ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Škultety-Dobšinský v Slov. povestiach, 357 — 361 (nov. vyd. 734 — 744), majú rozprávku: „O kocúrikoch“. Podal a rozpráva Samuel Ormis v Gemerskej stolici, reč a výrazy napravil Pavel Dobšinský na Šumiaci d. 9. sept. 1859. Týmto dialektom šumiackym je podaná prvá polovica rozprávky. Rukopisný text je v Codexe Revúckom A, 47a, a odtiaľ bol prepísaný do Prostonárodného Zábavníka III, 225 — 229, č. 29, ďalej v rukopisnom sborníku „Rozličné rozprávky“, str. 151 — 156 s poznámkou; „dňa 9. Sept. 59 na Šumiacom dľa Ondrika, mäsiarskeho tovariša ponaprávaná“, akiste Dobšinským. Tento opravený text bol vytlačený.

Druhá časť rozprávky je vytlačená „hovorom pogorelským“, a i tu je reprodukovaný spomenutý rukopisný text, hoci niet v ňom poznámky, že sa pisateľ snažil podávať ukážku iného dialektu, ako v časti prvej. Nachodíme tu akuz. sg. divkę, ženę, ję. Vydavatelia „Slovenských povestí“ vytlačili z typografických dôvodov ležaté e miesto ę. Lexikálne treba uviesť, že miesto hepene bolo pripísané čuge.

Kde-tu pozorujeme štylistické odchylky, ale málokde, čítame v rukopise na pr.: „jo gvari Ježibaba: nech ma čert vézme, ak právdu nepóvím“, ale v tlači: „Bodej se čert v ťebe okotil a čo by sto mladych mal, ak pravdu ňepovim.“

Na konci je pripísané: „Take čiste reči ňet v ugerskom kraju, ako my móma = muma. Pogorelci sa tým chváľa.“

Podávame tu vo vernom odpise text, ako je v Codexe Revúckom A, 47 „O kácúrčekóvi“, a v poznámkach pod čiarou odchylky rukopisu „Rozličné rozprávky“, str. 151 — 6, a Prostonár. Zábavníku III., 225 — 229.

„I búlo jedno mésto i tám buv jedon gázda; i v ten čas se pritréfil taky taky chlapčíško a stáv do slúžbe u togo gázdu a slúžev do roka zá groš. I išla mu pótom gazdína do jarmóku a on dul je teten groš, aby mu kupíla, čo prvégo ókem zvídi, a to bez šetkého jednáňa. I pótom, jak íšla do togo jarmóku, prebéhev ju jedon kocúrik a utékal dó chyž; i óna bežéla dó chyž a zpitála se: Záčo je go dáli? — ,Za groš,‘ gvari. A ona go kupíla za toten groš bez šetkégo jednáňa. I príšla dómu a gvarela mu: ,No, tu go máš.‘

Tu i jedon rás kocúrik k nému premlóve: ,Gazdíčku, tak ti dobre úrob, úši reméne kapsíčke a nazbéraj planéček.‘ — Gázda nazbíral planéček, a kacúrik se vezme do kapsíčke a tájde zengravajúci, vyskakujúci do sveta. — I nadšel go jédon zajúček: ,I kdéž ideš, kacúrček?‘ ,Ja,‘ gvari, ,idem tam a tam do tógo zúnku na gostíne.‘ ,A čiž ma vezmeš?‘ ,A vet ideš, ket mi zožéneš dvacetpet zajúčko.‘ Dóbre i nebars; naraz se zajúček rozbéhne po hóre, i zohnal dvacetpet zajúčko. Pótom ti spolu šli do palácu ve vélke radósti: ,Pózdravujé te pan Kacurósky,^[1] posjéla ti dúr.‘ — ,Jákyžto dúr?‘ — ,Zajúčky.‘ — Tú zajúčky vyrezáli, vydusíli, kacurčéka za stvol posadíli.

,Mrjav, mrjav! lepší doma, jako tu!‘ (Á tu dóma nič, — chýma planéčky.) Kácur se pritáhne ku dverom a král mu dal dúkat. Á tu kacúrček von z dvéri z radósti zéngravajúci, výskakajúci ku svojmu gazdóvi. ,No, gazdíčku, tu go maš dúkat za tote planéčky.‘

Zas ti len pótom: ,Čuješ, gazdíčku, dáš ti mi ešte tote planéček!^[2] A gázdik nakládol plne kapsíčke planéček. I íšol zas len zéngravajúci, výskakujúci, a priš’ do hóri. A tu zajúček: ,A kdež ideš, kacúrček?‘ ,Ja,‘ hvari, ,idem tam a tam do togo zúnku na gostíne.‘ ,A číž ma vézmeš?‘ ,Ha, bisťu Bogu, ve ta vézmem, ket mi pedésat zajúčku^[3] nazgáňaš.‘ Dóbre i nébars; porozbéhol se zajúček a zohnal kópu zajúčko. A tak íšli pres hóri a dóli, až príšli do zúnku. ,Pózdravuje te pan Kacurkósky,^[4] posjéla ti dúr!‘ ,Jákyž to dúr?‘ ,Ja,‘ hvari,^[5] ,zajúčky.‘ Tú zajúčky vyrezáli, vydúsíli, kácurčeka za stvol posadíli. ,Mrjav, mrjav, lepši dóma jáko tu.‘ (A tu dóma nič, chyma planéčky.) Tajde ku dverom a kcé už ist dómu. ,No bistu Bogu, chod s Bogom,‘ póda král a dá tí mu dúkat. — A tu kacúrček von z dvéri z radósti zéngravajúci, výskakujúci ku svojmu gazdóvi. ,No,‘ gvari, ,gazdíčku, tu ti go maš dúkat za tote planéčky.‘

Zas tí jedon ras^[6] gvári kacúrček: ,Čuješ, gazdíčku, daš mi ešte tóte planéček.‘ A gázda ti náras nazbíral planéček a z kápsu naciskal. A tu kacúrček zvel si kapsíčke a tášol zéngravajúcí, vyskakujúci do hvari.^[7] I príš k nemu zajúček: ,A kdež ideš, kacúrček?‘ ,Ha bodaj ma sto čértu zalo, do zúnku na gostíne!‘ ,A čiž ma vezmeš?‘ ,Ha ve ta vezmem, ak zoženeš sto zajučku.‘ — A zajúček zaskókne do hóri, donése, dovéde sto zajúčku.^[8] Tak íšli i s kacarčékom^[9] do zúnku na gostíne. Ak vešli do palácu: ,Pózdravujé te pan Kacúrosky a posjéla ti dúr!‘ — ,Jakyž to dúr?‘ ,Ja,‘ hvari, ,zajučky.‘ Tu zajúčky vyrezali, vydusili, kacurčeka za stvol posadili.

