ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Pes proti vlkovi

1. Němcová I, č. 21, str. 184 — 191, má bájku z Trenčianskej stolice „O jednom starém psu a vlku“.

Bača starého, chromého, bezzubého psa Bodríka vyhnal na smetisko a nedal mu ani žrať. V noci mladý pes zaliezol do búdy a spal, takže vlk v tichosti odniesol ovcu z košiara. Bodrík to síce spozoroval, ale pre slabosť nemohol preskočiť plot. Ráno bača ľutoval, že Bodríkovi ublížil, zavolal ho a dobre nachoval. V noci pes vlkovi ovcu nedal, dohodli sa však, že pôjdu spolu na potýčku. Vlk svolal medveďa a líšku, pes sviňu a starého kocúra. Medveď sa naľakal psa, ktorý kuľhal, že vraj sbiera skaly; líška sa zľakla kocúra, že seká šabľou, hoci sa len chvostom oháňal. Keď počuli sviňu, medveď vyliezol na strom a líška sa ukryla v tŕní. Kocúr vrčal „vrní, vrní, vrní“, líška rozumela „v tŕní“ a utiekla. Sviňa chrochtala „hrhrhr“ pod stromom, kde bol medveď, ten rozumel „hor, hor“, že chce vyliezť nahor, sliezol rýchle a utiekol. Vlk potom dal sa tiež na útek.

2. Túto bájku prevzal Dobšinský do „Prostonárodných slov. povestí“ VI, str. 93 — 6. Čiastočne je rozšírená; keď sviňa chrochtala pod stromom, medveď sa nazdával, „že zná, že je on tam hore, a ona chce pod ním korene stromu podryť, bo i krute rýpala rypákom svojím“.

3. Ináče rozpráva sa v Užhorodskej stolici, Etnogr. Zbirnyk IV, 167 — 9, č. 2.

Starý pes naučil sa po maďarsky a rozumel, čo si pán s paňou rozprávali, že už nemajú zisku zo psa a že ho zabijú. Pes utiekol do húšťavy k vlkovi a primal ho na to, že ho vlk choval. Keď stučnel, vravel vlkovi, aby pánom ukradol ich malé dieťatko. Pán s paňou ihneď prenasledovali vlka do húštiny, tam vlk utiekol a dieťa bolo u psa, ktorý ho varoval. Veľmi sa rodičia zaradovali, vzali dieťa i psa na ruky. Pripravili krštenie, pes pozval vlka. Nasledujú potom iné osudy hlúpeho vlka, viď 146 E., str. 143.

O tejto látke srovn. Anm. KHM Grimm I, 424, č. 48. Iné verzie: Baar, Chodské poh. 56; Hruška, Na hyjtě III, 115; Pamiętnik tatrzański III, 405; Wisła XII, 742; Lorentz, Teksty pomorskie 625, č. 773; Javorskij, Pamjat. galič. 160, č. 61; Gnědič, Mater. IV, 36, č. 1; Serbov, Bělorussy skakuny 173, č. 2; Čajkanović 4, 463, č. 3; Šaulič II. 144, č. 170.

b) Medveď so sviňou proti zajacovi so srnou, líškou a kocúrom

Medvecký, Detva, str. 211, zaznačil túto verziu:

Medveď videl zajaca skákať so skaly na skalu, keď od neho počul, že vytláča krv zo skál, vyzval ho na zápas k dubu. Medveď vyliezol na strom, vzal si na pomoc sviňu a tá sa skryla v listí. Prišiel zajac so svojimi druhmi: líškou, srnou, kocúrom u inými. Mucha dorážala na sviňu, tá ju začala odháňať, kocúr skočil svini na ucho. Ľakla sa, že sa už vojna začala, a utiekla, ostatné zvery naľakaly sa tiež, rozutekaly sa, kocúr vyskočil na strom a medveď v strachu spadol a zabil sa.

Srovn. Anmerkungen KHM Grimm I, 425, II, 436, č. 102; Antti Aarne, Die Tiere auf der Wanderschaft 154; Antti Aarne-Stith Thompson, The Types of the Folk-Tale 31, č. 104.

1. Dobšinský VIII, str. 90 — 93, má verziu „Koza odratá a jež“. Podali Sam. Ormis a P. Dobšinský z Gemera.

„Bola koza rohatá, do polboka odratá, utekala horami a kryla sa dierami;“ — ukryla sa v liščej diere. Keď sa vrátila líška domov, nemohla dnu, lebo koza dupotala a volala: „Ja som koza rohatá, do polboka odratá, cupy, lupy nohama, prebijem ťa rohama.“ Poľakaná líška utiekla a volala iné zvery na pomoc, najprv vlka, potom medveďa a napokon ježa. Vlk a medveď dali sa rovnako zastrašiť kozou, iba jež ju vyhnal z diery; tu ju uchytil vlk a rozdrapil ju, všetci mali potom večeru. Zatým je pripojená zábava rozprávačova s deťmi.

Prvopis je v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri Novom Sade.

Tlač str. 90: „chcela si (v tlači je pridané vnísť) do diery“, ďalej je pridané proti rkpisu: „Tu ti jej už cudzý zver v brlohu a dvíha sa hore a dupoce nohama a volá“; tlač. 91: „šli šetci ku diere“, v rkpe: „Prišli ku diere“; v rkpe: „divné zviera“, k tomu je v tlači 91 pridané: „a my všetci nemôžeme ho vyhnať“; v rkpe: „kotúľalo sa dolu horou“, v tlači je pridané: „Tí už len za ňím“; tlač 92: „stôsať“ v zátvorke: „po gemersky: dvasať“, v rkpe „dvasať“ (tvašat, stôšat, drúlať)“; tlač 92: „čo si bol podjaseň nasbieral“, v rkpe „pres leto“.

2. Verchratskyj, str. 148, má zo Šarišskej stolice bájku o koze, líške, zajacovi a ježovi.

Líška prosila zajaca, aby jej pomohol, že niekto vliezol do jej diery. Zajac prišiel k diere a spytoval sa, kto je tam, a zviera odpovedalo: „A ja koza mudra, piu boka mi vadra (m. vydrato); hop-cup, nožkami potupkam, rožkami ťa probiju!“ Prišiel jež, keď zajac utiekol, a postrašil kozu tak, že utiekla.

Už Kollár v Komentári k svojej „Slávy dcére“ ku znelke 42. spomenul túto rozprávku: „Jedna od masaře už na polo odřená koza z jatky ušla do lesa, kde se do díry skryla, ve které liška bydlela“ atď. [Kollár Spisy II., 404.]

To isté vcelku je podkladom piesne (spoločenskej) reťazovej z Trenčianskej, Sborník slovenských národných piesní I, 21, č. 42: „Čili je to pravda, Marcine, čo nám ocec kúpil v Žiline“ atď.

Táto bájka je ešte podkladom ľudovej hry; Kollár, Zpievanky II, 48, č. 11. Vystupujú v nej koza, líška, vlk, medveď a jež; viď Dobšinský, Obyčaje, povery a hry, 171 — 172.

