ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Kto hladuje, nie je sám

More sa utišovalo, ale bolo ešte priveľmi rozbúrené, takže nebolo možno hneď odísť. Ináč deň už priveľmi pokročil. S nákladom, ktorý mala barka, doraziť na Guernesey o polnoci, vyžadovalo ranný odchod.

Hoci bol veľmi hladný, Gilliatt sa najprv sobliekol do naha, len tak sa bolo možno zohriať. Oblek mal od búrky celky premoknutý, ale dážďovka omyla morskú vodu, takže teraz mohol uschnúť.

Gilliatt si nechal len spodné nohavice, ktoré vykasal až po kolená.

Po skalných výbežkoch porozkladal a kameňami obťažil tu a tam košelu, kazajku, námornícky klobúk, holienky a ovčiu kožu.

Potom pomyslel na jedlo.

Gilliatt vzal nôž, ktorý mal vždy pečlivo nabrúsený a vzorne opatrovaný a odlúpil z žuly niekoľko mušlí, patriacich k tomu druhu ako sú Venušine mušle v Stredozemnom mori. Jedia ich, ako je známo, surové. Ale po toľkej a krušnej robote bola to biedna strava. Suchárov už nemal. Zato vody mal dosť. Bol ňou nie len zaopatrený, ale zrovna zaplavený.

Využil odliv a preliezajúc medzi skalami, hľadal langusty. Príboj ich sem zaniesol dosť a mohol sa úfať dobrému lovu.

Na to, že už nemôže variť nepomyslel. Keby mu bolo prišlo na um isť do skladišťa, bol by ho našiel pochované pod dažďom. Drevo a uhlie bolo premoknuté a zo zásoby kúdele, ktorú upotreboval k zapaľovaniu ohňa, neostala ani štipka, čo by nebola premoknutá. Nebolo možno ničím roznietiť oheň.

Ináč mech bol porúchaný; krov nad ohniskom šmikne strhnutý; búrka vyplienila dielňu. S ostatkami náčinia, ktoré ušlo skaze, mohol Gilliatt v najhoršom prípade pracovať ako tesár, ale nie ako kováč. Ale Gilliatt v tejto chvíľke nemyslel na svoju dielňu.

Keďže sa žalúdok hlásil k svojmu právu, išiel bez ďalšieho premýšlania hľadať nejaký pokrm. Ponevieral sa nie v prieplave medzi skalami, ale vonku na druhej strane brala. Bolo to tam, kde Duranda pred desiatimi týždňami vrazila do úskalia.

Pre lov, ktorému sa Gilliatt oddal, vonkajšia strana bola oveľa priaznivejšia ako vnútorná. Keď bolo more nízke, krabi obyčajne vyliezali na povetrie. Radi sa hrejú na slnci. Tieto potvorské zvieratá milujú poludnie. Je zaujímavé videť ich vyliezať z vody, keď je jasný deň. Ich hemženie je zrovna odporné. Kto ich vidí liezť nezručne a šikmo, ako sa ťažkopádne teperia nahor od štrbiny ku štrbine po spodných poschodiach skál, ako po stupňoch schodišťa, musí uznať, že aj oceán má čvargu?

Touto čvargou živil sa Gilliatt už dva mesiace.

Ale v ten deň krabi a langusty boli niekde ukryté. Búrka zahnala týchto samotárov do ich brlohov, a zrejme necítili sa posiaľ istými. Gilliatt držal v ruke otvorený nôž a chvíľami odlupoval pod morskou trávou lastúry. A cestou ich jedol.

Nemohol byť ďaleko od miesta, kde zmiznul sieur Clubin.

Keď sa už Gilliatt rozhodol byť spokojným s ježkami a s ich príbuznými, tak zvanými morskými gaštanmi, začul pod nohami akési žbluknutie. Do vody skočil práve, jeho príchodom naľakaný, veľký morský krab. Ale neponoril sa prihlboko, takže Gilliattovi nezmiznul zpred očú.

Rozbehol sa za krabom pozdĺž spodnej čiastky skaly. Krab stále utekal.

Odrazu už nebolo nič videť.

Krab sa ukryl v nejakej štrbine pod skalou.

Gilliatt sa zachytil rukou o hrany skál a naklonil hlavu podívať sa pod vyčnievajúcu skalu.

Naozaj bola tam nejaká diera. Krab sa do nej asi uchýlil.

Ba bolo to viacej ako diera, bola to skôr akási klenba.

More vnikalo pod tú klenbu, ale nebolo tu hlboké. Bolo videť dno, pokryté plochými kameňmi. Tieto boly špinavo zelené a machnaté, čo svedčilo o tom, že neboly nikdy suché, podobaly sa temenám detských hláv so zelenými vlasy.

Gilliatt vzal nôž do zubov, sliezol štvornožky po skalách brala a skočil do tejto vody. Siahala mu temer po ramená.

Vošiel pod klenbu. Octnul sa v šiestej chodbe, ktorá sa mu vznášala nad hlavou. Jej steny boly hladké a slizké. Kraba už nevidel. Pod nohami cítil posiaľ pevnú pôdu. Čím ďalej šiel, tým väčšie šero ho obklopovalo. Okolo seba pomaly nemohol už nič rozoznať.

Asi po pätnásti krokoch nad jeho hlavou klenba prestala. Bol von z chodby. Bolo tu priestrannejšie a preto i viacej svetla; ináč jeho zrenice sa už rozšírily, takže dosť jasne videl. Tu ho čakalo prekvapenie.

Vošiel práve do tej divnej jaskyne, ktorú bol navštívil pred mesiacom. Ale vtedy sem vniknul od mora.

Oblúk, ktorý predtým vzhliadol pod vodou, bol práve tento, ktorým teraz sem vstúpil. Pri niektorých odlivoch bol prístupný.

Jeho očí zvykaly temnote. Videl čím ďalej tým lepšie. Bol celky užasnutý. Videl sa zasa v tej zvláštnej palote tieňu, videl tú klenbu, tie piliere, tie krvavé, alebo purpurové škvrny na stenách, tie kamenné rastliny a v pozadí tú hrobku, či svätyňu a ten kameň, či oltár.

Na tieto podrobnosti sa už dobre nepamätal, ale v duchu videl celok a tuná ho vzhliadol zasa.

Pred sebou videl v istej výške na strmine tú trhlinu, cez ktorú sem prvý raz vniknul a ktorá sa s miesta, kde teraz stál, zdala temer neprístupnou.

Zbadal zasa pri lomenom oblúku klenby tie nízke a tmavé diery, akési jaskyne v jaskyni, ktoré si už vtedy všimnul. Teraz bol v ich blízkosti. Najbližšia bola na suchu a ľahko prístupná.

Ešte bližšiu ako bola táto zbadal nad hladinou vody na dosah ruky vodorovnú štrbinu v žule. Tam bol pravdepodobne krab. Vsunul ta ruku ako mohol najhlbšie a začal túto tmavú dieru ohmatávať.

Odrazu pocítil, že ho niečo chmatlo za ruku.

V tej chvíľke pocítil neopísateľné zdesenie.

Niečo tenké, ostré, ploské, ľadovo studené, lepkavé a živé ovinulo sa vo tme okolo jeho nahej pazuchy. Liezlo mu to k prsiam. Svieralo ho to ako remeň a zavrtávalo sa to ako nebožiec. Neminula ani sekunda a akási špirála oblapila mu lokeť a dotýkala sa ramena. Jej koniec vnikal mu pod pazuchu.

Gilliatt odskočil nazad, ale sotvaže sa mohol pohnúť. Bol sťaby prikovaný. Ľavicou, ktorá ostala svobodná, chytil nôž, ktorý držal v zuboch a svierajúc ho, oprel sa touto rukou so zúfalým odporom o skalu, snažiac sa pazuchu vymaniť. Podarilo sa mu len toľko, že svierajúce ho puto nepatrne povolilo a potom ho zasa sovrelo. Bolo pružné ako koža, mocné ako ocel a chladné ako noc.

Druhý úzky a ostrý remeň, vyliezal zo skalnej pukliny, sťa z pažeráka vyplazený jazyk. Hrozne olizoval Gilliattov nahý driek a odrazu prevlečúc sa úžasne do diaľky, prilepil sa mu ku koži a ovinul sa mu okolo celého tela.

Súčasne neslýchaná bolesť, ktorú nemožno s ničím porovnať, prebehla napnutými svalmi Gilliatta. Cítil, ako sa k jeho koži prisávajú hrozné, okrúhle dutiny a zdalo sa mu, akoby sa k jeho mäsu pritisly nasčíselné pery, snažiace sa vystrebať mu krv.

