ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Czambel, 181, 352 — 3, má verziu z Abaujskej stolice.

Matke umrel syn. Videla ísť okolo človeka, ktorý poskakoval; spytovala sa ho, prečo to robí. Odpovedal, že spadol z neba a chcel by ta zas vyskočiť. Jej syn vraj je v nebi v kancelárii, ale potrebuje peniaze na bál. Pani ho prosila, aby odniesol synovi tristo zlatých; pocestný s peniazmi odišiel. Manžel vydal sa za ním na koni, dohonil ho, ale nepoznal; pýtal sa ho, čo to drží, a pocestný povedal, že zlatého vtáka. Pánovi potom oznámil, že klamára videl; pán mu požičal koňa a sľúbil, že mu ho dá, keď šudiera dohoní a privedie. Pocestný ušiel i s koňom i s peniazmi.

2. Czambel, § 233, 465 — 6, podáva verziu zo Šarišskej stolice.

K Židovke prišiel pocestný, že prichádza z celého sveta. Židovka rozumela „z tamtoho sveta“, pýtala sa na svojich dvoch umretých synov. Pocestný odpovedal, že mladší je gavalier, druhý lump, pijan, nemá nič. Vzal od Židovky tri zlaté, plátno na gerok a na nohavice, aby ich odniesol do neba. Žid sa pustil za šibalom na koni, dohonil ho, ale nepoznal; na prosby Židove sa sám za pocestným pustil na jeho koni. Žid sa vrátil bez koňa domov i povedal Židovke, že šibala dohonil, ale že mu dal koňa, aby ľahšie došiel do neba.

Srovn. Anm, KHM Grimm II, 440, č. 104; šudier drží klobúk nad niečím, srovn. Pov. lidu opav. a han., str. 95.

Rozobral Antti Aarne, Der Mann aus dem Paradies in der Literatur und im Volksmunde 1915 (F. F. Commun., Nr. 22). Heuška, Na hyjtě II, 84; Gnědič, Mater. IV, 26, 27; Seržputovskij, II, 228 č. 88; Smirnov, Sb. vrus. sk. 271 č. 59, 719 č. 271, 877 č. 352; Zelenin, Perm. 242 č. 31; Serova, Novgorod. sk. 25, 27; Letopis mat. srp., CCL, 38; Čajkanović, 343; Šaulić II., 75 č. 69; Sbornik nar. umotvor. XXXVI, 104 č. 6; Kića VII. č. 23, VIII. č. 11; Sokolovy, Sk. bělozer. 69, č. 44; Vasiljev, Pamjat. tatar., 63 č. 22, Lorimer, Persian Tales 154 č. 25; Légey, Cont. lég. Maroc., 155 č. 35.

Suchý, Dialekt 83 — 84, má verziu z Bratislavskej stolice.

Muž dal žene schovať peniaze a na jej otázku odpovedal, že tie peniaze budú pre príhodu. Nashromaždilo sa tak niekoľko zlatých.

Raz prišiel starý sivý žobrák, a keď sa ho hlúpa žena pýtala, ako sa menuje, odpovedal: Príhoda. Žena zvolala: „Vy ste to ten Príhoda! A čo tu robíte?… Čo sa vás načakáme!“ Vytiahla z truhly uložené peniaze a dala mu ich. Keď sa muž vrátil domov a počul to, nariekal, že si vezme život, ak nenajde hlúpejších.

Prišiel do dediny, kde ho ľudia neznali, vstúpil do otvorených dverí, a keď ho tam gazdiná našla a pýtala sa ho, čo tam robí, povedal, že ta spadol z neba. Gazdiná hneď sa spytovala, či nevidel jej synka Janka. Videl, pradie pačesy za dverami. Divila sa matka, že doma nechcel priasť ľan, a tam pradie pačesy, a poslala mu pagáčky i peniaze, i chleba a i. S ťažkým batohom odišiel chlap do lesa. Keď sa sedliak vrátil s poľa domov, žena sa pochválila, čo synovi poslala. Sedliak sobral najlepšieho koňa a doháňal šibala. Ten ho videl, složil batoh za dub a išiel mu naproti. Ponúkol sa potom sedliakovi, že toho človeka videl, a keby mu požičal svojho koňa, že by ho dohonil; sedliak nech počká, o chvíľu sa vráti. Utiekol, pravda, na koni. Sedliak vrátil sa domov k svojej hlúpej žene, nehneval sa už na ňu, keď sám sa dal ošudiť.

Srovn. Rein. Köhler, Kl. Schriften I, 341 — 342; Povídky lidu opav. a han. 95; Anmerk KHM Grimm I, 521; Kubín, Podkrkonoší I, 63; Čajkanović, 340 č. 104, 466 č. 26; Šaulić III, 156 č. 142; Kića VII, č. 23; Smirnov, Sb. vrus. sk. 722 č. 276; E. C. Parsons, Cape Verde Islands 194 č. 65.

Němcová I, č. 29, str. 100 — 104, má verziu z Trenčianskej stolice „O hloupé ženě“.