Rás ti len pan gázda opíta kocúri: ,A čož žadaš, kacúrek, za te tvoje zajúčky?‘ — ,Ja,‘ hvari kačurček, ,pozdravujé te pan Kacurósky^[10] a prósi ponižéne a píta tvoji cére za žéne!‘ — ,Ha, bisťu Bogu, nechže si ju vezme!‘ Náras naskutku létel kacúrček zéngravajúci, vyskakujúci do dómu: ,Ja,‘ hvari, ,gazdíčku, uhádni, čo ti ja za támte planečky vypítal? Či bys neuhádol, že žene? — Já ti vypítal králove cére za žéne. No bodaj ma čert zal, len se hotóvit. Máš ti^[11] dúkati, kup si ty za ne kepéne, klobúky a plachty. Pak sobe nákup na pánske šaty. A toté stáre klobuky nátrepme ná voz, tak ho pojedem do tógo zúnku pre nevéstu.‘ A hned gazdíčko nakúpil pláchty, klobúky^[12] kepéne, sam se priprávil, zapráhnul kóne a hýbaj do zúnku pre mláde neveste.

Príšli nedaléko onogo zúnku a íšli cez dajáky^[13] móst ,Ha, hrmem Bogu, gazdíčko prevrhnime toten voz.‘ A óni prevrhli voz i s plachtámi. A tu huk, a tu tresk a oni plákat, narjekat. ,Ja bisťu Bogu, tam su naše šaty, to su náše dári.‘ I pribéhol na to se dívat sam král. ,Ach, pane králi, tam naše vójsko nu popršélo, len pláchty, klobúky z nich tu plavaju.‘ Pan kral uvéril a cere královske plakála. ,Ja,‘ gvari ótec, ,dármo tu plačeš, len si je on tu, už sme zas dóbre.‘ A hned bula svátba, a pan Kacuróvsky dóstal tote cére za žene.

Dóbre i nébars máli domá ist. ,Ja,‘ hvari, ,gázdo, pric ti len zá mno k té Ježibábe, tam na doline, do togo peknégo domčéku, a póvec, že to tvojo.‘

Hnédky kacúrček zabéral do hóri, z hóri na lúky.^[14] Najde koňára, že páše koničky. ,Ja,‘ hvari, ,bráčku, čúješ ti, čo ti ja póvjem. Ket pójde tadéto kralóvna a sé ta opíta: čije to kóne, hvár jé, že pána Kacúrčekovskégo, dóstaneš dúkat.‘ Zas priš ku bikaróvi: ,Ja,‘ hvari, ,bíkar, či čúješ, čo ti ja to póvjem? Ket pojde tadéto kralóvna a še ta opíta, čí je to bíky, hvar, že pána Kacúrčekovskégo, dostaneš dúkat.‘ Zas priš ku kravaróvi: ,Ja,‘ hvari, ,kravári, či čuješ, čo ti ja oznámim? Tadéto ti pójde kralóvna, a ked se ta zpítá: čije to krávky? hvar jé, že pána Kacúrčekovskégo, dostaneš dúkat.‘ Potom a zátim príbeh do dómu jédne Ježibáby: ,Ja,‘ hvari, ,Ježibábo, nech ma tu čert vezme, ak právdu nepóvim: Íde sem síla vojáku, skri se do péci, aby te nezvéli.‘ ,Ja,‘ hvari óna, ,já se len skríjem, ale to dite z tote zláte kolísky kde pódet?‘ ,Ha bistu Bogu, vem ho ze sebú,‘ a óna ho zvéla^[15] zo zláte koliske a vojšla do péc. ,Ve ta ja zrjadim,‘ hvari kacurček; zchytil žup slámi a zápchal tote péci djáru a šelúste, a čerta zapálil. Tak ti stára Ježbába zhoréla, a kacúrček sa ulóžil do zláte kolíske a tak se vyganal.

I vybral se pan Kacúrčekóvsky i s mláde nevéste do dómu. I príšli ku tomu koňaróvi. ,Ja,‘ hvari kralóvna, ,či je toto kóne?‘ ,Pána Kacúrčekovskégo,‘^[16] odgváril je kóňar. A óna mu dala dúkat. — Prišli^[17] k bíkaróvi. ,Ja,‘ hvari, ,či je to bíky?‘ ,Pana Kacúrčekovskego!‘^[18]. A ona mu dala dúkat. Prišla i ku kravaróvi. ,Ja,‘ hvari, ,či je to kravky?‘ ,Ha, bistu Bogu,‘ odgvaril^[19] krávar, ,Pána Kacúrčekovskégo.‘^[20] A ona mu dala dúkat.

Prišli do konce na mesto a vojšli do domu. Kralóvna tu zázre milygo kacurčéka na zlate kolíske. ,Ha bisťu Bogu, préci len právdu u nás mal: Mrjav, mrjav, lepší doma, jako tu. Bo se tu na zlate kolíske vygáňa a u nas o zláte kolíske áni neslýchat.‘ Potom tu bóli, tu zostáli bývat, a kacurčekovi ždy dobre búlo.“

2. Ináče to bolo ešte rozprávané v neveľkej sbierke „Orawske povesti“ č. 7., ktorú Dobšinský neznal:^[21]

„Bola jedna uboha vdova zo sinom. Nemali nič ineho len jednu Mačku, a bol bi sa ten sin rad oženil. Mačka mu povedala, že mu ide vohladi. Šla, sretla zajaca. Dovedel sa jej: ,Mačičko, sestričko, de iďeš?‘ ,Idem do jedneho pana, budu mi žlte čreviki davat.‘ ,Veru idem ai ja s tebou, azda i mňe daju.‘ Zmravčala na dveroch, pustili ju a zajaca s nou. Prišla do domu: ,Gazdo, je tam nič.‘ ,Ja, ved ja vjem, že ti ňič.‘ Išla v druhi den, sretla ju liška: ,Mačičko, sestričko, de že ideš?‘ ,Idem do toho pana, budu mi žlte čreviki davat, no len pot i ti, tež ti daju.‘ Išla 3 ras srna, 4 ras vilka, 5 ras medveda, 6 brava diveho. Dovedel sa jej ten grof, poveda: ,Ten tvoj pan čosik kce, ked on telu zverinu posila?‘ ,Veru kce tu vašu dcéru najmladšu.‘ Dali jej do ručníka pečjenki ai list tomu gazdovi. Prišla ku gazdovi: ,No len pod, už som ti zvohladovala, a vezni si stranek, čo ta uvažem na jedlu a uškrabem ta do krvi a pojdem k tomu panovi a povjem mu, tak že ta zbojnici uvazali na jedlu a zrezali do krvi nožami.‘ Ten pán pochitil šati na dva koňe. Pošel ku ňmu tam, videl ukrvaveneho, na jedli uvazaneho, i odvazal ho, dal mu šati, oblekol sa, sedli na koč, pošli k tomu grofovi. Prišli tam i zvidel sa jej zaras, tej i tej dcere, i zobrali sa. Starel sa, kde s nou pojde. Povedela mu Mačka: ,Nestar sa, gazdo, nič, vet ja ti najdem mesto, len pojdeš vždi za mnou.‘ I len za nou šel. Bol v jednich horach kaščel. Zazreli ten kaštel, povedal jej ten grof: ,Dcero moja, to je ešte peknejší kaščjel jako moj.‘ A v tom kaščjeli bivala Bosorka. Prišla ta Mačka tam vpredi a ta Striga hotovila na bal. Povedela jej: ,Čo ti, Bosorka, robiš, tu ide mnoho vojska, skovaj sa, zabiju ta!‘ ,Kde sa,‘ poveda, ,skovam?‘ Mačka jej povedela: ,Do jami, a ja ti prinesiem šupu slami, prikrijem ta.‘ Podpalila tu slamu, zhorela Bosorka. Naučila všetkich sluhou, že bi ho privitali jako mladeho grofa. Prišli už tam, muzika stala tam už. Jedli, pili, jak mali čo. Dovedel sa tej Mački, čo za to kce, a ona povedela, že bi na tom istom stole jedavala, čo oni.“