Tretí remeň vymrštil sa zo skaly, ohmatával Gilliatta a bičoval mu boky ako povrazom. Potom sa k ním tiež prisal.

V najväčšom utrpení strach je nemý. Gilliatt ani nevykríkol. Bolo dosť svetla, takže mohol videť odporné tvary, ktoré ho svieraly. Štvrtý pás ovinul sa mu, teraz bleskorýchle okolo brucha.

Bolo nemožné prerezať, alebo odtrhnúť tieto slizké remene, ktoré na nesčislných miestach tesne lnuly ku telu Gilliatta. Každé z týchto miest bolo ohniskom strašnej a čudnej bolesti. Bolo to niečo podobné, ako keby ho naraz zožieralo mnoho malých úst.

Z diery sa vynoril aj piaty výrastok. Položil sa cez ostatné a ovinul Gilliattove bedrá. K úzkosti družil sa tlak, Gilliatt sotvaže mohol vydýchnuť.

Tieto na konci zašpicatené remene, šírily sa ako čepeľ meča k rukoväti. Všetkých päť zrejme patrilo k jedinému stredisku. Postupovaly a plazily sa po Gilliattovi. Cítil, ako sa tieto tmavé tlačiace dutiny ustavične pomkýnajú.

Odrazu vyliezlo zo skalnej pukliny široké, slizké teleso, ktoré bolo okrúhle a ploské. To bol ten stred. Všetkých päť remeňov sústreďovalo sa v ňom ako spice v hlave kolesa. Na druhej strane tohoto nečistého kotúča bolo možno rozoznať začiatok ešte troch chytadiel, ktoré ostaly v skalnej diere. V strede tohoto slizkého telesa boly dve oči, ktoré sa dívaly.

Hľadely na Gilliatta.

Gilliatt poznal chobotnicu.^[1]

II. Obluda

Aby sme uverili v chobotnicu, museli by sme ju videť.

Ak antické hydry prirovnáme ku chobotnici, tieto vyludzujú úsmev.

V istých chvíľach boli by sme v pokušení mysleť si, že to nepochopiteľné, čo sa zjavuje v našich snoch, má v svete možností svoj magnet, na ktorý sa jeho tvary zachytávajú a že z týchto prízrakov sna potom vznikajú bytnosti. Neznáme vládne zázrakmi a upotrebuje ich, aby vytvorilo monštrum. Orfeus, Homéros a Hesiodos vedeli stvoriť len Chiméru; Boh stvoril ohromného polipa.

Ak Boh chce, prevýši všetko i v ošklivosti.

Spytovanie príčiny tejto vôle je hrúzou pre náboženských mysliteľov.

Ak pripustíme všetky ideále a uznáme, že aj hrúza je cielom, potom chobotnica je arcidielom.

Veľryba vyniká ohromnosťou, chobotnica je malá; vodný kôň má pancier, chobotnica je holá; žaraka syčí, chobotnica čuší; nosorožec má roh, chobotnica ho nemá; škorpión má žihadlo, chobotnica ho nemá; buthus ma klepetá, chobotnica ich nemá; vrešťún má chvost, ktorým sa zachytáva, chobotnica ho nemá; žralok má ostré plútve, chobotnica ich nemá; upír má krídla s pazúry, chobotnica ich nemá; jež ma pichláče, chobotnica ich nemá; mečúň má meč, chobotnica ho nemá; raja dáva elektrické údery, chobotnica fluidu nemá; zmija má jed, chobotnica ho nemá; lev má pazúry, chobotnica ich nemá; sup má zobák, chobotnica ho nemá; krokodil má tlamu, chobotnica je bezzubá.

Chobotnica nemá svalového tkaniva, ani hrozného hlasu, ani panciera, ani rohu, ani žihadla, ani klepiet, ani nijakého chvosta, ani ostrých krídel, ni krídel s drápmi, ani pichláčov, ani meča, ani elektrickej baterie, ani jedu, ani drápov, ani zobáka, ani zubov. Ale jednako medzi všetkými zvieratami chobotnica je najhroznejšie ozbrojená.

Čo je tedy chobotnica? Je to sacia banka.

V skalách na šírom mori, tam, kde voda rozvinuje a skrýva všetok svoj prepych, v dierach nikým nevyhľadávaných skál, v neznámych jaskyňach, kde bujnejú rastliny, korytnačky a lastúry, pod hlbokými klenbami oceánu, plavec, ktorý sa sem odváži, vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa s ňou stretne. Ak sa s ňou stretnete, nebuďte zvedavý, ujdite. Človek ta vstupuje celky oslnený a vychádza ztadiaľ zdesený.

Hľa, aké je to stretnutie, ktoré medzi skalami šíreho oceánu môže sa stať podielom každého:

Vo vode sa pohybuje akási šedosť; je to na pol lokťa dlhé a tlsté ako rameno; je to handra; podobá sa to zavretému dáždniku bez rúčky. Tento chumáč sa k vám pozvoľna blíži. Odrazu sa otvorí a vystrelí z neho prudko osem papršlekov okolo jednej tváre a dvoch očú; tieto papršleky sú živé; ich vlnivé pohyby sú zahalené akousi žiarou; podobá sa to kolesu v priemere piati či šiesti stôp. Sú to hrozné výrastky. A to sa na vás vrhne.

Hydra harpunuje človeka.

Toto zviera prilne ku koristi, oblapí ju a ovine okolo nej svoje dlhé choboty. Na spodku je žltkasté, hore je zeminaté; nič nemožno porovnať s týmto odtieňom, ktorý robí dojem zaprášenej veci. Povedali by ste, že je to zviera z popola, ktoré žije vo vode. Je to podľa vzhľadu pavúk a podľa farby chameleón. Ak ho podráždíme, zafarbí sa fialovo. A pri tom najstrašnejšie je to, že to zviera je mäkýš.

Jeho objatie hrdúsi, jeho dotyk ochromuje.

Je ako skorbut a sneť. Je to v netvore stelesnená choroba.

Nemožno ju odtrhnúť. Priľne tesne ku koristi. Čím? Prázdnotou. Jej osem pri koreni širokých ramien, sa zužuje a končí ihľami. Pod každým z ních rovnobežne vedľa seba ťahajú sa dva rady bradavíc, čím ďalej tým menších, z ních najväčšie sú pri hlave, najmenšie pri konci. V každom rade je ich dvacať päť; je tedy na každom chobote päťdesiat bradavíc a celé zviera ich má štyri sto. Tieto bradavice sú sacie banky.

Tieto bradavice sú chrupkovité, rohovité, sinavej farby. Pri veľkom exempláre najväčšia z ních má priemer päťfrankovníka a najmenšia veľkosť šošovice. Tieto trubice vyliezajú z tela zvieraťa a zasa do neho vliezajú. Môžu sa zavrtať do koristi hlbšie ako je dĺžka palca.

Tento sací prístroj je jemný ako klavír. Odrazu sa vzpruží a potom zasa zmizne. Poslúcha aj ten najmenší popud zvieraťa. Ani tie najcitlivejšie telesá nemôžu sa vyrovnať sťažiteľnosti týchto sacích baniek, zodpovedajúcich vždy vnútorným pohybom zvieraťa a vonkajším okoľnosťam. Tento drak je citlivkou.

Je to tá obluda, ktorú námorníci menujú sepiou, ktorú veda menuje hlavonožcom a povesť krakenom. Anglickí námorníci ju volajú Devil-fish, ryba-diabol. Tiež ju nazývajú Blood-sucker, savec krvi. Na ostrovoch prieplavu la Manche ju menujú pieuvre.

Na Guernesey je veľmi vzácna, na Jersey veľmi malá, ale veľmi tlstá a dosť častá je na Serku.

Jedna rytina v Sonniniho vydaní Buffona predstavuje hlavonožca, svierajúceho chobotmi celú fregatu. Denis Montfort myslí, že chobotnica vo vysokých šírkach má naozaj takú silu, že môže stiahnuť loď pod vodu. Bory Saint-Vincent to popiera, ale konštatuje, že v našich moriach útočí na človeka. Choďte na Serk a v blízkosti Breck-Hou vám ukážu skalnú dieru, v nej pred niekoľko rokmi chobotnica uchvátila a do hĺbky stiahla jednoho lovca humrov. Péron a Lamarck sa mýlia, keď pochybujú, že chobotnica, nemajúc plutvy, nemôže plávať.

Pisateľ týchto riadkov videl na Serku vlastnými očima v jaskyni, zvanej Boutiques, ako chobotnica prenasledovala kúpajúceho sa človeka. Keď ju zabili, odmerali ju a napočítali na nej štyri sto sosákov. Poznamenávame, že zviera ich krčovite vystrkovalo. Podľa Denisa Mantforta jednoho z tých pozorovateľov, pri ktorých dar intuicie je tak čulý, že to hraničí až s magiou, má chobotnica temer také náruživosti ako človek, chobotnica nenávidí, a naozaj, keď to bereme absolútne, byť ošklivým, znamená nenávideť.