Hlúpa žena pýtala sa muža, načo má múku na povale, toľko bravčoviny a slaniny v komíne a čo má v starom hrnci pod posteľou. Muž odpovedal, aby zamiesila múku; keď bude treba, bravčovina a slanina bude do kapusty, a v hrnci vraj sú tekvicové jadrá; keď tadiaľ pôjde hrnčiar, začarujú ich za nový hrniec. Žena domnelé jadrá, vlastne peniaze, začarovala s hrnčiarom za hrnce. Nastokla ich na koly pri plote, jeden maličký hrniec sa nespratal, volala na hrnce, aby sa pomkly, a keď sa nehly, mlátila do nich, až črepy lietaly. Potom odniesla mäso a slaninu do záhrady a poprikrývala nimi kapustné hlavy. Psi požrali mäso i slaninu, žena ich vyhnala kyjakom, vlastného psa však priviazala v pivnici k čapu na sude. Pes čap vytrhol, víno sa vyvalilo, žena všetku múku do toho zamiesila. (Srovn. nižšie 20, č. 134 B.) Potom si spomenula, že má mužovi vyčistiť háby; nahádzala ich všetky do koryta, namydlila, poukladala do zvárky a pekne ozvárala, potom vyprala a povešala na plot.

Keď sa muž po nečase vrátil, zhrozil sa, ale poznal, že treba čím najrýchlejšie ísť za hrnčiarom. Žena išla naľavo, on napravo; kto by hrnčiara prvý uvidel, mal sa hlásiť. O malú chvíľu ozvala sa žena, ale bolo to strašidlo v maku. Tu jej muž nahovoril, že bude vojna s Turkom, na ktorú musia ísť i ženy, a sľúbil jej, že ju skryje. Zaviedol ju do hory, vykopal jamu, zahrabal do nej ženu až po krk a hlavu obložil a zasypal. V noci prišli ta zbojníci až k nej a chceli spočítať peniaze; svetlo dali na peň, t. j. na ženinu hlavu. Svetlo, dohorievajúc, začalo jej páliť hlavu, ona vzdychla, a tým zbojníkov tak naľakala, že sa dali na útek a peniaze tam nechali. Ráno išiel sa ta podívať muž — bolo mu predsa len ženy ľúto — a tu ho žena radostne uvítala, čo zarobila peňazí.

Túto rozprávku vzal Dobšinský do Prostonár. slov. povestí II, 59 — 64. Len kde-tu sú niektoré drobnejšie zmeny rázu lexikálneho a štylistického.

Srovn. Anm. KHM Grimm I, 520 č. 59.

1. Czambel, § 223, str. 447 — 8, má verziu z Ungskej stolice.

Úvodný motív je nahradený iným. Ženu poslali na trh, aby predala sliepku a kravu. Kravu predala za dva zlaté, za sliepku chcela tridsať. Všade sa jej smiali, napokon ju predala Židom, ktorí prv od nej kúpili kravu. Židia ju opili, namazali kolomažou a posypali perím. Žena ráno nevedela, či je človek a či vták. Pretože ju kravy neolizovaly ako prv, vyliezla na strechu, že bude lietať. Muž ju chcel zastreliť; keď ju poznal, nahneval sa a išiel hľadať do sveta hlúpejšieho. (Viď motív 135 D.)

V dedine videl, ako muž so ženou vnášajú sieťami svetlo do chyže (viď nižšie 110, 44, č. 133 D, 137 E), i vyrúbal im oblok a dostal sto zlatých. V druhej dedine plakal muž, že mu žena ušila košeľu, ale nespravila dieru, a bije ho po hlave, kým dieru na nej nespraví. Hrdina otvor vystrihol a dostal päťdesiat zlatých. Potom sa opakuje motív 133 A, pravda, pozmenený. Spytovala sa ho akási žena, odkiaľ prichádza, a on jej povedal, že z Loboga; žena rozumela „od Boha“, a on ju nechal v tom. Pýtala sa ho, či nevidel v nebi jej prvých dvoch mužov; prisvedčil, ale Matejuš nemôže si kúpiť pálenky a Petruš musí chodiť pešo. Žena mu dala sto zlatých a koňa. Videl ho tretí muž tej ženy, poznal svojho koňa a išiel za ním. Šudier to zbadal, odrezal koňovi hrivu, pripevnil na najvyšší strom a díval sa hore. Chlap sa ho spýtal, čo robí; odpovedal, že sa díva, ako ide kôň do neba, a medzitým, keď sa chlap díval, tiež utiekol i s jeho koňom.

Šudier sa potom vrátil, jeho polia boly neobsiate, žena povedala, že zasiala štyri vrecia soli. Muž sa hneval, ale pretože poznal vo svete ešte hlúpejších, žil s ňou ďalej.

Hra slovná „z Loboga — od Boha“ je akiste poľského pôvodu. To „lo“ je patrne z ?o (od) a je to zámena mena rieky Bug a Boh, ako je to tiež v maloruských verziach. (Srovn. Sumcov, Anekd., str. 51.)

