho ďjevok, ktorje sa už na druhí deň za tich troch huncútou mali vidať.

Doleťeli, jeden sa premeňiu na medveďa, a druhí ho za ručníkom okolo krku vjedov do královskjeho dvora na predaj. Keď to královskje ďjevki zhljadli, hned ich poznali, oznámili vec occovi, ten žjadau, abi každi dokázau, čo je. Títo traja pomocov tich chlpkou, keď sa popremjeňali, sa dokázali, a tamtí sa aňi premeňit ňeznali. Tamtích dau král hned obesiť, a títo sa zosobášili s jeho cérami, žili šťastlivo a zali k sebe aj svojich roďičou.“

2. Czambel, § 178, str. 344 — 349, má rozprávku z Abaujskej stolice.

„Bol jeden pan, mal troch sinoch, a dal jic učic za pľebanoch. To śe jim ňepačilo vecka. Ta povedzeľi svojemu ocovi: ‚Pľebanstvo śe nam ňepači, apo! Mi pojdzeme inakše remeslo śe učic.‘ ‚Ta, mojo sinove, i ja pojdzem s vama; odňeśem vas na koču.‘ Tak išľi das dva dňi, ocec zo sinama. Ta vec sinove ocovi hutorja: ‚Apo, vracce vi śe domu, bo mi śe ňebudzeme učic, pokľa vi z nama budzece.‘ Tak vecka tote tromi braca vźaľi śe a pošľi do ľesa. Bol tam v ľeśe jeden veľki buk a od teho buka buľi tri drahi. Tak vec oňi tromi sebe hutoreľi: ‚Mi se ňemožeme šicke tromi vjedno učic!‘ ‚Tak vec,‘ povedzel najstarši, ‚muśime śe rozisc, bo śe ňenaučime ňič vjedno.‘ Ta vec mlači povedzel: ‚Braca mojo ľube, zrobme probu! Zarežeme do teho stroma, a ked voda budze z ňeho isc: ta śe naučime dačo!‘ Ta vec zarezaľi z nožikom do teho stroma. Ta išla voda z ňeho. Ta vec voňi śe vźaľi. Ta jeden išol za jednu drahu, druhi za druhu, treci za trecu. A uradzeľi seba, že o śedzem roki śe maju navracic na tote iste mesco gu temu stromu.

Ta jak už śedzem roki prišľi, ta śe navraceľi šicke tromi, jak sebe uradzeľi, na ten dzeň. Ta ľem jeden na druheho popatreľi, jak śe zešľi dovjedna, a od radosci plakaľi šicke tromi. Vecka sebe dakus hoscinu zrobeľi a najstarši śe pital mladšemu: ‚Jake śi śe, bratú, remeslo naučel?‘ Ta mu odpovedzel: ‚Bratu, to ňič ňestoji, co som śe naučel.‘ ‚A preči povedz, jake śi śe naučel?‘ A von povedzel: ‚Hoc bi chto bul hoc i šarkaň dajaki, ked mu povim ,zaśpi!‘, tu muśi zaspac!‘ ‚To, bratu, dobre!‘ Ta vec śe pita stredňemu bratovi: ‚Ta ti śe jake naučel?‘ ‚Ta, povedá, ‚mojo remeslo tež ňič nestoji.‘ ‚Ta vec ľem povedz, jake śi śe naučil?‘ ‚Ked popaham, ta hoc pod horama, pod skalama budze daco zamurovane, ta ho muśim vinajsc.‘ Ta povedzel starši brat: ‚Ta vec to dobre, ňič śe ňestarajce!‘ Tak vec tote dvomi braca śe pitaľi temu staršemu: Co ti śe, bratu, naučel?‘ Tak vec im povedzel najstarší brat: ‚Moje remeslo ňedobre; ľem pre furmana. Ked na mne centi kladu, ta mi vše ľehčejši.‘