Plávajúc, chobotnica ostáva, aby sme tak povedali v svojom puzdre. Pláva, majúc složené všetky záhyby kože. Predstavte si zašitý rukáv s päsťou vnútry. Táto päsť, ktorá je hlavou, preráža vodu a napreduje istým neurčitým vlnistým pohybom. Obidve jej oči hoci sú aj veľké, sú len málo zreteľné, lebo sú tej istej farby ako voda.

Chobotnica na love, alebo pri čihaní vtiahne do seba choboty; zmenšuje sa a sťahuje; scvrkáva sa na najmenší objem. Splýva so šerom. Pôsobí dojmom záhyba vlny. Podobá sa všetkému možnému, len nie živej bytnosti.

Chobotnica je pretvárka. Nevšímame si jej a odrazu sa otvorí.

Či môže byť niečo hroznejšie ako sliz, ktorý má vôľu? Lepkavá hmota, ktorú shnietla nenávisť!

V najkrajšom azure priezračnej vody odrazu nebadane vynorí sa táto ohavná a pažravá morská hviezda. Neblíži sa a to je práve u nej hrozné. Náhle ju vzhliadneme, temer hneď v zapätí sme chytení.

Ale v noci a zvlášť v októbrovom čase, fosforeskuje. Toto hrozné zviera má svoje lásky. Chystá sa na svadbu. Okrášluje sa, zapaluje sa, ožiaruje sa a s niektorej skaly môžeme ju videť dolu pod sebou v tmavých hĺbkach, rozčepírenú a vyžiarujúcu sinavý svit a podobajúcu sa tak strašnému slncu.

Chobotnica pláva, ale aj leze. Je tak trochu rybou, čo jej neprekáža byť trošku aj obojživelníkom. Plazí sa po dne mora. Pri lezení upotrebuje svojich osem chobotov. Vlečie sa tak ako húsenica.

Nemá kostí, nemá krvi, nemá mäsa. Je spľasnutá. Vnútry nemá nič. Je to koža. Jej osem chobotov môžeme vyvrátiť z vnútra na vonok ako prsty rukavice. Má len jediný otvor v strede obiehajúcich sa papršlekov. Je táto jediná diera riť? Sú to ústa? Je to obidvoje.

Ten istý otvor slúži obidvom funkciam. Vchod je zároveň východom. Celé zviera je studené.

Carnass Stredozemného mora je odporný. Protivné je prísť do styku s touto živou huspeninou, ktorá obklopí plavca, do nej sa ruky ponoria, v nej sa nehty prehŕňajú, ktorú roztrhneme bez toho, že by sme ju usmrtili a ktorú s prstov shŕňame, ale zbaviť sa jej nemôžeme. Je to tekutý, ale húževnatý živočích, ktorý sa nám prekĺzne medzi prstami. Ale nijaký úžas nevyrovná sa náhlemu zjaveniu sa chobotnice. Medúse, ktorej slúži osem hadov.

Niet oblapenia, ktoré by bolo možno porovnať s objatím hlavonožca.

Je to povetrná pumpa, ktorá na vás útočí. Máte robotu s prázdnotou, ktorá má dlapy. Neškrábe, nehryze; len potrháva neopísateľným spôsobom kožou. Uhryznutie je hrozné, ale sanie je ešte horšie. Dráp je ničím proti banke. Dráp, to je zviera, ktoré vám vnikne do mäsa; ale banka to ste vy sami, vnikajúci do zvieraťa. Vaše svaly sa napínajú, žily sa naťahujú, pod pekelným tlakom vám puká koža, krv strieka a ošklivo sa mieša s tekutinou mäkýša. Zviera si na vás ľahne s tisícimi ošklivými ústami; hydra sa spojí s človekom; človek splyne s hydrou. Tvoríte jedno telo. Táto mátoha leží na vás. Tyger vás môže len zožrať; ale chobotnica, ó hrúza! vás vdýchne do seba. Ťahá vás k sebe a do seba a vy, sviazaní, prilepení, bezmocní, cítite, ako ste zvoľna vyprázdňovaní do toho hrozného vreca, ktorým je táto obluda.

Po hroznom pocite byť za živa zožraným, je ešte hroznejším, ba zrovna nevysloviteľným pocit, byť za živa vypitým.

Veda, verná zvyku priveľkej opatrnosti aj proti faktám, najprv odmieta tieto čudné zvieratá a až potom sa odhodláva podrobiť ich štúdiu. Pitve ich, triedi, vnáša do soznamov, dáva im nálepku; zadovažuje si ich exempláre; vystavuje ich v muzeách pod sklom; dáva im mená, menuje ich mäkýšmi, invertebratami, moluskami; ustáluje ich príbuzenstvo; kúsok ďalej sú nautilidy, kúsok bližšie sepie. Nachádza pre tieto hydry zo slanej vody analogiu v sladkej vode: vodného pavúka (argyroneta aquatica); rozdeluje ich na druhy veľkých, prostredných a malých, pripúšťa skôr malý ako veľký druh, čo je ináč vo všetkých oboroch snahou vedy, ktorá je radšej drobnohľadná ako teleskopická; všíma si ich ústrojov a menuje ich hlavonožci (kephalopoda), sčituje ich choboty a menuje ich osminožci (octopoda). Potom ich nechá. Tam, kde ich nechá veda, chytí sa ich filozofia.

Aj filozofia študuje tieto bytnosti. Nejde tak ďaleko ako veda, ale predsa len ide ďalej. Nepitve ich, ale uvažuje o ních. Ta, kde pracoval pitvársky nôž, kladie hypothésu. Hľadá poslednú príčinu. Je to pre mysliteľa hlboký trud. Tieto tvory ho temer znepokojujú ohľadom Stvoriteľa. Sú pre neho ošklivým prekvapením. Pre hĺbajúceho sú rušiteľmi mieru. Celky zmätený konštatuje ich jestvovanie. Iste sú to tvory, ktoré vznikly z vôle zla. Ak sa stvorenie takto samo sebe rúha, čo o tom súdiť? Koho robíte za to odpovedným?

Možnosť je hroznou matkou. Tajomné sa konkretizuje v oblude. Z lona vystupujú kusy tieňu, trhajú sa, valia sa, plynú, zhusťujú sa, dĺžia sa z okolitej temnoty, podliehajú neznámym polarizáciam, nadobúdajú života, pomocou tmy skladajú sa v nejakú podobu a v akúsi dušu pomocou miasmov a ako larvy prechádzajú životom. Je to, akoby z tmy povstaly zvieratá. Prečo je to? K čomu je to dobré? Stále sa opakujúca, večná otázka.

Tieto zvieratá sú práve tak preludmi ako obludy a hoci je ich jestvovanie dokázané, jednako len ostávajú nepochopiteľné. Že sú, to je skutočnosť, nejestvovať bolo by ich právom. Sú to obojživelníci smrti. Ich pravdenepodobnosť obťažuje vieru v ich jestvovanie. Stoja na hranici ľudského poznania a blížia sa skôr svetu chymér. Negujete jestvovanie upíra a zjaví sa vám chobotnica. Ich hemženie je istý fakt, ktorý mätie našu istotu. Ináč jednako oprávnený optimizmus tratí proti ním temer oporu. Sú viditeľným okrajom čiernych kruhov. Znamená prechod z našej skutočnosti do inej. Zdá sa, že patrí k tým hrozným bytnosťam, ktoré spiaci človek vidí neurčite v snoch.

Tento rad oblúd, ťahajúci najprv v neviditeľnosti a potom v svete možnosti, tušili, ba snáď aj vzhliadli v silnom vytržení a bystrým zrakom magovia a filozofovia. Tým si možno vysvetliť predstavu pekla. Démon je tygrom neviditeľnosti. Tento dravec duší bol ľudskému pokoleniu oznámený dvoma vizionármi, jeden z ních menuje sa Ján a druhý Dante.

Ak sa kruhy tieňu šíria, naozaj do nekonečna, ak sa ku každému kruhu druží ďalší, a ak sa to tak stupňuje do nekonečna, ak táto reťaz, o nej, nakoľko ide o nás, sme odhodlaní pochybovať, naozaj jestvuje, potom je isté, že chobotnica na jednom konci je dôkazom jestvovania Satana na konci druhom.

Je isté, že zlý človek na jednom konci je dôkazom zloby na konci druhom.

Každé zlé zviera práve tak ako každý zvrhlý rozum je sfingou.