Viď Antti Aarne, Der Mann aus dem Paradies in der Literetur und im Volksmunde, 1915 (F. F. Comun., č. 22), str. 58, 71.

2. Motív o sadení soli rozpráva sa samostatne v Slov. Pohľadoch XX, str. 40, z Ratkovej (Gemerská stol.) Ilíkom, č. 1, „Sol, švarostnia“.

Podnapilí kurátori, ktorí vážili soľ, rozhodli sa, že zasadia drobnú soľ, aby z nej vyrástly veľké kusy, ako z malých zemiakov veľké.

O mesiac zem sa zazelenala a kurátori s rychtárom išli okúsiť soľ. Aby rychtár nepošliapal soľ, vydvihli ho štyria chlapi na sochore a zaniesli do prostriedku. Rychtár okúsil, popálil si jazyk, a tak i ostatní. Lebo to bola „pržliva“.

3. Verzia, ktorú má Český Lid V, 35, rozpráva o starobylej dedine Selci v kotline pod Inovcom.

Občania sa radili, ako to spravia, aby sa ročne nevydávalo toľko peňazí za soľ. Rozhodli sa, že soľ zasejú na pole. Pole zorali, pobránili. Aby rozsievač soli pole nepošliapal, postavili ho na bránu a tú nosili štyria chlapi na pleciach po poli, až bolo celé pole obsiate. Potom pobránili soľ a skoro padol i teplý dáždik. Chlapi sa chodili dívať, až soľ vzíde. Pole bolo zarastené žíhľavou. Jeden z boženíkov odtrhol žíhľavu, aby ju ochutil. Keď mu popálila ruky i ústa, chválil, že soľ je mladá, ale už silná. Ženy potom, keď videly veľkú žihľavu na poli, sožíňaly ju husiam a bravom. Jedna zabudla na poli kosák. Rychtár spozoroval na poli prázdne miesta a svolal radu, že im na soľ chodí nejaké zviera. Išli v noci na stráž. Jeden pri mesiačku zazrel zabudnutý kosák. Hneď zavolal ostatných a tí sa pustili do domnelého zvieraťa. Niektorý z nich udrel do rúčky kosáka, kosák vyskočil a zaťal sa mu do šije.^[1] Ten v strachu a bolesti skríkol, že ho zviera dusí za krk, a dal sa na útek. Strachom ztratil rozum. I ostatní chlapi sa rozutekali a nechceli už na pole ísť. Potom ženy pohodlne žíhľavu sožaly a po nošiach poodnášaly husiam. Nemusely pre ňu chodiť až pod Inovec.

4. Odtlačená bola predtým, roku 1884, v Černokňažníku IX, str. 60:

V múdrej rade čudákovskej uradili sa, aby každý aspoň smetište zasial soľou. Najobozretnejší z rady mali ochutnať, či je to už také, aké má byť na jazyk. Aby úrodu nepošliapali, ustanovili, že každého z nich štyria budú nosiť na nosidlách. Nosili ich všade a tí všade strúhali múdre tváre, že je veru soľ podarená, štipľavá ani červený piepor. S poľa príde domov gazdiná a volá im: „Či nevidíte, že nosiči za vami všetku úrodu dodlávili?!“

Tento kocúrkovský kúsok rozpráva sa často samostatne. Srovn. Sumcov, Razyskanija anekdot 36; Dragomanov, Rozvidky III, 98; Wesselski, Nassreddin II, 209, č. 423; Jegerlehner, SM Oberwallis II, 228, 324, č. 159; Zb. nar. živ. juž. Slav. VIII, 131 č. 6; Bos. Vila II, 271; Danica X, 32 č. 3; Rovinskij, Černogorija II, 2, str. 629; Krauss, Tausend SM. Südslav. I, 158; Max Böhm, Lett. Schwänke, 57 č. 35; Hauffen Gottschee, 127 č. 26; Bünker, Schwänke, Mär., 34; Albrecht Keller, Schwaben in der Gesch. d. Volkshumors 138; Wossidlo, Aus dem Lande Fritz Reuters 177.

1. Dobšinský VIII, 3 — 122, má verziu „Múdry Maťko a blázni“. Podáva Odoliena Dobšinská r. Medvecká zo Zvolenskej.

Maťko išiel na vohľady a pekne ho privítali. Matka išla do komory pre občerstvenie, ale sa nevracala. Išla za ňou dcéra, a keď sa ani ona nevracala, odišiel ta i otec. Za nimi o chvíľu pobral sa Maťko a videl, ako tam nariekajú. Matka mu vykladala: Z komory na povalu je rebrík a na ňom visí sekera. Keď sa Maťko ožení s ich dcérou a budú mať dieťa, dostane sa to dieťa do komory pod rebrík, potrasie ním, sekera spadne a zabije ho. Preto nariekajú.