Tak vec voňi śe vźaľi, pošli do jedneho mesta, do jednej trakterňi a pitaľi śe trakterňika: ‚Co tu za novina v mesce?‘ ‚Ňič teke,‘ poveda, ‚ľem našeho najjaśňejšeho čisara tri princezni šarkaňe ukradľi.‘ Ta vec ten starši brat pital śe stredňemu, poda: ‚Bratu, či jich dostaňeme?‘ A ten popahal, ta vec povedzel: Dostaňeme jich.‘ Tak ten trakterňik pošol gu čisarovi a povedzel mu: ‚Jest u mňe teke trojmi panove, co bi jich princezi viśľebodziľi.‘ Tak ten čisar kazal: ‚Icc a pošľi jich heuka gu mňe!‘ On pošol domu a kazal jim… Oňi odpovedzeľi: ‚Ked sce pan čisar, naj pridze sam po nas.‘ A vec čisar prišol na jedňim koču a odňes ich do svojeho domu.“

Cisár im sľúbil každému dcéru za ženu. Bratia vyžiadali si na cestu deväť volov pečene, deväť bočiek vína, deväť pecí chleba, mech na to všetko a povraz, „co kolo śveta obstaňe“. Mocný brat vzal všetko na chrbát. Išli tri dni a odjedli i odpili z toho, čo mali. Najmladší povedal, že ho nohy bolia, a mocný vzal ho na mech. Išli zas tri dni a i druhého brata nohy bolely. Vysadol si i on na mech, a keď išli ešte tri dni, bol i mocný ustatý. Bratia sišli dolu a ten strední hovoril, že už princezny nie sú ďaleko. Najstarší vravel, aby mu nanosili skál do mecha. Ako ich nanosili, vzal ich na chrbát a išli ešte deň. Strední pod jedním „krakom“ uvidel veľké dvere a na tých dverách bola „jedna veľká kladka jak korec“. Najstarší vzal ju na dlaň a uderil druhou dlaňou a hneď sa rozsypala. Otvorili dvere a spustili dolu najmladšieho.

„Ta jak ho spuščiľi, tam bol jeden tatošik, ta vec śe ho ten tatošik pital: ‚Dze ti śe tu vźal, ked tu aňi muha ňet z tamteho śveta?‘ ‚Ta ja tu prišol za princezama troma, kebi som jich moh dostac!‘ ‚Cežko to ti dostaňeš, bo za troma šarkaňama vidate. Jeden o pejc hlavi, druhi o dześeč a treci o petnac.‘ Ta vec jak už mu to povedzel, povedzel temu koňikovi: ‚Ľehňi sebe a śpi, že bi śi me ňezradzil!‘ A vec prišol do tej dziri, dze ta najmladša bula. Ľetušňi čas bol, ta šarkaň bol po horoch dubi prevracac. Ta śe jej pita: ‚Dze tvoj muž, že je ňe doma?‘ ‚Ta von pošol na tamten svet, bo teraz ľetušňi čas.‘ ‚Jake ci znameňe dava, jak idze domu?‘ ‚Ma teki budzigan, ešči je na pejc miľe, a ked ho ruci, až ten dach š’č’erč’i na hiži.‘ ‚No,‘ poda, ‚to ňič, ľem śe sberaj, bo ja po tebe prišol.‘ ‚Ah, človeče, ti me ňedostaňeš!‘ ‚Ti śe ľem sberaj!‘ Tak vec ten šarkaň raz ruci budzigan, už ľeci domu. Jak priľecel, kriči: ‚Tu krestjanska duša śmerdzi!‘ I prišol i ľeci do hiži… a Janko, najmlači brat, mu povedzel: ‚Ľehňi a śpi, ked mi sceš daco zrobič!‘ Ľehnul šarkan a zaspal. Vec ho rozrubal.“

Tak zmárnil i druhého šarkana s desiatimi hlavami a tretieho s pätnástimi hlavami, ktorý ležal na železnej posteli, a z pyskov plameň vypúšťal.