3. Etnogr. Zbirnyk IX, 102 — 104, č. 57, má verziu zo Šarišskej stolice.

Boli traja bratia; starší dvaja prosili otca, aby im kúpil na trhu všeličo, a najmladší, ktorý ležal stále na peci, prosil o kocúra. Otec kúpil kocúra od sedliaka, ktorý chcel zviera utopiť.

Kocúra zunovalo ležať s najmladším synom na peci a vyzval ho, aby išli do sveta. Prišli k peci, kocúr kázal pánovi, aby do nej vliezol, sám išiel sháňať potravu. V lese stretol kocúr zajaca, potom líšku a medveďa, prehovoril ich, aby sa k nemu pripojili; zašli až ku kráľovi a vravel kráľovi, že ich posiela pán Pecúchovský do daru, že je to pán veľmi bohatý a že pýta princeznu.

Kráľ chcel najprv vidieť ženícha a jeho majetok, ale kocúr mu to vyhovoril, že vraj v onom kraji sa ináče chodí, vypýtal si skvostné šaty a vrátil sa k svojmu pánovi. Obliekol ho do tých šiat a zaviedol ho ku kráľovi. Kráľ sa stále chcel dozvedieť, ako je bohatý, a kocúr tvrdil, že je veľmi bohatý.

Kráľ dal zapriahnuť a išli si obzrieť majetok mladého zaťa. Kocúr bežal vopred, prehovoril pastierov, aby povedali, že jalovice, kravy a ovce, ktoré pasú, sú pána Pecúchovského; dostanú vraj veľkú „diškreciju“.

Prišli k zámku, kocúr podobne prehovoril sluhov, vstúpil do izby, kde bola stará pani, nastrašil ju, že tiahnu „Moskale“. Pani sa dala zaviazať do snopa a kocúr snop podpálil.

Potom bola svadba.

Kocúr si vymienil od svojho pána, že ho pochová slávnostne v zlatej rakvi. Po čase sa robil kocúr mŕtvym a pán ho dal vyhodiť na hnoj; ale nenastal tu obvyklý trest nevďačného pána, lež kocúr sa vrátil a znova pána vyzval, aby svoj sľub iste zachoval, ínáče že sa mu zle povedie. A keď kocúr naozaj skonal, pán ho dal slávne pochovať.

Srovn. Anmerk. KHM Grimm I, 325, č. 33a; látku rozobral J. Polívka, Lidové povídky slovanské II.

1. Codex Revúcky C, 105, a celkom rovnako Prostonárodný zábavník IV. (Levočský), str. 236 — 238, majú rozprávku „O Mechúrikovi“, ktorá bola pre tlač upravená a vytlačená v Prostonár. slovenských povestiach V, str. 28 – 30, pod nadpisom „Mechúrik a Koščúrik s kamarátmi“, a bolo pri nej poznačené: Podal dr. Gustáv Reuss z Gemerskej.

Väčšia čiastka tohto rukopisného textu, až do príchodu zvierat do domku, v ktorom Ježibaba strojila svadbu, bola temer doslovne prevzatá do textu upraveného Dobšinským. Rozdiely sú nepatrné, uviesť treba iba, že líška sa menuje „kmotrička“, nie „sestrička“, a že Mechúrik dostal priezvisko „Koščúrik“. V rkpe sa ďalej celkom prosto konštatuje, že sa zvieratá na dom oborily, svadobníkov i s Ježibabou vybily. V tlači sa obšírne líčilo, ako sa to stalo.

Tento rukopisný text podávame, odchylky prepisu uvádzame v zátvorke:

„Bula ráz jedná sirota, kotra sa Mechúrikom volala. Kot sa už doma nemal zo šim živič, umjanil si, že pajde na vandróvku, abi si tak na tot zpvasob dáko spomahól. Tu se on na tú vandróvku pekne krásne i prihotevil. I tajšól. Ak tak samotní jednó lúkó putuje, stretne se s jednó mišó:

,Bože daj štestä! daže de idete? vezmite ma sebó!‘ zpítá se miš.

,P. Boh daj i vám,‘ odpovja Mechúrik, ,idem na vandróvku. Ej vara te vezmem, ale ak sa voláš?‘

,Miškó Chocholuškó.‘

Tak Mechúrik s miškó chocholuškó dlhí šeš putoval, až se ti napokon v jednej hvare zo žabó nestreťnul.

,Bože daj štestä, de že de idete, ej vezmite že i mne s vami.‘ ,Ej vara te vezmemo, ale ak se voláš?‘ ,Žabkó rapotaškó.‘

Tak mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó dlho hvarami dolami^[22] a lúkami^[23] putovali až se napokon na jednom chodníšku u hada zastavili.

,Bože daj štestä! de že idete? ši bi ste mne nevzeli?‘

,Idem s miškó chocholúškó, žabkó rapotáškó na vandrovku, vezmemo te, ale ak se voláš?‘ ,Po tráve smik,‘ odpovja hád.

Tak išli spolu delé, až na zajäška natrefä. I tohto takím zpvasobom sebó vzeli, kotrí se ,po lese skokom‘ volal.

Ak Mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó, po tráve smikom, po lese skokom idú, s liškó se stretnú. I túto do kameradstva prijeli, kotrá se ,listiškó sestriškó‘ volala.

Tak Mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó, po tráve smikom, po lese skokom, z listiškó sestriškó delé putujú, príde im vlk vustred. Aj tohoto prijeli do tovarišstva, kotrí se ,hvarským trúbašom‘ volal. Napokon i medveda stretli a sebó vzeli, kotrí se ,morskím mrmlašom‘ nazíval.

