ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Miesto, ku ktorému je obťažno pristúpiť a z ktorého je ťažko sa dostať

Barka, ktorú v rozličných hodinách večera zbadali na rozličných miestach guerneseyského pobrežia, bola, čo je ľahko uhádnuť, pansa. Gilliatt si volil plavbu cez užinu medzi skalami pozdĺž pobrežia; bola to nebezpečná, ale rovná cesta. Jeho jedinou starosťou bolo pustiť sa najkratšou cestou. Stroskotanie lode nečaká, more sa ponáhľa, hoci aj jedna hodina opozdenia mohla by sa stať nenahraditeľnou. Chcel rýchlo priskočiť na pomoc ohroženému stroju.

Tak sa zdá, že jednou z hlavných starostí Gilliatta, keď odchodil z Guernesey, bolo, nevzbudiť pozornosť. Odišiel tak, ako by utekal. Zdalo sa, akoby sa chcel skryť. Vyhnul východnému pobrežiu ako človek, ktorý považuje za zbytočné plaviť sa okolo Saint-Simpsonu a Saint-Pierre-Portu. Plúžil sa, ba možno povedať kradnul sa pozdĺž pobrežia na druhej strane ostrova, ktoré je temer neobývané. Medzi úskaliami musel veslovať; ale Gilliatt vládnul veslom dľa hydraulického zákona: začieral veslom bez narazenia a zvoľna ho zasa vyťahoval a takto sa vo tme mohol plaviť čím najrýchlejšie a dľa možnosti s tým najmenším hlukom. Boli by ste si mohli myslieť, že má nejaké zlé úmysly.

Hoci sa slepo vrhal do podujatia, ktoré sa veľmi podobalo nemožnosti a hoci svoj život vystavoval nebezpečenstvu temer bez všetkej nádeje na úspech, pravda je, že sa bál súťaže.

Keď svitalo, nejaké tie neznáme, v priestoroch snáď otvorené oči, mohly zbadať v prostriedku mora na jednom z najvzdialenejších a najnebezpečnejších miest dve veci, medzi ktorými sa diaľka krátila, keďže sa jedna blížila k druhej. Prvou, v rozsiahlom priestore rozvlneného mora temer neviditeľnou vecou, bola plachtová barka; v tejto barke bol človek; bola to pansa, v ktorej sa viezol Gilliatt. Druhá, nehybná, ohromná, čierna, mala nad vodou prekvapujúcu formu. Dva vysoké stĺpy podopieraly nad vlnami v prázdnom priestore akúsi vodorovnú prieku, ktorá ako nejaký most spájala obidva vrcholce. Táto z ďaleka taká neforemná prieka, že nebolo možno uhádnuť, čo je to, s obidvoma stĺpmi dovedna tvorila jedno teleso. Podobalo sa to bráne. Ale načo je brána v tomto na všetky strany otvorenom priestore, ako je more? Robilo to dojem titanského dolmenu, postaveného sem do prostriedku oceánu nejakým veľkolepým rozmarom, vybudovaným rukami, ktoré sú navyknuté prispôsobovať rozmery svojích stavaní nesmiernym hĺbkam. Silhuetta tohoto kolosa vyčnievala na jasnom nebi.

Na východe pribúdalo denného svetla; belosť horizontu dodávala moru ešte černejšej farby. Na druhej strane zapadal mesiac.

Tie dva stĺpy boly Douvres. Medzi nimi, ako architráv medzi rimsami, vtiesneným telesom, bola Duranda.

Toto úskalie, ktoré takto trímalo a ukazovalo svoju korisť, bolo hrozné; niekedy veci proti človeku majú pochmúrny a nepriateľský vzhľad. V útvare týchto skál bolo niečo vyzývavé. Ako by na niečo čakaly.

Nemožno si predstaviť nič pyšnejšieho a drzejšieho: loď premožená, priepasť pánom. Obidve skaly, s ktorých po včerajšej búrke ešte vždy kvapčala voda, budily dojem upotených bojovníkov. Vietor ztíchnul, more sa pokojne načechrávalo a tam, kde sa hravo krútily chomáče pien, bolo možno tušiť podmorské skaly. Z širokého mora doliehalo sem hukotanie, ktoré sa podobalo bzukotu včiel. Okrem dvoch Douvres, ktoré tu stály rovno ako dva čierne stĺpy, všetko bolo ploché. Do istej výšky boly voskrz zarastené morskou trávou. Ich strmé steny sa ligotaly ako pancier. Zdalo sa, že sú prichystané pustiť sa do nového boja. Bolo zrejmé, že sú vkorenené do skál pod vodou. Viala z ních akási tragická všemohúcnosť.

More obyčajne zakrýva svoje skutky. Rado ostáva neznámym. Túto nesmiernu tôňu si zavše ponecháva pre seba. Málo kedy sa stáva, že odhalí toto tajomstvo. More je trpelivé, diskrétne; je zdržanlivé. Nerado rozchyruje svoje skutky. Zapríčiní stroskotanie lode a potopí ju; táto hltavosť je jeho cudnosťou. Vlna je pokrytecká, zabíja, okráda, zatajuje, robí sa nevedomou a usmieva sa. Zúrí a potom sa úlisne čepírí.

Tu nebolo nič podobného. Skaly Douvres, dvíhajúce nad vlny mrtvolu Durandy, jasaly víťazstvom. Boli by ste povedali, že sú to dve potvorské, z priepasti vyčnievajúce ramená, ktoré ukazujú búrkam mrtvolu tejto lode. Bolo to niečo také, ako keď sa vrah chváli.

K tomu sa pojila posvätná hrúza tejto chvíle. Svitanie vyniká nejakou tajomnou velebou, v ktorej splývajú ostatky sna a začiatky myšlienky. V tejto nejasnej chvíli je doteraz niečo hrozného. Nejaké ohromné H, koré utvorily obidva Douvres, jeho spojovacou čiarkou bola Duranda, bolo viditeľné na obzore opradené zvláštnou súmračnou velebou.

Gilliatt mal námornícky oblek, vlnenú košeľu, vlnené punčochy, klincami vybíjané črievice, pletenú kazajku, nohavice z hrubej látky s vreckami, a na hlave tú červenú vlnenú čiapku, aké vtedy nosievali námorníci a ktoré v minulom storočí menovali „galériennes“.

Poznal úskalie a zamieril k nemu.

Duranda bola opakom na dno potopenej lode; visela v povetrí.

Ešte nikdy nepodnikli divnejšiu záchranu.

Už bol biely deň, keď Gilliatt dorazil do vôd úskalia.

More tu bolo, ako sme už povedali, melké. Bolo len troška rozbúrené, ako býva tam, kde je obklopené skalami. V každej, malej či veľkej, užine, sú búrky. V užine sa to ustavične pení.

Gilliatt nedorazil k Douvres bez istej opatrnosti.

Niekoľko ráz spustil olovené ťažítko.

Čakala tiež na neho úloha, vylodiť malý náklad.

Súc navyknutý častým plavbám, doma mával vždy všetko prichystané k odchodu. Bolo to vrecko suchárov, vrecko žitnej múky, koš s treskami a údenou hovädzinou, veľká konva pitnej vody a norvežská, kvetami zdobená bednička s niekoľkými vlnenými košeľami, námornicky klobúk, therom napustené holienky a ovčia koža, ktorú si v noci vždy prehodil cez kazajku. Odchodiac z Bu de la Rue všetko to naložil na pansu a vzal aj bochník čerstvého chleba. Ponáhľajúc sa, z náradia si vzal len kováčske kladivo, sekeru a obuštek, pilku a uzlovitý povraz, na ktorom bol pripevnený hák. S takýmto rebríkom možno liezť aj po najstrmších skalných stenách, a dobrý námorník vydriape sa aj po najneschodnejších strminách. Na Serku možno vidieť, s akým zdarom upotrebujú uzlovité povrazy rybári z gosselinského prístavu.

Siete, udice a celé rybárske náčinie mal v barke. Uložil ho tam zo zvyku a nahodile, lebo ak sa chystal uskutočniť svoj plán, mal dlieť nejaký čas v súostroví skál a tu sú rybárske prístroje bezpredmetné.

V chvíli, keď Gilliatt pristal, more práve klesalo, čo bolo pre neho priaznivé. Klesajúci príliv na úpätí malej Douvre odhalil niekoľko rovných alebo len slabo naklonených plochých kameňov, ktoré sa dosť podobaly podvalom pre dlážku. Tieto kamenné platne, široké i uzke, rozložené v nejednakých vzdialenosťach vedľa svislej steny monolithu, vinuly sa ako úzky chodník až k Durande, ktorá sa dmela medzi dvoma skalami. Bola tu stiesnená ako v kliešťach.

Tieto kamenné platne hodily sa k pohodlnému vykladaniu vecí a k pozorovaniu. Tu bolo možno predbežne složiť v panse dovezenú zásobu. Ale bolo sa treba ponáhlať, lebo nad vodou boly len niekoľko krátkych hodín. Pri prílive ich mala zasa zaplaviť voda.

K týmto plochým i šikmým skalám hnal Gilliatt pansu a zastavil ju tu.

Boly pokryté vlhkou a klzkou vrstvou morského machu a ich spád robil ich miestami ešte klzkejšími.

Gilliatt sa zobul, vyskočil bosý na mach a priviazal pansu ku skalnému končiaru.

Potom sa vydriapal nakoľko mohol čím najďalej po úzkej žulovej cestičke, dostal sa až k Durande, zdvihnul zrak a pozorne si ju obzeral.

Duranda visela zavesená medzi dvoma skalami asi dvadsať stop nad vodou. Aby bola vrhnutá na toto miesto, k tomu bola treba zbesilosť rozbúreného mora.

Takým násilnosťam sa námorníci ani nečudujú. Tak, aby sme spomenuli len jeden príklad, 25. januára 1840 v starskom zálive už utišujúca sa búrka vymrštila jediným návalom svojej poslednej vlny briggu cez vrak korvety „la Marne“ a vrazila ju buspritom napred, medzi dva pobrežné útesy.

V skalách Douvres bola konečne len polovička Durandy.

Vlnám vyrvaná loď, bola akosi vytrhnutá z vody, v nej bola zakorenená. Vír vetra ju skrútil, vietor mora ju pevne držal a loď, uchvátená rukami búrky v dvoch opačných smeroch, zlomila sa ako palica. Zad so strojom a kolami, vyzdvihnutý z rozpenených vĺn a vrhnutý rozkateným cyklonom do užiny Douvres, vniknul do nej až po strednú priečku a zaviazol v nej. Nával vetra musel byť dôkladný; aby vrazil medzi dve skaly tento klin, uragan sa zahnal kyjakom. Predok odniesla víchrica, a sem a ta prevaľovaný roztrieskal sa o skaly.

Utopené voly vypadli z rozdrteného podpalubia do mora.

Značný kus prednej steny bol doteraz spojený so zadom a s ľavým obalom kolesa súvisel niekoľkými porúchanými spojkami, ktoré by bolo bývalo možno sekerou ľahko preťať.

Miestami bolo vidieť vo vzdialených priehlbinách úskalia brvná, dosky, zdrapy plachiet, odlomky reťazí, rozličné trosky, povaľovať sa na skale.

Gilliatt si pozorne obzeral Durandu. Kýl mu tvoril nad hlavou akúsi povaľu.

Obzor, na ňom sa nekonečné vody ledva hýbaly, bol jasný. Na tejto obrovskej belasej klenbe slnce vychádzalo nádherne.

Chvíľami skanula s vraku kvapka a padla do mora.

II. Dôkladná zkaza

Skaly Douvres rôznily sa v tvare i vo výške.

Na malej Douvre, ktorá bola ohnutá a špicatá, bolo vidieť tkanivo dlhých, ako tehla červených, žíl skalnej hmoty, ktorá bola pomerne mäkká a prenikala žulu od úpätia až k temenu. Na povrchu tých červenkavých žíl povstaly trhliny, po ních bolo možno liezť. Takáto trhlina, temer nad vrakom, bola vlnobitím tak pekne rozšírená a vydlabaná, že tvorila akýsi výklenok, do ktorého by sa bola spratala socha. Žula malej Douvre bola na povrchu vyhladená a ošuchaná ako zkušobný kameň, ale jej hladkosť nemiernila jej drsný zovňajšok. Malá Douvre bola končitá ako roh. Veľká Douvre hladká, ulízaná, svisnutá, bola sťaby dľa nákresu, vytesaná z kusa čiernej slonoviny. Nemala ani jednej diery, ni výstupku. Jej strmá stena bola nevľúdna; trestanec by nebol našiel na nej útočište, ani vták miesto pre hniezdo. Na jej vrcholci bola ako na skale Človek, plocha; ale bola neprístupná.