Osvobodené princezky doviedol k diere a dal ich vytiahnuť. Keď bola hore najstaršia a prostrednia, „tam hore śe nadmahnul jeden č’arnokňežňik. Tak vec von jim povedzel: ,Muśice i mňe dac z ňich jednu!‘ ,Najstaršu ci ňedam,‘ povedzel ten mocni, ,bo to moja!‘ Ta č’arnokňežňik povedzel: ,Ta stredňa moja muśi bic!‘ I stredňi povedzel: ,Totu ja ci ňedám, aľe,‘ poda, ,vicahňneme tu trecu, ta tamtu ci dame.‘ Ta vec jak ju vicahľi totu trecu, ta ju dali č’arnokňežňikovi. ‚A s bratom co zrobime teraz?‘ pitaľi śe č’arnokňežňika. ‚Zohabce ho v dzere a zapriśahňice śe a ňepovecce jeden na druheho u stareho kraľa, ked śe budze pitac.‘“

Najmladšiemu poradil tátošík, aby nesadal na spustený povraz, lež aby naň priviazal skalu. Bratia ju vytiahli do polovice a potom spustili. Keď plakal, čo bude robiť, tátošík mu povedal: „‚Ňeplač, i mi pojdzeme z ňima vjedno.‘ Aľe mu povedzel ešci ten tatošik: ‚Šarkaňe maju tu ešči jednu staru macer a ma vona teke tri veci: Nožňički, co sami strihaju, hernadľe, co sami štrikuju, i teku masc, co ked porubaneho, pośekaneho z ňu pomasci, ta staňe. Ta idz a pitaj tote veci. A vec i ju porubeš, žebi nam daco ňezrobila.‘ Tak vec von pošol a pital šicke tote veci. Von pital: ‚Babo, daj totu masc, co ked porubaneho z ňu pomasci, ta staňe!‘ ‚Ja ňemam, dze bi ja vźala.‘ ‚No, muśiš dac, daj!‘ Jak mu dala, uderil ju o źem: ‚A teraz daj tote nožňički, co sami strihaju, i tote hernadľe, co sami štrikuju.‘ Tak vona dala šicko; odrubal jej hlavu. Ta pošol gu temu tatošikovi: ‚No, už som tu zo šickim, a teraz jak pojdzem?‘ ‚Nič śe ňestaraj, ľem idz a priňeś ten kantar, co tam viśi, dze najstarši šarkaň ľeži.‘ Pošol i po ten kantar a vźal ho ztamadz. Ta mu ten tatoš povedzel: ‚Vilož na mňe ho!‘ Viložel ho a povedzel mu tatošik: ‚Šedňi na mňe!‘ Von śednul, tatoš raz skočel i doraz z dzeri vonka bol.

Najmladši vidzel, jak śe vedu tote tri pari popod ruki, už ňedaľeko kraľa buľi a gu ocovi princezoh dohodzeľi. Janko na tatošiku jich dohoňil, aľe śe jim do znamosci ňedal. Voňi pošľi s radoscu gu ocovi, čisarovi. I bulo o paru dňi veśeľe. Najmladši, Janko, pošol do jedneho sabola za tovariša śe ponuknuc. A to ten tatoš teku radu mu dal… O paru dňi malo bic veśeľe. Tota najstarša princeza dala sebe u teho sabola šati robic, dze bul Janko. Ta vec teke jej zrobil, co ešči teke ňebulo hirovac. Ta to śe jej barz pačilo. Pitala śe: ‚Dze to voňi śe tak naučiľi strihac, stari pan?‘ ‚Ta dostal som jedneho tovariša teraz, von zna tak strihac.‘ ‚Scela ja bi ho uvidzic, jak to, že von prez meraňa teke šaty zrobil?‘ ‚No šak je tu v varštaku.‘ Tak ten stari pan pošol po teho tovariša. ‚Podz ľem, Janku, paňi princeza sce ce vidzic!‘ Tak von pošol, a obdarovala ho.