3. Verchratskyj, str. 144 — 5, má verziu zo Šarišskej stolice.

Pán mal kozu, sluhu a dve slúžky. Slúžka išla s kozou na pašu, spýtala sa kozy, či je sýta, a koza odpovedala: „Syta-m jak buben, mam brich jak kuten.“ Doma však pánovi povedala: „De-ž by ja syta byla; išla-m prez debričku, ne pila-a vodičku, išla-m prez potočok, ne zjila-m listočok.“ Pán vyrezal jej rebrá z ľavého boku. Koza ušla do líščej diery a na líšku volala. „A ja koza pidrata, pid bokamy vydrata, hop! cup! z nohamy tja pokopam, z rohamy tja pobodu.“ Líška ušla. Koza sa potom pásla na pupencoch krov, potom na breze, keď napadol sneh, „nahnali ju“.

Srovn. Anm. KHM Grimm I, 346 — 348; Adam Fischer, Bajka ob kozie obdratej, Lud XVI, 347. Iné verzie: Mitteil. Schönhengst 1906, str. 17; Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, 295 č. 222 — 226; Levčenko 295 č. 454, 455; Gryf II, 19; Baar, Chodské poh. č. 1; Wisła V, 158; Lorentz, Teksty pomorskie 31 č. 70; Sb. nar. umotvor. VIII, 220 č. 4; Arnaudov, Folklor ot Elensko 329 č. 17; Šaulić III, 85 č. 75; Javorskij, Pamjat. galič, 161 č. 62. Zelenin, Vjatka 292 č. 98. Mazon, Contes Macéd. 116 č. 27; Bompas, Santal Paganas 339 č. 122; Sb. mater. Kavkaz. XXXVII, odd. 2, str. 42.

1. Škultety — Dobšinský, str. 486 — 488 (n. vyd. 452 — 454), majú verziu „Kozičky“. Podali Ľudovít Gál a Pavel Dobšinský z Gemerskej, rozpráva Janko Botto.

Koza, odchádzajúc od mladých, napomína ich, aby nikomu dvierka neotváraly, len keď sa im sama ohlási: „Kozičky, kozičky, otvorte mi dvierka; nesiem vám na rožkoch sienka, v pyšťoku vodičky a v cecičkoch mliečka!“ Vypočul to vĺčok, a keď mať bola preč, zaklopal na dvere a ohlásil sa tými slovami. Ale kozičky poznaly podľa hrubého hlasu jeho, že to nie je mamička, a neotvorily. Odbehol vlk ku kováčovi a dal si hrdlo na tenšie spraviť, aj začal kričať „ako cap, keď ho za živa derú“; a keď ešte i vtedy bol jeho hlas hrubý, dal si hrdlo ešte na tenšie zkovať, až pišťal takým hlasom ako koza. Tak oklamal kozičky, ony mu otvorily, chytil prvú, druhú a zožral ich, ale tretia sa schovala do pece. Keď už vlk bol Pán Boh vie kde, prišla matka, našla dvere pootvárané, krvi plno a deti nikde, i dala sa nariekať. Vtom sa vytiahlo tretie kozľa z pece a s plačom rozprávalo matke, čo sa s nimi stalo. Keď matka videla, že má aspoň ešte jedno dieťa, trochu sa uspokojila.

Podľa druhej verzie dal si vlk u kováča píšťalku kovať do tretice, až mohol na nej tenkým hlasom ako koza na kozičky volať.

Rukopisná predloha v rukopise Bottovom liší sa veľmi málo. Vcelku treba vytknúť, že v ňom sa zpravidla číta: „deti“ miesto „kozičky“, „(mamička) sa tak hrubo nevraví“ miesto „lebo naša mamička tenšie spieva“.

Vytlačená bola v Čas. Muz. slov. spol. XVI, 106 — 107 s nadpisom Koziške“, nárečím hostišovským.

2. Celkom jednoducho, stručne podal ju Dobšinský v písanom časopise Považja, 1847, str. 122 — 123.

„V jednom domčeku ďaleko v hore bývali mladje kozički s mamičkou svojou. Raz sa jim vibrala mamička preč, aby jim dačoho jesť doňjesla, a prikázala jim: ,Kozički, kozički, ale že ňikoho dnu ňepusťte, iba kdo tak pekňe buďe veďeť spjevať ako ja.‘ Len čo stará koza odišla, vlk, ktorí na to pozor dau, odbehnuu skoro do ďeďini ku kováčovi a povjedau mu: ,Kováč, kováč, ukuj mi píšťelku, ale ťenkú!‘ Kováč mu ju ukovau. Vlk bežau s ňou do hori a takto zaspjevau na ňej pri dvercjach kozičjek: ,Kozički, kozički, — pusťte ma tam, — ňesjem vám na rožkoch senca — v pisťoku voďički — a v cicíčkoch mlječka.‘ — Kozički poznali hlas cudzí a preto odpovjedali: ,Ach, vera ťa mi ňepustíme, lebo naša maminka krajšje spjeva.‘ Vlk zase odbehnuv ku kováčovi a kázau si ešťe ťenšú píšťelku ukovať. Tento mu ju urobiu, ale vlk i po druhuo prehrau. Po treťí ráz prišjeu s tím do ďedini: ,Kováč, kováč, ukuj mi píšťelku, akú len najťenšú muožeš!‘ — Keď sa mu tak stalo, bežau, čo len muohou, do hori a zaspjevau zase tú pjesničku pri dvercach kozičjek. Tjeto, nazdajúc sa, že jim to už matka prišla, pusťili ho dnu.“ Tu je bájka predčasne ukončená.

3. Omnoho značnejšie liší sa text, zapísaný v Prostonárodnom Zábavníku I. (1842), str. 265, „O Kozjšky (powídka pro djtky)“. Začína sa zvláštnym úvodom, rozhovorom matky so svojimi dcérkami.

Podávame ju v prepise:^[26]

„Matka: ,Pote sem, moja milja deči, budem vám povjacku rozpraveč, Marče, Zuzče, Janíšok, pote, posedajte si sem okolo koška, ale ti, Janíšok, polož skoré na košok pon dva trjasky, nach sa nam lepši svjači.‘

Marče: ,A ši nám, mámo, opé tu budete rozpraveč — vjate tú — o tjech kozíškach, ach, ak ä tú rada poslúchám.‘

Zuzče: ,Ej vera aj jä tú, mamo, najradšé pošuvám; ale koj uš tod vlk tja kozíšky ta poja, tak sa nanho hnevám, hneč by ho zabila, koby tu bó; ale ak se zas potom zaradujem, koj si ich mač opí z brucha toho požravyho vlka vypare s róhami.‘

Matka: ,To vám verím, moja deči, aš ú radži pošuvate, ve je to aj pekna a pre vás velmi užitešná, lebo se ušíte s né, ak je to, koj vaších rodičo neposlucháte. Na tak tody pošuvajte, zašňjam!‘

Bola edna hvarka a v té hvarke v samom posredku edná pekná zelená luška; na té luške stav edon domšok, v tom domšoku už od davna bývala edná koza i zo svojima malima kozíšky, kotrja tak velmi rada mala, eš ich ani vom na travišku nepuščela, ale im šitko sama do domšoku, šva len potrebovaly, nosila, lebo se bála, aby jé ich dak vlk to neuchišiv; a koj od ních tašla, na veky im kázala dvere dobre zatvorič a prikézala im, eby nikomu okrem jé dvere neotvorili.