Desnou sfingou, dávajúcou desnú hádanku: hádanku zla.

Táto dokonalosť zla svádzala hocikedy veľkých duchov k viere v dvojitého boha, hrozného boha manichejcov s dvojitou tvárou.

V poslednej vojne v paláci činského cisára ukradnutý kus hodvábnej látky, predstavuje, ako žralok žere krokodíla, ten zasa žere hada, ten orla, ten lastovičku a tá napokon húsenicu.

Celá príroda, ktorú máme pred sebou, žere a je zožieraná. Zbojníci sa navzájom dlávia.

Ale učenci, ktorí sú zároveň filozofmi, a preto dobrodušne hľadia na všetky tvory, nachádzajú, či myslia si, že našli pre to vysvetlenie. Posledný ciel zaujímal, okrem iných, ženevského Benneta, toho tajomného, exaktného ducha, ktorého stavajú proti Buffonovi, ako neskôr Geoffroy, Saint Hilaira proti Cuvierovi. Jeho vysvetlenie, bolo toto: smrť, na všetkých stranách, vyžaduje pochovávanie na všetkých stranách. Hrobári sú dravci.

Všetky bytnosti zapadajú do seba. Hniloba je výživa. Je to hrozné čistenie zemegule. Človek, ktorý je mäsožrút, je zároveň aj hrobár. Náš život je samá smrť. To je ten desný zákon, ktorý z nás robí hroby.

V našom súmračnom svete osudný poriadok plodí obludy. Pýtate sa: na čo? Je to tak.

Je to vysvetlenie? Je to odpoveď na otázku? Ale prečo nepanuje iný poriadok? A tu sa vynoruje otázka znova.

Nechže si je, žime.

Ale snažme sa, aby pre nás smrť bola pokrokom. Túžme po svete, ktorý je menej temný.

Poddajme sa svedomiu, ktoré nás ta vede.

Lebo, a na to nikdy nezabúdajme, najlepšie môžeme najsť len pomocou lepšieho.

III. Iný boj v rokline

To bola tá stvora, ktorej Gilliatt od niekoľko chvíľ patril.

Táto obluda bola obyvateľkou tejto jaskyne. Bola hrozným duchom tohoto miesta, akýmsi pochmúrnym vodným démonom.

Centrumom všetkej nádhery tohoto miesta bola hrúza.

Pred mesiacom, v ten deň, keď Gilliatt prvý raz vniknul do jaskyne, tá čierna vec, ktorej obrysy zbadal v hlbine tajomnej vody, bola táto chobotnica.

Tu bol jej domov.

Keď Gilliatt, prenasledujúc kraba, druhý raz vošiel pod klenbu, a zbadal túto dieru v skale, do ktorej krab dľa jeho mienky ušiel, bola chobotnica v tejto diere na postriežke.

Či si vie niekto predstaviť túto postriežku?

Ani jeden vták by sa neodvážil vysedeť vajíčka, ani jedno vajíčko by sa neopovážilo rozkľúvať, ani jeden kvet by sa neodvážil rozvinúť, ani jeden prsník neodvážil by sa kojiť, ani jedno srdce by sa neodvážilo milovať, ani jeden duch by sa neodvážil vzlietnuť, keby tušil tú úžasnú trpelivosť, ktorá čihá v hĺbke.

Gilliatt vsunul rameno do diery: chobotnica ho chmatla. Držala ho.

On bol muchou toho pavúka.

Gilliatt stál vo vode až po pás, krčovite tisnúc nohy ku okrúhlym klzkým kameňom dna, majúc pravé rameno sovrené a omotané plochými chobotmi hlavonožca a celý jeho driek temer miznul pod týmito hroznými obväzmi, ktorými bol krížom-krážom ovinutý.

Z ôsmi chobotov hlavonožca tri boli pritisnuté ku skale a päť svieralo Gilliatta. A tak na jednej strane držiac pevne skalu a na druhej človeka, gniavil Gilliatta ku skale. Gilliatt mal na sebe dve sto päťdesiat sacích bradavíc. K úzkosti družil sa hnus. Cítil, že ho sviera ohromná päsť, jej pružné, temer na meter dlhé prsty sú na vnútornej strane plné živých bradavíc, ktoré sa zarývajú do mäsa.

Povedali sme už, vymaniť sa z objatia chobotnice je nemožné. Kto sa o to pokúsi, je tým istejšie sputnaný. Chobotnica stisne ho tým mocnejšie. Jej námaha raste v pomere s vašou. Čím väčšmi sa hádžete, tým tesnejšie je objatie.

Gilliatt mal len jednu obranu: nôž.

Len ľavú ruku mal svobodnú, ale vieme, že ju vedel obratne upotrebovať. Mohli by sme o ňom povedať, že mal dve pravice.

Otvorený nôž svieral v tejto ruke.

Choboty hlavonožca nemožno prerezať, je to koža, ktorú nemožno rezať, lebo čepeľ noža sa po nej kĺže; ináč choboty sú k telu tak tesne primknuté, že rezať do týchto remeňov, znamenalo by rezať do vlastného mäsa.

Chobotnica má úžasnú silu, ale predsa je jedna možnosť zbaviť sa jej. Rybári na Serku ju poznajú; vie to každý, kto ich videl na mori robiť isté rezké pohyby. Delfini o nej tiež vedia, hlavonožca uhriznú tak, že mu odpadne hlava. Preto sa na šírom mori stretáme s takým veľkým množstvom bezhlavých sepií, nautilid a polipov.

Chobotnice naozaj poraniť možno len na hlave.

Gilliatt to dobre vedel.

Posiaľ nevidel ešte chobotnicu takých rozmerov. Hneď prvý raz ho chytila chobotnica, patriaca k najväčším. Druhého človeka by to bolo rozčulilo.

Pri chobotnici práve tak ako pri býkovi treba využiť prvú chvíľu, je to moment, keď býk skloní hlavu, je to moment, keď chobotnica vystrčí do predku hlavu; moment veľmi krátky. Kto ho nevyužije je stratený.

To, čo sme práve opísali, trvalo len niekoľko minút; Gilliatt cítil vo zvýšenej miere sanie dvesto päťdesiatich sosákov.

Chobotnica je zradné stvorenie. Najprv sa pokúsi omráčiť obeť. Prepadne ju a potom čaká, kým môže.

Gilliatt trímal nôž. Sanie bolo čím ďalej tým silnejšie. Hľadel na chobotnicu a ona hľadela na neho.

Odrazu odtrhlo zviera od skaly svoj chobot a mrštiac ním proti Gilliattovi, snažilo sa lapiť jeho ľavé rameno.

Súčasne prudko vystrčilo hlavu. Ešte moment a jeho tlama bola by priľnula ku Gilliattovej hrudi. Gilliatt, v bokoch vysávaný, a majúc pazuchy sputané, bol by navždy stratený.

Ale Gilliatt bdel. On, na ktorého čihali, čihal tiež.

Vyhnul sa chobotu a v momente, keď mu zviera chcelo zahryznúť do pŕs, ozbrojenou päsťou búšil do zvieraťa.

Svijaly sa tu proti sebe krčovite dve telá, telo chobotnice a telo Gilliatta. Bol to ako zápas dvoch bleskov.

Gilliatt vrazil hrot svojho noža do slizskej plochy a krúživým pohybom, ako keď sa bičom plieska, opísal kruh okolo očú a vytrhnul hlavu asi tak, ako sa trhá zub.

Všetkému bol koniec.

Zviera spadlo bezvládne.

Podobalo sa rozpadajúcemu plátnu. Keď bola sacia pumpa zničená, prestala účinkovať. Všetkých štyri sto bradavíc odpadlo súčasne so skaly i s človeka. Celý ten zdrap klesol na dno.

Gilliatt bojom celky zadychčaný, mohol zrieť pri svojich nohách na kameňoch dva neforemné, huspeninovité hŕby, na jednej strane hlavu, na druhej ostatok. Vravím, ostatok, lebo nemožno povedať, že telo.

Gilliatt, mysliac, že v tom smrteľnom boji mohol by sa vyskytnúť ešte nejaký krčovitý záchvat, ustúpil, aby sa dostal z okruhu chobotov.

Ale zviera bolo už celky mrtvé.

Gilliatt zasa zavrel nôž.

IV. Nič neutajíš, všetko vráti čas

Bol svrchovaný čas zabiť chobotnicu, lebo by ho bola temer zadusila; jeho pravá pazucha a celé telo boly fialkové a posiate viacej ako dvoma sto opuchlinami, z ktorých vyvierala krv. Liekom na také rany je slaná voda. Gilliatt sa do nej ponoril. A trel si celé telo dlaňou. Opuchliny týmto trením zmizly.