O paru dňi i stredňej veśeľe bulo, ta i tota dala šati robic a tej ešči raz krajši zrobel. Tak vec i tota pošla po tote šati a oprobovala jich na sebe a barz śe jej pačiľi. I tota vec teho tovariša obdarovala a povedzela mu: ‚Naj pridu aj oňi na tote veśeľe, Janku!‘ Ta von povedzel: ‚Ja ňepojdzem, stari pan majster naj idu; ja mam veľku robotu, ja śe zareknul, že ňepojdzem na veśeľe.‘ A vec ten stari pošol i zo svoju paňu. Tak tam veśeľe stalo a von, Janko, pošol do zahradi a plakal… Aľe potresol s tim kantarikom, co zo svojeho koňa zejmol, tak prišol koňik gu ňemu a pital śe ho: ‚Co sceš, Janku?‘ ‚A či ja bi ňemoh na tote veśeľe isc mojemu bratovi?‘ ‚Ba jak ňe, pojdzeme, aľe muśiš mac kraľovske šati.‘ Mal doraz i šumne hadvabne šati a na čapce zlati lanc. A ten koňik śe na tekeho koňa spravil, co aňi tekeho vecej na śvece ňebulo!… Tu von pošol na dvor, dze toto veśeľe bulo. Ta vec ho tam šelijake kráľove volaľi dolu s koňa. ‚Ja ňemožem isc, bo ja veľki litir, ja mam veľku drahu preci sebe. Aľe ked laska od mladeho, jeden pohar vipijem.‘ Tak vec mladi mu dal pohar vina.

Bulo i trecej princeźe o paru dňi veśeľe, aľe vona aňi ňescela isc do taho majstra, žebi jej šati zrobel, bo śe ňescela vidac za č’arnokňežňika. Ľem vše plakala. A vec jej ocec preči rozkazal do teho sabola isc a dac sebe jedne šumne šati zrobic, teke jak i śestri maju. Ta jej zrobel ešči raz krajši, jak śestri jej maľi. Jak už mala isc na priśahu a obľekla na sebe tote šati, ľem vše plakala a ňescela koňcom isc s č’arnokňežňikom na priśahu. Janko zaś zatresol s kantarom a prišol gu ňemu tatošik a pital śe ho: ‚Co sceš, Janku?‘ ‚Ta teraz tota princeza śe vidava, co moja mala bic. Jak to budze?‘ ‚Tvoja budze, ňeboj śe!‘ Jak už veśeľe stalo, — bul tam i sabolski majster s majstrovu, Janko tež pošol na jedňim šumním č’arnim koňu. Mal na sebe šumne hadvabne šati. Hodzi tam po dvore a pitaju ho princove, žebi zešol s koňa dolu. ‚Ja ňebodzen, bo ja veľki litir a mam veľku drahu pred sebu. Aľe ked laska od mladeho, jeden pohar vina vdzečňe vipijem.‘ Ta tu tamte braca jeho kazaľi č’arnokňežňiku, žebi zaňesol Jankovi vina. Ta von ňesol s veľkim strachom toto vino a daval mu. A braca ešči daľej ho pophaľi gu temu koňu, až śe calkom gu koňu dostal… koň kopnul, doraz śe č’arnokňažňik na koľimaź rozľal.

Janka zlapaľi doraz a sceľi ho štrofac. ‚No,‘ poda, ‚ked moj ho koň zabil, veźňem ja totu princezu.‘ Tak doraz pristalo cale pokoľeňe… Je veśeľe, i tote tri princezi śedza za stolom i s tamtima jeho bratami dvoma. Pita śe jich vec Janko: ‚Dze princezom tote šati strihaľi?‘ ‚Ta tu jeden stari sabol nam šel.‘ ‚Dze je? Ja bi ho rad vidzec.‘ Von prišol. ‚Ta či oňi šiľi tote šati?‘ ‚Ňe, mam tekeho tovariša, co to zrobel.‘ ‚Ta dze je?‘ ‚Doma je.‘ ‚Naj idu po ňeho, ja bi ho rad vidzil.‘ I pošol i prišol prez ňeho. Janko: ‚A poznaľi bi ho?‘ ‚Poznal bi ho.‘ Ňepoznal ho. ‚S kim hutora, to on; ja bul jich tovariš, ktori tote šati zrobel. Ja tote tri princezi viśľebodzel od šarkaňoch. Mojo braca mňe sceľi zo sveta zmarňic, aľe ja tu, a veźňem najmladšu pnncezu za ženu‘… Svojim bratom odpuščil a kraľoval.“

Je pridaná ešte záverečná formula: „Stari bočkor novi remeň, až naveki vekom amen.“

Je tu zvláštnym spôsobom smiešaná látka, rozobraná u Grimma II. pod. č. 91, s látkou rozobranou v Anmerkungen KHM. Grimm III., 45 č. 129, v našom Súpise pod č. 35, 2.