Na malú Douvre bolo možno vyliezť, ale nebolo možno udržať sa na nej; na veľkej Douvre bolo možno byť, ale nebolo možno dostať sa ta.

Keď Gilliatt všetko poprezeral, vrátil sa na pansu, vyniesol jej náklad na najširšiu kamennú rimsu nad vodou, z týchto najpotrebnejších vecí urobil balík, ktorý zaviazal do nathérovanej plachty, obtiahol ju silne povrazom, zastrčil tento balík do skalného výmolu, kam nedostupovala voda, potom pomáhajúc si nohami a rukami od výstupku k výstupku, tisnúc sa pevne k malej Douvre a zachytávajúc sa i v najmenšej škáre, vydriapal sa až k Durande, čnejúcej tu ako vrak v povetrí.

Keď sa dostal až k obalu kolesa, vyskočil na palubu.

Vnútro vraku poskytovalo žalostný pohľad.

Na Durande bolo všade vidieť stopy hrozného násilia. Bol to úžasne násilný orkán. Búrka sa tak chová ako banda morských lupičov. Nič sa tak nepodobá lúpežnému útoku ako stroskotanie. Mrak, hrom, dážď, vetry, vlny, skaly, to je hrozná banda spoluvinníkov.

Na zničenej palube, sťaby sa až doteraz ozýval zbesilý dupot duchov mora. Všade bolo vidieť stopy zúrenia. Čudne poohýbané železné čiastky svedčily o tom, ako besne tu zúril vietor. Medzipalubie skytalo obraz šialencovej chyže, v ktorej je všetko potlčené.

Niet dravca, ktorý by tak vedel rozkmásať svoju korisť, ako more. Voda má plno driapov. Vietor vraždí, more hrdúsi; vlna je jeho čelusťou. Uchvacuje a v zápätí drví. Oceán zabíja práve tak ako lvia dlaba.

V zničení Durandy bolo to zvláštne, že bolo prevedené do najmenších podrobností. Ako by ju bol niekto hrozne dokmásal. Mnohé robilo dojem schválnosti. Bolo možno povedať: aká naničhodnosť! Planky boly zrovna umelecky dolámané. Takto robieva cyklon. Rozrezať a ohoblovať, to je divná záľuba tohoto desného zhubcu. Cyklon pracuje dôkladne ako kat. Zkazy, ktoré zapríčiní, robia dojem popravy. Povedali by ste, že je preniknutý zlobou; vymýšla rafinované prostriedky ako nejaký divoch. Zabíja rozrezávaním tela; mučí stroskotanca, mstí sa, zabáva sa a to je pri tom nízke a poľutovaniahodné.

Pod našími podnebiami sú cyklony vzácnosťou, ale čím neočakávanejšie prekvapia, tým sú strašnejšie. Skala, na ktorú sa oborí, môže byť príčinou, že sa na tomto mieste vietor otočí. Je pravdepodobné, že sa víchrica nad skalami Douvres otočila v špirále a naraziac na úskalie, odrazu sa premenila na vír, čím by sa dalo vysvetliť, ako mohla byť loď vymrštená do takej výšky medzi skaly. Keď zúrí cyklon, loď je pre vietor asi toľko, ako kamienok pre prak.

Duranda sa podobala človeku, ktorý je v poli preťatý; bol to otvorený trup, z ktorého vyčnievaly rozličné trosky ako vnútornosti z mrtvoly. Laná sa zmietaly a chvely; reťaze sa rinčiac kolísaly; cievy a nervy lode visely obnažené. Čo nebolo rozdrtené, bolo vyvrátené. Kusy loďného obalu boly ako klincami posiaté hachle; všade bolo vidieť zkazu. Žrď dvihadla bola už len kusom železa, sonda bola už len kusom olova, bradáč bol už len kusom dreva; spúšťacie lano bolo už len kusom kúdele, povraz len kusom vlákna; drótené lano bolo už len zamotaným klbom; všade žalostná, nesmyseľná zkaza. Nebolo ničoho, čo by nebolo odpútané, odtrhnuté, pretrhané, ohlodané, zbúrané, navrtané, zničené; nič nebolo súvislého v tejto ošklivej spúste; všetko bolo rozorvané, rozkúskované, v rozklade; panovala nestálosť a rozplývavosť, které charakterizujú každý virvar, vzniklý v ľudských ruvačkách, ktoré menujeme bitkami, až po ruvačky živlov, ktoré menujeme chaosom. Všetko sa tu rúcalo, všetko sa tu váľalo a prúd dosák, výplne, železa, lan a brvien zarazil sa na kraji veľkej trhliny v kýle, zkadiaľ mohol aj ten najmenší náraz všetko svrhnúť do mora. Čo bolo kedysi na tejto silnej spodnej čiastke lode také víťazné, celý ten zad, ktorý visel medzi dvoma skalami Douvres a snáď už na spadnutie, bol plný širokých trhlin, cez ktoré zizal tmavý vnútrok lode.

Morská pena zdola pľuvala na túto mizernú vec.

III. Nedotknutý, ale nie zachránený

Gilliatt sa nenazdal, že z lode najde len polovičku. Podľa ináč tak podrobných zvestí patróna „Shealtiela“, nesvedčilo nič o tom, že by bola loď v prostriedku rozčesnutá. Ten „pekelný praskot“, ktorý začul patrón „Shealtiela“, zavznel asi v chvíli, keď bola loď v hustej hmle rozrazená. Tento patron odchádzal asi v chvíli posledného veterného nárazu, a to, čo považoval za náraz vĺn, bola smršť. Neskôr, keď sa dostal bližšie obzrieť si ztroskotanú loď, mohol vidieť len prednú čiastku vraku, lebo všetko ostatné, tedy široký prielom, ktorý oddelil prednú čiastku lode od zadnej, bolo zakryté tesným úskalím.

Až na to tedy, bol opis patrona „Shealtiela“ správny. Trup bol ztratený, ale stroj lode ostal nedotknutý.

Také náhody vyskytujú sa pri stroskotaniach práve tak často, ako pri požiaroch. Logika pohrôm sa vymykáva naším predstavám.

Polámané stožiare sa srútily, ale komín sa neohnul. Veľká železná doska, na ktorej spočíval stroj, zachovala ho v celosti. Dosková bočná stena pri obrube kolies bola zlámaná tak, že sa podobala doštičkám žaluzii; ale cez štrbiny bolo vidieť, že sú obidve kolesá v dobrom stave. Chýbalo len niekoľko lopatiek.

Okrem stroja odolal tiež veľký navinovač na zadu. Mal posiaľ svoju reťaz a keďže bol mocne sovrený štvorhranom zo silných klád, ešte mohol konať dobré služby, kým pod ťarchou reťazí neprasknú dosky. Podlaha paluby bola temer všade poprehybovaná a celá tá plocha bola rozheganá.

Ale zato tá čiastka trupu, ktorá väzela medzi skalami Douvres, ako sme už povedali, držala sa vedno, a zdalo sa, že je neporušená.

V tejto nedotknutosti stroja bolo niečo výsmešné, akoby tú pohromu stíhalo ironiou. Tmavá zlosť neznámych mocí uškrnie sa zavše tak trpko. Stroj bol síce zachovaný, ale odsúdený ku zkaze. Oceán si ho ponechal, aby ho potom pohodlne zničil. Bol akoby hračkou mačky.

Stroj tu pomaly podľahne zkaze a kus po kuse sa rozpadne. Bude hračkou divoko sa peniacich vĺn. Deň čo deň bude ho ubúdať, takrečeno bude sa roztápať. Čo robiť? Žeby toto ťažké, masívne a zároveň krehké množstvo mechanizmu a kolies, pre svoju ťarchu odsúdené k nehybnosti, v tejto pustote vystavené na uskalí všetkým vlivom vetrov a vĺn, mohlo tlakom tohoto neúprosného prostredia ujsť pomalej zkaze, to sa zdalo byť celky šialenou myšlienkou.

Duranda bola väzňom skál Douvres.

Ako ju vysvobodiť? Ako ju ztade vymaniť?

Pomôcť človeku na svobodu, nie je ľahkou vecou; ale akou ťažkou úlohou je pomôcť na svobodu stroju!

IV. Prehliadka miesta

Gilliatta všetko nútilo ponáhlať sa. Ale najnaliehavejším bolo najsť najprv nejaké miesto, kde by jeho pansa mohla zakotviť, a potom kde by sa on mohol uchýliť.

Keďže ľavý bok Durandy bol väčšmi naklonený ako pravý, pravý obal kolies bol vyššie ako ľavý.

Gilliatt vyliezol na obal pravého kolesa, zkade mohol prezrieť dolnú čiastku úskalia a hoci aj užina medzi skalami, ťahajúcimi sa vo dvoch radoch za Douvres, mala niekoľko záhybov, Gilliatt si mohol urobiť geometrický obraz úskalia.

A tu ustálil toto.

Douvres, ako sme už poznamenali, podobali sa dvom vysokým štítom, ukazujúcim tesný vchod do uličky, utvorenej malými, kolmo do mora spadajúcimi žulovými stenami. V primitívnych podmorských útvaroch stretávame sa dosť často s takýmito divnými sťaby sekerou vytesanými chodbami.

Tento veľmi krivolaký priesmyk nebol ani len pri odlive suchý. Pretekal ním vždy veľmi rázny prúd. Prudké zatáčky podľa smeru panujúceho vetra maly priaznivý alebo nepriaznivý vliv; hneď vzdorovaly dmejúcemu sa moru, hneď ho zasa dráždily. Tento prípad bol častejší; prekážka budí hnev mora a núti ho k výstrednosťam; pena je výsledkom tohoto podráždenia.

Búrny vietor podlieha v takých výsekoch medzi skalami tomu istému tlaku a je práve tak zlostný. Je to hrdúsená búrka. Nesmierny vietor ostáva nesmiernym, ale sa zostruje. Je kyjakom i kopiou. Drví a zároveň prebodáva. Predstavte si orkán, ktorý sa stal prievanom.

Obidve skalné pásma, ktoré medzi sebou tvoria akúsi morskú ulicu, boly nižšie ako Douvres, postupne klesaly a v istej dialke norily sa do vody. Bol tu ešte jeden úzky vchod a cez tento bolo možno vniknúť do výseku. Bolo možno tušiť, že obidva skalné hrebene pod vodou ťahajú sa ďalej, tvoriac tak ulicu až ku skale Človek, ktorá vyčnievala ako štvorhranná pevnosť na druhom konci úskalia.

Ináč pri odlive a ten bol práve keď Gilliatt prevádzal pozorovania, tieto dva rady melčín ukazovali svoje vedľa seba ustavične sa ťahajúce výbežky, z ktorých niektoré vyčnievaly nad hladinu.

Skala Človek na východe ohraničovala a podopierala celú skupinu skál, ktoré sa na západe opieraly na obidve Douvres.

Celé shora videné úskalie, podobalo sa ružencu skál, ktorý sa vinul ako had a mal na jednom konci Douvres a na druhom Človeka.

Úskalie Douvres tvorilo v celku vlastne len dve obrovské žulové vlny, ktoré vyčnievaly nad more, dotýkajúc sa takrečeno a trčiac kolmo ako hrebeň podmorského pohoria. Poryvy vetra a vzdmené more sťa pilou rozrezaly tento hrebeň. Bolo z neho vidieť len hornú časť a to bolo úskalie. Čo sa skrývalo pod vodou, iste bolo ozrutné. Ulička, do ktorej vrhla búrka Dourandu, bola priechodom medzi týmito obrovskými pásmi.

Táto ulička, krivolaká ako blesk, bola temer všade jednako široká. Bola prácou oceánu. Večná vrava vie niekedy vytvoriť také bizarné pravidelnosti. Z vĺn vystupuje geometria.

Po celej dĺžke výseku ťahaly sa obidve skalné hradby rovnobežne vedľa seba a to v diaľke, ktorá zodpovedala temer akurátne šírke Durandy. Len preto, že malá Douvre, ohnutá a na vonok obrátená, tvorila širší priechod, mohli sa sem vpratať aj kolesá. Všade inde bola by bývala rozmliaždená.