Ak putuju, tak putuju, dlho-dlho Mechúrik s miškó chocholúškó, žabkó rapotaškó, po tráve smikom, po lese skokom, listiškó sestriškó, hvarskím trúbášom, morskím mrmlašom, ak ráz v noci do husté huari prišli. Dlho hledajú, ši bi dáki domšok nenajšli. Hiba ráz s deleka svetlo zabliští. Oni se šicä pobrali, až na domšok natrefili. Tu práve Ježibaba svadbu robila. Tu se šicä na dom oborili, svadobníkó i s Ježibábó vibili, koláše pojedli. Vlk si lišku za ženu zvel a žijú až doteráz, kot nepomreli.“

Prvopis textu vytlačeného Dobšinským je v jeho pozostalosti, ktorú opatruje p. Ján Čajak v Petrovci. Srovnávajúc ho s tlačou, vidíme, že boly do tlače ešte vykonané rozličné zmeny štylistické a lexikálne. V rukopise: „pustil sa teda po vandrovke“, v tlači je k tomu pridané „dobrých kamarátov hladať“; v tlači: „postojte že, vezmiťe že i mňa sebou (V., 29)“, v rkpe iba „vezmite ma sebou!“; v tlači strana 30: „ťahal ako smikom“, v rukopise je pridané v zátvorke „sláčikom“; v tlači pridané (zajac)… „a pekne prepletal nohami“; v rukopise prosto lištička „spievala“, v tlači „akoby na krštení bola, tak vyťahúvala a vyspevúvala“; v tlači proti rukopisu je pridané, „že rozutekali sa na všetky strany. A Ježibaba, keď viďela, ako svadobníci zaberajú, parila ešte po predku“; v rkpe iba: „poutekali aj s Ježibabou“. V závere je pridané v tlači: „jedli a pili z hotového. A aby jim svadba nebola len tak pri slamenom snopku, postavili si medveďa za starejšieho… a dosvadbili sa pri peknom poriadku…“ Zmeny lexikálne: v tlači: „pribehne k němu myš“, v rkpe „stretne ho myš“; v tlači (V, 30) „povedajú si“, v rkpe „rečú si“.

Inú verziu odtlačila B. Němcová II, str. 143 — 145, č. 51, pod nadpisom „Jak šlo vejce na vandrovku“. Mala ju zo sbierky sl. J. Sz…é z Banskej Bystrice.

Za starých čias išlo vajce na vandrovku. Postretlo vola, koňa, mačku, kačicu, moriaka a raka. Išli pospolu, až došli do pustého lesa. Vajce kázalo mačke, aby vyliezla na strom a poobzerala sa, či niekde neuvidí svetlo. Tak sa dostali k chalúpke. Vajce rozkázalo koňovi, aby zabúchal na dvere. Vyšla stará baba a odháňala ich, že jej synovia prídu a všetkých pobijú. Keď im baba nechcela dať jest, rozhnevalo sa vajce a kázalo volovi, aby vzal babu na rohy a zaniesol do lesa. Vôl ju odniesol a hodil ju do jamy a hneď sa vrátil. Keď vošli do chalúpky, počuli prichádzať človeka. Všetci sa ľakli, len vajce nie; rozkázalo, aby sa kôň postavil za dvere, vôl doprostred izby, mačka aby vliezla na ohnisko, moriak na policu, kačica pod lavicu, rak aby vliezol do vody, potom zhaslo vajce svetlo a zahrabalo sa do pahreby.

Obyvatelia tej chalúpky boli zbojníci. Keď sa dvaja z nich vrátili domov, divili sa, že niet svetla a že im baba nejde otvoriť. Jeden vošiel a tu kôň vyhodil, až zbojník odletel. Zbojník skočil do izby, a vôl ho začal klať svojimi rohmi. Skočil k ohnisku, aby si rozžal, a tu ho mačka začala driapať. Siahal do popola, vajce sa rozpuklo a zastreklo mu oči. Skočil ku škopku, aby si oči vymyl, a tu ho rak popadol za prst. Dal sa na útek a hľadal dvere, vôl ho ešte rohmi dobíjal, moriak volal „udri, udri!“ a kačica „tak, tak, tak, tak!“

Horko-ťažko sa zbojník dostal von a ustrašene rozprával zbojníkom a tým ich tak zastrašil, že utiekli do lesa a viac sa nevrátili.

2. Táto rozprávka bola znova prepracovaná a vytlačená v Dobšinského Prostonárodných slovenských povestiach III, str. 75 — 79, pod rovnakým nadpisom. Prameňom nie je tu udaná úprava B. Němcovej, lež slečna J. Sz. v B. Bystrici, tá istá, od ktorej mala B. Němcová svoju verziu, okrem toho J. R. v Kežmarskom Zábavníku,^[24] teda v rukopise, ktorý sme nemohli najsť.

Liší sa v mnohom od predchádzajúcej verzie: uvedené je ešte siedme zviera, kohút. On uvidel svetlo s vysokého smreku, nie mačka. On svojím kikiríkaním posledný zahnal zbojníka. V dome bol stôl prikrytý pre sedem osôb. Vôl bol v pitvore, a keď kôň ta vyhodil zbojníka, vzal ho vôl na rohy a vymrštil ho na dvor. Štylistická úprava je celkom iná, najmä zbojníkovo líčenie zažitých hrôz. Nakoľko sa upravovateľ spravoval textom Kežmarského Zábavníka, nedá sa nijako určiť.

Srovn. Anmerk. KHM Grimm I, 237, č. 27; Antti Aarne, Die Tiere auf der Wanderschaft, str. 81. Iné verzie: Lambertz. Alban. M. 252, č. 60; Kres V, 463, č. 60; Zb. nar. živ. juž. Slav. XX, 85, č. 4; Srpski etnogr. Zb. VI, 490, č. 13; Bos. Vila XX, 12; Brastvo IX — X, 383, č. 3; Čajkanović 3 č. 2, 8 č. 6, 466 č. 27; Kića IX, č. 14; Luča IV, 492; Lorentz, Teksty pomorskie 57 č. 97, 665 č. 822, 676 č. 833, 694 č. 855; Gryf II, 181. Etnogr. Zb. XXXVII — XXXVIII, 154, č. 123, 245, č. 196, 327, č. 248; Kolberg, Wołyń 418, č. 5; Zelenin, Vjatka 285, č. 96; 385, č. 121; Smirnov, Sb. velikorus. sk. 224 č. 46, 709 č. 265; Izv. Archang. archeol. obšč, rus. severa II (1911), 86, č. 3; Gnědič IV, 24; Serbov, Bělorussy skakuny 175, č. 3; M. Bőhm-F. Specht, Lett. litau. M. 148, č. 27; Löwis, Finn. estn. M. 142, č. 45; Šachmatov, Mordov. sb. 315; Légey, Cont. lég. Maroc. 224, č. 60.

Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajaka v Petrovci pri N. Sade. Bol akiste pôvodne pripravený pre 2. sv. Sborníka Mat. Slov., ako možno súdiť z poznámky, pripísanej na okraji: „pre II. knihu d. 3/1 75“.