Cúvajúc a idúc ďalej vo vode, dostal sa, bez toho že by bol o tom vedel, do blízkosti nejakej jaskyne, ktorú si bol už predtým všimnul, pri skuline, kde ho chytila chobotnica.

Táto bočná jaskyňa tiahla sa šikmo a v suchu medzi veľkými priečnymi stenami klenby. Kamene, ktoré sa tu nashromažďovaly, vyvýšily dno nad úroveň obvyklých prílivov. Táto krivolaká jaskyňa mala dosť širokú, ale nízku klenbu; človek mohol cez ňu prejsť len sohnutý. Vnikal sem zelenkavý svit z podmorskej jaskyne a slabo ju osvetloval.

Gilliatt masírujúc si rezko napuchnutú kožu, odrazu pozdvihol zrak.

Jeho oči utkvely na pozadí jaskyne.

V tom sa zachvel.

Zdalo sa mu, že v tmavom pozadí tejto diery vidí niečo, ako smejúcu sa tvár.

Slovo halucinácia bolo Gilliattovi neznáme, ale poznal ten zjav. Tajomné stretnutia s pravdenepodobným, ktoré z pohodlnosti, aby sme si v núdzi pomohli, menujeme halucináciami, v prírode jestvujú. Či sú to už illúzie, alebo skutočnosti, videnia sa jednako vyskytujú. Kto je pri tom, vidí ich: Gilliatt, ako sme už povedali, bol človek hĺbavý. Bol účastníkom tej veľkoleposti, že niekedy mával videnia ako prorok. Beztrestne nemožno žiť hĺbavo na opustených miestach.

Myslel si, že je to prelud, podobný tým, ktoré ho v noci neraz predesily.

Jaskyňa sa veľmi podobala vápenej peci. Bol to uchu koša podobný nízky výklenok, jeho nerovná klenba sa užila až na koniec jaskyne, kde splývala s kameným štrkom a končila sa v slepej uličke.

Vošiel do nej a sohnul hlavu a išiel k tomu, čo v pozadí videl.

Niečo sa tu naozaj usmievalo.

Bola to umrlčia lebka.

Však nebola tu len lebka, ale aj kostra.

V jaskyni ležala ľudská kostra.

Pohľad smelého človeka chce sa pri podobnom stretnutí presvedčiť, o čo tu ide.

Gilliatt sa poobzeral.

Bol obklopený množstvom krabov.

Toto množstvo bolo nehybné, ako mrtvé mravenisko. Krabi ležali tu bez života. Boli prázdní.

Ich tu a tam sa povaľujúce hromady, ktoré plnily jaskyňu, na kameňoch tvorily neforemné kopy.

Gilliatt, ktorého zrak bol inou vecou upútaný, kráčal po ních, ale si ich nevšímal.

Na konci krypty, kam Gilliatt vniknul, ležali najhustejšie, tvoriac nehybnú smesu tykadiel, nôh a čelustí. Roztvorené klepetá čnely dohora a už sa nezavieraly. Kostnaté panciere pod pichľavou chrbtovou kosťou sa už nehýbaly; niektoré boly obrátené na chrbát a ukazovaly prázdnu, bledú škrupinu. Táto hromada podobala sa množstvu obliehateľov a bola poprepletaná ako nejaké krovie.

Pod touto kopou ležala kostra.

Pod smesou tykadiel a škrupín, bolo vidieť lebku s švíkami, chrbtovú kosť, kosti stehien, dlhé, silné prsty a nehty. Prsný koš bol plný krabov. Tu tĺklo kedysi čiesi srdce. Očné dierky boly potiahnuté morskou plesninou. V nosových otvoroch bol slimačí sliz. Ináč v tomto skalnom kúte nebolo ani goemu, ani tráv, ani vetierka. Všetko bolo nehybné. Lebka cerila zuby.

Tento báječný palác priepaste, krášlený a vykladaný všetkými drahokamy mora, napokon odhalil a prezradil svoje tajomstvo. Bol to brloh, v ňom bývala chobotnica. A bola to hrobka, lebo tu ležal človek.

Desná nehybnost kostry a zvierat mihala sa neurčite, lebo sa na nej odrážaly svetelné papršleky podzemných vôd, ktoré sa chvely na týchto skamenelinách. Títo krabi, nahromadení tuná v hroznej smese, zdali sa byť práve po hostine. Zdalo sa, že tieto škrupiny žerá túto kostru. Najdivnejši pohľad: táto mrtvá čeliadka na tejto mrtvej koristi; príšerné pokračovanie smrti. Gilliatt mal pred sebou komoru chobotnice.

Aký to desný obraz, ktorý dáva tušiť v hĺbke vecí skrytú nesmiernú hrúzu: krabi sožrali človeka, chobotnica sožrala krabov!

Pri mrtvole nebol jediný ostatok nejakého odevu. Iste bola chytená nahá.

Gilliatt začal pozorne a skúmave odstraňovať s človeka krabov.

Kto to len mohol byť? Mrtvola mala divnú polohu. Povedali by ste, že je to anatomický preparát. Všetko mäso bolo preč, neostal jediný sval, nechybela ani jedna kosť. Keby bol býval Gilliatt odborníkom, bol by to mohol zistiť. Obnažený povrch kostí bol biely, uhladený a sťaby vyleštený. Keby tam nebolo bývalo niekoľko zelených chomáčov vodných machov, mohli by sme ich považovať za slonovinu. Chrupkovité priečne steny boly jemne uhladené a zachované. Takéto príšerné šperky vyrába hrob.

Mrtvola sťaby bola pod mrtvými krabmi pochovaná. Gilliatt ju začal vykopávať.

Odrazu sa prudko sohnul.

Zbadal práve okolo chrbtovej kosti akési puto.

Bol to kožený opasok, ktorý zrejme bol pripevnený k telu človeka kým ešte žil.

Koža bola plesnivá, sponka zhrdzavená.

Gilliatt ťahal k sebe tento opasok. Chrbtová kosť vzdorovala. Ak ho chcel dostať, musel ju zlomiť. Opasok bol neporušený. Ale počala sa na ňom usádzať kôra škrupiniek.

Ohmatal ho a dnuká pocítil niečo tvrdé a štvorhrané. Na odkvačenie sponky nebolo možno mysleť. Tak rozrezal kožu nožom.

V opasku bola železná krabička a niekoľko zlatých mincí. Gilliatt načítal dvatsať guineí.

Táto železná krabička bola stará námornícka tabatierka, ktorá sa otvárala pomocou pera. Bola veľmi zhrdzavená a mocne zatvorená. Celky okysličené pero už neúčinkovalo.

Gilliattovi v núdzi zasa pomohol nôž. Púhym pritlačením hrotu ostria viko krabičky vyskočilo.

Krabička sa otvorila.

Vnútry boly len papiere.

Sväzoček veľmi tenkých, vo štvoro složených lístkov, bol na dne krabičky. Boly vlhké, ale nedotknuté. Hermeticky zatvorená krabica, zachránila ich pred skazou. Gilliatt ich rozbalil.

Boly to tri bankovky na tisíc libier šterlingov, ktoré malý dovedna cenu sedemdesiat päť tisíc frankov.

Gilliatt ich zasa složil, vložil nazad do krabičky, pridal k ním na zvyšné miesto tých dvadsať guineí a zavrel krabičku, ako najlepšie mohol.

Potom začal prezerať opasok.

Koža, zvonka akosi lakovaná, bola na vnútornej strane surová. Na tejto špinavej ploche bolo napísané čiernym hustým černidlom niekoľko slov. Gilliatt rozlúštil tieto slová a čítal: Sieur Clubin.

V. Smrť má dosť miesta aj v malej medzierke

Gilliatt vložil krabicu zasa do opaska a opasok vsunul do vrecka nohavíc.

Kostru a chobotnicu nechal morským rakom.

Kým sa Gilliatt zaoberal s chobotnicou a kostrou, stúpajúci príliv zaplavil vchod jaskyne. Gilliatt sa z nej mohol dostať len tak, keď preplával pod oblúkom. Podarilo sa mu to bez námah; vedel, kde je východ a bol majstrom týchto plaveckých výkonov.

Odhalíme oponu drámy, ktorá sa tu odohrala pred desiati týždňami. Jedna obluda dostala sa do osídiel druhej. Chobotnica stiahla Clubina.

To, čo sa tu stalo v hroznom tieni, mohli by sme temer pomenovať stretnutím dvoch pokrytcov. Na dne priepaste našly sa dve bytnosti, složené z očakávania a temnoty a jedna, ktorá bola zvieraťom, popravila druhú, ktorou bola duša. Úžasná spravedlnosť!