Vnútorné dvojité prôčelie skál bolo ošklivé. Keď pri zkúmaní oceánom zvanej vodnej púšte prídeme na neznáme morské veci, tieto nemávajú prekvapujúcu a potvorskú podobu. To čo mohol Gilliatt vo výseku zbadať z vraku, budilo úžas. V žulových priehlbinách mora vyskytujú sa často čudné útvary. Výsek v Douvres mal tiež svoj desný vzhľad. Okysličené miesta skál tvorily tu a tam na srázoch červené škvrny, podobajúce sa mlákam sadnutej krvi. Sťaby ztade zaváňal puch mäsiarského krámu. Toto úskalie malo svoje skladište mäsa. Drsný, jednako vlivom rozkladu do skaly zamiešaných kovových slúčenín a jednako vlivom pliesne rozlične zafarbený kameň, miestami ukazoval hrozný nach, podozrivú zeleň, temer rudé zablatené miesta, ktoré vyvolávaly predstavu vraždy a popravy. Robilo to dojem ešte neuschnutej steny, v chyži, v ktorej spáchali vraždu. Akoby tu bola ostala stopa po rozmliaždených ľuďoch; sťaby strmá skala bola ukazovala počet nakopených smrteľných zápasov. Na niektorých miestach sa zdalo, sťaby posiaľ tiekla táto krv, stena bola vlhká a zdalo sa, že nie je možné na ňu pritisnúť prst, aby sa nepoškvrnil krvou. Všade sa ukazovaly hrdzavé škvrny po krviprelievaní. Pri úpätí obidvoch rovnobežných skalných strmín, miestami na hladine vody alebo pod vodou, alebo na suchu vo výmoľoch, povaľovaly sa, potvorsky oblé purpurové, čierne alebo fialkové kamene, ktoré sa podobaly vnútornosťam; robily dojem čerstvých pľúc alebo hnijúcej pečene. Sťaby tu boli obri vyprázdnili svoje útroby. Dlhé červené vlákna, ktoré by sme boli mohli považovať za smrteľný pot, pretínali žulu shora nadol.

Morské diery mávajú často taký vzhľad.

V. Slovo o tajnej spolupráci živlov

Pre tých, ktorí na cestách môžu byť shodou okolností odsúdení k dočasnému pobytu na niektorom úskalí oceanu, tvar úskalia nie je ľahostajnou vecou. Bývajú úskalia s tvarom pyramídy, s jediným vrcholom nad vodou; sú úskalia kruhovité z veľkých balvanov; sú úskalia s chodbami. Úskalia s chodbami bývajú najhoršie. Nielen pre úzkostné prúdenie a vravu vĺn medzi ich sovrenými stenami, ale aj pre neurčité meteorologické vlastnosti, ktoré sú, ako sa zdá, výsledkom rovnobežnosti dvoch skál v šírom mori. Tieto dva strmé chrbty sú naozajstným Voltovým stĺpom.

Úskalie s chodbami vinie sa istým smerom. Tento smer je veľmi dôležitý. Vyplýva z neho prvý vliv na povetrie a vodu. Úskalie s chodbami pôsobí na vlny a na vietor, mechanicky svojím tvarom, potom galvanicky rozličnou magnetičnosťou svojich ovisnutých plôch, na seba položených a proti sebe trčiacich mas.

Povaha takých úskalí priťahuje k sebe všetky tie zbesilé v orkáne roztrúsené sily a prejavuje pri búrke zvláštnu sústreďujúcu moc.

Preto vo vodách, kde sú takéto útesy, bývajú búrky mohutnejšie.

Treba vedieť, že je vietor vecou složitou. Myslíme si, že je niečim dôležitým, ale nie je tomu tak. Táto sila nie je len dynamická, je aj chemická; nie len chemická, ale aj magnetická. Je v nej niečo nevysvetliteľné. Vietor je práve tak elektrický ako vzdušný. Isté vetry súvisia so severnou žiarou. Vietor na výspe des Aiguilles vydúva vlny až do výšky sto stôp, k úžasu Dumonta d’Uvrille. „Korveta,“ vraví, „nevedela koho má prv poslúchnuť.“

V austrálskych víchriciach valia sa po oceáne naozajstné chorobné opuchliny a potom zúrí more tak hrozne, že divoši nemôžuc na ne hľadieť, utekajú do jaskýň. Polárne víchrice sú iného druhu; sú napospol preniknuté ľadovými ihličkami a tieto vetry, v ktorých nemožno dýchať, tisnú nazad po snehu sane Eskymákov. Iné vetry spaľujú. Taký je simun v Afrike, tyfon v Číne a samiel v Indii. Simun, Tifon, Samiel; človek by myslel, že sú to mená démonov. Pod ich dychom rozplývajú sa temená hôr. Jedna taká búrka obtiahla sopku Tolucca skleným obalom. Tento horúci vietor, smršť černidlovej farby, rozdúrajúca šarlátové mraky, je to, čo hovoria Vedy: „Hľa, čierny boh, ktorý poháňa červené kravy.“

Vo všetkých týchto úkazoch cítime tajomstvo elektriny.

Vietor je plný tohoto tajomstva. Práve tak aj more. Toto je tiež složité: pod vodnými vlnami, ktoré sú viditeľné, sú vlny síl, ktoré nevidíme. Skladajú sa zo všetkého. Zo všetkých tých smesí je oceán najnedelitelnejší a najhlbší.

Oprobujte si urobiť predstavu o tomto tak ohromnom chaose. Je univerzálnou nádržou plodenia, téglikom, v ktorom sa všetko mení. Shromažďuje a potom mrhá, kopí a potom rozosieva; hlce a potom tvorí. Prijíma všetky toky zeme a shromažďuje ich. More je pevné v ľadovej krihe, tekuté vo vlne, vzdušné v mraku, neviditeľné vo vetre, nehmatateľné vo výparoch. Ako hmota je masou a ako sila je abstrakciou. Vyrovnáva a pári rozličné zjavy. Pilným miešaním a zmätkom dosahuje priezračnosti. Rozlučiteľná rozmanitosť tají sa v jeho jednotnosti. Má v sebe toľko živlov, že je jednotné. Preto, že je plné búrok, prichodí do rovnováhy. Plato videl tancovať sféry: znie to divne, ale je to pravda, že v obrovskom obehu zeme okolo slnca tvorí oceán so svojím prílivom a odlivom váhy zemegule.

V každom morskom zjave sú prítomné všetky zjavy. Smršť vysává more práve tak ako sifon; búrka je botou pumpy; hrom pochádza z vody práve tak ako z povetria; na lodiach cítime temné otrasy, potom vychádza z jamy pre reťaze sírový zápach. Oceán vrie. „Diabol nalial more do svojho kotla,“ riekol Ruyter. V istých búrkach, ktoré su znakom zmeny ročného obdobia a hlásia, že plodivé sily prichodia do rovnováhy, penou šľahané lode sťaby vyžiarovaly svetlo a fosforové plamienky lietajú po lanách, takže námorníci naťahujú ruky a probujú zachytiť v lete týchto ohnivých vtákov. Po zemetrasení v Lisabone hnal žeravý víchor k mestu šesťdesiat stôp vysokú vlnu. Pohyb morských vĺn súvisí s chvením zeme.

Tieto nesmierne sily umožňujú všetky veľké prevraty zeme. Na konci roku 1864 utonul jeden z ostrovov Malediv, sto míl od malabarského pobrežia. Klesol na dno ako loď. Rybári, ktorí sa ráno vybrali na more, večer nenašli nič; sotva mohli ako tak rozoznať dediny pod morom, a teraz to boly barky, ktoré boly pritomné pri stroskotaní domov.

V Europe, kde, ako sa zdá, príroda musí rešpektovať civilizáciu, sú také udalostí vzácne, ba temer nemožné. A jednako Jersey a Guernesey tvorily inokedy čiastku Galie a práve ako píšeme tieto riadky, ekvinokcium strhlo na hraniciach Anglie a Škótska skalnaté brehy v zálive fourthkom.

Nikde nejavia sa tieto hrozné sily v desnejšom splynutí ako v divnej severnej užine, ktorá sa menuje Lyse-Fjord. Lyse-Fjord patrí v celom oceáne k najhroznejším úskaliam s chodbami. Je to more norské v susedstve drsného stavangerského zálivu, na päťdesiatom deviatom stupni severnej šírky. Voda je tu ťažká a čierna, z času na čas zmietaná horúčkou búrok. V tejto vode, v prostriedku tejto púšte, je veľký chmúrny prieplav. Prieplav pre nikoho. Tadiaľ neprejde nik, nijaká loď sa sem neodváži. Desať míl dlhá chodba medzi dvoma skalnými tri tisíc stôp vysokými múrmi, tvorí vchod, ktorý sa tu núka. Táto užina má záhyby a kúty ako všetky morské prieplavy, ktoré nebývaju nikdy rovné, súc dielom víriacej vody. V Lyse-Fjorde je more temer vždy pokojné, nebo jasné, a jednako je to hrozné miesto. Kde je vietor? Hore ho niet. Kde je hrom? Na nebi ho niet. Vietor je pod morom, hrom je v skale. Z času na čas zachveje sa more. V niektorých chvíľach, bez toho, že by bol na nebi nejaký mrak a asi v prostriedku ovisnutej skalnej steny, tisíc alebo pätnasť sto stôp nad hladinou, skôr na južnej ako na severnej strane, v skale zrazu z ničeho nič zahrmí, vyšľahne z nej blesk, potom sa zasa vráti do skaly, asi tak ako niektoré hračky, ktoré sa naťahujú a stáčajú v detských rukách; odráža sa od protivnej skalnej steny, vráti sa zasa do skaly, potom z nej zasa vystúpi, začína znova, rozmnožuje svoje hlavy a jazyky, ježí sa, bije, kam môže, znova začína, potom mizne príšerne. Kŕdle vtákov prchajú. Niet tajomnejšej veci ako táto kanonáda, ktorá vystupuje z neviditeľna. Skala útočí na skalu. Úskalia bijú do seba navzájom bleskami. Do tejto vojny ľudí nič. Je to nenávisť dvoch hradieb v priepasti.

V Lyse-Fjorde premieňa sa vietor na paru, skala hrá úlohu mraku a hrom tryská ako zo sopky. Táto divná užina je galvanickým stĺpom; obidva skalné brehy sú jeho článkami.

VI. Maštal pre kone

Gilliatt sa vyznal dobre v úskalí a preto vedel, že musí brať Douvres veľmi vážne. Predovšetkým, ako sme už povedali, išlo o to, aby sa postaral o bezpečný útulok pre pansu.

Dvojitý hrebeň úskalia, ťahajúceho sa krivolakou čiarou za Douvres, súvisel miestami s inými úskaliami a bolo možno v ňom tušiť diery a priehlbiny, ústiace do uličky a rozbiehajúce sa z hlavného výseku ako ratolesti z kmeňa.

Spodná čiastka úskalia bola zarastená morskou trávou, horná čiastka lišajníkom. Rovnomerná úroveň morských tráv na všetkých skalách označovala výšku vody pri prílive a odlive. Miesta, kam nesiahala voda, maly to postriebrenie a pozlátenie, aké dodáva morskej žule strakatosť bieleho a žltého lišajníka.

Na niektorých miestach mušle vretenového tvaru pokrývaly skalu ako prašina. Červotoč žuly.

Inde zasa, v chránených zákutiach, kde sa nahromadil jemný piesok, zanesený sem skôr vetrom ako vlnami, rástly chomáče belasého bodliaku.

V trhlinách skál, ktoré boly pred vlnobitím chránenejšie, bolo možno rozoznať morským ježkom vydlabané jamky. Tento bodliakový lasturovec, pohybujúci sa ako živá guľa tak, že sa váľa po bodliakoch a jeho pancier pozostává z viacej ako desať tisíc umele do seba vsunutých a spojených doštičiek, tento morský ježko, ktorého ústa menujú, nevedno prečo, „Aristotelesovou lampou“, prehlodává žulu piati zubmi, prehrýzajúcimi kameň a potom sa v diere usalašuje. V týchto jamkách ho hľadajú sberatelia plodov mora. Rozštvrtia ho a jedia ho surového ako ustrice. Niektorí ľudia namáčajú si do toho mäkkého mäsa chlieb. Preto ho menujú „morským vajcom“.

Vzdialené vrcholce melčín, ktoré pri odlive vyčnievajú z vody, končily pri samej strmine Človeka akousi zátokou, so všetkých strán obkolesenou skalami. Tam bolo zrejme možno zakotviť.

Gilliatt pozoroval túto zátoku. Mala tvar podkovy a otvárala sa len na jednej strane proti východnému vetru, ktorý je v týchto vodách nejmenej nebezpečný. Voda tu bola uzavretá a temer stojatá. Táto zátoka bola spoľahlivá. Gilliatt nemal konečne veľký výber.

Ak chcel využiť odliv, musel sa ponáhľať.

Počasie bolo konečne stále pekné a príjemné. Hrdé more malo teraz dobrú náladu.

Gilliatt sliezol, obul sa, odviazal barku, vstúpil do nej a vyšiel na more. Vesloval pozdĺž úskalia.

Keď dorazil k Človeku, zkúmal vjazd do zátoky.