Maťko ich upokojil, ale potom povedal, že si vezme ich dcéru, keď najde vo svete ešte päť takých bláznov. V prvej dedine videl, ako gazdiná bije kvočku, lebo nechce dávať svojim dvanástim kurencom cicať. Naučil gazdinú chovať kurence vareným a posekaným vajíčkom. Temer celkom rovnako rozpráva sa už v Proston. Zábavníku V, 60; viď 133 E.

V druhej dedine stretol pohrebný sprievod; niesli v otvorenej truhle živé mladé dievča; vopchalo si ruku do krčaha, nemohlo ju vytiahnuť, a aby nemuselo stále chodiť s krčahom, radšej ju chceli pochovať hneď. Maťko krčah roztrepal, za to ho bohate pohostili a odmenili.

V tretej dedine chceli mať kostol zvonku i zdnuka biely, a tak ho vystavili z tvarohu, ale bez oblokov. (Viď nižšie 44 č. 137 E.) Chytili sa doňho nosiť svetlo vo vreciach. Prileteli vtáci, vyďobali dierky do tvaroha, v kostole sa zasvietilo. Sedliaci sa vybrali do hory pre vtákov. (Pod. Slov. Pohľady 1896, 259 č. 22; Bünker, Schwänke 33, č. 13; Sumcov, Anekdoty 12; Národopis. Věst. III, str. 15.) Vzali dlhý rebrík a niesli ho na pleciach do hory. Zavadzal im, nemohli do húšťavy, a tak kus po kuse z rebríka odtínali. Prišli k vysokému stromu, ale z rebríka ostaly len tri kolíky. (Pod. Czambel, 383, § 197; srovn. Sumcov, Anekdoty 12; Etn. Zbir. VI, 338, č. 1, 340, č. 678.) Tu vystúpili jeden druhému na plecia, až sa najvyšší dostal k hniezdu. Ale ako zvolal radostne: „Tu sú!“, podíval sa najspodnejší hore, pošmykla sa mu noha, všetci popadali a vtáci uleteli. Počínali si podobne, ako inde, keď merajú hĺbku studne alebo lezú so stromu. (Srovn. Slov. Pohľady XVI, 260, XX, 42.) Maťko ich naučil staväť kostol z kameňa a s oblokmi, múry obieliť vápnom.

V štvrtej dedine ťahali bujaka povrazmi obviazaného hore na kostol, lebo umrel bohatý mäsiar a poručil býka na kostol. Maťko predal bujaka a rozpovedal im, ako majú peniaze vynaložiť na kostol. Srovn. Slov. Pohľady XX, 42, č. 6.

V piatej dedine dali jedlo na stôl a čakali, až sa nažerú myši, lebo neznali mačiek. Maťko im opatril kocúra, ľudia dostali strach, čo bude žrať, keď myši vydrhne. Kričali za odchádzajúcim Maťkom. „Čo vás po tom!“ zavolal im Maťko. Vyrozumeli, že zožerie potom ich, naháňali kocúra, a keď ho nemohli chytiť, podpálili dedinu. Keď všetko zhorelo, zazreli kocúra v cintoríne na najvyššom náhrobnom kríži.

Maťkovi už nebolo treba hľadať bláznov, niesol si dosť peňazí a oženil sa s onou dievkou. — Stručný náčrtok tejto rozprávky je v pozostalosti P. Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri N. Sade. Ženích tu nemá mena. Záverečnej formulky tu niet.

2. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVIII, 12 — 13, č. 47, je verzia „Žofča“, zo Spišskej stolice.

Matka dala vystaviť nový dom, murári zabudli sekeru za tragarom. Matka sa dala do plaču, aké to nebezpečenstvo hrozí svobodnej dcére, keď sa vydá a porodí dieťa, lebo sekera mu môže spadnúť na hlavu. Syn ide do sveta, až najde hlúpejších ľudí, že sa ožení.

Prišiel do hory k starým manželom, ktorí ho pohostili; spytoval sa ich, či sú sami, starí odpovedali, že majú dievku, že je v pitvore; zavolali ju: „Žofćo!“ a privalila sa sviňa tri centy ťažká. Hrdina ju poklepával a pýtal sa, či bude jeho ženou; sviňa chrochtala a starí to pokladali za znak súhlasu. Odviedol si ju i s celou jej výbavou. Doma sviňu zabil, oženil sa so svojím dievčaťom, vrátil sa k starým, žene rozkázal, aby sa vydávala za ich dcéru. Starí uverili, bohate ju obdarili a poručili jej celú chalupu.

