E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Výstrel

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov


 

Výstrel

Ležali sme posádkou v mestečku N. Život armádneho dôstojníka je známy. Ráno učenie, cvičenie, dresírovanie koní, obed u plukovného veliteľa alebo v židovskom hostinci, večer punč a karty. V N. nebolo ani jedného otvoreného pohostinného domu, ani jednej nevesty. Schádzali sme sa druh u druha, kde okrem svojich rovnošiat nevideli sme ničoho.

Len jeden človek prináležal k našej spoločnosti, ktorý nebol vojak. Bol asi päťatridsaťročný a preto sme ho my považovali za starca. Skúsenosť dávala mu v našich očiach mnohé prednosti; pritom jeho obvyklá zasmušilosť, tvrdý ráz a zlý jazyk malý silný vplyv na naše mladé umy. Akási tajomnosť okružovala jeho sudbu. Zdal sa byť Rusom, ale mal cudzozemské meno. Kedysi slúžil u husárov a, veru, šťastlivo; niekto nevedel príčinu, ktorá ho ponúkla dať sa penzionovať a usadiť sa v biednom mestečku, kde žil i biedne i márnotratne: chodil vždy peši, v obnosenom čiernom kabáte, ale jeho stôl bol pohostinný pre všetkých dôstojníkov nášho pluku. Pravda, obed jeho pozostával len z dvoch alebo z troch misiek, chystaných vyslúžilým vojakom, ale zato sa šampanské lialo potokom. Nikto nevedel ani o jeho povolaní, ani o jeho dôchodkoch, a nikto sa ho neodvážil na to spytovať. Nachádzaly sa u neho knihy, z väčšej časti vojenské, a romány. Vďačne ich dával čítať, nepožadujúc ich nikdy nazad; no zato ani on nikdy nevracal knihy, ktoré si vypožičal. Jeho hlavné zamestnanie bolo strieľať z pištole. Steny jeho izby boly všetky rozvŕtané guľami, všetky rozdierčené ako včelné plásty. Bohatá sbierka pištolí bola jedinou rozkošou biednej chalupy, kde žil. Umenie, ktorého v streľbe dosiahol, bolo neuveriteľné; keby sa bol podobral guľkou sostreliť hrušku s čejkoľvek čiapky, nikto v našom pluku nebol by sa zdráhal nastaviť mu svoju hlavu. Rozhovor medzi nami často sa týkal súbojov. Silvio (tak ho nazvem) sa nikdy doň nezamiešal. Na dotaz, či sa mu už pridalo dakedy biť sa v súboji, odpovedal sucho, že pridalo, ale do podrobností sa nepustil, a bolo vidieť, že také dotazy boly mu nepríjemné. Mysleli sme, že na jeho svedomí zaľahla nejaká nešťastná obeť jeho strašného umenia. Ináč nám ani na um neprišlo upodozrievať ho z čohokoľvek, čo by sa zdalo ako zbabelosť. Sú ľudia, ktorých výzor už sám zavracia také podozrenia.

Neočakávaná udalosť nás všetkých náramne prekvapila.

Raz desiati z našich dôstojníkov obedovali u Silvia. Pili ako obyčajne, to jest, veľmi mnoho. Po obede začali sme nahovárať domatína, aby dal bank. Dlho sa vyhováral, lebo temer nikdy nehral. Konečne predsa kázal doniesť karty, vysypal na stôl pol stovky dukátov a sadol si dávať. My sme ho okrúžili a hra sa začala. Silvio mal obyčaj pri hre celkom mlčať, nikdy sa nedohadoval a nevysvetľoval. Keď sa hráčovi prihodilo, že sa prepočítal, vtedy Silvio alebo doplácal zbytok, alebo si zapisoval svoju prebytočnú požiadavku. My sme o tom už vedeli a neprekážali sme mu účtovať po jeho zvyku. No medzi nami sa nachodil dôstojník, ktorý len nedávno bol k nám pridelený. Hral tiež s nami a v roztržitosti zabral nepatriacu mu sumu. Silviu vzal kriedu a urovnal účet podľa svojho zvyku. Poručík mysliac, že sa Silvio pomýlil, pustil sa do objasňovania. Silvio mlčky dával karty ďalej. Poručík stratil trpezlivosť, vzal štetôčku a sotrel, čo sa mu zdalo nesprávne zapísané. Silvio vzal kriedu a napísal znova. Poručík, rozhorúčený vínom, hrou a smiechom kamarátov, pocítil sa kruto urazeným, vo vzteku schytil so stola medený svietnik a hodil ho do Silvia, ktorý sa len-len stihol vyhnúť úderu. Prišli sme do pomykova. Silvio vstal, zbledol od zlosti a so sršiacimi očami povedal:

„Milostivý pane, ráčte sa vzdialiť a ďakujte Bohu, že sa to stalo v mojom dome.“

Nepochybovali sme o následkoch a pokladali sme nového kamaráta za zabitého. Poručík vyšiel von, keď sa prv osvedčil, že za urážku je hotový zodpovedať, ako bude ľúbo pánu dávateľovi banku. Hra pokračovala ešte niekoľko minút, no, keďže sme cítili, že domatín už nemá chuti do hry, odchádzali sme jeden za druhým a rozišli sme sa po svojich bytoch, rozjímajúc o skorej vakancii.

Na druhý deň pri dresírovaní koní sme sa už dopytovali, či úbohý poručík je ešte živý, a tu prišiel medzi nás on sám. Spýtali sme sa ho samého to isté. Odpovedal, že od Silvia nemá posiaľ nijakú zvesť. Tomu sme sa zadivili. Zašli sme k Silviovi i našli sme ho na dvore, ako sádže guľu za guľou do túza, prilepeného na vráta. Prijal nás ako obyčajne, neprehovoriac ani slova o včerajšej udalosti. Prešly tri dni; poručík bol ešte na žive. Zadivení sme sa spytovali:

„Či sa Silvio nebude biť?“ Uspokojil sa s objasnením veľmi ľavným a pomeril sa.

Toto pokračovanie mu veľmi poškodilo v mienke mládeže. Nedostatok smelosti menej ako čokoľvek iné sa odpúšťa so strany mladých ľudí, ktorí v chrabrosti obyčajne vidia vrchol ľudských hodnôt a na jej účet odpúšťajú všemožné iné viny. Jednako pomaly sa na všetko zabudlo a Silvio znova nadobudol u nás predošlý vplyv.

Len ja som sa nemohol akosi k nemu znova priblížiť. Majúc od prírody romantickú obrazotvornosť, silnejšie ako všetci iní som prirástol k tomu človekovi, ktorého život bol záhadou a ktorý sa mi zdal byť hrdinom akejsi tajomnej udalosti. I on ma rád mal; aspoň proti mne samému sa zdŕžal svojho obvyklého rezavého tónu reči a hovoril so mnou o rozličných predmetoch prostoducho a s neobyčajnou príjemnosťou. No od toho nešťastného večera myšlienka, že jeho česť bola poškvrnená a náročky zostala neočistená, táto myšlienka ma neopúšťala a prekážala mi obcovať s ním tak ako predtým. Bolo mi vecou svedomia vôbec hľadieť na neho.

Silvio bol omnoho vtipnejší a skúsenejší, než aby toto nebol zbadal a aby nevedel o príčine toho. Zdalo sa mi, že ho to mrzí; aspoň pobadal som so dva razy, že si želá dorozumieť sa so mnou. No ja som sa vyhýbal takým príležitostiam a Silvio ma nechal tak. Od tých čias som sa s ním vídal len medzi kamarátmi a naše predošlé otvorené rozhovory sa pretrhly. Rozptýlení obyvatelia hlavného mesta nemajú poňatia o mnohých dojmoch, známych iba obyvateľom dedín alebo mestečiek, napríklad: očakávanie poštového dňa: v utorok a v piatok naša plukovná kancelária bola plná poručíkov; jeden čakal peniaze, druhý list, iný zasa noviny. Balíky sa obyčajne tu rozbaľovaly, novinky sa oznamovaly a kancelária predstavovala obraz veľmi oživený. Silvio dostával listy adresované na náš pluk a preto i on obyčajne býval tu. Raz dostal balík, s ktorého odtrhol pečať s výrazom najväčšej netrpezlivosti. Pri čítaní listu oči mu sršaly. Poručíci, zamestnaní svojimi písemnosťami, ničoho nespozorovali.

„Páni,“ povedal im Silvio, „okolnosti vyžadujú, aby som bez odkladu odcestoval. Idem dnes v noci. Dúfam, že neodopriete poobedovať u mňa posledný raz. Očakávam vás,“ pokračoval, obrátený ku mne, „čakám vás bezpodmienečne.“

S tým slovom náhlivo vyšiel a my, usrozumení sísť sa u Silvia, rozišli sme sa každý svojou stranou.