Tak chyba lem edoráz, koj im tak bule tajšla na vodžišku a na senco, povedala im, eby len tody dvere otvorily, koj ona zakriší, eš mi nesja na rožkoch senco a v ustoch vodzišku. Ale koj toto tak prikezovala, edon vlk se prituliv pod oblok a toto šitko vypočuvav, ak im ona prikezovala; a ledvác ta odišla, hneč išó ku dverom a zašev krišet: ,Kozíšky, kozíšky! otvorte mi dvere, nesjam vám na roškách senca a v ustoch vodžišky!‘ Ale mu tja odpovedaly: ,Ej, vera či mi neotvorimo, lebo si ti ni našé mamóka, naše mamóka má tenší hlások.‘

Ak toto moj milí vlk pošú, hneč se zabrav ku kovášovi do vyhni a tam zašev krišet: ,Hej, kováše, kováše, ukuj mi tenšja hrdlo, lebo až ni, hneč te zjam!‘ ,Tuš koj tak chceš,‘ povedav kováš, ,polož si tady na nákovu to tvojva hrdlo, jä či ho ukujem, na akva len chceš.‘ Vlk si položiv hrdlo a tod zašev nan perlíkom bič, ak len vladou, pošim len tod držev. A koj kováš až ledvác vládav beč, vtody si ta zvev hrdlo a zašäv krišet: ,Kozíšky‘ atď. a zpítav se kováše: ,No švá myslíš? ši mám už tenší hlas?‘ ,Ej vera máš,‘ odpovedav mu kováš. S tým vlk odišóv zas k domšoku a zašev opé tam krišeč: ,Kozíšky, kozíšky, otvorte mi dvere, nesjam vám na rožkách senca a v ustoch vodžišky!‘ ,Ach vera či mi neotvorímo, lebo si ti ni našé mamóka, našé mamóka má ešče tenší hlások.‘

Tu pod opé nahnevaní tajde ku kovašovi, eby mu ešče tenša hrdlo ukuvav, a koj mu ukovav, opé se ho spitav, ši má tenšja hrdlo, a kováš mu zas odpovedav, eš má o velé tenšvo ako predtím. S tím zas tajde k domšoku a zašnja už tak tenuškým hláskom volač, ako ta koza, ale prece pochybovaly kozíšky, eby to jich mač bola, a tak mu ani nechcely na prvý ráz otvorič, chyba koj druhy ráz zašev volač, už mu tody len otvorily, lebo se naiste nazdaly, eš je to vera ich mačka. Ale ak klušku poťáhli za motuščok, hneč vlk hlavu do izby stršiv, a kozíšky polekanja ak to videly, hneč zašely skákač od strachu, kotrá na pec, kotrá za prípecok, kotrá na stvol, kotrá do peci atd., ale im to vera nič neprospelo, lebo vlk šitky požrav, chyba ednú, kotrá se do peci bola skryla, nemohóv, lebo boly malja usta na peci, kde se vopchač nemóhov, a tak tá edná prece zostala živá.

Vlk nažratí odišov. A o malú chvílku prišla jim mač, ale ak se zalekla, koj videla šitko pootvárenvo. Vojšla do izbi, všá se obzrela, ale nikde ništ, chyba potom napokon pozrja do peci a tam vidži ednú kozíšku v kute polomrtvú čušeč, kotra je hneč porozprávala šitko, šva ak se stálo. Stará koza, ak toto pošula, hneč se zabrala zavlkom a ešči ho nedeleko dohonila a rohami bruch rozpárala, kde ešče živja kozíšky si našla, a zaradovaná opé si jich domó odvedla.“

„Z okolí Gemerského jmenovite z Ratkové Ludevit Zeleznicky.“

4. Trochu inakšie sa rozpráva verzia, ktorú prevzal Dobšinský do svojej sbierky VIII., 93 — 96, „Kozliatka“, „dľa podania Sam. Ormisa z V. Revúce“.

Úvodná formula je širšie rozvedená. Rozpráva sa zpočiatku temer to isté, iba že mladšie kozičky začaly sa hádať, že to je matka, a otvorily. Vlk vskočil a požral všetky okrem najstaršieho, ktoré sa šťastne skrylo. Ďalšia časť rozpráva sa inakšie: Keď sa koza navrátila domov a poznala, čo sa stalo, bežala ku kováčovi, aby jej ukoval nôž. Zastihla ešte vlka pri studničke, kde zapíjal pečienku. Buchla ho svojimi rohami, rozpárala nožom, vybrala kozliatka, poumývala ich na studničke a ponapájala.

Prvopis zachoval sa v pozostalostí Dobšinského u p. Jána Čajaka v Petrovci pri N. Sade.

Úvod bol v rukopise pozdejšie zapísaný, ale nie je taký úplný, ako v tlači, kde je pridané: „Tak posvolává si matka detičky kolo seba ku kozúbku. Potom jim rozpráva ďalej“; rkp.: „tu skočí vľk s pazúrmi“, v tlači 95 je pridané: „a vycerí zuby“; v tlači 95: „pohltal“, v rkpe „poprehltával“; v tlači 96: „keby vľk bol stačil napiť sa“, v rkpe: „keby vľk bol napil sa“, v tlači je ešte pridané: „a šťastie že jich nebol pochrúmal, len pohltal celé“. K poznámke na str. 96 je v rkpe napísané: „Poznam. S. Ormisa“.

5. F. Šujanský v Slovenských Pohľadoch XII, 610 — 11, č. 1, podal rozprávku „Vlk v ovčom rúne“.

Jahňatá volaly po matke, prišiel vlk, oblečený v ovčie rúno, a vábil ich von. Baránok bol v neistote, sestrička istila, že je to nie ich mať. Keď sa lepšie prizreli, poznali vlka, ako ceril zuby a vystrkoval pazúry zpod rúna.

Táto bájka bola rozobraná v Anmerk. KHM Grimm I, 37, č. 5. Viď ib. IV, 335; Macculloch, Childhood of Fiction 48. Iné verzie: Jungbauer, Böhmerwald 70 č. 25, 26; Globus XCII, 187; Blätter bayer. Volkskunde III, 20; Letopis Matice srpske CXXXIX, 109; Kolář-Kochovský, Chudobinky 29; Lorentz, Teksty pomorskie 122 č. 108; 131 č. 178; 505 č. 697; 615 č. 757; Etnograf. Zbirn. XXXVII — XXXVIII, 42 č. 30, 31; Javorskij, Pamjat. galič. 162 č, 62; Avdějeva, Russ. sk. dlja dětej 33 č. 4. Zelenin, Vjatka 230 č. 77; 349 č. 113; Zb. nar. živ, juž. Slav. XIX, 26 č. 18; M. Bőhm-F. Specht, Lett. Litau. M. 143 č. 24; Šachmatov, Mordov. sb. 251 č. 309; Légey, Cont. Maroc. 257 č. 74; E. C. Parsons, Cape Verde Islands 21 č. 9, 312 č. 102; Jacottet, Cont. Bassoutos 72; Lorimer, Persian Tales 3 č. 1.