3. V Časopise Muzeálnej slov. spoločnosti XVII, 24, je rozprávka „Lekár a hvezdár na cestách“ z Bratislavskej stolice.

Úvod je odchylný: Doktor a hvezdár vybrali sa do sveta, prišli na noc k sedliakovi, ktorý ich hostil studenou fazuľovou polievkou a studenou kapustou; hostia prvé jedlo trochu okúsili a za druhé sa poďakovali. Lekár bol presvedčený, že sedliaka do rána naduje a že bude potrebovať jeho pomoci. Ráno vstal sedliak celkom zdravý a na raňajky jedol opäť fazuľovú polievku a studenú kapustu. Hvezdár sa lekárovi vysmial, nadal mu „do chmuľov“ a išli ďalej. Na noc prišli k inému sedliakovi, ten ich pohostil a chcel im postlať v izbe, že vraj bude pršať, ale hvezdár mienil, že bude pekne a dal pripraviť lože vonku. Prihnala sa búrka, hostia premokli, sedliak ich dnu nepustil a museli ostať vonku. Ráno sedliak povedal, že súdi počasie podľa svojho somára: ak ide do stajne, prší, ak ostane na hnojišti, bude pekne. Potom sa doktor vysmial hvezdárovi, nadal mu a išli ďalej.

Prišli do gazdovstva, kde gazdiná bila kvočku, že nedáva kurencom cicať. Lekár ju poučil, že kurence zobú zrno. Počul, že mladá žena plače, lebo muž zavesil deravú kapsu s nožom nad kolísku a dieťaťu sa môže prihodiť nešťastie. Lekár jej poradil, aby odstránila alebo kolísku alebo kapsu. Hvezdár počul v súsednej chalupe krik, bežal ta s doktorom a videl plakať chlapca pod rebríkom, že na rebríku visí sekera a mohla by naň spadnúť, a niet nikoho, kto by ju odstránil. Hvezdár našiel v tej dedine nákres, podľa ktorého odkryl novú hviezdu na severe, Neptuna; uveličený ostal s lekárom v dedine.

4. Úvodný motív predchádzajúcej rozprávky z Bratislavskej stolice je v Slov. Pohľadoch XIII, 144 — 5, č. 22, „Hvezdár, lekár, hodinár na laziech“. Zapísal F. Šujanský.

Išli zkúsiť šťastie na lazy medzi chudobnými ľuďmi. Postretol ich valach, varoval ich pred búrkou, pretože cap nepokojne vrtí chvostom. Hvezdár nevidel ani obláčka, vysmial sa mu, ale onedlho premokli. V dedine ich pohostili, hodinár ochorel, lekár ho márne liečil, museli zavolať babu a ona mu pomohla. V noci spytovali sa hodinára, koľko je hodín; odpovedal, že mu dažďom zastaly hodiny. Zakikiríkal kohút po prvý raz, niekto z domácich sa ozval, že je polnoc; zaspieval po druhý raz, boly dve hodiny, a po tretí raz ľudia vstávali. Pútnici sa vrátili do mesta, že tam z nich „nič nenie“.

5. Tá istá rozprávka je v Nár. Novinách 1894, č. 17, nárečím priechodským vo Zvolenskej, „Hvezdár, dochtor a hoďinár na ďeďiňe“. Prepis je v pozostalosti Czamblovej.

Tí traja išli do hôr hľadať šťastie. V hore si ľahli pod strom pred slnečným sparnom. Prišiel medzi nich valach so stádom a rozkríkol sa na nich, aby utekali, že hneď ich zachytí príval. Ale na nebi nebolo vidieť ani mráčka. Hvezdár sa pastierovi posmieval, ale ten na nich: „,Ba, bisťubohu, verťe mi, keď vám, aha, laťťeže, ťen cap tak bäkoce a s chvostom ňespokojňe mrdá, to vám je istí znak, že sa hrmavica blíži,‘ rjekou a š-šš! prč! a s krikom preč uháňau.“ Sotva ušli pár krokov, udrel hrom a oni „z horkou núdzou dodriapali sa“ do najbližšieho stavänia.

Doktor dával ochorelému kvapky a ešte niečo iného užívať; to všetko nebolo nič platné, len baba pomohla s božou pomocou.

V noci sa pýtali hodinára, koľko je hodín, ale hodiny mu presiakly dažďom a zastaly. Tak nevedel, koľko je hodín. Vtom zakikiríkal kohút po prvý raz a domáci hlas sa ozval: Hodina s polnoci. O chvíľu zakikiríkal opäť, bola hodina druhá; na tretie zakikiríkanie vstávali. I vrátili sa domov: „Ďe je cap hvezdárom, baba dochtorom a kohút hodinárom, tu z nás nič!“

6. Zo Zvolenskej stolice je verzia, ktorú rozprávala „Eva Madlen r. Kapustík, rodom a obyv. v Dobronivej“, zapísal S. Czambel 30. IX. 1900.

Úvod je podobný ako v rozprávke, uvedenej niže pod č. 7.