Czambel, § 152. str. 290 — 293, má rozprávku zo Šarišskej stolice.

„Raz bul jeden śedlak, mal troch sinoch a bul barz bohati; dva sinove… trimaľi śe za mudrich a o najmladšim hutoreľi, že je bortak. Śedlak śal v leśe hadbab, aľe ten hadbab vśe jeden medzvedz zvaľal, tak že ho nemohľi ňigda odehnac. Raz un povedzel gu svojemu najstaršemu sinovi, žebi mu išol toten hadbab vartovac. Tak jemu upekľi merindu i daľi mu jednu fľintu, i pošol do lesa hadvab vartovac. Prišol do ľesa, śednul sebe pod jeden strom i počal jesc več’eru. Prišla gu ňemu jedna miš i pripatra śe, jak un ji. Tak ona mu povedzela: ‚Muj ľubi bracišku, daj mi z teho pokoštovac, ja ci budzem na dobrej pomoci.‘ Aľe un jej povedzel: ‚Idz do frasa, ti briďo, ja s tebu vedno jesc ňebudzem.‘ I ona śe vźala i pośla. I tak mu povedzela: ‚Čekaj, pobanuješ ti.‘ Un śe najid i ľehnul sebe pod strom. I un spal až do bileho rana. Jak rano stanul, patri na hadbab, hadbab calkom zvaľani. Pozbira un śe i išol do domu. Pridze un do domu. Ta mu naprocivko jeho rodziče ľeca i śe ho pitaľi, či ten hadbab uvaroval? Aľe un tak odpovedzel: ‚Ňeuvaroval ja, tatičku, bo ten hadbab ňeuvaruje ňichto, bo ten medzvedz vše ho zvaľa.‘“

Tak sa vodilo i stredniemu bratovi. I ponúkol sa najmladší, že pôjde vartovať. Bratia ho vysmievali a mať mu upiekla merindu, ale len z popola, a dala mu starú zhrdzavenú flintu. I k nemu prišla myška a prosila ho: „‚Bracišku, bracišku, daľe mi z teho pokoštovac, bo ja taka hladna, co ja už hodzic ňehodna.‘ A un hvari: ‚Hibaj, jak ti to budzeš jesc, ked to take čarne, co ja ho jesc ňemožem.‘ ‚Aľe ľem mi daj, ked ti zjiš, i ja zjim, bo ja barz hladna.‘ Vera un vźal i dal tej miši jesc i hvaril: ‚Jidz, śestričko, jidz, ked ľem možeš, a śedňi gu mňe.‘ Tak ona gu ňemu śedla i jedza oňi obidvojo toten čarni pagač. Jak oňi toten pagač zjedľi, vibral tri červene jabluka. I śe rozdzelil z ňu, i oňi to zjedľi. Potim vzal jednu fľašečku paľenki i vedno ju vipiľi. Hvarí: ‚Pi, śestričko, pi, tadi ja ci davam zos ščireho śerca.‘ I un jej rozpravjal, co un tu robi, že prišol hadbab vartovac. Ta ona mu hvari: ‚Ľehňi ti, bracišku, na totu jedľičku, ja tebe budzem na dobrej pomoci. Ja v noci pridzem tebe zobudzic vtedi, ked ten medvedz hodzi hadbab vaľac. Jak ti budzeš tvardo spal a ja tebe ňebudzem mohla zobudzic, ta ti śe ňebuj prečik. Ja tebe do gembi vejdzem a tak ce budzem budzic, co ti muśiš stanuc. A jak už staňeš, ta śedňeš na mne i mi ten hadvab dvanac raz obľecime, ta hadbabu ňic ňebudze.‘“

Tak sa i stalo, hadbab bol zachránený, on sa šumne s myškou rozišiel a pošiel domov a všetko rodičom vyrozprával. Bratia nechceli veriť, že „hadbab“ uvaroval a išli ho opáčiť. Keď videli, že brat naozaj „hadbab“ ochránil, hovorili mu, aby išli na službu, kto najviac peňazí domov prinesie.