Vodove blýskavý pruh pokojnej vody v prostriedku rozvlneného mora, vráska, ktorú mohlo zbadať len oko námorníka, označoval cestu, ktorou sa možno preplaviť.

Gilliatt zkúmal chvíľku túto krivku, na hladine temer nezreteľnú čiaru, potom zašiel koľkosi hlbšie do mora, aby sa mohol pohodlne otočiť a vnísť do prieplavu a potom jediným máchnutím vesla vplával do malej zátoky.

Spustil olovnicu.

Miesto sa naozaj dobre hodilo k zakotveniu.

Pansa tu bude chránená temer proti každej nepohode.

Aj tie najnebezpečnejšie úskalia mávajú takéto pokojné zákutia. Prístavy, ktoré nachodíme v úskalí, podobajú sa beduinovej pohostinnosti: sú statočné a bezpečné.

Gilliatt zašiel s pansou dľa možnosti čím bližšie k Človeku, bedliac na to, aby nenarazil kýlom na dno, a spustil obidve kotvy.

Potom zkrížil ruky a začal uvažovať.

Pansa je v bezpečnosti; tá otázka je rozriešená; ale teraz sa vyskytuje druhá. Kam sa teraz uchýli on sám?

Núkaly sa dva útulky: pansa so svojím kútikom, ktorý sa podobal kabíne, kde sa dalo ako tak bývať, a plocha na Človeku, kam mohol snadno vyliezť.

Z obidvoch týchto útulkov mohol by pri odlive, skáčuc so skaly na skalu, dosiahnuť temer suchou nohou výsek v Douvres, v ktorom vezela Duranda.

Ale odliv trvá len chvíľu a cez celý ostatný čas bol by odlúčený alebo od útulku alebo od vraku viacej ako dvoma sto siahami vody. Plávať medzi skalami je ťažko, a ak je len troška vyššie more, je to nemožné.

Bolo treba upustiť od panse i od človeka.

Na susedných skalách nebolo jediného miesta, kde by sa mohol ubytovať.

Nižšie vrcholce boly dva razy denne zaplavené prílivom.

Vyššie vrcholce boly ustavične vystavené príboju vĺn. Nevľúdna čliapkanica. Ostával ešte sám vrak.

Je možné ubytovať sa na ňom?

Gilliatt úfal, že áno.

VII. Chyža pre cestujúceho

O pol hodiny pozdejšie bol Gilliatt už zasa na vraku, preliezol celú loď s paluby do medzipalubia a z mezipalubia do podpalubia, doplňujúc dôkladne bežnú prehliadku pri prvej návšteve lode.

Navinovačom vytiahol na palubu Durandy batoh, do ktorého sviazal náklad panse. Navinovač sa osvedčil. V tyčach k otáčaniu hriadľa nebolo tu nedostatku. Gilliattovi si bolo treba len vybrať v hromade trosiek.

Medzi troskami našiel aj polookrúhle dláto, ktoré vypadlo bezpochyby z tesárovej kade a rozmnožil ním svoju malú zásobu nástrojov.

Okrem toho, lebo v núdzi sa všetko síde, mal vo vrecku nôž.

Gilliatt pracoval celý deň na vraku. Odstraňoval trosky, upevňoval, odpratával všetko zbytočné.

Keď zavítal večer, zistil toto:

Celý vrak sa vo vetre chveje. Kostra sa trasie pri každom kroku. Pevná a spoľahlivá je len tá čiastka loďného trupu, ktorá vezí medzi skalami a obsahuje stroj. Tu sa priečne brvná silne opieraly o žulu.

Usalašiť sa na Durande bolo by neprozreteľné. Bolo by to zvýšením ťarchy, keď miesto všetkého obťaženia išlo o to, aby sa jej uľahčilo.

Obťažiť Durandu bol pravý opak toho, čo bolo treba urobiť.

Táto srúcanina vyžadovala najväčšie ohľady. Bola ako chorý pred vypustením duše. Bolo dosť na tom, že sa k nej surovo choval vietor.

Už to bolo mrzuté, že tu musí pracovať. To množstvo práce, ktorú vrak bude museť strpieť, ho iste unaví, ba bude snáď nad jeho sily.

Okrem toho, keby sa niečo prihodilo v noci, kým by tu Gilliatt spal, byť vo vraku znamenalo by zahynúť s ním. Nikde nebolo pomoci; všetko bolo ztratené. Ak má vraku pomôcť, musí ostať vonku.

Byť mimo vraku, ale byť v jeho blízkosti; taká bola otázka.

Ťažkosti sa hromadily.

Kde najsť pri takých podmienkach útulok?

Gilliatt premýšlal.

Neostávalo už nič ako obidve Douvres. Zdalo sa však, že sa málo hodia k obývaniu.

Na hornej ploche veľkej Douvre bolo zdola niečo vidieť ako výrastok.

Strmé skaly s plochým temenom ako veľká Douvres a Človek sú okyptené ihľany. V horách a v oceáne býva ich veľa. Niektoré skaly, menovite tie, s ktorými sa stretáme na šírom mori, majú záseky ako skácané stromy. Akoby boly dostaly údery sekerou. Sú naozaj vystavené výčinom orkána, toho drevorubača mora.

Sú aj iné, ešte hlbšie príčiny prevratov zeme. Preto nachádzame na týchto starých žulových skalách toľko rán. Niektorý z týchto kolosov má odťatú hlavu.

Zavše táto hlava, hoci nemožno vysvetliť prečo, nespadne a ostáva zohavená na okyptenom temeni. Táto zvláštnosť nebýva zriedkavým zjavom. La Rouge-au-Diable na Guernesey a Stôl v údolí auweilerskom skytajú vo veľmi prekvapujúcich okolnosťach túto bizarnú geologickú hádku.

Veľkej Douvre sa prihodilo niečo podobného.

Ak nebol výrastok, ktorý bolo na ploche vidieť, prirodzenou vypuklinou kameňa, potom to bol iste zbytok srúteného vrcholca.

Snáď je v tejto skale nejaká dutina.

Diera, do ktorej by mohol vliezť. Viacej si Gilliatt nežiadal.

Ale ako sa dostať na túto plochu? Ako vyliezť po tej strmej stene, tvrdej a hladkej ako leštený kameň, pokrytej do polovice vrstvou slizkého machu a ktorá zdala sa byť tak klzkou, ako by bola namydlená?

Od paluby Durandy až k ploche bolo aspoň tridsať stôp.

Gilliatt vyňal zo schránky na prístroje uzlovitý povraz, opásal sa ním pomocou háka a počal liezť po malej Douvre. Čím vyššie liezol, tým trapnejšie bolo vystupovať. Zabudol si vyzuť topánky, čo mu lazenie ešte väčšmi obťažovalo. Len ťažko sa dostal hore. Dostanúc sa ta, narovnal sa. Bolo tam miesto práve len pre jeho dve nohy. Zariadiť sa tu bolo veľmi ťažko. Stylita by s tým bol býval azda spokojný; ale Gilliatt mal väčšie nároky.

Malá Douvre sa klonila k veľkej, čo sa z ďaleka zdalo, ako by sa jej klaňala; a táto vzdialenosť medzi obidvoma Douvres, ktorá mala dolu asi dvatsať stôp, hore nebola väčšia ako nejakých osem či desať stôp.

S miesta, na ktoré vyliezol, jasnejšie videl čnejúcu vypuklinu, pokrývajúcu čiastočne hornú plochu veľkej Douvre.

Táto plocha sa dvíhala najmenej tri stopy nad jeho hlavu.

Od nej delila ho priepasť.

Pod ním sa ťahala strmina malej Douvre.

Gilliatt vyňal z pásu uzlovitý povraz, rýchlo premeral okom diaľku a hodil hák na hornú plochu veľkej Douvre.

Hák sa sklzol po skale a spadol. Uzlovitý povraz s hákom na konci skĺzol sa pozdĺž malej Douvre ku Gilliattovým nohám.

Gilliatt opakoval pokus, hodil povraz ďalej, mieriac na vypuklinu žuly, v ktorej zbadal trhliny a jamky.

Hodil tak obratne a precízne, že sa hák zachytil.

Gilliatt zatiahol povraz.

Skala sa odlomila a uzlovitý povraz skĺzol sa zasa po strmine pod Gilliatovými nohami.

Gilliatt šmaril hák tretí raz.

Hák už teraz nespadol.

Gilliatt ťahal povraz celou silou. Tento vzdoroval. Hák kotvil pevne.

Zachytil sa v nejakom hrbole plochy, ktorý Gilliafct nemohol vidieť.

Išlo teraz o to sveriť život tejto neznámej opore.

Gilliatt neváhal.

Bolo sa treba ponáhľať, konať rýchlo.

Konečne sliezť zasa na palubu Durandy a uvažovať o nejakom inom spôsobe, bolo temer nemožné. Bol by sa pravdepodobne šmyknul a srútil. Sem je možno vyliezť, ale nemožno ztadiaľ sliezť.

Gilliatt ako iní dobrí námorníci vynikal precíznimi pohybmi. Nikdy nemrhal silu. Svoje sily nikdy neprepínal. Tým možno vysvetliť tie silácke divy, ktoré robil, hoci jeho svaly boly celky obyčajné; mal biceps ako každý iný, ale mal iné srdce. Silu, ktorá je fizickej povahy, doplňoval energiou, ktorá je povahy mravnej.

Čakala na neho hrozná vec.

Išlo o to: dostať sa, zavesený na povraze, cez medzeru medzi dvoma Douvres.

Pri činoch sebaobetovania alebo povinnosti stretáme sa často s otáznikmi, ktoré zdá sa predostierať smrť.

Urobíš to? vraví tôňa.

Gilliatt druhý raz potiahol hák na próbu. Hák držal dobre.

Gilliatt si omotal ľavicu ručníkom, schvátil uzlovitý povraz päsťou pravej ruky, na ktorú pritisnul päsť ľavice, potom vystrúc napred jednu nohu a odraziac sa druhou prudko od skaly, aby sa pudivou silou lano neskrútilo, vrhol sa s malej Douvre na strmý sráz veľkej.

Náraz bol hrozný.

Povraz sa navzdor všetkej Gilliattovej námahe obrátil a Gilliatt udrel do skaly ramenom.

Odrazil sa od nej.

Teraz zasa narazil na skalu päsťami. Ručník sa sklzol. Na rukách mu to odrelo kožu; ešte šťastie, že sa mu nezlomily.

Gilliatt ostal chvíľku viseť celky omámený.

Vedel sa však natoľko opanovať, že povraz nevypustil z rúk.

Nejaká chvíľa minula v kolísaní a zmietaní, kým mohol povraz zachytiť nohami; ale konečne sa mu to jednako podarilo.

Zatiaľ sa vzpamätal a svierajúc povraz nohami a rukami, pozrel dolu.

O dĺžku povrazu sa nestaral, veď mu neraz slúžil pri sliezaní najväčších výšok. Povraz sa naozaj vliekol po palube Durandy.

Gilliatt, súc teraz istý, že bude môcť sostupovať dolu, začal sa spúšťať.

Za niekoľko chvíľ dostal sa na plochu.

Posiaľ tu spočinula len noha okrýdleného tvora. Plochu pokrýval vtáči trus. Bol to nepravideľný lichobežník, prierez z toho ohromného žulového hranolu, ktorý sa menoval veľká Douvre. Tento lichobežník bol v prostriedku prehlbený ako umyvadlo. Bola to práca dažďov.

Gilliatt ináč súdil správne. V južnom rohu tohoto lichobežníka bolo vidieť nahromadené balvany, iste pozostatky srúteného vrcholca. Tieto skalné balvany, ktoré sa podobaly hociakým ohromným dlažďbovým kameňom, boly by vo svojích medzerách poskytly útulok divým zvieratám, ak by ich sem boli zahnali. Ležaly tu rozhádzané, ale v rovnováhe. Boly medzi nimi medzere ako v kope rozvalín. Nebolo tam sluje, ani jaskyne, ale len diery ako v hube. Jedna z ních mohla slúžiť Gilliattovi za útulok.

Táto diera bola na dne zarastená trávou a machom.

Gilliatt by tu bol ako vo futrále.

Vchod do tejto alkovne bol dve stopy vysoký. Vnútry sa čím ďalej tým väčšmi úžil. Takú podobu mávajú niektoré kamenné rakve. Preto, že táto kopa balvanov bola obrátená na juhozápad, bola táto diera chránená pred vlnobitím, ale bola otvorená proti severnému vetru.

Gilliattovi to prišlo vhod.

Riešené boly obidve otázky: pansa mala prístav a on príbytok.

Najväčšou výhodou tohoto príbytku bolo, že bol v blízkosti vraku. Hák uzlovitého povrazu zapadol práve medzi dva kvádre a pevne tam zaviazol. Gilliatt položil naň veľký kameň, takže sa vôbec nemohol pohnúť.