Morský rak sa živí zdochlinou, chobotnica sa živí morskými rakmi. Chobotnica chytá zvieratá, ktoré jej prídu do cesty, vydru, psa, ba ak môže i človeka, vysaje ich krv a na dne vody nechá mrtvolu. Krabi sú hrobári mora. Vábi ich hnijúce mäso. Schádzajú sa hromadne, obžierajú mrtvolu a chobotnica ich vstrebe. Mrtvoly miznú v kraboch a krabi zasa v chobotnici. O tomto zákone sme už hovorili.

Clubin vábil chobotnicu.

Chobotnica ho stiahla a utopila; morskí raci ho sožrali. Nejaká vlna ho zaniesla do jaskyne, až do tej dutiny, kde ho potom našiel Gilliatt.

Gilliatt sa vracal, sliediac po skalách, hľadajúc ježkov a morských slimákov, nechtiac už rakov, lebo by bol mal dojem, že je ľudské mäso.

Ináč už nemyslel na nič iné, len na to, ako by sa pred odchodom poriadne najedol. Ináč ho k tomuto miestu už nič nepútalo. Po veľkých búrkach nasleduje vždy tiché počasie, ktoré niekedy trvá aj pár dní. Od mora mu teraz nehrozilo nebezpečenstvo.

Gilliatt bol odhodlaný odísť nasledujúceho dňa. Pre túto noc pre príliv bolo treba nechať ešte hať, ktorá bola vybudovaná medzi dvoma Douvres. Ale Gilliatt mal v úmysle pri úsvite ju rozbúrať, vyplávať s pansou z užiny medzi Douvres a odplávať smerom ku Saint-Sampsonu.

Mierny vetrík, čo vial od juhovýchodu, bol práve ten, ktorý teraz potreboval.

Nastávala prvá štvrť mesiaca v máji; dni boly už dlhé.

Keď sa Gilliatt ako-tak nasýtil, vrátil sa po skalách do prieplavu medzi bralami Douvres, kde kotvila pansa; už bolo po západe slnca, a do súmraku miešal sa polosvit mesiaca, ktorý by sme mohli pomenovať svitom polmesiaca. Príliv dosiahol najväčšiu výšku a začal klesať. Nad barkou vyčnievajúci komín stroja búrka pokryla penou, čo tu nechala hrubú vrstvu soli, ktorá sa v mesačnom svetle bieloskvúce trblietala.

To upozornilo Gilliatta, že búrka do barky našpliechala veľa dažďovej a morskej vody, preto, ak bude chcieť zajtra odplávať, musí barku vyprázdniť.

Keď odchádzal od barky lapať rakov, zistil, že v podpalubí je asi na šesť palcov vody. K vyšpliechaniu tejto vody bola by stačila lopata.

Ale keď sa vrátil k barke, ustúpil zdesený. V barke bolo temer na dve stopy vody.

To bola hrozná vec: do barky vsiakala voda.

V Gilliattovej neprítomnosti sa pomaly naplnila. Hľadiac na jej náklad dvatsať palcov vody bolo nebezpečným prírastkom. Keby sa bol Gilliatt vrátil len o hodinu neskôr, bol by iste našiel nad vodou už len komín a stožiar.

Teraz úvahami nesmel zmárniť ani len jednu minutu. Bolo treba najsť trhlinu, zacpať ju, potom vyčerpať vodu z barky, alebo ju aspoň uľahčiť. Čerpadlá Durandy boly zničené pri stroskotaní a tak bol Gilliatt odkázaný len na čerpaciu lopatu barky.

Najprv bolo treba najsť trhlinu. To bolo najnevyhnutnejšie.

Gilliatt sa dal hneď do roboty, ani sa len neobliekol, preto ho triasla zima. Ale už necítil ni hlad, ni zimu.

Barka sa stále plnila. Na šťastie nefúkal vietor. Pri tom najmenšom vlnení bola by sa potopila.

Mesiac zašiel.

Gilliatt stojac vo vode, ktorá mu siahala vyše pása, hľadal a tápal. Konečne našiel poškodené miesto.

V búrke, v kritickej chvíľke, keď sa ťažká pansa naklonila, bola hodená na skalu a udrela na ňu dosť prudko. Jeden z končiarov malej Douvre ju prerazil na pravom boku.

Bolo nepríjemné, ba temer perfídne, že diera, cez ktorú voda vnikala do barky, bola blízko miesta, kde boly spojené dve oblúkovité rebrá. A nespomínajúc búrkou zapríčinený zmätok, to bolo príčinou, že Gilliatt pri chvatnej a povrchnej prehliadke vo tme a v najdivšej búrke nezbadal poškodenie.

Diera bola široká, a to robilo starosti, ale pri tom bolo zasa to potešujúce, že hoci bola v tejto chvíľke zaplavená vodou, ktorá sa valila do lode, jednako bola len nad čiarou ponoru.

V chvíľke, keď vznikla diera, príboj sa prudko hrnul do užiny, vlny vnikly cez otvor do barky, barka sa pod touto ťarchou ponorila o niekoľko palcov hlbšie a tak aj keď sa vlnobitie zasa utíšilo, váha vniknuvšej vody, zvýšiac čiaru ponoru, zapríčinila, že diera ostala už pod vodou. Preto nebezpečenstvo bolo hrozivé. Voda vystúpila zo šiestich palcov na dvacať. Keby sa však podarilo ucpať otvor, ktorým vnikala voda, bolo by možné barku vyprázdniť; a keby diera barky bola raz zacpaná, vystúpila by zasa na obyčajnú čiaru ponoru, otvor by sa dostal nad hladinu vody a v suchu bolo by opravenie ľahké alebo aspoň možné. Gilliatt, ako sme už povedali, mal svoje tesárske náčinie posiaľ v dosť dobrom stave.

Ale aká neistota ho bude mučiť, kým toho dosiahne! Aké nebezpečenstvo mu hrozí! Aké škaredé výhľady!

Gilliatt načúval ustavičnému bublaniu vody. Len jediný otras a všetko utonie! Aká to bieda! Snáď je už neskoro!

Gilliatt si robil prudké výčitky, že nehľadal dieru hneď. Tých šesť palcov vody v podpalubí mohlo mu byť dostatočnou výstrahou. Urobil hlúposť, že tých šesť palcov vody pripisoval dažďovej vode a pene. Obviňoval sa, že spal a jedol; obviňoval sa pre ustatosť, ba temer by si bol robil výčitky pre búrku i noc. Všetku vinu pripisoval sebe.

Tieto tvrdé výčitky miešaly sa do jeho roboty, ale mu zato nebránily byť rozvažitým.

Konečne našiel dieru a to bol prvý krok; zacpať ju bol druhý. V tejto chvíli nemohol viacej urobiť. Pod vodou nemožno na dreve pracovať.

Okolnosti boly priaznivé v tom, že diera na loďnom telese zívala práve medzi dvoma reťazami, ktoré pútaly komín ku pravému boku. Zátka mohla sa opierať o tieto reťaze.

Voda zatým ustavične stúpala. Teraz jej už bolo vyše dvoch stôp.

Gilliattovi siahala voda nad kolená.

VI. De profundis ad altum

Gilliatt na tom mieste, kde boly skryté laná panse, mal odložený poriadny kus nathérovanej plachty, ktorá na všetkých štyroch rohoch bola opatrená dlhými ostrými háčkami.

Vzal túto plachtu, jej dva rohy upevnil háčkami k reťazam komína na strane, kde bola diera a potom prehodil plachtu cez palubu.

Plachta spadla a rozprestrela sa ako nejaký obrus medzi malou Douvre a barkou a potom sa ponorila do vĺn. Vodný prúd, ktorý sa dral do podpalubia, pritisnul ju k boku barky na otvor. Čím väčšmi sa voda drala, tým tesnejšie priliehala plachta ku diere. Vlny ju pritisli k diere. Rana barky bola obviazaná.

Toto nathérované plátno sa postavilo medzi vnútornú stenu barky a medzi vonkajšie vlny a tak už nevnikala do lode ani kvapka vody.

Diera bola zakrytá, ale nebola zacpaná.

Bola to chvíľa oddychu.

Gilliatt vzal čerpadlo a začal vylievať vodu z panse. Bol už svrchovaný čas uľahčiť jej. Táto robota ho koľkosi zahriala, ale už bol nesmierne ustatý. Bol prinútený uznať, že nedosiahne ciela, a že sa mu nikdy nepodarí zacpať podpalubie. Gilliatt temer nič nejedol a mal kormútiaci pociť úplnej vysilenosti.

Meral postup svojej práce podľa toho, ako pri jeho kolenách klesala voda. Toto klesanie bolo pomalé.