Prišiel som k Silviovi v označenú hodinu a našiel som u neho takmer celý pluk. Celý jeho majetok bol už spakovaný, ostávaly len holé, dostrieľané steny. Sadli sme za stôl. Domatín bol neobyčajne dobrej vôle a jeho veselosť sa skoro stala všeobecnou. Zátky ustavične pukaly, poháre sa penily a sipely stále, a my so všemožnou horlivosťou želali sme odchádzajúcemu šťastlivú cestu a všetko dobré. Vstali sme od stola už neskoro večer. Pri rozoberaní čiapok Silvio, so všetkými sa rozlúčivší, chytil ma za ruku a zadržal ma v tú samú chvíľu, keď som chcel vyjsť.

„Musím sa s vami poshovárať,“ povedal mi ticho.

Ostal som.

Hostia odišli. Ostali sme dvaja. Sadli sme si naproti sebe a mlčky sme fajčili. Silvio bol ustarostený; nebolo už ani stopy po jeho napnutej veselosti. Chmuravá bledosť, iskriace oči a hustý dym, vychodiaci z jeho úst, dávaly mu výzor opravdivého démona.

Prešlo niekoľko minút a Silvio pretrhol mlčanie.

„Azda sa už nikdy viac neuvidíme,“ riekol mi. „Pred rozlúčením chcel som vám podať vysvetlenie. Mohli ste spozorovať, že si málo všímam postranných úsudkov, no vás mám rád a cítim, že by mi bolo ťažko zanechať vo vašom ume nepravý dojem.“

Zastal a začal znovu napchávať svoju vyhorelú fajku. Ja som mlčal a sklopil oči.

„Bolo vám divné,“ pokračoval, „že som nežiadal zadosťučinenie od toho opitého blázna R. Azda súhlasíte v tom, že, keďže som mal právo voliť si zbraň, jeho život bol v mojich rukách, kdežto môj život bol temer mimo nebezpečenstva: mohol by som pripísať svoje postupovanie samej veľkodušnosti, no nechcem klamať. Keby som mohol potrestať K. tak, aby som staval na kocku svoj život, za nič by som mu nebol odpustil.“

Pozeral som na Silvia s nepochopením. Také priznanie ma celkom zmiatlo. Silvio pokračoval:

„Áno, celkom tak: ja sa nemám práva podvrhnúť smrti. Pred šiestimi rokmi som dostal zaucho a môj nepriateľ ešte žije.“

Moja zvedavosť bola silne roznietená.

„Vy ste sa s ním nebili?“ spýtal som sa. „Iste vás mimoriadne okolnosti rozlúčily, prekazily…“

„Bil som sa s ním,“ odpovedal Silvio, „hľa, tu je pamiatka nášho súboja.“

Silvio vstal a vyňal z kartúna červenú čiapku so zlatou kytkou, s pozamentom (to, čo Francúzi nazývajú bonnet de police), a postavil si ju na hlavu. Bola prestrelená asi na palec od čela.