Teraz tu bol ako doma.

Veľká Douvre bola jeho domom; Duranda bola jeho dielňou.

Prechádzanie z jednoho do druhého, vychádzanie a schádzanie bolo ohromne jednoduché.

Spustil sa svižne po uzlovitom povraze na palubu.

Počasie bolo priaznivé, všetko sa dobre začínalo, bol spokojný a zbadal, že má hlad. Odviazal koš s potravou, otvoril nôž, odrezal kus údeného mäsa, načal bochník suchého chleba, napil sa z konvice sladkej vody, výtečne sa navečeral.

Robiť dobre a dobre sa najesť, to sú dve radostné veci. Plný žalúdok je podobný uspokojenému svedomiu.

Po večeri bolo ešte dosť vidno. Využil to, aby zbavil vrak ťarchy, čo bolo už veľmi potrebné.

Čiastku dňa ztrávil prehliadkou pozostatkov. A všetko, čo sa dalo ešte upotrebiť ako drevo, železo, povrazy a plachty, ukladal teraz do zachovalej časti. Zbytočné veci hádzal do mora.

Navinovačom na palubu vytiahnutý náklad panse, hoci aj nebol veľký, predsa len tvoril príťaž. Ale Gilliatt zbadal v stene malej Douvres niečo ako vyhlbený výklenok, ktorý mohol rukou dočiahnuť. V skalách vídavame často také prirodzené skriňky, ktoré však nie sú zatvorené. Prišlo mu na um, že by bolo možno niečo umiestiť v tomto výklenku. Nazad vsunul dve bedny s náčiním a šatstvom, vrecká s žitnou múkou a sucháre a na predok azda až priblízko, koš so zásobami.

Z bedne pre šaty nezabudol vyňať ovčiu kožu, klobúk s kapucňou a thérované nohavice.

Aby vietor nepohyboval uzlovitým povrazom, pripevnil ho dolným koncom k okraju Durandy.

Ostávala horná čiastka povrazu. Zabezpečiť dolnú čiastku bolo ľahko, ale bola obava, že na najvyššom mieste strminy, tam, kde sa uzlovitý povraz dotýkal kraja plochy, mohol by sa prerezať na ostrom hrane skaly.

Gilliatt sa chvíľu prehŕňal v hromade odložených pozostatkov, vybral si z ních niekoľko zdrapov plachtového plátna, z útržku starého lana vytiahol niekoľko nitiek ľanovej priadze a napchal si všetko do vreciek. Námorník by bol uhádol, že sa chystá týmito kúskami plátna a týmito niťami ovinúť to miesto uzlovitého povrazu, kde sa tento prehýňa cez hran skaly, aby ho zachránil pred poškodením; túto robotu menujú vycpávaním.

Keď sa zásobil týmito handrami, natiahol si na nohy thérované nohavice, postavil si námornícký klobúk, spustil kapucňu, priviazal si ku krku obidvoma dlabami ovčiu kožu a takto celky vyzbrojený chytil povraz, v boku veľkej Douvre teraz dôkladne upevnený a vyliezol razom na túto nevľúdnu morskú vežu.

Hoci mal ruky odreté, Gilliatt dosiahol svižne plochu.

Zhasnul posledný bledý svit zapadajúceho slnca. Na more sa sniesla noc. Len na vrcholci Douvre bolo ešte trošku jasno.

Gilliatt využil tento ostatok svetla k omotaniu uzlovitého povrazu. V mieste, kde sa prehýňal cez hran skaly, ovinul ho niekoľkoráz plátnom a každý obväzok zasa omotal silne povrázkom. Podobalo sa to obkladkom, ktoré si dávajú na kolená herečky k umierania a mukám v piatom dejstve.

Po tejto robote sa Gilliatt, ktorý bol až posiaľ sohnutý, narovnal.

Kým bol zaujatý omotávaním uzlovitého lana už hodnú chvíľu nejasne badal v povetrí nejaký šum.

Vo večernom tichu to znelo ako trepot krýdiel obrovského netopiera.

Gilliatt pozdvihol zrak.

Vo večernom poblednutom šere, na hlbokom nebi, krúžil mu nad hlavou veľký čierny kruh.

Také kruhy vídávame na starých obrazoch okolo hláv svätých. Ale tieto sú zlaté na tmavom pozadí; tento však bol tmavý na jasnom pozadí. Bolo to veľmi divné. Podobalo sa to nočnej aureole nad veľkou Douvre.

Tento kruh sa ku Gilliattovi blížil a zasa sa vzďaloval. Úžil sa a zasa rozširoval.

Boli to čajky, morské lastovičky, fregaty, kormoráni, kŕdel začudovaných morských vtákov.

Veľká Douvre bola podľa všetkého ich noclahárňou a prichodili sem spať. Gilliatt sa tu ubytoval. Tento neočakávaný nájomník ich znepokojoval.

Človek, ktorý sa tu objavil, bolo niečim, čo nikdy nevideli.

Toto zdesené lietanie trvalo nejaká chvíľu.

Zdalo sa, že čakajú na Gilliattov odchod.

Gilliatt, zadumaný, sledoval ich pohľadom.

Celá tá letiaca krútňava napokon sa k niečomu rozhodla, kruh sa premenil zrazu na špirálu a celé to mračno kormoránov sa snieslo na druhý koniec úskalia, na Človeka.

Takto ako by o niečom rokovali a radili sa. Gilliatt, natiahnúc sa v svojom žulovom útulku a položiac si pod tvár kameň miesto vankúša, počul ešte dlho, ako sa vtáci dohovárajú, každý svojím zvláštnym spôsobom krákorenia.

Potom utíchli a všetko zaspalo: vtáci na svojej skale a Gilliatt tiež na svojej.

VIII. Importunaeque volucres

Gilliatt spal dobre. Ale bolo mu zima a preto sa niekoľkoráz zobudil. Nohy síce vtlačil do nútra a hlavu mal na prahu. Neodstránil so svojho lôžka množstvo plochých kameňov, ktoré boly dosť špicaté a preto neprispely k lepšiemu spaniu.

Chvíľami otváral oči.

Každú chvíľu počul hlboké údery. To príboj vnikal do skalných slují s hlukom kanónových výbuchov.

Celé to prostredie, v ktorom bol, pôsobilo dojmom zvláštnej vidiny; Gilliatt bol obklopený preludom. K tomu sa pojil polovedomý žas noci, takže mu bolo ako by bol pohrúžený do nejakej nemožnosti. Hovoril si: „Snívam.“

Potom zaspal znova a vo sne sa našiel v Bu de la Rue, v Bravées, v Saint-Simpsone; počul spievať Déruchettu; bol v skutočnosti. Kým spal, myslel, že bdie a žije; keď sa zobudil, myslel, že spí.

Naozaj, od tej chvíle bol jeho život snom.

Asi o polnoci skrsnul v povetrí hlučný šum. Gilliatt ho zachytil podvedome v sne. Zrejme povstal vietor.

V jednej chvíľke, keď ho zobudily mriavky, otvoril koľkosi väčšmi oči. Nad sebou na oblohe zbadal ťažké mračná; mesiac bežal a za ním sa hnala nejaká veľká hviezda.

Gilliattova mysel bola plná zmätených snov a tento divý obraz nočnej krajiny prispieval len k zvýšeniu tohoto preludu.

Keď svitalo, bol celky zkrehnutý a hlboko spal.

Rannie zore vyrušily ho z tohoto snáď nebezpečného sna. Jeho vchod bol obrátený proti vychádzajúcemu slncu.

Gilliatt zívnul, povystieral sa a vyskočil zo svojho brlohu.

Spal tak tvrdo, že teraz nechápal, čo sa s ním robí.

Ale pomaly vracal sa mu pocit skutočnosti a to v takej miere, že zvolal:

„Poďme raňajkovať!“

Počasie bolo pokojné, nebo studené a jasné, nikde ani obláčka, lebo noc obzor urobila usmievavým a slnce pekne vychádzalo. Nastával druhý krásny deň. Gilliatt mal radosť.

Sňal klobúk, svliekol holienky, svinul ich do ovčej kože, vlnou do nútra, zaviazal balík kúskom lana a vsunul ho hlboko do diery, aby bol chránený pred prípadným dažďom.

Potom ustlal lože, totiž odstránil ploché kamene.

Potom sa spustil po lane na palubu Durandy a bežal do výklenku, kam bol uložil koš so zásobami.

Koša tu už nebolo.

Keďže bol priveľmi na kraji, uchvátil ho v noci vietor a shodil do mora.

To ho upozornilo, že sa musí brániť.

Musel to byť zvláštny úmysel a zvláštna zlomyselnosť vetra, že si vybral práve tento koš.

Bol to začiatok nepriateľstva. Gilliatt to pochopil.

Tomu, kto žije v nepríjemnej dôvernosti s morom, je veľmi nesnadné nehľadieť na vietor ako na niekoho a na skaly ako na osoby.

Gilliattovi ostaly okrem suchárov a žitnej múky k živobitiu už len lastury, ktorými sa živil ten hladom zomrelý stroskotanec na skale Človek.

Na lovenie rýb nebolo možno vôbec mysleť. Ryba, nepriateľ nárazu, vyhýba úskaliam; košov a sakov nemožno použiť medzi útesmi, ktorých končiare siete len trhajú.

Gilliatt sjedol na raňajku niekoľko mlžov, ktoré ťažko odlúpil od skaly. Temer by si bol zlomil nôž.

Kým jedol tieto chudobné raňajky, počul na mori divný hluk. Pozrel sa, čo sa to robí.

Bol to kŕdel čajek, ktorý sa práve vrhol na jednu nízku skalu, trepúc krýdlami, srážajúc sa a kričiac. Táto zobákmi a driapmi ozbrojená čeliadka niečo rabovala.

To niečo bol Gilliattov koš.

Koš vrhol vietor na končiar skaly a tam sa roztrhol. Vtáci k nemu slietli. Odnášali si v zobákoch rozkmásane kusy rozličných jedál. Gilliatt poznal z ďaleka svoju údeninu a rybu.

Teraz sa pustili s ním do boja aj vtáci. Aj oni vedeli siahnuť k repressáliam. Gilliatt im vzal byt, oni mu vzali jedlo.

IX. Úskalie a ako ho upotrebovať

Minul týždeň.

Hoci bol čas dažďov, nepršalo, čo robilo Gilliattovi veľkú radosť.

Napokon to, čo podujímal, presahovalo, aspoň zdanlive, ľudské sily. Úspech sa zdal práve tak málo pravdepodobným, ako sa zdal pokus šialeným.

Až keď sa do takého podniku pustíme, zjavia sa nám jeho prekážky a nebezpečenstvá. Niet horšej veci ako začínať niečo, keď sme si vedomí ťažkosti jeho dokončenia. Každý začiatok je ťažký. Prvý krok, ktorý urobíme, je neúprosným odhalovateľom. Ťažkosť, ktorej sa dotýkame, pichá ako trn.

Gilliatt mal hneď od začiatku počítať s prekážkami.

Z Durandy, ktorá bola do troch štvrtín vtiesnená do úskalia, vymaniť stroj, pokusiť sa s nejakou úfnosťou v zdar o takú záchrannú prácu na takom mieste a v takej čiastke roka, k tomu, ako sa zdalo, bol by potrebný celý zástup ľudí, ale Gilliatt bol sám. Bolo potrebné celé tesárske a strojnícke náčinie a Gilliatt mal sekeru, dláto a kladivo. Bola k tomu potrebná dobrá dielňa a poriadna budova a Gilliatt nemal ani útulok. Boly k tomu potrebné zásoby a potravy, kdežto Gilliatt nemal ani chleba.

Kto by bol celý prvý týždeň videl Gilliatta, ako pracuje na úskalí, nebol by si mohol urobiť predstavu o tom, čo má na mysli. Zdalo sa, že už ani nemyslí na Durandu, ani na dve Douvres. Staral sa len o to, čo bolo v útesoch; zdalo sa, že jeho všetka snaha smeruje len k záchrane drobností, ktoré boly stroskotaním poškodené. Využíval odliv, aby ozbíjal skaliská o to, na čom sa s nimi stroskotaná loď podelila. Chodil od skaly ku skale, sbierajúc, čo sem more bolo vyvrhlo, zdrapy plachiet, kusy povrazov, kúsky železa, triesky výplne, zlámané dosky, polámané plachtové tyče, tu brvno, tam reťaz, tam zasa škripec.

Zároveň skúmal všetky hlbiny úskalia. Ani jedna nebola súca k bývaniu, k veľkému sklamaniu Gilliatta, ktorému na temeni veľkej Douvre medzi balvanmi v medzere v noci bolo zima a ktorý by si bol želal najsť lepšiu chyžu.