V tlači bol text rozšírený niektorými vetami dosť bezvýznamnými. V úvode v rkpe: „kädial mu bolo ľahšie“, v tlači III, 75 je pridané: „kädial by nezavadilo do tuhšieho od seba“; v rkpe; „kačica pristala; boli traja“, v tlači je pridané: „šetko dobré do tretice!“; ďalej v rkpe: „poď, budeme čtyria“, v tlači je rozšírené: „poď do kamarátstva! moriak pristal, boli štyria“; rovnako scéna s koňom, v rkpe: „Kôň pristal, boli piati“, v tlači: „koň šiel, bolo jich koľko na ruke prstov“; rovnako scéna s volom, v rkpe: „poď, budeme šiesti. Vôl pristal, boli leda šiesti“, v tlači: „poď, väčšia hŕbka pýta viac. Vôl pristal, už boli šiesti“. Potom scéna s kohútom, v rkpe: „A vy že kde? rečie tento“, v tlači: „A vy že kde takto rozbehli ste sa? rečie kohút“; na konci potom v rkpe: „už boli všetci siedmi a tak vandrovali“, v tlači: „už boli všetci siedmi dobrí tovaryšia spolu“; v rkpe: „šli teda ako na hotové“, v tlači str. 76: „poberali sa tatam všetci“; v rkpe: „aj jiedenie nahotovené“, v tlači; „aj pečiva a variva dosť“; v rkpe: „už aj prichádzali“, v tlači je pridané: „hrmotom lomozom“; v rkpe: „len trocha tu ostaňte“, v tlači: „len vy trocha tu počkajte“; v rkpe: „tu ako siahne rukou do krhli a chce si načrieť“, v tlači stručnejšie: „ale ako načrie rukou“, v rkpe: „že hneď do pitvora vyletel“, v tlači: „a vysotil ho do pitvora“.

1. V Prostonárodnom Zábavníku III., str. 273, je rozprávka „Medveď a Suňok (komár)“. Text podávame-:^[25]

„Edorás se zišól medveď zo sunogom, zpital se medved sunoga: ,Ti (:Medved:) sunog, ti znáš, jaká je kru najlepša na svete?‘ Odpovedel sunog: ,A veru je človečja najlepšá.‘ A s tim medved odišól. Ide cestou, stretne jedního mendíka. Medved se ho opítá: ,Čo že si ti človek?‘ Odpovedel mendík: ,Ešte len budem.‘ Odpovedal medved: ,Choj s Bohom!‘ Ide medved daléj, stretne jedniho žobráka; zpítá se ho medved: ,Či si tí člověk?‘ ,Já som už bou,‘ odpovedal žobrák. Odpovedal medved: ,Možeš odisť.‘ Ide medved dalej, stretne jedniho husára na konu; zpítá se ho medved: ,Čo si ti za jedon?‘ Odpovedal husár z velkó lármó: ,Človek z hlavó.‘ Tu medved začne se obraceč okolo neho, že ho zožre; ale husár videl, že medved nežertuje, vitähne paloš a začne medveda sekat tak do živieho. Tu medved vidí, že husár nežertuje, počal utekat, ale husár mal nabitú flintu, ztrelil mu do zatku. A s tim odišól.

Stretne sa ale zas medved zo sunogom; povje medved sunogovi: ,Hej, braček, predca si ti lem dobre povedal, že je človeča krv najlepšä, ale ti je človek aj mocní, takim velikim jazykom mi pichal, dobre som ti narás kožu tam nenahal, potom som utekal od neho, ale on naostatok takim horúcim mi do zatku zapluval, dobre som nazdochnúl.‘“

2. Táto bájka bola rozprávaná ešte v rukopisnom časopise „Holubica“ I., 190.

Vlk poznáva ľudskú silu. Stretne chlapca, chlapec len bude človekom, starca, ktorý bol človekom, a husára, ktorý mu ukáže silu človekovu.

3. P. Dobšinský v Prostonárodných slovenských povestiach V., str. 27 — 28, má verziu „Medveď a komár“. Podal Jurko Molnár z Kamenian v Gemerskej. Prvopis Dobšinského je v jeho rukopisnej pozostalosti, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci.

V tlači sú rozličné zmeny štylistické, jednak lexikálne: „ako by bol chcel podrásť hneď na celého človeka“, v rkpe je pridané: „a hvízdajúci poskakoval ďalej“; ďalej „mrmlal medveď: čo už bolo, z toho mi ani toľko“, v rkpe: „čo už bolo, to už pominulo“; v tlači: „ale ten obrátil sa ešte, zapľúval za mňou a vari jasnou strelou chriaknul mi do boka“, v rkpe: „a ten ti ešte zachriakol a takým horúcim ma popľul“, pôvodne bolo napísané: „a takým horúcim mi — odpytujem — do zadku napľuval“, v tlači je ešte pridané: „ešte mi aj teraz pod kožou špeje“.

V tejto bájke rozpráva sa vcelku to isté, ako v predchádzajúcom texte, len inými slovami. Na konci je nove pridané: v tlači i v prípise v rukopise: „Švizký (švihlý v rkpe v zátvorke) komár triasol sa od smiechu na neokrúchanom medveďovi — len stolko že ho nepuklo. Ale to vraj už nemôž byť, bo nemá sadla, trebars z každého stvorenia krev cicia“. Miesto toho bolo v rukopise pôvodne napísané: „Švizký komár malo puknúť od smiechu“ a potom „trebars ludskú krev cicia“.

4. Zo Zemplínskej stolice uvádza verziu Czambel, str. 366 — 7, § 287.

Lev stretol lesníka a chcel sa s ním pasovať, ale lesník mu vravel, že on je nie chlap, a ukázal mu husára. Husár vystrelil z revolvera na ľva, potom rúbal ho šabľou do čela. Lev sa vrátil k lesníkovi a povedal, že ten človek je mocný, lebo ako mu začal pľuvať do očí, zaslepilo ho to, a keď z riti vytiahol jazyk, celkom ho to zaslepilo.

5. Slov. Pohľady XII (1892), str. 720, č. 14, majú verziu zo sbierky F. Šujanského.

Lev zareval, keď ho uštipol komár, nie tak z bolesti, ako zo zlosti, že sa niekto odvážil mu ublížiť. Podivil sa, že taký malý tvor mohol sa toho odvážiť, a komár odvetil, že je taký mocný z krvi ľudskej. Lev ho teda unúval, aby mu človeka ukázal. Najprv stretli chlapca, potom starca shrbeného o barlách, napokon vojaka. Lev sa pustil do vojaka, ten ho privítal streľbou a potom ho ťal šabľou, až lev utiekol. Lev vravel komárovi, že ten chlap mu najprv napľuval do očí, až sa mu zaiskrilo, a potom bil svojím ostrým jazykom. Komár odpovedal ľvovi, že sa ľudskej krvi domáha nie silou, ale ľsťou. Vystatoval sa, aký je on, komár, hrdina nad ľva i človeka, zaslepený zavadil o pavučinu, zaviazol v nej a biedne zahynul.

Srovn. Anm. KHM Grimm II, 96, č. 72; Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, 26, č. 11; Chełchowski, Powieści II, 28; V. Jovanović, Antologija 204, č. 80, 81; Graber VS Kärnten 76, č. 90.

1. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti VI, 74 — 76, je „Ukážka podrečia z Tašoli v Ungu“. Zaznačil Fedor Houdek.

Človek hladný išiel do lesa hľadať zajaca práve zastreleného. Našiel slona, ktorý ležal a nemohol vstať. Na jeho prosbu a sľuby človek ho zdvihol pomocou kola a postavil na nohy. Potom ho slon chcel zožrať. Človek si vyžiadal, že vyhľadajú, kto by rozhodol ich spor. Kobyla schválila rozhodnutie slonovo, že človek je nevďačný. Líška pomohla človekovi svojou ľsťou. Neverí, že by človek mohol slona zdvihnúť, nech si slon zasa ľahne. Človek s líškou potom utiekol a sľúbil jej odmenu. Vypožičal si dvoch psov od pána, zaviazal ich do vreca a doniesol k liške a psov vypustil. Liška sa horko-ťažko zachránila útekom do diery. Poznala, že človek je nevďačný a že kobyla mala pravdu.

V tejže obci zaznamenal Czambel tú istú rozprávku (str. 410 — 12, č. 211) a srovnáva sa úplne.

Podobne vystupuje v dvoch maloruských východohaličských verziach z okresov starosamborského a bučackého „sloň“.

2. Pravidelne je tu iné zviera, lev, vlk, medveď a obyčajne had. Tak je to vo verzii zo stolice Šarišskej, ktorú zaznačil Verchratskyj, str. 116 — 117.

Vandrovník osvobodil hada, pridláveného skalou. Had chcel človeka zožrať a človek hľadal, kto by rozhodol ich spor. Vlk a medveď usudzovali, že had má právo ho zožrať, keď chce, ale neužili obvyklého odôvodnenia o nevďačnosti ľudskej. Líška rovnakou ľsťou osvobodila človeka, že človek hada zasa privalil. Obvyklé zakľúčenie rozprávky o nevďačnosti ľudskej vystalo.

Srovn. Kaarle Krohn, Mann u. Fuchs 11, 38; Köhler, Kleine Schriften I, 96, 412, č. 6; Clouston, Pop. tales and fictions I, 162; Crane, Italian. pop. tales, 150, č. 38, 354, č. 49; Etn. Zb., XXXVII — XXXVIII, str. 130, č. 101 — 107, str. 139; Anm. KHM Grimm II, 420; Zb. nar. živ. juž. Slav. XIX, 19 č. 2; Čajkanović 9, č. 7; Ćorović, Sveti Sava 166, č. 112; Deržavin, Bolgár. Kolonii 77, č. 48; Skazki iz, raznych mest Sibiri 49, č. 10; Levčenko 291, č. 451 (slon m. hada); Dawkins, Modern Greek 335, 429; Gaster, Exempla of the Rabbis 175, č. 441a, 441b; Gnédič IV, 40; Smirnov, Sb. vrus. sk. 344 č. 103, 349 č. 105, 622 č. 226; Kallinikov 148, č. 47.

1. B. Němcová II, 198 v oddiele „Kraje a lesy na Zvolensku“ (1859) v časti „Domáci had I.“ podáva toto:

Dievčatko kŕmilo hada denne mliekom, otec to spozoroval a hada zabil, dievčatko však umrelo tiež.

2. To isté podal J. Holuby z Bošáckej doliny (Národ. Sbor. II, 62). Rozdiel je len v tom, že matka zabila hada, keď videla, že pije mlieko s dieťaťom.

3. Celkom stručne tu uviedol i Medvecký z Detvy, str. 205:

„Raz ,domáci had‘ jedával s deťmi mlieko z tanierika, a keď ho gazda zabil, deti mu do týždňa pomrely.“

O tomto apologu od staroveku hojne rozprávanom srovn. Anm. KHM Grimm II, 459, č. 105; ib. II, 461; IV, 140, č. 141.

4. Podobná je ďalšia bájka od B. Němcovej II, 198 (Domáci had II.) tamže.

Had dojil kravu, sedliak kravu predal, ona však vždy utiekla a čakala na starej paši na hada. Gazda išiel za ňou, hada zabil a hneď zdochla i krava.

Slovenské Pohľady XV, 489, č. 2, majú sbierku „Hadi pred Bartolomejom“ zo sbierky A. B-y (zo Zvolena).

Pred Bartolomejom sídu sa hadi spolu, kým sa rozlezú po dierach, aby vraj kameň dúchali. Raz prišiel bača z Jabríkovej na veľkú hromadu, hadi sipiac sa tratili, napokon niesol veľký had ten kameň v pysku. Pastier vyrazil mu kameň a šťastne utiekol, a dal si potom kameň okovať meďou. Kameň má tú vlastnosť, že kto ho má pri sebe, pred súdom iste vyhrá.

V povestiach z Detvy (Medvecký, 211) je to hadmi udutá skala.

Slúžik nadobudol ju tým, že sosňal s voza koleso a pustil ho rovno na hadov. Tí sa rozpŕchli a kotúľali sa za kolesom. On medzitým uchytil kameň a zaniesol ho domov gazdovi, a tak mu pomohol.

Srovn. Povídky kladské I, 56, č. 26; Ed. Hartland, The Science of Fairy Tales 15; Kelemina, Bajke in pripovedke 350, č. 246; Bukovanský, Slezské báje 15, č. 4; Kühn, Der Spreewald 43; Mitteil. anthropol. Ges., Wien XXVI, 234.

1. Slovenské Pohľady XVI, str. 250 — 1, majú verziu z Novohradu.

Raz odsúdili človeka na smrť a hodili ho do jamy. Tam spadol medzi dvoch hadov, ale tí mu nič neurobili a rozstúpili sa na dve strany. Keď vylačnel, rozmýšľal, ako by svoj hlad ukojil. Videl, že tí hadi nič nežerú, len kameň lížu. Zkúsil to tiež a ostal na žive. Bol asi za dvadsať rokov v tej jame, až raz prišiel černokňažník, a tu zaľahly čierne oblaky celý kraj. Začal čítať z knižky a všetci vyliezli z jamy. Najprv vyšiel ten človek a vypovedal všetko. Za ním potom hadi, ktorí boli šarkani. Černokňažník pochytal ich za kantáry a dal ich držať tomu človekovi: „Chyc mi tieto žrebce, kým si trochu podriemem!“ Ale ten človek ich pustil a hadi roztrhali černokňažníka na kusy a znova vliezli do jamy. Človek sa potom vrátil domov a tu už ho ani nepoznali.

Srovn. Kubín, Povídky kladské I, 55, č. 25; Peck č. 50; Mitteil. Schles. Volkskunde III, soš. 5, str. 47; Wisła XII, 148, č. 15, 16, 17; Rabenau, Wend. M. II, 113.

