Povesti

1. B. Němcová II, str. 199, podáva verziu „Hrádek hornolehotský I.“.

Za dávnych čias sídlili na Hrádku obrovia: deväť rokov ich matka nosila v živote a deväť rokov nadájala. Mužskí sa menovali samosyni, dcérky samoduočky. Taká samoduočka videla prvý raz orajúcich ľudí, priniesla jedného i s pluhom a volmi v zástere k otcovi; ten sa jej zasmial a vysvetlil jej, že tam, kde ryjú, v lete vyrastie chlieb. Samoduočka sedliaka zasa odniesla a pomáhala potom ľuďom rúbať les. Tí obrovia boli vraj zahnaní od psohlavcov.

2. Táto rozprávka bola predtým odtlačená v Památkach arch. a míst. III, 27. Niet tu úvodu; vystalo, že obrovia sa menovali samosyni. Pripojená poznámka tiež chýba.

Ďalej je táto rozprávka lokalizovaná na Hradovej v Tisovci, kde boly najdené celé kostry ľudí neobyčajnej veľkosti. Na Hradovej vraj žili obrovia veľmi osožní pre Tisovec. Keď tí obrovia vymreli, Tisovec schudobnel. Na hrade bola i slečna obryňa, a keď bola ešte nerozumným dieťaťom, našla na poli roľníka orajúceho, i sobrala ho i s pluhom a s volmi a priniesla ukázať domov. Rodičia jej kázali roľníka zaniesť zasa nazad, lebo vraj roľník, užitočné stvorenie, orie a seje na chlieb, a keby neoral, nemali by sme chleba. — Pokorný, Z potulek II, 132; Sborník Muz. sl. sp. VII, 32, č. 56.

3. Český Lid VI, 47 — 48, č. 8, má verziu z Bošáckej doliny. V rukopisnej sbierke Holubyho je označená rozprávačka: Anna Zamec-Gelová.

Nad Zemanským Podhradím je hon „Sedliščá“ zvaný. Tam sa podľa podania vyorávaly staré železá a črepy, ktoré vraj pochádzaly od obrov, ktorí kedysi vraj sídlili na Hradiskách.

Raz oral sedliak na Sedliščiach a prišla k nemu obrovská žena a žiadala ho požičať jej pluh, aby si i svoju záhradku preorala. Sedliak sa vyhováral, že pluh je pre ňu slabý, volky by ho neutiahly na vrch, a on sám že už je bez vlády. Žena však vzala sedliaka i s pluhom a s volky do svojej zástery a odniesla na Hradiská. Tam sedliaka s pluhom a s volky složila na zem. Keď sa sedliak divil jej sile, vravela mu: „Vy ste malí ľudia; ale po vás prídu ešte menší, a za týmito ešte menší: tak že štyria budú v peci mlátiť.“ Keď potom sedliak jej záhradu preoral, vzala ho zasa s pluhom a s volky do zástery a bez ublíženia doniesla nazad na jeho pole na Sedliščá.

Srovn. Dähnhardt, Natursagen I, 242; Kolberg ,Chełmskie‘ II, 160; Etn. Zbir. V, 94, XIII, č. 213 — 215, 431; Šuchevyč, Huculščyna V, 14, č. 9, 16, č. 12; Bulašev 141; Wisła XIV, 775; Bessaraba, Mater. etnogr. sedlec. 136; Mater. etnograf. Grodn. II, 362, č. 7; Federowski, Białorus. I, 201, č. 783 — 789; Živ. Starina X, str. 200; Zbor. za nar. živ. juž. Sl. VII, 263, XIX, 120; Karadžić IV, 47; Rev. des trad. pop. XIII, 529 (rumun.); Bosan Vila II, 78; Čas. za zgodov. i narodop. VIII, 61, č. 61; Hauffen Gottschee 92; Graber, VS Körnten 49, č. 56, 7, str. 60, č. 67; Schwartz, S. Brandenburg 136, č. 8; Benningsen, Legendy centr. Aziji 13, č. 10., rozobrala Valerie Höttges, Die Sage vom Reisenspielzeug, Jena 1931.

4. Dobšinský, Obyčaje, 117 — 118, č. 25, a Pokorný, Z potulek II, 49, Sborník Muz. sl. sp. VII, 101 — 102, majú túto verziu:

Raz vydali sa študenti do Tatier spočítať všetky vrchy. Čím viac chodili, tým viacej sa miatli v počte. Napokon sa rozhodli vrátiť sa. Políhali si na peknom zelenom mieste pred jaskyňou hlavami dohromady, telom do obvodu kruhu a zaspali; len najmladší nespal. Tu vystúpila z jaskyne obrovská žena, spraskla rukami, až sa Tatry ozvaly, a vravela, že takého zvieraťa, hoci pochodila všetkých 999 vrchov Tatier, ešte nevidela, a odišla pre muža, aby sa podíval. Študenti však nedočkali ozrutu muža, ale utekali domov, radi, že im ozruta povedala počet vrchov.

Zoslabené v rukopisnej sbierke F. Šujanského, str. 8.

Podobne v srbskej povesti z Hercegoviny (Srbsko-dalmat. magazin XXVI, 62) povedaly víly, keď uvidely dvoch chlapov, ktorí svoje nohy složili a hlavy mali každý na opačnej strane: „Ako že Velež, najvyšší vrch v Hercegovine medzi Mostarom a Nevesiní, má 377 vrcholcov, nevideli sme ešte nikdy jedno telo a dve hlavy.“

Podobné výroky nadľudských bytností sú hojné v povestiach o podhodencovi (odmienčaťu). Srovn. Anm. KHM Grímm I, 369; J. Kopáč, Zvěsti z Horácka, 52, č. 7, 12; str, 61, 62; Kelemina, 221 č. 155, 272; Sb. nar. umotvor. IV, 113, č. 11; XXXVIII, Arnaudov, Folklorni prinosi, 47.