„I oňi idu, idu, pridu gu jednej veľkej dzire, patra do ňej: Tam peklo. Tam bulo šeľijake zlato a striblo. Perši hvarel gu druhemu: ‚Vejdzi ti, bracišku!‘ Druhi hvarel: ‚Vejdzi ti, bracišku!‘ Treci hvarel: ‚Vejdzi ti, bracišku!‘ Naostatku oňi teho bortaka poslaľi. Maľi ľinvi zo špargi zrobene, ta oňi na ľinvi ho spuščiľi do teho pekla. I un jim nadaval šickeho dosc, všeljakich vecoch zo zlata, zo stribra na tej ľinvi. Jak oňi už maľi šickeho dosc vicahnuto, tak oňi mu zakričaľi: ‚Śedňi ti teraz, bracišku!‘ I un śednul, aľe oňi ho nazad puščeľi. I hvara mu: ‚Oj, bracišku, bracišku, ti śi barz čežki, prebač, mi to ňehceľi tebe nazad spuščic, to śe nam z rukoch vicahlo. Śedňi, mi ce vicahneme!‘ Aľe un druhi raz ňeśednul, aľe položil jeden kameň,… ta oňi cahaju, cahaju toten kameň, miśľeľi, že to brat śedzi, a naraz puščiľi ho nazad do doľini, bo oňi hceľi brata zabic. Aľe śe ňezabil. Un znal, že braca ho zabic hcu, tak jim naostatku z doľini zakričel: ‚Ľem idzce, moji ľube braciškove, už ja vidzim, že vi me chcece zabic, že už ja raz tu muśim zostac. Poručenu Panu Bohu, s vami raz ňepujdzem.‘

I un išol potim prez peklo i prišol do jedneho domu, vidzi tam jednu babu. Tak un śe jej pital: ‚Šestričko, daj mi daco jesc!‘ Ta ona mu dala jesc i un išol zaś daľej. Vidzel, jak jeden gazda jahnata paśe. Tak un mu hvarel: ‚Či bim ňemohol u vas za juhasa bic?‘ I potim tam zostal. Jak pasol ovce, ta raz vidzel, jak jeden had jednej vraňe mlade ptačata hce zožrec. Un jich šicke ohraňil a hada odehnal het. Prišla potim vrana a bula k ňemu barz vdzečna. Tak un ju pital, žebi ho viňesla na druhi śvet. A vdzečna vrana vźala ho do dźubaka a viňesla ho.

Jak un prišol na druhi śvet, to śe barz zradoval, aľe śe barz i zarmucel, bo jedna baba mu hvarela, že u jeho otca veśeľe stoji. Pošol un domu, aľe jeho tam ňepoznaľi, ľem bralta stredušňeho brata ho doraz poznala, bo ho už predtim rada vidzela. A ľem preto ju rodziče śiľeľi za stredušňeho brata, bo miśľeľi, že najmladši už zahinul. Bo tak o ňim braca hvareľi. Tota bralta šla von i śe zaś do ňeho zaľubela, bo svojeho braldiana ňechcela, — i vidala śe za bortaka. I jim potim veśeľe obstalo i žiľi, pokeľ ňeumarľi.“

Sem zadeľujeme rozprávku, v ktorej kamaráti, obdarení zázračnou mocou, prinesú celý poklad.

Dobšinský I., str. 92 — 96, má rozprávku „Divostvorný lovec“, ktorú podal Anton Klein.

V prvej čiastke rozpráva sa anekdota „prášilovská“.