a) Líška oklame vlka

1. Národný Hlásnik, roč. XXIII. 1890, č. 1, str. 4 — 5, má verziu, ktorú zapísal F. Š.(ujanský).

Kmotra líška išla s kmotrom vlkom na hody a vlk samou láskou tak vrúcne líšku objímal, že dobre dušu nevypustila. Sotva sa mu vyprostila z náručia, skríkla: „Rozum, kmotor, nerobte parády,“ a zvala ho, aby išli do dediny na svadbu. V dome zaujali, ako nezvaní hostia, miesto na peci a líška, nečakajúc, až ju ponúknu, sobrala všetky koláče. Keď svadobčania spozorovali, že niet koláčov na stôl, vrhli sa na tých zurvalcov. Švižná líška včas ušla, ale vlka ukrutne zbili, ledva životom vyviazol. Líška v úkryte sa dobre najedla a vyvaľovala sa v pazderí, ktoré sa jej do kožucha nachytalo. Keď sa potom sišla s vlkom, robila sa ako utrýznená a vykladala žalostným hlasom, ako ju na tom veselí namlátili, že z nej až kosti trčia, ukazujúc na pazderie na sebe. Nariekala, že sa nemôže ani hnúť, a prosila vlka, aby ju niesol, a už mu bola na chrbte. Posmievala sa mu potom: „Nese bitý nebitého, nesytý sytého.“ Vlk len premýšľal, ako by ju shodil, nech si robí, čo chce, on svoj hlad utíšiť musí, a líška už myslela na novú lesť. Ukazovala vlkovi koňa na lúke, že musí byť ich, že sviaže vlkov chvost s konským chvostom a tak že koňa zatiahnu do lesa. I urobila tak. Kôň zo sna zobudený, vzchopil sa a utekal do dediny, ťahajúc za sebou vlka. „Do lesa, do lesa,“ volala za ním, uškŕňajúca sa líška, „a nie do dediny, kmotor!“ „Ja už vidím, kmotrička,“ zavyl vlk, „že zas neminiem dediny.“ A po druhý raz zasa vlk líšku objímal. Niet nad úprimné priateľstvo.

2. Czasmbel, § 199, str. 384,má verziu zo Zemplínskej stolice.

Voziari viezli na vozoch ryby, a keď na ceste našli líšku domnele mŕtvu, hodili ju na voz. Líška si všetky ryby odniesla. Vlk sa jej pýtal, kde ryby sobrala, líška ho priviedla k diere, vysekanej v ľade, a povedala mu, aby strčil chvost do vody, ona že mu ryby priženie. Chvost vlkovi primrzol, a keď ho chcel vytiahnuť, odtrhol samu. Líška potom vlka vyzvala, aby išiel s ňou do dediny na veselie. Najedli a napili sa v komore, vlk opitý dal sa do spevu. Prišiel muž, vlka zbil, líška sa schovala a potom vbehla do dieže. Vyváľala sa v ceste a nahovorila vlkovi, že ju tak zbili, až s nej telo opadalo. Vlk chcel ju zožrať, líška ušla do diery, nastrčila mu koreň a vysmievala sa: „Uchop mňa, ale ňe za nohu, ľem za koreň.“ Rovnako, ako i v Slovenských Pohľadoch XV, 388, č. 9.

b) Líška a medveď

1. V Slovenských Pohľadoch XV, 388, č. 9, je verzia „Medveď a líška“ z Bošáckej doliny.

Medveď a líška vybrali sa na muziku, pri tanci strhla sa bitka, líška sa včas ukryla, ale medveďa zbili. Líška sa však veľmi žalovala medveďovi, že sa on nad ňou smiloval a niesol ju lesom. Líška posmešne volala: „Nesie bitý nebitého,“ až sa medveď rozhnaval, shodil ju a chcel i potrestať. Líška skočila do diery pod stromom a smiala sa ďalej. Medveď krútil krivým drevom v diere, chytil líškinu nohu, ale ona volajúc: „Chytal nohu, chytil koreň,“ ho oklamala. Keď potom medveď chytil koreň, volala: „Chytal koreň, chytil nohu,“ medveď sa márne namáhal líšku vytiahnuť, nechal všetko tak a odtackal sa do svojho pelechu.

2. Slovenské Pohľady XII, 721 — 2, č. 15, majú rozprávku „Vlk a líška“ zo sbierky F. Šujanského.

Je to podobná verzia, miesto medveďa vystupuje vlk. Líška a vlk prišli na svadobné hody, líška nabrala si koláčov do kapsy a včas utiekla. Keď sa dosť povozila na vlkovi, vymyslela si novú lesť, nahovorila vlkovi, že ho sviaže s koňom a že ho zavlečie do lesa. Ale kôň sa zjašil a zavliekol vlka do dediny.

Srovn. Povídky opav. a han., 54, č. 14; Anm. KHM Grímm II, 117, č. 74; Kaarle Krohn, Bär (Wolf) und Fuchs 59, 122. Iné verzie: Baar, Naše pohádky 93, 97; Wisser, Ostholstein VM, N. F. 32; Mater antropol. XI, 22, č. 20; Zb. nar. živ. juž. Slav. XIII, 92; XIX, 85, č. 3; Lorentz, Teksty pomorskie 29 č. 67, 213 č. 289, 310 č. 407, 343 č. 444, 321 č. 521, 742 č. 916; W. Keller, Tessin. M. 40; Grisanti, Folklore di Isnello 199, č. 3; Nawuka, Baje, bajki 92, č. 20; Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, 123 č. 94, 95.

c) Líška a kočka

Český Lid XIII, 82, z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 283, je zapísaný rozprávač: Ján Zámečník Krehňavý.

Kočka a líška sišly sa a začaly hovoriť o rozume. Kočka pýtala sa líšky: „Kmotra, kde ty máš rozum?“ „V chvoste,“ odpovedala líška. Kočka potom vravela, že ho má v hlave a v nohách. Vtom poznaly, že sa na nich ženie poľovnícky pes. Kočka vybehla na buk a dívala sa, ako líška pred psom uteká, ako ju on chytil za chvost a labami pritlačil k zemi. I zavolala na líšku: „Vidíš, že tvoj rozum, ktorý máš v chvoste, nič nepomohol.“

Srovn. Anmerk. KHM. Grimm II, 119, č. 75. Iné verzie: Čajkanović 7 č. 5, 470 č. 3; V. Jovanović, Antologija 196, č. 72; R. Basset, Nouv. cont. berberes 12, 225, č. 68, 76, 87; Lorentz, Teksty pomorskie 459 č. 589; Vila St. Novakovića IV, 21; Zb. nar. živ. juž. Slav. XIX, 86 č. 5; Etnograf. Zbirnyk XXXVII — XXXVIII, 242 č. 193, 421 č. 324; Légey, Cont. lég. Maroc. 252 č. 71; Hertel, Ind. M. 284 č. 62; Bompas, Santal Paganas 330 č. 116.

a) Vlk u Boha i na svete

Grzegorszewski, Spiš, 46 — 7, má túto verziu:

Prišiel vlk k Bohu, že je hladný. Boh mu povedá: „Tam na jednej polianke je koň, choď ho zožrať.“ Kôň navrhol vlkovi, aby vopred hrabali nohami: „Keď ja ustaniem hrebať, to mňa zješ, a ak ty ustanieš, to nie.“ Vlk ustal, lebo mu išla krv z láb a koňovi sa oheň sypal z nôh (mal podkovy). Potom mu Boh povedal, že je tu jeden chlap, čo pri uhľoch robí, „chyba že by si jeho zjedol.“ Išiel vlk k tomu chlapovi: „No, chlape, ja teba teraz zjem.“ Chlap odpovedal: „Ako mňa budeš jesť, keď som taký čierny. Čakaj, až sa umyjem.“ Išiel sa myť a „vyrychoval“ si dobrý bukový kyj; ide k vlkovi a vraví mu: „No, vlk, daj mi teraz utrieť do chvosta.“ Chytil chvost a zokrúcal si okolo ruky, i bije ho po chrbte a kričí: „A ťu, a ťu!“

Vlk išiel nazad k Pánu Bohu: „Daj mi čo zjesť!“ „Hen na vrchu pasie sa baran, choď ho zjesť.“ Baran mu povedal: „Choď dolu pod vrch, a ja vyjdem na vrch; ty pod vrchom rozďavíš pysk, ja s vrchu sa rozoženiem a tebe do pysku skočím.“ Baran sa rozohnal s vrchu, a tak udrel do vlka, až mu v krku „hruplo“.

Úvodný motív je stopa legendy o vlčom pastierovi, ktorý určuje potravy vlkovi; viď moju rozprávku v Sborníku prací věnovaných Václavu Tillovi, str. 159 — 179. Srovn. veľkoruskú a ukrajinskú legendu u Afanasieva I, 40, č. 24b a pozn.; Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, 54, č. 39; Dähnhardt, Natursagen III, 295; Wisła VI, 142.

Človek chcel sa otrieť chvostom vlkovým: pod. Afanasiev I, 410; Levčenko 291, č. 450; Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, 53, č. 37, 38, 39, str. 349, č. 258, str. 350, č. 259; Scheu-Kurschat, Zamait. Tierfabeln 298. Častejšie chce človek merať jeho chvost: Clouston, Popul. Tales and Fictions I, 148; Mater. antropol. X, 292, č. 58, IV, 274, č. 40; Kolberg, Chełmskie II, 182; Bulašev 417; Malinka 326, č. 43; Živaja Starina, 430; Mater. komis. język. I, 6; Mater. etnograf. Grod. III, 387, č. 29; Max Bőhm, Lett. Schwänke 107, č. 53; Lorentz, Teksty pomorskie 240, č. 319.

Krajčir meria vlka vôbec, aby videl, či sa doňho zmestí, keď ho vlk chce zožrať: Afanasjev I, 40; Dähnhardt, Natursagen III, 296; alebo aby mu mohol ušiť kožuch: Zbiór wiadom. XVIII, 490, č. 21; Bessaraba, Cherson 74, č. 43. Baran chcel skočiť do tlamy vlkovej: pod. Haltrich, Volkskunde 46, č. 13, 52, č. 54; Wossidlo, Aus dem Lande Fritz Reuters 158; Wisła VI, 143; Etnogr. Zb. XXXVII — XXXVIII, str. 60 č. 43, 64 č. 46; Dähnhardt, Natursagen III, 296, 303, 305.

b) Hlúpy vlk

1. Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach VIII, str. 10 — 18, má rozprávku „O vlku, čo si dal šiť boty“. „Podal P. Dobšinský z Gemera, počul rozprávať v kraji menovanom, aj v Miškovci od kolárskeho tovariša, pošlého rodom zo Zvolena.“

Vlk chcel mať boty, ako ľudia nosia, a dal si ich šiť u chudobného čižmára na kraji dediny. Priniesol mu na jeho žiadosť tučnú jalovicu a tretí deň si šiel pre boty. Ale si čižmár od neho vyžiadal ešte, aby mu opatril konope a ľan na dratvy. Keď prišiel vlk opäť po troch dňoch, vravel mu, že by mu mal ešte zaopatriť sviňu, aby mal čím namastiť boty. Keď i to hneď o polnoci priniesol, ukázal mu čižmár boty preňho, ale vlk ich nemohol obuť. A tak mu švec povedal, že to pripravil inakšie. Doviedol ho k jednej jame, do ktorej narobil blata z belastej hlinky. Do tej jamy nech skočí. Keď vyskočil, mal boty dobre obuté, lesklé, belasé, krajšie než iní. Čižmár mu poradil, aby po skalách, po stráňach behal, koľko chce, ale do vody alebo na rosu aby nechodil. Posledné naučenie vlk ledva už dopočul, vykračoval si hrdo po hradskej, tu ho napadli ľudia, a vlk ťažko utiekol, skočil do rieky a preplával ju. Keď vyliezol z vody, bolo po botách. Rozhnevaný hybaj prosto k čižmárovi a vyzval ho do bitky, aby si zajtra zaopatril dvoch kamarátov, on že si tiež zaopatrí svojich, a že sa budú biť tam pri dube na život a na smrť. Vlk si zavolal na pomoc veverku a diviaka. Čižmár dlho nešiel, veverka pozerala s duba, a odrazu zhíkla, že už ide s dvoma kamarátmi: „za jedným samé krvavé paloše opálajú sa a ten druhý čo krok kročí, to zohne sa a skaly sbiera.“ Nechcela viacej veverka ani dolu so stromu, diviak sa zaryl pod stromy do lístia a vlk, opustený, dal sa tiež na útek. Keď ta prišiel čižmár s kohútom a so svojím krivým psíkom, nikoho nezastihol.

Vlk hladný prišiel na dolinu, pri jazere, kde sa pásla kobyla so žriebäťom. Chcel žriebä, ale kobyla mu odpovedala, že ešte nie je okrstené. Vlk, že ho sám okrstí. Nech si teda vlk, keď chce byť nasilu kňazom, stane na breh, žriebä mu dovedie kobyla k vode. Vlk tak urobil, ale tu kobyla vyhodila kopytami, že ho to zahodilo až doprostred jazera.

Pustil sa vlk druhou stranou do poľa, uvidel kozu s kozľaťom. Koza bľačala, že jej vraj kozliatko odkapalo; jednako nechcela ho vlkovi darovať, že je ešte neoplakané, neospievané. Vlk pomáhal teda plakať, začal zavýjať, ale počuli ho mlackovia na humne, tí pribehli a zbili ho ukrutne.

V hore spozoroval vlk vtáča, ako skackalo s konára na konár, prikrádal sa za ním, ale vtáča mu vždy uletelo. Vravelo mu, že mu ukáže, kde sa môže najesť a napiť. Videlo už predtým, ako ženy niesly kamsi plné koše jedla a pitia. Letelo ta a prplilo sa pred ženami v prachu. Ženy chcely ho chytiť, složily koše a pustily sa za ním; a vtom priskočil vlk a najedol sa mäsa. Chcel sa ešte napiť, strčil hlavu do hrnca, ale vtom sa už vracaly ženy a porobily krik. Vlk v strachu zastrčil hlavu ešte hlbšie do hrnca, ženy priskočily s papekmi, čo tam pochytily, a honily ho. Vlk utekal, tresol hlavou do stromu a hrniec sa rozletel na kusy. Pretrel si oči a videl sa pod dubom, kde sa mal ráno biť s čižmárom. Hrôza ho primrazila, v strachu zatvoril oči a uvažoval o svojom osude. Vtom mu vrazily dve guľky rovno do srdca; dvaja horári, čo ho videli tam sa pliesť, vyšli na podstriežku a zastrelili ho. A milý vlčko stavil sa u kožušníka na klinci.