„Boli muž zo ženou. A mali veľa detí. Nemali ím čo dať jesť. Mali jednu kravičku. Poslau muž svoju sprostú ženu do jarmoku tú kravu predávať. Spýtala sa ho, za čo hu má dať. On poviedau vo smiechu: ,Za päť groší!‘ Prišla do jarmoku. Jedon sa jej spýta, že za čo hu dáva. Ona poviedala, že za päť groší. On vytiahou päť groší a podau jej do ruky. Kravu si zachytiu. Pýtaľi deti doma chľeba a otec ím volau: ,Mati donesie peňazí za kravu.‘ Deti vyzeraľi. G ocovi bežaľi, že už ide mati domou z jarmoku. Muž pýtau peniaze: ,De sa peniaze?‘ Ona poviedala, že nemá, že si kúpila za groš chleba, za groš páľenky, za groš mäsa, za groš sa dala odviezť a za groš tudli-mudli. Pochytiu hu muž biť, že de je jej krava. Aňi peňazí ani kravy. On sa ožeľeu, deti doma nahau, pustiu sa do sveta.“

Nasleduje motív, ktorý sme v tejto verzii našli už v č. 1.; obyčajne sa rozpráva v inej súvislosti nižšie str. 10, č. 137 E.

„On prišou do jedňej dedini a tam bou sprosťí človek, kerý si dau vymurovať izbu bez oblokou na nej. Ťen chytau do vreca slnce a púšťau do izby to svetlo. Aľe si nevedeu pomôcť. Prišou ku nemu, čo išou svetom. Pýtau sa ho, čo robí. Že si vraj dau vymurovať izbu a že nemá svetla v nej. Ťen cestujúci pýtau sto zlaťí, že mu on slnce chytí a do izby pustí. Cestujúci zau kuol, spraviu do múru dieru: hneď slnce svietilo. A ťen naradovaňí, že mu slnce v izbe svieti, očitau mu sto zlaťí a cestujúci s nima v nohe domou deti si nachovať. Tak už mau za tú kravu.“

7. Etnogr. Zbirnyk IX, 37 — 8, č. 18, má verziu zo Šarišskej stolice.

Žena vyčítala mužovi, že málo zarobí, a išla sama na trh predávať zrno. Pýtala sa muža, ako draho má predávať, on jej povedal, aby predávala ako ostatní. Kupci jej nahovorili, že ľudia dávajú zrno zadarmo, a žena urobila tiež tak.

Muž odišiel do sveta, že sa vráti, až najde ešte hlúpejších než je jeho žena. Potom sa rozpráva motív str. 5, č. 133 A. Muž prišiel do krčmy a jedol klobásu a slaninu; stará Židovka sa divila, že tak dobre jie, a on jej povedal, že je „bojskyj kuchar“. Krčmárka sa spytovala, či nevidel v nebi jej syna Lejba, ktorý umrel pred dvoma rokmi. Muž prisvedčil, že vraj Lejba robí na arende a potrebuje sto zlatých. Krčmárka mu dala dvesto zlatých, aby ich odniesol synovi. Keď sa Žid vrátil a počul, dal sa chlapa prenasledovať na koni. Sedliak oklamal ho iným spôsobom než sa rozpráva. Sadol k jabloni, a keď si Žid odtrhol jablko, chytil ho, že je vraj strážcom, a chcel ho odviesť k pánovi. Žid mu dal svojho koňa. A tak sa sedliak vrátil domov.

8. Slov. Pohľady XX, 42 — 3, č. 6, majú verziu z Ratkovej v Gemerskej stolici.

Rozpráva sa samostatne, ako sa bujak pasie na kostolnej veži. V Ratkovej kostolná šindľová veža obrástla trávou a machom, občania sa rozhodli, že vytiahnu hore bujaka, aby sa tam napásol. Pod vežu dali duchny, aby sa nezabil, ak by spadol. V polovici vyplazil bujak jazyk a ľudia sa radovali, že vidieť, akú má chuť. Bujaka uškrtili, a sotva ho vytiahli, povraz sa pretrhol a bujak sa rozpukol, tak že vnútornosti vystrekly až na periny pani rychtárky.

9. Černokňažník 1884, IX, 75, má túto verziu:

Na streche radného domu vyrástly chlpy utešenej trávy. Čia je tá tráva? Škoda by bolo lámať si hlavy o tom; veď na obecnom je aj tráva obecná. Ako ju zúžitkovať? Na radu jedného kompana dvíhali obecného bujaka hore na obecný dom, a ten tam spásol to ako spásol. Ale dolu s ním ako? Nachytro posnášali všetky periny z celej Chudákovej. Periny chudoby dali na zem a pani starostovej prišly na samý vrch. Vtom bujaka postrašili, a ten skočil pravo na biele periny pani starostovej — ale čo napásol byko, to aj tam nechal na perinách.

Ďalej sa rozpráva: ibid. XI č. 3, str. 24: Usniesli sa, že chudobní musia tie periny vyprať. Desiatnici lietali po obci a posháňali dvanásť chudobných žien, čo išly tie periny na jarok prať. Aj pekne ich vypraly. Hm, ale či dajedna neutiahla sa, čo ju na robotu vyhnali? „Ženy, či sme všetky tu?“ zvolala jedna, keď už musely sa rozísť. „Počítajme sa!“ zvolaly druhé. Každá čítala dookola, ale každá tak: ja som ja, jeden, dva, tri atď. Nuž tu načítaly vždy len do jedenásť. Začaly sa hašteriť, kde podela sa im tá dvanásta, až povstala medzi nimi nová pračka. — To je žart medzinárodný, v. Wesselski, Nassreddin I, 268; Sumcov, Anekd., 12, 42.