„Viete,“ pokračoval Silvio, „že som slúžil v ***skom husárskom pluku. Moja povaha je vám známa: byť všade prvý. No za mladi bolo toto u mňa zrovna náruživosťou. V naše časy garazdenie bolo v móde; ja som bol prvý garazda v armáde. Pretekali sme sa pijanstvom; ja som prevýšil v pití slávneho Burcova, ospievaného Denisom Dávidovom. Súboje sa v našom pluku stávaly každú chvíľu. Bol som na všetkých alebo svedkom alebo činnou osobnosťou. Kamaráti ma zbožňovali a plukoví velitelia, každú chvíľu sa zamieňavší, pozerali na mňa ako na nevyhnutné zlo. Pokojne (alebo nepokojne) som sa nasládzal svojou slávou, keď sa k nám pripojil mladý človek, bohatý a zo vznešenej rodiny (nechcem ho pomenovať). Nikdy som sa nestretol so šťastlivcom takým blýskavým! Predstavte si mladosť, um, krásu, zvučné meno, peniaze, ktorým nevedel počet a ktoré sa u neho nikdy nemíňaly, a potom si predstavte, aký účinok musel urobiť na nás. Moje prvenstvo sa zaklátilo. Svedený mojou slávou vyhľadával moje priateľstvo, no ja som ho prijímal chladne a on bez všetkej ľútosti sa odo mňa odvrátil. I znenávidel som ho. Jeho úspechy v pluku a v spoločností ženských ma privádzaly do úplného zúfalstva. Začal som s ním vyhľadávať spory. Na moje epigramy odpovedal i on epigramami, ktoré sa mi vždy zdaly prekvapujúcejšie a ostrejšie ako moje a ktoré pritom boly pomerne veselšie; on žartoval a ja som sa hneval. Napokon raz na bále u poľského statkára, keď som videl, že on je predmetom záujmu všetkých dám a najmä samej domácej panej, ktorá bola so mnou v blízkom pomere, povedal som mu do ucha akúsi obecnú hrubosť. Vzbĺkol a dal mi zaucho. Pochytili sme šable: dámy popadaly do mdlôb; nás roztrhli a ešte v tú istú noc sme sa išli biť. Bolo to na svitaní. Stál som na označenom mieste so svojimi tromi sekundantmi. S pochopiteľnou netrpezlivosťou som očakával svojho protivníka. Jesenné slnko vyšlo a už začínalo aj páliť. I zazrel som ho v diaľke. Šiel peši, a niesol si mundúr na šabli, sprevádzaný jedným sekundantom. Vydali sme sa mu v ústrety. Priblížil sa držiac čiapku naplnenú čerešňami. Sekundanti nám odmerali dvanásť krokov. Ja som mal streliť prvý; no vlnenie hnevu bolo vo mne také silné, že som nedôveroval vernosti ruky, a aby som mal času ochladnúť, ponúkol som jemu prvý výstrel. Môj protivník s tým nesúhlasil. Navrhli hodiť žreb: prvé číslo sa dostalo jemu, vernému miláčkovi šťastia. Namieril a prestrelil mi čiapku. Bol rad na mne. Jeho život bol konečne v mojich rukách; hľadel som na neho lakomo, usilujúc sa pochytiť u neho aspoň tieň nepokoja. Stál pred pištoľou, vyberal z čiapky zrelé čerešne a vypľúval kôstky, takže dolietaly až ku mne. Jeho ľahostajnosť ma rozzúrila. „Čo mám z toho?“ myslel som, „ak ho pozbavím života, keď si ho vôbec necení?“ Zlobná myšlienka mi prehlesla umom. Ovesil som pištoľ dolu.

„Vy, zdá sa, že vôbec nemyslíte na smrť,“ povedal som mu, „ráčite raňajkovať; nemám vôle vás mýliť.“

„Vonkoncom ma nemýlite,“ vyrazil zo seba, „ráčte si len strieľať, ale, napokon, ako sa vám páči; váš výstrel ostane vaším, a ja vám vždy stojím k službám.“

Obrátil som sa k sekundantom s osvedčením, že nateraz nemám úmysel strieľať, a súboj sa tým skončil.

Vykonal som si prepustenie od vojska a odišiel do tohto mestečka. Od toho času neprešiel jediný deň, aby som nemyslel na pomstu. Teraz nastal môj čas…“

Silvio vyňal z vrecka list, ktorý dnes dostal a dal mi ho prečítať. Ktosi (zdalo sa, poverený jeho vecmi) mu písal z Moskvy, že známa osoba má skoro vstúpiť do zákonného manželstva s mladou, krásnou devuškou.

„Vy iste sa domyslíte,“ povedal Silvio, „kto je tá známa osoba. Idem do Moskvy. Uvidíme, či tak ľahostajne bude hľadieť na smrť pred svojím sobášom, ako vtedy, keď čakal na ňu pri čerešniach!“

Pri týchto slovách Silvio vstal, hodil o zem čiapku a začal chodiť hore-dolu po izbe ako tiger v klietke. Nepohnuto som ho pozoroval a divné navzájom si odporujúce city vlnily mnou.

Vošiel sluha a oznámil, že kone sú hotové. Silvio silne mi stisol ruku; pobozkali sme sa. Sadol na vozík, kde ležaly dva kufre, jeden s pištoľami, druhý s jeho imaním. Rozlúčili sme sa ešte raz, a kone daly sa do behu.