2. Vo verzii z Užhorodskej stolice v Etnograf. Zbirnyku IV, 167 – 9, č. 2, pripojené sú osudy hlúpeho vlka k látke o starom psovi, ktorý zachránil dieťa pred vlkom.

Pes pozval vlka na krštenie, zaviedol ho do pivnice, vlk sa napil a začal spievať; ledva sa však zachránil útekom pred panskou čeľaďou. Potom prišiel vlk ku kobyle so žriebäťom a chcel ho zožrať. Prečítal si na kopyte, že to nesmie urobiť. Zatým prišiel k baranovi, stal si podľa jeho príkazu pod chlumek, roztvoril tlamu a baran rozohnal sa naňho svojimi rohami. Napodiv prišiel vlk k paholkovi, ktorý pri potoku robil na dreve. Paholok chcel sa najprv umyť, vzal do rúk silný kyjak a vlkovi povedal, že sa nemá čím utierať, aby mu požičal svoj chvost. Paholok otočil chvost okolo ľavej ruky a kyjom v pravici vlka vymastil.

Motív 1.: Vlk si dá od ševca šiť boty, ináče obyčajne od psa; viď Vyhlídal, Hanácké děti 128; Malinowski, Powieści śląskie II, 90; Wisła III, 776; Etnogr. Zbirnyk XXXVII — XXXVIII, str.223, č. 178, 179; Dowojna Sylwestrowicz I, 340; Gittée, Wallon, 37; Schullerus, Rumän. M. 107, č. 46; v berberskej bájke (R. Basset, Nouveaux contes pop. berb. 14) je to šakal, ktorý ľvovi šije boty; Frobenius, Atlantis III, 11, č. 3.

Motív 2.: Vojna zvierat, švec s kohútom a psom, vlk s veverkou a diviakom. Tento motív býva pripojený k rozličným bájkovým látkam, viď. Anmerk, KHM Grimm I, 425. Tieto dva motívy sú spojené v jednej maloruskej bájke haličskej, Etnograf. Zbirnyk XXXVII – XXXVIII, 225, č. 179 (na jednej strane pes s kohútom a kocúrom, na druhej strane vlk s medveďom a diviakom).

Motív 3.: Vlk a kobyla. Vlk chce žriebä okrstiť. Podobne baran oklame vlka, vo východohaličskej bájke: vlk má barana prv ospevovať, kým ho zožerie, a sadne si na breh; baran sa rozletí a srazí vlka do vody (Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, str. 55, č. 39 a str. 290, č. 216), v inej bájke (ib. 290, č. 217) zaviedla ovca vlka na miesto, kde by ju mohol vyspovedať, do pasce. V bájke sedmohradských Sasíkov mal vlk pokrstiť prasiatka a sviňa ho srazila do vody (Haltrich, VKunde 52, 54), podobne u Fínov (Schreck, Finnische M. 233).

Motív 4.: Vlk mal vopred oplakávať kozľa, a dal sa hrozne zavýjať. Odchylne Haltrich, VKunde 49, 52; Etnograf. Zb. XXXVII — XXXVIII, str. 55, č. 40, str. 62, č. 44, str. 63, č. 45.

Motív 5.: Vtáča spôsobilo, že sa vlk mohol najesť a napiť. Tento motív pripomína látku o psovi, líške a vrabcovi alebo datľovi, viď niže F.

6. Vlk, zavedený na krstenie do pivnice, dal sa do spevu, viď hore číslo 146 D a č. 2, str. 139.

7. Vlk prečíta si na kopyte, že nemá zožrať žriebä, potom oklamaný od barana, ten že vraj mu vskočí do papule, srovn. Václavek, Valašské poh., 64 (lev); Nawuka, Baje, bajki 101, č. 24; Mater. antropol. archeolog. II, 62, č. 33, IV, 270, č. 35; Lorentz, Teksty pomorskie 178 č. 241, 272 č. 363, 488 č. 626; Erben, Slovanská čít. 101 (kašub.); Kolberg, Chełmskie II, 122, č. 22; Etnograf. Zbirnyk I, článok 3, str. 25, č. 4, IV. 168, č. 2; XXXVII — XXXVIII, 320, č. 242; str. 59, č. 42 a 43 (vlk má kobyle odobrať nové podkovy); Sadok Barącz, Bajki, fraszki 231; Šein, Mater severozap. kraja II, 346, 347; Rus. filolog. věstnik, sv. 58, str. 182, 184; Živaja Starina XX, 144, č. 40; Sbornik kavkaz. XIV, časť 2., str. 188, sv. XXXII, odd. 2., str. 132, č. 3; Chuďjakov, Materialy 43, 45; Schreck, Finnische M, 292; Atanasije Nikolić, Srpske nar. pripov, (1842), I, 84; Čajkanović 5, č. 4; Karadžić III, 228; Zbornik za nar. živ. juž. Slav. XVIII, 214; Krauss, SM Südslav. I, 2, č. 1; Bosan. Vila VII (1892) 363; Rešetar, Serbokroat. kolon. Südital. 268, č. 13; von Wlislocki, Volksdichtungen 422, č. 95; Haltrich, VKunde 45, č. 12, 54; Adalb. Kuhn, Märk, SM., 301; Wolf, DHM 419; Zaunert 205; Sbornik za nar. umotvor. I, 130, č. 3, X, 156, č. 4; Zs. für VKunde II, 422 (albánske); Riviere, Contes pop. Kabyl. 149, č. 7; Basset, Cont. d’Afrique 26, č. 9; Weissbach, Irak-Arabisch 144; Kletke, Marchensaal II, 66; Grimm, Reinhard Fuchs LXXII, č. 3, str. LXXVI, č. 9, CCLXXVI a 430. V starých bájkach je to líška, viď Hervieux, Fabulistes latins IV, 365, č. 57; Jacques de Vitry, ed. Crane, 147, č. 33.