2. Národopisný Sborník II, 63, má verziu z Bošáckej doliny.

Jozef Holuby podáva, čo mu jedna žena rozprávala ako vlastný zážitok: v lese vytočil sa veľký had z diery, hodila po ňom kameňom, had zapískal, otvorily sa všade diery, vyliezali hadi, medzi nimi jeden s hlavou bielou a korunou. Žena utiekla.

3. Inú príhodu podáva ovčiar ako vlastný zážitok tamže, 66 — 7. Ovčiar zahnal stádo na cudziu pašu, a keď si ľahol a poobedoval, sliezaly sa okolo neho zelené jašterice. Bil ich paličkou, zjavil sa veľký jašter a prenasledoval ovčiara až k vozu, ktorý išiel na hradskej a ktorého sa ovčiar chytil; ešte vozom mocne zatriasol a zmizol.

V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 74, uvedené je meno; Ostroluckého kočiš Fiľáček furták, ktorý to rozprával Jankovi Zamcovi.

1. Národopisný Sborník II, 63, má verziu z Bošáckej doliny.

Kopaničiar odstrelil spiacemu hadovi hlavu so zlatou korumou a odniesol si ju domov. Prihnal sa černokňažník, hrešil ho, prečo mu zastrelil koníka, aby mu hneď hlavu hadovu vydal. Kopaničiar sa ospravedlňoval a prosil za odpustenie, černokňažník s hlavou zmizol, strhol sa veľký vietor, ktorý vyvracal stromy v lese.

2. Tamže, str. 67, je táto verzia:

Poľovníci našli dračie dúpä, kopali, až našli hadie „lehisko“, ale draka už tam nebolo. Potom videli čierne mračno, ktoré malo podobu barana, a na ňom sedel černokňažník, pred ním vystrkoval drak hlavu veľkú ako konskú a za ním sa vliekol chvost. Strhol sa veľký víchor, ktorý lámal stromy.

3. O černokňažníkovi, ktorý sa vozí na drakovi, rozprávajú Podhradčania, ibid., str. 67.

4. Srovn. tamže str. 68: drak nesmie vedieť, že letí s černokňažníkom nad dedinou, ináče by ju chvostom zničil.

5. Rozpráva sa na kopaniciach podlopeneckých, že černokňažník zastavil sa u Mizeráka, pri moravskej hranici, a pýtal od neho vajce od čiernej sliepky. Mizerák mu odoprel, strhol sa veľký vietor, ktorý mu strhal všetky dosky so strechy; ibid., str. 68.

6. Takého draka videla letieť baba Janíčka; ibid., str. 68.

7. Medvecký, Detva, str. 211, má túto verziu:

Hadi majú svojho kráľa, ktorý má korunu; keď zahvizdne, počuť to až do druhého chotára a všetci hadi sa k nemu hrnú.

Slov. Pohľady XV, 5, č. 15, majú verziu „Vďačný medveď“ zo sbierky ľudových poviedok, rozprávaných Tereziou Vansovou.

Uhliarka niesla mužovi do hory jedlo a uvidela odrazu pred sebou ukrutného medveďa. Medveď išiel k nej, chytil ju a posadil ju na trávu. Potom otŕčal jej stále svoju labu. Žena myslela, že iste niečo v labe má, vzala ju do ruky, obzerala ju a našla zadreté drevo. Nožom ho vyrezala, a keď bolo drevo vonku, olizoval si medveď labu a začal potom žene lízať šaty, ruky i hlavu. Zatým odbehol do hory a vrátil sa s veľkým plástom medu. Potešená vzala žena med a medveď spokojne sa pobral do hôr.

Srovn. Jacques de Vitry-Crane, 208, č. 185; Clouston, Popular Tales and Fictions I, 236; Wesselski, Mönchslatein, 92, č. 77; M. d. Mittelalters 156, 247, č. 57; Zs. Ver. Volkskunde XXXIII — XXXIV, 99, č. 29; Novaković, Primeri 480; Hruška, Na hyjtě III, 68.

Podobne vystupuje v bájke o ľvovi a Androklovi medveď v niektorých verziach slovanských: Malinowski II, 174; Sadok Barącz 143; Strohal III, 276, č. 36; Archiv f. slav. Philol. XIV, 367, č. 10; pod. Etnogr. Obozr., sv. 84 — 85, str. 179.

Verchratskyj, str. 115, má verziu zo Šarišskej stolice.

Pes zachránil synka gazdovho od utopenia. Keď chlapec dorástol, pes už zostarel a nemohol ani strážiť, ani brechať. Chcel ho preto zastreliť, ale starý otec mu pripomenul, že ho kedysi zachránil.

Viď nižšie str. 132, č. 146a, srv, S. Baring-Gould: „Curious myths of the middle ages“; A. Wesselski, Mőnchslatein XXIX.

V rukopisnej „Sbierke Dobšinského“ čítame na str. 53 — 54 zvláštnu poviedku, nadpísanú „Prípovedka o Žrútovi“. Skladá sa vlastne z dvoch častí o nenasýtnom Žrútovi a o žene pri kozičkách.

Podávanie úplný text:

„Kde bou, kde nebou, bou raz jeden chlap s jednou ženou. Tý mali jedno gazdovstvo a pekne sa živili. Ale ten chlap, to bou žrút, všetko, čokolvek našieu, pojedou. Už temer všetko gazdovstvo boli prejedli, žena robila den a noc, dobre sa nepretrhla, ale ona ver svojmu mužovi do brucha zarobit nepostačila. Mali ešte naposledok jednoho vola, nuž si toho zabili. Žena šla na potok črevá umývat a chlap ostau doma meso na koryte varovat, aby jim ho dakdo nepokrádou. Ale ho veru medzi tým sám všetko požrau, ešte len aj kožu z vola, tak že mu už iba rohy z úst von trčali, které pohrízt nevládau. S tým ta bežau k svojej žene na rieku, aby mu ešte aj to dala požrať, čo tam má. Tá jako ho vidí, vykríkne: ,Nuž čože, ty pažrák! vari si už, všetko doma pojedou, čo tam bolo, že sem letíš!‘ ,No všetko, dušo moja! len pozri, iba mi rohy von z úst trčia.‘ Ta pozrie naňeho, lakňe sa a poď v úteky, aby ešte aj ju nepožrau. On skoro pochltau všetko, čo na rieke našieu, a zas len vzau tie rohy do pyska, aby mau čo žuvať, a pustiu sa za ňou. Lež veru ju už viac nevideu, nuž len tak vo svet horou utekau.

Ona medzitým tiež v tej hore zablúdila a dostala sa do jedneho domčeku, kde jedne kozičky bývaly. Vníde ta dnu, tu dom pustý, iba v jednom kúte jeden stuol, potom pec a pri nej ohnisko, na ohnisku nedoumývaný riad, v druhom kúte pár bočiek a v nich žentica a na polici hrudky syra. Lačná už bola, nuž sa najprv najedia a potom poumývala pekne všetek riad a skryla sa za jednu bočku a čušala tam, čo bude.