Verzie tejto látky sú snesené v Anmerk. KHM Grimm I, 335, č. 34. Kontler-Kompoljski II, 30, 104, č. 16; Čajkanović 341 č. 105, str. 466, č. 26; 473 č. 50; Šaulić I, 67 č. 19, II, 75, č. 69; Kićine priče 37; Zelenin, Perm. 219, č. 26; Smirnov, Sb. vrus. sk. 538 č. 191; 721 č. 273; 826 č. 322; Javorskij, Pamjat. galič., 220 č. 87; Sokolovy, Sk. bělozer., 69 č. 44; Janów, Gwara małoruska, 118 č. 19; Lambertz, Alban. M., 231 č. 52; Lambertz, Zwischen Vojusa u. Drin 63; Clouston, The Book of Noodles, 193, 195, 197, 202, 209; Tchéraz, L’Orient inédit, 108 č. 6; Wesselski, Nassreddin II, 31, 194 č. 382; Wichmann, Syrjän. Volksdicht., 83 č. 27.

1. Český Lid XIII, str. 80 — 82, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho sú dva varianty, na str. 273 — 274 a 277 — 278, ktoré rozprával Adam Ochodnický. Podstatných rozdielov medzi nimi niet.

Sedliak našiel v horách peniaze, a keď ich tajne odniesol domov, poslal ženu k súsedovi pre mericu a rozkázal jej, aby nikomu nič o peniazoch nehovorila. Ale keď sa jej súsed spýtal, načo potrebujú mericu, vyzradila hneď, že budú merať peniaze, ktoré muž našiel. Súsed sa hneď rozbehol k nim a pýtal sa sedliaka, či je to pravda, že našiel toľko peňazí, že ich nemôže ani spočítať. Sedliak to zapieral, že jeho žena je hlúpa. Súsed jednako oznámil to slúžnemu a ten si predvolal sedliaka a pýtal sa ho na tie peniaze. Keď to sedliak zapieral, predvolal ich oboch na druhý týždeň.

Sedliak, vracajúc sa domov, nachytal rýb a nastokýňal ich do vraních a stračích hniezd. Druhý deň ráno povedal žene, že sa mu snívalo, že bude potopa sveta, a preto bude dobre včas sa postarať, aby ostali na žive. „Nad dedinou je veľký topoľ, ja sa v ňom skryjem a teba schovám do starej búdy pod topoľom, aby ťa potopa nezatopila.“

Zatvoril ju tam na tri dni, zavše váľal po streche skaly a lial z putne vodu, ktorá tiekla deravou strechou na ženu. Na tretí deň ju pustil a povedal, že už je po potope. Ráno ju vyzval, aby s ním išla na raždie. Vodil ju po húšťave, kde rozniesol ryby po hniezdach, a hovoril, že sa podíva, či sú už v stračom hniezde mláďatá. Vyliezol na strom a zvolal na ženu, že sú v hniezde ryby, azda tam ostaly po tej potope, či ich straka vysedela, a hodil žene dve ryby. A tak nahádzal jej rýb z niekoľkých hniezd, že budú mať dobrú večeru; sobrali raždie a išli domov. Keď sostupovali dolu, sedliak uvidel zďaleka žobráka s nákladom, ako stúpa hore, a povedal žene, nech sa podíva na toho slúžneho, aký je trhan, ktorý mlynárovi krúpy kradne a s nimi uteká domov.

Keď prišli v určitý deň k slúžnemu, žena vravela, že veru našiel muž peniaze a že ju poslal k súsedovi pre mericu, a keď sa slúžny pýtal, kedy to bolo, odpovedala: „Pred potopou sveta, keď muž vyberal ryby z vraních a stračích hniezd; sám veľkomožný pán slúžny môže to pamätať, lebo práve vtedy odnášal od mlynára nakradené krúpy.“

Slúžny ukázal prstom na čelo a povedal, aby išli domov, lebo vidí, že žena je chybná na rozum.

2. Etnogr. Zbirnyk III, 155 — 158, č. 12, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Sedliak sa dozvedel o bohatom pánovi a chcel mu ukradnúť peniaze. Cudzieho človeka si nechcel vziať na pomoc, len svoju ženu. Ale sa bál, že by to naň mohla povedať, keby ju čo i len raz udrel, a predsa nie je možné ju nebiť, keď s ňou žije.