8. Paholok pri potoku žiadal vlka, aby sa jeho chvostom mohol otierať.

V Prostonárodnom Zábavníku I, str. 192 — 3, je rozprávka „Sýkorka a vlk“ (Rozprávka dětinská aneb raděg bágka), ktorú zapísal Wrastislaw Rimauský z okolia Malo-Hontského.^[27]

„Bola ráz edná síkorka, a tá mala kmotra vlka. Prišou ráz vlk svojú kmotru opaśit a rozpravau sa s ňou dlho, dlho. Len ráz povje síkorka, že kto ďaľej vytrime, śo nebuďe jesť, a žeby sa poprobovaly a žeby išli do sveta. ,Dobre,‘ povedau vlk, ,koď tak kceš, ja nedbám, veď že sa probujmo!‘ Išli oni dlho, dlhoo. Síkorky nebulo niś, lebo ona ako ljetala, mušky lapala. Aľe neborák vlk niśoho nejedou, ani nemohou najst, čo by bú mohou jesť. A už ani nevládau ďaľej ísť. Na štestje išou edon chlapec cestou svojho oca śekat z jarmoku a niesou mu jesť. Len sa síkorka zaśne pred nim po prachu váľať. Chlapec sa nazdau, že je zahlušená, položiu hrnćoky na zem a kceu ju ulapiť. Ako ju tam lapá, lapá a za ňou behá, milý vlk poď k hrnćokom, a ľen je, a ak je, ta je, až šitko vyjedou, a tak sa objedou, že nevládau už ďaľej ísť a miseu si ľahnúť poľa cesty. Len ti tu naráz prišou chlapcou oťec s plným vozom vína, a ked sa mu chlapec vyžalovau, že mu tot vlk, śo tam ležj, šitko jedlo pojeu, zvev z voza ľevś a milyho vlka, ľebo sa ani pohnúť nevládau, tak sa bú obžrau, zabiu.

Dobre ľebo nebars!

Ako sa on s vlkom zapodjevav, vyľeťela síkorka na voz a zaśala ďubať do sudu, aby mu víno vypustila, ľebo jej kmotra velmi lúto bolo. Ako chlap videv, kceu ju zabit, ale síkorka uleťela, rozbiv si sud. Koď kceu ďaľej íst, zas priľeťela síkorka, sadla si na druhý sud a zas ďubala. Chlap sa zas zahnau, kceu ju zabit, síkorka uleťela, zabiu si sud. Prišla i tretí ráz a zas ďubala. Chlap sa zas zahnau, kceu ju zabit, síkorka uľeťela — zabiu si sud. Tak mu šitko víno vyťeklo. Potom zas priľeťela, sadla si koňovi na hlavu a zaśala mu do neho ďubat, chlap sa zahnau, kceu ju zabit, síkorka uleťela — zabiv si koňa. Po chvili zas prišla, sadla si druhymu koňovi na hlavu a zaśala mu do ucha ďubat. Chlap sa zahnau na ňu, kceu ju zabit — síkorka uľeťela — zabiu si koňa! Potom zas prišla, sadla si na hlavu tretímu koňovi, a zaśala mu do ucha ďubat. Chlap sa zahnau na ňu, kceu ju zabit — síkorka uľeťela — zabiu si koňa. Prišla i śtvrtý ráz, sadla si śtvrtymu koňovi na hlavu a zaśala mu do ucha ďubať. Chlap sa na ňu zahnau, kceu ju zabit, síkorka uľeťela — zabiu si koňa. Tak ňemau ani vína ani koní. — Ešte sa síkorka i veśmi osmelila a zaśala chlapcovi do pupka ďubať — chlap ju kceu ulapiť, aľe mu uľeťela. Zasi mu zaśala do úst ďubať — chlap sa veľmí nahňevau, ulapiu ju a kceu ju naráz zarezať, ale že na šťestie ňemau nožíka, položiu ju do úst, aby mu neušla. Ale sa síkorka i ztjal vyslobodila. Vníšla mu do brocha, a na brochu mu djeru vyďubala. Chlap zomreu a síkorka žije.“

Srov. podobne Knoop, Volkstümliches aus d. Tierwelt, str. 30, č. 265; Haltrich, Zur VKunde, 57, č. 21. Srovn. Anmerk. KHM Grimm I, 515, č. 58.

V Prostonárodnom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 196, je rozprávka „Vrabec“. Poznámka pripísaná „nichts dran“ vysvetľuje, že ju spracovatelia slovenských rozprávok opomíjali. Je to vcelku iné spracovanie látky, rozprávanej v predchádzajúcej bájke:

„Zobrau sa jedon vrabec na vandrovku. Iďe, sretou jedniho psa. Spítá sa toho psa: ,Kďe ideš?‘ On mu povje: ,Do sveta dakďe na vandrovku.‘ ,No puojdeme spolu.‘

Idú hodní kus. Vrabec sa hockďe na smetisku najedou a pes bou už velmi hladní. Ráz povje vrabcovi: ,Ti sa šaďe naješ, a já už nevládzem iť od hladu.‘ ,No, počkaj,‘ povje vrabec, ,iďe jedna služka s jedeňím, ti sa skovaj za krúžik a já príďem blízo k ňej; ona hrnce položí na zem a bude ma kcjeť chiťiť, a ja jej ždi ujdem ďalej, tak že ju odvedjem ďelako. Ti mezitím víjďi von a najec sa, kolko sa ti bude ľúbit.‘ Tak sa aj stálo, pes sa nažrau tak, že nevládau ani choďiť; odvljekou sa ďalej, zostau ležať na cesťe.

Iďe v tem čase jedon sedlják s vozom aj zo štirmi koňmi, vjezou víno na tom voze sťaďe, kde ten pes ležau. Goleso prejšlo po psovi a ho rozpučilo. Tu vrabec sa nahňevau na sedljaka velmi, že mu kamarata zabiu. Viljeteu na koňa, začňe mu ďubať do očí, sedljak kce vrabca zabiť, udreu sekerou do vrabca, vrabec odskočiu, zabiu si koňa. Zase začal druhímu ďubať. ,Ej, už ťa teraz zabijem:‘ puk mesto vrabca zase do koňa a tak si pobiu šetke kone aj víno povipúšťau, a vrabcovi nebolo ništ.

Príďe smutní domou a rozpráva žeňe o tom vrabcovi. Sotvi začau rozprávat, vidja vrabca na obloku: ,Ľa, to je ten vrabec,‘ povje on, ,otvoríme oblok, azda vljetne dnu.‘ Aj vljetou dnu, hned ho chitja a radja sa, čo mu majú urobiť. Žena mu povje, abi mu hlavu odhrizou; kce mu hlavu odhriznúť, vrabec fuk! vljetou doňho a začau ho tamnu štípať. Tu krik! žena išla lekárovi, abi mu predpísau takuo, čobi vihnalo toho vrabca. On mu predpísau a jej rjekou, ebi strjehla, a keď hlavu vistrčí, abi mu odstrihla. Žena kcela odstrihnúť, nazdala sa, že je hlava vrabcova, odstrihla mužovi — jazyk.“

Bližšie verziam, sostaveným v Anmerk, KHM Grimm I, 515, č. 58, najmä verziam nemeckým. Srovn. Gerber, Great Russian Animal Tales, str. 61, č. 18. Iné verzie: Záhorská kronika VI, 11; Věstník opav. 1924, soš. 2, str. 45; Národop. Věstník XXIII, str. 42; Etnogr. Zb. XXXVII — XXXVIII, 96; Gnědič, Mater. IV, 8, č. 2; Wisła XII, 741 č. 24; Smirnov, Sb. vrus. skazok 349, č. 105, 364 č. 112, 412 č. 138, 524 č. 185, 623 č. 226, 793 č. 307; Löwis, Finn.-estn. M. 254, č. 81; Scheu—Kurschat, Žemait Tierfabeln 306; Gaster, Ruman. Leg, Fairy Tales 132; Pamjat. Ossetin II, 101, č. 39; Sokolovy, Sk. bělozer. 278, č. 151; Wesselski, Morlini’s Novellen 82, 278, č. 21; Frobenius, Atlantis III, 16, č. 5, 28; Javorskij, Pamjat. galič. 232, č. 94; Aichele, Zigeun. M. 4, č. 1.