Dve z týchto vyvýšenín boly dosť priestranné; hoci povrch skaly bol temer všade naklonený a nerovný, bolo možno tam predsa len stáť a chodiť. Dážď a vietor boly tu síce celky bez uzdy, ale zato sem nesiahal ani najvyšší príliv. Boly v susedstve malej Douvre a každú chvíľu bolo možno k ním pristúpiť. Gilliatt sa rozhodol, že jedna bude skladišťom, druhá vyhňou.

Pomocou rozličných povrazov, ktoré sa mu podarilo nasbierať, narobil balíkov z drobných pozostatkov lode, trosky sviazal v sväzok a plachty do uzlov. Všetko to opatrne sošnúroval. V jednej skalnej diere našiel vyťahovadlo, ktorým mohol vyťahovať i tie najväčšie kusy dreva. Podobným spôsobom vytiahol z mora i mnohé zlomky reťazí, ktoré boly medzi úskalím rozhádzané.

Gilliatt bol húževnatý a pri práci obdivuhodný. Spravil všetko, čo chcel. Nič neodolá húževnatej vytrvalosti mravca.

Na konci týždňa dal Gilliatt vo svojom žulovom útulku všetky tie haraburdy pekne do poriadku. Tu mala každá troska svoje miesto. Všetky stroskotané veci boly tu roztriedené a označené. Bolo to niečo ako chaos v skladišti.

Veľkými kameňmi prikváčená plachta prikrývala, hoci aj sama veľmi deravá, veci, ktorým by mohol dážď škodiť.

Akokoľvek bol predok Durandy roztrieskaný, Gilliattovi sa podarilo zachrániť obidva kotvové brvná s ich tromi škripcovými kolami.

Našiel bugsprit a dalo mu to veľa roboty kým s neho odmotal obvinky, keďže pod vlivom suchého počasia boly uschnuté a ako vždy zamotané okolo vretena. Gilliatt ho jednoducho odviazal, lebo toto silné lano mu mohlo byť veľmi na osoh.

Podobne vytiahol malú kotvu, ktorá utkvela niekde v jame na melčine a pri odlive stala sa viditeľnou.

V niekdajšej Tangrouillovej kabíne našiel kúsok kriedy a pečlive ju schoval. Môže sa stať, že bude musieť robiť rozličné záznamy.

Kožené požiarové vedro a niekoľko dosť zachovalých kadí doplňovaly tieto k robote potrebné veci.

Všetko, čo ostalo z nákladu uhlia na Durande, bolo tiež dopravené do tohoto skladišťa.

Za osem dní bolo dokončené zachránenie všetkých týchto trosiek; úskalie bolo vyčistené a Durande uľahčené. Na vraku ostal už len stroj.

Kus steny z predku, ktorý utkvel na zade, vrak vôbec nezaťažoval. Visela tu pokojne, čnejúc na skalnom výbežku. Bola napokon široká, rozsiahla, a ťažká k odvlečeniu a bola by zaujala v skladišti priveľa miesta. Táto čiastka steny podobala sa plti. Gilliatt ju nechal tam, kde bola.

Gilliatt, zaujatý touto prácou, darmo hľadal „pannu“ Durandy. Patrila k veciam, ktorú vlny navždy odplavily. Aby ju našiel, Gilliatt bol by obetoval obidve ruky, keby ich natoľko nepotreboval.

Pri vchode do skladišťa a vonku bolo vidieť dve hromady trosiek, hromadu železa, ktoré sa hodilo k prekovaniu, a hromadu dreva, súceho k palivu.

Gilliatt bol v robote od skorého rána. Výjmúc hodiny pre spanie, neodpočinul si ani chvíľu.

Sem a tam lietajúci kormoráni prizerali sa jeho práci.

X. Vyhňa

Keď bolo skladište hotové, Gilliatt si začal zariaďovať vyhňu.

Druhá vyvýšenina, ktorú si Gilliatt vyvolil, tvorila úzku a dosť hlbokú dutinu. Najprv mu prišlo na um, že by sa tu mohol usalašiť; ale preto, že v tejto chodbe neprestajne fučal silný vietor a prievan, vzdal sa úmyslu bývať v nej. Tento prievan mu vnuknul myšlienku zariadiť tu vyhňu. Prinútiť prekážku, aby nám slúžila, je veľký krok k víťazstvu. Vietor bol Gilliattovým nepriateľom; Gilliatt oproboval urobiť si z neho sluhu.

Čo sa hovorí o istých ľuďoch: „je súci ku všetkému, ale k ničomu, ako by bolo treba,“ možno povedať aj o skalných slujach. Neposkytujú to, čo sľubujú. Jedna sluja je ako vaňa, ale voda z nej čvrká cez trhlinu; druhá je ako chyža, ale bez povale; tretia je ako machom vystlané, ale mokré lože; štvrtá napokon je ako lenoška, ale z kameňa.

Vyhňa, ktorú si chcel Gilliatt zariadiť, bola načrtaná už prírodou, ale uskutočniť tento načrtnutý plán, v tej miere, aby bola upotrebiteľná a premeniť túto jaskyňu na laboratórium, nič nebolo ťažšie a namáhavejšie. Pomocou troch alebo štyroch lievikových otvorov, ktoré ústily do tesnej štrbiny, utvorila príroda akýsi rozsiahly, potvorský mech, ktorý pracoval celky ináč ako niekdajšie veľké kováčské, štrnásť stôp dlhé mechy, ktoré každým vyfúknutím vypúšťaly dvasať osem tisíc kubičných palcov povetria. Tu to bolo niečo celky iné. Rozmery orkánu nemožno odhadnúť.

Táto priveľká sila len prekážala; tento prúd povetria bolo ťažko regulovať.

Jaskyňa mala dve nevýhody; v celej dĺžke prenikalo ju povetrie a voda tiež.

Nebol to morský príliv, bolo to ustavičné zurčanie, skôr presiakanie ako pretekanie.

Prílivom stále na úskalie vrhaná morská pena, zavše dosahujúca v povetrí až výšku viacej ako dvoch stôp, napokon naplnila morskou vodou prirodzenú nádrž na vysokých skalách nad touto kotlinou. Zvyšná voda tejto nádrže kúsok v úzadí na sráze utvorila tenký asi na palec široký vodopád, padajúci s štyr či päť siahovej výšky. K tomu sa družil príliv dážďovice. Do tejto nevyčerpateľnej a ustavične pretekajúcej nádrže s mračien zavše stiekla sprcha. Voda v nej bola poloslaná, nesúca k pitiu, ale priezračná, hoc aj zakalená. Tento vodopád stekal pôvabne po koncoch machov ako po ženských vlasoch.

Gilliatt rozmýšlal nad tým, ako by mohol použiť vodu k disciplinovaniu vetra. Pomocou nálevne, dvoch či troch rúr, sbitých narýchlo z ohoblovaných dosák, z ních jednu opatril točkou, a dosť objemnej kade, ktorú upotrebil ako nádrž, jej zariadenie doplnil hore úzkou rúrou a otvormi pre strebanie dolu, podarilo sa Gilliattovi, ktorý bol, ako sme už povedali, trošku tesárom i strojníkom, nahradiť kováčsky mech, ktorý mu chybel, prístrojom hoci menej dokonalým ako je to, čomu dnes vravia vrtuľová dutina, ale tiež dokonalejším ako to, čo v Pyreneách kedysi menovali „vyssávačom“.

Z žitnej múky, ktorú mal, pripravil si lep; z bieleho lana, ktoré mal, urobil si kúdel. Touto kúdelou, týmto lepom a kúskami dreva ucpal všetky škáry a povetrie nechal prúdiť len cez tesný priestor odlomenej trúbky, ktorú našiel na Durande, kde ju pri signálovom dele upotrebovali ako zapalovač. Táto trúbka išla vodorovne smerom na širokú dosku, kde si Gilliatt sriadil ohnisko. Keby to bola potreba žiadala,, mohol ju zacpať zátkou.

Potom uložil Gilliatt do tohoto ohniska uhlie a drevo, zakresal ocielkou o skalu, vylúdil iskru do chomáča kúdele a zažatou kúdelou zapálil drevo i uhlie.

Vyproboval mech. Pracoval výborne.

Gilliatt cítil v sebe hrdosť kyklopa, pána povetria, vody a ohňa.

Pán povetria! Vetru dal nejaké pľúca, vybudoval v žule dýchací organizmus a prievan premenil na dych. Pán vody! Z malého vodopádu urobil si vyssavač. Pán ohňa! Z premoknutej skaly vznietil plamene.

Keďže bola jaskyňa hore temer všade otvorená, dym slobodne unikal, začierňujúc prudkú strminu. Tieto skaly, ktoré ako sa zdalo, boly stvorené pre morskú penu, poznaly teraz sadze.

Za nákovu upotrebil Gilliatt veľký sem srútený balvan veľmi tvrdého zrna, ktorý mal temer ten istý tvar a tie iste rozmery, ktoré si Gilliatt želal. Pre udieranie bol to však veľmi nebezpečný podklad, lebo sa mohol ľahko rozbiť. Jeden z koncov tohoto okrúhleho a zašpicateného balvanu, mohol celky dobre hrať úlohu dvojrohého vretena, ale chýbal druhý dvojrohý jehlan. Bola to starobylá kamenná nákova troglodytov. Vlnami uhladený povrch bol tvrdý ako ocel.

Gilliatt ľutoval, že si nepriviezol svoju nákovu. Keďže nevedel, že je Duranda búrkou rozčesnutá, úfal, že najde tesársku kaďu a všetko jej náčinie, umiestené obyčajne na predku podpalubia. Stalo sa, že bol odtrhnutý práve predok.

Obidve jaskyne, ktoré si Gilliatt na úskalí vydobyl, ležaly v susedstve. Zo skladišťa bolo možno isť do vyhne.

Každý večer, po dokončení dennej práce, Gilliatt na večeru sjedol kus vo vode rozmočeného suchára, morského ježka alebo kraba, jedinú korisť, ktorú mohol na týchto skalách uloviť a chvejúc sa ako uzlovité lano, liezol nahor, aby sa vyspal v diere na veľkej Douvre.

Akási hlboká zadumanosť Gilliattova bola materiálnosťou jeho práce ešte zvyšovaná. Veľká dávka skutočnosti zaráža. Telesná práca s množstvom drobností nijako ho nezbavovala úžasu nad tým, že je tu a čo tu robí. Materiálna ustatosť býva obyčajne putom, ktoré ťahá k zemi. Ale aj podivnosť práce, ktorú Gilliatt podujal, udržiavala ho v akejsi ideálnej a tmavej oblasti. Zavše sa mu zdalo, že kladivom udiera do oblakov. Inokedy zasa, že jeho nástroje sú zbraňami. Mal zvláštny pocit, že odráža útok, alebo sa mu bráni. Spletať laná, vysúkávať z plachty niť, podoprieť dve klady, znamenalo pre neho vyrábať vojenné stroje. Tisíc drobných starostí tohoto záchranného diela podobalo sa napokon zábezpekám proti prepadnutiam, ktoré boly síce obratne osnované, ale popri tom veľmi zle zastierané a hodne priehľadné. Gilliatt nepoznal myšlienky vyjadrujúce slová, ale tie myšlienky dobre chápal. Cítil sa čím ďalej, tým menej robotníkom a čím ďalej, tým väčšmi zápasníkom so šelmami.

Bol tu ako krotiteľ divých zvierat. Čoskoro to chápal a jeho ducha to plnilo podivne povznášajúcim pocitom.

Okrem toho mal okolo seba nekonečne nesmierny sen o márnosti práce. Niet tiesnivejšej veci ako vidieť pôsobiť rozptýlené sily v bezdne a neobmedzenosti. Človek všade hľadá smysel. Vždy pohybu plný priestor, neúnavná voda, mraky, ktoré ako by boly prizamestnané, rozsiahle skryté namáhanie, všetko to svíjanie je problemom. K čomu je to večné kolísanie? Čo budujú tie víchrice? Čo stavajú tie otrasy? Tie nárazy, vzlyky, revanie, čo z nich skrsá? K čomu je tá vrava?

Príliv a odliv týchto otázok je večný ako na mori. Gilliatt vedel, čo robí, ale ruch priestoru okolo neho sužoval ho nejasne svojou tajuplnosťou. Nevdojak, mechanicky, neodbytne, len s tým výsledkom, že podliehal nevdojakému a temer divému oslneniu, zadumaný Gilliatt so svojou prácou spájal zázračnú, ale zbytočnú prácu mora. Akoby aj, keď je už raz človek tu, nemusel venovať skúmaniu tajomstva desiacich vĺn v ich usilovaní? Ako nehĺbať, nakoľko totiž hĺbať možno, o kolembaní vĺn, a rozhorčenom usilovaní peny, o nepozorovateľnom omielaní skaly, o nesmyselnom nadýmaní pľúc vetrov na všetkých štyroch stranách sveta? Akým úžasom naplňuje mysel tento večný začiatok, oceán je studňou, mraky sú Danaidkami, a celá námaha ničím!