Večierkom prišly kozičky domou, tu si najdu v izbe popratanuo, riad poumývaný. Stará koza poviedala ostatním: ,Hop!‘ povedá, ,tu musí byt volakdo, kozičky, hladajte!‘ Hladaly, ale mu nenašly. Pobraly sa teda, že puojdu spať. Kozičky si poliehaly, ale tá stará koza jednomu capkovi o troch očach kázala hore byť a pozor dať, čo sa bude robit v noci. Ten len na jedno oko driemau a na dve pozor dávau po chyži. O pounoci vylezie milá žena zpoza bočky a prerekne: ,Jedno oko spí, druhuo oko spí, treťie oko spí, milý capko nevidí, nečuje.‘ A už ten cápok spau a nevideu, čo sa robilo. Ona sa zase najedla, všetek riad poumývala, učúpila sa za tie bočky a spala do rána. Ráno kozičky postávaly, najedly sa a riad nepoprataný, neumytý nehaly po laviciach, po prípecku a po stole a šly sa pásť. Naša žena ho všetek poumývala a popratala; chyžu i dvor poriadila, pozametala, a keď večer prichodiu, utúlila sa zase za tie bočky.

Večer prišly kozičky domou, našly si všetko poriadenuo a hladaly zase, či by toho, kdo jim to riadi, najst nemohly, ale veru zase nič. Stará koza kázala už teraz tomu capkovi o dvoch očiach vartuvať, a prihrozila mu, aby nezaspau. Tento len na jedno oko driemau a na druhuo dobrý pozor dávau. O pou noci vinde moja žena zpoza bočky a povie: ,Jedno oko spí, druhuo oko spí, milý capko nevidí, nečuje.‘ Capko zaspau a ona sa najedla, riad poumývala a skryla sa, kde predtým. Ráno staly kozičky a šly zase na pašu.

Keď večer domou prišly, znovu všetko pekne popratanuo a poumývanuo našly, hladaly ju i po tretie, ale hu nenašly. Stará koza kázala tomu capkovi o jednom oku na varte byt. Tento to jedno oko, čo mau, nezachmúriu, ale striehou. O pounoci vidí, ako zpoza bočiek jedna žena vylieza, zavreu oko, ako čoby spau, ale už dobre vedeu, čo je. Žena sa poobzerala po chyži a poviedala: ,Jedno očko spí, druhuo očko spí, celý cápok spí, nevidí, ani nečuje.‘ ,Pomýlila si sa,‘ povieda jej cápok, ,ja som nie cápok ako druhý, bo ja nemám len jedno oko, a to ťa vidí.‘ Ona chcela utekat, ale sa všetky kozičky pozobúdzaly a nepustily hu von. Potom sa s ňou zriekly, že jim ona bude dom riadit a ony že ju budú chovat za to.

Býva ona tam, býva pri tých kozičkách a veru jej tam dobre bolo. Raz vpáli do toho domu ten jej muž a ešťe mu konce tých rohov z úst trčaly. Ona sa predesila velmí, bo si hňeď myslela, že toho tie kozičky s mliekom nepostačia, a tak že bude musiet i sama von. Teraz ho už len nachovala, vychlípau plnú bočku žentici, a ona ho pod tú bočku schovala. Večer prišly kozičky a nebadaly nič, poliehaly si teda, ako obyčajne. O pou noci, ako najtuhšie spia, uprdne sa náš žrút pod tou bočkou. To tak hrozne zadunelo, že sa všetky kozičky zo sna poztrhávaly a od velkieho laku na všetky strany sa rozutekaly. Dosť ta žena volala za nimi, že to jej muž, aby sa nebály, ale sa tie viacej navrátit nechcely. I ten chlap nemal viacej čo jest, vzau zase tie rohy do úst, žuvau jich a tak ta jšou svetom.“

Pod. vo verziach Grimm KHM č. 130 (Anmerk. III, 60), sestry Einäuglein, Zweiäuglein, Dreiäuglein; rus. Afanasjev I, 76 č. 56, Odnoglazka, Dvuglazka, Triglazka a i. strážia pastierku, pasúcu kravu, a pastierka ich uspáva slovami: „spi očko, spi druhé očko“, ale tretie oko tretej sestry nemohla uspať.

2. Inú verziu tejto rozprávky zapísal Dobšinský v tomže rukopise, str. 52, v januári r. 1873 od „pestúnky zo Sirka“ (v Gemeri).

Shoduje sa vlastne iba druhý motív rozprávky o kozičkách a o žene, kdežto prvý motív o žrútovi bol zamenený iným, a spor medzi starými manželmi je iný, útek ženin ináče odôvodnený.

„Starý a stará mali prasiatko, krmili ho. Stará ho chcela zabiť čím skôr. Starý poviedal: ,Len keď mu bude sadielko z ritky trčať.‘ Stará kúpila sadla, strčila do ritky a ukázala: ,Pozri, už mu sadlo trčí!‘ Zabili ho. Stará šla na jarok umývať črevá. Tu straky, vrany, havrany krákali na ňu: ,Kvák straka, vrana, puchor a črevo!‘ Stará jim zakaždým hodila po kuse hovoriac: ,Na či, suka stará, nevolaj!‘ Tak jim rozdala všetko. Starý čudoval sa na obloček a videl všetko, čo tá porobila na tom jarku. Vymkou ju, keď na prázdno prichodila domov. Ona predo dvermi: ,Starý, pušč ma!‘ ,Puščím ťä, koj či po koľena sňeh napadňe!‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ ,Puščím ťä, puščím, koj či do pása!‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ ,Puščím ťä, puščím, koj či po hlavu.‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ ,Puščím ťä, puščím, koj či vyše hlavy.‘ ,Starý, pušč mä, už mi!‘ Starý ju pustiu, ale pochytiu korbáč a ťau ju. Ona ušla.“

Nasledujú potom tie isté scény v dome kozičiek. „Tu všetko poumývala, poriadila, koláčov napiekla, jesť navarila a ukryla sa. Kozliatka prídu domov, najedly sa, napily sa, zatancovaly si a povedaly: „Kto nám koláčok napiekou, kto nám jesť navariu, bude našou materou. Ona sa jim ukázala. Žatým potom došiel…“ rovnako ako v predchádzajúcej verzii.

Černý, Čítanka I, 17, č. 24, má túto verziu:

Hudec spadol v lese do jamy, vykopanej od poľovníkov, a bol v nej už vlk. Z úzkosti začal hudec hrať na husle, až všetky struny okrem jednej popraskaly, kým sa nerozvidnilo. Vlk dal sa do hrozného vytia, a i ostatní vlci v lese dali sa zavýjať. Ráno prišiel poľovník, vysvobodil hudca z jamy a zastrelil vlka. Hudec sa zariekol, že už nebude hrať na husle, iba v kostole, odkiaľ je bezpečnejšia a bližšia cesta domov než z krčmy.

Iné verzie: Nawuka, Baje, bajki 65, č. 1; Šewčik, Bajki 21; Haltrich Volkskunde 76, č. 39.