Verchratskyj, str. 157 — 8, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Vrabec napil sa v pálenici pálenky a poskakoval a cvrlikal. Kocúr „študeruje“, ako by ho chytil, vyliezol na strechu, chytil ho, ale spadol s ním dolu. Vrabec strachom vytrezvel, kocúrovi povedal, že jeho otec sa s vtákmi prv bavil, než ich zjedol. Kocúr pustil jednu labku, vrabec uletel na strechu. Kocúr sa presvedčil, že sa už nikdy nebude s vtákmi baviť, a vrabec sa zariekal, že nikdy už nebude piť pálenku.

Podobne Etnograf. Zbirnyk, sv. XXXVII — XXXVIII, str. 390, č. 294. Inakšie u Dähnhardta, Natursagen III, str. 237 — 238.

Slovenské Pohľady XII, str. 722, č. 17, majú verziu zo sbierky F. Šujanského.

Králik, ináče cárašník, prišiel k svojmu kráľovskému menu len úskokom. Kráľom vtákov mal sa stať, kto by najvyššie vyletel. Králik skryl sa orlovi pod krýdlo, a keď orol bol už v najvyššej výške, tu vyletel ešte o kúsok vyššie a pripravil orla o kráľovstvo. Ale vtáci ním opovrhujú, prenasledujú ho, takže sa ustrašený schováva do myšacej diery, neodvažuje sa ďalej od plota.

Podobne v Šariši, Verchratskyj, str. 113, 114, 119, 122, 127, 144, kde sa menuje myšij kralik, tiež orišok, a v Zemplíne, ib. str. 164, kde sa volá orišec; myším kráľom menuje sa, že sa skryl do myšacej diery.

O tejto starej ezopovskej bájke srovn. Anmerk. KHM. Grimm, III, 278, č. 171, IV, 336; Dähnhardt, Natursagen IV, 161 nasl. Iné verzie. Vyhlídal, Malůvky z Hané 123; Bl. f. pommer. Volkskunde XXII, 162; Capeller, Litau, M. 16, č. 10; Hambruch, Malai. M, 26, č. 12. Srv. Witold Klinger, Z motywóv wędrownych pochodzenia klasycznego, str. 4.

Peter Tomkuljak v „Tovaryšstve“ I, 216, podáva toto z Detvy.

Húsatá hovoria, aké sú pekné, husi odpovedajú, že boly liež také, a húser („gunár“) dodáva, že to bolo dávno. A tak je to i medzi ľuďmi.

F. Šujanský zaznačil v Slovenských Pohľadoch XIII, 147, č. 30, verziu „Náhlivá robota“.

„Piekly líšky koláče (váľaly sa po horách hmly), šiel rak kúpiť kvasníc, a prikázaly mu, aby sa ponáhľal. Na dlho trvala rakovi, ta i zpiatky, cesta, konečne skedy-neskedy (na koláče už boly dávno zabudly) došiel rak s kvasniciami, ale jako cez prah prestupoval, pošmyknuv sa, prekotil sa tam na mieste. Sbierajúci sa z mláky rozliatych droždí, celý nakvasený riekol: ,Dobre ja naveky hovorím, že náhlivá robota nikdy dobrá nebýva.‘“

Fr. Šujanský v Slovenských Pohľadoch XII, č. 6, str. 643 — 4, má rozprávku „Komár a medveď“.

Komára mrzelo, že je taký malý a medveď taký veľký. Nazdával sa, že keď sa napije medveďovej krvi, že bude pri najmenšom rovnako veľký ako on. Vletel na medveďa, cical jeho krv, ale medveď si ho nevšímal. Komár robil útoky vždy častejšie, hľadal miesto nechránené kožušinou, až ho medveď zabil na svojom nose.

Odchylne od ezopovskej bájky o boji komára s ľvom a od starej stredovekej o boji komára s bujakom.

Srovn. Anm. KHM Grimm II, 435, č. 102.

V rukopisnej sbíerke J. Ľ. Holubyho, str. 268, je táto verzia:

„Išiel sopeľ z Bošáce do N. Mesta a stretol v Bohuslaviciach muchu. Sopeľ sa muchy pýtal: ,Jako sa máš?‘ ,Ale zle,‘ povedala mucha, ,sotva v meste taniere soberú so stola, už ich vopchajú do vrelej vody, a mne sa neujde nič. Pôjdem radšej do Bošáce; tam nechajú taniere po obede na hromade aj do večera: tam sa mi ujde toho dosť na lízanie. A ty, sopeľ, jako sa máš?‘ ,Ale zle,‘ riekol sopeľ, ,lebo ma sedliak v Bošáci schytí do prstov a rozšmarí ma po ceste; idem teda radšej do mesta, tam ma páni budú pekne nosiť vo vačku.‘“

Podobne Lud. XX, 247, č. 1.

Obyčajne hádajú sa mestská a dedinská mucha, kde je im lepšie žiť: Etnograf. Zbirnyk XXXVII — XXXVIII, 493, č. 382, 383; Dähnhardt, Natursagen III, 216 (z Rumunska); Scheu-Kurschat, Žemait. Tierfabeln 321, č. 66; alebo mucha a blcha: Dähnhardt III, 216, č. 3 (z Estonska); Etnograf Zbirnyk XXXVII — XXXVIII, 494, č. 384 — 386; Manžura, str. 7, č, 11; Hrinčenko, Etnograf., Mater. 23, II, 10, č. 16; Zs. d. Ver. Volkskunde XV, 105; Baar, Naše pohádky 32 (pavúk a podagra); Sudetendeutsche Zs. Volkskunde IV, 122 (pavúk a „Zipperlein“); Bajić, Srpske nar. pripov. 20, č. 15 (pavúk a zimnica); Čajkanović 373, č. 119 (pavúk a vozher); M. Böhm — F. Specht. Lett. Lit. M. 165, č. 4 (mucha a voš).

Bájka podobná slovenskej rozpráva sa i na Ukrajine, iba že tu je pavúk a sopeľ: Manžura str. 7, č. 10.

Škultety — Dobšinský, str. 484 — 485, majú rozprávku „O Mechúrikovi. Poviestku túto žartovnú podal a rozpráva J. Botto tak, ako na Rimavskej doline hovoria“.

Mechúrik vybral sa do sveta. Na ceste stretol sa so slamkou a potom s uhlíkom. Jeden raz prišli k veľkej vode. Mechúrik bol by so slamkou šťastne preplával, ale úbohý uhlík! Mechúrik nedbal na jeho nárek a hrdo ako kačica preplával na druhý breh. Ale slamka sa smilovala nad ním, vzala ho na chrbát a pustila sa s ním cez vodu. Ako prišli do prostriedku, slamka prehorela a uhlík spadol do vody. Keď to mechúrik na brehu videl, rozrehotal sa tak, že sa od smiechu rozpukol.

Bájka bola rozobraná v Anmerk. KHM. Grimm. I, str. 135, č. 18; Šewčík: Bajki, 20.