Ničím, nie. Ale, ó ty Neznámy, len ty vieš, prečo je to všetko.

XI. Objavenie

S pobrežím susediace úskalie zavše navštevujú ľudia. Ale nikdy nie úskalie v šírom mori. Čo by tu kto hľadal? To nie je ostrov. To nie je miesto, kde by si bolo možno zadovážiť potravy: tu niet ani ovocných stomov, ani pasienkov, ani zvierat, ani prameňov sladkej vody. Je to číra pustota. Je to skala so strmými svahmi nad vodou a končiarmi pod vodou. Tu možno očakávať len stroskotanie.

Takéto úskalia, ktoré v starej námorníckej reči menujú Samotármi, sú, ako sme už povedali, čudné miesta. Je tu len more. Môže stvárať čo len chce. Neznepokojuje ho nijaký pozemský zjav. Človek je postrachom mora, ono mu nedôveruje; zatajuje pred ním, čím je a čo robí. V úskalí je more bezpečné; človek sem nepríde. Vlny nebudú vyrušované v samomluve. More pracuje na úskalí, opravuje jeho poruchy, brúsi jeho hrany, zaopatruje ich ostnami, upravuje ich, udržiava ich v primeranom stave. Podniká prevrtávanie skál, rozleptáva mäkký kameň, obnažuje tvrdý, oberá mäso a necháva kosti, ryje, pitve, prevrtáva diery, kanále, naplňuje úskalie buňkami, napodobuje hubu vo veľkom, vyhlodáva nútro skaly a otesáva jej zovňajšok. V tejto tajomnej hore buduje sluje, svätine, paloty; má akúsi ošklivú a pri tom nádhernú vegetáciu, tvorenú z leptavých bilín a z oblúd, ktoré zapúšťajú korene. Túto hroznú nádheru skrýva v tôni vody. Na osamelom úskalí ho nik nestriehne, nik nešpehuje a nevyrušuje; rozvinuje tu pohodlne svoju tajomnú, človeku nedostupnú stránku. Sem ukladá svoje živé a hrozné výrony. Je tu všetko, čo pred nami more ináč ukrýva.

Predhoria, mysy, výbežky, úskalia, útesy, výspy sú pravé stavby. Útvary geologické nemožno porovnať s útvarmi oceánu. Úskalia, domy to vĺn, pyramídy a syringy peny sú výsledkom dlhého tajomného umenia, ktoré pôvodca tejto knihy pomenoval kdesi Umením Prírody a vynikajú zvláštnym enormným slohom. Tieto stavby sú mnohotvárne. Ukazujú složitosť stavieb polypov, velebu katedrál, výstrednosť pagôd, rozmary vrchov, nehu šperku, hrôzu hrobu. Majú buňky ako osie hniezdo, brlohy ako zverinec, podzemné chodby ako diery krčice, tmavé kobky ako Bastila, zálohy ako tábor. Majú zabarikádované dvere, posrážané stĺpy, naklonené veže, rozbúrané mosty. Ich oddelenia však nie sú prístupné: jední sú len pre vtákov, druhé pre ryby. Druhý sa ta nedostane. Ich architektický tvar sa mení, kníše sa, utvrdzuje svoju rovnováhu a zasa ju ztráca, láme sa, odrazu sa zastavuje, začína sa rimským oblúkom a končí architrávom. Balvan na balvane. Enkelados je murárom. Obdivuhodná dynamika chľúbi sa tu riešenými problémami. Strašné oporné oblúky hrozia spadnúť, ale nepadajú. Nik nevie, ako sa môžu udržať tie závratné stavby. Všade výstupky, medzere a nesmyselné závesy; zákon tohoto bábelizmu uniká naším smyslom. Neznámo, nesmierny staviteľ, nič nepočíta, ale všetko sa mu darí; rozosiate vybudované skaly, tvoria dovedna obrovský pomník; nijaká logika, ale rozsiahla rovnováha. Je to viacej ako spoľahlivosť, je to večnosť; ale zároveň aj neporiadok, akoby vrava vĺn prešla do žuly. Úskalie, to je, hľa, zkamenelá búrka. Nič neúčinkuje dojemnejšie na mysel ako táto divoká architektúra, ktorá je stále na spadnutie, ale stále stojí. Všetko si tu navzájom pomáha a všetko si prekáža. Je to zápas čiar, ktorého výsledkom je budova. Poznávame na nej spoluprácu týchto dvoch odporcov, oceánu a orkánu.

Táto architektúra má svoje hrozné vrcholné diela. Jedným z nich je úskalie Douvres.

More ich vybudovalo a zdokonalilo s hroznou láskou.

Hašterivé more ich oblizovalo. Bolo ošklivé, zradné, temné, plné dutín.

Malo celý žilovitý systém podzemných slují, rozvetvených v neprístupných hĺbkach. Niektoré otvory týchto spletitých jaskýň boly pri odlive na suchu. Mohlo sa do ních vniknúť. Prirodzene na vlastné nebezpečenstvo.

Gilliatt bol nútený pre potreby svojho záchranného diela preskúmať tieto jaskyne. Nebolo ani jednej, z ktorej by nevial strach. V týchto slujach opakoval sa v prehnaných rozmeroch oceánu ten pohľad na jatky a mäsiarstvo, akým sa vyznamenáva užina medzi Douvres. Kto v týchto dutinách nikdy nevidel tie desné fresky, vytvorené prírodou na stenách večnej žuly, nevie si o ních urobiť predstavu.

Tieto divé jaskyne boly potmehúdmi; človek nesmel v ních ostať. Príliv ich naplnil až po klenbu.

Mlžov a rozličných morských živočíchov bolo tu hojne.

Sluje boly v pozadí preplnené valúnmi. Mnohé z ních vážily viacej ako tonu. Maly všetky možné rozmery a farby; zväčša zdalo sa, že sú zakrvavené. Niektoré, zarastené huňatými a lepkavými riasami, podobné boly veľkým zeleným v skale ryjúcim krčicam.

Mnohé z týchto slují končily zrazu guľovatou klenbou. Iné, tepny tajomného obehu, ťahaly sa ďalej v skale krivolakými čiernymi skulinami. To boly ulice priepaste. Tieto skuliny sa ustavične úžily, takže napokon človek sa nimi nemohol pretiahnuť. Zapálený vecheť slamy osvetloval tmavé priestranstvá, po ich stenách preskakovala voda.

Raz, keď tak sliedil na všetky strany, Gilliatt sa odvážil do jednej takejto skuliny. Hodina odlivu tomu priala. Bol krásny, pokojný a slnný deň. Nebolo sa treba obávať, že more zvýši nebezpečenstvo.

Dve potreby, ako sme už poznamenali, nútili Gilliatta k tejto prehliadke: najsť trosky, ktoré bolo možno s úspechom upotrebiť pri záchrannom diele, a kraby a langusty k jeho vyživeniu. Na Douvres začal sa ukazovať nedostatok lastur.

Skulina bola tesná a priechod temer nemožný. Na jeho konci v diaľke videl Gilliatt svetlo. Napäl všetky sily, stlačil sa, krútil sa ako mohol najlepšie a vysúkal sa čím najďalej len mohol.

Octnul sa, nemajúc o tom tušenia, práve v nútry skaly, na ktorej výbežok bol Clubin zahnal Durandu. Gilliatt bol práve pod týmto výbežkom. Skala, vonku strmá a neprístupná, bola dnuká prázdna. Boly tu chodby, studne, svetlice ako v hrobke nejakého egyptského kráľa. Táto sluja bola z toho celého blúdišťa prácou vody, podmielaním neúnavného mora, najspletitejšia. Rozvetvenie týchto podzemných miestností pod morom súviselo iste s ohromným množstvom vody vonku nie jedným východom; jedny sa otváraly pri samej hladine mora, kdežto druhé tvorily hlboké lieviky. Celky blízko odtiaľ vrhnul sa Clubin do mora, prirodzene Gilliatt o tom nevedel.

Gilliatt sa v tejto sluji pre krokodylov, kde sa krokodylov nebolo treba báť, plazil, šplhal, udieral čelom, ohýňal sa, vystieral, tratil pôdu pod nohami, zasa ju nachádzal a tak sa predieral s námahou napred. Úzka chodba sa pomaly šírila, začalo v nej svitať a zrazu sa Gilliatt octnul v obdivuhodnej jaskyni.

XII. Vnútro podmorskej budovy

Úsvit prišiel ako na zavolanie.

Ešte len krok a Gilliatt bol by sa zrútil do vody, azda bezdnej. Vody v slujach sú natoľko mrazivé a ochromujú tak rýchlo, že často v ních ostanú aj tí najlepší plavci.

Napokon niet možnosti vyliezť hore a chytiť sa nejakého výstupku stien, ktorými je tu človek sovrený.

Gilliatt sa zarazil. Trhlina, z ktorej vyliezal, končila úzkym a klzkým výbežkom, akýmsi výpustkom v strmej skale. Gilliatt sa pritisol k skalnej stene a obzeral sa.

Bol vo veľkej jaskyni. Nad sebou mal niečo ako vnútornú stranu ohromnej lebky. Robilo to dojem, akoby túto lebku nedávno boli pitvali. Nervstvo skalných zárezov, po nich zurčila voda, predstavovalo na klenbe rozvetvené vlákna a vrúbkované švy lebečnej kosti. Miesto stropu kameň; miesto podlahy voda; štyrmi stenami jaskyne tesne sovrené vlny príboja, podobaly sa širokým chvejúcim sa dlaždiciam. Jaskyňa bola so všetkých strán uzavretá. Nikde výklenku, nikde pivnicového otvoru. V stene nebolo nikde trhliny, v strope štrbiny. Svetlo sem vnikalo z dola cez vodu. Bol to akýsi mdlý svit.

Gilliatt, ktorému sa zrenice pri preliezaní chodby rozšírily, v tomto šere rozoznával všetko.

Dobre poznal, navštíviac ich neraz, jaskyne plémontské na Jersey, Creux-Maillé na Guernesey, Krámy na Serku, pomenované tak preto, že podludníci tu ukladali svoj tovar, ale ani jednu z týchto zázračných slují nebolo možno porovnať s touto podzemnou a podmorskou komnatou, do ktorej bol práve vniknul.

Gilliatt videl pred sebou pod hladinou vody niečo ako ponorený oblúk. Tento, pôsobením vody od prírody vyklenutý oblúk, jasne sa odrážal od svojich obidvoch hlbokých a tmavých pilierov. Týmto ponoreným portálom vnikalo do jaskyne morom pohltené svetlo.

Tento svit sa rozprestieral pod vodou ako široký vejár a odrážal sa od skaly. Jeho priamočiarne papršleky, lámúce sa na temnom dne v dlhé rovné pruhy, tiahly sa hneď jasné, hned zasa temné od jednej vyvýšeniny k druhej, ako by prechádzaly cez sklenené hranoly. V tejto jaskyni panovalo denné, ale akési neobvyklé denné svetlo. V tom svite nebolo už nič z nášho denného svetla. Človek si mohol myslieť, že spadnul na inú planétu. To svetlo bolo záhadou; boli by ste povedali, že je to zelenkavé svetlo zornicou sfingy. Táto jaskyňa predstavovala vnútro obrovskej a nádhernej umrlčej hlavy; klenba bola lebkou a oblúk ústami; ale očné jamky chybely. Tieto príliv a odliv hltajúce a vychŕlujúce ústa, otvárajúce sa vonku denniemu úslniu, vpíjaly svetlo a vracaly horkosť. Sú isté rozumné, ale škaredé bytnosti, ktoré si práve tak robia. Cez tento sklenistou vrstvou morskej vody vyplnený portál, prežiarujúce slnečné lúče, nadobúdaly zeleného prifarbenia ako papršlek z Aldebaranu. Týmto svetlom prežiarená voda, podobala sa rozpustenému smaragdu. Nesmierne jemný odtienok akvamarinovej farby rozlieval sa mäkko po celej jaskyni.

Kruhy na vlnách, odrážajúce sa blýskave na strope, rozbiehaly a sbiehaly sa bez konca, šíriac a úžiac svoje zlatisté prstienky v ustavičnom pohybe, ktorý robil dojem tajomného tanca.