*

Prešlo niekoľko rokov a domáce okolnosti ma prinútily usadiť sa v biednej dedinke n.-ského okresu. Zapodievajúc sa hospodárstvom, neprestával som v tichosti vzdychať o svojom predošlom šumnom a bezstarostnom živote. Nadovšetko ťažko mi bolo privykať tráviť jesenné a zimné večery v úplnej osamelosti. Do obeda som ešte ako tak strávil čas, shovárajúc sa so starostom, voziac sa za robotníkmi alebo obchodiac nové zariaďovania; no, len čo začalo mrkať, naskrze som nevedel, kam sa podieť. Niekoľko kníh, ktoré som našiel v šifonieroch a v zásobnej komore, vedel som už nazpamäť. Všetky rozprávky, ktoré len vedela kľučiarka Kyrilovna, mi už vyrozprávala; piesne báb ma napĺňaly akousi úzkosťou. Bol som sa dal na nesladenú liehovú nálievku, no od nej ma bolela hlava, ba priznávam sa, obával som sa, že sa stanem pijanom od žiaľu, to jest celkom oželeným, nahorklým pijanom, na čo som videl mnoho príkladov v našom okrese.

Blízkych susedov na okolí som nemal, iba dvoch alebo troch nahorklých pijanov, ktorých rozhovor záležal zväčša vo čkaní a vzdychaní. Samota bola znesiteľnejšia. Napokon som sa odhodlal ľahnúť si spať čo možno najčaššie a obedovať čo možno najneskoršie; takým činom som si skrátil večer a predĺžil deň a našiel som, že je tak dobre.

Na štyri versty odo mňa sa nachodil bohatý majetok grófky B.; no na ňom býval len správca a grófka navštívila svoj majetok len raz, v prvý rok svojho manželstva, a pobudla tam nie viac ako jeden mesiac. No predsa v druhú jar môjho pustovníctva sa rozniesol chýr, že grófka príde s mužom na leto do svojej dediny. A naozaj, zavítali počiatkom mesiaca júna.

Príchod bohatého suseda je vážna epocha pre dedinských obyvateľov. Statkári a ich poddaná čeľaď rozprávajú o tom dva mesiace vopred a tri roky pozadu. Čo so mňa týka, priznávam sa, že zvesť o príchode mladej a krásnej susedky silne na mňa podejstvovala; horel som netrpezlivosťou uvidieť ju, a preto v prvú nedeľu po jej príchode som sa po obede vybral do dediny predstaviť sa ich osvietenostiam ako najbližší sused a najpokornejší sluha.

Lokaj ma voviedol do grófskeho kabinetu a sám ma odišiel ohlásiť. Priestranný kabinet bol zariadený so všemožnou rozkošou; okolo stien stály vysoké skrine s knihami a nad každou bola bronzová soška; nad mramorovým komínom bolo široké zrkadlo; dlážka bola obitá zeleným súknom a prikrytá pokrovcami.

Odvyknutý od takej rozkoše vo svojom úbohom kúte a nevidevší už dávno také bohatstvo, akosi som schúlostivel a očakával som grófa s istým rozochvením, ako prositeľ z vidieka očakáva príchod ministra.

Dvere sa otvorily a vošiel mužský dvaatridsaťročný, krásny. Gróf sa priblížil ku mne s otvorenou a priateľskou tvárou. Usiloval som sa byť bodrý i začal som sa predstavovať, no on ma predišiel. Sadli sme si. Jeho nenútený a ľúbezný rozhovor dosť skoro rozptýlil moju nespoločenskú chúlostivosť a ja som už počínal prichodiť k sebe, keď zrazu vošla grófka a zmätok ovládol mňa väčšmi ako predtým. Naozaj, bola krásavica. Gróf ma predstavil; ja chcel som sa ukázať voľným, no čím väčšmi som sa usiloval dať si výzor nenútenosti, tým som sa cítil neobratnejším. Oni, aby mi dali času prísť k sebe a privyknúť na novú známosť, začali sa shovárať medzi sebou, zaobchádzajúc so mnou ako s dobrým susedom a bez ceremónií. Medzitým som začal chodiť hore-dolu, obzerajúc knihy a obrazy. V obrazoch nie som znalcom, no jeden z nich upútal moju pozornosť. Zobrazoval akýsi vidiek zo Švajčiarska, no prekvapilo ma v ňom nie natoľko samé umenie, ako skôr tá okolnosť, že obraz bol prestrelený dvoma guľkami, strelenými jedna do druhej.

„Hľa, to bol krásny výstrel!“ riekol som obrátiac sa ku grófovi.