„V hlbokej doline býval starý lovec, ktorý jedine divinou živil sa. Neďaleko svojho domku mal jazero, po ktorom na plťke vozieval sa a kde čo zočil, všetko ulovil. Priletela mu raz hrôza kačiek na to jazero. Po jednej ich strieľať, to by nebolo nič; chcel jich mať odrazu všetky. Čo ti nesmyslel? Veď, vraj, keď kačka hlce hada, ten celý prevlečie sa cez ňu a s druhej strany zachytí ho druhá, a keď i cez tú prevlečie sa, zachytí ho aj tretia a tak visia a morcujú sa na ňom. Ušúľal teda on mastný motúz dlhočizný, zatiahol s plťkou do šášiny, pustil motúz na vodu a striehol na kačky. Kačky priletely, rozkrákorily sa a lapaly si hláčiky. Tu nadhodily na ten mastný motúz a hneď ho prvá shltla, a keď cez ňu prevliekol sa, shltla ho i druhá a tak zachytila ho i tretia i štvrtá, a že dlhý bol, navliekly sa naň všetky a lovec mal ho druhým koncom pevno oviazaný okolo pása.

V tom postrčil plťku naprostred vody a ztľapkal rukama. Kačky splašily sa, schytily vozvýš. Ale že ich bolo moc, uvládaly aj lovca a unášaly preč. Boh zná, jako by mu bola bývala hodina, keby kačky neboly letely ponad jeho dômok. Ale z domku vyčnieval komín, nuž milý lovec ešte za prva času zachytil sa zaň a spustil sa dolu komínom zrovna na kuchyňu. I veru milým kačkám hneď krky vykrútil, ošklbal si jich, vypitval, upiekol; — a pojedol všetky odrazu, lebo boly chutné.

,Ej ale by som ja doma ešte aj vyhladnul,‘ pomyslel si, keď už bolo po všetkom. Radšej teda sýty ako hladný pustil sa svetom na výzkusy.

Ide si on horami vrchami večer pri peknom mesiačku. Vidí tam jednoho, čo do mesiaca mieril. ‚Čože toľko mieriš do toho mesiaca?‘ opytuje sa. ‚Čože by som mieril,‘ odpovieda tento, ‚či vidíš v tom mesiaci tú skalu, tam má sova hniezdo. A šelma nechce hlavu vytrčiť, čo bych na ňu strelil.‘ ‚Daj si s tým pokoj; nach tá sova aspoň svoje mladé vysedí; poď radšej so mnou voľač sveta zkúsiť.‘ Prehovoril ho a šli spolu.

Idú, idú, vidiac tam jednoho, čo mal oči upreté na jednu lúku pod horou a tá lúka bola aspoň na desať míľ vzdialená. ‚Čo tak hľadíš, veď si oči vyočíš?‘ opytujú sa ho. ‚Čože bych hľadel,‘ odpovieda, ‚chcem mať pečenku. Tamto na tú lúku vychodia jelene popásať sa. Kade prvý z hory vykročí, vidím ho; na jedon skok som tam a uchytím si pečienku.‘ Prehovorili ho; šiel aj ten.

Idú, idú, stretnú jednoho majerníka; samé reťaze boly navešané na ňom. ‚Kdeže ideš s tymi reťazmi?‘ opytujú sa ho. ‚Kdeže bych šiel, nemám tamto pri majeri žiadnej hory, nuž chcem si aspoň jeden celý háj reťazmi opantať a priniesť bližej k majeru, aby mi paholkom nebolo ďaleko chodiť po drevo.‘ Pomohli mu ten háj preniesť a on uhostil ich mliekom a maslom. Potom prehovorili aj toho, aby šiel s nimi.

Idú, idú, vidia starca na skale sedeť, ktorý mal jednu nosovú dierku prstom zatkatú a druhou nozdrou neprestajne fúkal. ‚Čo tak fúkaš?‘ opytujú sa ho. ‚Čože fúkam, veď vidíte tamto ten veterný mlyn na tom vršku!? Na ten fúkam, aby mlel. A ak by som otvoril ešte aj druhú dierku na nose, nuž by ho roztrieskalo. ‚Nezabávaj sa ty s mlynčokmi; poď, kde dačo ešte aj roztrieškaš.‘ Pristál aj ten a šiel s nimi.