Sálala z toho nejaká hrúza a dotierave sa namanula umu otázka, aká korisť či aké očakávanie núti k veselosti túto báječnú sieť živého ohňa. S vypuklín klenby a hrbolov skaly visely dlhé jemné rastliny, ktoré norily svoje, cez štrbiny žuly sa predierajúce korene, bezpochyby niekam do vody nad jaskyňou a z ich koncov kanuly vodné kapky ako perly. Tieto perly padaly do priepaste s jemným žblnkotom. Celok pôsobil nevýslovným dojmom. Nebolo si možno predstaviť niečo rozkošnejšieho, ani stretnúť sa s niečím príšernejším.

Bola to akási palota Smrti, ktorej sa na tomto mieste zapáčilo.

XIII. Čo tam vidíme a čo možno len tušiť

Oslňujúci tieň; tak by sme asi mohli označiť toto prekvapujúce miesto.

V tejto jaskyni bolo cítiť vlnenie mora. Kolembanie vonku vzdmievalo a potom zasa vnútry snižovalo hladinu vody s pravidelnosťou dýchacieho orgánu. Človek v tejto tíško sa dmejúcej a zasa klesajúcej veľkej zelenej blani zrovna cítil tajomnú dušu.

Voda bola utešene priezračná a Gilliatt v nej v rozličných hĺbkach rozoznával čím ďalej tým zelenšie výbežky skál. Niektoré tmavé priehlbiny boly pravdepodobne bezdné.

Dva nízke, na obidvoch stranách portálu neurčite sa kresliace oblúky, plné tmy, ukazovaly vchod do malých bočných slují vedľa ústrednej jaskyne, pristupných snáď v čase, keď bolo more hodne nízke.

Tieto priehlbiny maly naklonené stropy s viacejmenej otvorenými uhlami. Malé piesočnaté, sotva niekoľko stôp široké pruhy, nanesené sem na sucho morským príbojom, tratily sa pod týmito šikmými stropmi.

Tu a tam vlnily sa pod vodou nad siahu dlhšie trávy, ako rozpustené vlasy vo vetre. Nejasne sa kreslili húštiny morských tráv.

Všetky steny jaskyne, nad vodou i pod vodou, shora nadol, od klenby až tam, kde sa skala tratila v neznáme, boly zarastené tou bujnou faunou mora, ktorú ľudské oko málokedy vidí a ktorú už starí španielski plavci menovali praderias del mar. Všetky odtienky olivovej farby hrajúci mach, pokrýval a vyplňoval všetky nerovnosti žuly. Zo všetkých skalných výbežkov hnaly jemné pestré výhonky morských rias, z nich si robia rybári barometre. Skrytý vánok jaskyne pohyboval týmito lesklými remienkami.

Pod týmto rastlinstvom skrývaly sa a zároveň objavovaly sa najvzácnejšie skvosty z klenotnice mora, okrýdlenci, vodní slimáci, prilbice, purpury, surmovky, rohovití slimáci. Zvonce prílipiek, podobné mikroskopickým chalupám, lpely všade na skale a hromadily sa v osady, po ich uliciach sa potĺkali oscabrioni, títo chrobáci vĺn. Preto, že valúni mohli byť do jaskyne len veľmi ťažko zanesení, uchylovali sa sem mlži. Mlži sú velkí páni, ktorí majú plno výšivok a pozamenterií, vyhýbajú hrubému a nezdvorilému styku s luzou kamenia. Trblietavé hromady lastúr žiarily pod hladinou na niektorých miestach nevýslovným leskom, v ktorom bolo možno zbadať smesu azuru, perlete a zlata, hrajúcimi všetkými odtienkami farieb.

Na stene jaskyne, kúsok nad čiarou, kam siahal najvyšší príliv, pojila sa k čalúnu z morských tráv, prekrásna a divná bylina, predlžovala a uzavierala ho. Táto nesmierne spletitá, temer čierna, vláknatá a hustá bylina, pýšila sa svojimi širokými, pomiešanými a temer tmavými plochami, posiatymi všade nesčíselnými kvietkami azurovej farby. Vo vode akoby sa tieto kvety zažihaly a robily dojem belasých plamienkov. Nad vodou to boly kvety, pod vodou to boly safire; a tak týmito bylinami pokrytý príliv, stúpajúc a zaplavujúc jaskyňu, pokrýval skalu karbunkulami.

Pri každom zdvihnutí vlny, dmejúcej sa ako pľúca, tieto vodou zaliate kvety, sa zaskvely; pri jej každom opadnutí hasly; melancholická podobnosť s osudom. Bolo to vdychovanie, tedy život, a potom vydychovanie, tedy smrť.

Jedným z divov tejto jaskyne bola skala sama. Táto skala, ktorá tvorila hneď stenu, hneď klenbu, hneď zasa brvno, alebo pilier, bola miestami hrubá a holá, potom hneď vedľa toho zdobená najjemnejšími rezbami. Niečo hodne duchaplné miešalo sa do tupej masívnosti žuly. Akým umelcom je hĺbka zeme! Do štvorca srezaná a oblými vypuklinami pokrytá plochá stena, predstavovala akýsi basrelief; pri pohľade na túto hmlistú skulptúru bolo možno snívať o Prometheovi, ktorý robí náčrtky pre Michelangela. Zdalo sa, že genius by mohol niekoľkými údermi kladiva dokončiť to, čo začal obor. Na iných miestach bola skala damascenovaná ako florentská nádržka. Mala korintskému bronzu sa podobajúce výplne, arabesky ako brána mešity, potom, akoby kameň s runami, stopy nechtov, tmavé a pravdepodobné. Rastliny so skrútenými a zavinutými stonkami, prepletajúce sa na zlatistej vrstve lišajníkov, pokrývali ju filigránmi. Táto jaskyňa bola ozdobená nádherou Alhambry. Divokosť a zlatnícke umenie stýkaly sa tu vo vznešenej a netvornej architektúre náhody.

Nádherná morská plieseň obťahovala baršúnom žulové hrany. Strmé skalné steny boly vyzdobené festonmi lián s veľkými kvetmi, tak rovnými, že nepadaly a tak ozdobnými, že sa zdalo, že sú nadané rozumom. Urtikárie ukazovaly tu vkusne svoje bizarné kytice. Jaskyňa sa pýšila bohatstvom úpravy. Zpod vody vnikajúce prekvapujúce rajské svetlo, morský polotieň a zároveň rajská žiara, sotieraly všetky čiare v akejsi rozplývavosti. Každá vlna bola prizmou. Robilo to dojem, sťaby v tejto ružovej priezračnosti svíjaly sa kúsky utonulej dúhy. Inde, v iných zákutiach bolo vo vode niečo ako svit mesiaca. Zdalo sa, že sa tu nahromadila všetka nádhera, aby tu vytvorila niečo oslňujúceho a zároveň tmavého ako noc. Nemožno si predstaviť úžasnejšiu a záhadnejšiu vec ako bola nádhera v tejto jaskyni. Dominoval tu čarovný pôvab. Divné rastliny a netvorné zvrstvenie skál hodily sa k sebe a tvorily súlad. Tento sväzok divokých vecí bol šťastný. Rastliny pripínaly sa nežne ku skalám. Laskanie divokej skaly a plavého kvetu bolo hlboko nežné. Masívne piliere maly za hlavice a spony útlo sa chvejúce guirlandy, čo sa zdalo, sťaby prsty víl šteklily Bahémothove nohy. A naozaj s nesmiernym pôvabom skala podopierala rastlinu a rastlina objímala skalu.

Výsledkom týchto sem tajomne nashromažďovaných netvorností bola akási svrchovaná krása. Diela prírody, o nič menej nie vznešené, ako diela genia, sú nesporne dokonalé a imponujú. Ich neočakávanosť vynucuje si na duchu veliteľsky poslušnosť; vyciťujeme v ních predcházdzajúcu rozvažitosť, ktorá leží mimo človeka, a nikdy nie sú úchvatnejšie ako keď z hrúzy dajú zrazu vyniknúť nádhere.

Táto neznáma jaskyňa bola, takrečeno, ak je taký výraz primeraný, nadpozemská, človek tu podliehal najnepredvídanejšiemu úžasu. Čo naplňovalo túto hrobku, bolo apokalyptické svetlo. Človek si nebol zrovna istý, že také veci naozaj jestvujú. Mal pred sebou skutočnosť, nesúcu znak nemožnosti. Človek na to hľadel, dotýkal sa toho, bol tu; ale bolo ťažko tomu uveriť.

Bolo to denné svetlo, ktoré vnikalo tým podmorským oknom? Bola to voda, čo sa chvela v tejto tmavej jaskyni? Tieto klenby a tieto portále, či to nebol nebeský oblak, napodobujúci tvar jaskyne? Aký kameň to mal človek pod nohami? Či sa nesrúti táto opora a či sa nepremení na dym? Čo je tá cez vodu presvitajúca klenotnica z lastúr? Ako ďaleko sme od života, od zeme, od ľudí? Aké oduševnenie sa mieša do tej tmy? Neslýchaný, temer posvätný dojem, ku ktorému sa družil sladký nepokoj tráv na morskom dne.

Na konci jaskyne podlhovatého tvaru, pod kyklopskou oblúkovou rimsou obdivuhodne exaktného tvaru, temer v nezreteľnej dutine, nejakej jaskyne v jaskyni a tabernaklu v svätini, za zelenavo priezračnou plochou, zavesenou ako chrámová opona, bolo vidieť nad vodou štvorhranný oltáru sa podobajúci kameň. Tento kameň oblievala voda so všetkých strán. Zdalo sa, že s neho práve sostúpila nejaká bohyňa. Nebolo možné ubrániť sa myšlienke, že v tejto hrobke trónila na tomto oltári v nahote nejaká nebeská, večne zadumaná bytnosť, ktorú sem vstúpivší človek odplašil. Ťažko si bolo predstaviť túto velebnú klenbu bez nejakej vidiny; tento snívaním vylúdený zjav nadobúdal sám tvaru; prúd čistého svetla, rozliateho po ramenách ťažko rozoznateľných, v žiare vychádzajúceho slnca tonúce čelo, oválna olympická tvár, okrúhle tvary tajomných ňádier, cudné paže, v rannej žiare rozpustené vlasy, bledý driek bezvadného tvaru v prostriedku posvätnej hmly, telo rusalky, pohľad panny, z mora sa vynorujúca Venuša, z chaosu sa vynorujúca Eva: to bol sen, ktorému sa človek nemohol neoddať. Bolo pravdepodobné, že tu nebolo takého zjavu. Ešte pred chvíľou bola tu asi na tomto oltáre celky nahá žena. Na tomto podstavci, z neho sálalo nejaké nevýslovné nadšenie, videla obraznosť stáť niečo biele a živé. Mysel si predstavovala v nemom zbožňovaní tejto jaskyne Amfitridu, Thetidu, nejakú Dianu, schopnú lásky, ideálnu sochu narodenú z lúčov slnca a hľadiacu sladko do tieňu. To bola ona, ktorá odíduc zanechala v jaskyni tento jas, nejaký sveteľný parfum, vyžiarajúci z toho hviezdneho tela. Tohoto oslňujúceho zjavu tu už nebolo; už nebolo vidieť tú postavu, stvorenú len preto, aby ju videl neviditeľný zrak, ale bolo ju cítiť a tento pocit plnil človeka rozkošným chvením. Bohyne tu nebolo, ale posiaľ sa tu vznášalo božstvo.

Zdalo sa, že je krása jaskyne stvorená pre túto prítomnosť. Pre toto božstvo, pre túto perleťovú vílu, pre túto kráľovnú vánku, pre tento z vĺn narodený pôvab, len pre ňu, ako si to aspoň mysel predstavovala, bolo toto podzemie nábožne vymurované, aby nikdy nič nemohlo porušiť okolo tohoto božského zjavu tmu, ktorá je úctou a ticho, ktoré je vznešenosťou.

Gilliatt, ktorý bol rodeným snílkom, podivne súc dojatý, zadumal sa.

Zrazu, niekoľko, stôp pod sebou, v nádherne priezračnej vode, ktorá robila dojem rozpusteného drahokamu, zbadal niečo neopisateľného. Akýsi dlhý kus handry pohyboval sa v rozkolembaných vlnách. Táto handra sa nekolísala, ale plávala; mala svoj ciel, smerovala niekam, a to rýchlo. Táto handra mala podobu šaškovej berle s kvaslami; tieto kvasle boly spľasnuté a vlnily sa; zdalo sa, že je tak zaprášená, že nemôže premoknúť. Bolo to viacej ako desné, bolo to hnusné. V tejto veci bolo niečo chimerického; bola to nejaká bytnosť, ak to nebol len prízrak. Zdalo sa, že smeruje do tmavej čiastky klenby a tam mizne. Hromada tmavej vody sa za ňou zavrela. Tato silhueta sa mihla príšerne ako tieň a zmizla.