„Áno,“ odvetil, „vystrel je veľmi pozoruhodný. A vy dobre strieľate?“ doložil.

„Dosť dobre,“ odvetil som, radujúc sa, že sa konečne rozhovor dotkol predmetu mne blízkeho. „Na tridsať krokov nepochybím kartu, rozumie sa, že zo známej pištole.“

„Naozaj?“ riekla grófka s výrazom veľkej vnímavosti, „a ty môj druh, trafíš kartu na tridsať krokov?“

„Niekedy,“ odpovedal gróf, „oprobujeme. Svojho času som nestrieľal zle, no, hľa, už štyri roky nevzal som do ruky pištoľ.“

„Ó,“ poznamenal som, „v takom prípade stavím sa, že vaša osvietenosť netrafíte kartu na dvadsať krokov; pištoľ vyžaduje každodenného zamestnania. To viem zo skúsenosti. U nás v pluku ma pokladali za jedného z najlepších strelcov. Ale raz sa stalo, že za celý mesiac som nevzal pištoľ, lebo moje boly v oprave, a čo by ste mysleli, vaša osvietenosť? Keď som potom prvý raz zasa strieľal, štyri razy jedno za druhým pochybil som fľašu na dvadsať krokov. Bol u nás rotmajster, vtipkár a zábavný človek, ten sa tam práve namanul a riekol mi: „Vidno, bratku, že tvoja ruka nesiahava po fľaše.“ — Nie, vaša osvietenosť, nemá sa zanedbávať toto zamestnanie, lebo ináče cele iste odvykneme. Najlepší strelec, s akým som sa kedy stretol, strieľal každý deň aspoň tri razy pred obedom. To bolo u neho zaužívané ako kalíšek vodky.“

Gróf i grófka boli radi, že som sa tak rozvravel.

„Akože strieľal?“ spýtal sa ma gróf.

„Hľa, ako vaša osvietenosť, bývalo, vidí, mucha sadla na stenu… Vy sa smejete, grófka? Ej, Bohu, je tak. Bývalo, uvidí muchu a kričí: „Kuzka, pištoľ!“ Kuzka doniese nabitú pištoľ. A on paf! a vtlčie muchu do steny!“

„To je podivné!“ riekol gróf, „a akože ho volali?“

„Silvio, vaša osvietenosť!“

„Silvio!“ vykríkol gróf, vyskočiac so svojho miesta „vy ste znali Silvia?“

„Ako by som ho nebol znal, vaša osvietenosť, my sme boli s ním priatelia. V našom pluku ho pokladali za brata-kamaráta, a hľa, už od piatich rokov nemám od neho nijakej zvesti. Tak ho i vaša osvietenosť, zdá sa, poznala?“

„Poznal, dobre som ho poznal. Či vám nerozprával o istej veľmi divnej veci?“

„Či nie o zauchu, vaša osvietenosť, ktoré dostal na bále od akéhosi vetroplacha?“

„A či vám nepovedal meno toho vetroplacha?“

„Nie, vaša osvietenosť, nepovedal… Ach, vaša osvietenosť!“ pokračoval som, domýšľajúc sa pravdy, „odpusťte, nevedel som, azda, vy?“

„Ja sám,“ odpovedal gróf s výrazom neobyčajne znechuteným, a „prestrelený obraz je pamiatka nášho stretnutia sa.“

„Ach, milý môj,“ povedala grófka, „preboha, nerozprávaj o tom, mne bude strašne počúvať o tom.“

„Nie,“ vyrazil gróf, „rozpoviem všetko; on vie, ako som ublížil jeho priateľovi; nechže tedy vie, ako sa mi Silvio pomstil.“

Gróf mi postavil kreslo, a ja s najväčšou zvedavosťou som počúval túto rozpravu:

„Pred piatimi rokmi som sa oženil. Prvý mesiac the honey-moon, strávil som tu, v tejto dedine. Tomuto domu som zaviazaný za najlepšie chvíle života i za jednu z najťažších rozpomienok.

Raz večerom jazdili sme na koňoch; kôň ženin sa dákosi stal zanovitým; naľakala sa, oddala mi opraty a išla pešo domov. Ja som pobehol napred. Na dvore som zazrel cestovný vozík; povedali mi, že v mojom kabinete sedí človek, ktorý nechcel povedať svoje meno a riekol prosto, že má so mnou do činenia. Vošiel som do tejto izby a zazrel som v šere človeka zaprášeného a so zarastenou bradou; stál tu pri komíne. Podišiel som k nemu usilujúc sa pripomenúť si jeho črty.