Okrem toho vnikanie vody bolo zastavené len na čas. Zlo bolo odsunuté, ale nie napravené. Tlakom vody do trhliny vtlačená plachta v podpalubí počala sa vzdúvať. Akoby bola bývala pod týmto plátnom päsť, ktorá sa ho vynasnažuje pretrhnúť. Silné a nathérované plátno vzdorovalo; ale vzdúvanie a tlak boly čím ďalej tym väčšie, a nebolo istoty, či plátno nepodľahne. Nabubrenina mohla každú chvíľku prasknúť a potom by sa voda znova začala valiť.

V takom prípade, ako to posádky lodí dobre vedia, neostáva iný prostriedok ako zátka. Vezmú sa nejaké handry, aké sú práve pri ruke a vzdutá plachta k diere zatisne sa nimi čo najviac nazpäť.

Gilliatt nemal takýchto handier. Všetky tie flony a kúdel, ktoré si bol odložil, upotrebil pri práci alebo ich odniesol vietor.

V najhoršom prípade, keby hľadal po skalách, azda by bol mohol najsť nejaké ostatky. Barke sa uľahčilo v tej miere, že mohol odísť na štvrť hodiny, ale ako hľadať tieto ostatky bez svetla? Bola tmavá noc. Mesiac už nesvietil; vôkol nič, len tmavé hviezdne nebo. Gilliatt nemal ani suchých lanových vlákien, nemohol si urobiť knot, nemal loja, nemohol si urobiť sviecu, nemal ohňa zapáliť ju, ba nemal ani lampáša, aby ju ním chránil. V barke i na bralách vládla tma; nemohol nič rozoznať. Počul vodu špliechať okolo poraneného loďného telesa, ale nevidel ani dieru. Len hmatom ruky poznal, že sa plachta ustavične väčšmi nadúva. Nebolo možno v tejto tme s úspechom hľadať kúsky lana a plátna, ktoré boly roztrúsené po bralách. Akoby mohol sbierať tieto handry, keď dobre nevidieť?

Gilliatt hľadel smutne do noci.

Toľko hviezd a ani jediná svieca!

Keďže v barke ubúdalo vody, vonkajší tlak sa zväčšoval. Plachta sa vzdúvala väčšmi a väčšmi. Bola čím ďalej tým väčšmi guľatejšia. Bolo to ako vred, ktorý sa chystá prasknúť. Na chvíľku zlepšená situácia stávala sa hrozivou.

Zátka bola nevyhnutne potrebná.

Gilliatt mal už len šaty.

Rozložil ich, ako sa pamätáme, na výbežky skál malej Douvre, aby mu uschly.

Išiel pre ne a položil ich na okraj barky.

Vzal nathérovaný klobúk a kľaknúc do vody, vsunul ho do diery, vytláčajúc von vzdutú plachtu a tak ju vyprázdňujúc. Ku klobúku pridal ovčiu kožu a ku koži vlnenú košelu a ku košeli kazajku. Všetko sa ta vpratalo.

Na sebe mal už len jediný kus odevu, svliekol aj ten a nohavicami zväčšil a upevnil zátku. Voda, ktorá sa usilovala vrútiť dnuká, tlačila prekážku, rozprestrela ju užitočne po celej diere a tým ju upevnila. Bol to akýsi vonkajší obväzok.

Keďže bol vnútry vytlačený len stred nabubreniny, ostalo kolo diery a zátky aj naďalej okrúhle vydutie plachty, priliehajúce tým tesnejšie, čím väčšmi ho zachytávaly nerovné okraje diery.

Príliv vody bol zastavený.

Ale nebolo neistejšej veci ako táto. Ostré okraje diery, o ktoré sa plachta zachytila, mohly ju prerezať a týmito trhlinami by potom mohla voda vniknúť. Gilliatt by to vo tme ani nezbadal. Bola len malá pravdepodobnosť, že táto zátka vydrží až do bieleho rána. Gilliatt cítil ako v ňom vzrastá úzkosť, v zmenenej podobe, ale cítil aj to, že mu zároveň ubýva sila.

Začal vyprázdňovať vodu z podpalubia, ale jeho celkom vysilené ramená ťažko zdvihly lopatu plnú vody. Bol nahý a triasla ho zima.

Gilliatt cítil príšernú blízkosť najhoršieho.

Hlavou mu prebehla možnosť šťastnej náhody. Snáď je niekde na šírom mori nejaká plachtovka. Nejaký rybár, ktorý snáď náhodou zablúdil do vôd v okolí Douvres, mohol by mu pomôcť. Teraz nadišla chvíľa, keď bol spolupracovník nevyhnutne potrebný. Jeden človek a jeden lampáš a všetko mohlo byť zachránené. Dvaja ľudia by ľahko vyprázdnili podpalubie. Keď by bola barka zacpaná, nie súc už obťažená vodou, vystúpila by, dosiahla by čiary ponoru, diera by sa octla nad vodou, bolo by možno loď opraviť, zátku by bolo možno hneď nahradiť špalkom dreva a dočasné ucpanie definitívnou opravou. Ináč by musel čakať až do svitania, čakať celú noc! Tento neblahý odklad mohol by znamenať skazu. Gilliatta zachvátil horúčkový spech. Keby bolo náhodou na obzore svetlo nejakej lode, Gilliatt by mohol s veľkej Douvre dať znamenie.

Počasie bolo pokojné, nevial vietor, aj more bolo tiché, takže človeka, dávajúceho na hviezdnom pozadí oblohy znamenie, bolo by možno zbadať. Niet kapitána lode, alebo hoci patrona barky, ktorý keď sa plaví douverskými vodami, nenamieril by ďalekohľad na bralá; rozkazuje to už obozretnosť.

Gilliatt úfal, že ho zbadajú.

Vyliezol na vrak, chytil uzlovité lano a vyliezol na veľkú Douvre.

Na obzore nebolo jedinej plachty. Nebolo jediného svetla. Kam len zasiahol zrak, všade len vodná pláň.

Nebola možná pomoc, nebol možný odpor.

Tu mal Gilliatt pocit, ktorý posiaľ nikdy neskúsil; cítil sa odzbrojeným.

Tmavý osud bol jeho vladárom. On so svojou barkou, so strojom Durandy, po tej námahe, po tom úspechu a so všetkou tou odvahou patril priepasti. Nemal už zbraní k ďalšiemu boju; bol odsúdený k nečinnosti. Ako prekaziť, aby sa nedovalil príboj, aby voda nestúpala a noc ďalej netrvala? Tá zátka bola jeho jedinou nádejou. Gilliatt sa telesne vyčerpal a o všetko sa olúpil, len aby ju opravil a doplnil a teraz ju už nemohol ani zosilniť, ani upevniť. Akou bola zátka, takou asi ostane a tým je všetkému koniec. More s touto v chvate urobenou ucpávkou mohlo urobiť čo len chcelo. Ako sa osvedčí táto nečinná prekážka? Teraz už nebojoval Gilliatt, ale ona. Bojovaly handry a nie duch. Stačil silnejší náraz vlny, zasa otvoriť dieru. Viacej alebo menej tlaku; od toho záviselo všetko.

Všetko sa malo tedy rozriešiť bojom dvoch mechanických síl. Gilliatt teraz už nemohol pomôcť svojmu pomocníkovi, ani zadržať nepriateľa. Bol už len púhym divákom tam, kde išlo o jeho život alebo smrť. Tento Gilliatt, ktorý býval stelesnenou prozreteľnosťou, bol v najrozhodnejšej chvíli nahradený nevedomým odporom. Nijaká skúška, ni hrúza, cez ktoré prešiel až posiaľ, nevyrovnala sa tejto poslednej skúške.

Keď prišiel k bralám Douvres, videl, že je obklopený a sťaby zajatý samotou. Táto samota nielen že ho obklopovala, ale ona ho zrovna zahalovala. Tisiceré hrozby neraz mu ukazovaly svoju päsť. Bol tu vietor, pripravený boriť; bolo tu more, pripravené besniť. Ústa vetra nebolo možno zacpať; tlame mora nebolo možno vytĺcť zuby. A jednako sa pustil do boja; hoci ako človek bojoval hruďou proti hrudi s oceánom a ruval sa s búrkou.

Vzdoroval aj iným úzkosťam a ešte iným nevyhnutnosťam. Musel sa boriť so všetkými možnými nebezpečenstvami. Musel pracovať bez poriadneho náradia, bez pomoci dvíhať bremená, bez vedomostí riešiť ťažké problémy, bez zásob piť a jesť, musel spať bez lôžka a prístrešia.

Na týchto bralách, na tragickom to škripci, bol na rozličný spôsob osudne inkvirovaný prírodou, ktorá, keď sa jej zapáči je matkou, a keď sa jej zachce, je zasa katom.