Pobral sa teda so ženou kradnúť. Žena išla vopred, on za ňou. Doma mal nachytané ryby, o čom žena nevedela. Vzal si dve, jednu položil na strom pri ceste a druhú zavesil za nitku na hrušku. Žena sa neobzerala, čo muž robí. Prišli pod panský oblok, žena vyzdvihla muža na oblok a tak ukradli peniaze. Nazpät išli muž vopred, žena za ním. Prišli k hruške, bola tma, že nebolo vidieť niť, ale len veľkú rybu. Muž povedal žene, že ryby tak rastú, v noci trhajú hrušky, a listy tak šelestia, keď ryba trhá hrušky. Potom videla dve ryby na strome. Muž povedal, že ryby sú tam ešte od potopy, že ich pobil kyj, a ako opadla voda, že ryby ostaly na strome. Prišli potom k mlynu, kde pes zavýjal, a muž nahovoril žene, že je to nie pes, ale onen pán, ktorého obkradli; nebol doma, keď jej dával peniaze, lebo išiel do toho mlyna k mlynárke, a že ho tak mlynár bije. Doma peniaze uschovali do suda medzi kapustu. On však oklamal ženu, do suda vopchal ruku a peniaze pod pazuchu.

Potom začal sedliak chodiť na večer k súsedke a žene nahovoril, že páni sa dohovorili, aby každý muž mal po dvoch ženách. Žena ohlásila, že to nikdy nebude, skorej bude tak, aby boli dvaja mužovía a jedna žena, a že pôjde k tomu pánovi. Prišla na panský dvor a dala sa kričať: „Ó, nebude tak, pane, ako si vy myslíte!“ Povedala, že jej to hovoril jej muž a že mu povie, kto peniaze ukradol. Pán ju pozval k sebe, pohostil ju, a ona mu vyzradila, že jej muž mu ukradol peniaze. Pre sedliaka poslali žandárov. Keď žena z bočnej izby volala, že on peniaze ukradol, povedal, že jeho žena blaznie. Nech sama povie, ako to bolo, keď vraj peniaze kradli, a to pred žandármi. „Ja som išla, pane, vopred a muž za mnou. Prišli sme pod oblok, vyzdvihla som muža. Vedel, kde sú peniaze, tak nech ich vezme. Ako sme odtiaľto išli cestou, ked sme peniaze ukradli, šelestilo na hruške listie, to ryby hrušky trhaly, a tam ďalej na strome našli sme ryby, čo tam ostaly ešte od potopy. A vy, pane, ste tam vo mlyne zavýjali ako pes, lebo vás mlynár bil.“

„Neni pravda, Marjo!“

„A medzi kapustu sme schovali peniaze.“

„No, vidíte, pane, aký rozum má moja žena!“

Srovn, Anmerk. KHM Grímm I, 527; Srpski dialekt. zbornik II, 442 č. 11; Danica IX, 1868, str. 480, č. 5; Sokolovy, Sk. bělozer. 194 č. 107; Serova, Novgorod. sk. 30; Zs. d. Ver. Volkskunde XXXIII — XXXIV, 98 č. 13; Hnatjuk, Geschlechtsleben ukrain. II, 144 č. 236; 258 č. 288; Lőwis, Finn. estn. M., 32 č. 9; Kretschmer, Neugriech. M., 101 č. 30; Bompas, Folklore Santal Paganas, 235 č. 77; Wesselski, Nassreddin II, 70, 206, č. 412, 413.

Prostonárodní Zábavník V. (Štiavnický), str. 60, má rozprávku „Šakovje veselje kúske“ od J. A. M. Bohuňického, t. j. Molitorisa.

„Jeden múdri pán ide cez jednu ďeďinu a tu viďí jednu ženu, ak bije, tak bije sľjepku aľebo kuočku po bruchu. Pán sa jej zpítá, že prečuo tú kuočku tak bije. ,Ach, pán muoj dobrí‘, ona povje, ,ako že bi hu ňebila, keť ňedá tímto kurencom cicať!‘ Pán sa zasmjau a kázau doňjesť žltú kašu, ktorú keť kurencom nasipau, začali zobkať. A tak naučiu ženu kurence chovať.

Iďe ďalej ten jistí a tu viďí cimrmánou, ak naťahuju, tak naťahuju jedno drevo okresanuo. On sa zpíta, že prečuo to robja, a oni poveďja, že im je toto kratšie ako druhuo, že ho teda kcú naťjahnuť. Pán zau sekeru a otjau z dlkšího kus, ako sa vihľeďjavalo, a bolo rovnuo.“

Viď str. 39 číslo 137 B, „Brvno naťahované“.

Slov. Pohľady XVI, 214, č. 16, majú rozprávku „Baba, dcéra a kočka“ z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho na str. 94 — 95 je poznačený rozprávač: Ján Zámečník.

V čas žatvy povedala baba dcére, že nepôjdu sbierať klasy, lebo ona umrie, dcéra sa vydá a kočka pôjde do rákoša. Blížila sa už zima a baba bola ešte živá, dcéra sa nevydala a kočka neišla do rákoša. Bola už zem zamrznutá a čerstvý sneh pokrýval polia, keď išly nasbierať klasov. Stretly farára, a ten, keď sa od nich dozvedel, kde a načo idú, núkal im každej po štvrtke obilia. Baba sa však poďakovala, že má on malú štvrtku, a tak teda išly na klásky, a ak nepomrzly, sbierajú ich dosiaľ na zemi zamrznutej a zasneženej.