„Ty ma nepoznáš, gróf?“ preriekol trasúcim sa hlasom.

„Silvio,“ skríkol som a, priznávam sa, pocítil som, ako mi vlasy dubkom vstaly.

„Tak je,“ pokračoval, „môj výstrel ostal mojím, prišiel som vypáliť svoju pištoľ; si hotový?“

Z bočného vačku mu trčala pištoľ. Odmeral som dvanásť krokov, a tam som zastal v kúte a požiadal ho, aby vystrelil prv, ako by sa žena vrátila. Zdráhal sa a pýtal si svetlo. Priniesli sviece. Zavrel som dvere, zakázal som každému vojsť do izby a znova som ho žiadal vystreliť na mňa. Vyňal pištol a cielil. Počítal som sekundy… a myslel som na ňu… Prešla hrozná minúta. Silvio spustil ruku.

„Ľutujem,“ riekol, „že pištoľ nie je nabitá čerešňovými kôstkami… guľka je ťažká. No mne sa pozdáva, že toto by nebol súboj, ale vražda: nie som zvyknutý cieliť na bezbranného. Začnime znova; hoďme si žreb, kto má streliť prvý.“

Hlava sa mi točila… Zdá sa mi, že som nesúhlasil. Konečne sme nabili ešte jednu pištoľ; skrútili sme dve karôtky; položil ich do čiapky, ktorú som kedysi prestrelil; ja som si vytiahol zasa prvé číslo.

„Ty gróf, si čertovsky šťastný,“ preriekol s úsmevom, na ktorý nikdy nezabudnem. Nerozumiem, čo bolo so mnou a akým činom ma mohol na to prinútiť… no vystrelil som a trafil hľa, do toho obrazu. (Gróf ukázal prstom na prestrelený obraz; jeho tvár horela ako oheň; grófka bola bledšia ako jej šatôčka; nemohol som sa zdržal vykríknutia.)

„Vystrelil som,“ pokračoval gróf, a chvalabohu, chybil som. Vtedy Silvio (v tú minútu bol naozaj hrozný) nacielil na mňa. Razom sa dvere otvorily, vbehla Maša a s výkrikom sa mi hodila okolo krku. Jej prítomnosť mi vrátila všetku odvahu.

„Milá,“ riekol som jej. „Či nevidíš, že my len žartujeme? Čože si sa tak naľakala! Choď, vypi za pohár vody a príď zasa k nám; predstavím ti dávneho priateľa a kamaráta.“

Maša ešte vždy nedôverovala.

„Povedzte mi, či muž hovorí pravdu?“ povedala a obrátila sa k hroznému Silviovi. „Či je pravda, že žartujete?“

„On vždy žartuje, grófka,“ odvetil jej Silvio. „Kedysi mi dal zo žartu zaucho; zo žartu prestrelil mi, hľa, túto čiapku: zo žartu ma teraz netrafil; teraz i mne prišla vôľa, zažartovať si…“

S tým slovom chcel na mňa nacieliť… pred ňou! Maša sa hodila k jeho nohám.

„Vstaň, Maša, to je hanba!“ zakročil som najedovane, „a vy pane, či prestanete zahrávať si s úbohou ženou? Či budete strieľať alebo nie?“

„Nebudem,“ odvetil Silvio, „som spokojný: videl som tvoju zmätenosť, tvoj strach, i prinútil som ťa streliť po mne. To mi stačí. Budeš na mňa pamätať. Oddávam ťa tvojmu svedomiu.“

S tým odchádzal, no zastal vo dverách, obzrel sa na môj prestrelený obraz, strelil doň takmer bez cielenia a zmizol. Žena ležala v mdlobe; moji ľudia sa neopovážili zastaviť Silvia a s hrúzou sa pozerali na neho; vyšiel na krielce, zavolal na kočiša a odišiel, skôr ako by som bol stihol spamätať sa.“

Gróf zmĺkol. Takým činom som zvedel koniec príbehu, ktorého začiatok ma bol kedysi tak zaujal. S jeho hrdinom som sa viac nestretol. Hovoria, že Silvio v čase povstania Alexandra Ipsilantiho bol veliteľom-vodcom oddielu heteristov a padol v bitke pod Skuljanami.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.