Premohol samotu, premohol hlad, premohol smäd, premohol zimu, premohol horúčku, premohol prácu, premohol sen. Stretol sa s prekážkami, ktoré sa spojily, spoločne zatarasiť mu cestu. Po najväčšej biede element; po prílive búrka; po búrke chobotnica; po oblude prízrak.

A na koniec desná ironia: na tomto úskalí, z ktorého Gilliatt mienil výjsť ako víťaz, hľadel na neho mrtvý Clubin.

Šklebiaca sa mrtvola mala pravdu. Gilliatt sa domnieval, že je stratený. Gilliatt videl sa práve tak mrtvým, ako bol Clubin.

Zima, hlad, ustatosť, roztrieskaný vrak, spúšťanie stroja, búrka v rovnodennosti, vietor, hromobitie, chobotnica, všetko to bolo ničím pri porovnaní s touto dierou. Bolo možno mať, ako ho aj Gilliatt naozaj mal, proti zime oheň, proti hladu skalné mušle, proti smädu dážď, proti strastnému zachraňovaniu dôvtip a energiu; proti príboju a búrke vlnolom, proti chobotnici nôž, ale proti diere v barke nič. Orkán mu zanechal tento desný pozdrav na rozlúčku. Posledný pokus, zradné bodnutie, zákerné prepadnutie víťaza premoženým.

Unikajúca búrka vystrelila za sebou tento šíp. K ústupu prinútený sa ešte raz obrátil a udrel.

Bol to úder Jarnaca priepaste.

Proti búrke možno bojovať, ale ako bojovať s presiakaním?

Keby zátka povolila a diera sa zasa otvorila, nemohlo nič prekaziť utonutie barky. Bolo to ako keď sa obväzok strhne s tepny. A keby sa raz pansa octla na dne mora so svojím nákladom, so strojom, nebolo prostriedku, ako ju odtiaľ vytiahnuť. Veľkodušná námaha dvoch mesiacov gigantickej práce kráčala v ústrety skaze. Znova začínať bolo nemožné. Gilliatt nemal už ani vyhne, ani materiálu.

Na úsvite zbadá snáď, ako sa celé jeho dielo norí pomaly a neodvolateľne do priepasti.

Je to strašná vec, cítiť pod sebou tmavú mocnosť!

Priepasť ho k sebe tiahla.

Ak jeho pansu pohltí more, neostáva mu iné ako umreť hladom a zimou ako ten stroskotanec na skale Človek.

Cez celé dva dlhé mesiace neviditeľné utajené svedomie a prozreteľnosť, boly svedkami tohoto: na jednej strane rozsiahle priestranstvá, vlny, vetry, blesky, meteory, a na druhej strane človek; na jednej strane more, na druhej duša; na jednej strane nekonečnosť, na druhej atom. A došlo k zápasu.

A teraz by malo byť to zázračné dielo zničené!

Tak končilo v slabosti to neslýchané junáctvo, tak sa končil v zúfalstve ten hrozný boj, ktorý bol prijatý, ten zápas Ničoho so Všetkým, táto Iliada jednotlivca.

Gilliatt hľadel zničený do diaľky.

Nemal už jediného kúska šiat. Stál tu nahý pred nekonečnosťou.

Tu premožený súc všetkou tou neznámou nesmiernosťou, nevediac už ani, čo kto od neho chce, stojac tvárou obrátený k tieňu, oproti tej nepreniknuteľnej tme, hučaniu vôd, prílivu, príboju, penám, poryvom vetrov, pod mrakmi, pod ďaleko roztrúsenou silou, pod tajomnou oblohou perutí, hviezd, hrobov, pod silnou vôľou, ktorá všetky tie nesmierne veci opanuje, majúc okolo seba i pod sebou oceán a nad sebou súhvezdia, sklonil sa pod ťarchou nevyspytateľného, vzdal sa všetkého, ľahnul si chrbtom na skalu a majúc tvár obrátenú k hviezdam, premožený a spínajúc ruky pred hroznou hĺbkou, zvolal do nekonečného priestoru: „Milosť!“

Modlil sa k nesmiernej sile, ktorá ho povalila na zem. Bol tu sám v tejto noci, na tomto brale, v prostred tohoto mora, celky vysilený, akoby bleskom zasiahnutý, nahý ako gladiátor v cirku, lenže miesto cirku mal priepasť, miesto dravcov tmu, miesto očú ľudí pohľad neznámeho, miesto vestálok hviezdy a miesto cézara Boha.

Zdalo sa, že cíti, ako sa jeho telo rozkladá v zime, ustatosti, v slabosti, v modlitbe, v tieni a jeho oči sa zavrely.

VII. Vyslyšaná prosba

Minulo niekoľko hodín.

Slnce vyšlo v oslepujúcej žiare.

Jeho prvý lúč osvietil na ploche veľkej Douvre nehybné telo.

Bol to Gilliatt.

Ležal ešte vždy vystretý na skale.

Táto ztuhnutá a zľadovatená nahota sa už netriasla. Zavreté víčka boly siné. Ťažko bolo povedať, či to nie je mrtvola.

Zdalo sa, že slnce sa na neho díva.

Ak tento človek nebol mŕtvy, tak potom bol tak blízky smrti, že stačilo zavanutie vetra, aby ho dorazilo.

Povstal mierny a oživujúci vietor, pravý jarný vánok.

Slnce zatiaľ stúpalo po hlbokej modrine neba; jeho lúče začaly nadobúdať purpurovej farby. Jeho svetla menilo sa na teplo. Zalialo Gilliatta.

Gilliatt sa nehýbal. Ak ešte dýchal, bol to dych slabnúci, ktorý by bol sotva zahmlil zrkadlo.

Slnce vystupovalo stále vyššie a na Gilliatta vrhalo stále kolmejšie papršleky.

Na začiatku vlažný vietor, stal sa teplým.

Toto ztuhnuté nahé telo nejavilo znaky života; ale koža zdala sa byť menej sinou.

Blížiac sa k zenitu, slnce teraz svietilo kolmo na plochu Douvre. Množstvo svetla lialo sa s neba, odrážajúc sa široko od veselého mora. Skala sa začala zohrievať a zahriala človeka.

Gillattova hruď sa dvíhala v povzdychu.

Jednako len žil.

Slnce láskalo ho ďalej, teraz temer pálčivo. Vietor, teraz už poľudný a letný, ovial Gilliatta miernym dychom.

Gilliatt sa pohnul.

More bolo také pokojné, že to nemožno opísať. Šepkalo tíško, ako kojná k dieťaťu. Vlny sťaby ukolembávaly bralá.

Morskí vtáci, ktorí poznali Gilliatta, poletovali nad ním vzrušene. Ale to už nebol ich drievnejší divoký nepokoj. Bola v ňom nejaká bratská neha. Kričali slabo a zdalo sa, akoby ho volali. Jedna čajka, ktorá ho iste mala rada, priletela k nemu dôverne. Začala mu niečo hovoriť. Gilliatt však akoby nepočul. Vták mu vyskočil na rameno a zobal mu slabo do pier.

Gilliatt otvoril oči.

Plachí vtáci pokojne odleteli.

Gilliatt sa vystrel, natiahol sa ako prebudený lev, rozbehol sa na okraj plochy a pozrel dolu pod seba do užiny medzi skalami Douvres.

Pansa tu stála pokojne, neporúchaná. Zátka odolala tlaku, more jej asi veľmi nepoškodilo.

Všetko bolo zachránené.

Gilliatt už necítil ustatosť. Vrátily sa mu sily. Mdloba bola pre neho posilňujúcim snom.

Vyprázdnil pansu, vysušil podpalubie a keď sa octla diera nad čiarou ponoru, obliekol sa, napil sa, najedol a bol veselý.

Keď teraz pozeral dieru pri dennom svetle, videl, že bude s ňou viacej roboty ako si myslel. Bolo to dosť vážne poškodenie. Gilliatt mal čo robiť, aby bol v ten deň s opravou hotový.

Na druhý deň na úsvite, keď uvoľnil hrádzu a otvoril východ prieplavu, odiaty zdrapmi, ktorými premohol vodu, derúcu sa cez dieru do lode, majúc na sebe Clubinov opasok so sedemdesiat tisíc frankmi, stojac na opravenej panse vedľa zachráneného stroja, v priaznivom vetre a na báječne pokojnom mori, vyplával z douvreskej užiny.

Zamieril ku guerneseyskému mysu.

Keby bol býval niekto svedkom jeho odchodu, tu vo chvíli, keď sa vzdiaľoval Gilliatt od brál, bol by ho počul, ako si polohlasne spieva pieseň Bonny Dundee.

Koniec časti druhej.