Keď už boli všetci piati vovedne, vyhlásili sa za svetských kunštárov a pochodili všetky krajiny, a čo všetko navystrájali, to by aňi na seňaný voz nepobral. Naposledok zašli veľmi ďaleko do Tureckej krajiny a tam pred tým najväčším pánom svoje kúsky stvárali. Baša pozval ich nato k obedu. Pri obede zachcelo sa bašovej žene, čo len na jazyk pustiť tej tokajčiny, ktorú títo vychvaľovali, že to na nej tak vyrostli a od nej aj zmúdreli ku všetkým kunštom sveta.

‚Čo len trocha tej tokajčiny,‘ povie divostvorný lovec, ‚tej moji ľudia donesú, ešte kým posedíme a pobesedujeme pri stole.‘ ‚Ej, to by som predsa rád vidieť. Tokajský vrch obehať! to nemožno!‘ Krútil hlavou baša a lovec len na to, že to veru hneď môže byť. ‚No, ak ešte k tomuto obedu vystanovíte sklenicu vína z Tokaja, dám vám zlata, koľko unesiete si; ak ale nie, pôjde vám všetkým o hrdlo!‘ Riekol baša a od toho už odstúpiť nemohli.

Iste že ten jeleniar urobil len skok a už bol kdesi hen v Tokaji pre tú sklenicu vína. Ale voljakosi nazpät neprichodil a bašova už chcela od stola vstávať. ‚Kukaj za ním, kde toľko mešká sa!‘ volá lovec na toho mesačníka. Tento pozrie a vidí, že milý jeleniar zaspal až na Podhore v poli pod hruškou. Razom uchytil mesačník svoju kušu a odstrelil tomu spiacemu nad hlavou hrušku. Hruška padla mu na nos, prebudila ho a milý jeleniar prikvitol na jeden skok a položil sklenicu samotoku na stôl. Baša i bašová napili sa tokajčiny a vari jim trocha udrelo aj z ruky do hlavy; bo vypravili len komorníka s našimi chlapci, aby jim otvoril sklad, žeby teda nabrali si toho zlata, koľko ho unesú.

Ale tu komorník neprichodil nazpiatok. Baša poslal za ním vojaka, že kde toľko mešká. ‚Hej, baša môj,‘ príde vojak s chýrom, ‚veď je tak zle. Veď ti zamkli za tvojim komorníkom dvere, ako vstúpil do skladu, a ten reťaziar opantal reťazmi celý sklad a zaniesol so všetkým na loď. Tam tí už po mori plávajú.‘

Skočil baša na nohy, skočili s ním vojaci jeho. Sadli na rýchlejšiu loď a doháňali našich kunštárov, len toľko, že ich nedohonili. ‚Kdeže si starký?‘ rečie k tomu fúkavému divostvorný lovec. ‚Nože, teraz napokon preukáž sa už i ty, či si darmo kašu nedúchal.‘ — Starký sadnul si hore na loď a jednou nosovou dierkou fúknul na jejich vlastniu loď, druhou nozdrou pustil vetor na loď bašovu. Hneď rozstúpily sa lode na desať míl od jedna druhej.

Bašu mohlo tam puknúť od hnevu.

Títo ale štastlivo dostali sa do svojej krajiny, so zlatom podelili sa narovno a žijú až podnes, ak ešte vždy majú z čoho.“

Prvopis rozprávky je v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajaka v Petrovci. Na strane je poznačené: pre II. knihu d. 2/1 75, akiste teda pre Sborník Matice Slovenskej.

Shoduje sa takmer celkom s textom vytlačeným. Odchýlky sú nepatrné: tlač I. 93: „ale že jich bolo moc“, v rkpe „mnoho“; tamže: „volač“, v rkpe „dačo“; v tlači I. 95: „že to na nej tak vyrostli“, v rkpe „vypásli sa“, a v tlači je k tomu pridané: „a od nej aj zmúdreli ku všetkým kunštom sveta“; tlač I. 95: „a milý jeleniar prikvitol na jeden skok a položil sklenicu samotoku na stôl“, v rkpe: „a ten bol zasa na jeden skok doma“, a iné.

Tá istá rozprávka je ešte v pozostalosti Štefana Mišíka. Zapísaná bola v Jamníku.